Deň prvý: Patrí nás priviezli na miesto, odkiaľ vraj je to už len kúsok. Kúsok, keď okrem ruksaku, spacáku a sieťky na komáre máte niesť ešte 12 kíl soli, 16 kíl ryže, papiere a zošity pre deti, chlieb, zeleninu a konzervy pre nás a ostatných ľudí, asi na 10 dní. My sme s tým všetkým čakali dolu a spolusestra, čo bola z toho kmeňa, išla popredu. Po asi takých 20-tich minútach sa vrátila so 4 deťmi, ktoré nám to pomohli vyniesť do dediny. Dorazili sme na miesto, je to dedina z bambusových domov. Nám dali jeden, kde sme sa všetky uložili. Je to ako z filmu – bambusová podlaha a steny si predstavte ako tenký plot, len hustejšie naukladané latky vedľa seba – takže vidíte von a vidia aj vás. Dom nemá okno ani posteľ, spí sa na zemi a je veľký asi tak, že sa na zem zmestia 4 ľudia. Ja spím v strede a vedľa mňa 2 sestry na takej akoby vyvýšenine. Rozdelili sme si približne jedlo, aby nám to vyšlo na 10 dní. Záchod je automatický – po vykonaní potreby nalejete plastovou nádobou vodu z vedra a automaticky si to všetko spláchnete. Keď sa minie voda vo vedre, zídete dole z kopca do rieky, naberiete si vodu, vyšľapete kopec s vedrom plným vody, čiže aj ťažkým, a tak to pokračuje... Sprcha je tiež automatická, podobne ako práčka – automaticky zídete dole do potoka a okúpete sa, spolu s oblečením. Prichádza čas uvariť si jedlo – ryžu s rybou, ich klasika. Sestra ma poslala hľadať ich sušenú rybu, nemôžem ju však nikde nájsť. Pomyslím si, že asi len neviem, kde ju schovala. Prichádza ona a prehľadáva všetky tašky – ryby niet. Bolo tam 9 stredne veľkých rýb, na ktoré sme sa veľmi tešili – jedlo na 3 obedy. Prichádzame k záveru, že ryby zjedla mačka. Oplakávame ryby a také mucate (pozn. mucatý z goralčiny, niečo ako urazený), varíme ryžu so zopár zemiakmi a rybkami maličkými ako pol prsta. K tomu ešte 1 akoby bifónku. Hneváme sa na mačku. Sestra povedala, že tá mačka je veľmi chudá, že možno to naozaj potrebovala. Môj hnev sa premieňa na súcit. Zjedli sme večeru, 7 hodín večer, tma ako u nás o polnoci. Riady sa umývajú v potoku, ale keďže nemáme svetlo, teraz by bolo nebezpečné zísť dole z kopca. Tak to teda nechávame na zajtra. Sme unavené, tak ideme spať skoro, a aj tak nemáme žiadne svetlo. V noci prší ako z krhly. Predstavte si, ako to všetko počujeme, keďže sme v bambusovom dome. Rodina, ktorá je za nás zodpovedná, nám priniesla nejaké svetlo, ktoré nabíjajú počas dňa slnečnou energiou. Používame ho, ak nám treba ísť v noci na WC. A keďže prší ako z krhly, oblečenie, ktoré sme si ručne oprali v rieke a zavesili von, nám úplne upršalo... nevadí, stávajú sa aj horšie veci... Deň druhý: V noci sme sa viackrát zobudili a prevalovali z boku na bok. Spať totiž na bambusovej podlahe nie je to isté ako na matraci. Všetko nás bolí, navyše máme svalovicu z toho, ako sme niesli 12 kg soli a 16 kg ryže. Sestra z Filipín mi hovorí, že sa v noci zobudila na vôňu chleba. Odpovedala som jej, že asi musela byť veľmi hladná. Realita je však odlišná – mačka nám v noci vtrhla do domu, otvorila chlieb a zopár ich zjedla. Dávame pohryzený chlieb sliepkam a nadávame (of course, po kresťansky) na mačku. Z dvoch chlebov ostalo už len niečo viac ako polovica. Po raňajkách prichádza jedna pani, ktorá nám doniesla papáju (ich typické ovocie). Sme jej veľmi vďačné, ponúkame jej chlieb a kávu. Je to veľmi jednoduchá žena, všade chodí bosá – predstavte si to, ako domčeky z bambusu vedľa seba a okolo je tráva, blato, banánové stromy. Potom ideme nazbierať drevo – naša kuchyňa je totiž tiež automatická – automaticky si urobíte oheň z dreva, dáte hrniec medzi kamene a varíte. Zároveň vymýšľame novú stratégiu na mačku – jedna pani nám požičala veľký plastový vandlík – pod neho dávame všetko naše jedlo a prikrývame obrovským kameňom. Uskladňujeme ho v kuchyni – ďalší mini domček vedľa ktorého spíme. Prichádzajú deti. Sú veľmi hanblivé. Všeobecne je známe, že domorodé obyvateľstvo je veľmi hanblivé a keď prichádza do mesta, ľudia ho využívajú a diskriminujú. S deťmi sa hráme, učíme ich písať na tabuľu ich mená a po anglicky s nimi tancujeme pesničku Hlava, ramená, kolená, palce. Je dôležité, aby sa deti naučili po anglicky, lebo väčšina hovorí len ich domorodým jazykom – tagalogom – a keď sa nenaučia angličtinu, majú veľmi obmedzený prístup k práci. Medzitým varím pre ne ryžu a pancit (akoby také ryžové rezance) so sardinkami a zeleninou. Deťom sme naložili obrovské porcie – napriek tomu, že sú malé, zjedia viac než ja. Potom ideme do rieky umyť riad a deti nám ukazujú kostol (v nedeľu tam bude totiž Bohoslužba slova). Kostol je tiež postavený z bambusu a dreva, podlaha zo zeme, a je veľký asi tak, že sa tam zmestí okolo 20 ľudí. Potom si dáme šlofíka – siestu. Normálne poobede nespím, ale keďže v noci sa moc nedalo, podlieham tomuto pokušeniu. Poobede ideme do rieky oprať veci a okúpať sa. Vtedy prichádzajú deti a pozerajú sa na vás, takže kúpať sa môžete len s oblečením na sebe. Vo vnútri kuchyne máme zavesenú akoby veľkú bambusovú garnižu, na ktorú dávame naše opraté veci, aby nám ich v noci zas neupršalo. Dojedáme pancit a ryžu z obeda. Nechceme, aby nám ostalo niečo na ráno, lebo ráno plánujeme ísť preč. Tak teda zvyšok jedla ponúkame našej pani, ktorá sa o nás stará. Je šťastná. Pre nich je pancit a ryža niečo veľmi špeciálne. Večer sa zastaví na pokec a plánujeme nedeľu – o 7dmej bohoslužba v ich komunite, o 10tej birmovka v neďalekom meste. Ideme spať s pocitom, že sme nasýtili seba aj deti a že sme prešli cez rozum mačke. Na raňajky plánujeme chlieb s nejakou konzervou. V noci znova prší ako z krhly. Rozmýšľame, či bude možné ráno cestovať, keďže všade je cesta z hliny a bude plno blata. Deň tretí: Zobúdzame sa ako každý deň, veľmi skoro ráno, za spevu mnohých kohútov. Od piatej rána kikiríka nepretržite jeden každých 5 sekúnd (poctivo som to rátala). Stále prší a nevieme, či bude možné cestovať. Sestra vychádza von, opýtať sa ATE (pani), čo má ísť s nami. Tá už odišla zháňať motorkárov, ktorí by nás mohli zaviesť do mesta. Jej manžel nám hovorí, že to bude v poriadku a že bude možné cestovať. Tak rýchlo vstávame, mysliac si, že ideme jesť chlieb s nejakou konzervou. Prichádzame do kuchyne. Dvere boli otvorené a kameň – obrovitánsky – odvalený z nášho vandlíka. Kameň bol neskutočne ťažký. Podľa sestry to spravil pes. Zjedol nám skoro všetko – celý chlieb a malé rybky, ktoré sme mali na ďalšie dni. Nemáme čo raňajkovať, nakoľko večeru sme rozdali. Sestra z Vietnamu vyťahuje kúsok sušienky, ktorou sa delíme všetky tri. Je za desať minút sedem a vyrážame do kostola. Je na kopci. Všade je plno blata. Idem v kroksách a v taške mám topánky, čo si plánujem prezuť, keď dorazíme na miesto, kde má byť neskôr birmovka. O 7dmej sme v kostole. Samozrejme, nikto tam nie je. Sedím na lavičke a rozmýšľame nad psom a mačkou. Ja mám nádej, že po birmovke tam bude nejaké občerstvenie, a že nás pozvú. Sme veľmi hladné. Prví ľudia prichádzajú o pol 8, bohoslužba začína trištvrte na 8. Ľudia tu majú iný pojem o čase. Je v ich jazyku – tagalogu. Spievajú, čítajú čítanie, je to veľmi pekné a dojímavé, vidieť ich v takej jednoduchosti velebiť Pána. Nasleduje evanjelium – pokušenie Ježiša na púšti – 40 dní a 40 nocí nič nejedol a bol hladný... nielen z chleba žije človek... Pomyslím si: veľmi tematické, som viac hladná než na Popolcovú stredu. Po omši ešte čakáme na motorkárov a potom vyrážame. Tam sú totiž cesty úzke a nedá sa ísť na aute, navyše veľmi zablatene a mnohokrát musíte prekráčať aj rieku. Máme dve motorky, šoférujú muži a my dve sestry sedíme za nimi. Ale nejdú rýchlo, lebo občas sú tam veľké kopce a dookola skaly. Je to nádherný pocit slobody – sprava i zľava sú banánové lesy, palmy, kokosové orechy. Je to ako z filmu. Cesta trvá takmer hodinu aj pol, tak si viete predstaviť, že to bolo dosť ďaleko. Prichádzame ku kostolu. Je už evanjelium, ale my sme už mali liturgiu slova. A takéto cestovanie sa ťažko odhaduje. Birmovancov je veľa. 3 dievčatá si ma obzerajú a študujú. Darmo, asi ešte nikdy nevideli tak bieleho človeka ako mňa a navyše blondínu. Po omši sa fotia a môj hlad sa zvyšuje. Naša ATE tu má tiež svojich birmovancov, ktorých pripravovala. Modlím sa, aby nás pozvali na obed. Doma už takmer totiž nič nemáme na jedenie. Moje prosby sú vypočuté a potom, čo sa naje biskup, nás pozývajú na obed spolu s kuchárkami. Jeme, akoby sme nejedli týždeň. Hanba – nehanba, sme hladné. Ja som si dala nohu z kurčaťa, lebo viem, že najbližší týždeň budem mať len rybu. Je mi smiešne z toho, ako jem. Aj by som sa hanbila, ale hlad je väčší než hanba. Poďakujeme sa z celého srdca a na motorkách vyrážame naspäť do hôr. Keďže Boh je Pánom aj nad sobotou a nedeľou, dávame si dišpenz a zastavujeme sa na jednom trhu nakúpiť jedlo. Pretože takmer všetko nám zjedli zvieratá a nemáme dostatok na to, aby sme prežili ďalší týždeň v horách – a tam nie sú takmer žiadne obchody. Prichádzame domov neskoro poobede, kde nás čaká klasická rutina – kúpanie v rieke, pranie, nabranie vody, aby sme mali na záchod a umytie riadu – obyčajné veci, ktoré v našich domoch sa dejú automaticky, tu si však vyžadujú veľa času. Prichádzajú znova deti a dávame im jedlo, ktoré nám darovali z birmovky. Delíme sa s tým, čo sme dostali. Večer prichádza na pokec ATE a potom ideme spať. V noci znova veľmi silno prší.