"Najväčším nepriateľom Cirkvi je nevzdelanosť katolíkov vo viere"  (pápež Pius X.) 

Myšlienky - Články

Verím v odpustenie hriechov - XIII.

Pokračujeme v  úvahách o 15. kapitole Lukášovho evanjelia.

Podobenstvá o stratených majú zvláštnu podobnosť. Človek má až pocit, akoby bolo skoro zbytočné hovoriť to ďalšie. Vždy, keď vo Svätom písme narazíme na veci, ktoré sa  takto opakujú, je to pre nás zvláštnym spôsobom dôležité. Pán sa nepomýlil. Ale opakovaním toho istého motívu v podobenstve o stratenej ovci, drachme a napokon stratenom synovi chcel, aby sme neprehliadli to podstatné.

V prvom podobenstve je Otec prirovnaný k pastierovi Izraela; v druhom k žene, ktorá je obrazom Božej materinskej lásky. My vieme, že Boh nás miluje viac, než naša matka. On je ten, ktorý nás v lone matky utvoril.

Ten prvý obraz – pastiera – zdôrazňuje veľkosť Božej lásky, ten druhý jej nežnosť. Pretože pravá láska vždy človeka činí slabým, nežným a zhovievavým. Tých 99 nestratených oviec a 9 nestratených mincí nemôže Otcovo srdce uchrániť od bolesti nad jednou stratenou ovečkou a jednou stratenou mincou. V Božej logike je to tak, že on sám sa radšej stane strateným, než aby stratil jedného zo svojich synov. Pretože každého z nás miluje. Miluje nás ako svojho jednorodeného Syna, a Syn nás miluje priamo Otcovou láskou. Každého jednotlivo. Akoby som bol na svete jediný. Jeho utrpenie pre každého z nás nám odkrýva, akú hodnotu máme v jeho očiach. Naša hodnota je nekonečná a rovná sa jeho láske, ktorá ho viedla na kríž.

V podobenstve Pán hovorí: Kto z vás, ak má sto oviec a jednu z nich stratí nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? Ježiš veľmi dobre vedel, „kto z vás“. Nikto! Nikto by nešiel za stratenou ovcou, nechajúc 99 na púšti. Najprv by tých 99 zahnal domov a potom by išiel hľadať tú stratenú. A chcel by som vidieť pastiera, ktorý ju vezme na svoje plecia a donesie domov. Realita bola iná. Pastier tú ovcu zmlátil, dokonca jej častokrát zlomil nohu. Aby nezabudla, že takto sa to nerobí...

Prečo to Ježiš hovorí takto: „Kto z vás?“ No aby sme si uvedomili, že my nie! Že my nemáme v sebe takúto lásku k tým strateným. Pretože sme v role spravodlivých, ktorí sa s pohŕdaním pozerajú na tých, čo skončili v blate medzi neviestkami... Ale Ježiš – on vezme údel strateného sám na seba. Síce mu nezlámu nohy, ale nechá si kopijou otvoriť bok, aby všetci mohli kontemplovať lásku jeho srdca...

Tak isto kto z ľudí kvôli pár halierom vymetie celý dom? Mávne nad tým rukou. Lenže Boh nemávne rukou nad ničím, čo sa nás týka. A hlavne nad nikým. A nemyslí na nič iné, než na toho, kto sa stratil. A nebude mať pokoja, kým ho nenájde. Neustane v hľadaní, kým nenájde toho posledného...

Ježiš ďalej hovorí o radosti toho, kto našiel stratenú ovcu, drachmu: „Len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.“

Lenže domov sa dostala vlastne len tá jedna ovečka, ktorá sa stratila a nechala sa nájsť. Tých ostatných 99 zostalo niekde vonku na púšti... Rovnako, ako starší syn z podobenstva... Spravodliví, ktorí si robili nárok na to, aby boli prví doma, zostávajú vonku. A budú môcť vojsť do Otcovho domu až vtedy, keď sa budú radovať z návratu stratených...

Prvý v histórii, kto prijal toto pozvanie do Otcovho domu, bol lotor po Pánovej pravici. Priznal sa k svojmu zlu pred Jediným spravodlivým. Spoznal rozdiel, ktorý je medzi ním a Ježišom, a poprosil o zľutovanie. Druhý lotor predstavuje naopak všetkých „spravodlivých“, ktorí sa k svojmu zlu zatiaľ nepriznali.

„A povie im: Radujte sa so mnou!“ Radosť sa vždy chce deliť. Aj my sme povolaní a pozvaní mať podiel na Božej radosti z návratu stratených. A jeho radosť bude úplná až vtedy, keď aj tých 99 nestratených oviec na púšti pochopí, že sú vlastne tiež stratení. A stotožnia sa s tou jedinou a aj oni sa nechajú nájsť...

To je ale dlhá cesta. Od farizeja k hriešnikovi, ktorý si prizná svoju hriešnosť... Ale inej cesty niet...

 

Na záver našich úvah si všimnime pojem obrátenie. Ovca sa v skutočnosti neobrátila. Rovnako ako sa minca sama nevrátila do mešca. Neboli toho schopné. Ale ony boli stratené, a ako stratené boli nájdené tým, ktorý sa sám k nim obrátil svojou láskou ako prvý.

Teda obrátenie nie je na prvom mieste to, čo konáme my, ale to, čo vykonal a koná Ježiš. Čo máme robiť my? Máme priznať, že sme sa stratili. Zmeniť svoj pohľad na svoju situáciu, na seba i na Boha. Priznať si svoju nahotu a biedu. Obrátenie je zmena pohľadu. Zmena zmýšľania. Keď do centra svojho života postavím Boha a odsuniem z neho svoje ja. Dokiaľ totiž chcem konať obrátenie ja sám, tak je to stále niečo, čo ma príliš mnoho fascinuje a robí namysleným. To nie je zrieknutie sa seba, ktoré chce Ježiš. Je to iba naháňanie našej vlastnej spravodlivosti, aby sme boli prijatí za zásluhy, a nie z milosti.

Na začiatku cesty nášho obrátenia je to Božie hľadanie a nájdenie každého strateného z nás. Áno, na začiatku je skutočnosť, že nás Boh našiel. A potom nasleduje aj zmena nášho správania, nášho rebríčku hodnôt, prosba o to, aby Boh zmenil všetko nesprávne v našom živote. Keď to robíme naopak a chceme sa najskôr zmeniť, konať pokánie, aby nám Boh mohol odpustiť, tak sme stále v pozícii spravodlivých, ktorí neprijímajú milosť zadarmo.

Obrátenie je teda prechodom od našej domnelej spravodlivosti k radosti z Boha, ktorý sa obrátil k nám. Človek musí prestať vidieť len seba. Až potom sa začne meniť...

 

Verím v odpustenie hriechov - XII.

Nielen podobenstvo o márnotratnom synovi, ale celá 15. kapitola Lukášovho evanjelia zjavuje Otcovo srdce. Hovorí o milosrdenstve Boha.

V 9. bode buly Misericordiae vultus pápež František píše: V podobenstvách venovaných milosrdenstvu Ježiš odhaľuje povahu Boha ako Otca, ktorý sa nikdy nevzdáva, až kým neodstráni hriech a svojím súcitom a milosrdenstvom nezvíťazí nad odporom. Poznáme tieto podobenstvá, zvlášť tri z nich: o stratenej ovci, o stratenej drachme a o otcovi a dvoch synoch (porov. Lk 15, 1-32). V týchto podobenstvách sa zdôrazňuje Božia radosť najmä vo chvíli, keď odpúšťa. Nachádzame v nich jadro evanjelia i našej viery, pretože milosrdenstvo sa v nich predstavuje ako sila, ktorá všetko premáha, napĺňa srdce láskou a utešuje odpustením.

Uvažujme teda nad týmito podobenstvami. Sú venované strateným. Teda nám. Nám sa môže ľahko stať, vďaka tomu, že veľmi dobre poznáme tieto texty, že sa z nich nejakým spôsobom vyčleníme. Kresťanstvo nie je sekta čistých a dokonalých ľudí, ale naopak. Cirkev je spoločenstvo hriešnikov, ktorí prijímajú Božie milosrdenstvo. A má to tak zostať. Inak by prestala byť Cirkvou Kristovou – otvorenou pre hriešnikov.

Tieto podobenstvá hovoria o obrátení. Obrátiť sa však nemá hriešnik k spravodlivosti, ale spravodlivý k milosrdenstvu. To je prvá vec, ktorú väčšinou chápeme zle.

Vo všetkých troch podobenstvách o stratených, dochádza k určitému zvratu. Obráteniu, ktoré je také typické pre situácie, v ktorých vystupujú farizeji. Hriešnik je ospravedlnený a spravodlivý je ukázaný ako hriešnik, aby aj on mohol byť ospravedlnený. Pretože každý bez výnimky potrebuje Božie milosrdenstvo. Svätej Faustíne Pán povedal: Moje milosrdenstvo pracuje vo všetkých srdciach, ktoré mu otvárajú svoje dvere. Spravodlivý, rovnako ako hriešnik, potrebuje moje milosrdenstvo.

Vieme, že príležitosťou (či príčinou) pre vyrozprávanie podobenstiev o stratených bolo to, že farizeji vytýkali Pánu Ježišovi, že prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Pán Ježiš odpovedá týmito podobenstvami a pritom zjavuje jadro Evanjelia. A tým je práve Boh ako milosrdný Otec. Jeho láska a milosrdenstvo nikdy nie sú úmerné našim zásluhám, ale našej biede. O čo väčšia slabosť, hriešnosť, úbohosť, o to väčšie milosrdenstvo.

Čo znamená byť zachránený? Aby mohol byť niekto zachránený, musí byť najskôr stratený; potom hľadaný a nakoniec nájdený. My sme sa síce všetci stratili, ale nie všetci sú si toho vedomí. Tých 99 nestratených – takzvane nestratených – sú tí, ktorí sa považujú za spravodlivých a Ježiš ich vlastne podobenstvom nabáda, aby sa aj oni poznali v tej stratenej ovečke a neukazovali na ňu prstom. Tieto ovce musia zostať v pustatine svojej samospravodlivosti, pokiaľ nepoznajú vlastnú úbohosť a potrebu zľutovania. Akonáhle uznajú, že sú hriešni a potrebujú Božie milosrdenstvo, sú pripravení stretnúť sa s pastierom, ktorý ich vezme na svoje plecia, s pastierom, ktorý ich nikdy neprestal hľadať a ponúkať im svoju pomoc.

Svätý Gregor Nyssenský učí, že v stratenej ovečke vzal Ježiš ako dobrý pastier na ramená celú ľudskú prirodzenosť. A tým každého z nás. Už toto nás upozorňuje, že sa to týka každého jedného z nás. A nielen to. On sa nechal vyzdvihnúť na kríž a prebodnúť svoje srdce, aby nikto nemohol pochybovať o láske dobrého pastiera, ktorý dáva život za svoje ovce.

(Zároveň Ježiš je ten pastier, ktorý ako jediný spravodlivý medzi nami hriešnikmi, sa pre nás stal strateným a obetovaným baránkom. Je zaujímavé pozrieť sa na tieto podobenstvá práve z tohto uhla pohľadu. Že tou stratenou ovečkou alebo baránkom, tou stratenou mincou a márnotratným synom je on sám. Práve preto, že sa stal zabitým baránkom, je tým pravým pastierom. Práve preto je aj tým najväčším bohatstvom Otca, ktorý v ňom má zaľúbenie. Ako stratená minca v podobenstve. A je Synom, ktorý zostúpil na dno ľudskej biedy, medzi tých najväčších bedárov, medzi neviestky, do najväčšieho poníženia človeka, aby sa Otec mohol radovať z toho, keď sa v ňom všetci navrátime do Otcovho domu.)

Takže adresáti podobenstva sú známi. Sú to reptajúci farizeji a učitelia Zákona. Im Pán povedal tieto podobenstvá. Teda boli určené prednostne pre domnelých spravodlivých. Dovoľte mi to povedať – teda pre väčšinu z nás. Nebolo potrebné povzbudzovať hriešnikov, pretože hriešnici už prežívali radosť zo spoločenstva s Ježišom. Tí sa už vrátili domov. Oni nepotrebovali počúvať obrazné príbehy, pretože žili v realite Ježišovej blízkosti. Napriek všetkej svojej hriešnosti sa mohli presvedčiť, že on si ich váži, že ich miluje, že im vracia dôstojnosť, že im odpúšťa hriechy.

Tí, ktorí to potrebovali počuť, boli práve farizeji a zákonníci. Spravodliví. Podobenstvá pozývajú spravodlivých, aby sa odvrátili od svojej spravodlivosti, od svojej domnelej spravodlivosti, ktorá sa stáva ich osídlom. Aby sa obrátili k radosti Otca, ktorý ospravedlňuje. Aby sa prestali pozerať na seba a na svoju dokonalosť, a aby sa našli v Otcovej a Ježišovej dobrote a milosrdenstve.

Zatiaľ čo hriešnik pociťuje potrebu milosrdenstva a oslobodenia, spravodlivý po ňom netúži. Dokonca ho to rozčuľuje ako Jonáša. Nechce to ani pre seba, ani pre iných. A tak v mene vlastnej spravodlivosti vlastne odmieta Boha.

(Záverom všetkých podobenstiev o stratených je rozhovor so starším bratom a ten rozhovor nemá koniec. To je veľmi dôležité. Pretože záleží od každého z nás, ktorí to počujeme alebo čítame, od nás novodobých i tých starodávnych farizejov, reptajúcich ako ten starší syn, aby sme prijali alebo odmietli jeho pozvanie. Hostina je určená pre všetkých. Tak, ako to Pán Ježiš hovorieval vo svojich podobenstvách o hostinách. Pokiaľ sami priznajú, že sú hriešnikmi a pokiaľ prijmú hriešnikov za svojich bratov. To sú dve podmienky.

Sme pozvaní nesúdiť druhých. Neškatuľkovať, ale pozerať sa na Boha, ktorý je Otcom všetkých. Hostina večného života je účasťou na tejto Otcovej večnej radosti zo Syna. Syn, ktorý sa stal zblúdenou ovcou, aby mohol nájsť nás, ustrašených a zatúlaných.)

 

Prečítajme si 15. kapitolu Lukášovho evanjelia, zvlášť tie dve prvé podobenstvá.

Verím v odpustenie hriechov - XI.

Pokračujme v úvahe nad textom evanjelia svätého Lukáša, kapitola 15., verše 11. až 31.

Povedali sme si, že ten mladší mal obrovskú výhodu v tom, že sa rozhodol vrátiť. Vstal a šiel. Tak, ako bol. S tou svojou pripravenou básničkou, ako ju otcovi odrecituje. Skúste sa vžiť do toho, čo by nastalo, keby márnotratného syna uvidel najskôr jeho starší brat. Asi si vieme predstaviť, čo by nastalo.

(Ale nezabudnime pritom, že ide o nás! Čo by nastalo, keby sa ten márnotratný syn stretol so mnou?...)

Možno, že by sa mu vyhol oblúkom. Možno by sa vyhli jeden druhému. Mladší – pretože chcel rozprávať s otcom, a tento by mu to skomplikoval. Starší – pretože s ním nechcel mať nič spoločné.

Lebo keď si niekoho zaradíme do škatuľky, tak nemá šancu. Prestaneme vidieť človeka, začneme vidieť farizeja, zákonníka, hriešnika...

Možno by si ten starší naopak na neho počkal. Ukryl by sa niekde za stĺp a povedal by si: Tak počkaj, chlapče, toto ti nedarujem. Ja sa tu driem ako vôl celé roky a ty si si tam užíval z pobehlicami, a teraz si len tak prídeš... Možno by sa uspokojil s tým, že by mu to len vyčítal. Ale možno by mu povedal: Tu už nemáš čo robiť!

(Len taká poznámka na okraj: Po roku 1989 v istej dedine bývalý súdruh učiteľ prišiel po mnohých rokoch v nedeľu do kostola. A počul ako si jeho susedia a spoluobčania len tak pre seba, ale patrične nahlas, hovoria: Teraz nám tu bude zaberať miesto... Takto toto človeka vyhnali z kostola na najmenej 7 ďalších rokov a veľmi dlho hľadal cestu späť...)

Možno by sa ho ten starší snažil obrátiť. Pretože na prvý pohľad ten človek potreboval obrátenie. Tak by mu začal radiť, čo má robiť, aby sa napravil, ako sa má správať, aby zapadol, a možno by ho aj vyskúšal, či je hoden vrátiť sa do otcovho domu. A možno by mu uložil aj podmienky: Takto domov nemôžeš. Po prvé – musíš odčiniť to, čo si spôsobil; po druhé – musíš sa umyť, musíš si vziať nové šaty. Bež si na to niekde zarobiť, potom príď...

Našťastie to bolo inak. A on sa stretol s otcom!

Problém je, že Pán Ježiš chce, aby sa títo ľudia s Otcom stretávali v nás. Preto hovoríme o obrátení. Aby sme mali my to Ježišovo a Otcovo srdce. Pre jedných aj pre druhých. Tak ako ho mal otec v podobenstve. Aj pre toho, ktorý sa vracia, aj pre toho, ktorý zostal doma a pritom sa nevracia.

Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec... Opäť je tu reč o tom Božom pohľade. V tom pohľade je ukrytá otcova ľútosť, vnútorné rozochvenie, to, ako sa Boh vnútorne strachuje o každého z nás. Môžeme si všimnúť ten zvláštny pohyb starca, ako mu vybieha naproti, aby to nemal také ťažké...

Pán Boh nás neskúša. Pán Boh nám pomáha a ide v ústrety každému z nás, či sa vraciame z cudziny, alebo sme tu, ale pritom nechceme vojsť dovnútra.

Bohu nikdy nejde na prvom mieste o jeho česť. To má ísť nám o Božiu česť. Ale Bohu ide o našu česť. Preto sa ponáhľa, aby človeku vrátil dôstojnosť Božieho dieťaťa. Boh sa nemôže dočkať, aby objal hriešnika, aby odpustil. Svätý Ján Zlatoústy hovorí, že stačí, aby si človek len pomyslel, že bude ľutovať svoje hriechy a už mu Boh odpúšťa. Boh akoby sa nemohol dočkať. Boh chce svoje odpustenie vyliať na celý svet, len keby ho ľudia chceli prijať...

Hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho... V tej jeho nečistote. Celý život sa Ježiš kultovo znečisťoval tým, že prijímal hriešnikov, že s nimi stoloval, že sa dotýkal mŕtvych... Niečo neskutočné!

Tu počúvame otcovo slovo: Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Rýchlo! Teraz! V túto chvíľu! Boh neznesie žiaden odklad, keď ide o to, aby sme sa vrátili k dôstojnosti Božích detí, ktorú sme stratili...

Toto podobenstvo nerozdeľuje ľudí na tých dobrých a polepšených a zlých, ktorí sa zdajú byť dobrými. My všetci sme rovnakí. Dobrý je len Otec. A Ježiš. Je dobrý tak, že nás všetkých pozýva k stolu. My vieme, k akému. Je to eucharistický stôl, kde dáva sám seba.

To podobenstvo nemá koniec. A to je obrovská výhoda. Pretože obsahuje nádej pre všetkých. Ale je dôležité, aby sme nestáli mimo deja. Aby sme prosili o milosť zotrvania v Otcovom dome. V jeho blízkosti. Na jeho srdci. A tiež v jeho Cirkvi. Pretože mimo jeho domu sa všetci stávajú rivalmi. Len v jeho dome môžeme zakúsiť to, čo hovorí otec staršiemu synovi: Syn môj, všetko, čo ja mám, je tvoje. A to, čo Pán Ježiš vyjadril takými nádhernými slovami: Otec mi dal všetko...

Prosíme ťa, Pane, aby sme sa skutočne stali a celý život boli synmi Otca. A bratmi a sestrami medzi sebou. Aby sme boli deťmi, ktoré sa každodenne nechávajú obdarovať. Chráň naše srdce pred vnútornými i vonkajšími útekmi z tvojej blízkosti a daj nám tú milosť, aby sme sa stále viac a viac podobali tebe. A celým svojím životom zvestovali Otca takého, aký je, a uľahčili návraty všetkým márnotratným...

 

Verím v odpustenie hriechov - X.

Chceme hľadať odpovede na ootázky, ktoré sme si dali minule v súvislosti s podobenstvom o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-31) a nad ktorými sme sa zamýšľali možno aj počas nočnej adorácie.

Prečo mladší odišiel z domu? A prečo tam starší zostal?

Vieme, že vonkajší útek býva vždy vyjadrením nejakého vnútorného rozpoloženia. Bol ten mladší rozmaznaný? Je to celkom možné. Nevážil si toho, čo doma mal? Veď v Cirkvi máme to isté. Ľuďom sa ponúkajú tie najväčšie poklady, spoločenstvo, modlitba... a oni idú niekam inam. Pýtame sa, prečo si toho nevážia...

Možno tomu mladšiemu nebolo doma dobre. Možno mu tam niečo chýbalo, alebo ho tam niečo dusilo. Dokážem si predstaviť, že sa mu popri tom staršom žilo doma ťažko. Starší bol nástupcom na otcovom hospodárstve. Budúci hospodár. A dobre vedel, ako tie veci majú fungovať. Ale z otcovej dobroty príliš veľa nenadobudol, to je tiež zrejmé. A to sa nutne prejavovalo aj vo vzťahu k mladšiemu bratovi.

Ľudia z Cirkvi väčšinou neodchádzajú kvôli Pánu Ježišovi. Veľa ich odišlo kvôli tým „starším bratom“, ktorí im prezentovali, aký je Pán Boh, ako koná, a ako to všetko má byť. A iste aj mnohí z nás pokrivili iným ľuďom obraz Boha bez toho, že by sme to chceli. Mnohí ľudia sa nemôžu cítiť v Cirkvi doma práve kvôli tej zvláštnej falošnej spravodlivosti a nemilosrdenstvu týchto „starších bratov“. Oni aj teoreticky pripustia, že Pán Boh je asi iný, ale nechcú mať s týmto spolkom nič spoločné...

(Koľkí nechodia do kostola možno kvôli nám! Môžno kvôli tomu, že niektorí z nás, len čo vyjdú z kostola, už šermujú jazykom naľavo-napravo a neušetria v klebetení a ohováraní nikoho. Môže sa takáto „zbožnosť“ niekomu páčiť? Nie je to skôr práve to, čo tých našich „mladších bratov“ odrádza a preto utekajú?)

V našom podobenstve to dopadlo dobre, lebo mladší, keď dopadol až na dno, prišiel k rozumu, celkom dobre to vyhodnotil, spomenul si na otca, na otcovský dom. A mal asi šťastie, že si v tej chvíli nespomenul na svojho staršieho brata... Po tom, ako prežíval prázdnotu z toho, čo sa mu ponúkalo mimo otcovského domu, odrazu v sebe objavil hlad. Hlad po domove. Tam niekde sa objavila spomienka – a pravdepodobne aj skúsenosť – že mu doma vlastne nič nechýbalo. Niekedy na to človek musí prísť až potom, keď zistí, že to, čo mu ponúka svet, nie je to, po čom túži...

Šťastie tohto mladšieho syna spočíva v tom, že začal konať. Mnohí si síce priznajú, že sú síce v blate, že žijú zle, ale nepohnú sa z miesta. Alebo si chcú všetok ten balast vziať so sebou do otcovho domu. A zamoria tým celé svoje spoločenstvo, celú Cirkev.

Obraz zlého Boha je zhubná lož. Na takýto obraz – „Boh je zlý“ – sa totiž nedá reagovať inak než vzburou, ktorá vedie k smrti, alebo otrockou podriadenosťou, ktorá zabíja. Pán Ježiš prišiel okrem iného aj preto – a bolo to jedno z jeho najväčších poslaní – aby očistil náš obraz o Bohu, ktorý bol pokrivený v mysli človeka už od rajských čias. Ježiš prišiel, aby zjavil Boha takého, aký v skutočnosti je.

Lenže ten zlý obraz o Bohu, ak sme si ho nejako vytvorili, nevymizne z našej mysle inak, než našou novou skúsenosťou s Bohom. Preto Ježiš priam vťahoval svojich učeníkov do stretnutia s Otcom. S jeho láskou, nežnosťou a milosrdenstvom. Keď človek sám na vlastnej koži zažije, aký je Boh, má vyhrané. Ale cesta k tomu býva častokrát dlhá.

Prečo starší syn zostal doma? On síce neodišiel, ale doma nebol spokojný. Prezradil ho jeho hnev, ktorý mal v sebe, nespokojnosť s otcom a jeho konaním. On by mu dokázal poradiť – keby sa ho spýtal – ako veci majú fungovať. A potom tá jeho zvláštna zaťatosť, keď odmietol ísť dovnútra, keď ho otec volal, ba prosil.

Mnohí zostávajú v Cirkvi, ale vo vnútornej vzbure a vonkajšej podriadenosti. Vidíme tam strašné sklamanie z Boha. Mohli by sme to povedať v súvislosti s podobenstvom, že Boh sa mnohým zdá byť nespravodlivý. Tak aký je to Boh?

Lenže k otcovmu srdcu, do tej skutočnej lásky, radosti a prijatia sa vchádza bránou otcovho milosrdenstva. A do tej brány nechce vstúpiť nikto, kto sa nepovažuje za hriešnika. Spravodliví majú pocit, že to nepotrebujú. To nedostatočné poznanie Otca – alebo lepšie povedané to nedostatočné poznanie Ježiša, skrze ktorého poznávame Otca – a tá vnútorná i vonkajšia vzdialenosť od neho má tragické následky.

My sa nemôžeme uspokojiť s tým, že chodíme do kostola, že pristupujeme k sviatostiam, kradneme menej než neveriaci, klameme menej ... tak to nejde! My potrebujeme objaviť lásku Ježišovho srdca, zažiť Otcovo milosrdenstvo. Lebo tam nastáva skutočná premena. Človek definitívne prestane kradnúť a klamať. Ale to sa stane až vtedy, keď spozná Boha. Lebo nepoznáme Boha, budeme všetko robiť len preto, aby sme nezhrešil. A keď nezhrešíme, posilní to ešte viac našu pýchu. A zväčší aj vzdialenosť od Boha...

Vzdialenie sa od Boha má strašné následky. Človek sa odcudzí nielen Bohu, ale aj sebe samému a ostatným. V mene slobody stratí svoju slobodu, a to vedie k bytostnému poníženiu nás samých, ktorí sme stvorení na Boží obraz. A nakoniec sa dostaví šialená prázdnota, pocit nezmyselnosti života a osamelosť. Tak, ako to vidíme, žiaľ, na mnohých z dnešnej generácie.

Dnešná nedeľa – deň farskej poklony – nech je pre nás svätým dňom, v ktorom máme možnosť spoznať Boha takého, aký v skutočnosti je. Na kolenách, možno aj v spovednici. Ideme k nemu, alebo nám lepšie padne sa od neho vzdialiť? ...

Odporúčam počas dnešnej osobnej poklony znova si prečítať zmienený text evanjelia a premýšľať nad ním v Božej prítomnosti.

 

Verím v odpustenie hriechov - IX.

Pre úvahu nad odpustením a zároveň aj Božím milosrdenstvom pozrime sa dnes na podobenstvo o márnotratnom synovi. Viem, že je všetkým notoricky známe. Svojím spôsobom ale práve takýto pohľad je tým najhorším variantom. Pretože: Čo nám môže niekto povedať nové? Počuli sme to najmenej päťdesiatkrát... Bude dobré, ak sa nad týmto asi najznámejším a pre mnohých najkrajším podobenstvom zamysleli trocha inak.

Vieme, že toto podobenstvo je viac než o márnotratnom synovi skôr o tom staršom bratovi, pretože to podobenstvo Pán Ježiš na prvom mieste povedal farizejom a zákonníkom. Ale hlavne hovorí o Otcovi. A o Ježišovi, ktorý Otca stelesňuje.

Text nájdeme v evanjeliu svätého Lukáša, kapitola 15., verše 11. až 31. Nebudeme to čítať celé, poznáte text veľmi dobre, prečítajme si ho doma. Zastavíme sa pri niektorých veršoch, ktoré súvisia s našou témou.

Toto podobenstvo nám pomáha objaviť nežnú, láskyplnú a milosrdnú tvár Boha Otca, ktorú nám zjavuje Ježiš. Ak hovoríme o obrátení, tak obrátenie je v tomto prípade akýmsi prechodom od sklamania nad svojím hriechom – to je ten mladší syn, ktorý sa tak dlho motá okolo svojho vyznania a okolo svojich hriechov, kým sa rozhodne ísť naspäť. Poznáme, ako sa mnohí ľudia nedokážu vymaniť z lamentovania nad tým, čo všeličo v živote urobili zlé, a to je samozrejme pasca Zlého... Na druhej strane starší brat symbolizuje tých, ktorí sa zasa potrebujú odvrátiť od svojej spravodlivosti, namyslenosti, fascinácie svojou dokonalosťou.

Obaja by sa mali – ak chcú zažiť skutočné obrátenie – stretnúť s tým, ktorý nás prijíma takých, akí sme, a dáva nám radosť z toho, že sme Božie deti. Radosť z Boha, že náš Boh je taký, aký je. To je prvá dôležitá vec tejto našej dnešnej úvahy. – Ako som zo svojho Boha nadšený a spokojný s tým, ako koná?

V podobenstve vidíme, že koreňom hriechu jedného i druhého syna je ich zlá mienka o otcovi. To majú tí dvaja spoločné. Nepoznajú svojho otca. Táto neznalosť vedie k tomu, že človek v konečnom dôsledku koná spôsobom, ktorým si sám ubližuje. Ten prvý neviazanosťou, útekom z domu za zábavou, ďaleko od Boha. Ten druhý tým, že sa snaží uspokojiť Boha plnením povinností a náboženským legalizmom.

Takže: Boh sa obracia k nám a naše obrátenie nastane vo chvíli, keď my sa obrátime k Bohu. Keď spoznáme, aký je.

Zaujímavé sú reakcie ľudí k tým dvom bratom. Zdá sa, že v povedomí ľudí je oveľa sympatickejší ten prvý. Aj my si ľahšie priznáme nejakú nerozumnosť. V mladosti sme urobili nejakú hlúposť, dnes to vidíme celkom inak... Zatiaľ čo byť tým starším so svojou samospravodlivosťou, najmä keď tušíme, že je obrazom farizejov a zákonníkov, tak to sa nám horšie priznáva... Ale oni sú v nás obaja. Tak akosi na striedačku. Ak máme náboženské povedomie nejak tak, že vieme, čo sa má a čo sa nemá, čo sa sluší a patrí, tak samozrejme máme k tomu staršiemu veľmi blízko. Najlepšie sa to pozná vo vzťahu k druhým ľuďom...

Ale je tu ešte jeden variant, ktorý je pre nás asi najväčším pokušením, a to, že sme akýmisi tretími synmi, ktorí to všetko iba zobďaleč pozorujú. A ktorí práve preto, že to podobenstvo čítali a počuli už toľko krát, sa nenechajú vtiahnuť do toho príbehu a dosadia si tam iné postavy. Pretože poznáme desiatky, stovky, tisíce ľudí, tak sa nám veľmi ľahko vždy vybaví niekto, kto je podobný aj mladšiemu aj staršiemu, a my sa na to pozeráme z diaľky a posudzujeme. Nuž a vo chvíli, keď sa dostaneme do role sudcu, tak sme úplne mimo. Pretože my sme vždy tí, ku ktorým Pán hovorí a zvestuje evanjelium!

Poďme si nad tým podobenstvom položiť niekoľko otázok, ktoré si potom zodpovieme sami pred Božou tvárou. A vrátime sa k nim nabudúce.

Prečo mladší odišiel z domu? Prečo starší syn zostal doma? Aký mali jeden aj druhý pohľad na svojho otca? Kde je moje miesto v tomto podobenstve? Ktorému z bratov sa viac podobám, mladšiemu alebo staršiemu? Alebo som iba v roli pozorovateľa?

D.ú.: Prečítať Lk 15, 11-31.

Ukazujem 1 - 5 z 81 výsledkov.
Položiek na stránku 5
z 17

Anketa

Otázka # hlasov Dátum posledného hlasovania Dátum expirácie  
Veľké Krédo v kostole 12 29.4.2013 17:03 Nikdy
Veľké Krédo 10 29.4.2013 17:03 Nikdy
Krédo 14 10.5.2013 13:45 Nikdy
Ukazujem 3 výsledkov.

Zobrazenie ankety

Nemáte požadované oprávnenia.

Zobrazenie ankety

Nemáte požadované oprávnenia.

Zobrazenie ankety

Nemáte požadované oprávnenia.
>   Staršie myšlienky a články   →    tu

Články - obsah