Len za dnešný deň som stretol troch ľudí , čo čítajú túto knihu Je úžasné sledovať akú lavínu táto kniha spustila medzi mladými ...

tak toto sa mi veľmi páči začínajú sa hýbať a triasť základy )
tak pome dalej do tažkých vecí
Držte sa ;-)

Neviem ako mám spraviť dve ťažké veci naraz v jeden deň. 19.novembra v Prievidzi bude konferencia Robiť ťažké veci. A ja v ten deň organizujem volejbalový turnaj pre mladých. Mojim cieľom je aj na turnaji propagovať Robenie ťažkých vecí a tak žiaľ sa nemôžem tejto konferencie zúčastniť. A tak veľmi som tam chcel ísť.

Zacal som sa viac modlit a menej sediet pri pocitaci. Mozno to bude vidiet ja na mojejkomunite.. ze tu vyvyjam trochu mensiu aktivitu.. ale myslim ze to vobec nevadi.. lebo na MK je cim dalej tym viac SPRAVNYCH ludi..

Mne sa darí robiť ťažké veci, veľké neviem že či až tak, ale v malých sa mi celkom darí, je ich dosť čomu sa čudujem že mi to ide v pohodke ) snažím sa tiež robiť veci nie len rukami, ale taktiež niečo ako vzťahy,budovanie a podobne a to hlavne doma, a to je jedna z veci, ktorá je dosť ťažká
a tiež robím program na katarinsku zabavu v našom spoločenstve
a tiež táto stránka, niekedy nemám čas na to aby som niečo vytvoril nové, ale snažím sa robiť to čo viem. the rebelution a moja profilová stránka, sú vlastne prvé veci ktoré na nete spravujem a tak ktoré tvorím , preto aj to bola pre mňa výzva urobiť ťažkú vec, ísť do niečoho čo nepoznám a neovládam,ale učím sa pomaly a ide to v pohodičke
Tak nech sa darí...
;-)

Tak touto knihou začínam žiť v posledných dňoch, keď som ju opäť začala čítať ale už aj s nadšením a zapálením... je to úžasná výzva nie len Robiť VEĽKÉ ťažké veci, ale aj MALÉ ťažké veci.. napríklad: byť zodpovedná v škole, lebo naozaj tam nie sme len preto, aby nás niekto trýznil.. aj v škole teda väčšinou v škole môžete nájisť toľko zaujímavých informácií.. a využiť ich aj v kresťanskom živote.. ďalej doma rodina.. väčšinou máme tendenciu buď slúžiť, alebo sa venovať rodine.. podľa mňa je úžasné robiť oboje .. áno je to ťažké nezanedbávať jedno z nich.. no preto sme tu nie? aby sme robili ŤAŽKÉ veci=)... čiže ak vás rodičia možno nepodporujú v kresťanskom žití a službe a často počúvate ,,Nepreháňaj to" skúsme namiesto hádky alebo naopak ignorácie si nájisť čas aj pre nich a vysvetliť im to. Nikdy neviete či si Boh nechce súčasne s vami použiť aj ich. Táto kniha nevraví robte ťažké veci sami, bez pomoci dospelých.. ale hovorí aj o využívaní pomoci od tých, čo majú skúsenosti.. Neškatuľkujme rodičov vetou:,, Ty tomu nechápeš" ale skúsme ich do toho zassvetiť (aj ked hrozi ze tomu naozaj nepochopia a zakazu nam to-preto sa pred tym treba modlit a Boh bude konat).. Môj ocino tiež nieje zapálený kresťan, no viem, že má vo veľa veciach viac skúsenosti a znalosti než ja a dokážem ich použiť na Boží účel- teda Boh si ich dokáže použiť=). Tak povzbudzujem vás verte Bohu a ROBTE ŤAŽKÉ VECI aj vo vzťahu s rodičmi!=)

a co tak hrat volejbalovy turnaj na konferencii? =P

a prepáčte ešte 1 povzbudenie: tie VEĽKÉ veci , čo sa teraz dejú sú napr. 1 stretko vo farnosti, na ktoré nám prišlo 22 detičiek a 3 mladé baby-tie stretká vedieme 2 18ročné baby, čo je pre mňa brutalita, keďže som bola zvyknutá nerobiť nič a nie mať na starosť 25 dosť hlučných šibalov=).. ale bolo to krásne a tie deti sú také vďačné=).. ďalej v B. Bystrici rozbiehame Modlitby za stredné školy.. je to niečo, cez čo by sme sa mali zmobilizovať všetci mladí na stredných školách v BB a povzbudzovať sa , MODLIŤ sa a robiť niečo, čo zanechá zmeny v životoch naších spolužiakov, okrem toho idem mať so spolužakom možno aj na škole ešte stretko s mladými, ktorí majú už náročnejšie otázky než maličký.. Je to brutalita ale je to úúžasné! =) Chvála nášmu nebeskému Ockovi=).

doopravdy povzbudilo Pán Boh nech ťa požehnáva vo všetkom čo robíš

no aj to by sa dalo spraviť.... len ja sa budem venovať tomu u nás, keďže som to vymyslel a mám to celé na zodpovednosti....a ďakujem tým, ktorí sa mi ochotne podujali pomôcť

Ja som mal dnes doma spolužiaka zo strednej a normálne sme živo medzi sebou rozprávali o duchovných veciach. Toto bola pre mňa vždy ťažká vec a radšej som vždy mlčal, aby som nepovedal nič zlé. No teraz som nemal problém, dokonca mi vždy na myšlienku prišla nejaká stať z písma akurát k danej problematike, ktorú sme v tej chvíli preberali.

Rád chodím na návštevy a rád som s ľuďmi. Ale ako to isto poznáte, ľudia pri rozhovoroch radi zostávajú pri povrchných veciach, pri ohovárkach, kritizovaní politikov alebo rozoberajú bulvárne informácie, ktoré sú všade okolo nás. Keď prídem niekde na návštevu mávam pocit, že domáci sa tak trochu boja toho, že by sme sa porozprávali aj o doležitajších témach. A tak... vcera som urobil jednu ťažkú vec.. šiel som na návštevu (ktorú som už neslušne dlho odkladal.. radšej som si vecer sadol k PC.. tuto dilemu som tiež zvladol ako tazku vec..) a dal som si záležať na tom, aby náš dialóg nebol táraním do vetra.

ja len kratko: dve veci tazke ma napadli pri citani, jedno som zabudol, ale to si spomeniem a druha, co je pre mna problem: rad sa rozpravam s novymi ludmi, hlavne ked cestujem, ale vzdy sa bojim ozvat prvy, a finta teraz spociva v tom aby som do toho siel a pokecal s nimi o comkolvek .)

Ahojte Knihu som precitala a som nadsena!!!! A hoci uz davno nemam tinedzersky vek, citim sa ako keby mi prave zacala druha puberta avsak ovela plodnejsia
V poslednom obdobi mi do zivota Pan posiela/l aj par vyziev, a vzdy som si pri uvahe, ci do toho ist alebo neist, spomenula na "Robit tazke veci" a to mi pomohlo pustit sa do novych veci, ktore som doteraz nerobila, ci o nich ani nesnivala. Jeden priklad za vsetky: Mavam problem ozvat sa prva k cudziemu cloveku, najma ak viem, ze ho stretam prvy a asi aj posledny krat, a ak zaroven to, co vnimam, ze mam urobit/povedat sa vymyka beznemu standardu....Pocas nedelnej sv.omse som vnimala mladu zenu, ktora si sadla vedla mna. Z jej neverbalnej komunikacie som usudila, ze na sv.omsi je (mozno) z povinnosti, alebo ze by najradsej bola niekde inde, pretoze vnutri ju nieco trapilo..mozno prazdnota, tak casto pritomna v sucasnom svete? Neviem... po sv.prijimani, ked som sa vratila na miesto, som pocas modlitby zacala vnimat akesi pobadanie urobit jednu vec pre tu zenu: Odovzdat jej maly farebny papier s citatom z Iz 43,4: 'Si drahy mojim ociam, vzacny a ja ta milujem." ktory som nasla predchadzajuci vecer.....a mna osobne dost potesil Chvilocku som v sebe bojovala s tym, ze to predsa nie...ze to nezvyknem robit, a ved to poznate, tie nase slabe vyhovorky.... potom vsak ta zazracna veta: "Robit tazke veci" a ja som uz nemala argument, preco to neurobit, ved o nic (zle) nejde, nic mi nehrozi.... a tak som si ten papierik pripravila s rozhodnutim, ze jej ho odovzdam hned po skonceni sv.omse, skor ako by utiekla.... a tak po pozehnani...som sa k nej naklonila so slovami: "Mam pre vas odkaz" Ona: "Od koho?" Ukazujuc na svatostanok som jej povedala: "Od Neho." Rychlo a bez slov si dolezitu spravu ulozila do penazenky(!!!) a viac jej nebolo...... Hoci netusim, co nasledovalo, vo mne zostal pokoj a radost z toho, ze som dokazala urobit takuto, dovtedy pre mna tazku vec a ze som snad iba posluchla Bozi hlas, Ktory uz vie, co s tym..... ;)

Robiť ťažké veci sa dá kadejakou formou. A myslím, že lístok s tým pre mňa určite krásnym odkazom potešil aj tú mladú ženu. Možno ju povzbudil, možno jej ukázal nový smer. A ty si urobila pre tú mladú ženu viac ako si možno myslíš. Ďakujem ti za to že robíš ťažké veci a že ti nie sú druhí ľudia ľahostajní.

tak toto sa mi veľmi páči, verím že to v tej žene, vyvolalo to že sa zamyslela aspoň a možno sa Boh dotkol jej srdca

podrobnejšie je to v mojom blogu tu na mojej komunite, alebo na stránke http://dzankajguri.blog.com/2011/12/02/robit-tazke-veci-i/.

Zmena pracovnej pozície. Toto je najťažšia ťažká vec, s ktorou som sa zatiaľ stretla. Mám tu v práci svoje pokojné kancelárske miesto. Dokonale vybudovaný systém, istotu a bezpečie. Nič ma neprekvapí, nie je vec, ktorú by som nevedela vyriešiť. Skôr mnohí hľadajú pomoc u mňa. Tvrdo som makala, aby som si vytvorila taký systém práce, ktorý bude funkčný, overiteľný, proste na istotu. Minimalizovanie chýb a ľudského faktora. Ráno prichádzate do práce s pohodou, poobede tak podobne odchádzate.

Toto všetko už od 1.1. nebude môj piesoček. Zmena, ktorá ma čaká vyžaduje veľa mojej investície a ochoty prekročiť svoj tieň, robiť viac za málo peňazí, učiť sa a robiť veci, ktoré považujem dnes za pre mňa veľmi nepohodlné (telefonovanie v cudzích jazykoch, vybavovanie klientov), dokonca zastupovanie spoločnosti na výstavách. Bojím sa a riadne. Ale viem, že si vyberám – chcem byť zbabelec, mudrc, ktorý vie, čo by sa malo spraviť (ale neurobí to), alebo rebelucionár, ktorý sa postaví výzve tvárou v tvár?

Dokážem sa na vec pozrieť tak, že môžem byť najlepším a najefektívnejším pracovníkom marketingu v našej firme? Že Boh ma volá robiť veci naplno a nezaváhať v dôvere voči nemu, že doplní všetky moje slabé miesta svojou silou a požehnaním? Lebo odhodlať sa robiť ťažké veci pre mňa vlastne zmanená uveriť Bohu nielen vo svojich skutkoch, ale aj v mojich konkrétnych rozhodnutiach a skutkoch, ktoré z nich vyplynú.

Mám 42 rokov, manžela učiteľa, 5 detí.
V novej práci (od 1.2. 2011) som zistila, že sa porušujú zákony, len tak hučí, že sa 56 ľuďom neplatí zákonom stanovená a naozaj zaslúžená mzda, že sa utláčajú ľudia psychicky aj finančne, že sa krivdí vdove, ktorá tu robí 35 rokov a do dôchodku odíde s minimálnou mzdou, lebo niekto nemá záujem naštudovať si zákony a zosúladiť veci ako majú byť , pritom narába s verejnými prostriedkami! Nadriadení strkajú hlavu do piesku a zastávajú názor, že oni o tom vedia, ale nezasahujú,veď na každého raz príde...
Mala som naozaj strach v skúšobnej lehote to hrotiť. Som zbabelec. Nabrala som odvahu s Božou pomocou až po 4 mesiacoch a napísala mail riaditeľovi o jeho ignorovaní právneho systému v pracovno právnych vzťahoch, i moje sklamanie z toho, že naše rozhovory medzi 4 očami nebral vážne. Mesiac teroru, najrôznejších písomných zákazov, dokonca zákaz vstupu na sekretariát a do riaditeľne, degradácia o 3 stupne riadenia, skresanie platu o tretinu... nakoniec, deň pred dovolenkou 5 týždňovou okamžité ukončenie pracovného pomeru. (8.7. 2011)

Mala som byť ticho? Podieľajúc sa mlčaním na páchaní neprávosti?
Spolu zodpovedajúc za ňu?
Vybrala som si.
Ozvala som sa.
Znášam dôsledky, a so mnou celá moja rodina. Už šiesty mesiac bez mamkinej práce a pláce.
Obetujem všetko za spásu duše pána riaditeľa.
Obetujem nemožnosť deťom zaplatiť krúžky, umeleckú školu, obetujem nemožnosť kúpiť častejšie mäso, ako raz za dva týždne, obetujem vzniknuté problémy spoliehajúc sa konečne nie na peniaze ale jedine na Boha.
Ďakujem , Bože, že si nám poslal, cez tvojich, peniaze pre syna na stužkovú, ďakujem, že sme zaplatili ani neviem ako splátku za hypotéku tento mesiac.

Ďakujem ti, Bože, že mojej rodine pomáhaš robiť ťažké veci, nepozerajúc na seba, ale mysliac na dobro a spásu iných. Ty vieš, koľko je v nás sebectva a túžby po naplnení našich vlastných plánov, vďaka ti, že nás inšpiruješ nasledovať Tvoju vôľu.
Viem , Bože , že som si dobre vybrala, TEBA.