« Späť

Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších...

Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších...

Sedeli sme v čakárni, a čakali, kedy nás zavolajú "dovnútra". Bolo nás plno. Vládlo tu ticho, ktoré prerušovalo iba smrkanie jednej staršej, obyčajnej ženičky.

Dýchala nosom, ale neustále ním nahlas posmrkávala, až sa mi to zdalo neúnosné. Všetci sme boli zapojení do toho jej smrkania, lebo všetci sme si ju obzerali, a dúfali, že s tým prestane.
Rozmýšľala som, ako jej povedať, že to už nevládzeme počúvať... Jednoducho ju poprosiť, aby dýchala ústami... No našťastie, neurobila som tak. Pomyslela som si: "Rozhnevám si ju, a čo ak sa stane, že s ňou budem ešte aj na izbe? Len buď trpezlivá, možno za to ani nemôže... Možno je chorá psychicky, a čo s tým narobíš? Nič. Iba jej ublížiš"...
Čas plynul, až ma z týchto mojich myšlienok vytrhol hlas sestričky, ktorý ma zavolal "dovnútra", a tak oddelil od ľudí na chodbe...
 
"Pani, pani, preberte sa, už máte po tom", počujem ako z iného sveta nejaký ženský hlas, ktorý ma vracia do reality všedných dní, a z mojich úst sa prederie iba slabé: "Ďakujem", a uvedomujúc si, že mám už po operácii, zasa sa nechávam kolísať sladkým spánkom, v ktorom sa rodí liečenie...
 
Prebrala som sa na izbe, kde zasa len  z diaľky počujem hlasy dvoch žien, pacientky na vedľajšej posteli, a sestričky. Rozprávajú sa, sestrička odchádza a ja si uvedomujem, ako ležím na mokrej plachte. Chcem sa pohnúť, ale moc sa mi to nedarí...
Pozriem sa jedným okom na moju spolubývajúcu, v ktorej spoznávam posmrkávajúcu pani. Usmiala som sa. Vedela som to, - pomyslela som si. Čo je zaujímavé, žiadne vyrušujúce zvuky som nepočula...
Snažím sa postaviť, lebo mi treba ísť na wecko. Zošuchnem sa z postele, a v tom cítim, ako mi krv steká po nohách, a jej kvapky kropia zem, na ktorej sa mi nedarí dobre udržať. Opriem sa o posteľ, hlava sa mi točí, podvihnem prikrývku, ktorá dovtedy zakrývala krvavú plachtu. Rozmýšľam, čo so mnou, nevládzem sa natiahnuť ani za taškou, v ktorej mám hygienické potreby.
V tom mi tá moja kolegyňka, ktorá bola tiež po takej operácii, ako ja, len mi stačila povedať, že asi v ľahšom štádiu, keď tak nekrváca, - podáva hygienické potreby, aby som ich použila, že ona má dosť. Nechcem, však mám svoje, ale ona nalieha, vraj sú najlepšie na svete...
O chvíľu sa opýta, či nechcem pohár vody, a skôr, ako stihnem povedať, že si nejako prejdem k umývadlu, a načerpám, sama mi nalieva z fľašky zo svojho nočného stolíka, a podáva so slovami: "Je sladká, ale po narkóze musíme rýchlo nabrať hladinu cukru, a musíme veľa piť, aby sme tú chémiu zo seba rýchlo dostali von, chápete, aby sme ju dostali von z obličiek"... a ja si spomeniem na slová Ježiša, že nám bude raz odmenený aj pohár vody, ktorý s láskou podáme núdznemu...
V tom zazvoní na sestričku, aby ma odprevadila po chodbe k wecku, aby som neodpadla...
Postarala sa o mňa, ako moja mama...
Nestihli sme si takmer nič povedať. Neviem ani jej meno. Lebo o chvíľu po ňu prišli jej rodinní príslušníci.
Volá sa to jednodňová chirurgia. V ten istý deň vás odoperujú, i pustia domov.
Bláznovstvo. Kto len mohol takéto niečo vymyslieť? Rozmýšľam, že to musel byť iba chlap, ktorý nevie, ako sa žena hrozne cíti po takejto ženskej operácii.
Prichádzam ku nej, a tuho ju objímam a ďakujem za jej pomoc.
Z očí sa mi tlačia slzy, zmohnem sa iba na slovká vďaky. Nech jej to drahý Pán všetko odmení, akú lásku mi preukázala v čase môjho veľkého súženia.
Odišla a aj ja čakám na odvoz domov.
A mám o čom premýšľať.
Táto žienka mi dala lekciu lásky.

Ďakujem ti, Bože, že si mi ju poslal do cesty môjho života. Ochraňuj ju a sprevádzaj po všetky dni jej života, až do tvojho Nebeského Kráľovstva.

 

obrázok: google