Štefan Kányai bol jedným, ktorého po ukončení II. Svetovej vojny odsúdili a odvliekli z Komárna príslušníci NKVD do ZSSR. V ruských gulagoch prežil 8 rokov 8 mesiacov a 10 dní. Čo otec prežil, podrobne opisuje vo svojej knihe: “Poviem to teda vám všetkým...“ Aj 60 rokov po Stalinovej smrti (5. marec 1953) každý príbeh zavlečeného do sovietskych gulagov necháva tisíce otáznikov a neopísateľný odpor voči akejkoľvek totalite. Nesmierne množstvo sĺz, bolesti, utrpenia, smrť dvadsiatich miliónov ľudí – to všetko možno pripísať na vrub kultu osobnosti J. V .Stalina. Zhaslo „Veľké slnko“, ale jeho satelity obiehajú okolo nás ešte aj dnes...
Jedným zo základných pilierov Stalinovho teroru bolo zatýkanie, odvlečenie nevinných, vymyslenie falošných obvinení, nakoniec ich izolácia. „Čeloviek jest, délo najďotsja! – Človeka máme, aféru k nemu nájdeme!“ bolo heslo orgánov sovietskej štátnej bezpečnosti. Tak z nevinných urobili špiónov, nepriateľských parašutistov, aj keď v lietadle nikdy nesedeli alebo vykonštruovaných trovičov vôd studní, len aby naplnili počet, ktorý plánovali odvliecť.
5. marec 1953... Stalinova smrť znamenala pre obete Stalinových deportáciínávrat z pekla gulagov. Tí, čo Gulagy prežili nazývajú ich krvavé peklo, v ktorých mŕtvoly často pochovávali iba vlci vo svojich útrobách...
Otec si vo svojej knihe takto spomína na Stalinovu smrť: „Otec národov“ odišiel... Všetko bolo márne – smrť nastala 5. marca 1953 večer desať minút pred desiatou hodinou... Bez pochybností nastala veľká udalosť historického významu: „Vodca“, „Veľký učiteľ“, pred ktorým sa triasla celá krajina, ba v určitom zmysle celý svet, „Veľký diktátor“, ktorý bol pred niekoľkými dňami ešte „Všemohúci“, „Neprístupný“, teraz ležal ako hromada nešťastia, ako mŕtvola čakajúca na pitvu. Ale ešte prebiehalo utajovanie...
21. marca 1953 v čase jarnej rovnodennosti prišla komisia z Moskvy. Dostali sme celkom nové šaty: vatované nohavice, vatovaný kabátik, „telogrejku, bušlat“ vatovanú čiapku ušianku, čistú spodnú bielizeň, potom nás oholili a okúpali sme sa.
Dobre vypasený plukovník NKVD prečítal odkaz: „Vy, občania, ste od dnešného dňa slobodní. Každého odvezieme tam, odkiaľ sme ho priviezli. Tlmočím Vám poďakovanie sovietskeho ľudu a prosbu o odpustenie! Bola vojna. Tam kde sa hobľuje drevo, lietajú aj stružliny. Aj nevinného človeka zachytí remeň stroja! Autom Vás odvezieme do prechodného zberného tábora v Karagande, potom do Moskvy! Správajte sa aj v budúcnosti príkladne, s trpezlivosťou, a skúste si vziať domov iba dobré spomienky! Za Vaše pochopenie Vám v mene sovietskeho štátu ďakujem. Šťastnú cestu!“
Neskôr sa začala dlho očakávaná rehabilitácia; odčinenie hromadných nezákonných rozsudkov. Konečne som porozumel kazašskému prirovnaniu: „Aký je rozdiel medzi človekom a ovcou?“ Niekedy takmer žiadny. Aj ľudia sa niekedy správajú ako stádo s otupenými mozgami, ak sa dostanú pod vplyv silnej, agresívnej osobnosti s pomäteným mozgom, ale ktorá seba považuje za vyvoleného...
Každý príbeh zavlečenia do sovietskych táborov musí v nás nechať tisíce otáznikov a aj 60 rokov po Stalinovej smrti odpor voči totalite...Zážitky v pekle gulagov ostanú výčitkou ale aj výstrahou miliónov nevinných pre nasledujúce generácie...
