« Späť

Malý darček

Malý darček

Nič nepoteší detské srdce viac ako nečakaný darček. Milá drobnosť zabalená v lesklom papieri, ktorý dieťa nedočkavo roztrhne a zajasá od radosti. Rada vidím iskričky radosti v očiach mojej dcéry, preto ju často poteším maličkosťou.

Začiatkom leta sa u nás stretli na malý pokec moji malí kamaráti zo spevokolu. Emka ich prítomnosť uvítala s jasotom. Videla sa, že je jednou z nich. Dôležitá členka, malý speváčik. Veselá vrava striedala tiché zamyslenie sa detí nad budúcim fungovaním spevokolu. Diskusia bola plodná a v závere som pripravila pre každého malý darček ako poďakovanie za angažovanie sa na sv. omšiach za účasti detí. Veľká krabica bola plná drobností zabalených v ozdobnom papieri. Nechala som ju kolovať, aby si každý vybral. Emka sedela pri mne a sledovala toto kúzlenie. Kto si vybral darček, hneď ho otvoril, aby odhalil to prekvapenie. Potom si niektoré dievčence medzi sebou ticho pošuškávali, ukazovali si navzájom darčeky a v miestnosti rástla spokojnosť.

A čo Emka? Priznám sa, že ju som prehliadla. No všimla si ju jedna baba a podala jej krabicu, v ktorej ostali ešte dva darčeky. Jeden si vybrala a krabicu položila na stôl. Ja som jej však ten malý balíček vzala z rúk, dala do krabice a poprosila som jedno dievča, aby odovzdala darčeky tým, ktoré nemohli prísť na toto stretnutie. V hlave som stále totiž myslela len na to, aby každý kto chodieval spievať na omše dostal svoj podarúnok. Emka zatiaľ sedela vedľa mňa a ja som si znovu nič nevšimla. Keď som potom povedala, aby sme si urobili spoločnú fotku a zavolala som aj Emku, aby sa pripojila, s plačom bežala do svojej izby.

„Hmmm, čo sa jej stalo?“ pomyslela som si.  „Taká rýchla zmena nálady?“ Neúspešne som za ňou volala nech sa vráti. Vôbec som netušila, čo sa jej stalo... Urobili sme si fotky a odbehla som za ňou do izby. Moja malá princezná, v slzavom údolí, so vzlykaním mi dáva jasne vedieť, čo som zlé vykonala.

„Ja nemám svoj darček.“

„Preto plačeš?“ pýtam sa jej.

„Mamka, ty si mi zobrala môj darček.“ A jej plač silnel, nedala sa utíšiť. Bola nahnevaná. Veď aj ona patrila k spevokolu, prečo by nemala dostať darček? Bolo treba urobiť rýchlu nápravu.

„Emi,“ vravím jej, „prepáč, že som ti vzala tvoj darček. Myslela som na tie dievčatá, ktoré tu dnes mali byť a neprišli. Pritom som zabudla, že aj ty si medzi nami, náš malý speváčik a zaslúžiš si dostať darček rovnako ako ony. Preto ti dám darčeky dva, aby si sa potešila a mne, aby si prepáčila, že som nebola k tebe dobrá. Nebudeš sa už na mňa hnevať?“

Trošku sa uspokojila a vraví mi: „Dobre, už sa nehnevám a donesieš mi moje darčeky?“ Keď ich rozbaľovala ešte si pretierala oči, ale na perách sa jej už objavil úsmev spokojnej obdarovanej princeznej.

No, čo dodať k tejto lekcii „čítania duše“, ktorú mi udelila moja dcéruška? Budem si musieť dávať pozor, aby som nebola zameraná len na jednu vec. A to pri čomkoľvek, čo budem robiť. Mať tunelové videnie je dosť nebezpečné, keď sa okolo pohybujú živé bytosti, lebo by sme ich mohli svojím správaním zraniť veľmi ľahko. Tak ako sa to „podarilo“ mne, keď som chcela urobiť radosť malým darčekom.

Ďalej