Môj dnešný príspevok bude plný otázok, vypovedaných, i nevypovedaných. Týka sa našich dospelých detí, o ktorých z každej strany počujem, aká je dnešná mládež zlá, hriešna, a robí si, čo chce... Ale je to skutočne tak? Ja si stále myslím, že aj dospelé deti robia iba to, čo im dovolia ich vlastní rodičia...A preto nenadávajme na kňazov, na dobu, na spoločnosť, ale nazrime si hlboko do svojich sŕdc a netvárme sa, že sa nič nedeje...Lebo opak je pravdou. Naše deti stoja na okraji Priepasti a my ich svojim ľahostajným postojom postrkujeme, aby spadli, nie aby sme im podali záchranné koleso a zo všetkých síl ich z toho večného Zatratenia ťahali preč, ako z horiaceho ohňa, alebo rozbúrenej rieky. Lebo verím, že keby sa niečo takéto skutočne - VIDITEĽNE - odohrávalo pred našimi očami, nedokázali by sme takto ľahostajne stáť a prizerať sa...
Keď sa dám do reči s rodičmi o svojich dospelých deťoch a začneme sa rozprávať na tému, či sa mladí nebudú brať?, vždy - a píšem to, prosím s výkričníkom!, vždy narazím na kameň úrazu.
Nejde mi to do hlavy, pretože viem, že sa rozprávam s katolíkmi, veriacimi, praktizujúcimi, i menej praktizujúcimi svoju vieru, ale v zásade sú to ľudia, ktorí prijali vieru v Boha a snažia sa podľa nej žiť.
Na moju otázku teda odpovedajú tak, že "ešte nie" a na moju nasledujúcu otázku, že teda: „A kedy?“ dostanem takúto odpoveď: „A čože ja viem, kedy? A dá sa to vôbec nasilu? Veď ja sa do nich starať nebudem, aby mi raz nevyčítali, že sa museli zobrať iba kvôli mne, že som ich ja silila. Veď aj kňaz sa pri sobáši pýta – Je toto vaše rozhodnutie slobodné? A čo, keď im ja prikážem a o dva roky sa rozvedú, čo potom? Dnešné deti si aj tak robia, čo chcú, neberú ohľad na nikoho“...
Odpovedám im: “No dobre, ale ja by som im nedovolila spať pod mojou strechou spolu. Neuložím ich vedno do jednej postele ako manželov, keď nimi predsa nie sú. Mala by som pred Bohom hriech, volá sa to pridružený hriech.“
„No vieš, poviem ti to takto: Radšej ich nechám spávať pod mojou strechou, ako by sa mali túlať kade – tade a keď budú chcieť spolu spať, aj tak si vždy nájdu na to nejaké miesto.“
„Ale my matky, ako rodičia, sme povinní dať deťom usmernenie“, odpovedám.
„Veď áno, ale či ťa dnešné deti poslúchnu? Veď ti hovorím, že dnešné deti si robia, čo chcú, my sme rodičov museli poslúchnuť, ale oni? Pch, dnes je už iná doba...“
„Ale tam je ten kameň úrazu, hovorím ešte raz, že ja by som ich nenechávala spolu žiť pod mojou strechou, keby neboli zosobášení, lebo im umožňujem a uľahčujem žiť život taký, aký im neprináleží pred Bohom, ani pred ľuďmi. Áno, sobáš je o slobodnom rozhodnutí, ale ak neberú slová rodičov vážne, a chcú spolu žiť, tak prosím, ale nájdite si svoj domov. Ja nechcem byť zodpovedná za vaše rozhodnutie žiť proti Bohu, proti jeho Desiatim prikázaniam.“
A... strhne sa takmer hádka...Stáva sa mi totiž, že v spoločnosti (tam, kde sa práve nachádzam) , som jediná, ktorá má takýto názor, takéto presvedčenie. Vidím, že ľudia bagatelizujú hriech, alebo smilstvo sa už za hriech ani nepokladá. Pritom patrí medzi Sedem hlavných hriechov.
Musím sa priznať, že dostatočne nechápem, prečo sa dnes mladí ľudia nechcú sobášiť, keď nemajú žiadnu prekážku k uzavretiu sviatostného manželstva. Ide im o sebectvo? Keď sa ťa nabažím, nájdem si iného? Alebo nechcú prijať pred Bohom záväzky za svoj vzťah? Kde je zodpovednosť?
Ale ešte viac ma udivujú stanoviská rodičov, ktorí tolerujú takéto spolunažívanie svojich detí a berú to ako normálnu vec...Prečo dovolia svojim deťom žiť takýto pohanský život? Neboja sa o stav duše týchto svojich detí? Že život žitý v ťažkom hriechu je vlastne žalárom? Že svätým krstom sme svoje deti voviedli do Kristovej vinice a chceli sme, túžili sme im „zabezpečiť“ život večný? Že naše deti majú touto veľkou sviatosťou na čele nezmazateľný znak, že patria Bohu? Že naše deti majú svojím životom vyznávať a dosvedčovať svoje príslušenstvo k živému Bohu? Že my, rodičia ani v dospelosti nemáme poľavovať v odovzdávaní viery v Boha a v dodržiavaní Jeho Desať Božích prikázaní.
Alebo dnes naozaj deti rozkazujú svojim rodičom?
Ja si myslím, že naozaj nejde dokopy, ak rodičia pristupujú k sv. prijímaniu a zároveň dovolia žiť pod vlastnou strechou deťom v konkubináte. Pretože to vylučuje dogmu, náuku mojej viery, čomu ja verím, a čo prijímam za výsostné právo Božieho dieťaťa. Áno, máme svoje deti napomínať v láske a viere, ale ak to nejde, je jasné, že neznásilníme ich rozhodnutia, ale svojím postojom im musíme dať rázne najavo, v Koho sme uverili, a že nám ich správanie vyvoláva zimomriavky na tele, lebo tak veľmi sa máme báť o duše našich detí, aby aj oni vedeli, že nesúhlasíme s takým životom, ktorý žijú. Ak budú tvrdošijne stáť na svojom rozhodnutí, prijať také opatrenie, ktoré aj za cenu veľkých bolestí, bude jasné a nemenné, ale jedine dobré a správne.
A modliť sa za ne. Aby do sŕdc našich detí prišla milosť Božia, aby pochopili, že pochybili a činili pokánie za svoje hriechy.
Ak my rodičia, budeme pevní vo viere, aj naše deti uvidia, že život v Bohu je jediný správny, nemenný a obohacujúci. Uvidia hodnoty, ktoré my vyznávame a včas sa vrátia „zo zeme Nepriateľa“.
A potom sa nebude zvaľovať na deti všetka vina sveta, aké sú zlé, nepoddajné, tvrdohlavé a nevychovateľné, lebo budú vidieť vzory vo svojich rodičoch. Budú vidieť živú vieru, za ktorú treba aj svoj život položiť. A za duše svojich detí sa nám oplatí bojovať až do konca...
obrázok: Google