Skutočne vlastníme to, čo vieme darovať

Katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

V úvode generálnej audiencie. Zazneli slová sv. Pavla z Prvého listu Timotejovi:«Bratia, nič sme si na svet nepriniesli a nič si ani nemôžeme odniesť. Uspokojíme sa s tým, že máme čo jesť a čo si obliecť. Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia. Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí» (1 Tim 6,7-10).

«Nepokradneš». Počúvajúc toto prikázanie myslíme na tému kradnutia a na rešpektovanie vlastníctva druhého človeka. Neexistuje kultúra, v ktorej by krádež a zneužitie dobier boli dovolené. Ľudská citlivosť je v skutočnosti veľmi vnímavá na obranu vlastníctva.

Avšak stojí za to otvoriť sa chápaniu tohto Božieho slova v širších súvislostiach a sústrediť sa na tému vlastníctva dobier vo svetle kresťanskej múdrosti. V sociálnej náuke Cirkvi sa hovorí o všeobecnom určení dobier. Čo to znamená? Počúvajme, čo hovorí Katechizmus: «Na začiatku Boh zveril zem s jej zdrojmi spoločnému spravovaniu ľudstva, aby sa o ňu staralo, ovládalo ju svojou prácou a tešilo sa z jej plodov. Stvorené dobrá sú určené celému ľudskému pokoleniu». A ďalej: «Všeobecné určenie dobier zostáva prvoradé, hoci zveľaďovanie spoločného dobra vyžaduje rešpektovanie súkromného vlastníctva, práva naň a jeho uplatňovania».

Božia prozreteľnosť nám však nepodáva akýsi „sériový" svet, ale sú tu rozdiely, rozličné podmienky, odlišné kultúry – takto môžeme žiť starajúc sa jedni o druhých. Svet je bohatý na zdroje, aby tak všetkým zaistil základné dobrá. A predsa, mnohí žijú v jednej škandalóznej biede a zdroje využívané bez súdnosti sa znehodnocujú. Svet je však len jeden! Ľudstvo je len jedno! Bohatstvo sveta je dnes v rukách menšiny, nemnohých, a chudoba, ba priam bieda a utrpenie, zas patrí mnohým, väčšine.

Ak je na zemi hlad, nie je to preto, že chýba jedlo! Naopak, kvôli požiadavkám trhu niekedy dochádza k jeho ničeniu, jedlo sa vyhadzuje. To, čo chýba, je slobodné a prezieravé podnikanie, ktoré by zaistilo primeranú produkciu a prístup založený na solidarite, ktorý by zabezpečil rovnosť rozdeľovania. Opäť sú tu slová Katechizmu: «Človek, ktorý používa stvorené dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným». Každé bohatstvo, aby bolo dobré, musí mať sociálny rozmer.

V tejto perspektíve sa ukazuje kladný a obsiahly zmysel prikázania «nepokradneš». «Vlastníctvo nejakého majetku robí z jeho vlastníka správcu Prozreteľnosti». Nikto nie je absolútnym vlastníkom dobier, ale je ich správcom. Vlastníctvo je zodpovednosťou. - „Ale ja som bohatý vo všetkom..." - Toto predstavuje zodpovednosť, ktorú máš! A každé vlastníctvo vytrhnuté z logiky Božej prozreteľnosti je podvedené, je zradené v najhlbšom zmysle slova. To čo vlastním naozaj, je to, čo dokážem darovať. Toto je meradlo na hodnotenie ako dokážem spravovať bohatstvo, či dobre alebo zle. Táto veta je dôležitá: opravdivo vlastním to, čo viem darovať. Ak viem darovať, som otvorený, potom som bohatý nielen tým, čo vlastním, ale aj štedrosťou. Štedrosťou tiež v zmysle povinnosti dať bohatstvo k dispozícii, aby mali na ňom účasť všetci. Ak totiž nedokážem niečo darovať, je to preto, lebo tá vec ma ovláda, má nado mnou moc a som jej otrokom. Vlastníctvo dobier je príležitosťou tvorivo ich rozmnožovať a veľkodušne ich používať, a takto rásť v láske a v slobode.

Samotný Kristus, hoci je Boh, «nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého» a obohatil nás svojou chudobou.

Zatiaľ čo ľudstvo sa zháňa za čím väčším vlastníctvom, Boh ho vykúpil tak, že sa stal chudobným. Ten Ukrižovaný muž zaplatil za všetkých nevyčísliteľné výkupné zo strany Boha Otca, «bohatého na milosrdenstvo». To, čo nás robí bohatými, nie je majetok, ale láska. Mnohokrát sme počuli to, čo hovorí Boží ľud, že „diabol prichádza cez vrecká". Začína sa láskou k peniazom, hladom po vlastnení. Potom prichádza márnivosť: „Som bohatý a som na to hrdý." A nakoniec nadutosť a pýcha. Toto je diablov spôsob ako v nás pracuje. Ale vstupnou bránou sú vrecká.

Ježiš Kristus nám opätovne odhaľuje plný zmysel Písma. «Nepokradneš» znamená: miluj prostredníctvom tvojich dobier, využi tvoje prostriedky na to, aby si miloval, tak ako môžeš. Tak sa tvoj život stane dobrým a vlastníctvo sa skutočne stane darom. Pretože život nie je časom na to, aby sme vlastnili, ale na to, aby sme milovali.

Výzva k modlitbe - Kresťania v Pakistane

V súvislosti s ťažkou situáciou kresťanov v Pakistane vám a vašim veriacim odporúčame túto výzvu k modlitbe: Bratia a sestry, ako je známe aj z médií, kresťania v Pakistane zažívajú nárast prenasledovania za svoju kresťanskú vieru. Najnovším príkladom je kauza manželky a matky dvoch detí Asie Bibi, kresťanky väznenej a prenasledovanej za to, že vyznala vieru v Ježiša Krista. Okrem nej je ohrozený aj jej obhajca, pričom jej rodina  bola nútená emigrovať do zahraničia. Rôzne mimovládne organizácie aj niektoré vlády sa snažia dosťať Asiu Bibi mimo krajinu, ale nedarí sa to kvôli reakcii extrémistov v posledných dňoch. Kresťania v Pakistane prosia o modlitbu. Vyprosujeme im od Boha vytrvalosť vo viere, trpezlivosť v utrpení, posilu v rozhodnutí vyznávať Ježiša Krista a jeho evanjelium."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 45/2018- 11. november 2018

Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána - Všetkých svätých

Čítanie, z Knihy Zjavenia, nám rozpráva o nebi a ukazuje nám „veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov". To sú svätí. Čo robia „tam hore"? Spoločne spievajú, radostne chvália Boha. Bolo by určite pekné môcť počuť ich spevy naživo... No môžeme si to predstaviť: viete kedy? Počas svätej omše, keď spievame „Svätý, svätý, svätý Pán Boh všetkých svetov...". Je to hymnus, ako nám hovorí Biblia, ktorý pochádza z neba a tam sa spieva, je to hymnus chvál. Keď spievame „Svätý", nielen že myslíme na svätých, ale robíme to, čo robia oni: v tom momente svätej omše sme s nimi zjednotení viac ako inokedy.Zjednotení sme ale so všetkými svätými: nielen s tými najznámejšími z liturgického kalendára, ale aj so svätými „z dverí od vedľa", s našimi príbuznými a známymi, ktorí sa už stali súčasťou toho veľkého zástupu. Dnes je preto rodinný sviatok. Svätí sú nám blízki, dokonca sú našimi bratmi a sestrami, ktorí sú tí najopravdivejší. Chápu nás, majú nás radi, vedia, čo je pre nás to pravé dobro, pomáhajú nám a očakávajú nás. Sú šťastní a chcú, aby sme boli šťastní spolu s nimi v raji.

Pozývajú nás preto ísť cestou šťastia, ktorú naznačuje dnešné, tak krásne a veľmi známe evanjelium: „Blahoslavení chudobní v duchu […] Blahoslavení tichí […] Blahoslavení čistého srdca...". Ale, ako to, že evanjelium hovorí o blahoslavených chudobných, ale svet blahoslaví bohatých. Evanjelium hovorí „blahoslavení tichí", ale svet blahoslaví mocipánov. Evanjelium hovorí o blahoslavených čistých, zatiaľ čo svet o blahoslavených chytrákoch a pôžitkároch. Zdá sa, že takáto cesta blahoslavenstva a svätosti vedie k porážke. A predsa, ako nám pripomína zase prvé liturgické čítanie, svätí držia v rukách palmy, čiže symboly víťazstva. Zvíťazili oni, nie svet. A vyzývajú nás, aby sme si zvolili ich stranu, tú Božiu, ktorý je Svätý.

Položme si otázku, na ktorej strane stojíme: tej nebeskej, alebo tej pozemskej? Žijeme pre Pána, alebo pre nás samých? Pre večné šťastie, alebo pre nejaké terajšie uspokojenie? Spytujme sa: chceme naozaj svätosť? Alebo sa uspokojíme s tým, že budeme kresťanmi bez hany a chvály, ktorí veria v Boha a majú v úcte blížneho, ale „bez preháňania"? Pán „žiada všetko, a to, čo ponúka, je pravý život – ponúka teda všetko – a šťastie, pre ktoré sme boli stvorení" Skrátka: buď svätosť, alebo nič! Urobíme dobre, keď sa necháme „vyprovokovať" svätými, ktorí tu na zemi neboli polovičatými a tam zhora nám „fandia", aby sme si zvolili Boha, pokoru, miernosť, milosrdenstvo a čistotu, aby sme sa nadchýnali pre nebo, skôr než pre zem.Dnes od nás naši bratia a sestry nežiadajú, aby od nás opakovane počúvali krásne slová z Evanjelia, ale aby sme ich uskutočňovali, aby sme sa vydali na cestu Blahoslavenstiev. Nejde tu o robenie neobyčajných vecí, ale každodenne sa uberať cestou, ktorá nás privádza do neba, privádza nás k rodine, privádza nás domov. Dnes teda nazeráme do našej budúcnosti a oslavujeme to, pre čo sme sa zrodili: zrodili sme sa, aby sme už viac nezomreli; zrodili sme sa, aby sme sa mohli tešiť zo šťastia v Bohu! Pán nás povzbudzuje a tým, ktorí sa vydávajú na cestu Blahoslavenstiev hovorí: „Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi". Svätá Matka Božia, Kráľovná svätých, nech nám pomáha kráčať cestou svätosti s odhodlaním; ona, ktorá je Bránou do neba, nech vovedie našich drahých zosnulých do nebeskej rodiny.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 44/2018- 4. november 2018

V Kristovi je plnosť manželského povolania

katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

V úvode generálnej audiencie zaznelo čítanie z Listu sv. Pavla Efezanom: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev". Dnes by som chcel skompletizovať katechézu o šiestom slove Desatora – „Nescudzoložíš" – so zdôraznením, že Kristova verná láska je svetlom k prežívaniu krásy ľudskej lásky. Naša citová dimenzia je totiž povolaním k láske, ktorá sa prejavuje vo vernosti, v prijímaní a v milosrdenstve. Toto je veľmi dôležité. Ako sa prejavuje láska? Vo vernosti, v prijímaní a v milosrdenstve.

Netreba však zabúdať, že toto prikázanie sa vyslovene odvoláva na manželskú vernosť, a je teda dobré hlbšie sa zamýšľať nad jej manželským významom. Táto stať Písma z listu sv. Pavla je prevratná! Popri antropológii tej doby uvažovať a povedať, že manžel má milovať manželku ako Kristus miluje Cirkev, nuž to je revolúcia! Možno to v tej dobe bolo tou najrevolučnejšou vecou, aká bola povedaná o manželstve. Vždy na ceste lásky. Môžeme sa spýtať: komu je toto prikázanie vernosti určené? Len manželom? V skutočnosti, toto prikázanie je pre všetkých, je to otcovské slovo Boha, určené pre každého muža a ženu. Pripomeňme si, že cestu ľudského dozrievania predstavuje samotná cesta lásky, ktorá prechádza od prijímania starostlivosti ku schopnosti preukázať starostlivosť, od prijatia života ku schopnosti darovať život. Stať sa dospelými mužmi a ženami znamená dospieť k osvojeniu si manželského a rodičovského postoja, ktorý sa prejavuje v rôznych životných situáciách ako schopnosť vziať na seba bremeno niekoho iného a milovať ho bez dvojznačnosti. Je to teda celkový postoj človeka, ktorý vie prijať realitu a vie vstúpiť do hlbokého vzťahu s druhými.

Kto je teda cudzoložník, smilník, neverník? Je to človek nezrelý, ktorý si svoj život drží pre seba a jednotlivé situácie interpretuje na základe vlastného blahobytu a vlastného uspokojenia. Na stanie sa manželmi teda nestačí sláviť svadbu! Je potrebné prejsť cestu od ja k my, od uvažovania len za seba k uvažovaniu vo dvojici, od žitia jednotlivo k žitiu vo dvojici, je to pekná cesta. Keď dospejeme k tomu, že sa decentralizujeme (nezameriavame všetko na seba), potom je každý čin manželským: pracujeme, hovoríme, robíme rozhodnutia, stretávame sa s inými s prijímajúcim a darujúcim postojom.

Každé kresťanské povolanie – teraz môžeme trochu rozšíriť perspektívu a povedať, že každé kresťanské povolanie má v tomto zmysle manželský ráz. Kňazstvo ho má, keďže je povolaním – v Kristovi a v Cirkvi – slúžiť spoločenstvu s celým srdcom, s konkrétnou starostlivosťou a s múdrosťou, ktorú dáva Pán. Cirkev nepotrebuje ašpirantov na kňazské posty – nie, takých nepotrebuje, je lepšie, keď ostanú doma –, ale potrebuje mužov, ktorým sa Duch Svätý dotýka srdca bezvýhradnou láskou ku Kristovej Neveste. V kňazstve sa miluje Boží ľud s plným otcovstvom, s nehou i silou jedného manžela a otca. Takisto aj zasvätené panenstvo v Kristovi sa žije s vernosťou a radosťou ako manželský vzťah a plodné materstvo a otcovstvo.

Opakujem: každé kresťanské povolanie má manželský ráz, pretože je ovocím vzťahu lásky, v ktorom všetci sme znovuzrodení, vzťahu lásky s Kristom, ako nám to pripomenul úryvok z Pavla prečítaný v úvode. Vychádzajúc z jeho vernosti, z jeho nehy, z jeho veľkodušnosti, s vierou hľadíme na manželstvo i na každé povolanie a chápeme plný zmysel sexuality. Ľudské stvorenie, v jeho neoddeliteľnej jednote ducha a tela a v jeho mužskej a ženskej polarite, je niečím veľmi dobrým, určeným milovať a byť milovaným. Ľudské telo nie je nástrojom pôžitku, ale miestom nášho povolania k láske, a v autentickej láske nie je priestor pre chlipnú zmyselnosť a pre jej plytkosť. Muži a ženy sú hodní niečoho viac než toto! Teda, slovo „Nescudzoložíš", i keď je v negatívnej forme, orientuje nás k nášmu pôvodnému povolaniu, čiže k plnej a vernej manželskej láske, ktorú nám Ježiš Kristus zjavil a daroval.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 44/2018- 4. november 2018

Nedá sa milovať len pokým sa to človeku hodí

Katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

Pred katechézou odznelo biblické čítanie z Markovho evanjelia (Mk 10, 2-9). V našom programe katechéz o prikázaniach prichádzame dnes k šiestemu slovu, ktoré sa dotýka citového a sexuálneho rozmeru a znie: «Nescudzoložíš». Je to bezprostredná výzva k vernosti, a v skutku žiaden ľudský vzťah nie je autentický bez vernosti a oddanosti.

Nedá sa milovať len pokým sa to človeku „hodí", láska sa prejavuje práve za hranicou vlastného osohu, keď sa daruje všetko bez výhrady. Ako to dokladá Katechizmus: «Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia"». Vernosť je charakteristikou slobodného, zrelého a zodpovedného ľudského vzťahu. Aj priateľ je autentickým, ak ním zostáva v ktoromkoľvek prípade, inak nie je priateľom. Kristus zjavuje autentickú lásku, on, ktorý žije bezhraničnou láskou Otca a v jej sile je verným Priateľom, ktorý nás prijíma aj keď pochybíme a chce vždy naše dobro, aj vtedy, keď si ho nezasluhujeme.

Človek potrebuje byť milovaný bezpodmienečne, a komu sa nedostane tohto prijatia, nosí v sebe určitú neúplnosť, často bez toho, aby si to uvedomoval. Ľudské srdce sa snaží zaplniť toto prázdno náhradkami, uspokojujúc sa s kompromismi a priemernosťami, ktoré sú len chabým odtieňom lásky. Rizikom je nazývať „láskou" predčasné a nezrelé vzťahy, s ilúziou, že človek nájde životné svetlo v niečom, čo v najlepšom prípade je len jeho odleskom. Takto dochádza k preceňovaniu napríklad fyzickej príťažlivosti, ktorá sama osebe je darom Božím, ale je zacielená na pripravenie cesty k autentickému a vernému vzťahu s človekom. Ako hovoril sv. Ján Pavol II., človek «je povolaný k plnej a zrelej spontánnosti vo vzťahoch», ktorá «je postupným ovocím rozlišovania podnetov vlastného srdca». Je niečím, čo si treba nadobudnúť, keďže každý človek «sa musí s vytrvalosťou a s dôslednosťou naučiť, aký význam má ľudské telo».

Povolanie k manželskému životu si preto žiada primerané rozlišovanie ohľadom kvality vzťahu a istý čas zasnúbenia na jeho overenie. Aby mohli pristúpiť ku sviatosti manželstva, snúbenci musia dozrieť k istote, že v ich vzťahu je Božia ruka, ktorá ich predchádza a sprevádza, a dovolí im povedať: «S Kristovou milosťou sľubujem, že ti budem vždy verný». Nemôžu si sľúbiť vernosť «v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe» a milovať sa a ctiť po všetky dni ich života len na základe dobrej vôle alebo nádeje, že „to bude fungovať". Potrebujú mať základ na pevnej pôde vernej Božej lásky.

A preto je pred prijatím sviatosti manželstva potrebná primeraná príprava, povedal by som katechumenát, pretože je v hre celý život v láske, a s láskou sa nezahráva. Nemôžu sa nazvať „prípravou na manželstvo" tri alebo štyri stretnutia na fare. Nie, toto nie je príprava, toto je predstieranie prípravy. A zodpovednosť toho, kto tak robí, padne na neho: na farára, na biskupa, ktorý toto dovolí. Príprava musí byť zrelá a potrebuje čas. Nie je to formalita, je to sviatosť. A treba sa na ňu pripravovať opravdivým katechumenátom. Vernosť je totiž spôsob bytia, štýl života. Človek pracuje s oddanosťou, hovorí s úprimnosťou, ostáva verný pravde vo vlastných myšlienkach, vo svojich skutkoch. Život utkaný z vernosti sa vyjadruje vo všetkých rozmeroch a vedie k tomu, že muž a žena sú vernými a spoľahlivými za každých okolností.

Ale na dopracovanie sa k takému krásnemu životu nestačí naša ľudská prirodzenosť, je potrebné, aby Božia vernosť vstúpila do nášho bytia, nakazila nás. Toto šieste slovo [Desatora] nás pozýva obrátiť pohľad na Krista, ktorý svojou vernosťou môže z nás odstrániť srdce cudzoložné a darovať nám srdce verné. V ňom, a len v ňom, je láska bez výhrad a bez spätkovania, úplné darovanie sa bez dodatkov a vytrvalosť v prijatí až do konca.

Z jeho smrti a zmŕtvychvstania pramení naša vernosť, z jeho bezpodmienečnej lásky pochádza stálosť vo vzťahoch. Zo spoločenstva s ním, s Otcom a s Duchom Svätým vychádza jednota medzi nami a schopnosť žiť vo vernosti naše vzťahy.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 43/2018- 28. október 2018

Zabiť človeka možno aj ľahostajnosťou

Katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

Pred katechézou odznelo biblické čítanie z Matúšovho evanjelia: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: «Nezabiješ!» Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: «Hlupák,» pôjde pred veľradu. A kto mu povie: «Ty bohapustý blázon,» pôjde do pekelného ohňa. Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar." (Mt 5,21-24)

Dnes chcem pokračovať v katechéze o piatom slove Desatora, «Nezabiješ». Už sme zdôraznili ako toto prikázanie zjavuje, že v očiach Boha je ľudský život vzácny, posvätný a nedotknuteľný. Nikto nesmie pohŕdať životom druhých alebo svojím vlastným. Človek totiž nesie v sebe Boží obraz a je objektom jeho nekonečnej lásky, nech bol povolaný k životu za akýchkoľvek podmienok.

V evanjeliovom úryvku, ktorý sme pred chvíľou počuli nám Ježiš odhaľuje ešte hlbší zmysel tohto prikázania. Potvrdzuje, že pred Božím súdom je aj hnev na brata istou formou zabitia. Preto apoštol Ján napísal: «Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah». Ale Ježiš nezostáva len pri tomto, ale podľa rovnakej logiky dodáva, že aj urážka a pohŕdanie môžu zabiť. A my sme zvyknutí urážať, je to tak. A berieme to tak ako dýchanie. A Ježiš nám hovorí: „Zastav sa lebo urážka ubližuje, zabíja". Pohŕdanie: „Nuž ja... týmito ľuďmi pohŕdam". A toto je jedným zo spôsobov zabitia dôstojnosti človeka. Bude pekné, keď nám toto Ježišovo učenie vstúpi do mysle a do srdca, a každý z nás povie: „Nebudem viac nikoho urážať". Bolo by to pekné predsavzatie, lebo Ježiš nám hovorí: „Pozri, ak pohŕdaš, ak urážaš, ak nenávidíš, toto je vražda".

Žiaden ľudský zákon nekladie na jednu úroveň tak rozdielne činy prisudzujúc im rovnaký stupeň rozsudku. A Ježiš dôsledne pozýva dokonca prerušiť obetu v chráme, ak si spomenieme, že brat je na nás urazený, aby sme ho išli nájsť a zmierili sa s ním. Aj my, keď ideme na svätú omšu, máme mať tento postoj zmierenia sa s ľuďmi, s ktorými sme mali problém. Aj ak sme o nich zle zmýšľali, znevážili sme ich. Neraz však i vtedy, keď čakáme na kňaza, kým začne omšu, klebetí sa a hovorí zle o druhých. Nuž toto sa robiť nemá. Pomyslime na závažnosť urážky, na závažnosť pohŕdania, na závažnosť nenávisti. Ježiš ich dáva do jedného radu so zabitím.

Čo chce povedať Ježiš rozšírením oblasti piateho prikázania až do tohto bodu? Človek má život, ktorý je ušľachtilý, veľmi citlivý, a vlastní isté skryté „ja", ktoré nie je menej dôležité než jeho fyzické bytie. Vskutku, na ranenie nevinnosti dieťaťa stačí jedna nemiestna veta. Na zranenie ženy môže stačiť jedno chladné gesto. Na zlomenie srdca mladého človeka stačí odoprieť mu dôveru. Na zničenie človeka ho stačí ignorovať. Ľahostajnosť zabíja. Je to ako povedať druhému: „Ty si pre mňa mŕtvy", lebo si ho zabil vo svojom srdci. Nemilovať je prvý krok k zabitiu, a „nezabiť" je prvý krok k láske.

Na začiatku Biblie čítame tú hroznú vetu vychádzajúcu z úst prvého vraha, Kaina, potom ako sa ho Pán opýtal, kde je jeho brat. Kain odpovedá: «Neviem. Či som ja strážca svojho brata?» Takto hovoria vrahovia: „mňa sa to netýka", „to je tvoja vec", a tak podobne. Pokúsme sa odpovedať na túto otázku: sme my strážcami našich bratov? Samozrejme že nimi sme! Navzájom sme si strážcami. A toto je cesta života, cesta nezabitia.

Ľudský život potrebuje lásku. A aká je autentická láska? To je tá, ktorú nám ukázal Ježiš, čiže milosrdenstvo. Láska bez ktorej sa nezaobídeme je tá, ktorá odpustí, ktorá príjme toho, kto jej urobil zle. Nikto z nás nemôže prežiť bez milosrdenstva, všetci potrebujeme odpustenie. Všetci. Čiže, ak zabiť znamená zničiť, potlačiť, eliminovať niekoho, tak potom nezabiť chce povedať: starať sa, doceniť, zahrnúť. A aj odpustiť.

Nikto sa nemôže klamať mysliac si: „Som v poriadku, pretože nerobím nič zlé". Kameň alebo rastlina – tieto dlažobné kocky, čo tu sú – nerobia nič zlé, majú tento spôsob existencie, no nie tak človek. Nie tak ľudská osoba, muž či žena. Od muža alebo ženy sa žiada viac. Je tu to dobro, ktoré nám treba konať a je pripravené pre každého jedného z nás, každý máme to svoje, ktoré nás robí tým kým sme, až do hĺbky. „Nezabiješ" je výzvou k láske a k milosrdenstvu, je volaním žiť tak ako Pán Ježiš, ktorý dal život za nás a pre nás vstal z mŕtvych. Pred časom sme tu na námestí všetci spoločne opakovali výrok jedného svätca o tomto. Možno nám to pomôže: «Nerobiť zlo je dobré. Ale nerobiť dobro nie je dobré». Vždy musíme konať dobro. Nezastaviť sa.

On, Pán, svojím vtelením posvätil našu existenciu, on jej svojou krvou dal nevyčísliteľnú hodnotu, on je «pôvodca života», vďaka ktorému každý je darom od Otca. V ňom, v jeho láske silnejšej ako smrť a z moci Ducha, ktorého nám Otec darúva, môžeme prijať Božie slovo «Nezabiješ» ako tú najdôležitejšiu a základnú výzvu: „Nezabiješ" teda znamená povolanie k láske.

Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2259: «V rozprávaní o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela, Sväté písmo zjavuje, že už od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh odsudzuje ohavnosť tejto bratovraždy: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk" (Gn 4,10-11)».

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 42/2018- 21. október 2018

Nezabiješ

Katechéza Svätého Otca Františka o prikázaniach

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Knihy múdrosti:

«Ty miluješ všetko, čo jestvuje, a nepohŕdaš ničím, čo si stvoril, lebo keby si bol niečo nenávidel, nebol by si to utvoril. Ako by mohlo niečo ďalej byť, keby to nebola tvoja vôľa? Ako by niečo mohlo trvať, keby si to nebol pozval k bytiu? Ty šetríš všetko, lebo všetko je tvoje, Pane, ktorý miluješ všetko, čo žije» (11, 24-26).

Ako povedal Svätý Otec, život je základnou ľudskou hodnotou, ktorou sa však častokrát pohŕda. Život je v súčasnosti ohrozovaný rozličnými formami – okrem vojen, násilia a vykorisťovania Svätý Otec spomenul aj hrozbu potratov v mene záchrany iných práv človeka:

„Ako však môže byť terapeutickým, civilizovaným, či jednoducho ľudským taký čin, ktorý odstraňuje nevinný a bezbranný život v jeho rozvoji? Položím vám otázku: je správne „zbaviť sa" ľudskej bytosti pre vyriešenie problému? Slobodno najať si vraha na vyriešenie problému? Neslobodno. Nie je správne „zbaviť sa" človeka, hoci aj maličkého, pre vyriešenie problému. Je to akoby sme si na vyriešenie problému najali vraha."

Koreňom násilia a odmietania života je podľa pápeža strach. K odmietaniu života vedú modly tohto sveta: peniaze, moc a úspech. Krehký život je však cestou našej záchrany, vysvetlil Svätý Otec:

„...Ten či tá, ktorí sa javia ako problém, sú v skutočnosti Božím darom, ktorý ma môže vytiahnuť z egocentrizmu a pomôcť mi rásť v láske. Krehký život nám ukazuje východiskovú cestu, cestu ako sa zachrániť od života uzavretého do seba a objaviť radosť z lásky." Jedinou autentickou mierou života je láska, s akou nás všetkých miluje Boh, uviedol Svätý Otec, pričom dodal:

„V každom chorom dieťati, v každom slabom starčekovi, v každom zúfalom migrantovi, v každom krehkom a ohrozovanom živote je Kristus, ktorý nás hľadá – hľadá naše srdce, aby nám odhalil radosť z lásky. (...) Nech nikto nemeria život podľa klamov tohto sveta, ale nech každý prijme seba samého a tých druhých v mene Otca, ktorý nás stvoril.(...) Boh je milovník života."

Dnešná katechéza je venovaná piatemu slovu: nezabiješ. Piate prikázanie teda znie: nezabiješ. Už sme v druhej časti Desatora, ktorá sa týka vzťahov s blížnymi; a toto prikázanie sa so svojou výstižnou a rozhodnou formuláciou týči ako múr na ochranu základnej hodnoty v ľudských vzťahoch. A ktorá hodnota je tou základnou v medziľudských vzťahoch? Je to hodnota života. Preto – nezabiješ.

Dá sa povedať, že všetko zlo konané vo svete je zahrnuté v tomto: pohŕdanie životom. Život je napádaný vojnami, organizáciami, ktoré vykorisťujú človeka – toľko sa o tom dočítame v novinách či vidíme v televíznych správach – špekuláciami na stvorenstve a kultúrou vyraďovania, ako aj všetkými systémami, ktoré podriaďujú ľudský život zištným kalkuláciám, zatiaľ čo škandalózny počet ľudí žije v nedôstojných podmienkach. Toto znamená opovrhovať životom, čiže istým spôsobom zabíjať.

Protirečivý prístup súhlasí aj s odstránením ľudského života v materskom lone v mene záchrany iných práv. Ako však môže byť terapeutickým, civilizovaným, či jednoducho ľudským taký čin, ktorý odstraňuje nevinný a bezbranný život v jeho rozvoji? Položím vám otázku: je správne „zbaviť sa" ľudskej bytosti pre vyriešenie problému? Slobodno najať si vraha na vyriešenie problému? Neslobodno. Nie je správne „zbaviť sa" človeka, hoci aj maličkého, pre vyriešenie problému. Je to akoby sme si na vyriešenie problému najali vraha. Odkiaľ to všetko prichádza? Z čoho sa v konečnom dôsledku rodí násilie a odmietanie života? Zo strachu. Prijatie druhého je v skutočnosti výzvou voči individualizmu. Pomyslime napríklad na to, keď sa zistí, že rodiaci sa život nesie hendikep, a to aj závažný. Rodičia v týchto dramatických prípadoch potrebujú skutočnú blízkosť, skutočnú solidaritu, aby čelili tejto skutočnosti prekonávajúc pochopiteľný strach. Častokrát však dostávajú unáhlené rady, aby „prerušili" tehotenstvo. Tak sa to len hovorí, ale „prerušiť tehotenstvo" znamená priamo „niekoho odstrániť".

Choré dieťatko je ako každý núdzny človek tejto zeme, ako starý človek potrebujúci pomoc, ako mnohí chudobní, ktorí ledva idú vpred: ten či tá, ktorí sa javia ako problém, sú v skutočnosti Božím darom, ktorý ma môže vytiahnuť z egocentrizmu a pomôcť mi rásť v láske. Krehký život nám ukazuje východiskovú cestu, cestu ako sa zachrániť od života uzavretého do seba a objaviť radosť z lásky. A tu by som sa chcel pristaviť, aby som sa poďakoval mnohým dobrovoľníkom, aby som vzdal vďaku silnému talianskemu dobrovoľníctvu, ktoré je tým najsilnejším, aké som kedy poznal. Ďakujem.

Čo však vedie človeka k odmietaniu života? Sú to modly tohto sveta: peniaze – „je lepšie to odstrániť, pretože to pôjde do peňazí" –, moc a úspech. Toto sú chybné parametre na hodnotenie života. Čo je jediným autentickým meradlom života? Je ňou láska, tá láska, akou ho miluje Boh! Láska, s akou Boh miluje život: toto je tá miera. Láska, s akou Boh miluje každý ľudský život.

Veď aký je pozitívny zmysel [Božieho] slova «Nezabiješ»? Je ním to, že Boh je «milovník života», ako sme len pred chvíľou počuli v biblickom čítaní.

Tajomstvo života sa nám odhaľuje tým, ako s ním zaobchádzal Boží Syn, ktorý sa stal človekom až tak, že na kríži prijal odmietnutie, slabosť, chudobu a bolesť (porov. Jn 13,1). V každom chorom dieťati, v každom slabom starčekovi, v každom zúfalom migrantovi, v každom krehkom a ohrozovanom živote je Kristus, ktorý nás hľadá  – hľadá naše srdce, aby nám odhalil radosť z lásky.

Stojí za to prijať každý život, pretože každý človek má hodnotu krvi samotného Krista. Nemôžeme opovrhovať tým, čo Boh tak veľmi miloval!

Musíme povedať mužom a ženám sveta: neopovrhujte životom! – Životom druhých, ale aj tým vlastným, pretože aj preň platí prikázanie: «Nezabiješ». Mnohým mladým treba povedať: neopovrhuj svojou existenciou! Prestaň odmietať Božie dielo! Ty si dielom Boha! Nepodceňuj sa, neopovrhuj sebou cez závislosti, ktoré ťa zruinujú a privedú ťa k smrti!

Nech nikto nemeria život podľa klamov tohto sveta, ale nech každý prijme seba samého a tých druhých v mene Otca, ktorý nás stvoril. On je «milovníkom života» – a toto je pekné: Boh je milovník života. My všetci sme mu tak drahí, že nám poslal svojho Syna. Ako hovorí Evanjelium, «veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život» (Jn 3,16).

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 41/2018- 14. október 2018

Svätý Otec František slávnostne otvoril biskupskú synódu o mladých

«Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.» (Jn 14,26)

Týmto spôsobom, tak jednoducho, Ježiš ponúka svojim nasledovníkom istotu, že bude sprevádzať celé ich misionárske dielo, ktoré im bude zverené. Duch Svätý bude ako prvý chrániť a udržiavať vždy živú a aktuálnu spomienku na Majstra v srdciach nasledovníkov. Je to on, kto učiní, že bohatstvo a krása Evanjelia bude zdrojom neustálej radosti a novosti. Na začiatku tohto momentu milosti pre celú Cirkev, v zhode s Božím slovom, prosme s vytrvalosťou Tešiteľa, aby nám pomohol pamätať si a oživiť v sebe Pánove slová, pri ktorých nám horelo srdce. Zápal a evanjeliové nadšenie, ktoré spôsobujú zápal a nadšenie pre Krista. Pamäť, ktorá môže prebudiť a obnoviť v nás schopnosť snívať a dúfať. Pretože vieme, že naši mladí budú schopní prorokovať a mať vízie do takej miery, v akej my, teraz už dospelí či starí, sme schopní snívať, a tak infikovať a deliť sa so snami a nádejami, ktoré nosíme v srdci.

Nech nám Duch Svätý dá milosť byť synodálnymi otcami „pomazanými" darom snov a nádeje, aby sme mohli z našej strany, „pomazávať" našich mladých darom proroctva a vízie. Nech nám dá milosť byť pamäťou činorodou, živou, účinnou, ktorá sa z generácie na generáciu nenechá priškrtiť či gniaviť prorokmi pohrôm a nešťastí, ani našimi obmedzeniami, chybami a hriechmi, ale je schopná nachádzať priestory na rozpálenie srdca a rozpoznanie ciest Ducha. A s týmto postojom poddajného načúvania hlasu Ducha sme prišli zo všetkých končín sveta. Dnes po prvý krát sú tu s nami aj dvaja spolubratia biskupi z kontinentálnej Číny. Srdečne ich privítajme: jednota celého biskupského zboru s nástupcom Petra je ešte viac viditeľná vďaka ich prítomnosti.

„Pomazaní v nádeji" začíname nové cirkevné stretnutie, schopné zväčšiť horizonty, rozšíriť srdce a premeniť tie štruktúry, ktoré nás dnes paralyzujú, oddeľujú nás a vzďaľujú od mladých, nechávajúc ich vystavených nepohode a osirotených o spoločenstvo viery, ktoré by ich prijímalo, o horizont zmyslu a života.

Nádej na nás kladie výzvy, núti nás do pohybu a láme konformizmus typu „vždy sa to robilo takto", a žiada nás vstať, aby sme priamo pozerali do tváre mladých a na situácie, v ktorých sa nachádzajú. Tá istá nádej nás žida pracovať na prevrátení situácií neistoty, vylúčenia a násilia, ktorým sú vystavení naši mladí.

Mladí, ovocie mnohých rozhodnutí urobených v minulosti, nás volajú ujať sa spolu s nimi prítomnosti s väčším nasadením a bojovať proti tomu, čo akýmkoľvek spôsobom bráni ich životu rozvíjať sa s dôstojnosťou. Oni nás prosia a žiadajú od nás kreatívne zaangažovanie, inteligentný dynamizmus, v ktorom je zápal a napĺňa ho nádej, a aby sme ich neponechali samých na seba v rukách toľkých obchodníkov so smrťou, ktorí utláčajú ich život a zatemňujú ich víziu.

Táto schopnosť spoločného snívania, ktorú nám Pán dnes dáva do daru ako Cirkvi, si vyžaduje – podľa toho, čo nám povedal svätý Pavol v prvom čítaní –, aby sme medzi nami prehĺbili postoj, ktorý je veľmi jasný: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných". A zároveň mieri ešte vyššie, keď žiada, aby sme s pokorou považovali druhých za vyšších od nás samých. V takomto duchu sa budeme usilovať načúvať jedni druhým, aby sme spoločne rozlíšili to, čo Pán žiada od svojej Cirkvi. A toto si od nás vyžaduje, aby sme boli pozorní a dobre bdeli, aby neprevládla logika sebaudržiavania a sebastrednosti (autoreferenčnosti), ktorá vedie k tomu, že sa robí dôležitým niečo, čo je druhoradé, a druhoradým to, čo je dôležité.

Láska k Evanjeliu a k ľudu, ktorý nám bol zverený si vyžaduje, aby sme rozšírili pohľad a nestratili zo zraku misiu, ku ktorej nás volá, aby sme cielili k tomu väčšiemu dobru, ktoré osoží nám všetkým. Bez tohto postoja bude všetko naše úsilie márne.

Dar úprimného načúvania, premodleného a čo možno najviac pozbaveného predsudkov a podmieňovania, nám dovolí vstúpiť do kontaktu s rozličnými situáciami, ktoré prežíva Boží ľud. Načúvať Bohu, aby sme spolu s ním načúvali volaniu ľudí; načúvať ľuďom, aby sme spolu s nimi vdychovali Božiu vôľu, ku ktorej nás volá.

Tento postoj nás chráni pred pokušením upadnúť do etikárskych či elitárskych pozícií, ako aj pred sklonom k abstraktným ideológiám, ktoré nijako nekorešpondujú s realitou nášho ľudu.

Bratia a sestry, vložme tento čas do materskej ochrany Panny Márie. Nech nás ona, žena načúvania a pamäte, sprevádza pri rozpoznávaní stôp Ducha Svätého, aby sme s naliehavosťou, uprostred snov a nádejí, sprevádzali a stimulovali našich mladých, aby neprestali prorokovať.

Synodálni otcovia, mnohí z nás sme boli mladí, alebo sme vykonávali prvé kroky v náboženskom živote v období záveru Druhého vatikánskeho koncilu. Vtedajším mladým bolo adresované posledné posolstvo koncilových otcov. K tomu, čo sme počuli ako mladí, nám prospeje znovu sa v srdci vrátiť, pamätajúc na básnikove slová: „Človek nech dodrží to, čo sľúbil ako dieťa".

Takto k nám hovoria konciloví otcovia: «Cirkev počas štyroch rokov pracovala na omladení svojej tváre, aby lepšie zodpovedala plánu svojho Zakladateľa, veľkého Žijúceho, večne mladého Krista. A na záver tejto veľkolepej „revízie života" sa obracia na vás: je to pre vás mladých, predovšetkým pre vás svojím koncilom rozsvietila svetlo, ktoré osvetľuje budúcnosť, vašu budúcnosť. Cirkev túži po tom, aby spoločnosť, ktorú sa podujímate budovať, rešpektovala dôstojnosť, slobodu, právo ľudských osôb: a týmito osobami ste vy. [...] Ona má dôveru, [...] že budete vedieť dosvedčovať vašu vieru v život a v to, čo dáva životu zmysel: istota o existencii spravodlivého a dobrého Boha.

V mene tohto Boha a jeho Syna Ježiša vás povzbudzujeme, aby ste rozšírili svoje srdcia podľa dimenzií sveta, aby ste rozumeli, po čom volajú vaši bratia a smelo vložili vaše mladé energie do ich služby. Bojujte proti každému egoizmu. Odmietajte dať voľný priebeh popudom násilia a nenávisti, ktoré plodia vojny a ich smútočný pochod biedy. Buďte veľkodušní, čistí, úctiví a úprimní. A budujte s nadšením lepší svet, než je ten súčasný!» Synodálni otcovia, Cirkev na vás hľadí s dôverou a láskou.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 40/2018- 7.október 2018

Pápež František zrekapituloval cestu do Pobaltia

V uplynulých dňoch som absolvoval apoštolskú cestu do Litvy, Lotyšska a Estónska, pri príležitosti stého výročia nezávislosti týchto Pobaltských krajín. Sto rokov, z ktorých polovicu prežili pod jarmom okupácií – najprv nacistickej a potom sovietskej. Sú to národy, ktoré veľmi trpeli, a preto na nich Pán hľadel s osobitnou láskou. Som si tým istý. Ďakujem prezidentom všetkých troch republík a tiež ich verejným predstaviteľom za znamenitú pohostinnosť, ktorej sa mi dostalo. Ďakujem biskupom a všetkým tým, ktorí spolupracovali na príprave a realizácii tejto cirkevnej udalosti.

Moja návšteva sa uskutočnila v značne odlišnom kontexte v porovnaní s tým, do akého prišiel sv. Jána Pavol II.; a tak mojou misiou bolo znovu hlásať týmto národom radosť Evanjelia a revolúciu nežnosti a milosrdenstva, pretože sloboda nestačí na to, aby mal život zmysel a plnosť, ak je bez lásky – lásky, ktorá vždy pochádza od Boha. Evanjelium, ktoré v časoch skúšky dodáva silu a oduševňuje v boji za oslobodenie, je v časoch slobody svetlom na každodennej ceste jednotlivcov, rodín i celej spoločnosti a je soľou, ktorá dáva chuť bežnému životu a chráni ho pred skazou priemernosti a egoizmu.

V Litve sú katolíci väčšinou, zatiaľ čo v Lotyšsku a v Estónsku prevažujú luteráni a pravoslávni, mnohí sa však vzdialili od náboženského života. Takže výzvou je posilniť jednotu medzi všetkými kresťanmi, ktorá sa už rozvíjala počas tvrdého obdobia prenasledovania. Ekumenický rozmer bol skutočne hĺbkovým obsahom tejto cesty a našiel vyjadrenie vo chvíli modlitby v katedrále v Rige a pri stretnutí s mladými v Talline.

Keď som hovoril k verejným predstaviteľom týchto troch krajín, kládol som dôraz na príspevok, ktorý dávajú spoločenstvu národov a osobitne Európe: príspevok ľudských a spoločenských hodnôt, ktoré prešli skúškou ohňom. Povzbudil som dialóg medzi generáciami seniorov a mladých, aby kontakt s „koreňmi" mohol aj naďalej zúrodňovať prítomnosť a budúcnosť. Vyzval som k spájaniu slobody vždy so solidaritou a prijatím, podľa tradície tých krajín.

Mladým a seniorom patrili dve osobitné stretnutia: s mladými vo Vilniuse, so staršími ľuďmi v Rige. Na námestí vo Vilniuse zaplnenom mládežou bolo evidentné motto návštevy Litvy: „Ježiš Kristus, naša nádej". Svedectvá ukázali krásu modlitby a spevu, kde sa duša otvára Bohu; radosť slúžiť druhým vychádzajúc spomedzi múrov vlastného „ja", aby sme kráčali, schopní znovu povstať po upadnutí. Pri stretnutí so seniormi v Lotyšsku som zdôraznil úzky vzťah medzi trpezlivosťou a nádejou. Tí, čo prešli tvrdými skúškami, sú koreňmi ľudu, ktoré treba s Božou milosťou uchovávať, aby z nich nové výhonky mohli čerpať, prekvitať a prinášať ovocie. Výzvou pre toho, kto starne, je nezatvrdiť sa vo vnútri, ale zachovať si otvorenú a vľúdnu myseľ i srdce; a toto je možné vďaka „životodarnej miazge" Ducha Svätého, v modlitbe a v načúvaní Božiemu slovu.

Aj pri stretnutí s kňazmi, zasvätenými a seminaristami v Litve bolo vidieť, ako je pre nádej veľmi dôležitá vytrvalosť a stálosť: byť zameraní na Boha, pevne zakorenení v jeho láske. Aké veľké svedectvo o tomto vydali a ešte stále vydávajú mnohí starší kňazi, rehoľníci a rehoľnice! Trpeli očierňovaniami, väznením, deportáciami..., avšak zostali pevní vo viere. Vyzval som, aby sme na to nezabúdali a uchovávali pamiatku mučeníkov, a tak nasledovali ich príklad.

A pokiaľ ide o pamäť, vo Vilniuse som vzdal poctu obetiam genocídy litovských Židov, presne 75 rokov od konca veľkého geta, ktoré bolo predsieňou smrti pre desaťtisíce Židov. Zároveň som navštívil Múzeum okupácií a bojov za slobodu – zotrval som v modlitbe presne v tých miestnostiach, kde boli väznení, mučení a zabíjaní odporcovia režimu. Každú noc ich zabili okolo štyridsať. Je to otriasajúce vidieť, kam až dokáže zájsť ľudská krutosť. Uvažujme nad tým.

Roky ubiehajú, režimy prechádzajú, avšak nad Bránou rannej zorničky vo Vilniuse Mária, Matka Milosrdenstva, aj naďalej bdie nad svojím ľudom ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy.

Živým znamením Evanjelia je vždy konkrétna láska k blížnemu. Aj tam, kde je tá najsilnejšia sekularizácia, Boh hovorí jazykom lásky, starostlivosti, nezištnej služby človeku v núdzi. A tak sa srdcia otvárajú a dejú sa zázraky – na púšťach klíči nový život.

Pri troch eucharistických sláveniach – v litovskom Kaunase, lotyšskej Aglone a v estónskom Talline – si svätý verný Boží ľud putujúci v týchto krajinách obnovil svoje „áno" Kristovi – našej nádeji; obnovil si ho s Máriou, ktorá sa vždy ukazuje ako Matka svojich detí, osobitne tých najviac trpiacich; obnovil si ho ako ľud vyvolený, kňazský a svätý, v ktorého srdci Boh prebúdza milosť krstu.

Modlime sa za našich bratov a sestry v Litve, Lotyšsku a Estónsku. Ďakujem!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 39/2018 - 30.september 2018

Skutočná láska je skutočnou slobodou

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze bol tentokrát úryvok z Knihy Deuteronómium: «Zachovávaj sobotňajší deň, aby si ho zasvätil, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh. Šesť dní budeš pracovať a robiť každú svoju prácu, ale siedmy deň je sobota, (to jest odpočinok) pre Pána, tvojho Boha; vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani nijaký tvoj dobytok, ba ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach, aby tvoj sluha a tvoja slúžka mali podobný odpočinok ako ty. Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň». (Dt 5, 12-15)

Najzväzujúcejšie je otroctvo vlastného ega

Svätý Otec dnes priblížil prikázanie o svätení dňa odpočinku z pohľadu Knihy Deuteronómium, kde sa pripomína vyslobodenie z otroctva. V tento deň mali dokonca aj otroci odpočívať rovnako ako ich páni, aby pamätali na Paschu oslobodenia. Človeka trápia rozličné druhy vnútorného či vonkajšieho otroctva, avšak to najzväzujúcejšie otroctvo, je otroctvo vlastného ega a to najhlbšie utláčanie spôsobuje hriech, vysvetlil pápež, pričom dodal:

„Tretie prikázanie, ktoré v odpočinku pozýva k oslave oslobodenia, je pre nás kresťanov proroctvom Pána Ježiša, ktorý láme vnútorné otroctvá hriechu, aby človeka urobil schopným milovať. Skutočná láska je skutočnou slobodou: oddeľuje od vlastnenia, obnovuje vzťahy, vie prijímať a oceniť blížneho, premieňa každú námahu na radostný dar a uschopňuje nás k jednote. Láska oslobodzuje aj vo väzení, aj keď sme slabí a obmedzení. Toto je sloboda, ktorú prijímame od nášho Vykupiteľa, nášho Pána Ježiša Krista."

Svätý Otec pripomenul aj dnešnú liturgickú spomienku Panny Márie: „Na dnes pripadá liturgická spomienka Najsvätejšieho Mena Panny Márie. My všetci kresťania sme pozvaní objaviť v mene Mária veľký plán, ktorý mal Boh s týmto vznešeným stvorením a zároveň aj odpoveď lásky, ktorú ako Matka dávala svojmu Synovi Ježišovi, spolupracujúc bez troškárenia, na jeho diele spásy."

V dnešnej katechéze sa ešte vrátime k tretiemu prikázaniu, ktoré hovorí o dni odpočinku. Desatoro, vyhlásené v knihe Exodus, sa opakuje v Knihe Deuteronómium takmer totožným spôsobom, s výnimkou tohto Tretieho slova, kde sa objavuje vzácny rozdiel: zatiaľčo v Exode je dôvod odpočinku požehnávanie stvorenstva, v Deuteronómiu naopak pripomína koniec otroctva. V tento deň si musí otrok oddýchnuť tak, ako aj jeho pán, aby slávil pamiatku Paschy oslobodenia.

Veď otroci už pre definíciu nemôžu oddychovať. Existujú však mnohé druhy otroctva, ako vonkajšieho, tak aj vnútorného. Sú tu vonkajšie tlaky ako utláčanie, životy zhabané násilím a inými druhmi nespravodlivosti. Potom tu existujú vnútorné väznice, ktorými sú napríklad psychické bloky, komplexy, charakterové limity a podobne. Existuje oddych v týchto podmienkach? Človek, ktorý je väzňom či utláčaným, môže aj napriek tomu zostať slobodným? A osoba trýznená vnútornými ťažkosťami môže byť slobodná?

V skutočnosti, existujú ľudia, ktorí dokonca aj vo väzení prežívajú jednu veľkú slobodu ducha. Pomyslime napríklad na sv. Maximiliána Kolbeho či na kardinála Van Thuana, ktorí premenili temné utláčania na priestory svetla. Rovnako existujú osoby poznačené veľkou vnútornou krehkosťou, ktoré však poznajú odpočinok milosrdenstva a vedia ho odovzdávať druhým. Milosrdenstvo Boha nás oslobodzuje. A keď sa stretneš s Božím milosrdenstvom, máš jednu veľkú vnútornú slobodu a si tiež schopný odovzdávať ju druhým. Preto je veľmi dôležité otvoriť sa milosrdenstvu Boha, aby sme neboli otrokmi seba samých.

Čo je teda skutočná sloboda? Spočíva snáď v slobode voľby? Tá je istotne súčasťou slobody a usilujeme sa, aby bola zaistená každému mužovi a žene. Dobre však vieme, že robiť to, po čom túžime, nestačí k tomu, aby sme boli skutočne slobodní, a ani šťastní. Skutočná sloboda znamená oveľa viac.

Veď existuje otroctvo, ktoré spútava viac než väzenie, viac než panický záchvat, viac než diktát akéhokoľvek druhu: je ním otroctvo vlastného ega. Ide o ľudí, ktorí sa po celý deň pozerajú do zrkadla, aby videli svoje ego. A ich ego má väčší vzrast než ich vlastné telo. Sú otrokmi ega. Ego sa môže stať žalárnikom, ktorý mučí človeka kdekoľvek sa nachádza a spôsobuje mu to najväčšie utláčanie, ktoré sa nazýva „hriech", ktorý nie je banálnym porušením predpisov, ale zlyhaním existencie a stavom otroctva (porov. Jn 8,34). Hriech je koniec koncov jednať a konať na základe ega. „Chcem urobiť toto a nezaujíma ma, či je tu nejaká hranica, či je tu nejaké prikázanie, nezaujíma ma ani, či je tu láska.

Podľa ega napríklad myslíme v ľudských vášňach: ľudia pažraví, smilní, lakomí, hnevliví, závistliví, leniví, pyšní a podobne, sú otrokmi svojich nerestí, ktoré ich trýznia a mučia. Pre pažravého neexistuje odpočinok, pretože obžerstvo je pokrytectvom žalúdka, ktorý je plný, avšak dáva nám uveriť, že je prázdny. Pokrytecký žalúdok nás robí pažravými. Sme otrokmi pokryteckého žalúdka. Neexistuje oddych pre pažravého i smilného človeka, ktorí musia žiť z pôžitku. Úzkosť vlastnenia ničí lakomca – vždy hromadí peniaze, ubližujúc druhým. Oheň hnevu a moľ závisti ničia vzťahy. Spisovatelia hovoria, že závisť dáva telu i duši zožltnúť, ako keď má niekto žltačku, stáva sa žltým. Závistlivci majú žltú dušu, pretože nikdy nemôžu mať sviežosť zdravia duše.

Závisť ničí. Lenivosť, ktorá sa vyhýba každej námahe, nás robí neschopnými žiť. A egocentrizmus – o ktorom som hovoril –: pyšný človek kope jamu medzi seba a druhých. Drahí bratia a sestry, kto je teda skutočným otrokom? Kto nepozná oddych? Ten, kto nie je schopný milovať! A všetky tieto neresti, tieto hriechy, tento egoizmus, nás vzďaľujú od lásky a robia nás neschopnými milovať. Sme otrokmi seba samých a nedokážeme milovať, pretože láska ide vždy smerom k druhým.

Tretie prikázanie, ktoré v odpočinku pozýva k oslave oslobodenia, je pre nás kresťanov proroctvom Pána Ježiša, ktorý láme vnútorné otroctvá hriechu, aby človeka urobil schopným milovať. Skutočná láska je skutočnou slobodou: oddeľuje od vlastnenia, obnovuje vzťahy, vie prijímať a oceniť blížneho, premieňa každú námahu na radostný dar a uschopňuje nás k jednote. Láska oslobodzuje aj vo väzení, aj keď sme slabí a obmedzení. Toto je sloboda, ktorú prijímame od nášho Vykupiteľa, nášho Pána Ježiša Krista

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 38/2018 - 23.september 2018

Ozajstný oddych je radostná vďačnosť

katechéza Svätého Otca Františka

Tretie prikázanie Dekalógu znie: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni". Jeho biblický základ priblížilo úvodné čítanie z 20. kapitoly Knihy Exodus:

«Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.» (Ex 20,8-11)

Cesta postupného preberania Desatora nás dnes privádza k prikázaniu o dni odpočinku. Zdá sa, že ide o ľahko splniteľné prikázanie, ale je to mylný dojem. Skutočne oddychovať nie je jednoduché, pretože existuje falošný oddych a oddych pravý. Ako ich môže rozoznať? Dnešná spoločnosť je smädná po zábavách a dovolenkách. Zábavný priemysel - počúvajte dobre - zábavný priemysel značne prekvitá a reklama vykresľuje ideálny svet ako veľký zábavný park, kde sa všetci bavia. Predstava o živote, ktorá dnes dominuje, nemá ťažisko v činnosti a v úsilí, ale v úniku. Zarábať kvôli rozptýleniu, uspokojeniu.

Modelom je obraz úspešného človeka, ktorý si môže dovoliť mnohé a rozmanité oblasti pôžitku. Ale táto mentalita vedie ku skĺznutiu do nespokojnosti so životom znecitliveným zábavou, ktorá nie je oddychom, ale odcudzením a útekom z reality. Človek nikdy neoddychoval toľko ako dnes, ale tiež nikdy nepociťoval toľko prázdnoty ako dnes! Možnosti zabaviť sa, ísť do cudziny, veľké výletné lode, cestovanie, tieto mnohé veci ti nenaplnia srdce. Ba nedajú ti ani oddýchnuť.

Slová Desatora hľadajú a nachádzajú jadro problému, ukazujúc v novom svetle, čo je to oddych. Toto prikázanie má v sebe jeden osobitný prvok: podáva zdôvodnenie. Oddych v Pánovom mene má presný dôvod: «Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho».

Toto odkazuje na záver stvorenia, keď Boh hovorí: «Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré». A vtedy začína deň oddychu, ktorý je radosťou Boha nad tým, čo všetko utvoril. Je to deň kontemplácie a žehnania. Čo je teda oddych podľa tohto prikázania? Je to čas kontemplácie, čas chvály, nie úniku. Je to čas hľadieť na realitu a povedať: Aký krásny je život! Oproti oddychu ako úteku od reality stavia Desatoro oddych ako požehnávanie reality. Pre nás kresťanov centrom Pánovho dňa, nedele, je Eucharistia, čo znamená „vzdávanie vďaky". Je to deň určený na to, aby sme Bohu povedali: vďaka! Vďaka, Pane, vďaka za život, za tvoje milosrdenstvo, za všetky tvoje dary.

Nedeľa nie je dňom na vymazanie ostatných dní, ale na ich pripomenutie, požehnanie a zmierenie sa so životom... Koľko je len ľudí, čo majú veľa možností zábavy, no nie sú spokojní so životom. Nedeľa je deň na to, aby sme získali do života pokoj, povedali si: život je vzácny, nie je ľahký, a často je bolestný, ale je vzácny. Priviesť nás ku skutočnému odpočinku, to je dielom Boha v nás, ale vyžaduje si to vzdialiť sa od vplyvu zla a jeho počarenia. Ľahko si totiž možno uzavrieť srdce v roztrpčenosti, zdôrazňujúc dôvody k nespokojnosti. Žehnanie a radosť predpokladajú otvorenosť pre dobro, ktorá je dospelým hnutím srdca. Dobro je prívetivé a nikdy sa nenatláča. Treba sa preň rozhodnúť.

Pokoj si musíme zvoliť, nedá sa uložiť príkazom a nenájdeme ho náhodne. Keď sa človek dostáva von z trpkých zákutí svojho srdca, potrebuje vniesť pokoj do toho, odkiaľ uteká. Potrebuje sa zmieriť s vlastnou minulosťou, so skutočnosťami, ktoré neakceptoval, s náročnými partiami vlastného života.

Opýtam sa vás: každý z vás sa zmieril s vlastnou minulosťou? Je to otázka na zamyslenie: Zmieril som sa s mojou minulosťou? Skutočný pokoj totiž neznamená zmeniť vlastnú minulosť, ale prijať ju a doceniť ju takú, aká bola. Koľko krát sme sa stretli s kresťanmi postihnutými chorobou, ktorí nás utešovali s takou vyrovnanosťou, akú nenájdeme u pôžitkárov či hedonistov! A videli sme skromných a chudobných ľudí tešiť sa z malých dobrodení s radosťou, ktorá mala chuť večnosti. Pán hovorí v Deuteronómiu «Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo». Táto voľba je oným „fiat" (staň sa) Panny Márie, je otvorením sa Duchu Svätému, ktorý nás vedie nasledovať Krista, toho, ktorý sa odovzdáva Otcovi v tom najdramatickejšom okamihu a nastupuje tak cestu, ktorá vedie k zmŕtvychvstaniu.

Kedy sa život stáva krásnym? Keď začneme naň myslieť v dobrom, bez ohľadu na našu minulosť. Keď uprostred pochybovania urobíme cestu daru: tomu, že všetko je milosť, a táto svätá myšlienka odstráni vnútorný múr neuspokojenia a nastolí opravdivý oddych. Život sa stáva krásnym, keď otvoríme svoje srdce Prozreteľnosti a objavíme pravdivosť toho, čo hovorí žalm: «Iba v Bohu spočiň, duša moja». Aká krásna je táto veta žalmu: «Iba v Bohu spočiň, duša moja».

Pred generálnou audienciu v stredu 5. septembra pápeža Františka pozdravila delegácia motocyklistických pretekárov, účastníkov Veľkej ceny San Marina a Rimini, ktorá je na programe cez víkend. Pápež František pri stretnutí vyjadril podporu všetkým športovým aktivitám, ktoré dodržiavajú pravidlá. Tieto aktivity sú „nezastupiteľným výchovným prostriedkom hlavne pre mladých", povedal Svätý Otec. Na úvodný pozdrav zástupcu športovcov zareagoval spontánnymi slovami: „Povzbudzujem vás šíriť hodnoty športu a tak spolupracovať na budovaní spravodlivejšej a solidárnejšej spoločnosti. A chcem sa pristaviť pri dvoch slovách, ktoré tu boli povedané. Prvé je „pasia".

Keď čítam správy o samovraždách mladých, a sú mnohé, pýtam sa: čo sa tam udialo? Minimálne môžem povedať, že v tom živote chýbala „pasia", niekto tam nedokázal vštepiť „pasiu pre život". A potom sa k ťažkostiam nepristupovalo s tou „pasiou". Infikujte touto „pasiou", tento svet to potrebuje. Žite „s pasiou", a nie ako takí, čo berú život ako záťaž. „Pasia" znamená ísť vpred.

A druhé slovo je: „šampióni života". Áno, človek sa môže stať šampiónom v športovom úspechu, šampiónom družstva, v určitej disciplíne. Ale „šampiónom života" je ten, čo žije „s pasiou". Kto žije naplno, je schopný takto žiť. „Pasia" a „šampión života" - dve pekné slová."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 37/2018 - 16.september 2018

Viera sa odovzdáva doma, okolo stola

Pápež mladým manželom v Dublina

Vieme, že láska je Božím snom pre nás a pre celú rodinu ľudstva. Prosím vás, nikdy na to zabudnite! Boh má pre nás sen a chce, aby bol i naším snom. Nebojte sa tohto sna! Snívajte vo veľkom! Strážte si ho a snívajte ho spoločne každý deň nanovo. Tak budete schopní sa vzájomne podporovať nádejou, pevne a v odpúšťaní si v tých momentoch, keď sa na spoločnej ceste objavia prekážky a nebude ľahké vidieť smer, ktorým ísť ďalej. V Biblii sa Boh zaväzuje, že zostane verný svojej zmluve, aj vtedy, keď ho zarmútime a naša láska zoslabne. Čo Boh v Biblii hovorí svojmu ľudu? Počúvajte dobre: „Nezanechám ťa, ani neopustím". A vy, ako manžel a manželka, sa vzájomne povzbudzujte týmito slovami prísľubu, každý deň až do konca života. A nikdy neprestaňte snívať! Vždy si v srdci opakujte: „Nezanechám ťa, ani neopustím." Novomanželia mi dali veľmi dôležitú otázku, ako môžu rodičia odovzdávať vieru svojim deťom. Viem, že Cirkev tu v Írsku starostlivo pripravila programy katechézy určené na vzdelávanie vo viere v školách a vo farnostiach. Samozrejme, že je to podstatné. Avšak prvé a najdôležitejšie miesto pri podávaní viery má domáce prostredie: viere sa učíme doma, skrze pokojný a dennodenný príklad rodičov, ktorí milujú Pána a dôverujú v jeho slovo. Viera sa odovzdáva doma, okolo stola... Tam, doma, čo môžeme nazvať aj „domáca Cirkev", sa deti učia tomu, čo znamená vernosť, čestnosť a obeta. Vidia sa ako mama a otec k sebe správajú, ako sa starajú jeden o druhého a o iných, ako milujú Boha a Cirkev. Ich deti tak môžu dýchať zdravé ovzdušie Evanjelia a naučiť sa chápať, rozhodovať a konať spôsobom, hodným viery, ktorú dostali do dedičstva. Viera sa, bratia a sestry, odovzdáva doma, okolo stola, počas bežných rozhovorov a jazykom, ktorým dokáže hovoriť iba vytrvalá láska. Nikdy nezabudnite, bratia a sestry, že viera sa odovzdáva nárečím! Nárečím domova, dialektom života pri rodinnom kozube, tam, v rodinnom živote. Spomeňte si na sedem bratov z knihy Makabejských, ako sa im matka prihovárala ich nárečím, t. j. takým jazykom, v ktorom sa od malička učili o Bohu. Oveľa ťažšie sa príde k viere – dá sa to, ale je to ťažšie –, ak nebola odovzdávaná v materinskom jazyku, jazykom domova, v nárečí. Láka ma porozprávať vám o svojej skúsenosti, ako dieťa... Ak to k niečomu poslúži, tak to poviem... Pamätám si, že raz – mal som asi tak päť rokov – som prišiel domov a tam, do jedálne, práve v tej chvíli, predo mnou, prichádzal otec z práce, a potom som videl otca a mamu ako sa pobozkali. Nikdy na to nezabudnem! Veľmi krásne: prišiel unavený z práce, ale mal silu vyjadriť lásku svojej žene! Kiež i vaše deti vás uvidia, že si prejavujete nežnosti, že sa pobozkáte, objímete: je to prekrásne, lebo takto sa učia tomuto dialektu lásky, a v tomto dialekte lásky aj viere. Je teda dôležité sa v rodinách modliť; hovorte o dobrých a svätých veciach; a nechajte, aby Mária, naša matka, vstúpila do života vašich rodín, do vášho rodinného života. Slávte kresťanské sviatky: nech vaše deti spoznajú, čo znamená rodinná oslava. Žite v hlbokej solidárnosti s tými, čo trpia a nachádzajú sa na okraji spoločnosti, a nech sa tomu deti učia. Chudobným sa dáva z toho, čo je tvoje, nie z toho, čo sa zvýši! Iná historka. Poznal som jednu pani, ktorá mala tri deti, mali okolo sedem, päť a troch rokov; mala dobré manželstvo, boli veľmi veriaci a deti učili pomáhať chudobným tak, že im oni sami veľmi pomáhali. Raz bola mama so svojimi troma deťmi pri obednom stole – otec bol v tom čase v práci. V tom niekto zaklopal na dvere. Najstarší syn šiel otvoriť dvere, a vrátil sa so slovami: „Mami, je tam nejaký chudobný človek a prosí o jedlo". Mali na obed obaľované rezne: sú vynikajúce! [smiech] A mama sa spýtala detí: „Čo urobíme?" - Všetky tri deti povedali: „Áno, mami, daj mu niečo". Zostali ešte nejaké rezne, ale mama vzala nôž a postupne začala odkrajovať polovice z rezňov každého dieťaťa. Deti na to: „Nie, mami, daj im tie ostatné, nie z našich." – „Ach, nie: chudobným sa dáva z toho, čo je tvoje, nie z toho, čo sa zvýši!" – Takto tá veriaca žena učila svoje deti, aby obdarovali chudobných zo svojho. Všetko toto možno robiť doma, keď tam vládne láska, keď je tam viera, keď sa hovorí týmto nárečím viery. Skrátka, vaše deti sa budú od vás učiť, ako majú žiť ako kresťania; vy budete ich prvými učiteľmi viery, odovzdávateľmi viery. Cnosti a pravdy, ktorým nás Pán učí, nie sú vždy populárne v dnešnom svete - neraz Pán od nás žiada veci, ktoré nie sú populárne: dnešný svet iba málo myslí na slabých, zraniteľných a všetkých tých, ktorých považuje za „neproduktívnych". Svet od nás chce, aby sme boli silní a nezávislí, nerobili si prílišné starosti o tých, čo sú sami a smutní, odsunutí a chorí, ešte nenarodení alebo umierajúci. Čo chvíľa sa súkromne stretnem s niekoľkými rodinami, ktoré zápasia s vážnymi problémami a skutočnou núdzou, ale ktorým bratia kapucíni preukazujú lásku a podporu. Náš svet potrebuje revolúciu lásky! Búrka, v ktorej žijeme, je skôr búrkou egoizmu, osobných záujmov... Svet potrebuje revolúciu lásky. Kiež táto revolúcia začne od vás a vo vašich rodinách! ... niekto povedal, že postupne strácame schopnosť milovať... Pred niekoľkými mesiacmi mi niekto povedal, že postupne strácame schopnosť milovať. Pomaly ale isto zabúdame na úprimné slová nehy, na silu nežnosti. Akoby slovo neha vymizlo zo slovníkov. Bez revolúcie nehy nemôže nastať revolúcia lásky! Nech váš príklad privedie vaše deti k tomu, že sa stanú generáciou, ktorá bude viac ohľaduplná, láskyplná, bohatá na vieru, aby obnovili Cirkev a celú spoločnosť v Írsku. Tak vaša láska, ktorá je darom od Boha, zapustí ešte hlbšie korene. Nijaká rodina nedokáže rásť, ak zabudne na vlastné korene. Deti nemôžu rásť v láske, ak sa nenaučia rozprávať so svojimi starými rodičmi. Nechajte, teda, aby vaša láska zapustila hlboké korene! Nezabúdajte, že „všetko, čo má strom vo svojom rozkvete, žije z toho, čo leží pod zemou". Tak sa píše v jednej argentínskej básni: prepáčte, že tu robím reklamu... Kiež rodiny celej Cirkvi, zastúpené v dnešné popoludnie staršími i mladými pármi, spoločne s pápežom vzdávajú Bohu vďaky za dar viery a za milosť kresťanského manželstva. Zároveň sľúbme Pánovi, že budeme slúžiť jeho prichádzajúcemu kráľovstvu svätosti, spravodlivosti a pokoja, verní prísľubom, ktoré sme mu dali, a so stálosťou v láske! Ďakujem vám za toto stretnutie!A prosím vás, modlite sa za mňa: nezabudnite na to!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 36/2018 - 9.september 2018

Viera sa odovzdáva doma, okolo stola

Pápež mladým manželom v Dubline

Ako sa tak na vás pozerám, takých mladých, hovorím si: Takže to nie je pravda, čo sa o mladých ľuďoch hovorí, že sa im nechce sobášiť? Vďaka! Zosobášiť sa a zdieľať spoločný život je krásna vec. V španielčine je takéto príslovie: „Bolesť vo dvoje, polovičná bolesť. Radosť vo dvoje, pol druha radosti".

Je tiež krásne počúvať tú hudbu, ktorá sa šíri z tamtej strany: plač detí... V nej je nádej, je to tá najkrajšia hudba, ale aj tá najkrajšia kázeň môcť počúvať detský plač, pretože je to hlas nádeje: že život pokračuje, ide ďalej a že láska prináša svoje plody. Hľadieť na deti... Avšak pozdravil som tu aj staršieho človeka: pozerajte sa teda aj na starých ľudí, lebo sú plní múdrosti. Počúvajte starých ľudí: „Aký bol tvoj život?"

Páčilo sa mi, že ste to boli práve vy [obracia sa na staršiu dvojicu, ktorá ho pozdravila ako prvá], čo ste túto tému načali, lebo po 50 rokoch manželstva máte veľa skúseností, o ktoré sa môžete podeliť. Budúcnosť i minulosť sa stretávajú v prítomnosti: oni, starí ľudia – prepáčte mi ten výraz: starí ľudia - vlastnia múdrosť. Deti majú načúvať tejto múdrosti, vy, mladí, musíte túto múdrosť počúvať a rozprávať sa so starými ľuďmi, aby ste mohli kráčať ďalej, pretože oni sú koreňmi a vy čerpajte z týchto koreňov, aby ste napredovali.

Môžu lietať i taniere, ale tajomstvo spočíva v uzmierení sa skôr ako skončí deň... Mám chuť sa vás opýtať: Veľa ste sa hádali? Veď to je súčasť manželstva! Manželstvo bez hádok je trochu nudné... [smiech] Ale je tu jedno tajomstvo: môžu lietať i taniere, ale tajomstvo spočíva v uzmierení sa skôr ako skončí deň. Na pomerenie sa nie je nutné rečniť; stačí prejav nehy, a zmier sa dostaví. A viete prečo je to dôležité? Lebo ak sa nepomeríme skôr aby by sme šli spať, studená vojna na druhý deň je priveľmi nebezpečná: začína sa zášť... Áno: hádajte sa dokedy chcete, ale večer sa pomerte.

Rastúc vzájomne v tomto spoločenstve života a lásky, ste zažili mnohé radosti a dozaista aj nemalé trápenie. Spolu so všetkými tými manželmi, ktorí už toho tiež veľa prešli na tejto ceste, ste strážcami našej kolektívnej pamäte. Vždy budeme potrebovať vaše svedectvo plné viery. Je to vzácny zdroj pre mladé páry, ktoré sa pozerajú na budúcnosť s nadšením a nádejou... a možno aj so štipkou znepokojenia: aká bude táto budúcnosť?

Ďakujem aj mladým párom, ktorí sa na mňa obrátili s niekoľkými priamymi otázkami. Nie je ľahké na ne odpovedať! Denis a Sinead sa onedlho vydajú na cestu lásky, ktorá v sebe, podľa Božieho plánu, zahŕňa záväzok na celý život. Pýtali sa ma, ako môžeme pomôcť iným pochopiť, že manželstvo nie je iba nejaká inštitúcia, ale je poslaním, životom v napredovaní, vedomým rozhodnutím na celý život vzájomne sa o seba starať, pomáhať si a navzájom sa ochraňovať.

Zaiste si musíme priznať, že dnes nie sme zvyknutí na niečo, čo reálne trvá po celý život. Žijeme v kultúre provizória: nie sme na to zvyknutí. Ak cítim, že som hladný alebo smädný, môžem sa najesť, ale môj pocit sýtosti nepotrvá ani len jeden deň. Ak mám prácu, tak viem, že o ňu môžem prísť proti svojej vôli alebo že by som si mohol zvoliť nejakú inú kariéru. Je dokonca ťažké držať tempo so svetom, kde sa všetko okolo nás mení, ľudia prichádzajú do našich životov a zase z nich odchádzajú, dávajú sa sľuby, ale často sa porušujú alebo zostávajú nesplnené.

Či ozaj nejestvuje nič vzácne, čo by mohlo vydržať? Ani len láska nie? Možno to, na čo sa ma pýtate, je v skutočnosti niečo podstatnejšie: „Neexistuje skutočne nič vzácne, čo by vydržalo? To je tá otázka. Zdá sa, akoby nijaká krásna vec, nijaká vzácna vec nedokázala vydržať. Či ozaj nejestvuje nič vzácne, čo by mohlo vydržať? Ani len láska nie?" Je tu pokušenie, že to „na celý život", čo si jeden druhému poviete, sa zmení, a že časom odumrie. Ak sa o lásku nepostaráme, aby ako láska rástla, bude trvať krátko. Onen výraz „na celý život" je záväzkom, aby láska rástla, lebo v láske neexistuje žiadne provizórium. Môžeme to nazvať nadšeným vzplanutím, alebo možno očarením... ale ozajstná láska je definitíva, je to „ja a ty". Je to, ako sa hovorí u nás, „polovička pomaranča": ty si mojou polovičkou pomaranča, ja som tvojou polovičkou pomaranča. Taká je láska: všetko a na celý život. Ľahko môžeme zostať uväznení v kultúre chvíľkovosti, a táto kultúra útočí na samotné korene procesov nášho dozrievania, nášho rastu v nádeji a láske. Ako môžeme v tejto kultúre chvíľkovosti zažiť niečo, čo skutočne pretrvá? Toto je silná otázka: Ako môžeme zažiť, v tejto kultúre chvíľkovosti, niečo, čo skutočne trvá?

Spomedzi všetkých foriem ľudskej plodnosti je manželstvo jedinečné. Je láskou, čo dáva vznik novému životu. Znamená spoločnú zodpovednosť pri odovzdávaní Božieho daru života a ponúka stabilné prostredie, v ktorom môže nový život rásť a rozvíjať sa. Manželstvo v Cirkvi, t. j. sviatosť manželstva, osobitným spôsobom participuje na tajomstve večnej Božej lásky.

Keď sa kresťanský muž a žena zjednotia vo zväzku manželstva, Božia milosť v nich umožní to, aby si slobodne, jeden druhému, sľúbili výhradnú a trvalú lásku. Týmto spôsobom sa ich spojenie stáva sviatostným znakom – toto je dôležité: ide o sviatosť manželstva –, stáva sa sviatostným znakom novej a večnej zmluvy medzi Pánom a jeho nevestou, Cirkvou. Ježiš je uprostred nich vždy prítomný. Podopiera ich na ceste života vo vzájomnom sebadarovaní, vo vernosti a v nerozlučiteľnej jednote. Ježišova láska je pre dvojice skalou, je útočišťom v čase skúšky, ale najmä zdrojom neustáleho rastu v čistej a večnej láske. Dokážte robiť veľké stávky: staviť na celý život. Riskujte! Lebo manželstvo je aj risk, ale je to risk, ale oplatí sa takto zariskovať. Na celý život, lebo láska je taká.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 35/2018 - 2.september 2018

Vziať na seba Pánovo meno

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze boli slová dvoch biblických textov – z Knihy Exodus: «Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo» (Ex 20,7) a z Evanjelia podľa Jána: «Spravodlivý Otče, (…) ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja» (Jn 17,26).

Pokračujeme v katechézach o prikázaniach a dnes sa budeme zaoberať prikázaním „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!" (Ex 20,7). Správne treba toto Božie slovo čítať ako výzvu neurážať Božie meno a vyhnúť sa jeho použitiu nevhodne.

Tento jasný význam nás pripravuje na hlbšie chápanie týchto drahocenných slov, aby sme Božie meno nepoužívali nadarmo, nemiestne. Vypočujme si ich lepšie. Verzia „Nevyslovíš" je prekladom výrazu, ktorý v hebrejčine ako i gréčtine doslova znamená „nevezmeš na seba, nenaložíš na seba".

Výraz „nadarmo" je jasnejší a chce sa ním povedať: „naprázdno, zbytočne". Odkazuje na prázdnu schránku, formu bez obsahu. Je to typická črta pokrytectva, formalizmu a lži, používania slov či Božieho mena naprázdno, nepravdivo.

Meno je v Biblii vyjadrením vnútornej pravdy o veciach a najmä o ľuďoch. Meno často predstavuje poslanie. Napríklad, Abrahám v knihe Genezis a Šimon Peter v evanjeliách dostávajú nové meno, aby sa naznačovalo obrat v ich životnom smerovaní. Skutočne poznať Božie meno vedie k zmene vlastného života: momentu, keď Mojžiš spoznal Božie meno, jeho život sa zmenil. Božie meno sa v hebrejskom kulte slávnostne vyslovuje v Deň zmierenia, kedy ľud získava odpustenie, lebo skrze meno dochádza k stretnutiu so samotným životom Boha, ktorý je milosrdenstvom.

„Vziať [na seba] Božie meno" teda vyjadruje prevzatie jeho skutočnosti na nás samých, vstup do pevného vzťahu, do úzkeho vzťahu s ním. Pre nás kresťanov je toto prikázanie zvolaním, aby sme si pripomenuli, že sme pokrstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého", ako to zakaždým potvrdzujeme, keď sa prežehnáme znakom kríža, aby sme mohli naše každodenné činnosti prežívať v úprimnom a pravom spoločenstve s Bohom, t. j. v jeho láske.

Práve na akt prežehnávania sa by som chcel dať dôraz na záver: učte svoje deti prežehnávať sa. Videli ste, ako sa deti prežehnávajú? Povieš im: „Prežehnajte sa", a oni urobia niečo, o čom ani nevedia, čo je. Nevedia urobiť znak kríža! Učte ich, aby urobili znamenie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Je to prvý akt viery u dieťaťa. Je to úloha pre vás, úloha, čo treba splniť: učiť deti prežehnávať sa znakom kríža.

Niekto by sa mohol spýtať: je vôbec možné vziať na seba Božie meno pokryteckým spôsobom, ako nejakú formalitu, naprázdno? Odpoveď na to je, žiaľ, pozitívna: áno, je to možné. Je možné žiť vo falošnom vzťahu s Bohom. Ježiš to hovoril o zákonníkoch; to, čo robili, nebolo to, čo chcel Boh. Hovorili o Bohu, ale nekonali Božiu vôľu. Rada, ktorú Ježiš dáva, preto znie: „Robte, čo hovoria, ale nerobte to, čo robia oni sami".[porov. Mt 23,3]. Je teda možné žiť vo falošnom vzťahu s Bohom, ako tí zákonníci.

Toto Slovo z Desatora je teda skutočným pozvaním do vzťahu s Bohom, ktorý nebude falošným, ale bude bez pretvárky; pozvaním do vzťahu, v ktorom sa mu zveríme úplne, všetkým tým, čím sme. Vskutku, až do dňa, kým neriskujeme vlastný život spolu s Pánom, kým na dotyk ruky nepocítime, že život spočíva v ňom, sme iba teoretikmi.

Takéto je kresťanstvo, ktoré sa dotýka sŕdc. Ako to, že sa svätci dokázali tak veľmi dotknúť sŕdc? Lebo svätci nielen k srdciam hovoria, ale nimi hýbu! Srdce sa pohne, keď sa k nemu svätý človek prihovorí, keď mu o niečom hovorí. Svätci to dokážu preto, lebo v nich vidíme to, po čom naše srdce hlboko túži: autentickosť, opravdivé vzťahy, radikálnosť. A toto sa dá vidieť aj u tých tzv. „svätých z vedľajších dverí", ktorými sú napr. mnohí rodičia, ktorí svojim deťom dávajú príklad dôsledného, jednoduchého, čestného a šľachetného života.

Ak sa znásobia kresťania, ktorí na seba berú Božie meno bez falošnosti, uskutočňujúc tak prvú prosbu z Otčenáša «Posväť sa, meno tvoje», hlásaniu Cirkvi sa dostane viac sluchu a ukáže sa vierohodnejším. Ak náš konkrétny život zjavuje Božie meno, ukazuje, aký krásny je krst a akým veľkým darom je Eucharistia, aká vznešená jednota je medzi naším telom a Telom Krista: Kristus v nás a my v ňom! Zjednotení! Toto nie je pokrytectvo, toto je pravda. Toto nie je rečnenie či odriekanie modlitieb ako papagáj, toto je modlenie sa srdcom, toto znamená milovať Pána.

Po udalosti Kristovho kríža už nikto viac nesmie opovrhovať samým sebou a zmýšľať zle o svojej vlastnej existencii. Nikto a nikdy! Čohokoľvek by sa bol dopustil. Pretože meno každého z nás spočíva na pleciach Ježiša Krista. On nás nesie!

Stojí za to vziať na seba Božie meno, pretože on prevzal na seba naše meno až do krajnosti, a dokonca aj zlo, ktoré je v nás. Prevzal to na seba, aby nám odpustil, aby do nášho srdca vložil svoju lásku. Preto Boh v tomto prikázaní žiada: „Vezmi ma na seba, lebo ja som ťa vzal na seba."

Ktokoľvek môže vzývať sväté meno Pána, ktorý je vernou a milosrdnou Láskou, nech by sa nachádzal v akejkoľvek situácii. Boh nikdy nepovie „nie" srdcu, ktoré ho vzýva úprimne. A vráťme sa ešte k úlohám na doma: Naučme deti správne sa žehnať znakom kríža.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 3/2018 - 26.august 2018

 

Zázraky svätej Faustíny Kowalskej

Pred svojim 15-stym rokom života, žila Maureen Digan normálny zdravý život. Potom ju postihla veľmi vážna, pomalá choroba končiaca smrťou, zvaná Lymhedema. Je to choroba, na ktorú nemajú lieky velký vplyv a ktorá sa nezmierňuje. V priebehu nasledujúcich 10 rokov, Maureen podstúpila 50 operácií a bola dlho väznená v nemocnici. Priatelia a príbuzní jej odporučili, aby sa modlila a dôverovala Bohu. Maureen však v prvom rade nemohla pochopiť, prečo Boh na ňu dopustil takú chorobu a úplne stratila vieru v Boha. Napokon, zhoršenie jej zdravotného stavu, si vyžiadalo amputáciu jej nohy. Neskôr lekári odporučili amputovať aj jej druhú nohu.

Raz večer, keď bola Maureen v nemocnici, jej manžel pozeral film o Božom milosrdenstve. Zbierka žalmových spracovaní pre sv. omše. Vtedy začal byť presvedčený o sile vyliečenia na príhovor svätej Faustíny. Bob presvedčil Maureen a lekárov, že by mohla íst do svätyne sv. Faustíny v Poľsku. Pricestovali do Poľska 23.Marca 1981 a Maureen išla na spoveď, prvý raz odvtedy ako bola malé dievča. Keď prišla do chrámu, cynicky poznamenala: " O.K. Faustína, prišla som sem z ďaleka, teraz niečo urob ..." Na čo dostala odpoveď : " Ak ma žiadaš o pomoc, dám ti ju. " Zrazu Maureen pocítila veľký pokoj vo svojom tele. Zdalo sa jej, že všetka bolesť z jej tela vyteká von a jej opuchnutá noha, ktorá bola po amputácii kratšia, dorástla do svojej normálnej dlžky.

Keď sa vrátila do USA, bola vyšetrená a prehliadnutá piatimi nezávislými lekármi, ktorí dospeli k rovnakému záveru, že bola úplne vyzdravená. Nebolo žiadne medicínske vysvetlenie pre náhle uzdravenie z nevyliečitelnej choroby. Nazbierané dokumenty o tomto zázraku boli preskúmané v spolupráci piatich lekárov vymenovaných Cirkevnou kongregáciou pre záležitosti svätých, ďalej boli odovzdané na preverenie tímu teológov a nakoniec tímu kardinálov a biskupov. Vyliečenie bolo odsúhlasené všetkými ako zázrak. Tento zázrak bol použitý počas beatifikácie sestry Faustíny 18.apríla 1993, kedy bola nazvaná Blahoslavená.

Ugo Festa sa narodil vo Vicenze, v Taliansku, v roku 1952. Bol postihnutý sklerózou multiplex už v skoršom veku. Postupne sa mu zdravie zhoršovalo. Toto viedlo k mnohým dalším problémom v jeho mladom živote. Vo veku 39 rokov sa trápil chorobami ako skleróza multiplex a epilepsiou. Začiatkom roka 1990 sa pokazila jeho chrbtica a záchvaty mával denne. Bol nepretržite liečený lekármi odvtedy čo ho postihla choroba, ale oni nemohli pre neho urobit nič. Uvedomil si, že ešte nebolo všetko vyskúšané a modlil sa.

28. apríla 1990 Ugo odišiel na pút do Ríma. V jeho beznádejnej situácii bol uvedený k matke Tereze, ktorá bola v tom čase v Ríme spolu so skupinou s ktorou sa tam zoznámil. Ugo bol pozvaný spolu s touto skupinou veriacich do sväyne Božieho milosrdenstva v Trente. Ugo odmietol. Pri odchode mu jedna rehoľná sestra z tejto skupiny darovala 5 kópií obrazu Božieho milosrdenstva a medailu Božieho milosrdenstva.

Nasledujúci den, 29. apríla, Ugo zobral medailu a obrázky držal v ruke, aby boli požehnané na audiencii vo Vatikáne. Na schodoch do katedráli sv.Petra stretol sv.Otca, ktorý po nich prechádzal. Ugo sa ho spýtal, či by mu neposvätil jeho obrázky Božieho milosrdenstva. Po posvätení sa ho pápež spýtal ako sa má. Ugo mu povedal, že sa cíti veľmu skľúčený a bol v kríze svojho života. Svätý otec mu povedal : " Ako môžeš mať krízu s Ježišovým Božím milosrdenstvom vo svojich rukách ? Zver sa mu a modli sa k mojej sestre Faustíne na orodovanie. " Po tejto rade, Ugo zmenil svoj postoj a rozhodol sa že pôjde do svätyne Božieho milosrdenstva v Trente. Na oltári vo Villa O'Santissima Villazzano v Trente je svätostánok Božieho milosrdenstva so životnou velkostou obrazu Božieho milosrdenstva. Na štvrtý den modlitieb z prednej strany tohoto obrazu, Ugo náhle pocítil, že ruky na tomto obraze sa natiahli k nemu a obrovské teplo zaplavilo jeho telo. Našiel sa stáť na svojich nohách ( už viac nepotreboval svoj invalidný vozík ) so svojimi rukami natiahnutými k Pánovi a počul sa ako nahlas velebí Ježiša a Božie milosrdenstvo. Uvidel Ježiša zchádzat dole k nemu, Jeho biely odev vial ako vo vetre, pomyslel si : " Môj Bože, to jej ten muž z Galileji čo prichádza ku mne. " Potom počul Ježiša ako hovoril čistým hlasom : " Narovnaj sa a choď "

Ugo začal chodiť. Všetky jeho choroby boli v tej chvíli vyliečené a on bol po telesnej stránke v lepšom stave ako kedykolvek predtým. 19.augusta 1990 sa Ugo vrátil do Vatikánu a počas audiencie u sv. Otca, navštívil Jána Pavla II znova a povedal mu o veľkej láskavosti ktorú prijal a ďakoval mu za slová inšpirácie, ktoré ho nakoniec dostali do Trentonu a mali za následok veľký zázrak Božieho milosrdenstva. Ugo dal Jánovi Pavlovi II obrázok Božieho milosrdenstva s podpismi na druhej strane, od ľudí, dosvedčujúcich zázrak v tento den. Dnes, Ugo Festa zasvätil svoj život Ježišovi, dobrovoľne pracuje v nemocnici a rozširuje posolstvo Božieho milosrdenstva po celom Taliansku.

Consuela Sol Lucero je matka 4 detí, v strednom veku. Je hlavná sestra pôrodných asistentiek v ú strednej nemocnici. V apríli 1995, počas jej pravidelnej ročnej prehliadky, Solin lekár zistil dva karcinogénne nádory na jej krku. Bola jej odporučená operácia. Sol bola náchylná na vysoký tlak a laboratórne testy ukázali, že má cukrovku.

Sol mala operáciu v nemocnici St.Luke v Manile, v decembri 1995. Operácia dopadla úspešne, ibaže už nemohla rozprávať. Stratila hlas. Dokázala hovoriť len šepotom. V októbri 1996, Sol podstúpila prvú rádioterapiu. Testy ukázali, že má stále rakovinové ložiská vo svojom tele. Jej rodina počula o vernosti Božieho milosrdenstva a modlila sa za ňu ruženec.

V januári 1997, Sol stále nemala hlas a stále mala rakovinové bunky. Muž, ktorý bol oddaným stúpencom Božieho milosrdenstva, známy ako brat Carino, sa modlil pri nej. Sol opisuje čo sa stalo :

" Počas toho, keď sa brat Carino modlil vedľa mňa, pýtala som o odpustenie za mnohé hriechy a prehrešky mojej rodiny. Potom som mala zjavenie. Videla som dve oči, potom celú tvár Ježiša tak, ako je na obraze Božieho milosrdenstva. Pozeral sa na mňa, usmial sa s takou nežnosťou a láskou. Kričala som s veľkou radosťou. Ani som na to nemyslela, že kričím nahlas : „ Chvála Bohu, chvála Bohu." Môj hlas sa vrátil. "

V októbri 1997, ďalšie vyšetrenia ukázali, že Sol už nemá žiadne rakovinové bunky. Iné vyšetrenia v roku 1999 ukázali, že Sol bola z rakoviny vyliečená.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 33/2018 - 19. august

Prijať vlastnú slabosť a odmietnuť modly nášho srdca

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Knihy Exodus: «Pán hovoril Mojžišovi: „Choď, zostúp, lebo tvoj ľud, čo si vyviedol z egyptskej krajiny, robí zle! Veľmi rýchlo odbočili z cesty, ktorú som im určil. Urobili si liate teľa, klaňali sa mu, priniesli mu obetu a vykrikovali: Toto je tvoj boh, Izrael, čo ťa vyviedol z egyptskej krajiny» (Ex 32,7-8). Dnes pokračujeme v rozjímaní o Desatore, aby sme sa hlbšie pozreli na tému modlárstva, o ktorom sme hovorili už minulý týždeň. Teraz sa k tejto téme vrátime, pretože je veľmi dôležitá. A všimneme si modlu „par excellence" – zlaté teľa, o ktorom hovorí Kniha Exodus. Práve sme si tú stať vypočuli. Táto epizóda má presný kontext – púšť, kde ľud čaká na Mojžiša, ktorý vyšiel na vrch, aby od Boha prijal usmernenia. Čo je to púšť? Je to miesto, kde kraľuje nestálosť a neistota – veď v púšti nič nie je – chýba tam voda i jedlo, chýba tam útočisko. Púšť je obrazom ľudského života, ktorého podmienky sú neisté, a ktorý nemá žiadne nedotknuteľné záruky. Táto neistota v človeku vzbudzuje primárne úzkosti, ktoré Ježiš spomína v evanjeliu: «Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme?». Sú to primárne úzkosti. A púšť tieto úzkosti vyvoláva.

V tejto púšti sa deje niečo, čo dáva podnet k modlárstvu. «Mojžiš nezostupuje z vrchu». Zostal tam 40 dní a ľud prišiel o trpezlivosť. Chýba mu referenčný bod, ktorým bol Mojžiš – líder, hlava, vodca dodávajúci istotu, a to sa stáva neznesiteľným. A tak ľud žiada o viditeľného boha – toto je pasca, do ktorej ľud upadá –, s ktorým by sa mohol stotožniť a vďaka nemu sa orientovať. A hovorí Áronovi: «Poď, urob nám boha, ktorý pôjde pred nami!», „sprav nám vodcu, daj nám lídra".

Ľudská prirodzenosť, aby unikla neistote – tou neistotou je tu púšť – hľadá náboženstvo typu „urob si sám": Ak sa Boh nedáva vidieť, urobíme si boha na našu mieru. «Pred modlou nehrozí možnosť povolania, ktoré by vyzývalo zanechať vlastné istoty, pretože modly „majú ústa, ale nehovoria". Takto vidíme, že modla je zámienkou, aby sme do stredobodu všetkého postavili seba samých a uctievali dielo svojich rúk».

Áron sa nevie postaviť požiadavke ľudu a vytvára zlaté teľa. Teľa malo na starovekom Blízkom východe dvojitý význam: na jednej strane predstavovalo plodnosť a hojnosť, na druhej strane energiu a silu. Predovšetkým je však zo zlata, pretože to je symbolom bohatstva, úspechu, moci a peňazí. Toto sú tie veľké idoly: úspech, moc a peniaze. Sú to pokušenia všetkých čias!

Hľa, čím je zlaté teľa: symbolom všetkých tých túžob, ktoré dávajú ilúziu slobody, no naopak zotročujú, pretože modla vždy zotročuje. Okúzli ťa a ty ideš. Ako to kúzlo hada, ktorý svojím upretým zrakom znehybní vtáčika, až kým ho nezhltne. Áron nevedel odporovať.

Všetko sa to však začína neschopnosťou dôverovať predovšetkým Bohu, do neho vložiť naše istoty, dovoliť, aby to bol on, kto dá skutočnú hĺbku túžbam nášho srdca. Toto umožňuje znášať aj slabosť, neistotu a nestálosť. Odkaz smerom k Bohu nás robí silnými v slabosti, v neistote a aj v nestálosti.

Ak nemáme Boha na prvom mieste, ľahko upadáme do modlárstva a uspokojujeme sa s biednymi poistkami. Toto je však pokušenie, o ktorom v Biblii čítame neustále. A dobre pouvažujte nad týmto: oslobodiť ľud z Egypta nedalo Bohu tak veľa práce – vykonal to znameniami moci a lásky. Tú najväčšiu prácu dalo Bohu vytrhnúť Egypt zo srdca ľudu, čiže odstrániť zo srdca ľudu modloslužbu. A Boh ešte stále pokračuje v práci na jej odstraňovaní z našich sŕdc. Toto je tá veľká práca Boha: odstrániť „ten Egypt", ktorý si nesieme vo vnútri, ktorým je očarenie modlárstvom.

Keď prijmeme Boha Ježiša Krista, ktorý sa ako bohatý stal pre nás chudobným, objavíme, že uznanie vlastnej slabosti nie je pohromou ľudského života, ale je podmienkou k otvoreniu sa voči tomu, ktorý je skutočne silný. A tak cez dvere slabosti vstupuje Božia spása. Práve v sile vlastnej nedostatočnosti sa človek otvára otcovstvu Boha. Sloboda človeka sa rodí z toho, keď dovolí, aby pravý Boh bol jeho jediným Pánom. A toto dovoľuje prijať vlastnú krehkosť a odmietnuť modly nášho srdca.

My, kresťania, obraciame pohľad na ukrižovaného Krista , ktorý je slabý, opovrhnutý a obratý o každé vlastníctvo. V ňom sa však zjavuje tvár pravého Boha, sláva lásky a nie sláva podvodného lesku. Izaiáš hovorí: «jeho rany nás uzdravili». Boli sme uzdravení práve slabosťou človeka, ktorý bol Bohom, jeho ranami. A cez naše slabosti sa môžeme otvoriť Božej spáse. Naše uzdravenie pochádza od toho, ktorý sa stal chudobným, kto prijal zlyhanie, kto sa až do hĺbky ujal našej nestálosti, aby ju naplnil láskou a silou. On nám prichádza zjaviť otcovstvo Boha. V Kristovi naša krehkosť nie je viac prekliatím, ale miestom stretnutia sa s Otcom a zdrojom novej sily zhora.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 32/2018 - 12. august

 

 

 

Prvé prikázanie - chrániť sa akéhokoľvek modlárstva

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze Svätého Otca bol úryvok z Knihy Exodus: «Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať!» (Ex 20, 3-5a). Vypočuli sme si prvé prikázanie Desatora: «Nebudeš mať iných bohov okrem mňa». Je dobré pristaviť sa pri téme modlárstva, ktorá má veľký dosah a je veľmi aktuálna. Toto prikázanie zakazuje vytvárať si modly či podobizne akéhokoľvek druhu reality – veď všetko môže byť použité ako modla. Hovoríme o ľudskej tendencii, pred ktorou nie sú ušetrení ani veriaci, ani ateisti. Napríklad, my kresťania by sme si mohli položiť otázku: kto je skutočne mojím Bohom? Je ním Trojjediná Láska, alebo je ním môj obraz, môj osobný úspech, a to možno aj vo vnútri Cirkvi? «Modloslužba sa netýka len nepravých pohanských kultov. Zostáva trvalým pokušením pre vieru. Spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh». Čo je to „boh" v existenciálnej rovine? Je ním to, čo stojí v centre nášho života a od čoho závisí naše konanie a myslenie. Môžeme vyrastať v rodine, ktorá je podľa mena kresťanská, avšak v skutočnosti sa zameriava na referenčné body, ktoré sú Evanjeliu cudzie. Človek nežije bez toho, aby sa na niečo nezameral. A hľa, svet ponúka „supermarket" idolov, ktorými môžu byť predmety, obrazy, myšlienky či roly. Napríklad aj modlitba. Máme sa modliť k Bohu, nášmu Otcovi. Ja si však pamätám, že raz som šiel do farnosti v diecéze Buenos Aires sláviť svätú omšu a potom som mal birmovať v ďalšej farnosti vzdialenej asi kilometer. Šiel som, kráčajúc a prešiel som pekným parkom. Avšak v tom parku bolo viac než 50 stolíkov, každý s dvoma stoličkami, kde sedeli ľudia, jeden oproti druhému. Čo tam robili? Veštili z tarotových kariet. Chodili sa tam „modliť" k idolu. Namiesto toho, aby sa modlili k Bohu, ktorý je prozreteľnosťou budúcnosti, chodili si tam nechať vykladať karty, aby videli budúcnosť. Toto je modlárstvo našich čias. Opýtam sa vás: koľkí z vás ste si šli dať vykladať karty, aby ste videli budúcnosť? Koľkí z vás ste si napríklad išli dať čítať z ruky, aby ste videli budúcnosť, namiesto toho, aby ste sa modlili k Pánovi? Toto je ten rozdiel: Pán je živý; ostatné sú modly, modlárstvo, ktoré je zbytočné. Ako sa vyvíja modlárstvo? Prikázanie opisuje jeho fázy: «Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu [...] / Nebudeš sa im klaňať, / ani im slúžiť». Slovo modla, „idol", sa v gréčtine odvodzuje od slovesa „vidieť". Modla je istou „vidinou", ktorá má tendenciu stať sa fixáciou, posadnutosťou. Modla, idol, je v skutočnosti premietaním seba samého do predmetov či projektov. Tento dynamizmus využíva napríklad reklama: nevidím samotný predmet, ale vnímam ten automobil, ten smartfón, tú rolu alebo iné veci, ako prostriedok mojej sebarealizácie a odpoveď na moje základné potreby. A tak ho hľadám, hovorím o ňom, myslím naň – myšlienka o vlastnení toho predmetu či o realizácii toho projektu, o dosiahnutí tej pozície, sa zdá byť úžasnou cestou ku šťastiu, vežou na dosiahnutie neba, a všetko sa stáva účelným pre tento cieľ. A tak vstupujeme do druhej fázy: «Nebudeš sa im klaňať». Modly si vyžadujú kult, rituály – klaniame sa im a obetujeme im všetko. V dávnych dobách sa modlám prinášali ľudské obete, avšak platí to aj dnes: pre kariéru sa obetujú deti, tým, že sa zanedbávajú alebo sa jednoducho nerodia. Krása si vyžaduje ľudské obete. Koľko hodín strávime pred zrkadlom! Niektoré osoby, niektoré ženy, koľko utrácajú kvôli líčeniu? A aj toto je isté modlárstvo. Nie je zlé nalíčiť sa, avšak normálnym spôsobom a nie pre to, aby sme sa stali bohyňou. Krása si vyžaduje ľudské obete. Sláva si vyžaduje obetovanie seba samých, vlastnej nevinnosti a autentickosti. Modly si vyžadujú krv. Peniaze okrádajú o život a pôžitok vedie k osamelosti. Ekonomické štruktúry obetujú ľudské životy kvôli vyšším ziskom. Pomyslime na mnohých ľudí bez práce. Prečo je to tak? Lebo podnikatelia určitého podniku či firmy sa rozhodli prepustiť ľudí, aby zarobili viac peňazí. Modla peňazí. Takto žijeme v pokrytectve, robiac a hovoriac to, čo očakávajú tí druhí, pretože to predpisuje bôžik sebapotvrdenia. A takto sa ničia životy, ničia sa rodiny a mladí sa vrhajú do rúk ničivých modelov, len aby sa zvýšil profit. Aj droga je modlou. Koľko mladých si ničí zdravie, a dokonca aj život, klaňajúc sa tomuto idolu drogy. Tu prichádza tretie a to najtragickejšie štádium: «a nebudeš im slúžiť», hovorí [Exodus]. Modly zotročujú. Sľubujú šťastie, avšak nedávajú ho; a tak zisťujeme, že žijeme pre istú vec či pre istú víziu, vtiahnutí do sebaničivého víru, v očakávaní výsledku, ktorý sa nikdy nedostaví. Drahí bratia a sestry, modly sľubujú život, no v skutočnosti oň oberajú. Skutočný Boh nepýta život, ale ho dáva, daruje ho. Skutočný Boh neponúka akúsi projekciu nášho úspechu, ale učí milovať. Skutočný Boh nežiada o deti, ale daruje svojho Syna za nás. Modly projektujú hypotézy budúcnosti a dávajú nám pohŕdať prítomnosťou. Skutočný Boh učí žiť v realite každodennosti, v konkrétnosti, nie s ilúziami o budúcnosti: dnes, zajtra i pozajtra kráčajúc smerom k budúcnosti. Je tu konkrétnosť skutočného Boha oproti „tekutosti" modiel. Pozývam vás, aby ste dnes porozmýšľali: koľko modiel mám alebo ktorá je moja najobľúbenejšia modla? Pretože rozpoznať vlastné modlárstva je začiatkom milosti a stavia nás na cestu lásky. Veď láska je nezlučiteľná s modlárstvom – ak sa niečo stane absolútnym a nedotknuteľným, potom je dôležitejším ako manžel, manželka, syn či dcéra alebo ako priateľstvo. Pripútanosť k predmetu či k idei nás robí slepými na lásku. A tak kvôli nasledovaniu modiel či idolu môžeme dokonca zaprieť otca, matku, deti, manželku, manžela, rodinu... - tie najdrahšie veci. Pripútanosť k nejakému predmetu či k nejakej idei nás robí slepými na lásku. Vezmite si to k srdcu: idoly nás okrádajú o lásku, modly nás robia slepými na lásku, a aby sme skutočne milovali, musíme byť slobodní od každej modly. Čo je mojou modlou? Odstráň ju a vyhoď ju z okna!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 31/2018 - 5. august 2018

Pokánie - metanoia

Je to teda rozhodný a bezpodmienečný obrat k Bohu v úplnej poslušnosti, nielen ľútosť. Pokánie je jedinou cestou spásy. V Lukášovom evanieliu Pán Ježiš hovorí: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú. Je tu ale otázka! Ako ja riešim tento problém? Boj proti vlastnému ja je boj najťažší. Je mi nepríjemné opustiť, čo považujem za svojou prirodzenosť! Je skutočne možné zmeniť sa? Či aj Etióp zamení kožu a leopard svoje pásy? Pokánie zahŕňa zármutok nad hriechom a odvrátenie sa od neho. Často nás môžu skľučovať následky vlastných nerozvážnych činov a pritom to nemusí byť kajúcny zármutok. Pravý zármutok nad hriechom prebúdza v nás Duch Svätý. On nám zjavuje nevďačnosť srdca, ktoré znevažuje a zarmucuje Spasiteľa a kajúcne nás vedie pod kríž. Tam si uvedomujeme, ako každým svojím hriechom znova raníme Ježiša. Odohráva sa to teraz, kríž nie je len historický fakt, ale náš súčastný problém. Ako by sme práve teraz my prišli spoza hradieb Jeruzalema z Golgoty, kde sa odohral hrozný obraz, obraz výpovede o ľudskej zlobe. O mojej zlobe.

Pri pohľade na toho, ktorého sme ranili, trúchlime nad hriechmi, ktoré mu spôsobili smrteľnú úzkosť. Taký zármutok vedie k tomu, že sa ochotne zriekame hriechu. Čím hlbšie pochopíme ohavnosť hriechu, tým krásnejší bude pre nás Kristov kríž. Tým ľahšie sa vzdáme sebectva. Sebaobhajoba tu patrí do kategórie hriechu. Tu si začíname uvedomovať našu biedu a máme s toho bolesť v srdci. Na prijatí vlastnej bolesti a vyrovnaním sa s vlastnou hriešnosťou nie je nič teoretického. Od tejto chvíle je jediným potrebným postojom pokánia ochota k pokore. Svet možno taký zármutok nazve slabosťou; v skutočnosti je však silou, ktorá trvalým putom lásky spája kajúcnika s Večným. Svedčí o tom, že Boží anjeli vracajú človekovi to, čo svojim prestúpením a zatvrdilosťou stratil.

Jedinou obranou proti zlu je Kristova prítomnosť v srdci na základe viery v jeho spravodlivosť. Ak nebudeme živo spojení s Bohom, nikdy neodoláme zvodnému vplyvu sebeckej lásky, samoľúbosti a pokušeniu hriechu. Bez stále nového odovzdania sa Bohu budeme premožení. Bez osobného poznania Krista a stáleho spoločenstva s nim sme vydaní napospas nepriateľovi a nakoniec budeme plniť jeho vôľu. Najobvyklejším prejavom hriechu proti Duchu Svätému je trvalé odmietanie nebeskej výzvy k pokániu. Každý krok od Krista je krokom k úplnému odmietnutiu záchrany.

Tí, čo prijímajú Krista ako svojho osobného Spasiteľa, nie sú opustení ako siroty, aby životné skúšky znášali osamelo. Prijíma ich za členov nebeskej rodiny. Chce, aby jeho Otca nazývali svojím Otcom. Sú jeho deťmi, drahými Božiemu srdcu, s ktorým ich spája to najnežnejšie a najtrvalejšie puto. Tí, čo berú Krista za slovo a svoje srdce zverujú jeho starostlivosti a svoj život jeho vedeniu, nájdu pokoj a odpočinok. Svedčí o tom radostná správa o našej záchrane. Svedčia o tom jeho slová: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate...

Keď sa pokúšame pochopiť proces zmeny, musíme si uvedomiť, že hlboká zmena nie je ani tak dôsledkom našej snahy a veľkosti nášho úsilia, ako skôr našej ochoty vyrovnať sa so skutočnosťou svojho vnútorného života. Človek nikdy nie je taký vynaliezavý ako vtedy, keď má oklamať sám seba a umlčať výčitky. Osobná poctivosť, odhodlanie nikdy nič nepredstierať, je základnou podmienkou vnútornej premeny. Takéto odhodlanie sa ťažko dodržiava. Samoľúbosť, ktorá berie hriech na ľahkú váhu, je hrobárom pravého pokánia. Až potom, keď sa prestaneme porovnávať s okolím, až potom, keď prestaneme kritizovať, až potom, keď prestaneme vyžadovať na ostatných, aby uhasili náš smäd, až vtedy sa v oddanej pokore obrátime k nášmu Záchrancovi. Vnútorná útecha, ktorá nám dovoľuje pokračovať aj po prehre, je dedičstvom kríža. Veď zármutok podľa Božej vôle spôsobuje pokánie na trvalú spásu; zármutok sveta spôsobí smrť. Pokánie, ktoré nepôsobí zmenu nie je pravé. Kristova spravodlivosť nie je rúcho na zakrytie nevyznaného a ďalej páchaného hriechu; je to zásada života, ktorá mení povahu a ovláda konanie.

Svätosť je úplné odovzdanie sa Bohu; je to bezvýhradné podriadenie srdca a života nebeským zásadám. Kresťan si má vo svojich každodenných záležitostiach počínať tak, ako si počínal sám náš Pán. Pri každom zmluvnom rozhodovaní mu má byť zrejmé že jeho učiteľom je Boh. Zmluva medzi nami a Pánom Ježišom, ak ju chceme prijať, ponúka úžasné veci. Na základe Božej milosti sa nám zaručuje odpustenie hriechov. Duch Svätý nám do srdca napíše Desatoro a v stave pokánia obnovuje obraz nášho Tvorcu. Skúsenosť tejto zmluvy, t.j. znovuzrodenia, prináša skúsenostné poznanie Krista, jeho spravodlivosti a ospravedlnenia vierou v Neho - viem, komu som uveril...Výsledná obnova srdca nás premení tak, že budeme prinášať ovocie Ducha: lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.

Radostná správa je, že mocou Kristovej spásnej milosti môžeme žiť ako žil On, denne sa tešiť z toho, čo sa páči Bohu. Jedinou našou nádejou je prijať Božie pozvanie vstúpiť do jeho zmluvy milosti. Tento vzťah zaručuje, že sme prijatí za Božie deti a spolu s Kristom dedičmi jeho kráľovstva. Predsudky aj dnes bránia mnohým ísť cestou spravodlivosti.  Človek nie je obrátený dotiaľ, kým sa v ňom neprejaví túžba oznámiť iným akého vzácneho priateľa našiel v Ježišovi. Jedným z najúčinnejších spôsobov získavania ľudí pre Krista je príklad jeho charakteru v našom každodennom živote. Náš vplyv na nich nezávisí natoľko od toho čo hovoríme, ako od toho, čím sme. Ľudia môžu odporovať naším úvahám, pohŕdať nimi a odolávať naším výzvam, no nemôžu poprieť dôkaz života nezištnej lásky. Dôsledný život, vyznačujúci sa Kristovou pokorou, pôsobí vo svete mocným vplyvom. Pravá kresťanská povaha sa prejaví v čase skúšok, nie v období pokoja a pohody. Potreba odolávať prekážkam a odrážať odpor vedie Kristovho nasledovníka k väčšej bdelosti a vrúcnejšej modlitbe k všemocnému Pomocníkovi Duchu Svätému. Tvrdá skúška prežívaná s Božou milosťou rozhojňuje trpezlivosť, bdelosť, statočnosť, hlbokú a trvalú vieru v Boha. Len víťazstvo kresťanskej viery umožňuje veriacemu trpieť, a pritom byť silným, podriaďovať sa, a tým víťaziť, byť po celý deň zabíjaný, a predsa žiť, niesť kríž a tým získať korunu slávy. To je život vo viere v Krista. To je život v pokání.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 30/2018 - 29. júl 2018

Pokánie - metanoia

V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo." (Mt 3, 1-2)

Keď Ján Krstiteľ začínal pôsobiť, v národe vládla nespokojnosť hraničiaca so všeobecnou vzburou. Judea bola pod priamym dohľadom Ríma. Tyrania rímskych vládcov, ako aj ich rozhodné snahy zaviesť pohanské symboly a zvyky, vyvolávali odboj. Uprostred sporov a boja bolo počuť z púšte hlas, hlas burcujúci a neústupný, no predsa plný nádeje: Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo. Jánove prenikavé slová presviedčali poslucháčov. Zástupy sa ho pýtali: „Čo teda máme robiť?" On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!" Pripomínal, že všetci účastníci budúceho kráľovstva musia osvedčiť svoju vôľu a kajať sa. Ján tiež povedal: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv: On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom".

Duch Boží zmocňuje. Duch Boží spaľuje hriech v každom, kto sa ochotne podriaďuje Jeho moci. Ak ľudia zostávajú v hriechu, stotožňujú sa s ním. Potom Božia sláva, ktorá ničí hriech, musí zničiť aj ich. Keď Boží Duch zasiahne človeka svojou obdivuhodne oživujúcou mocou, pokoruje ľudskú pýchu a svetské pôžitky, postavenie či moc, strácajú cenu. Pôdu srdca treba obrobiť skôr, ako sa zaseje semeno evanielia. Najprv si ľudia musia uvedomiť svoje hriechom spôsobené smrteľné zranenie a potom môžu prísť k Lekárovi, aby ich uzdravil. Pokánie, viera a láska uschopňujú človeka prijať nebeskú múdrosť.

Pri štúdiu evanielií môžeme postrehnúť dôležitú skutočnosť. Pán Ježiš na začiatku svojej pozemskej púte predniesol zásadné pravdy. Jeho prvé slová, ktoré povedal, zaznamenal evanielista Marek v prvej kapitole a znejú: Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu."

Okrem závažnosti obsahu týchto slov vyrieknutých na začiatku Jeho pôsobenia, môžeme jasne vidieť, aký dôležitý význam majú pre nás aj dnes. Potvrdzuje to tiež obsah Jeho posledných slov, ktoré vyslovil vtedy, keď ako oslávený Kráľ vesmíru po zmŕtvychvstaní opúšťal zem. Tým dal rámec všetkému, čo na tejto zemi vykonal a povedal. Tento výrok je zaznamenaný u Lukáša v dvadsiatejštvrtej kapitole: a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov.

Aké je to slovo, o ktorom chceme spolu dnes uvažovať?

Pokánie - metanoia po grécky v Novom zákone znamená zmenu zmýšľania. Znamená premýšľať o niečom tak, že nás to vedie k zmene názoru. Toto sloveso charakterizuje prechod z jedného stavu myslenia do iného. Toto slovo predstavuje dynamicku zmenu. Odvrátenie sa od cudzích bohov býva pokladané za základný rys pokánia v Starom zákone. Piata kniha Mojžišova v tridsiatej kapitole hovorí o: milosti kajúcim a požehnaní poslušným - keby si sa navrátil k Hospodinovi. Obrátenie v náboženskom slova zmysle zahŕňa v sebe všetko, čo SZ vyžaduje a pokladá za: osobnú úprimnú odpoveď človeka na Božie pozvanie k vzájomnému spoločenstvu s ponukou odpustenia, ktoré pozvaný vyjadruje pokáním - zmenou zmýšľania a vyznaním hriechov. Teda ide o zásadnú a dramatickú zmenu. V SZ všetky tieto opisy pravého postoja človeka k Božej ponuke spásy sú obsiahnuté v hebrejskom výraze ŠˇUB - obrátenie, vrátenie. Ide o návrat poddaného ktorý sa vzbúril voči svojmu pánovi, alebo o návrat ženy k svojmu mužovi, teda o odvrátenie z doterajšieho životného smeru. Znamená tiež návrat k Bohu.

Obrátenie a celý proces premeny človeka nám umožní pochopiť príbeh o márnotratnom synovi. Tu sa hovorí o vzbure, obrátení, pokání aj posvätení. Biblický pojem pokánia má dva aspekty, negatívny a pozitívny. Negatívna stránka je orientovaná na minulosť a predpokladá zmenu stavu a to je bolestné. Pozitívna stránka pokánia je zameraná do budúcnosti a otvára novú cestu človeka, za cenu premeny, totiž obrátenia a posvätenia. Pokánie teda záleží jednak v rozpoznaní a zanechaní hriechu, jednak v rozhodnutí a vykročení k novému životu. Pokánie sa nachádza medzi hriechom a spásou. Má miesto práve tam, kde sa stretáva kráľovstvo Božie a kráľovstvo tohto sveta. Všetci, čo sa posvätili Bohu a prijali cestu pokánia, stanú sa šíriteľmi svetla. Budú Božími služobníkmi, ktorí rozdávajú z bohatstva Pánovej milosti.

On sľúbil: Urobím ich a okolie svojho pahorku požehnaním, v príhodnom čase spustím dážď. Nepochybujme o tom, lebo zasľúbenia sú pre každého kajúcneho hriešnika. Novozákonné výzvy k pokániu sú o to naliehavejšie, o čo bezprostrednejšie stojíme pred poslednými udalosťami v dejinách Božích, o čo bezprostrednejšie stojíme pred veľkým obratom - príchodom nášho Záchrancu Pána Ježiša ako Kráľa slávy. Jeho výzva k pokániu sa líšila od Jánovej okrem iného aj v tom, že jej naliehavosť bola daná naplnením času. Pravda sa zjavila v plnej sile a s najväčšou mierou naliehavosti. Bol daný jasný dôkaz Božieho záujmu o človeka a zjavený plán záchrany. Spasiteľ dobre vie, ako hriech zatvrdil ľudské srdcia a ako ťažko môžu chápať jeho poslanie a prijať dar spasenia. Pravda sa zjavila v plnej sile a s najväčšou mierou naliehavosti. Bol daný jasný dôkaz Božieho záujmu o človeka a zjavený plán záchrany. Spasiteľ dobre vie, ako hriech zatvrdil ľudské srdcia a ako ťažko môžu chápať jeho poslanie a prijať dar spasenia.

Zatiaľ znie posolstvo: Rešpektujte Boha a pravdivo mu slúžte vierou v Ježiša Krista, končí čas milosti. Výzva Pána Ježiša ku pokániu bola spojená s premenou srdca, znovuzrodením z Ducha Svätého, ktorý pôsobí v Jeho prítomnosti a Jeho prítomnosťou. Všetko, čo Ježiš konal a hovoril, malo za cieľ viesť ľudí k pokániu. Hovorí: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali." Pokánie je radikálny obrat premena srdca - podstaty človeka. V Matúšovom evanjeliu je napísané: Vypestujte dobrý strom a bude dobré aj jeho ovocie. Pokánie je úplné obrátenie od zlého a od všetkého, čo prekáža návratu k Bohu. Pavol apoštol takto rekapituluje svoje pôsobenie v Azií predtým, ako odíde do Jeruzalema: ako som zaprisahával Židov aj Grékov, že sa majú obrátiť k Bohu a uveriť v nášho Pána Ježiša.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 29/2018 - 22. júl 2018

Zaujmime svoje miesta!

Ako si obliecť "Božiu výstroj"

Ak niekto vie niečo o pokúšaní, tak je to Ježiš. Na samom začiatku svojho verejného účinkovania strávil štyridsať dní na púšti, kde bojoval s diablovými lžami, polopravdami a obvineniami. Už len táto skúsenosť by stačila na to, aby bol v tejto oblasti špičkovým odborníkom. No diabol sa určite potĺkal okolo Ježiša aj potom a našepkával mu myšlienky, ktorými sa ho snažil odvrátiť od Božej vôle. Je možné, že ho podnecoval k tomu, aby stratil nervy v hádke s farizejmi. Alebo mu tvrdil, že sa zbytočne snaží uzdraviť slepého alebo hluchonemého človeka. Raz dokonca využil Petra, jeho najbližšieho učeníka, na to, aby ho odhováral od kríža! Satanov cieľ bol jednoduchý: „Ak privediem Ježiša k spáchaniu hriechu, potom sa zahmlí ním ohlasovaná pravda a poškvrní sa jeho dokonalosť." Satan, samozrejme, zlyhal. Ježiš mu nikdy nenaletel. Odolal ešte aj v Getsemanskej záhrade, keď sa ho diabol pokúšal presvedčiť, aby sa zriekol cesty kríža: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. No nie ako ja chcem, ale ako ty".

Vojenská analógia - Hoci máme s Ježišom mnoho spoločného, určite nevieme odporovať pokušeniam tak ako on. Jeho totiž pokušenie nikdy nezastihlo nepripraveného. A okrem nepoškvrnenej Panny Márie žiaden človek nedokázal odporovať každému pokušeniu, ktoré mu diabol poslal do cesty. Práve preto nás svätý Pavol naliehavo žiada: „Napokon upevňujte sa v Pánovi a v sile jeho moci..." A keďže z vlastnej skúsenosti vie, aké dokáže byť pokušenie silné, hovorí ďalej: „Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli čeliť úkladom diabla." A pretože vie aj to, aký ľstivý dokáže byť diabol, pripomína nám, že „nás nečaká zápas s krvou a telom, ale... so zloduchmi v nebeských sférach".

Pavol používa tento vojenský obraz, pretože ho dobre pozná. Ako rímsky občan a neskôr strážený väzeň sa veľakrát stretol s rímskymi vojakmi. Pravidelne ich vídaval v ich vojenskom výstroji: hľadieval na ich prilby, panciere, opasky a štíty. Vedel, že ich o niečo menšie a ľahšie meče im dávajú taktickú výhodu proti vojakom s dlhšími a ťažšími mečmi. A vedel aj to, že Rimania si podrobili rozľahlé územia sveta – a že za to z veľkej časti vďačili dobrému výcviku svojich vojakov.

Božia výzbroj - Pavol prevzal túto vojenskú terminológiu a použil ju na kresťanský život. Chcel, aby sa veriaci naučili duchovne „ubrániť svoje územie" – aby dokázali zostať blízko pri Bohu a Duch v nich tak mohol ďalej účinkovať. Pavol chápal, že na to potrebujú chrániť svoje oči, uši, mysle a srdcia.

Ak by Pavol žil s nami dnes, asi by nám povedal, že máme zo všetkých síl brániť svoju „domácu pôdu", ktorou je naša myseľ. Povedal by nám, že nesmieme nikdy dovoliť zlým myšlienkam udomácniť sa v našom vnútri. A určite by na nás naliehal, aby sme aj vo svojom každodennom živote boli ostražití a neustále sa bránili.

Pavol, použijúc analógiu Božej výzbroje a viaceré obrazy židovského Písma, spravil zo šiestich kľúčových duchovných nástrojov šesť kusov výzbroje: „opasok pravdy", pancier spravodlivosti, obuv „pohotovosti" na hlásanie „evanjelia pokoja", „štít viery", „prilbu spásy" a napokon „meč Ducha, ktorým je Božie slovo. Tento zoznam možno zhrnúť do troch obranných línií, ktoré tvoria tieto veci: charakter kresťana, Božia milosť a Boží pokoj, Boží meč.

Charakter - Jednu obrannú líniu tvorí budovanie svätého charakteru. Veď tým, že vpúšťame do svojej mysle hnev, závisť, pýchu, nedôveru a odpor, dovoľujeme diablovi, aby nás ľahšie napádal a prenikal do nášho vnútra. Dávame mu tak príležitosť zatemniť náš vzťah s Pánom. V tomto boji by sa nám teda darilo oveľa viac, keby sme sa rázne rozhodli žiť čnostný život a tomuto predsavzatiu zostali verní.

Písmo nám hovorí, že „statočných ľudí vedie bezpečne ich neporušenosť". A prorok Daniel si zas už v mladom veku „zaumienil v srdci, že sa nepoškvrní". Toto jeho rozhodnutie zohralo kľúčovú úlohu, pretože vďaka nemu dokázal počuť Pána a vykladať kráľovi sny a videnia. Prečo je to také dôležité? Na to nám odpovedá svätý Peter, ktorý veriacim píše, aby vynaložili „všetko úsilie na to, aby k svojej viere pripojili čnosť, k čnosti poznanie, k poznaniu zdržanlivosť, k zdržanlivosti trpezlivosť, k trpezlivosti nábožnosť". Potom im hovorí, že „ak budú toto všetko mať a rozhojňovať to, nebudú nečinní a neplodní... a nepadnú". Stručne povedané, praktizovanie čností nás bude posilňovať v boji proti úkladom diabla. Ak sa budeme usilovať byť čnostní, budeme v sebe rozvíjať charakter vlastný Božím synom a dcéram.

Milosť a pokoj - Ďalšiu obrannú líniu budujeme vtedy, keď sa učíme spoliehať na zvláštne milosti od Pána. Pri snahe o čnostný život sa sústreďujeme na to, čo máme robiť my; pri budovaní tejto obrannej línie sa však zameriavame na to, čo koná Boh. Pavol hovorí, že máme mať obuv, s ktorou dokážeme prinášať „evanjelium pokoja", a že si máme vziať aj „štít viery" a „prilbu spásy". Tieto obrazy poukazujú na to, že Duch Svätý nás chce naplniť svojou milosťou a pokojom – aby sme nemali pocit, že bojujeme proti pokušeniam celkom sami.Opäť sa pozrime na výstroj rímskeho vojaka. Sandále vojaka mali na podrážke malé klinčeky. Vďaka nim dokázali vojaci pevne stáť aj na tých najšmykľavejších povrchoch. Taktiež mali veľký štít – skoro taký veľký ako menšie dvere. Keď sa vojaci zoraďovali vedľa seba, ich štíty vytvorili takmer nepreniknuteľnú stenu, ktorú nedokázali preraziť žiadne šípy. A mali, samozrejme, aj prilbu z hrubej a silnej kože, ktorá im chránila hlavu.

Keď cítiš, že sa šmýkaš a upadáš do hnevu, súperenia, závisti či niečoho podobného, popros Ducha, aby ťa naplnil Kristovým pokojom. Tak zostaneš stáť na svätej zemi. Keď máš pocit, že vo všetkom zlyhávaš, nájdi útočisko v dare viery, ktorý si dostal pri krste. Nech ti táto viera pripomenie, že „niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi". A keď si uvedomíš, že pochybuješ o Božej dobrote alebo o jeho láske k tebe, spomeň si na prilbu spásy, ktorá ti môže pomôcť „skúmať duchov" a rozlíšiť pravdu od lži.

Božie slovo - Paradoxne, poslednou obrannou líniou je vlastne línia útočná. Všetky kusy výzbroje, na ktoré sme sa doteraz sústredili, majú obrannú funkciu. Štíty, panciere, prilby – toto všetko chráni vojaka pred útokmi nepriateľa. Jedine o Božom slove hovorí Pavol ako o zbrani – konkrétne o meči. A nie je to žiaden starý, zhrdzavený meč, ale „meč Ducha". Obranná výstroj je užitočná len vtedy, keď je človek vystavený útoku. Svojho nepriateľa však nepôjde naháňať s pancierom v ruke! No s útočnou zbraňou, akou je aj meč, môžeme zaútočiť prv, než nás napadne náš nepriateľ, ktorým je diabol. A môžeme ho ňou zneškodniť hneď v tom okamihu, keď sa bude snažiť na nás zaútočiť.

Sväté písmo je Bohom inšpirované slovo. Je „Bohom vnuknuté" alebo, ako hovoria niektoré preklady, „Bohom vydýchnuté" – čo znamená, že v sebe nesie moc Ducha Svätého. Počas štyridsiatich dní na púšti Ježiš opakovane používal Božie slovo na odohnanie nepriateľa: „Nielen z chleba žije človek... Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť...Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha". A fungovalo to! Ježiš nielenže vyhral boj nad diablom, ale vrátil sa z púšte „v sile Ducha".

Ak každý deň stráviš čo i len desať minút čítaním a rozjímaním Písma, postupne zosilnieš a budeš sa čoraz odvážnejšie stavať proti pokušeniam. Dokážeš využívať Písmo tak, ako vojak používa svoj meč, a budeš ním sekať diablove lži a klamy. A budeš to robiť mocou Ducha, nielen nejakou mocou svojho rozumu či vlastnej pamäti!

Písmo nám sľubuje: „Diablovi sa vzoprite a ujde od vás. Priblížte sa k Bohu a on sa priblíži k vám" (Jak 4, 7 – 8). S Božou výzbrojou sa dokážeš obrániť pred úkladmi diabla. A keď sa ti to podarí, priblížiš sa k Pánovi. Takže boj o svoju myseľ môžeš naozaj vyhrať! Obleč si teda výzbroj a zaujmi svoje miesto!

/z časopisu Slovo medzi nami/

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 28/2018 - 15. júl 2018

Máme Kristovo zmýšľanie

Boh nás chce obnoviť uzdravením nášho rozdeleného srdca

Vo všeobecnosti je prijímaný názor, že vysokoškolské vzdelanie nie je v prvom rade o počúvaní prednášok, čítaní skrípt alebo robení skúšok. To sú, samozrejme, dôležité prvky vysokoškolského štúdia. No hodnotiť štúdium len prostredníctvom týchto vecí by bolo povrchné. Hlbší význam univerzitného štúdia spočíva vo formovaní študentovej mysle – najmä v tom, že ho učí logicky rozmýšľať, jasne písať a presvedčivo rozprávať.

Niečo podobné môžeme povedať aj o našom živote s Pánom. Čas, ktorý trávime v modlitbe za ľudí, je veľmi hodnotný a dôležitý. Nesmierny význam má tiež všetok ten čas, ktorý venujeme pomoci druhým. A Ježiš sa teší aj z toho, koľko energie dávame svojej rodine. No človek sa môže celé dni modliť, venovať hodiny pomoci chudobným a starať sa o svoju rodinu, a predsa mať zároveň vo svojej mysli veľa rozporov. Môže robiť všetky tieto veci a pritom prehliadať tú najdôležitejšiu časť kresťanského života: túžbu Ducha Svätého formovať a pretvárať ho na obraz Krista. Môžeme napríklad pracovať ako dobrovoľníci vo výdajni jedla pre chudobných a pritom v mysli posudzovať tých, ktorí tam prichádzajú. Môžeme prijímať pri svätej omši Eucharistiu a napriek tomu premýšľať nad tým, ako by sme mohli zmanipulovať svojho šéfa. Alebo môžeme prikazovať svojim deťom, aby odpúšťali, a pritom sami prechovávať hnev voči manželovi či manželke. Boh nás chce pretvárať na svoj obraz. Chce nás pretvoriť na milosrdné, láskavé, pokorné a veľkodušné obrazy svojho Syna. No na to, aby to mohol spraviť, musí obrúsiť naše ostré hrany. Pán však túto výzvu ochotne prijíma. A čo my? Ľudská myseľ je úžasná. Dokáže logicky uvažovať, predstavovať si rôzne veci, chápať a spomínať. Je tiež domovom svedomia, ktorým rozlišujeme dobré od zlého. Každý deň tvoja myseľ analyzuje milióny údajov predkladaných tvojim zmyslom a používa tieto údaje na to, aby urobila stovky rozhodnutí. Vťahuje do tohto procesu aj tvoje spomienky a tvoju predstavivosť a zapája aj emócie, aby ti tak pomohla nájsť odvahu pri ťažkých rozhodnutiach a radosť po dobre vykonanej práci.

No okrem týchto „prirodzených" darov a schopností má ľudská myseľ aj nadprirodzený rozmer. Svätý Augustín napísal: „Myseľ je obrazom Boha, preto je schopná vnímať ho a byť s ním". Svätý Pavol tiež hovorí, že máme Kristovu myseľ či „Kristovo zmýšľanie". Boh nás stvoril so schopnosťou vnímať jeho prítomnosť, chápať jeho tajomstvá a mať s ním vzťah založený na láske. Náš rozum zmýšľa podobným spôsobom, akým zmýšľa Boh. Prostredníctvom emócií môžeme milovať to, čo miluje Boh, a tiež zakúsiť, ako hlboko ho zraňujú naše hriechy. Môžeme si predstavovať krásu neba a uchovávať si v živej pamäti úžasné Božie skutky. A pomocou svojho svedomia môžeme rozlišovať dobré od zlého a hriešne skutky od tých spravodlivých. Aké ohromné veci Boh stvoril! A aký veľký dar nám dal – to, že sme stvorení na jeho obraz, že sme schopní spoznávať ho a predurčení byť s ním naveky! No hoci to znie veľmi pôsobivo, uvedomujeme si aj to, že často nám naša myseľ neslúži na dobré. Prechovávanie zášti z minulosti, súčasné hriechy či pocity viny vo svedomí môžu brániť prúdeniu milosti, ktorú nám Duch Svätý chce dať. Všetky tieto veci môžu hatiť rozvíjanie nášho vzťahu s Bohom a vlievať do nás pocit osamelosti a bezmocnosti. Okrem toho tieto negatívne vplyvy môžu našu myseľ otupiť. A čím viac im dovolíme ovládať nás, tým väčšmi budú zatemňovať náš úsudok. Bude sa nám ťažšie rozlišovať dobré od zlého. Niektoré hriechy začneme považovať za prijateľné a prestaneme pozorne vnímať myšlienky a hlasy, ktoré nás pohýnajú ku konaniu dobra.

Izraelský kráľ Dávid je príkladom toho, ako opakované lži a iné negatívne vplyvy môžu človeka postupne priviesť ku konaniu ťažkých hriechov. Dávid nebol obyčajný človek. Boh o ňom povedal, že je mužom „podľa jeho srdca". To však neznamená, že bol imúnny voči pokušeniam. Dávida priťahovala Betsabe, ktorá bola manželkou vojaka jeho armády. Dávid, naplnený žiadostivou túžbou po nej, prikázal, aby ju k nemu priviedli; a spal s ňou. Dávid bol mocný muž. Mal všetko, čo len chcel, vrátane veľkého háremu. No zahľadel sa do tejto jednej ženy, manželky vojaka, ktorý mu bol oddaný, a vzal si ju bez ohľadu na to, aký vplyv to bude mať na ňu alebo jej rodinu. Keď Dávid zistil, že Betsabe čaká dieťa, snažil sa svoj hriech zakryť: prikázal, aby dali Uriáša na bojisku do prvej línie a potom sa od neho stiahli. Jeho plán vyšiel. Uriáš v boji zahynul a Dávid si myslel, že má pokoj. No ututlané veci niekedy vyjdú najavo dosť rýchlo. Prorok Nátan ukázal Dávidovi jeho hriechy a kráľ sa tak musel postaviť zoči-voči všetkým zločinom, ktoré spáchal. Pokorený a zahanbený Dávid však napokon konal pokánie a Boh mu odpustil. Tento príbeh ukazuje, aká klamná môže byť naša myseľ vtedy, keď je zatemnená sebeckými túžbami. Všetci vieme, že svedomie možno umlčať. Každý z nás urobil niekedy rozhodnutie, ktoré nepovažoval za správne, no predsa sme si akosi mysleli, že je ešte celkom prijateľné.

Nech nás povzbudí poznanie, že Boh je milosrdný. Dávid síce musel znášať dôsledky svojho hriechu, no našiel veľkú útechu v pravde, že Boh ho neodmietol. Mohol začať odznova – s dôverou, že Boh mu nebude pripomínať jeho minulé hriechy. Žiaden hriech – dokonca ani cudzoložstvo alebo vražda – nie je väčší ako Božia moc odpúšťať.

My všetci pokrstení kresťania sme „novým stvorením". Všetci sme mužmi a ženami „podľa Božieho srdca". Možno máme pocit, že máme pred sebou ešte dlhú cestu. Môžeme si však byť istí tým, že Boh nás miluje a chce zmeniť naše zmýšľanie a konanie, ktoré sa stavia proti nemu a jeho prikázaniam. Svätý Pavol nám dokonca povedal aj to, ako k tomu môže dôjsť: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé".

Vidíš, že riešenie, ktoré nám núka Boh, sa skladá z dvoch častí? Boh chce zmeniť spôsob nášho zmýšľania, ale potrebuje na to našu spoluprácu. Kľúčovým prvkom spolupráce s Pánom je pravidelné zhodnotenie svojho dňa počas večernej modlitby: „Kedy som sa nesprával tak, ako to chcel odo mňa Boh? Kedy sa mi nepodarilo urobiť to, čo odo mňa Boh žiadal?" Alebo sa môžeme slovami svätého Pavla pýtať: „Bol môj život odrazom toho, ,čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné? Kedy sa mi to nedarilo?" Keď si budeme každý večer robiť takéto spytovanie svedomia, naučíme sa „pútať myseľ, aby bola poslušná Kristovi". Keď sa ti podarí spútať svoju myseľ, budeš si viac uvedomovať svoje myšlienky a dokážeš rýchlejšie rozlíšiť tie, ktoré sa nezhodujú s Pánovým zmýšľaním. Toto spytovanie svedomia však nemá trvať hodiny. Stačí, keď sa na pár minút pozrieš na tie najdôležitejšie momenty dňa. Postupom času pocítiš, ako ti Duch Svätý pomáha a oslobodzuje ťa.

To je teda tvoja časť práce na tomto diele. A aká je tá Božia? Pri našom každodennom spytovaní nám pomáha hľadieť na uplynulé udalosti jeho očami plnými milosrdenstva a lásky. Vie, ako ľahko dokážeme prehliadnuť alebo ospravedlniť hriech, a tak nám pomáha byť úprimnými k sebe i k nemu. Zároveň nás uisťuje o svojej láske. Vie, ako ľahko sa necháme znechutiť, a tak nám pripomína, že nás miluje najmä preto, kým sme, a nie preto, čo robíme. Ako hovorí žalmista: „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme". Nič ťa nemôže od neho odlúčiť – nič, samozrejme, okrem tvojej neochoty prísť k nemu a požiadať ho o prejav jeho lásky.

Boh chce, aby sme s ním spolupracovali na obnove svojej mysle. Vlastne je ochotný urobiť všetko pre to, aby nám pomohol vyhrať ten dlhý boj medzi svätosťou a sebeckosťou. Dal nám Ducha Svätého. Dal nám dar Eucharistie. Dal nám svoje slovo v Písme. Tieto jeho dary nám môžu v boji so sebectvom veľmi pomôcť. Pre človeka nie je nič krajšie ako to, keď môže žiť v slobode Ducha Svätého, oslobodený od svojich sebeckých túžob. Začnime teda už dnes. V každej situácii „modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky" prednášajme svoje žiadosti Bohu. Potom „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni naše srdcia a naše mysle v Kristovi Ježišovi". /z časopisu Slovo medzi nami/

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 26/2018 - 8. júl 2018

Božia láska predchádza zákon a dáva mu zmysel

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku dnešnej katechéze pápeža boli slová Deuteronómia: Opýtaj sa len dávnych čias, ktoré boli pred tebou, [...] či sa stalo niečo také veľké ako toto a či bolo počuť niečo podobné, že by bol ľud tak počul hovoriť z ohňa hlas Boží, ako si počul ty, a zostal si nažive! Alebo pokúsil sa nejaký Boh prísť a vybrať si národ spomedzi národov navštíveniami, znameniami a zázrakmi, v boji, [...] celkom tak, ako to urobil Pán, váš Boh, kvôli vám v Egypte pred vašimi očami?! Ty si to videl, aby si sa naučil, že Pán je pravý Boh a okrem neho iného niet» (Dt 4, 32-35).

Pokračujeme v prikázaniach, ktoré ako sme povedali, skôr než prikázaniami, sú slovami Boha pre jeho ľud, aby dobre kráčal. Sú láskyplnými slovami Otca. Tých Desať slov začína takto: «Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva». Zdalo by sa, že tento začiatok nesúvisí s tými v plnom zmysle zákonmi, ktoré po ňom nasledujú. Avšak nie je to tak.

Prečo je tu teda toto prehlásenie, ktoré Boh dáva o sebe samom a o oslobodení ľudu? Pretože na vrch Sinaj sa prichádza po prekročení Červeného mora: Boh Izraela najprv zachraňuje, potom vyžaduje dôveru. Desatoro sa teda začína Božou veľkodušnosťou. Boh nikdy nevyžaduje veci bez toho, aby prv neobdaroval. Najprv zachraňuje, najprv dáva, potom vyžaduje. Takýto je náš Otec, dobrý Boh.

A pochopme dôležitosť toho prvého prehlásenia: «Ja som Pán, tvoj Boh». Je tu privlastňovacie zámeno, je tu vzťah, je tu vyjadrená príslušnosť. Boh nie je kýmsi cudzím – je to tvoj Boh. Toto dáva svetlo celému Desatoru a odhaľuje aj tajomstvo kresťanského konania, pretože je to aj samotný postoj Ježiša, ktorý hovorí: «Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás». Kristus je Otcovým milovaným a touto láskou miluje aj nás. Nezačína sám od seba, ale od Otca. Častokrát naše konanie zlyháva, pretože začíname od seba samých a nie od vďačnosti. A ten, kto začína sám od seba, kam až zájde?... K sebe samému! Je neschopný kráčať cestou, vracia sa k sebe.Je to práve ten egoistický postoj, o ktorom sa žartovne hovorí: „Tento človek je „samé ja, ja, ja, so mnou a pre mňa". Začína od seba a vracia sa k sebe.

Kresťanský život je predovšetkým «odpoveďou vďačnosti» veľkodušnému Otcovi. Tí kresťania, čo sa riadia jedine „povinnosťami" prezrádzajú, že nemajú osobnú skúsenosť s tým Bohom, ktorý je „náš". Musím urobiť toto, toto a tamto... Len povinnosti. Niečo ti však chýba! Čo je základom tejto povinnosti? - „Nuž, musí sa tak robiť." - Nie: základom tejto povinnosti je láska Boha Otca, ktorý najprv dáva, až potom prikazuje. Postaviť zákon pred vzťah nepomáha napredovaniu vo viere. Ako môže mladý človek túžiť po tom, aby bol kresťanom, ak začíname od povinností, záväzkov, dôslednosti, a nie od oslobodenia? Veď byť kresťanom je cestou oslobodzovania! Prikázania ťa oslobodzujú od vlastného egoizmu. A oslobodzujú ťa preto, lebo je tu Božia láska, ktorá ťa vedie vpred. Kresťanská formácia sa nezakladá na sile vôle, ale na prijatí spásy, na tom, že sa necháme milovať – najprv Červené more, potom vrch Sinaj. Najprv spása – Boh zachraňuje svoj ľud v Červenom mori, potom mu na Sinaji hovorí to, čo má robiť. No tento ľud vie, že všetky tieto veci robí preto, lebo bol zachránený Otcom, ktorý ho miluje.

Vďačnosť je charakteristickou črtou srdca, ktoré navštívil Duch Svätý. Aby sme poslúchali Boha, je treba predovšetkým pamätať na jeho dobrodenia. Svätý Bazil hovorí: «Kto nenechá tieto dobrodenia upadnúť do zabudnutia, smeruje k dobrej cnosti a ku každému dielu spravodlivosti». Kam nás toto všetko vedie? K precvičovaniu pamäte: koľko pekných vecí vykonal Boh pre každého z nás! Aký štedrý je náš nebeský Otec!

Teraz by som vám chcel navrhnúť jedno malé cvičenie v tichu. Každý z nás nech si odpovie vo svojom srdci: Koľko krásnych vecí pre mňa vykonal Boh? Toto je otázka, na ktorú si v tichu odpovedzme. Koľko krásnych vecí pre mňa vykonal Boh? A toto je Božie oslobodzovanie. Boh koná množstvo krásnych vecí a oslobodzuje nás. A predsa niekto môže cítiť, že ešte skutočne neprežil skúsenosť oslobodenia Bohom. Toto sa môže stať. Môže sa stať, že pri pohľade do vlastného vnútra nájdeme len zmysel pre povinnosť, akúsi spiritualitu sluhov, a nie synov. Čo v tomto prípade robiť? To, čo robil vyvolený ľud. Kniha Exodus hovorí: «Izraeliti vzdychali pod robotou a kričali, a ich volanie od roboty vystúpilo k Bohu. Boh počul ich nárek a spomenul si na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom. A Boh zhliadol na Izraelitov, a ujal sa ich». Boh na mňa myslí.

Oslobodzujúca činnosť Boha postavená na začiatok Desatora – čiže prikázaní – je odpoveďou na tento nárek. My sa nezachraňujeme sami, avšak od nás môže vyjsť volanie o pomoc: „Pane, zachráň ma, Pane, ukáž mi cestu, Pane, pohlaď ma, Pane, daj mi trochu radosti." Toto je volanie prosiace o pomoc. Je to na nás, aby sme prosili o oslobodenie od egoizmu, hriechu, od okov otroctva. Toto volanie je dôležité, je to modlitba, je to uvedomovanie si toho, čo je v nás ešte utláčané a neoslobodené. V našej duši je mnoho neoslobodených vecí. „Zachráň ma, pomôž mi, osloboď ma" - to je jedna pekná modlitba k Pánovi. Boh očakáva toto volanie, pretože môže a chce rozlámať naše okovy. Boh nás nepovolal k životu pre to, aby sme ostali utláčaní, ale aby sme boli slobodní a žili vo vďačnosti, poslúchajúc s radosťou Toho, kto nám daroval tak veľa – nekonečne viac, než mu kedy budeme môcť dať my. Je to niečo krásne. Nech je Boh vždy zvelebený za to, čo urobil, robí a ešte urobí pre nás!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 26/2018 - 1. júl  2018

Vybrať si medzi mentalitou otrokov a synov

katechéza Svätého Otca Františka

„Svet nepotrebuje legalizmus, ale starostlivosť. Potrebuje kresťanov so srdcom synov." To sú slová pápeža Františka z dnešnej generálnej audiencie na Vatikánskom námestí. V druhej časti cyklu o prikázaniach Svätý Otec predstavil Desatoro ako „súčasť vzťahu" Zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Biblia i židovská tradícia ich nazýva „desiatimi slovami". A prostredníctvom slov s nami Boh rozvíja dialóg lásky, uviedol pápež.

Pápež František v katechéze poukázal na neustále pokušenie kresťanov považovať Boha za despotického pána, ktorý zakazuje a núti, namiesto toho, aby sme ho vnímali ako starostlivého a láskavého Otca, ktorý nás chce chrániť pred sebazničením. Ako pripomenul Svätý Otec, už aj Adama a Evu sa diablovi podarilo presvedčiť o tom, že slovo lásky Boha je len podrobujúcim rozkazom.

Úvodom ku katechéze boli slová sv. Pavla z Druhého listu Korinťanom: «Bratia, naša schopnosť je z Boha. On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, kým Duch oživuje. Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda.» (2 Kor 3,5b.6.17)

Minulú stredu sme začali nový cyklus katechéz o prikázaniach. Videli sme, že Pán Ježiš neprišiel Zákon zrušiť, ale ho naplniť. Musíme však lepšie porozumieť tejto perspektíve. V Biblii prikázania neexistujú samy pre seba, ale sú súčasťou istého vzťahu. Pán Ježiš neprišiel Zákon zrušiť, ale ho naplniť. Je tu ten vzťah Zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom. Na začiatku 20. kapitoly Knihy Exodus čítame - a toto je dôležité -: «Boh hovoril všetky tieto slová».

Zdá sa, že je to akýsi úvod, tak ako mnohé iné, avšak v Biblii nič nie je banálne. Text nehovorí: „Boh hovoril tieto prikázania", ale „tieto slová". Židovská tradícia vždy nazýva Desatoro „Desiatimi slovami". A termín „desatoro" znamená práve toto. Hoci majú formu zákonov a z objektívneho hľadiska sú to prikázania. Prečo teda posvätný Autor práve tu používa termín „desať slov"? Prečo nehovorí „desať prikázaní"?

Aký je rozdiel medzi príkazom a slovom? Príkaz je komunikáciou, ktorá si nevyžaduje dialóg. Slovo je naopak nevyhnutným prostriedkom pre vzťah ako dialóg. Boh Otec tvorí prostredníctvom svojho slova a jeho Syn je Slovom, ktoré sa stalo Telom. Láska sa živí slovami, a rovnako i výchova či spolupráca. Dve osoby, ktoré sa nemilujú, nedokážu komunikovať. Keď niekto hovorí k nášmu srdcu, naša osamelosť sa končí. Prijatím slova sa nadväzuje komunikácia. A prikázania sú Božími slovami: Boh v týchto desiatich slovách komunikuje seba samého a očakáva našu odpoveď.

Iná vec je prijať príkaz a iná vec je vnímať, že niekto sa snaží s nami hovoriť. Dialóg je oveľa viac než len komunikovaním istej pravdy. Môžem vám povedať: „Dnes je posledný deň jari, je to teplá jar, ale dnes je jej posledný deň". Toto je určitá pravdivá výpoveď, nie je to dialóg. Ak vám však poviem: „Čo si myslíte o tejto jari?" – začínam dialóg. Prikázania sú dialógom. «Komunikácia sa uskutočňuje pre radosť z rozprávania a pre konkrétne dobro odovzdávané prostredníctvom slov medzi ľuďmi, ktorí sa majú navzájom radi. Je to dobro, ktoré nespočíva vo veciach, ale v osobách, ktoré sa navzájom dobrovoľne darujú v dialógu.

Avšak tento rozdiel nie je nejakou umelou vecou. Pozrime sa, čo sa odohralo na začiatku. Pokušiteľ, diabol, chce v tejto veci oklamať muža a ženu – chce ich presvedčiť, že Boh im zakázal jesť ovocie stromu dobra a zla, aby ich držal v područí. Výzva spočíva práve v tomto: Je prvá norma, ktorú dal Boh človeku rozkazom despotu, ktorý zakazuje a núti, alebo je to pozornosť otca, ktorý sa stará o svojich maličkých a chráni ich od sebazničenia? Je to slovo, či príkaz? Tou najtragickejšou z mnohých lží, ktoré had nahovára Eve, je to, že jej chce vsugerovať predstavu o akomsi závistlivom božstve – „Ale nie, Boh je voči vám závistlivý" –, o majetníckom božstve – „Boh nechce, aby ste mali slobodu". Skutočnosti dramaticky ukazujú, že had klamal - nahovoril im, že miesto slova lásky ide o rozkaz.

Človek stojí pred týmto rázcestím: Boh mi veci predpisuje, alebo sa o mňa stará? Sú jeho prikázania len akýmsi zákonom, alebo obsahujú slovo, ktorým sa o mňa stará? Je Boh vlastníkom, alebo je Otcom? Boh je Otcom: nikdy na to nezabudnite. Aj v tých najhorších situáciách myslite na to, že máme Otca, ktorý nás všetkých miluje. Sme poddanými, alebo sme synmi? Tento boj v našom vnútri i mimo nás prebieha neustále. Tisíckrát si musíme vybrať medzi mentalitou otrokov a mentalitou synov. Príkaz je od majiteľa, slovo je od Otca.

Duch Svätý je Duchom synov, je Duchom Ježiša. Duch otrokov nemôže ináč, než brať Zákon ako utláčanie, čo môže viesť ku dvom protichodným výsledkom: buď k životu pozostávajúcemu z úloh a povinností, alebo k násilnej reakcii odmietania. Celé kresťanstvo je prechodom od litery Zákona k Duchu, ktorý dáva život. Ježiš je Otcovým Slovom, a nie Otcovým odsúdením. Ježiš prišiel, aby nás svojím Slovom spasil, nie aby nás odsúdil.

Dá sa pobadať, či určitý muž alebo žena zakúsil tento prechod, alebo nie. Ľudia si všimnú, či kresťan zmýšľa ako syn, alebo ako otrok. A my sami si pamätáme, či sa naši vychovávatelia o nás starali ako otcovia a mamy, alebo či nám len ukladali pravidlá. Prikázania sú cestou k slobode, pretože sú slovom Otca, ktorý nás na tejto ceste robí slobodnými. Svet nepotrebuje legalizmus, ale starostlivosť. Potrebuje kresťanov so srdcom synov. Potrebuje kresťanov so synovským srdcom, nezabudnite na to.

 

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 25/2018 - 24. jún 2018

Mladí majú mať zdravý nepokoj

katechéza Svätého Otca Františka

Svätý Otec dnes pri generálnej audiencii začal nový cyklus katechéz na tému Božích prikázaní. Ako vysvetlil, ich cieľom je pomôcť osobitne mladým ľuďom, aby „prešli od ilúzií mladosti k pokladu, ktorý je v nebi, a to kráčajúc za Ježišom".

Úvodom ku katechéze Svätého Otca boli slová z Evanjelia podľa Marka (10,17-21):

«Keď sa [Ježiš] vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!" Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti." Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!».

Dnes je sviatok svätého Antona Paduánskeho. Kto z vás sa volá Anton? Aplauz všetkým Antonom! Ďakujem. Dnes začíname nový cyklus katechéz a jeho témou sú prikázania. Prikázania Božieho zákona. V úvode budeme vychádzať z úryvku Svätého písma, ktoré sme si práve vypočuli: o stretnutí Ježiša s mužom, s mladíkom, ktorý sa ho na kolenách pýta, ako môže zdediť večný život.

V tejto otázke spočíva výzva každej existencie, aj tej našej – túžba po plnom živote, bez konca. Ako však k nemu dospieť? Ktorou cestou sa vybrať? - Žiť opravdivo, žiť šľachetným životom... Koľkí mladí sa snažia „žiť", no uškodia si, keď idú za prchavými vecami.

Chuť žiť. Niektorí si myslia, že je lepšie uhasiť túto vášnivú túžbu po živote, pretože je nebezpečná. Chcel by som povedať, a to osobitne mladým: naším najväčším nepriateľom nie sú konkrétne problémy, akokoľvek by boli vážne a dramatické – tým najväčším nebezpečenstvom života je zlý duch prispôsobivosti, ktorá nie je miernosťou či pokorou, ale chabou priemernosťou a ustrašenosťou.

Mladý človek, ktorý je priemerný, má budúcnosť či nie? Nie! Zostáva na mieste, nerastie, nebude mať úspech. Priemernosť či ustráchanosť. To sú tí mladí, čo majú zo všetkého strach: „Nie, ja som už raz taký...". Títo mladí nepôjdu vpred. Chce to miernosť, odvahu, a žiadnu ustráchanosť, žiadnu priemernosť.

Blahoslavený Pier Giorgio Frassati – ktorý bol mladým človekom – hovorieval, že treba žiť a nie živoriťživotom bez krásy, bez farby. Ak mladí nebudú mať hlad po autentickom živote, kladiem si otázku – kam pôjde ľudstvo? Kam bude spieť ľudstvo s mladými ochabnutými, bez nepokoja? Kam bude smerovať?

Otázka toho človeka v evanjeliu, ako sme ju počuli, je vo vnútri každého jedného z nás: Ako nájsť život – hojný život – a šťastie? Ježiš odpovedá: «Poznáš prikázania» a cituje časť Desatora. Je to Ježišov pedagogický postup, ktorým chce priviesť na presné miesto; veď už z otázky toho človeka je jasné, že nemá plný život, hľadá viac, je nepokojný. Čo má teda pochopiť? Hovorí: «Učiteľ, toto všetko» – tieto prikázania – «som zachovával od svojej mladosti».

Ako sa prechádza od mladosti ku zrelosti? Keď začneme prijímať vlastné limity. Prijať vlastné obmedzenia je teda prechodom od mladosti ku zrelosti. Dospelými sa stávame vtedy, keď sa relativizujeme a sme si vedomí toho, „čo chýba". Tento muž bol nútený uznať, že všetko to, čo môže „urobiť", neprekračuje istý „strop", nejde poza istú medzu. Aké pekné je byť mužmi a ženami! Aká vzácna je naša existencia! A predsa, je tu jedna pravda, ktorú v dejinách posledných storočí človek častokrát odmietol, a to s tragickými dôsledkami: je to pravda o jeho limitoch, o vlastných obmedzeniach.

Ježiš v evanjeliu hovorí niečo, čo nám môže pomôcť: «Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť». Pán Ježiš daruje naplnenie, kvôli tomu prišiel. Ten muž mal dosiahnuť k prahu ku skoku smerom tam, kde sa otvára možnosť prestať žiť pre seba samých, pre svoje vlastné diela, vlastné dobrá a – práve preto, že chýba plnosť života – zanechať všetko, aby nasledoval Pána. Ako dobre vidieť, že v nesmiernom a úžasnom záverečnom Ježišovom pozvaní nie je ponuka chudoby, ale bohatstva – toho skutočného: «Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!».

Ak by sme si mohli vybrať medzi originálom a kópiou, kto by si len vybral kópiu? Tu je tá výzva: nájsť originál života, a nie kópiu. Ježiš nám neponúka náhradky, ale pravý život, pravú lásku, pravé bohatstvo! Ako nás mladí ľudia majú nasledovať vo viere, ak nás nevidia vyberať si originál, ak nás vidia privyknutých len na polovičné miery? Je nepekné nájsť polovičatých kresťanov, kresťanov – dovolím si výraz – „zakrpatených", ktorí rastú len po určitú mieru a potom už dosť – kresťania so zakrpateným, uzavretým srdcom. Je to nepekné. Potrebujeme príklad niekoho, kto nás pozýva ísť „ponad", pozýva nás k niečomu „viac", k rastu. Svätý Ignác to nazýval „magis" - «zápal, horlivosť v činoch, ktorá burcuje ospalých».

Cesta k tomu, čo chýba vedie cez to, čo tu je. Ježiš neprišiel zrušiť Zákon či Prorokov, ale dať im naplnenie. Musíme začať od reality, aby sme urobili skok k „tomu, čo chýba". Musíme skúmať to zvyčajné, aby sme sa otvorili pre to nezvyčajné.

V týchto katechézach uchopíme Mojžišove tabule ako kresťania, držiac za ruku Ježiša, aby sme prešli od ilúzií mladosti k pokladu, ktorý je v nebi, kráčajúc za Ježišom. V každom z týchto starobylých a múdrych zákonov objavíme otvorené dvere k Otcovi, ktorý je na nebesiach, aby nás Pán Ježiš, ktorý ich prekročil, priviedol k pravému životu. K jeho životu. K životu Božích detí.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 24/2018 - 17. jún 2018

Prijímame pre to, aby sme darovali

katechéza Svätého Otca Františka

"Nikto neprijíma birmovanie len pre seba samého, ale pre to, aby spolupracoval na duchovnom raste ostatných" – túto myšlienku z katechézy o sviatosti birmovania zdôraznil pápež František pri stredajšej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra.

Úvodom ku katechéze bol úryvok z Evanjelia podľa Jána (20, 19.22): «Večer v prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!" . Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého"».

Pokračujúc v uvažovaní nad sviatosťou birmovania, budeme dnes premýšľať o účinkoch, ktorým dar Ducha Svätého dáva dozrievať u birmovancov, vedúc ich k tomu, aby sa stali darom pre druhých. Duch Svätý je darom. Pamätajme na to, že keď nám biskup udeľuje pomazanie olejom, hovorí: «Prijmi znak daru Ducha Svätého». Tento dar, Duch Svätý, vstupuje do nás a prináša ovocie, aby sme ho potom my mohli dať druhým. Prijímame vždy pre to, aby sme darovali – nikdy neprijímame, aby sme si veci držali vo vnútri, akoby bola duša nejakým skladiskom. To nie – vždy prijímame pre to, aby sme darovali. Božie milosti prijímame, aby sme ich darovali iným. Toto je život kresťana. Je teda vlastné Duchu Svätému, že nás decentralizuje od nášho „ja", aby sme sa otvorili pre to „my" ako komunita. Prijať pre to, aby sme mohli darovať. My nie sme v centre – sme nástrojom tohto daru pre iných. Birmovanie, kompletizujúc v pokrstených ich podobnosť s Kristom, ich silnejšie zjednocuje ako živé údy mystického tela Cirkvi. Misia Cirkvi vo svete napreduje prostredníctvom príspevku všetkých tých, ktorí sú jej súčasťou. Niekto si myslí, že v Cirkvi sú páni – pápež, biskupi, kňazi a potom robotníci, ktorými sú všetci ostatní. To nie – Cirkvou sme my všetci! A všetci máme zodpovednosť vzájomne sa posväcovať, starať sa o druhých. Cirkev sme my všetci. Každý má v Cirkvi svoju prácu, no Cirkev sme my všetci. Na Cirkev musíme myslieť ako na jeden živý organizmus, zložený z osôb, ktoré poznáme a s ktorými spoločne putujeme, a nie ako na nejakú abstraktnú a vzdialenú skutočnosť. Cirkev sme my, ktorí putujeme, Cirkev sme my, ktorí sme dnes na tomto námestí. My – toto je Cirkev. Birmovanie nás viaže k univerzálnej Cirkvi, rozšírenej po celej zemi, zapájajúc však aktívne birmovancov do života partikulárnej Cirkvi, ku ktorej patria, na čele ktorej je biskup, ako následník apoštolov. Biskup je preto prvotný vysluhovateľ sviatosti birmovania /porov. Lumen gentium 26/, lebo začleňuje birmovanca do Cirkvi. Skutočnosť, že v Cirkvi latinského obradu túto sviatosť zvyčajne udeľuje biskup, zdôrazňuje jej «účinok, ktorým je užšie spojenie tých, čo ju prijímajú, s Cirkvou, s jej apoštolským pôvodom a s jej poslaním vydávať svedectvo o Kristovi».

A toto cirkevné včlenenie je dobre zvýraznené znamením pokoja, ktoré uzatvára obrad birmovania. Biskup každému birmovancovi hovorí: „Pokoj s tebou." Tieto slová, pripomínajúc [Ježišov] pozdrav učeníkom vo Veľkonočný večer, plný Ducha Svätého – ako sme to počuli v čítaní – objasňujú gesto, ktoré je «znakom a prejavom ekleziálneho spoločenstva s biskupom a so všetkými veriacimi». My pri birmovaní prijímame Ducha Svätého a pokoj – ten pokoj, ktorý máme dávať druhým. Zamyslime sa však – každý nech napríklad pomyslí na vlastnú farskú komunitu. Je tu obrad birmovania a potom si dávame znak pokoja – biskup ho dá birmovancovi a potom pri svätej omši si ho vzájomne vymieňame medzi sebou my všetci. Toto vyjadruje harmóniu, znamená to lásku medzi nami, znamená to pokoj. Čo sa však deje potom? Vychádzame a začíname ohovárať druhých – takpovediac, „sťahujeme ich z kože". Začínajú sa klebety. A klebety sú vojnou. Toto nie je v poriadku! Ak sme prijali znak pokoja mocou Ducha Svätého, musíme byť mužmi a ženami pokoja, a nie jazykom ničiť pokoj vytvorený Duchom Svätým. Úbohý Duch Svätý, koľko práce má s nami pre tento náš zvyk klebetenia! Pomyslite dobre – ohováranie nie je dielom Ducha Svätého, nie je dielom jednoty Cirkvi. Ohováranie ničí to, čo koná Boh. Prosím vás, prestaňme s ohováraním!

Birmovanie prijímame len jedenkrát, avšak duchovná dynamika vyvolaná posvätným pomazaním vytrvá v čase. Nikdy neskončíme napĺňať poslanie šíriť všade dobrú vôňu svätého života, inšpirovaného fascinujúcou jednoduchosťou Evanjelia.

Nikto neprijíma birmovanie len pre seba samého, ale pre to, aby spolupracoval na duchovnom raste iných. Len takto, otvárajúc sa a vychádzajúc zo seba samých, aby sme stretli bratov, môžeme skutočne rásť a nie si to len namýšľať. To, čo prijímame od Boha ako dar, musí byť darované – dar je na to, aby bol darovaný – a to pre to, aby bol dar plodný a nie naopak pochovaný z dôvodu egoistických strachov, ako nás to učí podobenstvo o talentoch. Aj semienko, ak ho máme v ruke – nie je na to, aby sme ho položili do skrine, treba ho zasiať. Dar Ducha Svätého musíme venovať komunite. Vyzývam birmovancov, aby Ducha Svätého „neokliešťovali", aby nekládli odpor Vanutiu, ktoré ich poháňa ku kráčaniu v slobode, aby neudusili žeravý Plameň lásky, ktorý vedie k stráveniu života pre Boha a pre bratov. Nech nám všetkým Duch Svätý daruje apoštolskú odvahu komunikovať Evanjelium skutkami i slovami tým, ktorých stretávame na našej ceste. A to prostredníctvom skutkov i slov, avšak dobrých slov – takých, ktoré budujú a nie slov ohovárania, ktoré ničia. Prosím vás, keď vychádzate z kostola, myslite na to, že pokoj, ktorý ste prijali, je na to, aby ste ho darovali ostatným – a nie preto, aby ste ho zničili ohováraním. Nezabudnite na to.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 23/2018 - 10. jún 2018

Birmovanie pomáha odzrkadľovať Krista

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze boli slová sv. Pavla z Listu Galaťanom (5,22-23): «Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. Proti tomuto zákona niet».

Drahí bratia a sestry, pokračujúc v téme sviatosti birmovania sa dnes chcem zamerať na «vnútorný súvis tejto sviatosti s celým uvádzaním do kresťanského života»

Pred prijatím duchovného pomazania, ktoré potvrdzuje a posilňuje milosť krstu, sú birmovanci vyzvaní obnoviť sľuby, ktoré kedysi vykonali ich rodičia a krstní rodičia. Teraz oni sami vyznávajú vieru Cirkvi, pripravení odpovedať «Verím» na otázky, ktoré im kladie biskup. Majú zvlášť odhodlanosť vo viere «v Ducha Svätého, ktorý je Pánom a darcom života a ktorý sa [im] dnes prostredníctvom sviatosti birmovania špeciálnym spôsobom udeľuje, tak ako kedysi apoštolom v deň Turíc» .

Keďže príchod Ducha Svätého si vyžaduje srdcia ponorené do modlitby, po tichej modlitbe komunity biskup držiac vystreté ruky nad birmovancami prosí Boha, aby ich naplnil svojim svätým Duchom Tešiteľom (Paraklétom). Duch je jeden a ten istý, no prichádzajúc k nám prináša so sebou bohatstvo darov: múdrosť, rozum, radu, silu, poznanie, nábožnosť, bázeň voči Bohu.

Vypočuli sme si biblický úryvok o týchto daroch, ktoré prináša Duch Svätý. Podľa proroka Izaiáša je to sedem cností Ducha vyliatych na Mesiáša pre naplnenie jeho misie. Aj svätý Pavol opisuje bohaté ovocie Ducha, ktorým je «láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť». Jediný Duch rozdeľuje mnohoraké dary, ktoré obohacujú jedinú Cirkev: je Autorom rozličnosti, avšak zároveň Tvorcom jednoty. Tak Duch Svätý dáva všetky tieto bohatstvá, ktoré sú rozličné, avšak zároveň vytvára harmóniu, čiže jednotu všetkých týchto duchovných bohatstiev, ktoré máme my kresťania.

Podľa tradície potvrdenej apoštolmi, Duch Svätý, ktorý privádza k plnosti milosť krstu, sa odovzdáva prostredníctvom vkladania rúk. K tomuto biblickému gestu sa pre lepšie vyjadrenie vyliatia Ducha Svätého, ktorý napĺňa tých, ktorí ho prijímajú, už veľmi skoro pripojilo pomazanie vonným olejom, nazývaným krizma, ktoré sa používa až dodnes, ako na Východe tak aj na Západe.

Olej – krizma – je liečivá a kozmetická látka, ktorá prenikajúc do tela lieči rany a dáva mu vôňu; kvôli týmto vlastnostiam ho prevzala biblická a liturgická symbolika, pre vyjadrenie činnosti Ducha Svätého, ktorý zasväcuje pokrsteného a preniká ním, okrášľujúc ho charizmami.

Sviatosť udeľuje biskup pomazaním krizmou na čelo s vložením ruky, hovoriac: «Prijmi znak daru Ducha Svätého». Duch Svätý je tým neviditeľným darom a krizma je jeho viditeľným znakom.

Keď birmovanec prijíma na čelo znak kríža voňavým olejom, prijíma tak nezmazateľný duchovný znak, „charakter", ktorý ho dokonalejšie pripodobňuje Kristovi a dáva mu milosť šíriť medzi ľuďmi „dobrú vôňu".

Vypočujme si znovu povzbudenie sv. Ambróza čerstvo pobirmovaným. Hovorí takto: «Pamätaj, že si prijal duchovnú pečať […] a chráň si, čo si dostal. Boh Otec ťa označil, Kristus Pán ťa posilnil a vložil ti do srdca Ducha ako závdavok». Duch Svätý je nezaslúženým darom, ktorý je treba prijať s vďačnosťou, dajúc priestor jeho nevyčerpateľnej kreativite. Je darom, ktorý si treba starostlivo chrániť, s poddajnosťou sa ním dať viesť, nechávajúc sa formovať tak ako vosk jeho ohnivou láskou, «aby sme odzrkadľovali Ježiša Krista v dnešnom svete».

Pápež František v pondelkovej homílii: Dych kresťana je radostný pokoj

„Kresťanská radosť je pokoj. Pokoj, ktorý je hlboký, pokoj srdca, pokoj, ktorý nám môže dať iba Boh".Radosť „je dýchaním kresťana", radosť pochádzajúca z pravého pokoja, a nie tá klamná, akú ponúka súčasná kultúra „vymýšľajúca množstvo vecí pre zábavu", nespočetné „kúsky sladkého života" (dolce vita). Počas svätej omše slávenej v kaplnke Domu sv. Marty sa pápež František vrátil k rozprávaniu o jednom z charakteristických znakov kresťanstva: radosti, prežívanej napriek skúškam a problémom.

Dychom kresťana je radosť

Svätý Otec kázal na dnešné liturgické čítania z Listu sv. Petra (1 Pt 1,3-9) a z Evanjelia podľa Marka (Mk 10,17-27). Evanjelium hovorí o bohatom mladíkovi, ktorý sa nedokázal zriecť svojho bohatstva a zostal smutný. Pápež František poznamenal, že skutočný kresťan nemôže byť „zachmúrený" alebo „smutný". „Byť mužom a ženou radosti", vysvetlil, znamená „byť mužom a ženou pokoja, znamená to byť mužom a ženou útechy": „Kresťanská radosť je dychom kresťana, kresťan, ktorý nie je radostný v srdci, nie je dobrým kresťanom. Je to ako dýchanie, spôsob vyjadrenia kresťana, radosť. Nie je to niečo, čo si kúpim alebo čo sám s námahou robím. Nie, je to ovocie Ducha Svätého. Ten kto spôsobuje radosť v srdci, je Duch Svätý".

Pevná skala, na ktorej spočíva kresťanská radosť, je pamäť. Vskutku, nemôžeme zabudnúť „na to, čo Pán urobil pre nás", keď nás „znovuzrodil" pre nový život. A podobne je tu nádej v to, čo nás čaká, stretnutie s Božím Synom. Pamäť a nádej sú dve zložky, ktoré kresťanom umožňujú žiť v radosti, nie prázdnej a bujarej, ale v radosti, ktorej „prvým stupňom" je pokoj. Pápež František pokračoval: „Radosť nie je žiť výbuchmi smiechu. Nie, to nie je ono. Radostný neznamená byť zábavným. To nie je ono. Je to iná vec. Kresťanská radosť je pokoj. Pokoj, ktorý je v koreňoch, pokoj srdca, pokoj, ktorý nám môže dať jedine Boh. Toto je kresťanská radosť. Nie je ľahké si zachovať túto radosť." Súčasný svet, pokračoval Svätý Otec v homílii, sa bohužiaľ uspokojuje s „kultúrou, ktorá nie je radostná", s „kultúrou, v ktorej sa vymýšľajú mnohé veci kvôli zábave", veľa „malých kúskov sladkého života", ktoré však nenapĺňajú úplne. V skutočnosti radosť nie je „niečo, čo sa kúpi na trhu", „je to dar Ducha" a vibruje aj „v ťažkých chvíľach, v okamihoch skúšok".

„Existuje istý dobrý nepokoj, ale existuje aj niečo iné, čo nie je dobré, hľadanie istoty všade, hľadanie potešenia všade. Mladý muž z evanjelia sa obával, že ak opustí svoje bohatstvo, nebude šťastný. Radosť, útecha: náš dych kresťanov".

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 22/2018 - 3. jún 2018

O sviatosti birmovania

katechéza Svätého Otca Františka

Prvá katechéza zo série o birmovaní má názov: Kresťanské svedectvo. Pápež v nej vysvetlil, že sviatosť birmovania potvrdzuje krst a posilňuje v nás krstnú milosť. Úvodom ku katechéze boli slová z Evanjelia podľa Lukáša (4,16-18):

„Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným»."

Po katechézach o krste nás tieto dni, nasledujúce po Slávnosti Zoslania Ducha Svätého, pozývajú uvažovať nad svedectvom, ktoré Duch vzbudzuje v pokrstených, uvádzajúc ich život do pohybu, otvárajúc ho pre dobro ostatných. Svojim učeníkom Ježiš zveril jednu veľkú misiu: «Vy ste soľ zeme, vy ste svetlo sveta. Tieto obrazy nás vedú premýšľať nad tým, ako sa správame, pretože ako nedostatok, tak aj nadbytok soli robí jedlo nechutným, podobne ako nedostatok či nadbytok svetla nám zabraňuje vidieť. Tým, kto nás môže skutočne urobiť soľou, ktorá dodáva chuť a chráni pred skazením, a svetlom, ktoré ožaruje svet, je jedine Kristov Duch! A toto je dar, ktorý prijímame vo sviatosti birmovania – pri birmovke, ako ju nazývame –, pri ktorej sa chcem s vami pristaviť a uvažovať nad ňou. Nazýva sa „confirmatio", pretože potvrdzuje krst a posilňuje krstnú milosť, ako aj „krizmácia" na základe toho, že prijímame Ducha prostredníctvom pomazania krizmou, voňavým olejom posväteným biskupom. Je to termín odkazujúci na Krista – krizmácia, Kristus –, že Kristus je Pomazaný Duchom Svätým.

Znovuzrodiť sa pre Boží život v krste je prvým krokom; potom sa však treba správať ako Božie deti, čiže pripodobniť sa Kristovi, ktorý pôsobí vo svätej Cirkvi, a nechať sa zapojiť do jeho misie vo svete. Toto zabezpečuje pomazanie Duchom Svätým: bez jeho sily ide človek naprázdno (porov. Turíčna sekvencia: «Bez pomocnej milosti ... nie je v ňom nič dobrého»). Bez sily Ducha Svätého nemôžeme urobiť nič: je to Duch, ktorý nám dáva silu k tomu, aby sme mohli ísť vpred. Tak ako celý Ježišov život bol vedený Duchom, tak aj život Cirkvi a každého jej člena je pod vedením toho istého Ducha.

Ježiš, počatý z Panny pôsobením Ducha Svätého, sa ujíma svojej misie po tom, ako je pri vystúpení z vody Jordánu posvätený Duchom, ktorý zostupuje a zotrváva na ňom. Jednoznačne to vyhlasuje v nazaretskej synagóge: aký krásny je tento „preukaz totožnosti", ako sa Ježiš predstavuje v nazaretskej synagóge! Počúvajme, ako to robí jasnými slovami: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným». Ježiš sa predstavuje v synagóge svojej dediny ako Pomazaný, ako ten, čo bol pomazaný Duchom.

Ježiš je plný Ducha Svätého a je zdrojom Ducha, prisľúbeného od Otca. V skutočnosti, vo Veľkonočný večer Zmŕtvychvstalý dýcha na učeníkov hovoriac: «Prijmite Ducha Svätého»; a v deň Turíc sila Ducha zostupuje na apoštolov v mimoriadnej forme, ako vieme.

„Dych" zmŕtvychvstalého Krista napĺňa pľúca Cirkvi životom; a skutočne, ústa učeníkov «naplnených Duchom Svätým» sa otvorili, aby všetkým hlásali veľké Božie skutky. Turíce, ktoré sme slávili v uplynulú nedeľu, sú pre Cirkev tým, čo bolo pre Krista pomazanie Duchom prijaté v Jordáne, čiže Turíce sú misionárskym impulzom stravovať svoj život pre posväcovanie ľudí, na Božiu slávu. Ak Duch účinkuje v každej sviatosti, osobitným spôsobom je to vo sviatosti birmovania, kde «veriaci prijímajú ako dar Ducha Svätého». A vo chvíli udeľovania pomazania hovorí biskup tieto slová: „Prijmi znak daru Ducha Svätého". Duch Svätý je veľkým Božím darom. A my všetci máme Ducha vo svojom vnútri. Duch je v našom srdci, v našej duši. A Duch nás v živote vedie, aby sme sa stali správnou soľou a správnym svetlom pre ľudí.

Ak pri krste nás Duch Svätý ponára do Krista, pri birmovaní je to Kristus, ktorý nás napĺňa svojím Duchom, posväcujúc nás ako svojich svedkov, účastných na rovnakom princípe života a misie, podľa plánu nebeského Otca. Svedectvo vydávané pobirmovanými dáva najavo ich prijatie Ducha Svätého, ako aj poddajnosť jeho kreatívnej inšpirácii. Pýtam sa: z čoho vidno, že sme prijali dar Ducha Svätého? Z toho, ak konáme skutky Ducha, ak vyslovujeme slová, ktoré nás naučil Duch. Kresťanské svedectvo pozostáva v konaní čisto a kompletne toho, čo od nás žiada Duch Svätý, ktorý nám dáva silu to vykonať.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 21/2018 - 27. máj 2018

Krstná voda a krstné sľuby

katechéza Svätého Otca Františka

Ešte pred samotnou katechézou zazneli nasledovné slová z Evanjelia podľa Matúša: «Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho» (Mt 3,16).

Zamyslime sa predovšetkým nad vodou, nad ktorou sa vzýva moc Ducha Svätého, aby mala silu znovuzrodiť a obnoviť. Voda je kolískou života a rozkvetu, zatiaľ čo jej nedostatok spôsobuje vyhasnutie akejkoľvek plodnosti, ako sa to deje na púšti; voda však môže byť aj príčinou smrti, keď pohlcuje do svojich vĺn alebo keď vo veľkom množstve všetko zaplaví. A napokon, voda má schopnosť umývať, prať a očisťovať.

Vychádzajúc z tohto prirodzeného všeobecne uznávaného symbolu, Biblia opisuje Božie zásahy a prísľuby prostredníctvom symbolu vody. Avšak moc odstrániť hriechy nespočíva v samotnej vode ako takej, ako to vysvetľoval sv. Ambróz novopokrsteným: «Videl si vodu, avšak nie každá voda uzdravuje. Uzdravuje tá voda, ktorá má Kristovu milosť. [...] Úkon je vecou vody, avšak účinnosť je od Ducha Svätého».

Preto Cirkev nad vodou vzýva pôsobenie Ducha Svätého, «aby tí, čo v nej prijmú krst, boli pochovaní s Kristom v smrti a spolu s ním vstali z mŕtvych k nesmrteľnému životu». Modlitba požehnania hovorí, že Boh pripravil vodu, «aby bola znamením krstu» a pripomína hlavné biblické predobrazy: nad vodami sa na počiatku vznášal Duch Boží, aby ju urobil zárodkom života; voda potopy značila koniec hriechu a začiatok nového života; cez vody Červeného mora sa Abrahámovi synovia vyslobodili z egyptského otroctva. Vo vzťahu k Ježišovi sa tu pripomína jeho krst v Jordáne, krv a voda, čo vyšli z jeho boku, ako aj na vyslanie učeníkov krstiť všetky národy v mene Najsvätejšej Trojice. V sile tejto pamäti žiadame Boha, aby na vodu krstiteľnice zoslal milosť Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. A tak sa táto voda mení na vodu, ktorá v sebe nesie silu Ducha Svätého. A touto vodou s mocou Ducha Svätého krstíme ľudí – dospelých, deti, všetkých.

Keď sme posvätili krstnú vodu, je potrebné pripraviť si srdce na pristúpenie ku krstu. To sa uskutočňuje zrieknutím sa zlého ducha a vyznaním viery – dvoma vzájomne úzko prepojenými úkonmi. V tej miere, ako hovorím „nie" návrhom diabla – čiže toho, ktorý rozdeľuje – som v stave povedať „áno" Bohu, ktorý ma volá, aby som sa mu pripodobnil v myslení i v skutkoch. Diabol rozdeľuje; Boh vždy spája spoločenstvo, ľudí do jedného ľudu. Nie je možné priľnúť ku Kristovi kladúc podmienky. Je treba dištancovať sa od istých pút, aby sme mohli opravdivo objať druhé – buď si zadobre s Bohom, alebo si zadobre s diablom. Preto zrieknutie sa a vyznanie viery idú ruka v ruke. Je potrebné zničiť mosty, zanechajúc ich za sebou, aby sme sa vydali na novú Cestu, ktorou je Kristus.

Odpoveď na otázky – «Zriekate sa zlého ducha, všetkých jeho skutkov a všetkých jeho pokušení?» – je formulovaná v prvej osobe jednotného čísla: «Zriekam». Rovnakým spôsobom sa vyznáva aj viera Cirkvi, hovoriac: «Verím». Zriekam sa a verím – toto je základ krstu. Je to zodpovedné rozhodnutie, ktoré si vyžaduje, aby sa premietlo do konkrétnych činov dôvery v Boha. Vyznanie viery predpokladá úsilie, ktoré samotný krst pomôže udržiavať s vytrvalosťou v rozličných situáciách a skúškach života. Pripomeňme si starobylú múdrosť Izraela: «Synu, ak ideš slúžiť Bohu, stoj (pevne) v spravodlivosti a bázni a priprav sa na skúšku», čiže priprav sa na boj. A prítomnosť Ducha Svätého nám dáva silu, aby sme dobre bojovali.

Drahí bratia a sestry, keď ponárame ruku do svätenej vody – napríklad pri vstupe do kostola – a keď robíme znamenie kríža, pomyslime s radosťou a s vďačnosťou na krst, ktorý sme prijali – táto svätená voda nám pripomína krst – a obnovme svoje „Amen" – čiže „Som rád" –, aby sme žili ponorení do lásky Najsvätejšej Trojice.

PANNA MÁRIA,MATKA CIRKVI

Od tohto roka sa bude sláviť v celej Cirkvi latinského obradu povinná liturgická spomienka Panny Márie, Matky Cirkvi. Jej termínom bude pondelok po Turíčnej nedeli, tradične označovaný ako Svätodušný pondelok. Ustanovila to Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí zverejneným dekrétom s podpisom prefekta kardinála Roberta Saraha z 11. februára 2018. O úcte k Panne Márii ako Matke Cirkvi hovorili už vo svojich dielach sv. Augustín a aj sv. Lev Veľký, pripomína dekrét. V novodobej histórii Cirkvi v tejto súvislosti stojí za zmienku 21. november 1964, keď blahoslavený Pavol VI. na záver tretieho zasadnutia II. vatikánskeho koncilu prehlásil Blahoslavenú Pannu Máriu za «Matku Cirkvi, čiže celého kresťanského ľudu, tak veriacich ako aj pastierov, ktorí ju volajú najmilovanejšia Matka». O dôvodoch na celoplošné zavedenie spomienky Panny Márie, Matky Cirkvi a o zmenách, ktoré s tým súvisia, dekrét uvádza, že ide hlavne o podporu rastu zmyslu pre materstvo Cirkvi, ako aj o šírenie pravej mariánskej úcty. "Toto slávenie nám pomôže pamätať na to, že kresťanský život k rasti potrebuje byť zakotvený v tajomstve kríža, v obete Krista v eucharistickej hostine, v obetujúcej sa Panne, Matke Vykupiteľa a vykúpených. Táto spomienka teda musí byť zardená vo všetkých kalendároch a liturgických knihách na slávenie svätej omše a liturgie hodín."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 20/2018 - 20. máj 2018

Krst dáva silu pre zápas so zlom

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze Svätého Otca boli slová sv. Pavla z Listu Filipanom: „Bratia, viem žiť skromne a viem aj oplývať. Všade a všetko som sa už naučil: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť i núdzu trieť. Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje." (Flp 4,12-13)

Evanjelium osvecuje kandidátov a vzbudzuje v nich priľnutie k viere: «Krst je totiž osobitným spôsobom „sviatosťou viery", lebo je sviatostnou bránou do života viery». A viera je odovzdanie seba samých Pánovi Ježišovi, ktorého uznávame ako «prameň vody [...] večného života», «svetlo sveta», «vzkriesenie a život», ako tomu učí cesta prípravy, ktorou i dnes prechádzajú katechumeni, keď sa blížia k prijatiu kresťanskej iniciácie.

Keď sa katechumeni pri počúvaní Ježiša učia z jeho náuky a jeho skutkov, prežívajú skúsenosť Samaritánky smädnej po živej vode, slepca od narodenia, ktorého oči sa otvárajú svetlu, Lazára, ktorý vychádza z hrobu. Evanjelium nesie v sebe silu premieňať toho, kto ho príjme s vierou, vytrhávajúc ho z moci zla, aby sa naučil slúžiť Pánovi s radosťou a novosťou života.

Ku krstiteľnici človek nikdy nejde sám, ale sprevádzaný modlitbou celej Cirkvi, ako to pripomínajú Litánie k svätým, ktoré predchádzajú modlitbu exorcizmu a predkrstné pomazanie olejom katechumenov. Sú to gestá, ktoré už od staroveku ubezpečujú tých, ktorí sa chystajú znovuzrodiť ako Božie deti, že modlitba Cirkvi ich podporuje v boji proti zlu, sprevádza ich na ceste dobra, pomáha im vymaniť sa z moci hriechu, aby prešli do kráľovstva Božej milosti.

Modlitba Cirkvi: Cirkev sa modlí, a modlí sa za všetkých, za všetkých nás! My, Cirkev, sa modlíme za iných. Je to pekná vec modliť sa za iných. Koľkokrát nemáme žiadnu naliehavú potrebu, a nemodlíme sa. Musíme sa v spojení s Cirkvou modliť za iných:

„Pane, prosím ťa za tých, čo sú v ťažkostiach, za tých, čo nemajú vieru..." Nezabudnite: modlitba Cirkvi je činná neustále. Nuž musíme do tejto modlitby vstúpiť a modliť sa za celý Boží ľud a za tých, ktorí modlitbu potrebujú.

Preto cestu dospelých katechumenov sprevádzajú opakované exorcizmy vyslovované kňazom, čiže modlitby, ktoré prosia o oslobodenie od všetkého, čo oddeľuje od Krista a bráni dôvernému spojeniu s ním. Aj pre deti sa vyprosuje od Boha, aby ich oslobodil od prvotného hriechu a urobil ich príbytkom Ducha Svätého. Deti: modliť sa za deti, za duchovné a telesné zdravie, to je spôsob ako deti chrániť pomocou modlitby.

Ako dosvedčujú evanjeliá, samotný Ježiš bojoval proti zlým duchom a vyháňal ich, a tak dokazoval príchod Božieho kráľovstva (por. Mt 12,28). Jeho víťazstvo nad mocou Zlého necháva slobodný priestor pre vládu Boha, ktorá dáva radosť a zmieruje so životom.

Krst nie je magické zaklínadlo, ale dar Ducha Svätého, ktorý toho, kto ho prijme uschopňuje «zápasiť s pokušením diabla», veriac, že Boh «poslal na svet svojho Syna, aby zlomil moc zlého ducha, ducha neprávosti, a vytrhol nás z temnôt a preniesol do obdivuhodného svetla svojho kráľovstva». Zo skúsenosti vieme, že život kresťana je vždy vystavený pokušeniu, zvlášť pokušeniu oddialiť sa od Boha, od jeho vôle, od spoločenstva s ním, a padnúť opäť do pút svetských zvodov. Krst nás pripravuje a dáva nám silu na tento každodenný boj, aj na boj proti diablovi, ktorý – ako hovorí sv. Peter – číha ako lev, aby nás zožral, aby nás zničil.

Okrem modlitby je tu aj pomazanie na hrudi olejom katechumenov, ktorí «takto získavajú silu pre zrieknutie sa diabla a hriechu, prv ako pristúpia ku krstiteľnici a narodia sa pre nový život». Kvôli vlastnosti oleja preniknúť do tela prinášajúc úžitok, antickí zápasníci používali pomazanie olejom na pripravenosť svalov a pre ľahšie vyšmyknutie sa zo zovretia súperom. Vo svetle tejto symboliky si kresťania prvých storočí osvojili pomazanie tela kandidátov krstu olejom požehnaným biskupom, čo prostredníctvom tohto «znaku spásy» znamenalo, že moc Krista Spasiteľa posilňuje pre boj proti zlu a pre víťazstvo nad ním.

Je namáhavé zápasiť proti zlu, unikať jeho podvodom, opäť nabrať silu po ťažkom boji, ale musíme vedieť, že celý kresťanský život je boj. Musíme však tiež vedieť, že nie sme sami, že Matka Cirkev sa modlí, aby jej deti, znovuzrodené v krste nepodľahli úskokom zlého, ale zvíťazili mocou Kristovej Veľkej noci. Posilnení Zmŕtvychvstalým Pánom, ktorý porazil knieža tohto sveta, aj my môžeme opakovať s vierou sv. Pavla: «Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje». My všetci môžeme zvíťaziť, môžem zvíťaziť vo všetkom, ale so silou, ktorú dostávam od Ježiša.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 19/2018 - 13.máj 2018

Krst sa týka nášho mena i celoživotného povolania

katechéza Svätého Otca Františka

«Ježiš odpovedal [Nikodémovi]: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch» (Jn 3,5-6). Význam krstu jasne vystupuje do popredia z jeho slávenia, ktorému preto budeme venovať našu pozornosť. Uvažujúc nad gestami a slovami liturgie môžeme zaregistrovať milosť a záväzok tejto sviatosti, ktorú treba vždy znovu objavovať. Pripomíname si ju pri kropení svätenou vodou, ktoré sa môže konať v nedeľu na začiatku svätej omše, ako aj pri obnovovaní krstných sľubov počas Veľkonočnej vigílie. Veď to, čo sa deje pri slávení krstu, vyvoláva duchovný dynamizmus, ktorý prechádza celým životom pokrstených; je to úvod procesu, ktorý dovoľuje, aby sme žili zjednotení s Kristom v Cirkvi. Preto navrátenie sa ku zdroju kresťanského života nás vedie k tomu, aby sme lepšie chápali dar, ktorý sme prijali v deň nášho krstu, ako aj aby sme obnovili úsilie odpovedať naň v tom stave, v ktorom sa dnes nachádzame.

Ide teda o obnovenie záväzku, o lepšie chápanie daru, akým je krst a o pripomínanie si dňa nášho krstu. Minulú stredu som žiadal vykonať domácu úlohu, aby si každý z nás pripamätal deň krstu, aby sme vedeli, v ktorý deň sme boli pokrstení. Viem, že niektorí z vás to vedia, niektorí zas nie – tí nech sa spýtajú príbuzných, krstných mám a otcov: „Aký je dátum môjho krstu?" Pretože krst je znovuzrodením a je akoby druhými narodeninami. Je to jasné? Urobte si túto domácu úlohu, spýtajte sa na dátum vášho krstu. Pri obrade privítania sa predovšetkým žiada meno kandidáta, pretože meno naznačuje totožnosť osoby. Keď sa predstavujeme, začíname hneď naším menom: „Volám sa tak a tak", aby sme vyšli z anonymity. Anonym je ten, kto nemá meno. A tak, aby sme vyšli z anonymity, zaraz vyslovíme naše meno. Bez mena zostávame neznámymi, bez práv a povinností. Boh volá každého po mene, milujúc nás jednotlivo, v konkrétnosti nášho príbehu.

Krst iniciuje osobné povolanie žiť ako kresťania, ktoré sa bude rozvíjať po celý život. Predpokladá osobnú odpoveď, nie vypožičanú odinakiaľ systémom „skopíruj a prilep". Kresťanský život je v skutočnosti utkávaný radom volaní a odpovedí: Boh v priebehu rokov neustále vyslovuje naše meno, dávajúc tisícorakými spôsobmi zaznievať svoje volanie, aby sme sa stali podobnými jeho Synovi Ježišovi. Meno je teda dôležité! Je veľmi dôležité! Rodičia rozmýšľajú o mene, ktoré dajú dieťaťu, už pred jeho narodením: aj toto je súčasťou očakávania dieťaťa, ktoré vo vlastnom mene bude mať originálnu identitu, aj pre kresťanský život spojený s Bohom.

Istotne, stať sa kresťanmi je darom pochádzajúcim zhora. Viera sa nedá kúpiť, avšak požiadať o ňu a prijať ju ako dar, to sa dá. „Pane, daruj mi dar viery" – to je jedna pekná modlitba! „[Prosím], aby som mal vieru" – aj to je dobrá modlitba. Treba o ňu prosiť ako o dar, avšak nedá sa kúpiť. Veď «krst je sviatosťou tej viery, s ktorou ľudia, osvietení milosťou Ducha Svätého, odpovedajú na Kristovo evanjelium». Na vzbudenie a prebudenie úprimnej viery v odpovedi na Evanjelium sa zameriava formácia katechumenov a príprava rodičov, ako aj počúvanie Božieho slova pri samotnom slávení krstu.

Zatiaľ čo dospelí katechumeni sami v prvej osobe verejne vyjadrujú to, čo túžia prijať ako dar od Cirkvi, deti predstavujú ich rodičia, spolu s krstnými rodičmi. Dialóg s nimi im dáva vyjadriť vôľu, aby maličkí prijali krst a Cirkvi vyjadriť úmysel sláviť ho. «Vyjadrením tohto všetkého je znamenie kríža, ktoré celebrant a rodičia naznačujú na čelo detí». «Znak kríža na začiatku slávenia označuje Kristovým znakom toho, ktorý mu bude čoskoro patriť, a znamená milosť vykúpenia, ktorú nám Kristus získal svojím krížom».

Pri slávení [krstu] poznačujeme deti znakom kríža. Chcel by som sa vrátiť k téme, o ktorej som vám už hovoril. Vedia sa naše deti dobre prežehnať? Mnohokrát som videl deti robiť všelijaké pohyby... nevedia sa prežehnať. A vy, otcovia a mamy, krstní otcovia, krstné mamy, musíte ich naučiť dobre sa prežehnať, pretože je to zopakovaním toho, čo sa vykonalo pri krste. Dobre ste to pochopili? Naučiť deti dobre sa prežehnať. Ak sa to naučia v detstve, budú to dobre robiť aj ako veľkí.

Kríž je charakteristický znak, ktorý ukazuje, kým sme: naša reč, naše myslenie, náš pohľad, naše konanie je pod znamením kríža, čiže pod znamením Ježišovej lásky až do krajnosti. Deti sa krížom poznačujú na čele. Dospelí katechumeni sú poznačovaní aj na zmysloch, a to s týmito slovami: «Prijmite znak kríža na uši, aby ste počúvali Pánov hlas»; «na oči, aby ste videli jas Božej tváre»; «na ústa, aby ste odpovedali na Božie slovo»; «na hruď, aby Kristus vierou prebýval vo vašich srdciach»; «na plecia, aby ste niesli príjemné Kristovo jarmo». Kresťanmi sa stávame v tej miere, v akej sa kríž do nás vtlačí ako „veľkonočné" znamenie, ktoré robí viditeľným aj navonok to, že sa k životu staviame ako kresťania. Urobiť znamenie kríža vtedy, keď sa zobudíme, pred jedlom, v nebezpečenstve, na obranu pred zlom, či večer pred spaním, znamená povedať sebe samým a aj ostatným, komu prináležíme, kým chceme byť. Preto je veľmi dôležité naučiť deti dobre sa prežehnať. A tak, ako to robíme pri vstupe do kostola, môžeme to robiť aj doma, uchovávajúc v malej nádobe trochu svätenej vody. Niektoré rodiny tak robia. A tak zakaždým, keď vchádzame či vychádzame, prežehnaním sa s touto vodou si pripomíname, že sme pokrstení. Nezabudnite, opakujem: Naučme deti sa prežehnať.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 18/2018 - 6.máj 2018

O krste: 1. Základ kresťanského života

katechéza Svätého Otca Františka

«Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal» (Mt 28,19-20).

Päťdesiat dní veľkonočného liturgického obdobia je vhodných na uvažovanie nad kresťanským životom, ktorý pre svoju prirodzenosť je životom pochádzajúcim od samotného Krista. Veď kresťanmi sme v tej miere, v akej necháme Ježiša Krista žiť v nás.

Odkiaľ teda začať, aby sme oživili toto vedomie, ak nie od počiatku, od sviatosti, ktorá v nás zažala kresťanský život? Je ňou krst. Kristova Pascha, so svojím nábojom novosti, sa k nám dostáva prostredníctvom krstu, aby nás premenila na jeho obraz: pokrstení prináležia Ježišovi Kristovi, on je Pánom ich existencie. Krst je «základom celého kresťanského života». Je prvou zo sviatostí, keďže je vstupnou bránou, ktorá Kristovi Pánovi dovoľuje prebývať v našej osobe a nám dovoľuje ponoriť sa do jeho tajomstva.

Grécke sloveso „krstiť" znamená „ponoriť, pohrúžiť". Kúpeľ vo vode je rítus vlastný rozličným náboženstvám na vyjadrenie prechodu z jedného stavu do druhého, znamením očisťovania pre nový začiatok. Avšak nám kresťanom nesmie uniknúť skutočnosť, že ak je telo ponorené do vody, duša je ponorená do Krista, aby prijala odpustenie hriechu a aby žiarila v Božom svetle. Vďaka Duchu Svätému nás krst vnára do smrti a zmŕtvychvstania Pána, potopiac v krstiteľnici starého človeka ovládaného hriechom, ktorý oddeľuje od Boha, a umožňujúc narodiť sa novému človeku, pretvorenému v Ježišovi. V ňom sú všetky Adamove deti povolané k novému životu.

Krst je teda znovuzrodenie. Som si istý, že my všetci si pamätáme dátum nášho narodenia. To je isté. Kladiem si však otázku, tak trochu pochybujúc a pýtam sa aj vás: pamätá si každý z vás dátum vášho krstu? Niektorí hovoria „áno" – to je dobré. Je to však trochu neisté „áno", pretože možno mnohí z vás si ho nepamätajú. Ak však oslavujeme deň nášho narodenia, ako môžeme neoslavovať – alebo aspoň nepamätať – na deň znovuzrodenia? Dám vám dnes domácu úlohu. Tí z vás, ktorí si nepamätáte dátum krstu, nech sa spýtajú mamy, tiet či ujov, vnukov: „Poznáš dátum krstu?" A nikdy ho nesmieme zabudnúť. V ten deň treba vzdávať Pánovi vďaky, pretože je to práve deň, keď do mňa vstúpil Ježiš, keď do mňa vstúpil Duch Svätý. Rozumeli ste dobre domácej úlohe? Všetci musíme vedieť dátum nášho krstu. Sú to ďalšie narodeniny – narodeniny nášho znovuzrodenia. Nezabudnite to urobiť, prosím vás. Pamätajme na posledné slová Zmŕtvychvstalého adresované apoštolom, sú presným mandátom: «Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého». Prostredníctvom krstného kúpeľa je ten, kto verí v Krista, ponorený do samotného života Najsvätejšej Trojice.

Veď krstná voda nie je hocijaká, ale je vodou, nad ktorou sa vzýva Duch Svätý, ktorý «dáva život» (Krédo). Pomyslime na to, čo Ježiš povedal Nikodémovi, aby mu vysvetlil narodenie sa pre Božský život: Ježiš odpovedal: «Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch». Preto sa krst zároveň nazýva aj „znovuzrodením": veríme, že Boh nás spasil «zo svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom». Krst je preto účinným znamením znovuzrodenia, aby sme kráčali v novosti života. Pripomína to svätý Pavol kresťanom Ríma a hovorí takto: «Neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom».

Vnárajúc nás do Krista nás krst robí údmi jeho Tela: nie sme izolovaní. My pokrstení nie sme izolovaní – sme údmi Kristovho Tela, ktorým je Cirkev, a sme účastní na jej poslaní vo svete. Vitalitu, ktorá vyviera z krstného prameňa znázorňujú tieto Ježišove slová: «Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia». Ten istý život, život Ducha Svätého, plynie z Krista na pokrstených, spájajúc ich v jednom Tele, pomazanom svätou krizmou a vyživovanom pri eucharistickom stole.

Krst Kristovi dovoľuje žiť v nás a nám dovoľuje žiť zjednotení s ním, aby sme spolupracovali v Cirkvi, každý podľa vlastného stavu, na pretváraní sveta. Krstný kúpeľ, prijatý jediný raz, osvetľuje celý náš život, vedúc naše kroky až k Nebeskému Jeruzalemu. Existuje čas „pred krstom", a „po krste". Sviatosť predpokladá cestu viery, ktorú nazývame katechumenát, samozrejme vtedy, keď o krst žiada dospelá osoba. Avšak aj deti sú už od dávnych čias krstené vo viere svojich rodičov.

Niektorí si myslia: „Prečo krstiť dieťa, ktoré tomu nerozumie? Dúfajme, že keď vyrastie a nadobudne chápavosť, ono samo požiada o krst". - Toto však znamená nemať dôveru v Ducha Svätého, lebo keď my krstíme dieťa, do dieťaťa vstupuje Duch Svätý a Duch Svätý dáva v tom dieťati už odmalička rásť kresťanským cnostiam, ktoré potom vykvitnú. Vždy musíme dať túto príležitosť všetkým, všetkým deťom, aby mali vo svojom vnútri Ducha Svätého, ktorý ich bude viesť v priebehu života. Nezabudnite dať deti pokrstiť.

Nikto si krst nezasluhuje, ten je vždy nezištným darom pre všetkých, pre dospelých aj novorodencov. Avšak tak ako je to aj u zrnka plného života, tento dar sa zakorení a prináša plody v prostredí živenom vierou. Krstné sľuby, ktoré si každý rok obnovujeme pri Veľkonočnej vigílii, musia znovu ožívať každý deň, aby nás krst „kristifikoval" - pripodobňoval Kristovi, robil Kristom.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 17/2018 - 29.apríl 2018

 

Stávať sa eucharistickými ľuďmi

katechéza Svätého Otca Františka

«Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!" Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána» (Jn 20, 19.20b).

Touto katechézou uzatvárame cyklus venovaný svätej omši, ktorá je doslova pamiatkou, avšak nielen ako spomienka: je opätovným prežívaním Ježišovho utrpenia a zmŕtvychvstania. Naposledy sme došli po sväté prijímanie a k modlitbe po prijímaní. Po tejto modlitbe svätú omšu uzatvára požehnanie udelené kňazom a prepustenie ľudu. Tak, ako sa svätá omša ako liturgický úkon začala znamením kríža v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, tak sa aj v mene Najsvätejšej Trojice uzatvára.

Avšak dobre vieme, že zatiaľ čo sa svätá omša ukončuje, začína sa úsilie o kresťanské svedectvo. Kresťania nejdú na svätú omšu preto, aby si vykonali týždennú povinnosť a vzápätí na všetko zabudli, to nie. Kresťania chodia na omšu, aby sa zúčastnili na Pánovom utrpení a zmŕtvychvstaní a aby potom žili väčšmi ako kresťania – začína sa úsilie o vydávanie kresťanského svedectva. Vychádzame z kostola, aby sme «išli v pokoji» a vnášali Božie požehnanie do každodenných aktivít, do našich domovov, na pracoviská, do činností pozemského mesta, „oslavujúc Pána naším životom".

Ak však vychádzam z kostola klebetiac a obzerajúc si druhých – „pozri na toho, kukni na tamtú" – a s dlhým jazykom, potom svätá omša nevstúpila do môjho srdca. Prečo? Lebo nie som schopný žiť a vydávať kresťanské svedectvo. Zakaždým keď vychádzam po svätej omši, musím vychádzať lepší než ako som tam vstúpil, s väčším elánom, s väčšou silou, s väčšou vôľou vydávať kresťanské svedectvo. Prostredníctvom Eucharistie Pán Ježiš vstupuje do nás, do nášho srdca a do nášho tela, aby sme mohli «naším životom vyjadriť sviatosť prijatú vo viere».

Zo slávenia do života, teda uvedomujúc si, že svätá omša nachádza svoje naplnenie v konkrétnych rozhodnutiach toho, kto sa necháva v prvej osobe zahrnúť do tajomstiev Krista. Nesmieme zabudnúť, že slávime Eucharistiu, aby sme sa naučili stávať sa eucharistickými mužmi a ženami. Čo to znamená? Znamená to nechať Krista, aby konal v našom konaní – aby jeho myšlienky boli našimi myšlienkami, jeho pocity tými našimi, jeho rozhodnutia našimi rozhodnutiami.

Toto je svätosť: konať tak, ako konal Kristus je kresťanskou svätosťou. Vyjadruje to s precíznosťou svätý Pavol, keď hovorí o vlastnom pripodobnení sa Ježišovi. Hovorí takto: «S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa. Toto je kresťanské svedectvo. Pavlova skúsenosť osvetľuje aj nás: v tej miere, ako umŕtvujeme náš egoizmus, čiže nechávame umrieť to, čo oponuje evanjeliu a Ježišovej láske, sa v našom vnútri vytvára väčší priestor pre moc jeho Ducha. Kresťania sú mužmi a ženami, ktorí si nechávajú zväčšovať dušu mocou Ducha Svätého, po tom, ako prijali Kristovo Telo a Krv. Nechajte si rozšíriť dušu! Nie duše úzke a uzavreté, maličké, egoistické, nie! Treba duše veľké, široké, s veľkými horizontmi... Nechajte si zväčšiť dušu silou Ducha Svätého, po prijatí Kristovho tela a Krvi.

Pretože skutočná prítomnosť Krista v konsekrovanom chlebe sa nekončí svätou omšou, Eucharistia sa uchováva vo svätostánku kvôli prijímaniu pre chorých a kvôli tichej adorácii Pána v Najsvätejšej sviatosti. Eucharistický kult mimo svätej omše, či už vo forme súkromnej alebo komunitnej, nám pomáha zotrvávať v Kristovi.

Ovocie svätej omše je určené k dozrievaniu v každodennom živote. Môžeme to do istej miery ilustrovať týmto obrazom: svätá omša je ako semienko, ako pšeničné zrnko, ktoré potom v každodennom živote rastie a rastie, dozrieva v dobrých skutkoch, v postojoch, ktoré nás pripodobňujú k Ježišovi. Ovocie svätej omše je preto určené dozrievať v každodennom živote. Pravdou je, že rastúc v našom zjednotení sa s Kristom, Eucharistia obnovuje milosť, ktorú nám daroval Duch Svätý pri krste a pri sviatosti birmovania, aby naše kresťanské svedectvo bolo vierohodné .

Čo ešte robí Eucharistia tým, že zapaľuje v našich srdciach Božiu lásku? Oddeľuje nás od hriechu: «Čím väčšiu účasť máme na Kristovom živote a čím väčšie pokroky robíme v priateľstve s ním, tým ťažšie sa od neho odlúčime smrteľným hriechom».

Pravidelné zúčastňovanie sa na Eucharistickej hostine obnovuje, posilňuje a prehlbuje puto s kresťanským spoločenstvom, ku ktorému patríme, podľa toho princípu, že Eucharistia utvára Cirkev, zjednocuje nás všetkých.

Nakoniec, zúčastňovanie sa na Eucharistii zaväzuje voči druhým, osobitne voči chudobným, učiac nás prechádzať od Kristovho tela k telu bratov, v ktorých očakáva, že ho rozpoznáme, že mu budeme slúžiť, ctiť si ho a milovať. Nesúc poklad zjednotenia sa s Kristom v hlinených nádobách, máme neustálu potrebu vrátiť sa ku svätému oltáru, až dovtedy, keď v raji budeme plne zakúšať blaženosť Baránkovej svadobnej hostiny.

Ďakujme Pánovi za cestu znovuobjavovania svätej omše, ktorou nám dal spoločne prejsť, a nechajme sa pritiahnuť obnovenou vierou k tomuto skutočnému stretnutiu s Ježišom, ktorý pre nás zomrel a vstal z mŕtvych, s naším súčasníkom. A nech je náš život vždy takto zakvitnutý – tak ako Veľká noc – kvetmi nádeje, viery, dobrých skutkov. Nech na to vždy nachádzame silu v Eucharistii, v zjednotení s Ježišom.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 16/2018 - 22.apríl 2018

Eucharistickým prijímaním sa premieňame v Ježiša

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze boli dnes Ježišove slová z Jánovho evanjelia: «Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj» (Jn 6,54-55).

Čo sa deje na jar? Kvitnú rastliny, kvitnú stromy. Položím vám otázku: chorý strom či rastlina kvitne dobre? Nie! Môže dobre zakvitnúť nejaký strom či rastlina bez dažďa alebo umelej závlahy? Nie. A strom či rastlina s preťatými koreňmi alebo bez koreňa, môže kvitnúť? Nie! Dá sa kvitnúť bez koreňov? Nie! A toto je poučné. Kresťanský život musí byť životom kvitnúcim v skutkoch lásky, v konaní dobra. Ak však nemáš korene, nebudeš môcť kvitnúť. A kto je tým koreňom? Ježiš! Ak nie si s Ježišom, tam v koreni, nebudeš kvitnúť. Ak tvoj život nezalievaš modlitbou a sviatosťami, budeš mať kvety kresťanstva? Nie! Nebudeš. Pretože modlitba a sviatosti nám zavlažujú korene, a tak náš život kvitne.

Prajem vám, aby táto jar bola pre vás kvitnúcou jarou, akou bude Veľká noc – bude prekvitať. Aby kvitla dobrými skutkami, cnosťami, konaním dobra voči druhým. Je to jasné? Zapamätajte si toto – je to jedno krásne príslovie z mojej vlasti: „To, čo má strom v kvete, pochádza z toho, čo je pod zemou". Nikdy nepretnime korene, čo nás spájajú s Ježišom.

Slávenie omše, ktorého rozličnými úsekmi postupne prechádzame, vedie k svätému prijímaniu, čiže k zjednoteniu sa s Ježišom. Sviatostné prijímanie – nie duchovné prijímanie, ktoré si môžeš vykonať aj doma so slovami: „Ježiš, chcel by som ťa prijať duchovne". Nie, tu je sviatostné prijímanie, s Kristovým telom a krvou. Slávime Eucharistiu, aby sme sa živili Kristom, ktorý nám daruje seba samého, ako v Slove, tak aj vo Sviatosti oltárnej, aby sme sa mu pripodobnili. Hovorí to samotný Pán, počúvajte: «Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom». Veď gesto Ježiša, ktorý daroval učeníkom svoje telo a krv pri Poslednej večeri, pokračuje aj dnes prostredníctvom služby kňaza a diakona, riadnych vysluhovateľov rozdávania bratom Chleba života a Kalicha spásy.

Pri svätej omši, po tom, ako kňaz rozláme konsekrovaný chlieb, čiže Ježišovo telo, kňaz ho ukáže veriacim, pozývajúc ich zúčastniť sa na eucharistickej hostine. Poznáme slová, ktoré zaznievajú od svätého oltára: «Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu: hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta».

Toto pozvanie, inšpirované úryvkom zo Zjavenia apoštola Jána – «Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu» – hovorí o „svadbe", lebo Ježiš je ženíchom Cirkvi – toto pozvanie nás volá zakúsiť dôverné spojenie s Kristom, zdrojom radosti a svätosti. Je to pozvanie, ktoré rozveseľuje a zároveň pobáda ku spytovaniu svedomia osvieteného vierou.

Ak na jednej strane vidíme tú vzdialenosť, aká nás delí od Kristovej svätosti, na druhej strane veríme, že jeho Krv je «vyliata na odpustenie hriechov». Nám všetkým bolo odpustené pri krste a všetkým nám sa odpúšťa alebo nám bude odpustené zakaždým, keď pristúpime ku sviatosti zmierenia. A nezabudnite: Ježiš vždy odpúšťa. Ježiš sa neunaví odpúšťať. Sme to my, ktorí sme unavení prosiť o odpustenie.

Sv. Ambróz, mysliac práve na spásonosnú hodnotu tejto Krvi, vyhlasuje: «Ja, čo stále hreším, musím mať vždy po ruke liek. V tejto viere aj my obraciame pohľad na Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta, a prosíme ho: «Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie». Toto hovoríme pri každej svätej omši. Ak sme to my, čo kráčame v zástupe, aby sme pristúpili k svätému prijímaniu, keďže ideme v procesii k oltáru na prijímanie, v skutočnosti je to Kristus, ktorý nám ide v ústrety, aby nás asimiloval do seba. Je to stretnutie s Ježišom! Živiť sa Eucharistiou znamená nechať sa premeniť v to, čo prijímame.

Pomáha nám to pochopiť sv. Augustín, keď hovorí o tom, koľko svetla sa mu dostalo, keď pocítil, že mu Kristus hovorí: «Som pokrmom silných, rasti a budeš ma požívať. Nie ty mňa premeníš, ako premieňaš svoj pokrm v seba samého, ale ty budeš premenený vo mňa». Zakaždým, keď pristupujeme k prijímaniu, čoraz viac sa podobáme na Ježiša, vždy väčšmi sa premieňame v Ježiša. Tak ako sú premenené chlieb a víno na Pánovo Telo a Krv, tak tí, ktorí ich s vierou prijímajú, sú premenení na živú Eucharistiu.

Kňazovi, ktorý ti pri rozdávaní Eucharistie hovorí: «Telo Kristovo», odpovedáš: «Amen», čiže uznávaš tú milosť a úsilie, ktoré v sebe obnáša stávanie sa Kristovým telom. Lebo keď prijímame Eucharistiu, stávame sa Kristovým telom. Toto je krásne, je to nádherné. Sväté prijímanie, zatiaľ čo nás zjednocuje s Kristom, vytrhávajúc nás z našich egoizmov, otvára nás a zjednocuje so všetkými tými, ktorí sú v ňom jedno. Hľa, zázrak svätého prijímania: stávame sa tým, čo prijímame!

Cirkev veľmi túži, aby aj veriaci prijímali Pánovo telo v hostiách konsekrovaných pri tej istej omši. A znak eucharistickej hostiny je vyjadrený ešte plnšie, ak sa sväté prijímanie podáva pod oboma spôsobmi, aj keď vieme, že katolícka náuka učí, že pod jedným spôsobom prijímame celého a úplného Krista. Podľa cirkevnej praxe, veriaci normálne pristupuje k Eucharistii vo forme procesie, ako sme o tom hovorili, a prijíma zbožne v stoji alebo na kolenách, podľa toho, ako to ustanovila konferencia biskupov, a sviatosť prijíma do úst alebo, tam kde je to povolené, na ruku, podľa toho, čo preferuje.

Po prijímaní nám na to, aby sme si v srdci uchránili prijatý dar, pomáha ticho, tichá modlitba. Je dobré predĺžiť tú chvíľu ticha – hovoriť s Ježišom v srdci nám veľmi pomáha, rovnako ako aj spev žalmu či hymnu chvály, čo nám pomáha zotrvať s Pánom.

Eucharistickú liturgiu uzatvára modlitba po prijímaní. V nej sa kňaz v mene všetkých obracia na Pána, aby mu poďakoval, že nás urobil svojimi spolustolovníkmi a aby ho prosil, aby to, čo sme prijali, premenilo náš život. Eucharistia nás robí silnými, aby sme prinášali ovocie dobrých skutkov, aby sme žili ako kresťania. Príznačná je táto modlitba z dnešného dňa, v ktorej Pána prosíme, aby «účasť na jeho sviatosti bola pre nás liekom spásy, aby nás uzdravila od zla a upevnila nás v jeho priateľstve».

Pristupujme k Eucharistii, aby sme prijímali Ježiša, ktorý nás premieňa v seba samého, posilňuje nás. Taký dobrý a taký veľký je Pán.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 15/2018 - 15.apríl 2018

Otče náš, znak pokoja a lámanie chleba

katechéza Svätého Otca Františka

Na úvod ku katechéze zaznelo čítanie z Lukášovho evanjelia o zjavení sa vzkrieseného Ježiša emauzským učeníkom, ktorí ho spoznali práve pri lámaní chleba: «Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.» (Lk 24,29-31)

Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Pri poslednej večeri, po tom, ako Ježiš vzal chlieb a kalich vína a vzdával vďaky Bohu, vieme, že «lámal chlieb». Tomuto v eucharistickej liturgii svätej omše zodpovedá úkon lámania chleba, ktorému predchádza modlitba, ktorú nás naučil Pán, čiže modlitba „Otčenáš".

Takto sa začínajú obrady prijímania, predlžujúc chválu a prosbu eucharistickej modlitby spoločným vyslovovaním modlitby „Otčenáš". Nejde tu o akúsi jednu z mnohých kresťanských modlitieb, ale o samotnú modlitbu Božích detí: je to veľká modlitba. Otčenáš nás naučil Ježiš. A skutočne, „Otčenáš", ktorý nám bol odovzdaný v deň nášho krstu, v nás rozoznieva tie isté city, aké mal Ježiš Kristus.

Keď sa modlíme „Otčenáš", modlíme sa tak, ako to robil Ježiš. Je to modlitba, ktorú vytvoril Ježiš a naučil nás ju, keď ho učeníci požiadali: „Učiteľ, nauč nás modliť sa tak, ako ty". A Ježiš sa takto modlil. Je veľmi pekné modliť sa tak, ako Ježiš.

Formovaní jeho božou náukou, môžeme sa na Boha obracať nazývajúc ho „Otec", lebo sme znovuzrodení ako jeho deti skrze vodu a Ducha Svätého. Naozaj, nikto by ho nemohol nazývať „Abba" – „Otče" – bez toho, aby bol zrodený z Boha, bez inšpirácie Ducha, ako nás to učí sv. Pavol. Musíme pamätať na to, že nikto ho nemôže nazývať „Otec" bez inšpirácie Ducha. Nuž, koľkokrát ľudia povedia „Otče náš", no nevedia, čo hovoria. Veď áno, je to Otec; no cítiš, keď hovoríš „Otče", že on je Otcom, tvojím Otcom, Otcom ľudstva, Otcom Ježiša Krista? „Ah, to nie... nuž na to som nepomyslel". Keď sa modlíme „Otčenáš", spájame sa s Otcom, ktorý nás miluje ,,avšak je to Duch, ktorý nám dáva toto spojenie, toto vnímanie, že sme Božími deťmi.

Ktorá modlitba nás môže lepšie pripraviť na sviatostné spojenie s Ježišom než tá, ktorú nás naučil on sám? Žiadna iná. Táto. Okrem svätej omše sa „Otčenáš" modlíme ráno i večer, pri ranných chválach aj vešperách. Takýmto spôsobom postoj synovstva voči Bohu a bratstva voči blížnemu prispievajú k tomu, aby dali našim dňom kresťanskú podobu.

V modlitbe Pána – v „Otčenáši" – prosíme o «každodenný chlieb», v čom vidíme konkrétny odkaz na eucharistický chlieb, ktorý potrebujeme pre to, aby sme mohli žiť ako Božie deti. Prosíme aj o «odpustenie našich vín» a pre to, aby sme boli hodní prijať Božie odpustenie, usilujeme sa odpustiť tomu, kto nás urazil. A toto nie je jednoduché, je to milosť, o ktorú musíme prosiť: „Pane, nauč ma odpustiť tak, ako si ty odpustil mne". Je to milosť. Len s našimi silami to nedokážeme. Odpustenie je milosťou od Ducha Svätého.

A tak zatiaľ čo nám „Otčenáš" otvára srdce pre Boha, otvára nás aj pre bratskú lásku. Nakoniec ešte prosíme Boha o to, aby nás «zbavil zlého», čo nás oddeľuje od neho a rozdeľuje nás od našich bratov. Dobre pochopme, že tieto prosby sú veľmi priliehavé na to, aby nás pripravili na sväté prijímanie.

A skutočne, to, o čo prosíme v „Otčenáši", sa predlžuje v modlitbe kňaza, ktorý v mene všetkých prosí: «Prosíme ťa, Otče, zbav nás všetkého zla, udeľ svoj pokoj našim dňom». A potom sa to istým spôsobom spečatí v obrade pokoja: ako prvé od Krista vyprosujeme dar pokoja – tak odlišného od toho pokoja, ktorý dáva svet: je to niečo úplne iné –, aby Kristus dal rásť Cirkvi v jednote a v pokoji podľa jeho vôle a potom si v konkrétnom geste vzájomne vyjadríme «cirkevné spoločenstvo a vzájomnú lásku prv, ako prijmeme Sviatosť».

V Rímskom obrade je vzájomný znak pokoja, od starobylých čias zaradený pred prijímanie, zacielený na eucharistické prijímanie. Podľa napomenutia svätého Pavla nie je možné mať účasť na prijímaní jedného Chleba, ktorý nás robí v Kristovi jedným Telom, bez toho, aby sme sa uznali za zmierených bratskou láskou. Kristov pokoj nemôže byť zakorenený v srdci, ktoré je neschopné žiť bratstvo a obnoviť ho po tom, ako bolo ranené. Pokoj dáva Pán. A Pán nám dáva aj milosť odpustiť tým, ktorí nás urazili.

Po geste pokoja nasleduje lámanie chleba, ktoré už od apoštolských čias dalo pomenovanie celému eucharistickému sláveniu. Lámanie chleba, vykonané Ježišom počas Poslednej večere, je zjavujúcim gestom, ktoré učeníkom dovolilo rozpoznať ho po jeho zmŕtvychvstaní. Spomíname si na emauzských učeníkov, ktorí rozprávajúc o svojom stretnutí so Zmŕtvychvstalým hovoria, «ako ho rozpoznali pri lámaní chleba».

Lámanie eucharistického chleba je sprevádzané vzývaním «Božieho Baránka», tým menom, ktorým Ján Krstiteľ označil Ježiša za «toho, ktorý sníma hriech sveta». Biblický obraz baránka hovorí o vykúpení. V eucharistickom chlebe rozlámanom za život sveta modliace sa spoločenstvo rozpoznáva skutočného Božieho Baránka, čiže Krista Vykupiteľa, a prosí ho: «Zmiluj sa nad nami..., daruj nám pokoj».

«Zmiluj sa nad nami», «daruj nám pokoj» sú prosby, ktoré nám od modlitby „Otčenáš" až po lámanie chleba pomáhajú pripraviť sa duchom na to, že sa budeme zúčastňovať na eucharistickej hostine, zdroji jednoty s Bohom a s bratmi.

Nezabudnime na veľkú modlitbu, tú, ktorú nás naučil Ježiš a ktorá je modlitbou, s akou sa modlil k Otcovi. A táto modlitba nás pripravuje na sväté prijímanie.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 14/2018 - 8.apríl 2018

Byť kresťanmi bez predstierania

katechéza Svätého Otca Františka pred veľkonočným Trojdním

Dnes by som sa chcel tak trochu pristaviť a uvažovať nad Veľkonočným trojdním, ktoré sa začína zajtra, aby sme prehĺbili to, čo pre nás kresťanov predstavujú tie najdôležitejšie dni liturgického roka. Chcel by som vám však položiť jednu otázku: Ktorý sviatok našej viery je najdôležitejší: Vianoce, či Veľká noc? [Zhromaždenie odpovedá:] Veľká noc! – Viete, že ja som si až do svojich 15 rokov myslel, že sú to Vianoce? Každý sa môže zmýliť... – Je to Veľká noc, pretože je to sviatok našej spásy, sviatok lásky Boha ku nám, oslava, slávenie jeho smrti a zmŕtvychvstania. A preto by som chcel s vami uvažovať nad týmto sviatkom, nad týmito dňami – ktoré sú dňami veľkonočnými – až po Pánovo vzkriesenie.

Tieto dni predstavujú slávnostnú pamiatku jediného veľkého tajomstva: smrti a zmŕtvychvstania Pána Ježiša. Trojdnie začína zajtra svätou omšou Pánovej večere a uzatvára sa vešperami Nedele zmŕtvychvstania. Potom nasleduje Veľkonočný pondelok – na oslavu tohto veľkého sviatku, je to jeden deň naviac. Avšak je post-liturgický, ide o rodinný sviatok, je to sviatok spoločnosti.

Veľkonočné trojdnie vyznačuje základné etapy našej viery a nášho povolania vo svete; a všetci kresťania sú povolaní prežívať tieto tri sväté dni – štvrtok, piatok, sobotu a samozrejme aj nedeľu – avšak už v sobotu [večer] je zmŕtvychvstanie – tieto tri sväté dni, ako takpovediac „matricu" ich osobného života, ich komunitného života, tak, ako prežívali naši bratia Židia exodus z Egypta.

Tieto tri dni opätovne predkladajú kresťanskému ľudu veľké udalosti spásy uskutočnené Kristom, a tak ho nasmerúvajú na horizont jeho budúceho osudu a posilňujú ho v úsilí vydávať svedectvo uprostred dejín.

Na Veľkonočné ráno spev Sekvencie, čiže hymnus alebo istý druh žalmu, ktorý rekapituluje etapy prežité počas Trojdnia, dáva slávnostne zaznieť zvesť o zmŕtvychvstaní. A hovorí takto: «Vstal Kristus, svitá nádeji, pred vami ide do Galiley». Toto je to veľké uistenie: Kristus vstal z mŕtvych. A v mnohých národoch, osobitne vo východnej Európe, sa ľudia vo veľkonočných dňoch zdravia nie „Dobrý deň" či „Dobrý večer", ale: „Kristus vstal z mŕtvych", aby tak mocne zaznel veľkonočný pozdrav.

„Kristus vstal z mŕtvych". Týmito slovami dojímavého jasania vrcholí Trojdnie. Obsahujú v sebe nielen ohlasovanie radosti a nádeje, ale aj výzvu k zodpovednosti a k misii. Takže nekončí sa to pri veľkonočnom koláči, vianočke, vajíčkach, oslavách... Toto je pekné, je to pekné, lebo je to rodinná oslava, avšak tam sa to nekončí. Tam sa začína cesta k misii, k ohlasovaniu, že Kristus vstal z mŕtvych. A toto hlásanie, ku ktorému vedie Trojdnie, pripravujúce nás na jeho prijatie, je centrom našej viery a našej nádeje, je jadrom, je ohlasovaním, je kerygmou – to je ťažké, avšak plne výstižné slovo – je kerygmou, ktorá neustále evanjelizuje Cirkev a s ktorou je potom Cirkev sama poslaná evanjelizovať.

Svätý Pavol zhrňuje veľkonočné udalosti v tomto výraze: «Veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus». Tak ako baránok. Bol obetovaný. Preto, pokračuje: «Staré sa pominulo a nastalo nové». Znovuzrodené. A preto sa v deň Veľkej noci už od počiatku vysluhoval krst. Aj v túto sobotnú noc pokrstím tu v Bazilike sv. Petra osem dospelých ľudí, ktorí začnú kresťanský život. A všetko sa tým začne, pretože sa narodia nanovo.

Inou súhrnnou formuláciou svätý Pavol vysvetľuje, že Kristus bol «vydaný za naše hriechy a vzkriesený pre naše ospravodlivenie». Jediný, jediný, ktorý nás ospravodlivuje, jediný, ktorý nám dáva sa znovuzrodiť, je Ježiš Kristus. Nikto iný. A za toto netreba nič platiť, pretože ospravodlivenie – to, že sa stávame spravodlivými – je zadarmo. A toto je veľkosť Ježišovej lásky: dáva život nezištne, aby nás urobil svätými, aby nás obnovil, aby nám odpustil. A toto je samotné jadro tohto Veľkonočného trojdnia.

Vo veľkonočnom trojdní sa pamiatka na túto základnú udalosť stáva slávením plným vďačnosti a zároveň obnovuje v pokrstených zmysel ich nového stavu, ktorý apoštol Pavol vyjadruje takto: «Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, [...] nie ... to, čo je na zemi». Hľadieť nahor, hľadieť na horizont, rozšíriť horizonty: toto je naša viera, toto je naše ospravodlivenie, toto je ten stav milosti. Veď krstom sme vstali z mŕtvych s Ježišom a umreli sme veciam a logike sveta; sme znovuzrodení ako nové stvorenia: je to skutočnosť, ktorá si vyžaduje, aby sa stávala konkrétnym životom deň čo deň.

Ak sa kresťan nechá skutočne obmyť Kristom, ak sa nechá ním vyzliecť zo starého človeka, aby mohol žiť novým životom, tak napriek tomu, že ostane hriešnikom – pretože všetci nimi sme –, nemôže byť viac skorumpovaný. Ježišovo ospravodlivenie nás zachraňuje pred skazenosťou; sme hriešnici, ale nie skorumpovaní. A tak kresťan nemôže viac žiť so smrťou v duši, a ani nemôže byť príčinou smrti.

A tu musím povedať jednu smutnú a bolestnú vec. Existujú aj predstieraní kresťania, tí, ktorí hovoria „Ježiš vstal z mŕtvych", „som ospravodlivený Ježišom", „žijem novým životom", avšak žijú život skazenosti. A títo predstieraní kresťania skončia zle. Kresťan, opakujem, je hriešnik – všetci nimi sme, ja som tiež hriešnik –, ale máme istotu, že keď prosíme o odpustenie, tak Pán nám odpustí. Skorumpovaný človek sa tvári, že je spravodlivý, ale nakoniec má vo svojom srdci hnilobu.

Nový život nám dáva Ježiš. Kresťan nemôže žiť so smrťou v duši, ani nemôže byť príčinou smrti. Spomeňme si – nemusíme ísť ďaleko – ostaňme doma, spomeňme si na tzv. „kresťanských" mafiánov. Ale títo s kresťanstvom nemajú nič spoločné. Hovoria si kresťania, ale nosia smrť vo vlastnej duši a aj druhým. Modlime sa za nich, aby sa Pán dotkol ich duše. Blížny, hlavne ten najmenší a najviac trpiaci sa stáva konkrétnou tvárou toho, ktorému darujeme lásku, ktorú Ježiš daroval nám. A svet sa stáva miestom nášho nového života zmŕtvychvstalých. My sme vstali z mŕtvych s Ježišom, vzpriamení, s jasným pohľadom, a môžeme zdieľať uponíženie tých, ktorí ešte i dnes, tak ako Ježiš, sú trpiaci, nahí, v núdzi, opustení, usmrtení, preto, aby sa stali vďaka nemu a s ním nástrojmi vykúpenia a nádeje, znakmi života a zmŕtvychvstania.

V mnohých krajinách, tu v Taliansku a tiež v mojej vlasti, je zvyk, že v deň Veľkej noci, keď znejú zvony, mamy a staré mamy vedú deti k tomu, aby si umyli oči vodou, vodou života, na znak toho, že môžu vidieť Ježišove veci, nové veci. Nechajme si počas tejto Veľkej noci obmyť dušu, obmyť oči duše, aby sme videli pekné veci a pekné veci konali. A to je nádherné! Toto je skutočné zmŕtvychvstanie Ježiša po jeho smrti, ktorá bola cenou za záchranu všetkých nás.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 13/2018 - 1.apríl 2018

Eucharistická modlitba

katechéza Svätého Otca Františka

Pokračujeme v katechézach o svätej omši a touto katechézou sa pristavíme pri eucharistickej modlitbe. Po ríte prinášania chleba a vína sa začína eucharistická modlitba, ktorá je určujúca pre slávenie svätej omše a tvorí jej ústredný moment, smerujúci k svätému prijímaniu. Zodpovedá tomu, čo sám Ježiš urobil za stolom s apoštolmi pri Poslednej večeri – a my sme to teraz počuli – keď «vzdával vďaky» nad chlebom a potom nad kalichom vína: jeho vďakyvzdanie sa oživuje pri každej našej eucharistii, pripájajúc nás k jeho obete spásy.

A v tejto slávnostnej modlitbe – lebo eucharistická modlitba je slávnostná – Cirkev vyjadruje to, čo koná, keď slávi Eucharistiu, ako aj dôvod, pre ktorý ju slávi, a síce vytvárať jednotu s Kristom reálne prítomným v konsekrovanom chlebe a víne. Po tom, ako je ľud vyzvaný pozdvihnúť srdcia k Pánovi a vzdať mu vďaku, kňaz nahlas vyslovuje modlitbu v mene všetkých prítomných, obracajúc sa na Otca skrze Ježiša Krista v Duchu Svätom.

«Zmyslom tejto modlitby je, aby sa pri vyznávaní veľkých Božích skutkov a pri prinášaní obety celé zhromaždenie veriacich spojilo s Kristom». A aby sa spojilo, musí rozumieť. Práve preto chcela Cirkev toto slávenie urobiť v jazyku, ktorému ľud rozumie, aby sa pripojil k tejto chvále a k tejto veľkej modlitbe spolu s kňazom. V skutočnosti «Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta».

V Misáli sú rozličné formuly eucharistickej modlitby, všetky sú tvorené charakteristickými prvkami, ktoré by som teraz chcel pripomenúť. Všetky sú nádherné. Predovšetkým je tu prefácia, ktorá je aktom vďakyvzdania Bohu za jeho dary, osobitne za to, že poslal svojho Syna ako spasiteľa. Prefáciu uzatvára zvolanie «Svätý», ktoré sa zvyčajne spieva: „Svätý, Svätý, Svätý Pán". Je pekné, keď sa to spieva. Celé zhromaždenie pripája svoj hlas k hlasu anjelov a svätých, aby chválilo a oslavovalo Boha.

Potom je tu vzývanie Ducha Svätého, aby svojou mocou posvätil chlieb a víno. Vzývame Ducha, aby prišiel a aby v chlebe a víne bol Ježiš. Pôsobenie Ducha Svätého a účinnosť slov samotného Krista prednesených kňazom skutočne sprítomňujú, pod spôsobom chleba a vína, jeho Telo a jeho Krv, jeho obetu vykonanú na kríži raz a navždy.

A Ježiš bol v tomto veľmi jasný. Počuli sme, ako svätý Pavol na začiatku spomína Ježišove slová: „toto je moje telo, toto je moja krv". „Toto je moja krv, toto je moje telo". Toto povedal samotný Ježiš. Nemusíme o tom veľa hútať: „Ako je to možné, že...". Je to Ježišovo telo. A tam to končí. To je viera. Viera nám prichádza na pomoc, aby sme verili, úkonom viery veríme, že je to Ježišovo telo a krv. Je to «tajomstvo viery», ako hovoríme po konsekrácii. Kňaz hovorí: „Tajomstvo viery" a my spievame aklamáciu.

Slávením pamiatky Pánovej smrti a zmŕtvychvstania, v očakávaní jeho slávneho návratu, Cirkev ponúka Otcovi obetu, ktorá zmieruje nebo a zem: obetuje Kristovu paschálnu obetu, obetujúc sa spolu s ním a prosiac v Duchu Svätom, aby bola «v Kristovi jedno telo a jeden duch». Cirkev nás chce spojiť s Kristom, aby sme boli s Kristom jedno telo a jeden duch. Toto je milosť a ovocie sviatostného prijímania: živíme sa Kristovým telom, aby sme sa my, čo ho požívame, stali jeho telom žijúcim dnes vo svete.

Toto je tajomstvo spoločenstva, Cirkev sa pripája k obete Krista a k jeho príhovoru; a v tomto zmysle sa «v katakombách Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami, v modlitbovom postoji ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj Cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí». – Cirkev, ktorá sa modlí, ktorá prosí. Je pekné myslieť na to, že Cirkev sa modlí. V Knihe skutkov apoštolov je jedna pasáž, kde sa hovorí, že keď bol Peter vo väzení, komunita kresťanov sa «bez prestania modlila za neho». Je to Cirkev, ktorá sa modlí, modliaca sa Cirkev. A keď my ideme na svätú omšu, je to z tohto dôvodu: tvoriť modliacu sa Cirkev.

Eucharistická modlitba prosí Boha, aby zhromaždil všetky svoje deti v dokonalosti lásky, v jednote s pápežom a biskupom spomenutými po mene, na znak toho, že slávime v jednote so všeobecnou Cirkvou, ako aj s partikulárnou cirkvou. Prosba, tak ako aj obeta, sa predkladá Bohu za všetkých členov Cirkvi, živých i mŕtvych, v očakávaní blaženej nádeje, že budeme zdieľať večné dedičstvo v nebi, spolu s Pannou Máriou. Na nikoho a na nič sa v eucharistickej modlitbe nezabúda, ale všetko sa privádza späť Bohu, ako pripomína doxológia, ktorá ju uzatvára.

Nikto nie je zabudnutý. Ak mám nejakú osobu, príbuzných, priateľov, ktorí potrebujú pomoc alebo ktorí odišli z tohto sveta do toho druhého, môžem ich v tejto chvíli spomenúť, vnútorne a v tichu, alebo ich dať zapísať, aby sa ich meno prečítalo. „Otče, koľko musím zaplatiť, aby tam mohlo byť moje meno?" – „Nič." Je to jasné? Nič! Za svätú omšu sa neplatí. Svätá omša je obetou Krista, ktorá je nezištná. Vykúpenie je zdarma. Ak chceš venovať obetu, urob tak, no nejde tu o zaplatenie. Toto je dôležité chápať. Túto kodifikovanú formulu modlitby azda môžeme vnímať ako trochu vzdialenú – je pravda, že ide o starobylú formulu – avšak, ak dobre pochopíme jej zmysel, potom na nej určite budeme lepšie účastní. Ona totiž vyjadruje všetko to, čo uskutočňujeme pri eucharistickom slávení; a okrem toho nás učí pestovať tri postoje, ktoré by Ježišovým učeníkom nikdy nemali chýbať. Tri postoje: Tým prvým je naučiť sa „vzdávať vďaky, vždy a všade", a nielen pri určitých príležitostiach, keď všetko ide dobre. Tým druhým je urobiť náš život darom lásky, a to slobodným a nezištným. Tým tretím je budovať konkrétnu jednotu, v Cirkvi i so všetkými. Táto ústredná modlitba svätej omše nás teda kúsok po kúsku učí urobiť celý náš život „eucharistiou", čiže vďakyvzdaním.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 12/2018 - 25.marec 2018

Bohoslužba obety nás učí darovaniu seba samých

katechéza Svätého Otca Františka

Samotnej katechéze pápeža Františka predchádzal úryvok z Evanjelia podľa Marka: «Ježiš sa ich opýtal: „Koľko máte chlebov? Choďte sa pozrieť!" Keď to zistili, povedali: „Päť a dve ryby." Tu im rozkázal usadiť všetkých (...). Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával svojim učeníkom, aby im ich rozdávali» (Mk 6, 38-39.41).

Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Po liturgii slova – pri ktorej som sa pristavil v predošlých katechézach – nasleduje ďalšia konštitutívna časť svätej omše, ktorou je liturgia Eucharistie. V nej prostredníctvom svätých znamení Cirkev ustavične sprítomňuje obetu Novej zmluvy spečatenú Ježišom na oltári kríža.

Prvým kresťanským oltárom bol oltár kríža. A keď prichádzame k oltáru, aby sme slávili svätú omšu, naša pamäť smeruje k oltáru kríža, kde sa odohrala prvá obeta. Kňaz, ktorý pri svätej omši zastupuje Krista, koná to, čo samotný Pán konal pri Poslednej večeri a čo pri nej učeníkom odovzdal: vzal chlieb a kalich, vzdával vďaky a dával učeníkom, hovoriac: «Vezmite a jedzte, ... pite: toto je moje telo, ... toto je kalich mojej krvi. Toto robte na moju pamiatku».

Cirkev poslušná Ježišovmu príkazu usporiadala liturgiu Eucharistie do momentov zodpovedajúcich slovám a gestám, ktoré vykonal on v predvečer svojho umučenia. Tak pri príprave obetných darov k oltáru prinášame chlieb a víno, čiže prvky, ktoré Kristus vzal do svojich rúk. Pri eucharistickej modlitbe vzdávame Bohu vďaky za dielo vykúpenia a obetné dary sa stávajú Telom a Krvou Ježiša Krista. Nasledujú lámanie chleba a prijímanie, prostredníctvom ktorého znovuprežívame skúsenosť apoštolov, ktorí prijali eucharistické dary z rúk samotného Krista.

Prvému Ježišovmu gestu: «vzal chlieb a kalich vína», zodpovedá teda príprava obetných darov. To je prvá časť liturgie Eucharistie. Je dobré, keď samotní veriaci prinášajú kňazovi chlieb a víno, lebo oni znamenajú duchovnú obetu Cirkvi, ktorá je tam zhromaždená pre Eucharistiu. Je pekné, ak tým, kto prináša k oltáru chlieb a víno sú samotní veriaci. Aj keď dnes «veriaci už neprinášajú zo svojho, ako kedysi, jednak obrad prinášania týchto darov si zachováva duchovnú silu a význam».

V tomto ohľade je dôležité, že biskup pri vysviacke nového presbytera, keď mu odovzdáva chlieb a víno, hovorí: «Prijmi obety svätého ľudu a obetuj ich Bohu» (Rímsky pontifikál – Obrad vysviacky kňazov). Je to Boží ľud, ktorý prináša obetu, chlieb a víno, tú veľkú obetu pre svätú omšu! Takže, v znamení chleba a vína veriaci ľud kladie vlastnú obetu do rúk kňaza, ktorý ju kladie na oltár či Pánov stôl, «ktorý je stredom celej eucharistickej liturgie». Čiže centrom svätej omše je oltár a oltárom je Kristus. Vždy treba hľadieť na oltár, ktorý je centrom svätej omše.

V «plodoch zeme a práce ľudských rúk» sa teda obetuje úsilie veriacich urobiť zo seba samých, v poslušnosti Božiemu slovu, «obetu milú Bohu Otcu Všemohúcemu», «pre dobro celej jeho svätej Cirkvi». Tak «život veriacich, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu».

Iste, naša obeta je maličkosťou, avšak Kristus potrebuje toto málo. Pán nás žiada o málo, no dáva nám mnoho. Vyžaduje málo. Žiada od nás v každodennom živote dobrú vôľu, žiada otvorené srdce, žiada vôľu stávať sa lepšími, aby sme prijali jeho, ktorý nám obetuje seba samého v Eucharistii. Žiada od nás tieto symbolické obetné dary, ktoré sa potom stanú jeho Telom a jeho Krvou.

Obraz tohto obetujúceho pohybu modlitby predstavuje kadidlo, ktoré pohlcované ohňom uvoľňuje vonný dym stúpajúci nahor: incenzovať obetné dary, ako to robíme v slávnostné dni, incenzovať kríž, oltár, kňaza a kňazský ľud, viditeľne ukazuje obetné puto spájajúce všetky tieto skutočnosti s Kristovou obetou.

A nezabudnime: je tu oltár, ktorým je Kristus, avšak vždy s odkazom na prvý oltár, ktorým je kríž. A na oltár, ktorým je Kristus, prinášame to málo našich darov, chlieb a víno, ktoré sa potom stanú mnohým: samotným Ježišom, ktorý sa nám dáva.

Toto všetko vyjadruje aj modlitba nad obetnými darmi. V nej kňaz prosí Boha, aby prijal dary, ktoré mu Cirkev obetuje, vyprosujúc ovocie tejto vznešenej výmeny medzi našou chudobou a jeho bohatstvom. V chlebe a víne mu prinášame obetu nášho života, aby bola premenená Duchom Svätým v obete Krista a stala sa s ním jedinou duchovnou obetou milou Otcovi. Zatiaľ čo sa takto uzatvára príprava obetných darov, pripravujeme sa na eucharistickú modlitbu.

Spiritualita darovania seba samého, ktorej nás učí tento moment svätej omše, nech teda osvecuje naše dni, naše vzťahy s druhými, veci, ktoré robíme, utrpenia, s ktorými sa stretávame, pomáhajúc nám budovať pozemské mesto vo svetle Evanjelia.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 11/2018 - 18.marec 2018

Krédo a spoločné modlitby - odpoveď na Božie slovo

katechéza Svätého Otca Františka

Pápež František pokračoval v cykle katechéz o svätej omši. Už po tretíkrát sa venoval Bohoslužbe slova, pričom dnes priblížil význam Kréda a spoločných modlitieb nazývaných aj Všeobecná modlitba.

Úvod ku katechéze tvorili nasledovné Ježišove slová z Evanjelia podľa Jána: «Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi» (Jn 15,7-8).

Dobrý deň, aj keď tento deň je trochu nepekný, no nie? No ak je duša v radosti, vždy je deň dobrý. Takže predsa: dobrý deň! Dnes sa audiencia odohráva na dvoch miestach: malá skupinka chorých je kvôli počasiu v aule. Chorí sú v aule a my sme tu, no vidíme sa - oni vidia nás a my vidíme ich na veľkoplošnej obrazovke. Pozdravíme ich aplauzom? Ďakujem. Pokračujeme v katechéze o svätej omši. Počúvanie biblických čítaní predĺžené v homílii je odpoveďou - na čo? Je odpoveďou na jedno právo: na duchovné právo Božieho ľudu hojne prijímať poklad Božieho slova.

Každý z nás, keď ide na svätú omšu, má právo na to, aby hojne prijímal Božie slovo dobre prečítané, dobre povedané a potom dobre vysvetlené v homílii. Je to právo! A keď sa Božie slovo neprečíta dobre, keď nie je horlivo hlásané diakonom, kňazom či biskupom, opomína sa právo veriacich. Máme právo na počúvanie Božieho slova.

Pán hovorí ku všetkým, k pastierom aj veriacim. Klope na srdcia tých, ktorí sa zúčastňujú na svätej omši, každý vo svojom životnom stave, veku, situácii. Pán utešuje, volá, vzbudzuje zárodky nového a zmiereného života. A to všetko pre jeho Slovo. Jeho Slovo klope na srdce a mení ho!

Preto po homílii chvíľa ticha dovoľuje to, aby sa v duši usadilo prijaté semienko a aby sa tak zrodili predsavzatia priľnúť k tomu, čo Duch Svätý každému vnukol. Ticho po homílii. Treba tam zachovať dobrú chvíľu ticha, aby každý pouvažoval nad tým, čo si vypočul. A po tomto tichu, ako pokračuje svätá omša? Osobná odpoveď viery sa začleňuje do vyznania viery Cirkvi, vyjadreného v „Kréde". My všetci vyslovujeme „Krédo" pri omši. Symbol viery, vyslovovaný celým zhromaždením, ukazuje spoločnú odpoveď na to, čo sme spolu počúvali v Božom slove.

Existuje vitálne prepojenie medzi počúvaním a vierou. Sú zjednotené. Veď viera sa nerodí z fantázie ľudskej mysle, ale ako pripomína sv. Pavol, «je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo». Viera je teda vyživovaná počúvaním a vedie ku sviatosti. Vyslovovanie Kréda tak vedie k tomu, aby liturgické zhromaždenie «spomínalo a vyznávalo veľké tajomstvá viery, prv ako by sa začalo ich slávenie v Eucharistii».

Symbol viery prepája Eucharistiu s krstom, ktorý sme prijali «v mene Otca i Syna i Ducha Svätého» a pripomína nám, že sviatostiam porozumieme vo svetle viery Cirkvi. Odpoveď na Božie slovo prijaté s vierou je potom vyjadrené v spoločných prosbách, zvaných Všeobecná modlitba, pretože zahŕňa potreby Cirkvi a sveta. Nazýva sa aj Modlitba veriacich.

Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu chceli znovu zaviesť túto modlitbu nasledujúcu po Evanjeliu a homílii osobitne v nedeľu a počas sviatkov, aby «sa za účasti ľudu na nej prednášali prosby za svätú Cirkev, za tých, ktorí nás spravujú, za tých, ktorí sa nachádzajú v rôznych ťažkostiach, ako aj za všetkých ľudí a za spásu celého sveta».

Preto pod vedením kňaza, ktorý ju uvádza a uzatvára, «ľud vykonáva úlohu svojho krstného kňazstva, prináša Bohu prosby za spásu všetkých». A po jednotlivých úmysloch prednesených diakonom alebo lektorom, zhromaždenie zjednocuje svoj hlas hovoriac: «Vypočuj nás, Pane».

Pamätáme totiž na to, čo nám povedal Pán Ježiš: «Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to". Niekto by mohol povedať: „My však v toto neveríme, lebo máme malú vieru". Keby sme však mali vieru ako horčičné zrnko, hovorí Ježiš, dostali by sme všetko. „Proste čo chcete, a dostanete."

A v tomto momente všeobecnej modlitby po Kréde je chvíľa vyprosovať si od Pána vo svätej omši tie najdôležitejšie veci, veci, ktoré potrebujeme, to čo chceme. „Dostanete" – tým či oným spôsobom, no „dostanete". „Všetko je možné tomu, kto verí", povedal Pán. Čo odpovedal ten človek, na ktorého sa Pán obrátil so slovami, že všetko je možné tomu, kto verí? Povedal: „Verím Pane. Pomôž mojej malej viere". Aj my môžeme povedať: „Verím Pane. Pomôž mojej malej viere".

A modlitbu musíme prednášať s týmto duchom viery: „Verím Pane, pomôž mojej malej viere". Naopak, nárokovanie si spôsobom svetskej logiky nestúpa k nebu, tak ako zostávajú nevypočuté aj do seba zahľadené požiadavky.

Úmysly, na ktoré je Boží ľud pozvaný sa modliť, musia dať hlas konkrétnym potrebám cirkevného spoločenstva a sveta, vyhýbajúc sa zvykovým a krátkozrakým formulám. „Všeobecná" modlitba, ktorá uzatvára Bohoslužbu slova, nás vyzýva osvojiť si pohľad Boha, ktorý sa stará o všetky svoje deti.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 10/2018 - 11.marec 2018

Pri evanjeliu a homílii Boh vedie s nami dialóg

katechéza Svätého Otca Františka

Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Prišli sme k liturgickým čítaniam. Dialóg medzi Bohom a jeho ľudom, rozvinutý v omšovej liturgii slova, dosahuje vrchol pri prednese evanjelia. Predchádza ho spev Aleluja – alebo iný spev v období Pôstu – s ktorým «zhromaždenie veriacich prijíma Pána, ktorý bude k nemu hovoriť v evanjeliu» (Všeobecné smernice Rímskeho misála, 62).

Tak ako Kristove tajomstvá osvetľujú celé biblické zjavenie, v liturgii slova evanjelium predstavuje svetlo na pochopenie biblických textov, ktoré mu predchádzajú, tak zo Starého ako aj z Nového zákona. V skutku, «Kristus je centrom a plnosťou celého Svätého písma, ako aj liturgického slávenia». V centre je vždy Ježiš Kristus, vždy.

Preto samotná liturgia odlišuje evanjelium od ostatných čítaní a vyznačuje ho osobitnou poctou a prejavmi uctievania. Totiž čítanie z neho je vyhradené vysvätenému služobníkovi, ktorý ho ukončuje pobozkaním knihy; počúvame ho v stoji a robíme si znak kríža na čele, na ústach a na hrudi; sviece a kadidlo vzdávajú úctu Kristovi, ktorý prostredníctvom evanjeliového čítania dáva znieť svojmu účinnému slovu.

Cez tieto znaky si zhromaždenie uvedomuje prítomnosť Krista, ktorý mu adresuje „dobrú zvesť", ktorá obracia a premieňa. Toto dianie predstavuje priamy rozhovor, ako o tom svedčia aj aklamácie, ktorými odpovedáme na prednes: «Sláva tebe, Pane» a «Chvála tebe, Kriste». Na počúvanie evanjelia vstávame, pretože že je to Kristus, ktorý tam k nám hovorí. A z tohto dôvodu sme pozorní, lebo tu ide o priamy rozhovor. Je to Pán, ktorý k nám hovorí. Takže pri svätej omši čítame evanjelium nie pre to, aby sme sa dozvedeli, ako sa udalosti vyvíjali, ale evanjelium počúvame preto, aby sme si uvedomovali, čo Ježiš kedysi urobil a povedal. A to slovo je živé, Ježišovo slovo, ktoré je v evanjeliu, je živé a prichádza do môjho srdca. Preto je veľmi dôležité počúvať Božie slovo s otvoreným srdcom, lebo je to živé slovo.

Svätý Augustín píše, že «Kristovými ústami je Evanjelium. On kraľuje na nebi, avšak neprestáva hovoriť na zemi». Ak je pravdou, že v liturgii «Kristus ešte stále ohlasuje evanjelium», tak z toho vyplýva, že v účasti na svätej omši mu musíme dať odpoveď. Počúvame evanjelium a musíme dať odpoveď v našom živote.

Kristus si na doručenie svojho posolstva adresátom poslúži aj slovom kňaza, ktorý po evanjeliu prednáša homíliu. Homília, veľmi odporúčaná Druhým vatikánskym koncilom ako súčasť samotnej liturgie, nie je nejakým príležitostným prejavom, nie je ani katechézou, ako táto, ktorú práve robím. A nie je ani prednáškou či lekciou. Homília je niečo iné.

Čím je homília? «Je pokračovaním v dialógu medzi Pánom a jeho ľudom», aby našiel naplnenie v živote. Opravdivou exegézou evanjelia je náš svätý život! Pánovo slovo končí svoju púť tým, že sa v nás stelesňuje, uplatňujúc sa v skutkoch, tak ako sa to udialo u Márie a svätých.

Spomeňte si, čo som povedal naposledy: Pánovo slovo vchádza ušami, vstupuje do srdca a prechádza do rúk, do dobrých skutkov. Homília tiež nasleduje Pánovo slovo a vykonáva túto púť, aby nám pomohla v tom, aby Pánovo slovo dorazilo k rukám, prechádzajúc srdcom.

Téme homílie som sa už venoval v exhortácii Evangelii gaudium, kde som pripomenul, že liturgický kontext «si vyžaduje, aby kázanie nasmerovalo celé zhromaždenie, ako aj samotného kazateľa na spoločenstvo s Kristom v Eucharistii, ktoré mení život».

Ten, kto prednáša homíliu – kňaz, diakon či biskup – musí dobre vykonať svoje ministérium, venujúc skutočnú službu všetkým tým, ktorí sa zúčastňujú na svätej omši; avšak aj tí, čo ho počúvajú, si musia konať svoj diel práce. Predovšetkým venovaním náležitej pozornosti, čiže zaujatím správneho vnútorného rozpoloženia, bez subjektívnej požadovačnosti, uvedomujúc si, že každý kazateľ má svoje prednosti aj limity. Ak je niekedy príčinou nezáživnosti dlhá, nevýstižná či nezrozumiteľná homília, inokedy je naopak prekážkou [náš] predsudok.

A ten, kto prednáša homíliu, si musí byť vedomý, že tu nekoná v nejakej svojej veci, ale keď káže, dáva hlas Ježišovi, káže Ježišovo slovo. Homília musí byť dobre pripravená a musí byť krátka, stručná! Raz mi rozprával jeden kňaz ako zašiel do iného mesta, kde bývali jeho rodičia, a otec mu povedal: „Vieš, teším sa, lebo s mojimi priateľmi sme našli kostol, kde je omša bez kázne!"

Koľkokrát vidíme, že počas kázne niektorí zadriemu, iní klebetia alebo si vyjdú von zafajčiť... Preto prosím vás, nech je homília stručná, ale dobre pripravená. A ako sa pripravuje homília, milí kňazi, diakoni, biskupi? Modlitbou, štúdiom Božieho slova a urobením jasnej a stručnej syntézy; nemá prevyšovať desať minút, prosím.

Na záver môžeme povedať, že v liturgii slova prostredníctvom evanjelia a homílie Boh vedie dialóg so svojím ľudom, ktorý ho počúva s pozornosťou a úctou a zároveň uznáva, že je prítomný a činný. Ak sa teda vložíme do počúvania „Dobrej noviny", budeme ňou obrátení a premenení, a teda schopní zmeniť seba samých a aj svet. Prečo? Lebo Dobrá novina, Božie slovo, vchádza ušami, vstupuje do srdca a prichádza do rúk, aby konalo dobré skutky.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 9/2018- 4.marec 2018

Vyhlásenie najvyšších predstaviteľov kresťanských cirkví v Slovenskej republike k tzv. Istanbulskému dohovoru

Moderná doba, zmeny v pohľade na človeka a spôsob života, veľký dôraz na individualizmus, osobný rozvoj a osobné záujmy – to všetko prinieslo so sebou aj negatívne javy, medzi ktoré patria rozličné prejavy násilia, a to aj vo vzťahoch medzi najbližšími, teda v rodinách.

Ako kresťania veríme, že Boh stvoril všetkých ľudí rovných v dôstojnosti. Každý človek je jedinečný, Boh chce z nás mať jednu rodinu, v ktorej sa navzájom dopĺňame. Násilie nikdy nie je vhodnou cestou na riešenie problémov. Je dobré, že si tieto pravdy v spoločnosti stále viac uvedomujeme a prispôsobuje sa tomu aj naša legislatíva, čo možno len oceniť. Pri dosahovaní ideálov je však rovnako dôležité, aké prostriedky si pri tom zvolíme. Účel nesvätí prostriedky a nie každá cesta vedie k vytýčenému cieľu.

Aj preto so znepokojením sledujeme iniciatívy, ktoré smerujú k ratifikácii kontroverzného dohovoru Rady Európy, tzv. Istanbulského dohovoru.

Istanbulský dohovor vidí koreň domáceho násilia aj v zaužívaných „rolách" mužov a žien, ktoré nazýva stereotypnými, a žiada na riešenie tohto problému ustúpiť od špecifických čŕt biologicky danej ľudskej prirodzenosti muža a ženy v prospech tzv. rodovej rovnosti. Pojem „rod" pritom definuje ako „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov" (čl. 3, písm. c). Dohovor vyžaduje, aby odsúdeniahodné „stereotypné roly" (čl. 12, ods. 1), ako aj zavádzanie „nestereotypných rodových rolí" (čl. 14, ods. 1) posudzovala nejasne definovaná „skupina expertov" (čl. 66), nadradená aj národným parlamentom. Dohovor, ak sa bude aplikovať, zásadným spôsobom zasiahne do legislatívy, výchovy a vzdelávania vo všetkých signatárskych štátoch, pričom „k žiadnemu ustanoveniu dohovoru nie sú prípustné žiadne výhrady" (čl. 78. ods. 1), okrem niekoľkých nepodstatných výnimiek. Nemáme dôveru, že vyjadrenia expertov budú pravdivé a napomôžu účinne predchádzať domácemu násiliu. Skôr sa obávame šírenia genderovej a protirodinnej agendy.

Téma násilia v rodine si žiada komplexný prístup. Môže sa totiž týkať nielen žien, ale aj ďalších zraniteľných osôb. Každé násilie charakterizuje neúcta k ľudskej dôstojnosti, ktorá je ako dar od Boha nedotknuteľná.

Kresťanské cirkvi v Slovenskej republike sa hlásia k rovnosti pohlaví. Sme za ochranu žien pred akýmkoľvek násilím, nemôžeme však súhlasiť s ideológiami, ktoré rovnosť prezentujú ako rovnakosť a prichádzajú až k popretiu rozdielov medzi mužmi a ženami. Prirodzeným vzťahom muža a ženy nie je konflikt, ale povolanie k harmónii a vzájomnému doplňovaniu sa v Božom diele manželstva a rodiny.

Tolerovať možno slabosť, nie však lož. Sme pevne presvedčení, že existuje nemenná pravda o človeku, o identite muža a ženy, a túto pravdu my ako ľudia neurčujeme, len objavujeme. Zároveň tvrdíme, že sme schopní jej poznania, presne tak, ako sme pri zachovaní zdravého úsudku schopní poznania pravdy o manželstve, ktoré je zväzkom jedného muža a jednej ženy.

My, predstavitelia kresťanských cirkví, obraciame sa týmto vyhlásením na všetkých občanov Slovenskej republiky a verejných predstaviteľov, aby sme potvrdili, že podporujeme úsilie o efektívne riešenie problému domáceho násilia. Zároveň vyhlasujeme, že viaceré tézy, ktoré v tejto súvislosti ponúka tzv. Istanbulský dohovor, považujeme za prejavy genderovej ideológie. Z tohto dôvodu sa obraciame na vládu Slovenskej republiky, aby stiahla podpis Slovenska pod týmto dohovorom.

Urobme, čo je v našich silách, pre účinnú ochranu všetkých osôb ohrozených násilím, ale rovnako aj na podporu zdravých manželstiev a rodín. Prosíme dobrotivého Pána, aby nám dal silu obstáť v tomto úsilí: aby sa s každým človekom zaobchádzalo spravodlivo, na základe nemennej pravdy o mužovi a žene, ktorí sú stvorení na Boží obraz.

V Badíne 13. februára 2018

Toto vyhlásenie schválili a podpísali predstavitelia Rímskokatolíckej cirkvi, Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, Gréckokatolíckej cirkvi, Pravoslávnej cirkvi, Reformovanej kresťanskej cirkvi, Cirkvi bratskej, Evanjelickej cirkvi metodistickej, Bratskej jednoty baptistov, Starokatolíckej cirkvi, Apoštolskej cirkvi na Slovensku a Cirkvi adventistov siedmeho dňa.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 8/2018- 25.február 2018

Posolstvo Svätého Otca Františka na Pôstne obdobie

„A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska" (Mt 24,12). Drahí bratia a sestry, znova sa blíži Pánova Veľká noc! Nato, aby sme sa na ňu dobre pripravili, nám Božia prozreteľnosť každý rok ponúka štyridsaťdenné Pôstne obdobie ako „sviatostný znak nášho obrátenia".V ňom sa ohlasuje a uskutočňuje možnosť návratu k Pánovi celým srdcom a celým životom. Aj tento rok by som chcel svojím posolstvom pomôcť celej Cirkvi prežívať tento čas milosti v radosti a pravde. Nechám sa pritom inšpirovať Ježišovými slovami z Evanjelia podľa Matúša: „A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska".Táto veta sa nachádza v rozhovore o konci sveta situovanom na Olivovú horu v Jeruzaleme – práve tam, kde sa začne Pánovo utrpenie. Ježiš v odpovedi na otázku učeníkov ohlasuje veľké súženie a opisuje situáciu, v ktorej sa môže ocitnúť spoločenstvo veriacich: uprostred bolestných udalostí vystúpia falošní proroci a mnohých zvedú, takže bude hroziť, že v srdciach vychladne láska, ktorá je jadrom celého evanjelia.

Falošní proroci

Keď počúvame tento úryvok, pýtame sa: aké podoby môžu nadobúdať falošní proroci? Môžu byť ako „zaklínači hadov", využívajúci ľudské emócie, aby z ľudí spravili otrokov a priviedli ich tam, kde chcú. Koľko Božích detí je priťahovaných lákadlami momentálneho potešenia, ktoré si mýlia so šťastím! Koľko mužov a žien žije akoby v okúzlení leskom peňazí, ktoré ich v skutočnosti robia otrokmi zisku alebo malicherných záujmov! Koľkí žijú v domnienke, že si vystačia sami, až sa napokon stanú obeťami osamelosti!

Ďalší falošní proroci sú „šarlatáni", ktorí ponúkajú jednoduché a rýchle riešenia na utrpenie; prostriedky, ktoré sa napokon ukážu ako úplne neúčinné: koľkým mladým sa ponúka ako „všeliek" droga či postoj „použi a zahoď", alebo ľahká, no nečestná možnosť zárobku! Koľkí sú v zajatí totálne „virtuálneho" života, v ktorom sa vzťahy zdajú oveľa jednoduchšie a rýchlejšie, aby sa potom tragicky ukázali ako nezmyselné! Títo podvodníci ponúkajú bezcenné veci a oberajú o to, čo je cenné: dôstojnosť, slobodu a schopnosť milovať. Zlákaní márnivosťou sa nafukujeme ako pávy... aby sme napokon vyšli na posmech; zo smiešnosti niet úniku. Nie je to vôbec prekvapujúce, veď diabol, ktorý je „luhár a otec lži", odjakživa predstavuje zlo ako dobro a falošné ako pravé, aby zmiatol srdce človeka. Každý z nás je preto povolaný v srdci rozlišovať a skúmať, či ho neohrozujú klamstvá týchto falošných prorokov. Treba sa naučiť nezastavovať na bezprostrednej, povrchnej úrovni, ale spoznávať, čo v nás zanecháva dobrú a trvalejšiu stopu, pretože to pochádza od Boha a skutočne slúži pre naše dobro.

Studené srdce

Dante Alighieri vo svojom opise pekla predstavuje diabla, ako sedí na tróne z ľadu, prebýva totiž v ľadovom chlade vyhasnutej lásky. Položme si teda otázku: ako v nás chladne láska? Aké signály nám naznačujú, že láske v nás hrozí vychladnutie?To, čo ochladzuje lásku, je predovšetkým chamtivosť po peniazoch, ktorá je „koreňom všetkého zla". Nasleduje odmietanie Boha, konkrétne to, že nehľadáme jeho útechu a dávame prednosť svojmu zúfalstvu pred jeho Slovom a sviatosťami. To všetko sa napokon obracia na násilie voči tým, ktorých považujeme za ohrozenie našich „istôt": ešte nenarodenému dieťaťu, chorému starcovi, pocestnému, cudzincovi, ale aj blížnemu, ktorý nezodpovedá našim očakávaniam. Aj stvorenie je tichým svedkom tohto ochladnutia lásky: zem je zamorená z nedbalosti či úmyselne vyhodeným odpadom; žiaľ, rovnako znečistené moria musia v dôsledku nútených migrácií pohltiť zvyšky mnohých stroskotaných lodí; nebo – ktoré má podľa Božieho plánu ospevovať jeho slávu – brázdia stroje, z ktorých na zem pršia nástroje smrti.

Láska chladne aj v našich spoločenstvách: v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium som sa snažil opísať tie najevidentnejšie znaky nedostatku lásky. Sú to: egoistická ľahostajnosť, sterilný pesimizmus, pokušenie izolovať sa či zapájať sa do neprestajných bratovražedných vojen, svetská mentalita, ktorá vedie k tomu, že sa staráme len o to navonok viditeľné, čím sa oslabuje misionárska horlivosť.

Čo robiť?

Možno vidíme vo svojom vnútri i okolo nás práve opísané znaky, no Cirkev, naša matka a učiteľka, nám v tomto pôstnom čase spolu s niekedy trpkou medicínou pravdy ponúka aj sladký liek modlitby, dávania almužny a pôstu. Ak venujeme viac času modlitbe, umožníme nášmu srdcu odhaliť skryté lži, ktorými klameme seba samých,aby sme mohli konečne hľadať útechu v Bohu. On je náš Otec a chce, aby sme mali život. Dávanie almužny nás zasa oslobodzuje od chamtivosti a pomáha nám odhaliť, že druhý je mojím bratom: to, čo vlastním, nikdy nie je iba moje. Ako veľmi by som si želal, aby sa dávanie milodarov stalo pre všetkých skutočným a bežným životným postojom! Ako veľmi by som si želal, aby sme ako kresťania nasledovali príklad apoštolov a videli v možnosti podeliť sa s druhými o to, čo máme, konkrétne svedectvo o spoločenstve prežívanom v Cirkvi. V tejto súvislosti prevezmem povzbudenie svätého Pavla adresované Korinťanom, ktoré sa týka zbierky pre spoločenstvo v Jeruzaleme: táto činnosť je „vám na osoh". Platí to zvlášť pre Pôstne obdobie, počas ktorého mnohé organizácie robia zbierky v prospech cirkví a ľudí v núdzi. No veľmi by som si želal, aby sme aj svoje každodenné stretnutia s bratmi, ktorí nás prosia o pomoc, chápali ako výzvu Božej prozreteľnosti: každý milodar je totiž príležitosťou podieľať sa na Božej starostlivosti o jeho deti. A ak on dnes použije mňa, aby pomohol bratovi či sestre, či sa zajtra nepostará o moje potreby ten, ktorého vo veľkodušnosti nik nepredstihne? Napokon pôst oslabuje náš sklon k násiliu, odzbrojuje nás a je dôležitou príležitosťou na rast. Na jednej strane nám umožňuje zakúsiť to, čo prežívajú tí, ktorým chýba aj nevyhnutné minimum a denne zakúšajú pálčivý hlad; na druhej strane je prejavom nášho ducha, hladného po dobre a smädného po Božom živote. Pôst nás obnažuje, robí nás pozornejšími voči Bohu a blížnemu, prebúdza v nás vôľu poslúchať Boha, ktorý jediný dokáže nasýtiť náš hlad.

Chcel by som, aby môj hlas prenikol aj poza hranice Katolíckej cirkvi a aby doľahol aj k vám, všetkým mužom a ženám dobrej vôle, ktorí ste otvorení počúvať Boha. Ak ste zarmútení rovnako ako my šírením neprávosti vo svete, ak vám robí starosti chlad paralyzujúci srdcia i skutky, ak vidíte, že sa stráca zmysel pre spoločnú ľudskú rodinu, spojte sa s nami, aby sme spoločne vzývali Boha, spoločne sa postili a aby ste spoločne s nami darovali, čo môžete, na pomoc bratom a sestrám!

Veľkonočný oheň

Pozývam predovšetkým všetkých členov Cirkvi, aby sa horlivo vydali na cestu Pôstnym obdobím za pomoci dávania almužny, pôstu a modlitby. Ak sa nám niekedy zdá, že v mnohých srdciach láska chladne, nikdy tomu tak nie je v Božom Srdci! On nám daruje vždy novú možnosť, aby sme znovu začali milovať.

Na vigíliu Veľkej noci znovu zažijeme obrad zapálenia veľkonočnej sviece: svetlo sviece zažatej od „nového ohňa" krok za krokom odoženie tmu a ožiari liturgické zhromaždenie. „Svetlo Krista, ktorý slávne vstal z mŕtvych, nech zaženie tmu z našich sŕdc a myslí", aby sme všetci mohli zažiť skúsenosť emauzských učeníkov: pri počúvaní Pánovho slova a sýtení sa eucharistickým chlebom bude môcť naše srdce znova zahorieť vierou, nádejou a láskou. Zo srdca vám žehnám a modlím sa za vás. Nezabudnite sa modliť za mňa.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 7/2018- 18.február 2018

Počúvanie Božieho slova je našou výživou

katechéza Svätého Otca Františka

«Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet» (Hebr 1,1-2). Dnes pokračujeme v katechézach o svätej omši. Po tom, ako sme sa pristavili pri úvodných obradoch, teraz budeme uvažovať o liturgii slova, ktorá je konštitutívnou časťou, lebo sa schádzame práve pre to, aby sme počúvali to, čo Boh pre nás vykonal a čo má ešte v úmysle vykonať. Je to skúsenosť, ktorá sa deje „naživo", a nie len ako niečo referované z počutia, pretože «keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo, sám Boh hovorí k svojmu ľudu, a Kristus, prítomný vo svojom slove, ohlasuje evanjelium». A koľkokrát sa popri tom, ako sa číta Božie slovo, robia komentáre: „Pozri na toho, pozri na tú, na ten klobúk, čo má na sebe, je to na smiech." A začína sa s poznámkami. Či tomu tak nie je? Je to tak? Máme mať takéto komentáre, keď sa číta Božie slovo? Pýtam sa vás: musíme to robiť? Nie! Lebo ak klebetíš s ľuďmi, nepočuješ Božie slovo.

Keď sa číta Božie slovo v Biblii – prvé čítanie, druhé čítanie, responzóriový žalm a evanjelium – musíme počúvať, otvoriť si srdce, lebo sám Boh k nám hovorí, a nie myslieť na iné veci či hovoriť o inom. Je to jasné?

Zdá sa mi, že je to nie je veľmi jasné. Vysvetlím vám, čo sa deje pri tejto bohoslužbe slova.Stránky Biblie tu prestávajú byť písomnosťou, aby sa stali živým slovom vysloveným Bohom. Je to Boh, ktorý prostredníctvom toho, kto číta, k nám hovorí, obracia sa na nás, ktorí počúvame s vierou. Duch, «ktorý hovoril prostredníctvom prorokov» (Krédo) a inšpiroval posvätných autorov, pôsobí tak, že «Božie slovo v srdciach spôsobuje to, čo v ušiach zaznelo.

Avšak pre počúvanie Božieho slova je potrebné mať aj otvorené srdce, aby sme slová prijali do srdca. Boh hovorí a my ho počúvame, aby sme potom uviedli do praxe to, čo sme počuli. Je veľmi dôležité počúvať. Niekedy azda celkom dobre nerozumieme, lebo zopár čítaní je aj trochu ťažších. No Boh k nám aj napriek tomu hovorí, iným spôsobom: v tichu a v počúvaní Božieho slova. Nezabudnite na to. Keď sa pri omši začne s čítaniami, započúvajme sa do Božieho slova.

Potrebujeme ho počúvať! Je to totiž otázka života, ako nám to dobre pripomína úderné vyjadrenie, že «nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst». Život, ktorý nám dáva Božie slovo. V tomto zmysle hovoríme o liturgii slova ako o „stole", ktorý nám Pán prestiera, aby sýtil náš duchovný život. Táto liturgická hostina je veľmi bohatá, hlboko načiera z pokladov Biblie, ako zo Starého zákona, tak aj z Nového zákona, lebo v nich Cirkev hlása jedno a to isté Kristovo tajomstvo.

Pomyslime na bohatstvo biblických čítaní ponúkaných troma nedeľnými cyklami, ktoré nás vo svetle synoptických evanjelií sprevádzajú v priebehu liturgického roka. Je to jedno veľké bohatstvo. Túžim tu pripomenúť aj dôležitosť responzóriového žalmu, ktorého funkcia je pomôcť rozjímať nad tým, čo sme si prv vypočuli v čítaní. Je dobré, ak sa hodnota žalmu pozdvihne spevom, aspoň v refréne.

Liturgické prednášanie čítaní, spolu so spevmi prevzatými zo Svätého písma, vyjadruje a podporuje jednotu cirkevného spoločenstva, sprevádzajúc životnú cestu všetkých i každého jednotlivo. Takto chápeme, prečo sa zakazujú niektoré subjektívne rozhodnutia, ako napr. vynechanie čítaní či ich náhrada nebiblickými textami.

Nuž niekto, ako som počul, keď je nejaká nová správa, číta noviny, lebo je to správa dňa. Nie! Božie slovo je Božím slovom! Noviny môžeme čítať potom, ale tu sa číta Božie slovo. Je to Pán, ktorý k nám hovorí. Nahradiť toto Slovo inými vecami ochudobňuje a ohrozuje dialóg medzi Bohom a jeho modliacim sa ľudom.

Naopak, [žiada si to] dôstojnosť ambóny a používanie Lekcionára, ochotu dobrých lektorov a žalmistov. Hľadajme preto dobrých lektorov, takých, čo vedia čítať, nie takých, ktorí si mrmlú a nič nie je rozumieť. Treba dobrých lektorov! Musia sa pripraviť a nacvičiť si to pred omšou, aby to dobre prečítali. Toto vytvára atmosféru vnímavého ticha.

Vieme, že Pánovo slovo je nevyhnutná pomoc na to, aby sme sa nestratili, ako si to dobre uvedomuje žalmista, ktorý sa na Pána obracia s vyznaním: «Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch». Ako by sme sa mohli zhostiť nášho pozemského putovania, s jeho námahami a skúškami, bez toho, aby sme boli pravidelne vyživovaní a osvetľovaní Božím slovom, ktoré zaznieva v liturgii?

Istotne nestačí počúvať ušami bez toho, aby sme zrno Božieho slova prijali do srdca a umožnili mu priniesť ovocie. Pamätajme na podobenstvo o rozsievačovi a rozličných výsledkoch podľa rozličných druhov pôdy.Pôsobenie Ducha Svätého, ktorý robí odpoveď účinnou, potrebuje srdcia, ochotné pracovať a dať sa zušľachťovať, aby tak to, čo sme si vypočuli pri svätej omši prešlo do každodenného života, v duchu napomenutia apoštola Jakuba: «A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba».

Božie slovo v nás spôsobuje proces napredovania. Počúvame ho ušami, prechádza do srdca - nezostáva v ušiach, ale musí prísť do srdca - a zo srdca prechádza do rúk, do dobrých skutkov. Toto je cesta, ktorú v nás koná Božie slovo: z uší do srdca a do rúk. Učme sa tomuto. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 6/2018- 11.február 2018

Posolstvo Svätého Otca Františka na 26. svetový deň chorých

Mater Ecclesiae: „,Hľa, tvoj syn!... Hľa, tvoja matka!ʻ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe" (Jn 19, 26 – 27)

Drahí bratia a sestry, služba Cirkvi chorým a tým, ktorí sa o nich starajú, musí napredovať so stále novým nasadením, vo vernosti Pánovmu povereniu a nasledujúc veľmi výrečný príklad jej Zakladateľa a Učiteľa. Témou tohoročného Svetového dňa chorých sú slová, ktoré Ježiš, vyzdvihnutý na kríži, adresoval svojej matke Márii a Jánovi: „,Hľa, tvoj syn!... Hľa, tvoja matka!ʻ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe".

1. Tieto Pánove slová hlboko osvetľujú tajomstvo kríža. Kríž neznamená beznádejnú tragédiu, ale je miestom, kde Ježiš vyjavuje svoju slávu a zanecháva svoju poslednú vôľu lásky až do krajnosti, ktorá sa stáva základným pravidlom života kresťanského spoločenstva a každého učeníka.

Ježišove slová sú v prvom rade počiatkom materského povolania Márie voči celému ľudstvu. Mária bude zvlášť Matkou učeníkov svojho Syna a bude sa starať o nich a o ich cestu životom. A vieme, že materská starostlivosť o syna či dcéru zahŕňa tak materiálne, ako aj duchovné stránky ich výchovy.

Pod krížom prenikne Máriinu dušu nevýslovná bolesť, no neparalyzuje ju. Naopak, keďže je Pánovou Matkou, začína pre ňu nová cesta sebadarovania. Ježiš prežíva na kríži starosť o Cirkev i o celé ľudstvo a Mária je povolaná, aby sa spolu s ním podieľala na tejto starosti. Pri opisovaní udalosti vyliatia Ducha Svätého na Turíce nám Skutky apoštolov ukazujú, že Mária začala plniť túto svoju úlohu v ranokresťanskom spoločenstve Cirkvi. Úlohu, ktorá sa nikdy nekončí.

2. Milovaný učeník Ján tu predstavuje Cirkev, mesiášsky ľud. Ján musí Máriu prijať za svoju Matku. A v tomto prijatí je povolaný vziať si ju k sebe a kontemplovať v nej vzor učeníctva i materského povolania s jeho starosťami i plánmi, ktoré jej Ježiš zveril a ktoré zahrnuje rôzne starosti i plány: teda Matku, ktorá miluje a plodí deti, schopné milovať podľa Ježišovho prikázania. Preto sa Máriino materské povolanie; povolanie starať sa o svoje deti, prenáša na Jána i na celú Cirkev. Do Máriinho materského povolania sa zapája celé spoločenstvo učeníkov.

3. Ján – ako učeník, ktorý prežíval všetko spolu s Ježišom – vie, že Učiteľ chce priviesť na stretnutie s Otcom všetkých ľudí. On môže dosvedčiť, že Ježiš sa stretol s mnohými chorými na duchu, pretože boli plní pýchy, a tiež s chorými na tele. Všetkým priniesol milosrdenstvo a odpustenie, a chorým aj fyzické uzdravenie, znak plnosti života v Božom kráľovstve, kde bude každá slza osušená. Tak ako Mária aj učeníci sú povolaní starať sa jedni o druhých, no nielen to. Vedia, že Ježišovo Srdce je otvorené pre všetkých bez výnimky. A všetkým sa má ohlasovať evanjelium Božieho kráľovstva a všetkým núdznym majú kresťania prejavovať bratskú lásku, jednoducho preto, že sú ľuďmi, Božími deťmi.

4. Materské povolanie Cirkvi voči núdznym a chorým sa v jej dvetisícročnej histórii uskutočňuje prostredníctvom mnohých iniciatív v prospech chorých. Na tieto dejiny obetavej starostlivosti nesmieme zabúdať. Pokračujú na celom svete aj v dnešnej dobe. V krajinách, kde existuje systém verejnej zdravotnej starostlivosti, sa práca katolíckych kongregácií, diecéz a ich nemocníc okrem poskytovania kvalitnej lekárskej starostlivosti sústreďuje na to, aby v centre terapeutického procesu bola ľudská osoba a aby vedecký výskum rešpektoval život a kresťanské morálne hodnoty. V krajinách, kde je systém zdravotnej starostlivosti nedostatočný alebo neexistuje, pracuje Cirkev na tom, aby poskytla ľuďom – nakoľko je to možné – zdravotnú starostlivosť, a tak sa znížila detská úmrtnosť a premohli niektoré veľmi rozšírené choroby. Všade sa snaží starať o chorých, aj keď ich nedokáže vyliečiť. Obraz Cirkvi ako „poľnej nemocnice", ktorá prijíma všetkých, čo sú zranení životom; je veľmi konkrétnou realitou, pretože v niektorých častiach sveta poskytujú pre obyvateľstvo nevyhnutné ošetrenie len misijné a diecézne nemocnice.

5. Pripomínanie si dlhých dejín v službe chorým je pre kresťanské spoločenstvá a zvlášť pre tie, ktoré túto službu vykonávajú i dnes, dôvodom radosti. Do minulosti však treba hľadieť najmä preto, aby sme sa ňou obohatili. Máme si brať príklad z obetavosti mnohých zakladateľov inštitútov, ktorí slúžili chorým až po úplné sebaobetovanie; z kreatívnosti inšpirovanej láskou, ktorou sa po stáročia vyznačovali mnohé iniciatívy; z úsilia vedeckého výskumu ponúknuť chorým nové a dôveryhodné liečebné postupy. Toto dedičstvo minulosti nám pomáha dobre si naplánovať budúcnosť: napríklad chrániť katolícke nemocnice pred rizikom, že podľahnú „firemnej mentalite", ktorá sa v celom svete usiluje o to, aby sa starostlivosť o zdravie stala obchodným artiklom, čo povedie k vyradeniu chudobných z nej. Organizačná rozumnosť a láska si naviac vyžadujú, aby bol chorý rešpektovaný ako osoba s vlastnou dôstojnosťou a aby bol vždy centrom liečebného procesu. Tieto usmernenia si majú osvojiť aj kresťania pôsobiaci vo verejných štruktúrach, ktorí sú povolaní vo svojej službe pozitívne svedčiť o evanjeliu.

6. Ježiš zanechal Cirkvi ako dar svoju uzdravujúcu moc:

„A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi". V Skutkoch apoštolov sa dočítame o uzdraveniach, ktoré sa udiali prostredníctvom Petra a Pavla. Táto úloha Cirkvi je odpoveďou na Ježišov dar, lebo vie, že má hľadieť na chudobných rovnakým pohľadom plným nežnosti a súcitu, ako jej Pán. Pastorácia v zdravotníctve je a stále bude nevyhnutnou a základnou úlohou, ktorú treba vždy prežívať s novým nasadením, počnúc farskými spoločenstvami, až po tie najkvalitnejšie zdravotnícke centrá. Nesmieme však zabudnúť ani na nežnú lásku a vytrvalosť, s ktorou sa mnohé rodiny starajú o svoje deti; rodičov či iných príbuzných, ktorí sú chronicky chorí alebo majú vážne postihnutie. Ošetrovanie chorých v rodinách je mimoriadnym svedectvom lásky k človeku a treba ho podporovať náležitým uznaním i adekvátnymi politickými opatreniami. Lekári a sestričky, kňazi, zasvätené osoby a dobrovoľníci, rodinní príslušníci a všetci, čo sú zapojení do starostlivosti o chorých, sa teda podieľajú na tomto poslaní Cirkvi. Ide o spoločne nesenú zodpovednosť, ktorá obohacuje hodnotu dennej služby každého zo zúčastnených.

7. Márii, láskyplnej Matke, chceme zveriť všetkých chorých na tele i na duši, aby ich posilnila v nádeji. Prosme ju, aby nám pomohla naučiť sa prijímať našich chorých bratov a sestry. Cirkev vie, že potrebuje osobitnú milosť, aby dokázala plniť svoju evanjeliovú službu starostlivosti o chorých. Nech nás teda modlitba k Pánovej Matke spojí v naliehavej prosbe, aby každý člen Cirkvi s láskou prežíval svoje povolanie v službe životu a zdraviu. Panna Mária nech oroduje za tento 26. svetový deň chorých; nech pomáha chorým prežívať ich utrpenie v spoločenstve s Pánom Ježišom a nech pomáha aj tým, čo sa o nich starajú. Všetkým chorým, zdravotníckym pracovníkom i dobrovoľníkom zo srdca udeľujem apoštolské požehnanie.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 5/2018- 4.február 2018

Poslanie kresťana odovzdávať vieru

z rannej homílie Svätého Otca Františka

Svätý Otec osobitne zdôraznil tri výrazy Pavlovho listu Timotejovi /2 Tim 1,1-8/ kde sa poukazuje na to, ako sa má viera odovzdávať: slovo "syn", ktorým oslovuje Pavol Timoteja, ďalej výraz "svedectvo" a napokon slová "matka" a "stará matka".

„Hlásanie vždy – dovoľte mi ten výraz – dáva „preplesk": je to určité zaucho, akási facka, ktorá tebou pohne a vedie ťa vpred. Sám Pavol hovorí: „bláznovstvo kázania". Je to šialenstvo, lebo to znamená povedať, že Boh sa stal človekom a potom bol ukrižovaný a potom vstal z mŕtvych... Čo povedali Pavlovi obyvatelia Atén? „Vypočujeme si ťa napozajtra". (...) V kázaní viery je vždy „štipka bláznovstva". A pokušením je falošný „zdravý rozum", tá polovičatosť: „Ale nie, žarty bokom, nepreháňajme to..." – je to vlažná viera." Druhým slovom liturgického čítania je „svedectvo". Ako povedal pápež František, vieru treba odovzdávať prostredníctvom svedectva, ktoré dáva slovám silu. „Ako sa len milujú!", hovorievali ľudia prvým učeníkom, rozpoznávajúc na základe toho, že sú kresťanmi.„Dnes v podaktorej farnosti keď tam niekto príde, počuje, čo hovorí jeden o druhom, o tom a o tamtom... Namiesto výrazu: „ako sa milujú", má človek chuť povedať: „Ako jeden druhého sťahujú z kože! Ako sa zdiera z kože! Jazyk je nožom na stiahnutie druhého z kože! A ako môžeš odovzdať vieru pri takomto ovzduší skazenom klebetami a očierňovaním? Nie. Svedectvo. „Pozri, tento nikdy neohovára; tento sa venuje takémuto dobročinnému dielu; tento zas, keď je niekto chorý, ide ho navštíviť." - Prečo to robí? - Zvedavosť: prečo táto osoba žije takto? Prostredníctvom svedectva sa rodí otázka „prečo" a tam sa odovzdáva viera: prečo má vieru, prečo ide v Ježišových stopách."

Matka, stará mama, materstvo - to je tretia skupina slov v liste sv. Pavla, na ktoré v homílii poukázal Svätý Otec. „Viera sa odovzdáva v materskom lone, v lone Cirkvi" , „lebo Cirkev je matka, Cirkev je ženského rodu. Materstvo Cirkvi sa predlžuje v materstve matky, ženy", vysvetľuje pápež, pričom spomína na istú rehoľnú sestru, ktorú stretol v Albánsku. Tá bola počas diktatúry vo väzení, no z času na čas jej stráž dovolila, aby sa išla na chvíľu poprechádzať popri rieke, mysleli si: veď čo by už len tak mohla urobiť táto chuderka. Ale naopak, pokračoval Svätý Otec, bola prefíkaná a ženy, vediac, kedy vychádza, prinášali svoje deti a ona ich potajomky krstila vodou z rieky. Je to pekný príklad, povedal pápež František. „Ja si však kladiem otázku, či matky a staré matky sú ako tieto dve, o ktorých Pavol hovorí, že (Timotejovi) odovzdali vieru: „už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika..." – Odovzdávajú túto úprimnú vieru? Tak trochu... povedia: „Veď áno, naučí sa, keď pôjde na náboženstvo". No ja vám hovorím, rozosmúti ma, keď vidím deti, ktoré sa nevedia prežehnať. Namiesto toho, aby urobili pekný znak kríža – lebo vedia, že čosi majú urobiť – robia akési nezrozumiteľné pohyby, lebo im chýba mama a stará mama, ktoré by ich to naučili. Koľkokrát uvažujem nad tým, čo sa vyučuje pri príprave na manželstvo. Nevestu, tú, ktorá bude mamou, učia ju, že musí odovzdávať vieru?

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 4/2018- 28. január 2018

Zamyslenie nad životom apoštola Petra

príhovor Svätého Otca Františka v Čile

V úvode si všetci vypočuli čítanie z Evanjelia podľa Jána (Jn 21,1-19) o zjavení sa Ježiša učeníkom pri Galilejskom jazere po jeho zmŕtvychvstaní a o udelení primátu apoštolovi Petrovi.

1. Pápež František sa vo svojej reflexii najprv zamyslel nad situáciou bezútešnosti apoštolov, ktorí sa po smrti Ježiša chceli vrátiť k svojmu pôvodnému povolaniu rybárov. Poukázal na to, že v živote učeníkov dochádza k takým turbulentným chvíľam, keď prichádzajú pochybnosti. Podelil sa so svojím pohľadom, ako sa k tomu postaviť. Nevyhol sa ani akútnej otázke spôsobeného pohoršenia, ktoré trápi Cirkev v Čile:

„Ako povedal kardinál Ezzati: «Kňazský a rehoľný život v Čile prechádzal a prechádza turbulentným obdobím a je vystavený nie bezvýznamným výzvam. Spoločne s vernosťou veľkej väčšiny rástol aj kúkoľ zla nasledovaný škandálmi a odpadlíctvom».

Obdobie turbulencií. Poznám bolesť, ktorú spôsobili prípady zneužívania maloletých a pozorne sledujem, čo robíte na prekonanie tohto ťažkého a bolestivého zla. Bolesť nad škodami a utrpeniami spôsobenými obetiam a ich rodinám, ktorých dôvera voči služobníkom Cirkvi bola zradená. Žiaľ nad utrpením cirkevnej komunity a bolesť aj pre vás, bratia, ktorí okrem obetavej námahy ste zažili aj poškodenie spôsobené podozrením a spochybnením, ktoré v niektorých alebo aj v mnohých mohlo vyvolať pochybnosti, strach a nedôveru. Viem, že neraz ste utŕžili urážky v metre alebo kráčajúc po ceste, že za to, že je človek „oblečený ako kňaz" sa v mnohých častiach mesta „draho platí". Preto vás pozývam prosiť Boha, aby nám dal svetlo nazývať realitu pravým menom, odvahu prosiť o odpustenie a schopnosť naučiť sa počúvať to, čo nám On hovorí, a nezožierať sa v bezútešnosti.

Rád by som pridal ďalší dôležitý aspekt. Naše spoločnosti sa menia. Dnešné Čile je veľmi odlišné od toho, ktoré som poznal v časoch svojej mladosti, počas formácie. Vznikajú nové a rôzne kultúrne formy, ktoré nezodpovedajú známym schémam. A musíme si uvedomiť, že mnohokrát nevieme, ako sa vložiť do týchto nových situácií. Často snívame o „cibuli Egypta" a zabúdame, že zasľúbená krajina je pred nami, a nie za nami. Že prísľub je zo včera, ale pre zajtrajšok. A tak môžeme upadnúť do pokušenia uzavrieť sa a izolovať sa, aby sme obhájili naše pozície, ktoré nakoniec nie sú ničím iným ako krásnymi monológmi. Môžeme byť pokúšaní myslieť si, že všetko je zlé, a potom namiesto toho, aby sme ohlasovali „dobrú zvesť", jediné, čo vyznávame, je len apatia a dezilúzia. Takto zatvárame oči pred pastoračnými výzvami nazdávajúc sa, že Duch nemá čo povedať. Takto zabúdame, že evanjelium je cesta obrátenia, ale nielen „tých druhých", ale aj nás."

2. V ďalšej časti svojho príhovoru Svätý Otec prešiel k momentu, keď Petrovi bolo odpustené. V evanjeliu to nachádzame dialógu vzkrieseného Ježiša s ním na brehu jazera: «Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?"» A pápež František ďalej pokračoval v pripomenutí, ako je dôležité uvedomiť si prijaté milosrdenstvo pre Ježišovho nasledovníka:

„Potom ako sa najedli, Ježiš pozýva Petra vykročiť a jediné slovo je otázka, otázka lásky: Miluješ ma? Ježiš nepoužíva ani pokarhanie, ani odsúdenie. Jediná vec, čo chce urobiť, je zachrániť Petra. Chce ho zachrániť pred nebezpečenstvom, že zostane uzavretý vo svojom hriechu, že zostane „prežúvať" neútechu, ovocie svojej obmedzenosti; zachrániť ho od nebezpečenstva vzdať sa, kvôli svojim obmedzeniam, všetkého toho dobrého, čo prežil s Ježišom. Ježiš ho chce zachrániť pred uzavretím sa a izolovaním sa. Chce ho zachrániť pred týmto deštruktívnym postojom, ktorým je robiť zo seba obeť, alebo naopak pred upadnutím do postoja, že „všetko je to jedno", čo skončí potopením akejkoľvek snahy v najškodlivejšom relativizme. Chce ho oslobodiť od toho, aby pokladal kohokoľvek, kto mu oponuje za nepriateľa, alebo nedokázal akceptovať s pokojom protirečenia alebo kritiky. Chce ho oslobodiť od smútku a predovšetkým od nevrlosti. S touto otázkou Ježiš pozýva Petra, aby počúval svoje srdce a naučil sa rozlišovať. Pretože «nebolo Božie brániť pravdu za cenu lásky, ani lásku za cenu pravdy, ani rovnováhu za cenu oboch. Žiada sa rozlišovať. Ježiš chce zabrániť Petrovi, aby sa stal skutočným ničiteľom alebo charitatívnym klamárom či zmäteným paralyzovaným», ako sa môže stať v týchto situáciách.

Ježiš sa pýta Petra na lásku a nalieha na neho, pokiaľ mu nedá realistickú odpoveď: «Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem». Tak ho Ježiš potvrdzuje v poslaní. Takto ho konečne robí svojim apoštolom.

Čo posilňuje Petra ako apoštola? Čo udržuje nás ako apoštolov? Jedna vec: zažili sme milosrdenstvo, zakúsili sme milosrdné zaobchádzanie. «Uprostred našich hriechov, obmedzení, utrpenia; uprostred našich mnohých pádov, Ježiš nás videl, priblížil sa k nám, podal nám ruku a bol milosrdný. Každý z nás si môže spomenúť, pripomínajúc všetky okamihy, keď ho Pán videl, pozrel sa naňho, priblížil sa k nemu a bol milosrdný.» Nie sme tu preto, že by sme boli lepší od ostatných. Nie sme superhrdinovia, ktorí prichádzajú z výšiny, aby sa stretli so „smrteľníkmi". Sme skôr poslaní s vedomím, že sme muži a ženy, ktorým bolo odpustené. A to je zdroj našej radosti. Sme zasvätení, pastieri v štýle Ježiša, ktorý bol doráňaný, zomrel a vstal z mŕtvych. Zasvätený – a tým myslím všetkých, ktorí ste tu - to je ten, kto stretáva vo svojich zraneniach znaky zmŕtvychvstania, kto dokáže vidieť v zraneniach sveta silu zmŕtvychvstania. Je to ten, kto podobne ako Ježiš nejde v ústrety bratom s výčitkou a odsúdením."

Svätý Otec pokračujúc poukázal na prípad sv. Tomáša, ktorý vďaka Ježišovým ranám mohol vyznať vieru. Povzbudil prítomných, aby svoje rany nemaskovali:

„Sme pozvaní nemaskovať a neskrývať naše rany. Cirkev s ranami je schopná pochopiť rany dnešného sveta a prijať ich za svoje, niesť ich, sprevádzať a snažiť sa ich uzdraviť. Cirkev s ranami sa nestavia do centra, nepokladá sa za dokonalú, ale dáva do centra jediného, ktorý môže uzdraviť rany a ten sa volá Ježiš Kristus." Správny postoj k vlastným ranám zohráva u kresťana dôležitú úlohu, vysvetlil pápež v ďalšej časti svojho príhovoru:

„V Ježišovi sú naše rany uzdravené. Robia nás solidárnymi, pomáhajú nám zbúrať múry, ktoré nás uväzňujú v elitárskom postoji, aby sme mali podnet stavať mosty a ísť v ústrety mnohým, čo smädia po rovnakej milosrdnej láske, ktorú nám môže uhasiť jedine Kristus. «Koľkokrát snívame o veľkých apoštolských plánoch, úzkostlivo vypracovaných do detailu – typických pre porazených generálov! Popierame tak históriu Cirkvi, ktorá je preslávená obeťami, nádejou, každodenným bojom a životom pomíňajúcim sa v službe a trpezlivej, namáhavej práci, pretože každá práca privádza pot na naše čelo"». Všímam si s určitými obavami, že existujú komunity, ktoré viac žijú starosťami o to, aby boli na bilbordoch, aby zaujímali priestory, robili dojem a ukazovali sa, miesto toho, aby si vyhrnuli rukávy a vyšli dotknúť sa bolestivej reality nášho veriaceho ľudu.

Ako nás znepokojuje reflexia čilského svätca [Alberta Hurtada], ktorý varoval: «Budú teda falošnými všetky tie metódy, ktoré natláčajú uniformitu, všetky tie, ktoré sa predstierajú, že nás nasmerúvajú k Bohu tým, že nás vedú k zabúdaniu na našich bratov. Všetky tie, ktoré nás vedú zatvárať oči pred vesmírom, miesto toho, aby nás učili otvoriť ich, aby sa všetko pozdvihlo k Stvoriteľovi všetkého bytia. Všetky tie, ktoré nás robia egoistami a robia nás zakuklenými do seba samých»

Boží ľud neočakáva a nepotrebuje superhrdinov, očakáva duchovných pastierov, zasvätených mužov a ženy, ktorí poznajú spolucítenie, ktorí vedia podržať za ruku, ktorí sa vedia pristaviť pri tom, kto padol a ako Ježiš, pomáhajú vymaniť sa z toho začarovaného kruhu „prežúvania" bezútešnosti, ktorá otravuje dušu."

3. V tretej časti svojho príhovoru sa pápež František venoval obrazu premeneného Petra, ktorý počas života s Ježišom spoznal svoje limity a vďaka tomuto poznaniu mohol lepšie plniť poslanie, ktoré mu zveril Ježiš.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 3/2018- 21. január 2018

Hymnus Glória a omšová modlitba dňa

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze boli tentokrát slová Evanjelia podľa Jána: «A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou» (Jn 1,14.16).

V slede katechéz o eucharistickom slávení sme videli, že úkon kajúcnosti nám pomáha zbaviť sa našej domýšľavosti a predstúpiť pred Boha takí, akí skutočne sme, vedomí si toho, že sme hriešnikmi, v nádeji na odpustenie. Práve zo stretnutia ľudskej biedy s Božím milosrdenstvom sa rodí vďačnosť vyjadrená v „Glória", «prastarom a ctihodnom hymne. Ním Cirkev, zhromaždená v Duchu Svätom, oslavuje a vzýva Boha Otca a Baránka» Úvod tohto hymnu - „Sláva Bohu na výsostiach" - preberá slová spevu anjelov pri narodení Ježiša v Betleheme, radostné ohlasovanie vzájomného objatia medzi nebom a zemou. Tento spev zapája aj nás, pohrúžených do modlitby: «Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle».

Po hymne Glória, alebo ak tento nie je, tak hneď po úkone kajúcnosti, dostáva modlitba osobitnú formu v orácii (modlitbe) nazvanej „kolekta", prostredníctvom ktorej sa vyjadruje špecifická povaha slávenia, meniaca sa podľa dní a období roka. S výzvou «modlime sa» kňaz vyzýva ľud zahĺbiť sa spolu s ním vo chvíli ticha, s cieľom uvedomiť si, že stojíme v Božej prítomnosti, a aby si každý vo svojom srdci vzbudil osobné úmysly, s ktorými sa zúčastňuje na svätej omši. Kňaz povie „modlime sa", po čom nasleduje chvíľa ticha: každý myslí na to, čo potrebuje, o čo chce prosiť v modlitbe.

Ticho sa nezužuje len na absenciu slov, ale slúži na to, aby sme sa pripravili načúvať iným hlasom: hlasu nášho srdca a predovšetkým hlasu Ducha Svätého. V liturgii charakter posvätného ticha závisí od toho, v ktorom momente sa nachádza: «Pri úkone kajúcnosti a po výzve na modlitbu napomáha chvíľa ticha sústredene sa vnoriť do seba; po čítaniach alebo po homílii pomáha veriacim rozjímať o tom, čo počuli; po prijímaní umožňuje vnútornú modlitbu chvály a vďakyvzdania».

Takže ticho pred úvodnou modlitbou napomáha zahĺbiť sa do seba samých a myslieť na dôvod toho, prečo sme tam. Preto je dôležité načúvať vlastnému vnútru, aby sme ho potom otvorili Pánovi. Možno prichádzame po dňoch únavy, radosti či bolesti a chceme to povedať Pánovi, vzývať jeho pomoc, prosiť, aby nám bol nablízku; máme chorých príbuzných a priateľov alebo takých, ktorí prechádzajú ťažkými skúškami; túžime odovzdať Bohu osud Cirkvi a sveta.

Na toto slúži krátke ticho pred tým, ako kňaz, dajúc dohromady úmysly každého jednotlivca, vyjadrí Bohu nahlas v mene všetkých spoločnú prosbu, ktorá uzatvára úvodné obrady, vykonávajúc doslova „kolektu", čiže zbierku jednotlivých úmyslov. Vrelo odporúčam kňazom zachovávať tento moment ticha a nenáhliť sa. Po výzve „Modlime sa" nech sa zachová ticho. Toto odporúčam kňazom. Bez tohto ticha riskujeme, že zanedbáme vnútornú sústredenosť.

Kňaz vyslovuje túto prosbu, túto modlitbu kolekty s rozopätými ramenami. [Pápež robí gesto.] Je to postoj oranta, ktorý si kresťania osvojili už od prvých storočí – o čom svedčia fresky z rímskych katakomb –, aby napodobnili Krista s roztvorenými ramenami na dreve kríža. A tam je Kristus modliacim sa orantom a je súčasťou modlitby! V Kristovi na kríži rozpoznávame kňaza, ktorý obetuje Bohu jemu milý kult, a síce synovskú poslušnosť.

V Rímskom ríte sú modlitby orácie stručné, avšak významovo bohaté: nad týmito modlitbami sa dá spraviť mnoho krásnych meditácií. Nádherných! Vrátiť sa k ich textom v meditácii, a to aj mimo svätej omše, nám môže pomôcť osvojiť si spôsob, ako sa obracať na Boha, o čo ho žiadať, aké slová použiť. Kiež sa liturgia pre nás všetkých stane jednou skutočnou školou modlitby.

Príhovor pred modlitbou Anjel Pána

Sviatok Pánovho krstu uzatvára obdobie Vianoc a pozýva nás pripomenúť si náš vlastný krst. Ježiš si želal prijať krst, ktorý ohlasoval a vysluhoval Ján Krstiteľ v Jordáne. Išlo o krst pokánia; všetci tí, čo prichádzali, vyjadrovali túžbu byť očistení od hriechov a s pomocou Božou sa usilovali začať nový život.

Vidíme tak veľkosť Ježišovej pokory – ten, ktorý bol bez hriechu si stal do radu s kajúcnikmi, zamiešal sa medzi nich, aby bol pokrstený vo vodách rieky. Koľko pokory je v Ježišovi! A týmto spôsobom preukázal to, čo sme slávili počas Vianoc: Ježišovu ochotu ponoriť sa do rieky človečenstva, vziať na seba nedokonalosť a slabosť ľudstva, zdieľať s ľuďmi ich túžbu po oslobodení a prekonaní všetkého, čo vzďaľuje od Boha a spôsobuje odcudzenie od bratov. Ako v Betleheme, tak i pri brehoch Jordánu je Boh verný svojmu prísľubu, že sa ujme osudu ľudských bytostí, a Ježiš je toho hmatateľným a definitívnym znamením. On sa nás všetkých ujal, všetkých sa nás ujíma, v živote, každý deň.

Dnešné evanjelium zdôrazňuje, že Ježiš «ako vystupoval z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostupoval na neho» (Mk 1,10). Duch Svätý, ktorý pôsobí od začiatku stvorenia a ktorý viedol Mojžiša a ľud na púšti, teraz v plnosti zostupuje na Ježiša, aby mu udelil silu na splnenie jeho misie vo svete. Duch Svätý je strojcom Ježišovho a tiež nášho krstu. On otvára oči nášho srdca pravde, plnej pravde. On nás pobáda kráčať v živote po ceste lásky. On je darom, ktorý každý z nás dostal od Otca v deň krstu. On, Svätý Duch nám sprostredkúva nehu Božieho odpustenia. A je to opäť on, Duch Svätý, čo dáva zaznieť zjavujúce slovo Otca: «Ty si môj Syn».

Sviatok Ježišovho krstu pozýva každého kresťana, aby si pripomenul svoj vlastný krst. Nemôžem sa vás pýtať, či si pamätáte svoj krst, lebo väčšina z vás bola ešte malými deťmi, tak ako ja; boli sme pokrstení ako deti. Opýtam sa vás ale inú otázku: poznáte dátum vášho krstu? Viete, v ktorý deň ste boli pokrstení? Každý nech popremýšľa. A ak ten dátum neviete alebo ste ho zabudli, tak keď prídete domov, spýtajte sa mamy, starej mamy, strýka, tety, starého otca, krstného otca, krstnej mamy: Kedy to bolo? Ten dátum by sme si mali stále pamätať, lebo je to pre nás sviatok, je to deň nášho prvotného posvätenia sa, je to dátum, keď nám Otec daroval Ducha Svätého, ktorý nás pobáda kráčať; je to dátum veľkého odpustenia. Nezabudnite: Aký je dátum môjho krstu?

Prosme Pannu Máriu o jej materskú ochranu, aby všetci kresťania vždy viac chápali dar krstu a usilovali sa ho dôsledne žiť, dosvedčujúc lásku Otca, Syna i Ducha Svätého.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  VI. - 2/2018- 14. január 2018

Bez Ježiša neexistujú Vianoce

katechéza Svätého Otca Františka

Úvod ku katechéze tvorilo čítanie z Lukášovho evanjelia: «Tu zastal pri pastieroch Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: "Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach".» (Lk 2,9- 12)

Dnes by som sa chcel s vami pristaviť pri význame sviatkov Narodenia Pána Ježiša Krista, ktoré v týchto dňoch prežívame vo viere a počas slávení. Stavba betlehemu a predovšetkým liturgia, prostredníctvom svojich biblických čítaní a svojich tradičných spevov, nám dávajú znovu prežívať ono «dnes», keď «sa nám narodil Spasiteľ, Kristus Pán».

V našich časoch, predovšetkým v Európe, sme svedkami istého druhu potierania podstaty Vianoc: v mene akéhosi falošného rešpektu, ktorý nie je kresťanský, a za ktorým sa často ukrýva snaha vytlačiť vieru na okraj, sa z tohto sviatku odstraňuje akákoľvek súvislosť s Ježišovým narodením. V skutočnosti je však práve táto udalosť [Ježišovho narodenia] tými jedinými skutočnými Vianocami! Bez Ježiša neexistujú Vianoce; je to nejaký iný sviatok, avšak nie Vianoce. Ak je v centre on, potom aj všetko navôkol, čiže svetielka, zvuky, rozličné miestne tradície, vrátane typických jedál, všetko prispieva k vytvoreniu atmosféry sviatku, avšak s Ježišom v centre. No ak odstránime jeho, svetlo hasne a všetko sa stáva predstieraným, vonkajškovým.

Prostredníctvom ohlasovania Cirkvi, sme my, tak ako pastieri z Evanjelia, vedení hľadať a nachádzať skutočné svetlo, to Ježišovo, ktorý, stávajúc sa človekom tak ako my, sa ukazuje prekvapujúcim spôsobom: rodí sa z chudobného neznámeho dievčaťa, ktoré ho privedie na svet v maštali, len s pomocou manžela ... Svet si nič nevšimne, avšak v nebi anjeli, ktorí vedia o čo ide, jasajú! A takto sa nám Boží Syn ukazuje aj dnes: ako Boží dar ľudstvu, ktoré je ponorené do noci a do mrákav spánku. Ešte aj dnes sme svedkami toho, že častokrát ľudstvo uprednostňuje tmu, lebo vie, že svetlo by odhalilo tie činy a tie myšlienky, za ktoré by sa muselo červenať a hrýzlo by ho svedomie. Tak uprednostňujeme zotrvávať vo tme a nezatriasť svojimi zlými návykmi.

Môžeme si teda položiť otázku, čo znamená prijať Boží dar, ktorým je Ježiš. Ako nás to on sám naučil prostredníctvom svojho života, znamená to dennodenne sa stávať nezištným darom pre tých, ktorých stretávame na našej ceste. Preto si na Vianoce vzájomne dávame dary. Tým skutočným darom pre nás je Ježiš, a tak ako on, aj my chceme byť darom pre druhých. A keďže chceme byť darom pre druhých, vzájomne si dávame dary - ako znak, znamenie tohto postoja, ktorému nás učí Ježiš: on, poslaný od Otca, bol darom pre nás a my sme darmi pre ostatných.

Apoštol Pavol nám ponúka zhrňujúce vysvetlenie, keď píše - a tieto Pavlove slová sú krásne: «Zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby [ ... ] sme žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne». Božia milosť "sa zjavila" v Ježišovi, v tvári Boha, ktorého Panna Mária priviedla na svet ako každé dieťa tohto sveta, on však neprišiel "zo zeme", prišiel "z neba", od Boha. Týmto spôsobom, prostredníctvom vtelenia Syna, nám Boh otvoril cestu nového života, založeného nie na egoizme, ale na láske. Ježišovo narodenie je tým najväčším gestom lásky nášho Nebeského Otca.

A nakoniec posledný dôležitý aspekt: na Vianoce môžeme vidieť, ako sú ľudské dejiny, ktorými hýbu mocní tohto sveta, navštívené Božími dejinami. A Boh do nich zapája tých, ktorí sú vytisnutí na okraj spoločnosti, ako prvých adresátov jeho daru, čiže spásy, ktorú Ježiš priniesol. S maličkými a opovrhnutými Ježiš vytvára priateľstvo, ktoré pokračuje v čase a ktoré živí nádej v lepšiu budúcnosť. Tieto osoby, reprezentované pastiermi z Betlehema, «ožiarila Pánova sláva». Bolí vylúčení na okraj, neobľúbení, opovrhovaní, a práve im sa zjavila tá veľká novina ako prvým. S týmito osobami, s maličkými a opovrhovanými, Ježiš vytvára priateľstvo, ktoré pokračuje v čase, a ktoré živí nádej v lepšiu budúcnosť. Týmto ľuďom, ktorých reprezentujú betlehemskí pastieri, sa zjavuje veľké svetlo, ktoré ich vedie priamo k Ježišovi. S nimi, a v každom čase, chce Boh budovať nový svet, svet, v ktorom už viac ľudia nie sú odmietaní, zneužívaní a zbedačení.

Drahí bratia a sestry, otvorme v týchto dňoch myseľ a srdce, aby sme prijali túto milosť. Ježiš je Božím darom pre nás a ak ho prijmeme, aj my sa tak môžeme stať pre druhých Božím darom, predovšetkým pre tých, čo nikdy nezakúsili pozornosť a nehu. Veď koľko ľudí vo svojom živote nikdy nezakúsilo pohladenie, láskavú pozornosť, gesto nehy ... Vianoce nás podnecujú urobiť to. Takto sa Ježiš opäť príde narodiť do života každého z nás a cez nás je aj naďalej darom spásy pre maličkých a vylúčených. 

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice Udavskom  Ročník  V. - 53/2017 - 31. december 2017

Kresťan je radostný, a má na to pádne dôvody

homília Svätého Otca Františka

Svätý Otec identifikoval tri aspekty tejto radosti. V prvom rade ide o radosť, ktorá sa rodí z odpustenia: «Pán zrušil tvoj rozsudok». Pápež nás preto vyzýva, aby sme sa radovali a nežili vlažným životom, pretože vieme, že nám bolo odpustené: "Toto je skutočný koreň kresťanskej radosti." Stačí pomyslieť na radosť väzňa, keď je prepustený, alebo na chorých, na mrzákov uzdravených v evanjeliu. Je preto potrebné byť si vedomí vykúpenia, ktoré nám priniesol Ježiš:

"Jeden filozof kritizoval kresťanov, on sám sa označoval za agnostika alebo ateistu, nepamätám si presne, ale kritizoval kresťanov a hovoril: «Nuž títo - kresťania - hovoria, že majú Vykupiteľa; ja im uverím, uverím vo Vykupiteľa, keď budú mať na tvári výraz vykúpených, výraz radosti, že sú vykúpení.» Ale ak ty máš smutnú tvár, ako môžem uveriť, že si vykúpený, že tvoje hriechy boli odpustené? Toto je prvý bod, prvé posolstvo dnešnej liturgie: je ti odpustené, každému z nás je odpustené."

"Boh je Bohom odpustenia", povedal Svätý Otec a povzbudil prítomných prijať toto odpustenie a ísť ďalej s radosťou, pretože Pán odpúšťa aj tie činy, ktoré konáme zo slabosti. Ako druhý dôvod pozývajúci k radosti uviedol pápež František to, že Pán stojí pri nás: Pán "kráča s nami" od chvíle, keď zavolal Abrama, ,Je medzi nami", v našich skúškach, problémoch, radostiach, vo všetkom. Pápež preto povzbudil prítomných, aby počas dňa venovali "pár slov Pánovi, ktorý je po našom boku", v našom živote.

Tretím aspektom radosti je nenechať "klesnúť ruky" v nešťastí, pokračoval Svätý Otec: "Životný pesimizmus nie je kresťanský. Pramení z toho, keď si človek neuvedomuje, že mu bolo odpustené, korení v tom, že dotyčný nikdy nepocítil Božie pohladenie. A Evanjelium, môžeme povedať, nám ukazuje túto radosť: "Mária plná radosti vstala a ponáhľala sa", aj radosť nás vždy pobáda k rezkosti, pretože milosť Ducha Svätého nepozná pomalosť ... Duch Svätý ide vždy rezko, vždy nás pobáda ísť ďalej a ďalej, ako vietor v plachtách na lodi ... "

Ide tu skrátka o takú radosť, v dôsledku ktorej sa dieťa v lone Alžbety zachvelo pri jej stretnutí s Máriou, dodal pápež František v závere svoje homílie: "Nuž toto je tá radosť, o ktorej nám hovorí Cirkev. Buďme, prosím, radostnými kresťanmi, naplno sa usilujme, aby bolo badať našu vieru, že sme vykúpení, že Pán nám všetko odpustil, a ak sa aj pošmykneme, on nám rovnako odpustí, pretože je Bohom odpustenia. Lebo Pán je medzi nami a nenechá naše ruky ochabnúť. Toto je dnešné posolstvo: "Vstaň." To Ježišovo "vstaň" adresované chorým: "Vstaň, choď, radostne volaj, raduj sa, jasaj a plesaj celým srdcom."

Narodenie Ježiša Krista V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem Jeho pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.
V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: "Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach." A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili: "Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle."

Návšteva pastierov

Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: "Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán." Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach. Keď ich videli, vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťati. A všetci, ktorí to počúvali, divili sa nad tým, čo im pastieri rozprávali. Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.

Pastieri sa potom vrátili a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané. 

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 52/2017 – 24. december 2017

Zhrnutie úspešnej cesty do Ázie

katechéza Svätého Otca Františka

„Ježiš povedal: «Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach»" (Mt 5,13-16).

Dnes by som chcel hovoriť o apoštolskej ceste, ktorú som vykonal v predošlých dňoch v Mjanmarsku a Bangladéši. Bol to jeden veľký Boží dar, a preto mu vzdávam vďaky za všetko, osobitne za stretnutia, ktoré som mohol uskutočniť. Obnovujem vyjadrenie mojej vďačnosti autoritám oboch krajín, ako aj ich príslušným biskupom, za všetku prácu na prípravách, ako aj za pohostinnosť venovanú mne a mojim spolupracovníkom. Úprimné „ďakujem" chcem adresovať mjanmarskému a bangladéšskemu ľudu, ktorí mi ukázali veľkú vieru a prejavili veľkú náklonnosť: ďakujem!

Je to po prvýkrát, čo Petrov nástupca navštívil Mjanmarsko, a stalo sa tak krátko po tom, ako boli nadviazané diplomatické vzťahy medzi touto krajinou a Svätou stolicou.

Aj v tomto prípade som chcel vyjadriť blízkosť Krista a jeho Cirkvi ľudu, ktorý trpel z dôvodu konfliktov a útlakov, a ktorý teraz pomaly kráča smerom k novému stavu slobody a pokoja. Je to ľud, v ktorom je hlboko zakorenené budhistické náboženstvo so svojimi duchovnými a etickými princípmi a kde sú kresťania prítomní ako malé stádo a kvas Božieho kráľovstva. Túto živú a horlivú cirkev som mal potešenie utvrdiť vo viere a v jednote pri stretnutí s biskupmi krajiny a pri dvoch eucharistických sláveniach. Prvé sa konalo vo veľkom športovom areáli v centre Rangúnu a evanjelium toho dňa pripomenulo, že prenasledovania kvôli viere v Ježiša sú pre jeho učeníkov niečo normálne, ako príležitosť ku svedectvu , kde sa im však „ani vlas z hlavy nestratí"

Druhá svätá omša, posledná aktivita návštevy Mjanmarska, bola venovaná mladým: ako znamenie nádeje a osobitný dar Panny Márie v katedrále nesúcej jej meno. Na tvárach týchto mladých, plných radosti, som videl budúcnosť Ázie: budúcnosť patriacu nie tomu, kto konštruuje zbrane, ale tomu, kto zasieva bratstvo. Aj naďalej v znamení nádeje som požehnal základné kamene 16 kostolov, seminára a nunciatúry: [spolu] osemnásť! Okrem katolíckej komunity som mal možnosť stretnúť verejné autority Mjanmarska, povzbudzujúc úsilie o šírenie pokoja v krajine a vyjadrujúc pevnú nádej, že všetky rozličné zložky národa, bez výnimky, budú môcť spolupracovať pri tomto procese vo vzájomnej úcte.

V tomto duchu som chcel stretnúť predstaviteľov rozličných náboženských komunít prítomných v krajine. Osobitne najvyššej rade budhistických mníchov som prejavil úctu Cirkvi voči ich starobylej duchovnej tradícii, ako aj dôveru, že kresťania a budhisti budú môcť spoločne pomáhať ľuďom milovať Boha a blížneho, odmietajúc akékoľvek násilie a reagujúc na zlo dobrom.

Po Mjanmarsku som sa vydal do Bangladéša, kde som ako prvé vzdal úctu mučeníkom boja za nezávislosť, a zároveň aj „Otcovi národa". Populácia Bangladéša je drvivou väčšinou moslimského náboženstva, a tak moja návšteva – po stopách blahoslaveného Pavla VI. a svätého Jána Pavla II. – predstavovala ďalší krok v prospech úcty a dialógu medzi kresťanstvom a islamom.

Verejným predstaviteľom krajiny som pripomenul, že Svätá stolica už od začiatku podporovala vôľu bengálskeho ľudu konštituovať sa ako nezávislý národ, ako aj požiadavku, aby sa v ňom vždy chránila náboženská sloboda. Osobitne som chcel vyjadriť Bangladéšu solidaritu v jeho úsilí pomáhať utečencom Rohingom, masovo prúdiacim na jeho územie, kde už hustota obyvateľstva patrí medzi tie najvyššie na svete.

Svätá omša slávená v jednom historickom parku v Dháke bola obohatená vysviackou šestnástich kňazov, a toto bolo jednou z najvýznamnejších a najradostnejších udalostí cesty. V skutku, ako v Bangladéši, tak aj v Mjanmarsku i v ďalších krajinách juhovýchodnej Ázie, vďaka Bohu povolania nechýbajú, sú znamením živých komunít, kde zaznieva hlas Pána, ktorý povoláva nasledovať ho. Zdieľal som túto radosť s biskupmi Bangladéša a povzbudil som ich v ich veľkodušnej práci v prospech rodín, chudobných, v prospech vzdelávania, dialógu a sociálneho zmieru. A zdieľal som túto radosť s mnohými kňazmi, zasvätenými ženami a mužmi krajiny, ako aj so seminaristami, novickami a novicmi, v ktorých som videl ratolesti Cirkvi v tejto zemi.

V Dháke sme prežívali silný moment medzináboženského a ekumenického dialógu, ktorý mi dal príležitosť dať dôraz na otvorenosť srdca ako základ pre kultúru stretnutia, harmónie a pokoja. Okrem toho som navštívil „Dom Matky Terezy", kde svätica bývala počas svojich pobytov v tomto meste, a ktorý hostí mnohé siroty a osoby so znevýhodnením. Sestry tam podľa svojej charizmy každý deň žijú modlitbou adorácie a službou chudobnému a trpiacemu Kristovi. A naozaj nikdy na ich perách nechýba úsmev: sú to sestry, ktoré sa mnoho modlia, ktoré slúžia trpiacim, a vždy s úsmevom na perách. Je to jedno krásne svedectvo. Veľmi ďakujem týmto sestričkám.

Posledné podujatie bolo s mladými Bangladéšanmi - bolo bohaté na svedectvá, spevy a tance. Ako skvelo tancujú títo Bangladéšania! Výborne vedia tancovať! Bola to oslava, ktorá ukázala radosť Evanjelia prijatého touto kultúrou; radosť zúrodnená obeťami mnohých misionárov, mnohých katechétov a kresťanských rodičov. Na stretnutí boli prítomní aj mladí moslimovia, ako aj mladí ďalších náboženstiev – znamenie nádeje pre Bangladéš, pre Áziu a pre celý svet. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 50//2017 – 10. december 2017

Adventné obdobie - pripravujeme sa na slávenie vianočných sviatkov

Advent - príchod Krista, ktorý túžobne očakávame. V prvom rade sa pripravujeme na slávenie Vianoc, tajomstvo vtelenia. Chválime Boha, ktorý tak miloval svet, že nám poslal svojho Syna. Vianočné sviatky a príprava na ne majú svoj hlbší zmysel v príprave našich sŕdc na Božiu milosť vo sviatostiach.

Druhý príchod Krista sa teda deje v našich srdciach najmä prijímaním svätého prijímania. Advent nám pripomína, že Kristus prišiel, ale aj že príde. A život veriacich je neustálym a bdelým očakávaním toho príchodu. Nejde iba o to, aby sme pripomenuli historickú udalosť, ktorá sa stala pred 2000 rokmi v malej judejskej dedinke. Oveľa potrebnejšie je pochopiť, že celý náš život musí byť adventom, bdelým očakávaním nového konečného príchodu Krista. Prvou adventnou nedeľou (v tomto roku 3. decembra) sa pre kresťanov začína obdobie adventu, prípravy na slávenie narodenie Ježiša. Slovo advent pochádza z latinského adventus a znamená príchod. Symbolom adventného obdobia, ktoré trvá štyri týždne, je adventný veniec so štyrmi sviecami - tie sa postupne zapaľujú počas štyroch adventných nedieľ. Postupne do Vianoc sa zapaľuje jedna sviečka za druhou. Najčastejšie sú sviečky tmavomodré alebo fialové symbolizujúce liturgické farby adventných nedieľ.

Cirkevný rok sa v Katolíckej cirkvi končí sviatkom Krista Kráľa a adventom sa začína nový cirkevný rok.

Štvortýždňové obdobie adventu je pre veriacich najmä časom duchovnej prípravy a pokánia pred slávením Vianoc, radostnej spomienky na Narodenie Pána. V tomto období sa veriaci v katolíckych, evanjelických a ďalších kresťanských chrámoch schádzajú k modlitbám a zamysleniam, konajú sa v nich aj mnohé adventné koncerty. Chrámové rúcho v advente je fialové.

Prvá adventná nedeľa je súčasne v katolíckej cirkvi začiatkom nového liturgického roka. V katolíckej cirkvi je prvá adventná nedeľa už tradične aj dňom celocirkevnej zbierky na charitu.

Adventná predvianočná príprava sa spomína v Ríme už za pápeža Leva I. Veľkého (440-461). Iný záznam o advente pochádza z Francúzska, kde koncil v meste Macon v r. 582 nariadil, aby sa príprava na slávenie vianočných sviatkov začala od prvej nedele po sviatku sv. Martina. Adventné obdobie v tejto forme zahrnovalo šesť nedieľ a malo pôstno – kajúcny charakter. Pápež Gregor I. Veľký (590-604) skrátil adventné obdobie na štyri nedele (symbolizujúce 4 000 rokov čakania na Mesiáša od vyhnania prvých rodičov z raja) a je pôvodcom adventných kázní v Bazilike Santa Maria Maggiore. Svoju definitívnu formu nadobudol advent v 8. – 9. storočí.

V r. 1362 pápež Urban V. (1362-1370), ktorý aj po svojom zvolení za pápeža žil ako benediktínsky mních, zaviedol pôstne pravidlá pre adventné obdobie.

Obsah adventnej doby výstižne vyjadrujú staré adventné piesne – roráty – zostavené podľa biblických textov, prevažne prorockých. Roráty sa začínali pred svitaním a pripomínali, že pred narodením Krista ľudstvo „kráčalo v tmách" (Iz 9,2). Názov roráty pochádza z najznámejšej latinskej adventnej piesne pochádzajúcej zo 16. storočia z Francúzska: „Rorate coeli de super ..." („Rosu dajte nebesia zhora ...").

Význam adventu

Adventná doba nie je našťastie len časom nákupnej horúčky. Má predovšetkým svoj duchovný obsah. Vyzýva nás k stretnutiu s Kristom v našom každodennom živote a pripravuje nás na jeho slávny druhý príchod.

História adventného venca

Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Aj Biblia hovorí o venci ako o prejave úcty, radosti a víťazstva. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný, a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, ako kráľ a osloboditeľ. Rozlievajúce sa svetlo z horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Krista, ktorý rozptyľuje temnotu a strach, pretože on je „Svetlo sveta" (Jn, 8,12).

Začiatkom 19. storočia, v roku 1808 sa narodil v Hamburgu Johann Henrich Wichern. Bol najstarším synom a mal ešte 7 súrodencov. Neskôr sa stal vychovávateľom a študoval teológiu, aby sa mohol stať evanjelickým pastorom. Johann H. Wichern potom pôsobil ako učiteľ v hamburskej nedeľnej škole. V túžbe postarať sa chudobných ľudí, sa rozhodol zriadiť predovšetkým pre chudobné a opustené deti útulok. Neskôr sa mu vďaka milodarom a tvrdej práci podarilo jeho plán zrealizovať. Dom nazval Drsný dom, v ktorom opustené deti v jeho opatere boli nielen ubytované, ale sa aj priúčali remeslu. Na základe neustálych otázok týchto detí, koľko dní ešte zostáva do Vianoc, sa rozhodol vyrobiť drevený veniec s 24 sviečkami - 19 tenšími, ktoré predstavovali všedné dni a 4 hrubšími sviečkami, symbolizujúcimi štyri adventné nedele.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 49//2017 – 3. december 2017

Svätá omša znamená byť opäť na Kalvárii

katechéza Svätého Otca Františka

«S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa. Nepohŕdam Božou milosťou» (Gal 2,19-21).

Pri pokračovaní v katechézach o svätej omši si môžeme položiť otázku: čo je v podstate svätá omša? Svätá omša je pamiatkou Kristovho paschálneho tajomstva. Ona nás robí účastnými na jeho víťazstve nad hriechom a smrťou a dáva plný význam nášmu životu. Aby sme pochopili hodnotu svätej omše, musíme predovšetkým chápať biblický význam „pamiatky". Táto «nie je len spomienkou» – pamiatka nie je čisto len spomienkou – «na minulé udalosti, ale pamiatka ich istým spôsobom sprítomňuje a aktualizuje. Práve takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život».  Ježiš Kristus svojím utrpením, smrťou, zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením doviedol Paschu k naplneniu. A svätá omša je pamiatkou tej jeho Paschy, jeho „exodu", ktorý uskutočnil pre nás, aby nám dal vyjsť z otroctva a voviedol nás do zasľúbenej zeme večného života. Nie je iba spomienkou, nie, je niečím viac: je sprítomnením toho, čo sa stalo pred dvadsiatimi storočiami.

Eucharistia nás vždy privádza k vrcholu spásonosnej činnosti Boha: Pán Ježiš, stávajúc sa pre nás rozlámaným chlebom, vylieva na nás celé svoje milosrdenstvo a svoju lásku, ako to urobil na kríži, aby tak obnovil naše srdce, náš život a spôsob budovania vzťahu s ním a s bratmi. Druhý vatikánsky koncil hovorí: «Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus, uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia». Každé eucharistické slávenie je lúčom toho nezapadajúceho slnka, ktorým je zmŕtvychvstalý Ježiš. Zúčastniť sa na svätej omši, osobitne na nedeľnej, znamená vstúpiť do víťazstva Zmŕtvychvstalého, byť ožiarení jeho svetlom, ohriati jeho teplom. Prostredníctvom eucharistického slávenia nás Duch Svätý robí účastnými na Božom živote, ktorý je schopný premeniť celú našu smrteľnú existenciu. A pri jeho prechode zo smrti do života, z času do večnosti, Pán Ježiš pri konaní Paschy berie so sebou aj nás. Pri svätej omši sa uskutočňuje Pascha. Pri svätej omši sme s Ježišom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a on nás posúva vpred, k večnému životu. V omši sa spájame s ním. Ba ešte viac, Kristus žije v nás a my žijeme v ňom: «S Kristom som pribitý na kríž» – hovorí svätý Pavol. «Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa». Takto zmýšľal Pavol.

Naozaj, jeho krv nás oslobodzuje od smrti a od strachu z nej. Oslobodzuje nás nielen z nadvlády fyzickej smrti, ale aj z duchovnej smrti, ktorou je zlo, hriech, a ktorá nás ovládne zakaždým, keď padáme za obeť hriechu, či už nášho, alebo iných. A tak sa náš život znečisťuje, prichádza o krásu, stráca význam, vädne.

Kristus nám naopak život prinavracia; Kristus je plnosťou života a keď sa konfrontoval so smrťou, navždy ju zničil: «Svojím zmŕtvychvstaním premohol smrť a obnovil život». Kristova Pascha je definitívnym víťazstvom nad smrťou, lebo on premenil svoju smrť na najvyšší skutok lásky. Zomrel z lásky! A v Eucharistii nám chce komunikovať túto svoju veľkonočnú, víťaznú lásku. Ak ho prijímame s vierou, aj my môžeme skutočne milovať Boha a blížneho, môžeme milovať tak, ako on miloval nás, darujúc život.

Ak je Kristova láska vo mne, môžem sa plne darovať druhému, vo vnútornej istote, že ak by ma ten druhý azda zranil, ja nezomriem; ináč by som sa musel brániť. Mučeníci darovali život práve v tejto istote o Kristovom víťazstve nad smrťou. Len ak zakúsime túto Kristovu moc, moc jeho lásky, sme skutočne slobodní darovať sa bez strachu. A toto je svätá omša: vstúpiť do tohto Ježišovho utrpenia, smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia. A keď ideme na svätú omšu, akoby sme išli na Kalváriu, je to to isté. Len si pomyslite: keby sme išli na Kalváriu – zapojme svoju predstavivosť – a sme v tej chvíli tam, vediac, že ten muž je Ježiš... No dovolili by sme si baviť sa medzi sebou, fotiť, robiť tak trochu divadlo? Nie! Pretože to je Ježiš! Určite by sme boli v tichu, v plači a aj v radosti, že sme zachránení. Keď vstupujeme do kostola, aby sme slávili svätú omšu, pomyslime na toto: vstupujem na Kalváriu, kde Ježiš dáva za mňa svoj život. A tak zmizne každé divadlo, zmizne vyrušovanie, púšťanie poznámok a všetky tieto veci, ktoré nás vzďaľujú od tejto tak krásnej skutočnosti, akou je svätá omša, Ježišov triumf.

Myslím, že teraz je jasnejšie ako sa Veľká noc sprítomňuje a uskutočňuje zakaždým, keď slávime svätú omšu, čiže zmysel pamiatky. Účasť na Eucharistii nám dáva vstúpiť do Kristovho paschálneho tajomstva, dáva nám prejsť spolu s ním zo smrti do života, čiže [sme tam] na Kalvárii. Svätá omša znamená zopakovať Kalváriu, nie je to nejaké divadlo.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 48//2017 – 26. november 2017

Svätá omša je modlitbou

katechéza Svätého Otca Františka

Úvodom ku katechéze Svätého Otca bol úryvok z Evanjelia podľa Lukáša: «Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov." Povedal im: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia"» (Lk 11,1-4).

Pokračujeme v katechézach o svätej omši. Pre to, aby sme pochopili krásu eucharistického slávenia, chcem začať s jedným veľmi jednoduchým aspektom: svätá omša je modlitbou, ba viac, je modlitbou „par excellence", tou najvyššou, najvznešenejšou a zároveň tou „najkonkrétnejšou". V skutku je stretnutím lásky s Bohom prostredníctvom jeho slova a Ježišovho Tela a Krvi. Je to stretnutie s Pánom.

Najprv však musíme odpovedať na jednu otázku. Čo v skutočnosti je modlitba? Predovšetkým je dialógom, osobným vzťahom s Bohom. Človek bol stvorený ako bytosť v osobnom vzťahu s Bohom; ako bytosť vo vzťahu, ktorá nachádza svoju plnú realizáciu jedine v stretnutí so svojím Stvoriteľom. Cesta života smeruje k definitívnemu stretnutiu sa s Pánom.

Kniha Genezis tvrdí, že človek bol stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý je Otcom, Synom a Duchom Svätým, jedným dokonalým vzťahom lásky, ktorý je jednotou. Z toho môžeme rozumieť, že my všetci sme boli stvorení tak, aby sme vstúpili do dokonalého vzťahu lásky, v neustálom darovaní sa a prijímaní sa, aby sme tak našli plnosť nášho bytia. Keď Mojžiš tvárou v tvár horiacemu kru prijíma povolanie od Boha, pýta sa ho, aké je jeho meno. A čo Boh odpovedá? «Ja som, ktorý som!». Tento výraz v jeho pôvodnom význame vyjadruje prítomnosť a priazeň; a vskutku, hneď nato Boh dodáva: «Pán, Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba». Tak aj Kristus, keď povoláva svojich učeníkov, volá ich, aby zostali s ním. Toto je teda tou najväčšou milosťou: môcť zakúsiť, že svätá omša, eucharistia, je privilegovanou chvíľou pre zotrvávanie s Ježišom a cez neho s Bohom a s bratmi.

Modliť sa, tak ako každý skutočný dialóg, znamená aj vedieť zotrvať v tichu – počas dialógov sú chvíle ticha –, v tichu spoločne s Ježišom. A keď ideme na svätú omšu, možno prichádzame o päť minút skôr a začíname sa rozprávať s tým, kto je pri mne. Nie je to však chvíľa na klebetenie, je to moment ticha, aby sme sa pripravili na dialóg. Je to chvíľa sústredenia sa v srdci, aby sme sa pripravili na stretnutie s Ježišom.

Ticho je totiž veľmi dôležité. Pamätajte na to, čo som povedal minulý týždeň: nejdeme na akési predstavenie, prichádzame na stretnutie s Pánom a ticho nás pripravuje a sprevádza. Zotrvajme v tichu spoločne s Ježišom. A z tajomného ticha Boha vychádza jeho Slovo, ktoré zaznieva v našom srdci. Sám Ježiš nás učí ako je skutočne možné „zotrvávať" s Otcom a ukazuje nám to svojou modlitbou. Evanjeliá nám ukazujú Ježiša, ktorý sa uchyľuje na odľahlé miesta, aby sa modlil; učeníci, vidiac tento jeho dôverný vzťah s Otcom, cítia túžbu mať na tom účasť a pýtajú sa ho: «Pane, nauč nás modliť sa».

Počuli sme to skôr, v čítaní na začiatku audiencie. Ježiš odpovedá, že prvou nevyhnutnou vecou k modlitbe je vedieť povedať „Otče". Dávajme si pozor: ak nedokážem povedať „otče" Bohu, nie som schopný modliť sa. Tak jednoduché. A takto sa musíme naučiť hovoriť „Otče". Povedať „Otec", čiže vstúpiť do jeho prítomnosti so synovskou dôverou. Avšak k tomu, aby sme sa mohli učiť, potrebujeme pokorne uznať, že máme potrebu byť vyučovaní a s jednoduchosťou povedať: Pane, nauč ma modliť sa.

Toto je prvý bod: byť pokornými, uznať sa za synov, odpočívať v Otcovi, dôverovať mu. K tomu, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je nevyhnutné stať sa maličkými ako deti. V tom zmysle, že deti vedia dôverovať, vedia, že niekto sa o nich postará – o to, čo budú jesť, do čoho sa zaodejú a tak ďalej. Toto je prvý postoj: dôvera a dôvernosť, ako dieťa voči rodičom; vedieť, že Boh na teba pamätá, stará sa o teba, [gesto smerom k veriacim] o teba, o teba, o mňa, o všetkých.

Druhou predispozíciou, ktorá je tiež vlastná deťom, je nechať sa prekvapiť. Dieťa vždy kladie milión otázok, lebo túži objavovať svet; a žasne dokonca aj nad malými vecami, lebo preň je všetko nové. K tomu, aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, je treba zostať žasnúť. V našom vzťahu s Pánom, v modlitbe, pýtam sa: dovolíme si žasnúť? Alebo si myslíme, že modlitba je hovoriť k Bohu tak ako papagáje? Nie, znamená to dôverovať a otvoriť srdce, aby sme zostali žasnúť. Nechávame sa prekvapiť Bohom, ktorý je vždy Bohom prekvapení? Lebo stretnutie s Pánom je vždy živým stretnutím, nie ako stretnutie z múzea. Je to živé stretnutie, a my ideme na svätú omšu, nie do múzea. Prichádzame na živé stretnutie s Pánom.

V evanjeliu sa hovorí o istom Nikodémovi, staršom mužovi s istou autoritou v Izraeli, ktorý ide za Ježišom, aby ho spoznal; a Pán mu hovorí o nevyhnutnosti „znovu sa narodiť zhora". Čo to však znamená? Dá sa „znovu sa narodiť"? Je možné vrátiť sa k tomu, aby sme vnímali chuť, radosť, úžas života aj tvárou v tvár mnohým tragédiám?

Toto je jedna podstatná otázka našej viery a toto je túžbou každého skutočného veriaceho: túžba po znovuzrodení, radosť začať odznova. Máme túto túžbu? Každý jeden z nás: Mám túžbu vždy sa znovuzrodiť, aby som stretol Pána? Máte túto túžbu? Popravde, dá sa ľahko stratiť, lebo v dôsledku mnohých aktivít, mnohých plánov, ktoré treba uskutočniť, nakoniec nám zostáva málo času a strácame z pohľadu to, čo je podstatne dôležité: náš život srdca, náš duchovný život, náš život, ktorý je stretávaním sa s Pánom v modlitbe. V skutku, Pán nás prekvapuje ukazujúc nám, že nás miluje aj v našich slabostiach. «Ježiš Kristus [...] je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta»+ . Tento dar, zdroj skutočnej útechy – veď Pán nám vždy odpúšťa, a toto dáva útechu, je to skutočnou útechou –, to je dar, ktorý nám bol daný prostredníctvom Eucharistie, tej svadobnej hostiny, pri ktorej Ženích stretáva našu krehkosť.

Môžem povedať, že keď pristupujem k svätému prijímaniu na svätej omši, Pán sa stretáva s mojou krehkosťou? Áno! Môžeme to povedať, lebo je to pravda! Pán sa stretáva s našou krehkosťou, aby nás znovu priviedol k nášmu prvému povolaniu: byť na obraz a podobu Boha. Toto je prostredie Eucharistie, toto je modlitba. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 47//2017 – 19. november 2017

Úvod k cyklu o svätej omši

katechéza Svätého Otca Františka

«[Ježiš povedal:] Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. » (Jn 6,47-51) Dnes začíname novú sériu katechéz, ktorá zameria svoj pohľad na „srdce" Cirkvi, čiže na Eucharistiu. Pre nás kresťanov je zásadne dôležité dobre porozumieť hodnote a významu svätej omše, aby sme náš vzťah s Bohom žili čoraz plnšie.

Nesmieme zabudnúť na veľký počet kresťanov, ktorí na celom svete počas dvoch tisícročí dejín odolávali až na smrť, aby bránili Eucharistiu; a koľkí ešte aj dnes riskujú život, aby sa mohli zúčastniť na nedeľnej svätej omši. V roku 304 počas Diokleciánových prenasledovaní prichytili skupinku kresťanov zo severnej Afriky ako slávili svätú omšu v jednom dome a boli zatknutí. Rímsky prokonzul sa ich pri výsluchu opýtal, prečo tak konali, hoci vedeli, že je to absolútne zakázané. Oni odpovedali: «Bez nedele nemôžeme žiť», čo znamenalo: ak nemôžeme sláviť Eucharistiu, nemôžeme žiť, náš kresťanský život by zahynul.

V skutku, Ježiš povedal svojim učeníkom: « Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň».

Títo kresťania zo severnej Afriky boli zabití kvôli sláveniu Eucharistie. Zanechali svedectvo o tom, že kvôli Eucharistii je možné zrieknuť sa pozemského života, lebo ona nám dáva večný život, tým, že nás robí účastnými na Kristovom víťazstve nad smrťou. Je to svedectvo, ktoré dolieha na nás všetkých a žiada si odpoveď, čo pre každého z nás znamená zúčastniť sa na obete svätej omše a pristúpiť k Pánovmu stolu. Hľadáme ten zdroj, z ktorého „vytryskuje živá voda" pre večný život? Ten, ktorý robí z nášho života duchovnú obetu chvály a vďakyvzdania a robí z nás s Kristom jedno telo? Toto je ten najhlbší význam svätej Eucharistie, ktorá znamená „vďakyvzdanie": vďakyvzdanie Bohu Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, ktorý nás zapája do svojho spoločenstva lásky a premieňa nás.

V budúcich katechézach by som chcel dať odpoveď na niektoré dôležité otázky týkajúce sa Eucharistie a svätej omše, aby sme znovuobjavili či objavili, ako prostredníctvom tohto tajomstva viery žiari Božia láska. Druhý vatikánsky koncil bol silne motivovaný túžbou viesť kresťanov k chápaniu veľkosti viery a krásy stretnutia s Kristom. Z tohto dôvodu bolo nevyhnutné predovšetkým uskutočniť pod vedením Ducha Svätého vhodnú obnovu liturgie, lebo Cirkev z nej neustále žije a vďaka nej sa obnovuje.

Centrálnou témou, ktorú zdôraznili konciloví otcovia, je liturgická formácia veriacich, nevyhnutná pre skutočnú obnovu. A práve toto je cieľom aj tohto cyklu katechéz, ktorý dnes začíname: rásť v poznaní tohto veľkého daru, ktorý nám Boh daroval v Eucharistii. Eucharistia je úžasnou udalosťou, v ktorej sa Ježiš Kristus, náš život, stáva prítomným. Byť účastný na svätej omši «znamená ešte raz prežiť Pánovo utrpenie a jeho spásonosnú smrť. Je to teofánia: Pán sa sprítomňuje na oltári, aby bol obetovaný Otcovi za spásu sveta».

Pán je tam s nami, je prítomný. Mnohokrát však ideme [na svätú omšu] a obzeráme sa po veciach a klebetíme medzi sebou, zatiaľ čo kňaz slávi eucharistiu... a neslávime popri ňom. Je tu však Pán! Ak by sem dnes prišiel prezident krajiny alebo nejaká svetovo veľmi dôležitá osoba, je isté, že my všetci by sme boli pri nej blízko, chceli by sme ju pozdraviť. No pomysli: keď ideš na svätú omšu, je tam Pán! A ty si roztržitý... Je tam Pán! Na toto musíme myslieť. – „Otče, omše sú však nudné" – „Čo to hovoríš? Že Pán je nudný?" – „Nie, nie. Nie omša, to kňazi." – „Nuž, kiež sa tí kňazi obrátia, ale je to Pán, ktorý je tam. Pochopil si?" Nezabudnite. Zúčastniť sa na svätej omši znamená znovu prežívať Pánovo utrpenie a jeho spásonosnú smrť.

Teraz sa pokúsime položiť si niektoré jednoduché otázky. Napríklad, prečo robíme znamenie kríža a skutok kajúcnosti na začiatku omše? To je jedna otázka. A tu by som chcel urobiť malú vsuvku. Videli ste, ako sa deti prežehnávajú? Nevieš čo to robia, či je to znamenie kríža alebo naznačujú niečo iné. Robia takto [pápež imituje neurčité pohyby]... Treba naučiť deti dobre sa prežehnať. Tak sa začína svätá omša, tak sa začína život, tak sa začína deň. Význam toho je, že sme vykúpení Pánovým krížom. Sledujte deti a dobre ich naučte urobiť znamenie kríža.

A tie čítania počas svätej omše, prečo sú tam? Prečo sa v nedeľu čítajú tri čítania a po iné dni dve? Prečo sú tam? Čo znamenajú liturgické čítania a načo sa čítajú? Alebo, prečo v istom momente kňaz, ktorý predsedá sláveniu, hovorí: „Hore srdcia"? Nehovorí: „Hore naše telefóny, aby sme si urobili fotku!" Nie, je to nepekná vec! A poviem vám, že mi je z toho veľmi smutno, keď slávim svätú omšu tu na námestí alebo v bazilike a vidím zdvihnuté mnohé telefóny a nielen veriacich, aj niektorých kňazov a aj biskupov. Ale prosím vás! Svätá omša nie je nejaké predstavenie: ideme sa ňou stretnúť s Pánovým utrpením a zmŕtvychvstaním. Preto kňaz hovorí: „Hore srdcia". Čo to znamená? Pamätajte si: žiadne telefóny.

Je veľmi dôležité vrátiť sa k základom, znovuobjaviť to, čo je zásadne dôležité, prostredníctvom toho, čoho sa dotýkame a čo vidíme pri slávení sviatostí. Žiadosť apoštola Tomáša, aby mohol vidieť a dotknúť sa rán po klincoch na Ježišovom tele, je túžba nejakým spôsobom sa „dotknúť" Boha, aby sme mu uverili. To, čo svätý Tomáš žiada od Pána je tým, čo my všetci potrebujeme: vidieť ho, dotknúť sa ho, aby sme ho mohli rozpoznať. Sviatosti vychádzajú v ústrety tejto ľudskej potrebe. Sviatosti, a osobitným spôsobom eucharistické slávenie, sú znakmi Božej lásky, privilegovanými spôsobmi ako sa s ním stretnúť.

A tak prostredníctvom týchto katechéz, ktoré dnes začíname by som chcel spolu s vami znovuobjaviť krásu ukrývajúcu sa v eucharistickom slávení, ktorá keď sa raz odhalí, dáva plný zmysel životu každého človeka. Nech nás Panna Mária sprevádza na tomto novom úseku cesty.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 46//2017 – 12. november 2017

 

Sme stvorení, aby sme milovali a boli milovaní - Anjel Pána so Svätým Otcom - 29. október

Túto nedeľu nám liturgia predkladá krátky, ale veľmi významný úryvok evanjelia (Mt 22,34-40). Evanjelista Matúš hovorí, že farizeji sa zišli, aby Ježiša vystavili skúške. Jeden z nich, učiteľ Zákona, mu položil túto otázku: «Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?» . Je to úskočná otázka, pretože v Mojžišovom zákone je vyše šesťsto predpisov. Ako rozlíšiť medzi týmito všetkými to najväčšie prikázanie? Ale Ježiš bez akéhokoľvek zaváhania odpovedá: «Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!» A dodáva: «Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!».

Táto Ježišova odpoveď nie je samozrejmá, pretože medzi početnými predpismi židovského zákona boli tými najdôležitejšími prikázania Desatora, oznámené priamo Bohom Mojžišovi, ako podmienky uzatvorenia zmluvy s ľudom. No Ježiš chce dať porozumieť, že bez lásky k Bohu a k blížnemu niet opravdivej vernosti voči tejto zmluve s Pánom. Môžeš vykonať množstvo dobrých vecí, plniť mnoho predpisov, veľa dobrých vecí, ale ak nemáš lásku, je to neužitočné.

Potvrdzuje to ďalší text Knihy Exodus, nazývaný „Kniha zmluvy", kde sa hovorí, že nemožno zotrvávať v Zmluve s Pánom a zle zaobchádzať s tými, ktorí požívajú jeho ochranu. A kto sú tí, čo sa tešia jeho ochrane? Biblia hovorí: vdova, sirota, cudzinec, migrant, čiže ľudia najopustenejší a bezbranní.

Ježiš vo svojej odpovedi farizejom, ktorí mu položili otázku, sa im tiež snaží pomôcť, aby dali správny rebríček svojej nábožnosti, aby dali pravé miesto tomu, čo skutočne zaváži a tomu, čo je menej dôležité. Ježiš hovorí: «Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci». To sú tie najdôležitejšie; a ostatné závisia od týchto dvoch. A Ježiš presne takto žil svoj život: kázaním a konaním toho, na čom skutočne záleží a čo je podstatné, čiže lásky. Láska dáva elán a plodnosť životu a napredovaniu vo viere: bez lásky by rovnako život, ako aj viera zostali neplodnými.

To, čo nám Ježiš predkladá v tejto stati evanjelia je vynikajúci ideál, ktorý korešponduje s najautentickejšou túžbou nášho srdca. Boli sme totiž stvorení, aby sme milovali, a aby sme boli milovaní.

Boh, ktorý je Láska, nás stvoril, aby nás urobil účastnými na svojom živote, aby sme ním boli milovaní a aby sme ho milovali, a aby sme s ním milovali všetkých ostatných ľudí. Toto je Boží „sen" o človeku. A na jeho realizáciu potrebujeme jeho milosť, potrebujeme do seba prijať schopnosť milovať, ktorá pochádza od samotného Boha. Ježiš sa nám ponúka v Eucharistii práve pre to. V nej prijímame jeho Telo a Krv, čiže prijímame Ježiša v najvyššom vyjadrení jeho lásky, keď obetoval seba samého Otcovi pre našu spásu. Nech nám Panna Mária pomáha osvojiť si v našom živote to „veľké prikázanie" lásky.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 45//2017 – 5. november 2017

Svätí ako vitráže prežarujúce Božie svetlo - Anjel Pána so Svätým Otcom - 1. november

Slávnosť Všetkých svätých je „naším" sviatkom: nie z dôvodu, že my sme skvelí, ale preto, lebo Božia svätosť sa dotkla nášho života. Svätí nie sú dokonalými predlohami, ale osobami preniknutými Bohom. Môžeme ich prirovnať k vitrážam kostolov, ktoré prepúšťajú svetlo v rozličných farebných odtieňoch. Svätí sú naši bratia a sestry, ktorí prijali Božie svetlo vo svojom srdci a odovzdali ho svetu, každý podľa svojho „odtieňa". Ale všetci boli priehľadní, zápasili na odstránení škvŕn a temnôt hriechu, aby tak dali preniknúť jemnému Božiemu svetlu. Toto je cieľ života: dávať prenikať Božiemu svetlu, a je to aj cieľ nášho života. Vskutku, dnes sa v evanjeliu Ježiš obracia na svojich [učeníkov], na všetkých nás, a hovorí nám „Blahoslavení". Je to slovo, ktorým začína svoje ohlasovanie, ktoré je „evanjeliom", dobrou správou, pretože je to cesta šťastia. Kto je s Ježišom, je šťastný. Šťastie nespočíva vo vlastnení niečoho alebo v staní sa niekým, ale opravdivým šťastím je byť s Pánom a žiť pre lásku. Veríte, že je to tak? Pravé šťastie nie je v tom, že niečo máme alebo že sa niekým staneme; pravé šťastie je byť s Pánom a žiť láskou. Veríte tomu? Musíme napredovať, aby sme mali túto vieru.

Nuž, ingrediencie pre šťastný život sa nazývajú blahoslavenstvá: blažení sú jednoduchí, ponížení, ktorí dávajú miesto Bohu, ktorí dokážu plakať nad druhými a nad vlastnými zlyhaniami, ktorí zostávajú mierni, bojujú za spravodlivosť, sú milosrdní ku všetkým, uchovávajú si čistotu srdca, pracujú vždy pre pokoj a zotrvávajú v radosti, neprechovávajú nenávisť a aj vtedy, keď trpia, odpovedajú na zlo dobrom.

Hľa, blahoslavenstvá. Nepožadujú svetoborné činy, nie sú pre nadľudí, ale pre toho, kto zakusuje skúšky a námahy každodennosti, pre nás. Takíto sú svätí: dýchajú tak ako všetci vzduch znečistený zlom, ktoré je vo svete, ale na životnej ceste nikdy nestrácajú spred očí to, čo načrtol Ježiš, to, na čo ukazuje v blahoslavenstvách, ktoré sú ako mapa kresťanského života. Dnes je sviatok tých, čo dosiahli cieľ vytýčený touto mapou: nie iba svätcov z kalendára, ale množstva bratov a sestier „z vedľajších dverí", ktorých sme azda stretli a poznali.

Dnes je rodinný sviatok, sviatok toľkých jednoduchých a skrytých ľudí, ktorí v skutočnosti pomáhajú Bohu hýbať svet dopredu. A dnes je ich veľa! Je ich veľa. Ďakujeme týmto neznámym bratom a sestrám, ktorí pomáhajú Bohu posúvať svet dopredu, ktorí žijú medzi nami. Pozdravme ich teraz riadnym potleskom!

Predovšetkým – hovorí prvé blahoslavenstvo – sú „chudobnými v duchu". Čo to znamená? Že nežijú pre úspech, pre moc a peniaze; vedia, že kto hromadí poklady pre seba, nie je bohatý pred Bohom. Veria naopak, že pokladom ich života je Pán, že láska k blížnemu je jediným pravým zdrojom zisku. Neraz sme nespokojní, že nám niečo chýba alebo sa znepokojujeme, ak nepožívame takú úctu ako by sme chceli; pripomeňme si, že nie v tomto spočíva naša blaženosť, ale v Pánovi a v láske: len s ním, len vtedy keď milujeme, žijeme ako blahoslavení. Chcel by som napokon zacitovať ešte ďalšie blahoslavenstvo, ktoré sa nenachádza v evanjeliu, ale na konci Biblie a hovorí o konci života: „Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí umierajú v Pánovi". Zajtra sa od nás bude žiadať, aby sme modlitbou sprevádzali našich zosnulých, aby sa navždy tešili v Pánovi. Spomeňme si s vďačnosťou na našich drahých a modlime sa za nich.

Matka Božia, Kráľovná svätých a Brána do neba, nech oroduje za našu cestu svätosti a za našich drahých, ktorí nás predišli a už sa odobrali do nebeskej vlasti.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 45//2017 – 5. november 2017

Raj - cieľ našej nádeje

katechéza Svätého Otca Františka

„V izbách mnohých nemocníc či v celách väzníc sa tento zázrak opakuje nespočetnekrát: niet takej osoby, akokoľvek zle by žila, ktorej by zostávalo len zúfalstvo a bola by jej zakázaná milosť," zdôraznil Svätý Otec v katechéze. „Raj je objatím sa s Bohom, nekonečnou Láskou a vstupujeme doň vďaka Ježišovi, ktorý za nás zomrel na kríži," vysvetlil pápež. Preto v hodine smrti kresťan opakuje Ježišovi slová kajúceho zločinca: «Spomeň si na mňa», povedal pápež František a dodal: „Ten, kto spoznal Ježiša, sa už viac ničoho nebojí."

Ako úvod ku katechéze zaznelo čítanie z Lukášovho evanjelia: «Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ." A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!" Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé." Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva." On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji".»

Toto je posledná katechéza na tému kresťanskej nádeje, ktorá nás sprevádzala od začiatku tohto liturgického roka. A uzavriem ju hovoriac o raji, ako cieli našej nádeje.

«Raj» je jedným z posledných slov vyslovených Ježišom na kríži, adresovaných dobrému lotrovi. Pristavme sa na chvíľku pri tejto scéne. Na kríži Ježiš nie je sám. Po jeho boku, napravo a naľavo, sú dvaja zločinci. Niekto, prechádzajúc popred tie tri kríže vztýčené na Golgote, si možno s úľavou vydýchol, pomysliac si, že konečne bola vykonaná spravodlivosť, keď takto vydali ľudí na smrť. Vedľa Ježiša je aj kajúci vinník: ten, kto uznáva, že si zaslúžil tento strašný trest. Nazývame ho „dobrý lotor", ktorý, oponujúc tomu druhému, hovorí: My dostávame to, čo sme si našimi skutkami zaslúžili. Na Kalvárii, v ten tragický a svätý piatok, Ježiš speje až k extrému svojho vtelenia, svojej solidarity s nami hriešnikmi. Tam sa uskutočňuje to, čo prorok Izaiáš povedal o trpiacom Služobníkovi: «pripočítali ho k hriešnikom».

Tam, na Kalvárii, má Ježiš posledné stretnutie s hriešnikom, aby aj jemu široko roztvoril dvere svojho kráľovstva. Toto je zaujímavé: je to jediný raz, keď sa slovo „raj" objavuje v evanjeliách. Ježiš ho sľubuje tomu „úbohému zloduchovi", ktorý mal na dreve kríža odvahu obrátiť sa naňho s tou najpokornejšou z prosieb: «Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva». Nemal dobré skutky, čo by zavážili, nemal nič, no zveruje sa Ježišovi, ktorého uznáva ako nevinného, dobrého, tak odlišného od seba samého. Stačilo to slovo pokornej kajúcnosti, aby sa dotkol Ježišovho srdca.

Kajúci lotor nám pripomína náš pravý stav pred Bohom: že my sme jeho deti, že on voči nám zakusuje súcit, že je odzbrojený zakaždým, keď mu prejavíme túžbu po jeho láske. V izbách mnohých nemocníc či v celách väzníc sa tento zázrak opakuje nespočetnekrát: niet takej osoby, akokoľvek zle by žila, ktorej by zostávalo len zúfalstvo a bola by jej zakázaná milosť. Pred Boha všetci predstupujeme s prázdnymi rukami, tak trochu ako mýtnik z podobenstva, ktorý sa pristavil na modlitbu v chráme celkom vzadu. A zakaždým, keď človek, ktorý si posledný krát spytuje svedomie svojho života, zistí, že nedostatky omnoho prevažujú nad jeho dobrými skutkami, nemá zmalomyseľnieť, ale má sa zveriť Božiemu milosrdenstvu. A toto nám dáva nádej, toto nám otvára srdce! Boh je Otcom a až do poslednej chvíle očakáva náš návrat. A navrátenému márnotratnému synovi, ktorý začína vyznávať svoje viny, otec zatvára ústa objatím. Toto je Boh: takto nás miluje!

Raj nie je miestom z rozprávok, a ani začarovanou záhradou. Raj je objatím sa s Bohom, nekonečnou Láskou a vstupujeme doň vďaka Ježišovi, ktorý za nás zomrel na kríži. Tam, kde je Ježiš, je milosrdenstvo a šťastie; bez neho je chlad a temnota. V hodine smrti kresťan Ježišovi opakuje: „Spomeň si na mňa". A keby aj nebol viac nik, kto by si na nás spomenul, Ježiš je tam, po našom boku. Chce nás priviesť na to najkrajšie miesto, aké existuje. Chce nás tam vziať s tým málom či množstvom dobra, ktoré bolo v našom živote, aby sa nič nestratilo z toho, čo on už vykúpil. A do Otcovho domu privedie aj všetko to, čo v nás ešte potrebuje vykúpenie: nedostatky a pochybenia celého života. Toto je cieľ našej existencie: aby sa všetko naplnilo a bolo premenené v láske.

Ak tomuto veríme, smrť nám viac nebude naháňať strach a môžeme tiež dúfať, že z tohto sveta odídeme pokojným spôsobom, s množstvom dôvery. Ten, kto spoznal Ježiša, sa už viac ničoho nebojí. A aj my budeme môcť opakovať slová starého Simeona – ktorý bol tiež požehnaný stretnutím s Kristom – po celom živote strávenom v očakávaní: «Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka, v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu» A v tom momente konečne nebudeme viac nič potrebovať, nebudeme viac vidieť nejasným spôsobom. Nebudeme viac zbytočne plakať, lebo všetko pominulo; aj proroctvá, aj poznanie. Avšak láska nie, tá zostane. Lebo «láska nikdy nezanikne»

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 44//2017 – 29.október 2017

Blahoslavení tí, ktorí zomierajú v Pánovi

katechéza Svätého Otca Františka

Pred katechézou zaznelo čítanie z Jánovho evanjelia: «Ježiš povedal [Marte, Lazárovej sestre]: „Tvoj brat vstane z mŕtvych." Marta mu vravela: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení." Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?" Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet."» (Jn 11,23-27)

Dnes by som chcel uviesť do konfrontácie kresťanskú nádej so skutočnosťou smrti - tou realitou, ktorú má naša moderná civilizácia tendenciu čoraz viac vymazávať. A tak, keď sa smrť priblíži k našim blízkym alebo k nám samotným, sme nepripravení, dokonca nám chýba vhodná „abeceda", aby sme zmysluplnými slovami vyjadrili to, čo sa týka jej tajomstva, ktoré každopádne zostáva tajomstvom. A predsa prvé znaky ľudskej civilizácie viedli práve skrze kontakt s touto záhadou. Mohli by sme povedať, že človek sa rodí s kultom mŕtvych. Iné civilizácie, ktoré predišli tú našu, mali odvahu pozerať sa smrti do očí. Bola udalosťou, o ktorej starší rozprávali novým generáciám ako o nevyhnutnej skutočnosti nútiacej človeka žiť pre niečo absolútne. Žalm 90 hovorí: «Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca». Rátať vlastné dni dáva srdcu nadobudnúť múdrosť! Sú to slová, ktoré nás vedú k zdravému realizmu, vyháňajúc ilúziu všemohúcnosti. Čím sme my? Sme „takmer nič", hovorí ďalší žalm (porov. 88,48); naše dni plynú rýchlo: aj keby sme žili sto rokov, nakoniec sa nám bude zdať, že všetko to bol len jeden dych. Mnohokrát som počul z úst starých ľudí: „Život mi prešiel ako jeden dych..."

Takto smrť obnažuje náš život. Dáva nám odhaliť, že naše skutky pýchy, hnevu a nenávisti boli márnosťou: čírou márnosťou. S poľutovaním si uvedomujeme, že sme dosť nemilovali a že sme nehľadali to, čo bolo podstatné. A naopak, vidíme to, čo skutočne dobré sme zasiali: vzťahy lásky, kvôli ktorým sme sa obetovali a ktoré nás teraz držia za ruku. Ježiš osvietil tajomstvo našej smrti. Svojím počínaním nám dáva oprávnenie pociťovať žiaľ, keď nás opustí nejaká drahá osoba. On bol «hlboko» dotknutý pred hrobom priateľa Lazára a «zaplakal». Pri tomto jeho postoji vnímame Ježiša ako veľmi blízkeho, ako nášho brata. Plakal kvôli svojmu priateľovi Lazárovi.

A vtedy Ježiš prosí Otca, zdroj života, a prikazuje Lazárovi vyjsť z hrobu. A tak sa aj stane. Kresťanská nádej čerpá z tohto postoja, ktorý Ježiš zaujíma voči ľudskej smrti: ak je aj prítomná vo stvorení, je však znetvorením, ktoré mrzačí plán Božej lásky, a Spasiteľ nás z toho chce uzdraviť.

Na inom mieste evanjeliá rozprávajú o otcovi, ktorý mal veľmi chorú dcéru a s vierou sa obracia na Ježiša, aby ju zachránil. Niet dojímavejšej postavy, než je postava otca či matky s chorým dieťaťom. A Ježiš hneď ide s tým mužom, ktorý sa volal Jairus. V istej chvíli prichádza niekto z Jairovho domu a hovorí mu, že dievča umrelo a netreba viac vyrušovať Učiteľa. Avšak Ježiš Jairovi hovorí: «Neboj sa, len ver!» (Mk 5,36). Ježiš vie, že tento muž je v pokušení reagovať s hnevom a zúfalstvom, pretože dievčatko umrelo, a odporúča mu uchovávať plamienok, ktorý horí v jeho srdci: vieru. „Neboj sa, len ver!" - Neboj sa, len naďalej udržuj tento plamienok zapálený! A potom, po príchode do domu, prebudí dievčatko zo smrti a živú ju prinavráti jej drahým.

Ježiš nás vovádza na toto „úskalie" viery. Marte plačúcej nad úmrtím brata Lazára oponuje svetlom dogmy: «Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky. Veríš tomu?». Toto Ježiš opakuje každému z nás zakaždým, keď smrť prichádza pretrhnúť tkanivo života a citových prejavov. Tu vstupuje do hry celý náš život: tu, medzi svahom viery a priepasťou strachu, Ježiš hovorí: „Ja nie som smrť, ja som vzkriesenie a život, veríš tomu? Veríš tomu?" My, ktorí sme dnes tu na námestí, veríme tomuto?

Všetci sme maličkí a bezbranní zoči-voči tajomstvu smrti. Avšak, aká je to milosť, ak si v tej chvíli udržiavame v srdci plamienok viery! Ježiš nás chytí za ruku, tak, ako chytil za ruku Jairovu dcéru, a opäť povie: «Talitha kum!», «Dievča, hovorím ti, vstaň!». Toto povie nám, každému z nás: „Zdvihni sa, vstaň z mŕtvych!"

Ja vás teraz pozývam zavrieť oči a myslieť na tú chvíľu, na chvíľu našej smrti. Každý z nás pomyslime na vlastnú smrť a predstavme si ten moment, ktorý nastane, keď nás Ježiš vezme za ruku a povie nám: „Poď, poď so mnou, vstaň!" Tam sa ukončí nádej a bude to skutočnosť, skutočnosť života. Dobre pomyslite: Ježiš sám príde ku každému z nás a vezme nás za ruku so svojou nehou, so svojou vľúdnosťou, so svojou láskou. A každý si v srdci opakujme Ježišove slová: „Vstávaj, poď! Vstávaj, poď! Vstávaj, vstaň z mŕtvych!" Toto je naša nádej tvárou v tvár smrti. Pre toho, kto verí, je bránou, ktorá sa úplne roztvorí; pre toho, kto pochybuje, je škárou svetla, ktoré preniká cez priechod, ktorý sa celkom neuzavrel. Avšak pre nás všetkých to bude milosťou, keď nás toto svetlo stretnutia s Ježišom ožiari.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 43//2017 – 22.október 2017

Hľadieť do budúcnosti s nádejou a nebáť sa riskovať

Katechéza Svätého Otca Františka

Ako úvod ku katechéze zaznelo čítanie z Lukášovho evanjelia: «Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení. [...] Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte."» (Lk 12,35-38.40)

Dnes by som sa chcel pristaviť pri tom rozmere nádeje, ktorým je bdelé očakávanie. Téma bdelosti je jednou z hlavných línií Nového zákona. Ježiš svojim učeníkom káže: «Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope» (Lk 12,35-36). V tomto čase, nasledujúcom po Ježišovom zmŕtvychvstaní, v ktorom sa neustále striedajú chvíle pokoja s chvíľami úzkosti, kresťania nikdy nespohodlnejú. Evanjelium odporúča, aby sme boli ako sluhovia, ktorí sa nikdy neukladajú na spánok, kým sa ich pán nevráti. Tento svet si vyžaduje našu zodpovednosť a my ju na seba preberáme všetku, a to s láskou.

Ježiš chce, aby náš život bol pracovitý, aby sme nikdy nepoľavili v ostražitosti, aby sme s vďakou a úžasom prijímali každý nový deň darovaný Bohom. Každé ráno je čistou stránkou, na ktorú kresťan začína písať prostredníctvom dobrých skutkov. My sme už boli zachránení Ježišovým vykúpením, avšak teraz očakávame plné prejavenie sa jeho zvrchovanej vlády: keď bude konečne Boh všetko vo všetkom. Nič v kresťanskej viere nie je istejšie než toto „stretnutie", toto stretnutie s Pánom, keď on sám príde. A keď nadíde tento deň, my kresťania chceme byť ako tí sluhovia, ktorí strávili noc s opásanými bedrami a zažatými lampami: treba byť pripravenými na prichádzajúcu spásu, hotovými na stretnutie. Pomysleli ste na to, aké bude to stretnutie s Ježišom, keď príde? Bude to objatie, jedna velikánska radosť, obrovská radosť. Musíme žiť v očakávaní tohto stretnutia!

Kresťan nebol stvorený pre nudu; ale pre trpezlivosť. Vie, že aj v monotónnosti istých stále rovnakých dní je ukryté tajomstvo milosti. Sú ľudia, ktorí sa prostredníctvom vytrvalosti svojej lásky stávajú akoby studňami zavlažujúcimi púšť. Nič nevyjde navnivoč a žiadna situácia, v ktorej sa kresťan ocitá pohrúžený, nie je totálne „láskyvzdorná". Žiadna noc nie je tak dlhá, aby nám dala zabudnúť na radosť z úsvitu. A čím je temnejšia, tým bližšie je brieždenie.

Ak sme zjednotení s Ježišom, chlad ťažkých chvíľ nás neparalyzuje; a ak by aj celý svet kázal proti nádeji, ak by hovoril, že budúcnosť prinesie jedine tmavé mračná, kresťan vie, že v tej istej budúcnosti je Kristov návrat. Nikto nepozná jeho čas, nikto nevie, kedy nastane, avšak myšlienka na to, že na konci našich dejín je milosrdný Ježiš, stačí na to, aby sme mali dôveru a nepreklínali život. Všetko bude zachránené. Všetko. Budeme trpieť, prídu chvíle vyvolávajúce hnev a rozhorčenie, avšak lahodná a mocná spomienka na Krista zaženie pokušenie myslieť si, že tento život je pomýlený.

Po tom, ako sme spoznali Ježiša, nemôžeme inak, než skúmať dejiny s dôverou a nádejou. Ježiš je ako dom; my sme v jeho vnútri a z okien tohto domu hľadíme na svet. Preto sa neuzatvárame v sebe samých, neoplakávame melancholicky akúsi starú zlatú minulosť, ale hľadíme vždy vpred, do budúcnosti, ktorá nie je len dielom našich rúk, ale ktorá je predovšetkým vecou neustálej starostlivosti Božej prozreteľnosti. Všetko, čo je nepriehľadné, sa jedného dňa stane svetlom.

Pamätajme, že Boh nezruší vlastné slovo. Nikdy. Boh nikdy nesklame. Jeho úmysel s nami nie je hmlistý, ale je jasne načrtnutým plánom spásy: «Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu» (1 Tim 2,4). Preto sa neponechávajme voľnému plynutiu udalostí s pesimizmom, akoby boli dejiny vlakom, ktorý stratil kontrolu. Rezignácia nie je kresťanskou cnosťou. Tak, ako nie je kresťanské ani krčiť plecami či vešať hlavu pred osudom, ktorý by sa nám zdal byť neodvratným.

Ten, kto vnáša do sveta nádej nikdy nie je človekom, ktorý kapituluje. Ježiš nám odporúča očakávať ho tak, že nebudeme stáť so založenými rukami: «Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť» (Lk 12,37). Niet v konečnom dôsledku takého budovateľa pokoja, ktorý by neohrozil svoj osobný pokoj, keď sa ujíma problémov ostatných. Nebol by to budovateľ pokoja, ale lenivec, pohodlný človek. Neexistuje budovateľ pokoja, ktorý by tak či onak neohrozil svoj osobný pokoj, keď sa ujíma problémov ostatných. Lebo kresťan riskuje, má odvahu riskovať, aby priniesol dobro – to dobro, ktoré nám Ježiš daroval ako poklad.

Každý deň nášho života opakujme tú prosbu, ktorú prví učeníci v ich aramejskom jazyku vyjadrovali slovami Marana tha, a ktorú nachádzame v poslednom verši Biblie: «Príď, Pane Ježišu!» (Zjv 22,20). Je to refrén každého kresťanského života: nič v našom svete tak nepotrebujeme, ako Kristovo pohladenie. Aká je to milosť, keď v modlitbe, v ťažkých dňoch tohto života, počujeme jeho hlas, ktorý odpovedá a uisťuje nás: «Áno, prídem čoskoro» (Zjv 22,7)!"

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 42//2017 – 15.október 2017

Kresťan je misionárom nádeje

katechéza Svätého Otca Františka

Biblickým úvodom ku katechéze boli slová Lukášovho evanjelia o Ježišovom zjavení sa učeníkom po zmŕtvychvstaní: «Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám." Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám." Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?"» (Lk 24,36-41)

V tejto katechéze chcem hovoriť na tému „Misionári nádeje dnes". Rád tak robím na začiatku mesiaca október, ktorý je v Cirkvi venovaný osobitným spôsobom misiám, a tiež na sviatok svätého Františka z Assisi, ktorý bol veľkým misionárom nádeje! Vskutku, kresťan nie je prorokom nešťastia. Je to jasné? My nie sme prorokmi nešťastia. Podstatou kresťanovho hlásania je opak nešťastia: Je to Ježiš, ktorý umrel z lásky a ktorého Boh vzkriesil na Veľkonočné ráno. A toto je jadro kresťanskej viery. Ak by sa evanjeliá zastavili pri pochovaní Ježiša, príbeh tohto proroka by sa pridal k mnohým životopisom hrdinských osobností, ktoré dali život za istý ideál. Evanjelium by tak bolo povzbudivou a tiež utešujúcou knihou, avšak nebolo by posolstvom nádeje.

Avšak evanjeliá sa nekončia Veľkým piatkom, idú ďalej; a práve tá časť, ktorá nasleduje ďalej, premieňa naše životy. Ježišovi učeníci boli zdrvení v sobotu po jeho ukrižovaní; ten kameň privalený ku vchodu hrobu prikryl aj tie tri roky plné nadšenia, ktoré prežili s Nazaretským Majstrom. Zdalo sa, že všetkému je koniec a niektorí, sklamaní a ustráchaní, už aj opúšťali Jeruzalem.

Avšak Ježiš vstáva z mŕtvych! Táto nečakaná skutočnosť obracia naruby a otriasa myseľ a srdce učeníkov. Lebo Ježiš nevstáva z mŕtvych len pre seba, ako by jeho znovuzrodenie bolo výsadou, ktorú treba žiarlivo strážiť: ak vystupuje k Otcovi, je to preto, že chce, aby na jeho zmŕtvychvstaní mala účasť každá ľudská bytosť, a aby ním bolo pozdvihnuté každé stvorenie. A v deň Zoslania Ducha Svätého boli učeníci premenení dychom Ducha Svätého. Nebudú mať len všetkým zaniesť nejakú peknú zvesť, ale oni sami budú iní než boli predtým, akoby znovuzrodení pre nový život. Ježišovo zmŕtvychvstanie nás premieňa mocou Ducha Svätého. Ježiš je živý, je živý medzi nami, je žijúci a má moc sa premieňať.

Aké pekné je pomyslieť na to, že sme ohlasovateľmi Ježišovho zmŕtvychvstania nie len slovami, ale skutkami a svedectvom života! Ježiš nechce takých učeníkov, čo sú schopní iba opakovať namemorované poučky. Chce svedkov: osoby šíriace nádej svojou prívetivosťou, tým, ako sa usmievajú, ako milujú. Predovšetkým ako milujú: lebo sila zmŕtvychvstania robí kresťanov schopnými milovať aj vtedy, keď sa zdá, že láska stratila svoje dôvody. Existuje čosi „naviac" prebývajúce v kresťanskej existencii, čo sa nedá jednoducho vysvetliť silou ducha alebo väčším optimizmom. Nie! Viera, naša nádej nie je len optimizmom; je niečím iným, niečím viac! Je to akoby veriaci boli ľuďmi s „kúskom neba" navyše nad svojou hlavou, sprevádzaní istou prítomnosťou, ktorú niektorí nedokážu ani len vytušiť.

Úlohou kresťanov v tomto svete je tak otvárať priestory spásy, ako regeneračné bunky schopné prinavrátiť životodarnú miazgu tomu, čo sa zdalo byť už navždy strateným. Keď je nebo celé zamračené, je požehnaním ten, kto vie hovoriť o slnku. Hľa, pravý kresťan je takýto: nie ponosujúci sa a nazlostený, ale presvedčený vďaka sile zmŕtvychvstania o tom, že žiadne zlo nie je nekonečné, že žiadna noc nie je bez konca, že žiaden človek nie je definitívne zmýlený, že žiadna nenávisť nie je nepremožiteľná láskou.

Iste, niekedy učeníci draho zaplatia za túto nádej, ktorú im daroval Ježiš. Pomyslime na mnohých kresťanov, ktorí neopustili svoj ľud, keď prišiel čas prenasledovania. Zostali tam, kde si neboli istí ani zajtrajškom, kde nemohli robiť plány žiadneho druhu, zostali dúfajúc v Boha. Pomyslime na našich bratov, na naše sestry z Blízkeho východu, ktorí vydávajú svedectvo nádeje a aj obetujú život za toto svedectvo. A toto sú praví kresťania! Títo ľudia nesú nebo v srdci, hľadiac ponad, vždy ďalej.

Ten, kto mal milosť prijať Ježišovo zmŕtvychvstanie, môže ešte dúfať v nečakané. Mučeníci všetkých čias svojou vernosťou Kristovi hovoria o tom, že nespravodlivosť nemá v živote posledné slovo. V zmŕtvychvstalom Kristovi môžeme aj naďalej dúfať. Muži a ženy, ktorí majú dôvod „prečo" žiť, odolávajú v časoch nešťastia viac než ostatní. Veď ten, kto má Krista po svojom boku sa skutočne už viac ničoho nebojí. A preto kresťania nikdy nie sú ľuďmi ľahko manipulovateľnými, čo na všetko pristanú - tí praví kresťania, nie je tak? Ich miernosť si netreba zamieňať s pocitom neistoty a submisívnosťou. Svätý Pavol povzbudzuje Timoteja trpieť za Evanjelium, a hovorí takto: «Veď Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy». Keď upadnú, vždy znova povstanú. Vidíme, drahí bratia a sestry, prečo je kresťan misionárom nádeje. Nie pre svoju zásluhu, ale vďaka Ježišovi, pšeničnému zrnku, ktoré padlo do zeme, odumrelo a prinieslo veľkú úrodu.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 41/2017 – 8.október 2017

Ako vzdorovať nepriateľom nádeje

katechéza Svätého Otca Františka

«Cvič sa v nábožnosti! Lebo telesné cvičenie málo osoží, ale nábožnosť je užitočná na všetko a má prisľúbenie pre terajší aj budúci život. Toto slovo je spoľahlivé a hodné prijať ho úplne. Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je Spasiteľom všetkých ľudí, najmä veriacich» (1 Tim 4,8-10).

V tomto období hovoríme o nádeji; avšak dnes by som chcel s vami uvažovať nad nepriateľmi nádeje. Lebo nádej má svojich nepriateľov: tak ako každé dobro na tomto svete má svojich nepriateľov. A prišiel mi na myseľ pradávny mýtus o Pandorinej skrinke: otvorenie skrinky rozpútava mnohé pohromy pre dejiny sveta. Len málokto si však pamätá na poslednú časť príbehu, ktorá otvára štrbinku svetla: po tom, ako všetky zlá vyšli z otvoru skrinky, zdá sa, že jeden drobný dar nanovo získava prevahu zoči-voči všetkej tej záplave zla. Pandora, žena, ktorá strážila skrinku, ho zbadá až ako posledný: Gréci ho nazývajú elpís, čo znamená nádej. Tento mýtus nám rozpráva o tom, prečo je pre ľudstvo tak dôležitá nádej. Nie je pravdou, že „pokým je život, dovtedy je nádej", ako sa zvykne hovoriť. Jedine ak v obrátenom poradí: práve nádej je tým, čo drží život na nohách, čo ho chráni, opatruje a dáva mu rásť. Ak by ľudia nepestovali nádej, ak by sa neopierali o túto cnosť, neboli by nikdy vyšli z jaskýň, a nikdy by nezanechali stopu v dejinách sveta. Je tým najbožskejším, čo môže existovať v ľudskom srdci.

Jeden francúzsky básnik – Charles Péguy ­– nám zanechal úžasné riadky o nádeji (porov. Predsieň tajomstva druhej cnosti). Básnicky hovorí, že Boh nežasne ani tak nad vierou ľudských bytostí, a ani nad ich láskou k blížnemu; ale čo ho skutočne napĺňa úžasom a pohnutím, je nádej ľudí: «Že tí úbohí synovia ­– píše ­– vidia ako sa veci vyvíjajú, a veria, že zajtra ráno bude lepšie». Básnikov obraz odkazuje na tváre mnohých ľudí, ktorí prešli týmto svetom ­– roľníkov, chudobných robotníkov, migrantov hľadajúcich lepšiu budúcnosť – ktorí húževnato bojovali aj napriek trpkosti práve prežívaného dňa, plného početných skúšok, avšak boli vedení dôverou, že ich synovia budú mať spravodlivejší a pokojnejší život. Bojovali za synov, bojovali v nádeji. Nádej je podnetom v srdci toho, kto odchádza zanechávajúc dom, zem, mnohokrát aj rodinu a príbuzných – myslím na migrantov –, aby hľadali lepší, dôstojnejší život pre seba a pre svojich drahých. A je tiež podnetom v srdci toho, kto prijíma: túžbou stretnúť sa, spoznať sa, viesť dialóg... Nádej je podnetom ku „zdieľaniu cesty", lebo cesta sa koná vo dvojici: tí, čo prichádzajú do našej zeme, a my, ktorí ideme smerom k ich srdcu, aby sme im porozumeli, aby sme rozumeli ich kultúre, ich jazyku. Je to cesta obidvoch, avšak bez nádeje sa tá cesta nedá uskutočniť. Nádej je impulzom k zdieľaniu cesty života, ako nám to pripomína Kampaň Charity, ktorú dnes spúšťame. Bratia, nemajme strach zdieľať cestu! Nebojme sa! Nemajme strach zdieľať nádej!

Nádej nie je cnosťou pre ľudí s plným žalúdkom. Preto sú chudobní od nepamäti prvými nositeľmi nádeje. A v tomto zmysle môžeme povedať, že chudobní, aj žobráci, sú protagonistami dejín. Na to, aby Boh vstúpil do sveta, potreboval ich: Jozefa a Máriu, pastierov z Betlehema. V tú prvú vianočnú noc bol spiaci svet uvelebený v mnohých nadobudnutých istotách. Avšak pokorní v skrytosti pripravovali revolúciu dobra. Boli chudobní vo všetkom, niekto sa držal len tesne nad prahom prežitia, avšak boli bohatí na to najvzácnejšie dobro, aké na svete existuje, čiže na ochotu k zmene.

Dostať všetko od života je niekedy nešťastím. Pomyslite na mladého človeka, ktorého nenaučili cnosti očakávania a trpezlivosti, ktorý sa nemusel pre nič namáhať, ktorý preskočil etapy a v dvadsiatke „už vie ako to na svete beží"; bol odsúdený na ten najhorší ortieľ, ktorým je: po ničom viac netúžiť. Toto je ten najhoší trest. Zavrieť dvere túžbam, snom. Vyzerá ako mladík, avšak do jeho srdca už vstúpila jeseň. Sú to takzvaní mladí jesene.

Mať prázdnu dušu, to je tou najhoršou prekážkou nádeje. Je to riziko, o ktorom nikto nemôže povedať, že sa ho netýka; pretože pokúšaní proti nádeji môžeme byť aj vtedy, keď kráčame cestou kresťanského života. Mnísi starých dôb varovali pred jedným z najhorších nepriateľov oduševnenia. Nazvali ho „poludňajším démonom", ktorý prichádza umoriť horlivý život práve vtedy, keď je slnko najvyššie. Toto pokušenie nás prekvapí vtedy, keď to najmenej očakávame: dni sa stávajú monotónnymi a nudnými, žiadna hodnota sa už nezdá byť hodnou námahy. Tento postoj sa nazýva apatia (acédia) nahlodávajúca život zvnútra až kým ho nezanechá ako prázdnu schránku.

Keď sa toto prihodí, kresťan vie, že proti tomuto stavu musí bojovať, a nikdy ho pasívne neprijímať. Boh nás stvoril pre radosť a pre šťastie, a nie preto, aby sme sa utápali v ponurých myšlienkach. Preto je dôležité chrániť si srdce čeliac pokušeniam skleslosti, ktoré istotne nepochádzajú od Boha. A tam, kde by sa naše sily zdali byť chabými a boj proti úzkosti obzvlášť tvrdý, môžeme sa vždy utiekať k menu Ježiš. Môžeme opakovať tú jednoduchú modlitbu, ktorej stopu nachádzame aj v evanjeliách, a ktorá sa stala kľúčovým bodom mnohých kresťanských duchovných tradícií: „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!" Krásna modlitba. „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!" Toto je modlitba nádeje, lebo sa obraciam na toho, kto môže otvoriť dvere dokorán a vyriešiť problém, dať mi vidieť obzor, horizont nádeje.

Bratia a sestry, na boj proti zúfalstvu nie sme sami. Ak Ježiš premohol svet, je schopný zvíťaziť v nás nad všetkým, čo sa stavia proti dobru. Ak je Boh s nami, nikto nám neukradne tú cnosť, ktorú tak bezpodmienečne potrebujeme k životu. Nikto nám neukradne nádej. Poďme vpred!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 40/2017 – 1.október 2017

Návod na sebavýchovu k nádeji

katechéza Svätého Otca Františka

«Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali – a ešte posluhujete – svätým. Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení». (Hebr. 6,10-12)

Dnešná katechéza má tému, ktorá znie: „Vychovávať k nádeji". A preto ju budem adresovať priamo, s oslovením „ty", v predstave, že hovorím ako vychovávateľ, ako otec k mladému človeku či k akejkoľvek osobe, ktorá je otvorená učiť sa.

Uvažuj, tam, kde ťa Boh zasial: maj nádej! Vždy dúfaj!

Nepoddávaj sa noci: pamätaj, že prvý nepriateľ, ktorého si treba podrobiť, nie je mimo teba, je v tvojom vnútri. Preto nedávaj priestor trpkým, pochmúrnym myšlienkam. Tento svet je prvým zázrakom, ktorý Boh urobil; a Boh vložil do našich rúk milosť nových zázrakov. Viera a nádej idú pospolu. Ver v existenciu vyšších a krajších právd. Dôveruj v Boha Stvoriteľa, v Ducha Svätého, ktorý všetko hýbe smerom k dobru, v Kristovo objatie, ktoré čaká na každého človeka na konci jeho existencie; ver, on na teba čaká. Svet napreduje vďaka pohľadu mnohých ľudí, ktorí kliesnili priechody, ktorí vybudovali mosty, ktorí snívali a verili; aj keď okolo seba počúvali slová výsmechu.

Nikdy si nemysli, že zápas, ktorý vedieš tu na zemi, je úplne zbytočný. Na sklonku života nás nečaká stroskotanie: nosíme v sebe semienko absolútna. Boh nesklame: ak do našich sŕdc vložil nádej, nechce jej dať zaniknúť v neustálych frustráciách. Všetko sa rodí, aby to zakvitlo vo večnej jari. Aj Boh nás stvoril, aby sme kvitli. Pamätám si na ten dialóg, keď dub požiadal mandľovník: „Rozprávaj mi o Bohu". A mandľovník rozkvitol.

Kdekoľvek si, buduj! Ak si na zemi, povstaň! Nikdy nezostávaj v páde, povstaň, dovoľ, aby ti pomohli vstať na nohy. Ak sedíš, daj sa na cestu! Ak ťa paralyzuje nuda, vyžeň ju dobrými skutkami! Ak sa cítiš byť prázdny alebo zdemoralizovaný, popros Ducha Svätého, aby znovu zaplnil tvoju ničotu.

Vytváraj pokoj uprostred ľudí a nepočúvaj hlas tých, čo zasievajú nenávisť a rozdelenia. Nepočúvaj tieto hlasy. Ľudia, aj keď sú si vzájomne odlišní, boli stvorení pre vzájomné spolužitie. V nezhodách maj trpezlivosť: jedného dňa odhalíš, že každý je nositeľom nejakého zlomku pravdy.

Miluj ľudí. Maj rád každého jednotlivo. Rešpektuj cestu všetkých, či už je priamočiara alebo plná súžení, lebo každý má svoj vlastný príbeh, aby ho rozpovedal. Aj každý z nás má svoj príbeh, ktorý sa žiada rozpovedať. Každé rodiace sa dieťa je prísľubom života, ktorý sa tak opätovne ukazuje ako mocnejší než smrť. Každá rodiaca sa láska je potenciálom premeny, prahnúcej po šťastí. Ježiš nám zveril svetlo, ktoré žiari v temnotách: bráň ho, ochraňuj ho. Toto jedinečné svetlo je tým najväčším bohatstvom zvereným tvojmu životu.

A predovšetkým, snívaj! Neboj sa snívať! Snívaj! Snívaj o svete, ktorý ešte nie je vidieť, ale ktorý istotne príde. Nádej nás privádza k existencii stvorenia, ktoré siaha až ku svojmu definitívnemu naplneniu, keď Boh bude všetko vo všetkých. Ľudia so schopnosťou predstavivosti darovali človeku vedecké a technické objavy. Prebrázdili oceány, vkročili na terén, kam ešte nikto nikdy nevstúpil. Ľudia, ktorí živili nádeje sú tiež tými, ktorí premohli otroctvo a priniesli na túto zem lepšie životné podmienky. Pomyslite na týchto ľudí. Buď zodpovedný za tento svet a za život každého človeka. Mysli na to, že každá nespravodlivosť voči chudobnému je otvorenou ranou a umenšuje tvoju vlastnú dôstojnosť. Život sa neskončí s tvojou existenciou a na tento svet prídu ďalšie generácie, ktoré budú nasledovať po tej našej a ešte mnoho ďalších. A každý deň pros Boha o dar odvahy. Pamätaj na to, že Ježiš kvôli nám zvíťazil nad strachom. On porazil strach. Náš najzákernejší nepriateľ nezmôže nič proti viere. A keď sa ocitneš ustráchaný zoči-voči nejakej životnej ťažkosti, pamätaj na to, že nežiješ len pre seba samého. Už pri krste bol tvoj život ponorený do tajomstva Trojice a ty patríš Ježišovi. Ak by ťa jedného dňa premkla hrôza, alebo by si si pomyslel, že zlo je priveľké na to, aby sa mu dalo vzdorovať, mysli jednoducho na to, že Ježiš žije v tebe. A je to on, ktorý cez teba, so svojou miernosťou, si chce podrobiť všetkých nepriateľov človeka: hriech, nenávisť, zločin, násilie, všetkých našich nepriateľov. Maj vždy odvahu pravdy, avšak pamätaj: nie si nadradený nad nikým. Pamätaj na to! Nikomu nie si nadradený. Ak by si zostal aj posledným, kto by veril v pravdu, nevyhýbaj sa kvôli tomu spoločnosti ľudí. Aj keby si žil v tichu pustovne, nos v srdci utrpenie každého stvorenia. Si kresťan; a v modlitbe všetko znovu odovzdávaj Bohu.

A pestuj ideály. Ži pre niečo, čo prevyšuje človeka. A ak by si tieto ideály od teba jedného dňa vyžadovali zaplatiť „mastný" účet, nikdy ich neprestaň nosiť vo svojom srdci. Vernosť dosiahne všetko.

Ak pochybíš, povstaň: nič nie je ľudskejšie ako urobiť chybu. A samotné tieto chyby sa ti nesmú stať väzením. Nebuď uväznený vo vlastných chybách. Boží Syn neprišiel kvôli zdravým, ale kvôli chorým: takže prišiel aj kvôli tebe. A ak v budúcnosti ešte urobíš chybu, neboj sa, vstaň! Vieš prečo? Lebo Boh je tvojím priateľom. Boh je tvojím priateľom. Ak ťa zasiahne trpkosť, pevne ver vo všetkých ľudí, čo ešte stále pracujú pre dobro: v ich pokore je semienko nového sveta. Navštevuj osoby, ktoré si zachovali srdce podobné srdcu dieťaťa. Uč sa z úžasu, pestuj v sebe žasnutie. Pestuj žasnutie.

Ži, miluj, snívaj, ver. A s Božou milosťou, nikdy nezúfaj.

Svätý Otec sa vo svojich pozdravoch prihovoril aj za Mexiko, ktoré včera zasiahlo silné zemetrasenie. Počet obetí je najmenej 217. Stalo sa tak v deň, keď si latinskoamerická krajina pripomínala výročie jedného z najničivejších zemetrasení, ktoré v roku 1985 zdevastovalo hlavné mesto. Pápež František vyjadril svoju duchovnú podporu týmito slovami:

„V týchto bolestivých chvíľach chcem vyjadriť svoju blízkosť a modlitbu za celý mexický národ. Pozdvihnime všetci našu modlitbu k Bohu, aby prijal do svojho lona tých, ktorí prišli o život a posilnil zranených, ich rodiny a všetkých poškodených. Prosme tiež za celý záchranný tím, ktorý pomáha všetkých postihnutým ľuďom. Nech je Panna Mária Guadalupská so svojou nehou nablízku milovanému mexickému národu."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 39/2017 – 24. september 2017

Svedčiť o Piete

Od Panny Márie som sa naučila pomáhať tým, čo plačú

Je takmer pol šiestej ráno. Do malého vidieckeho kostola Panny Márie, Matky milosrdenstva, prichádza istá rodina. Plamienky sviečky vo svätyni napĺňajú absolútne ticho jemne blikotavými sivými tieňmi. Zvonku sa nevkrádajú žiadne zvuky, ani z päťprúdovej diaľnice, ktorá sa nachádza neďaleko vchodových dverí. V tomto floridskom mestečku Macclenny sa nedá hovoriť o dopravnej špičke. Má len 3 900 obyvateľov a nachádza sa asi päť kilometrov od hranice s Georgiou. V tejto oblasti je len asi tucet semaforov väčšina z nich je vypnutá. Moja skúsenosť v tejto službe mi hovorí, že zvuky, ktoré toto ráno prerušia ticho, budú výkriky agónie a srdcervúce vzlykanie pre žiaľ a stratu, ktoré môže pochádzať len od matky, ktorá niekoho stratila. Kovové klopanie na vchodové dvere kostola oznámi príchod rodiny. Je čas na ďalšiu osobnú skúsenosť takejto matky s Pietou.

Keď pozdravujem matku, jej dospelé deti a ďalších príbuzných, som rada, že v tomto týždni sme už spolu strávili veľa času. Cesta z predsiene kostola do prednej lavice vyzerá ako procesia rodiny za rakvou pri pohrebe: utrápení, váhaví, smutní. Je pri nej jej najmladší syn a zať. Pomáhajú jej kráčať a podopierajú ju. Farár, vždy láskavý a presný, v tichosti prešiel dopredu, kde očakával rodinu s modlitbou a každého objal. Nebol ešte oblečený do rúcha. Nie je ešte isté, či sa bude konať svätá omša na oslavu života.

Najstarší syn tejto matky ešte nie je mŕtvy . Je pripútaný a chystajú sa ho zabiť, ale ešte je čas. Keď sa rodina usadí v dvoch predných laviciach, prežijú 25 minút neistoty. Je to neviditeľný mrak. ktorý je taký sivý a nejasný, ako temné tiene, ktoré vrhajú sviece vo svätyni. Príde telefonát, ktorý oznámi odloženie popravy?

Bude sa táto matka modliť o zázrak? Alebo sa bude modliť o útechu? Nikto nevie.

Môj manžel Dale je s jej synom v cele smrti, ktorá sa nachádza asi 50 kilometrov od kostola. Dale pôsobí ako duchovný poradca jej syna. Ak sa poprava v poslednej chvíli odvolá, Dalov hlas nádeje prenikne ticho vo farárovom telefóne. Ak sa poprava neodloží, jej syn sa môže v hodine smrti sústrediť na Dalovu tvár plnú lásky. Príde telefonát pred termínom a oznámi, že jej syn dnes ráno nebude zabitý? Alebo Dale zavolá v stanovený čas a povie: „Je dokonané"? Súčasťou tejto agónie je nevedomosť.

Moje miesto je v lavici niekoľko radov za rodinou. Som od nich dostatočne vzdialená, aby som im umožnila plakať v súkromí. A som dosť blízko, aby som ich hmatateľne podporila a svojou prítomnosťou. Bola som tu predtým a budem tu opäť. V tejto chvíli svoj zrak upriamujem na nežné, ale víťazné oči Panny Márie, Kráľovnej neba. ktoré sú vyobrazené na vysokom vitrážnom okne za oltárom. Jej noha šliape po hlave hada. Jej ruky sú vystreté, aby nás objala. Jej plášť je milosrdenstvo.

Verím, že Ježiš, ktorého tiež popravili, presne vie, čo dnes večer prežíva syn tejto matky, keď leží vy stretý' a pripútaný na lôžku pred svedkami, ktorí túžia po jeho smrti. A viem, že Panna Mária presne vie. čo táto matka prežíva, keď čaká na poprav u svojho syna. Moje slová sú skôr v hlave než na perách:

Panna Mária, Matka milosrdenstva, oroduj za nás. Panna Mária, Kráľovná neba, pros za nás.

Nikdy som neplánovala zapojiť sa do služby rodinám, v ktorej bol niekto odsúdený na smrť.. Pomáham aj rodinám obetí vrážd. Keď sa však necháme viesť. Pán nás často privedie na miesta, ktoré sme neplánovali. Aj túto skutočnosť Panna Mária chápe.

Môže byť pre nás nepríjemné, keď si predstavíme šok Panny Márie z toho, že v Betleheme je bezdomovkyňa. Je tehotná a očakáva nášho Spasiteľa. Určite nás znepokojuje, keď si predstavíme, ako s Jozefom a synčekom putuje púšťou do Egypta. Utekajú pred vražedným hnevom kráľa Herodesa. Hoci si to len ťažko vieme predstaviť, určite je ešte ťažšie predstaviť si, ako Panna Mária stojí pod krížom a jej syna čaká krutá, štátom nariadená poprava. Kto si vie predstaviť muky, ktoré prežívala, keď jej položili do lona jeho mŕtve telo? Kto dokáže zniesť hrôzy Piety?

V tejto chvíli je v cele smrti plno ľudí. ktorí metodicky dokončujú posledné kroky pred popravou jej syna. Nepozerám sa na hodinky. Nemusím sa pozerať na žiadne hodinky. Hoci naša malá farnosť nemá zvonicu, na druhej strane cesty je veľká zvonica protestantského kostola. Zvony zvonia o celej dlho a nahlas. Viem. Kňaz vie. Táto matka vie. Všetci vieme, že ak Dale pred šiestou nezavolá, vyzváňanie zvonov označí chvíľu, keď štát stlačí tlačidlo, ktoré uvoľní jed a ten ukončí život jej syna.

Panna Mária, Útecha zarmútených, modli sa za nás a priviň si túto matku k svojmu srdcu. Nikdy som nesnívala o lom, že raz budem sedieť s matkou v jej obývačke po tom, čo jej zavraždili na parkovisku. Ani som si nepredstavovala, že raz budem sedieť s inou matkou v kostole vo chvíli, keď jej syna popravovali. A nebola som pripravená, aby som sa dozvedala, že žiaľ týchto dvoch matiek je taký podobný. Len pred niekoľkými hodinami sa každá z nich rozlúčila so svojím synom. V jednom prípade syn šiel do práce. V druhom prípade syn bol uväznený v cele. Každý zo synov bol zdravý. A potom každý syn bol mŕtvy. Každého z nich úmyselne zabili. Zabil ich iný človek. Bolesť a žiaľ na tvári týchto dvoch matiek bol rovnaký.

Zdá sa, že ticho v tomto kostole trvá celú večnosť. Neprerušuje ju ani vytúžený telefonát. Kým veľmi rýchlo ubiehajú posledné sekundy života odsúdenca, kým kľačím, modlím sa a uvažujem o týchto skúsenostiach, v mysli si spomínam na Pietu. Keď som po prvýkrát navštívila Baziliku svätého Petra, stála som pred Michelangelovým majstrovským dielom

ľudskej agónii a úplne ma to prekvapilo. Človek sa len ťažko môže pripraviť na vnútorný šok, keď vidí Máriino intenzívne utrpenie, ktoré sa tak živo vdýchlo do kameňa. Zdá sa také skutočné, ako keby sa to dialo teraz.

Nádherné záhyb} a tkanine vyryté do kameňa zobrazujú hĺbku Máriinho utrpenia vo chvíli, keď držala Ježišovo telo po sňatí z. kríža. Bolesť v Máriinej tvári, ktorá sa pozerá na mŕtve s\ novo telo po poprave, je obrovská. Zarazil ma ostrý kontrast medzi jeho mŕtvy m telom v tejto chvíli a opisom jeho dynamického života večer pred Poslednou večerou. Keď som vo svojom živote po prvýkrát zažila Pietu, ešte som nepomáhala matkám, ktorých synov popravili či zavraždili. Keď kľačím v tomto tmavom kostole a modlím sa za tuto matku a jej rodinu a modlím sa. aby mobilný telefón zazvonil skôr, než sa rozozvučia zvony, viem, že som to po prvýkrát videla už dávno. Keď vidím Pietu, keď  v nej vidím Máriinu stratu, žiaľ a agóniu, viem, že túto bolesť som videla už predtým.

Vnútorné myšlienky mi zrazu preruší vyzváňanie zvonov z kostola na druhej strane ulice. Je šesť hodín. Telefón sa neozval. Hneď si prisadnem za matku, ktorej syna štát práve teraz zabil. Položím jej ruku na rameno a modlím sa. Jej telo sa chveje od bolesti a vzlykania. Hoci zozadu nevidím jej tvár, poznám bolesť, ktorú znáša. Videla som ju predtým. Vierou viem. že agónia Piety nie je koniec príbehu. Je tu zmŕtvychvstanie, ktoré sľubuje uzdravenie a vykúpenie z tohto utrpenia. Verím, že Panna Mária tiež dúfala v toto prisľúbenie a videla, že sa splnilo.

Svätá Mária, ktorá si držala telo nášho popraveného Spasiteľa v náruči, pros za nás teraz v hodinu našej smrti.

(Z časopisu Slovo medzi nami)  Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 37/2017 – 10. september 2017

Spomienka na povolanie oživuje nádej

katechéza pápeža Františka

Dnes by som sa chcel vrátiť k dôležitej téme: vzťahu medzi nádejou a pamäťou so zvláštnym odkazom na spomienku na povolanie. A ako obraz si zoberiem povolanie Ježišových učeníkov. V ich pamäti ostala táto skúsenosť tak vtlačená, že niekto dokonca zaznamenal hodinu: «Boli asi štyri hodiny popoludní» (Jn 1,39). Evanjelista Ján opisuje príhodu ako živú spomienku mladosti, ktorá zostala nedotknutá v jeho pamäti starca: lebo Ján napísal tieto slová, keď už bol v pokročilom veku. K stretnutiu došlo v blízkosti rieky Jordán, kde Ján Krstiteľ krstil; a títo mladí Galilejčania si zvolili Krstiteľa ako duchovného vodcu. V jeden deň prichádza Ježiš a necháva sa pokrstiť v rieke. Nasledujúci deň sa opäť vrátil a vtedy ten, čo krstil – teda Ján Krstiteľ – povedal dvom svojim učeníkom: «Hľa, Boží Baránok» A pre týchto dvoch to je ,iskra'. Nechávajú svojho prvého učiteľa a nasledujú Ježiša. Na ceste sa k nim obrátil a položil im zásadnú otázku: «Čo hľadáte?». Ježiš sa v evanjeliách javí ako odborník na ľudské srdce. V tej chvíli sa stretol s dvoma hľadajúcimi mladíkmi, zdravo nepokojnými. Vskutku, aká mládež je mládežou uspokojenou, tá bez otázky zmyslu? Mladí, ktorí nič nehľadajú nie sú mladými, sú ľuďmi na dôchodku, sú predčasne zostarnutými. Je smutné vidieť mladých na dôchodku. A Ježiš sa prostredníctvom celého Evanjelia, vo všetkých stretnutiach, ku ktorým dochádza na ceste, javí ako ,ten, čo zapaľuje' srdcia. Z toho vyplýva tá jeho otázka, ktorá sa snaží podnietiť túžbu po živote a šťastí, ktoré každý mladý človek nosí v sebe: «Čo hľadáš?». Aj ja by som sa chcel dnes spýtať mladých, ktorí sú tu prítomní na námestí a tých, čo počúvajú skrze médiá: ,Ty, ktorý si mladý, čo hľadáš? Čo hľadáš vo svojom srdci?. Jánovo a Ondrejovo povolanie sa začína takto: je to začiatok priateľstva s Ježišom, ktoré je tak silné, že si vyžaduje spoločenstvo života a vášni s ním. Títo dvaja učeníci sa pripoja k Ježišovi a okamžite sa menia na misionárov, lebo keď sa skončilo stretnutie, nevracajú sa domov pokojní: a to až tak, že ich vlastní bratia – Šimon a Jakub – sú čoskoro zatiahnutí do sledu udalostí. Išli k sebe domov a povedali: ,Našli sme Mesiáša, našli sme veľkého proroka': oznamujú zvesť. Sú misionármi toho stretnutia. Išlo o stretnutie tak dojemné, tak plné šťastia, že učeníci si navždy zapamätali ten deň, ktorý osvietil a nasmeroval ich mladosť. Ako možno objaviť vlastné povolanie v tomto svete? Možno ho objaviť toľkými spôsobmi, avšak táto stránka Evanjelia nám hovorí, že prvým indikátorom je radosť zo stretnutia s Ježišom. Manželstvo, zasvätený život, kňazstvo: každé skutočné povolanie sa začína stretnutím s Ježišom, ktorý nám dáva radosť a novú nádej, a ktoré nás vedie aj prostredníctvom skúšok a ťažkostí k stále plnšiemu stretnutiu s ním a k plnosti v radosti. Pán nechce mužov a ženy, ktorí za ním kráčajú neochotne, bez toho, aby mali v srdci vietor radosti. Vy, čo ste na námestí, pýtam sa vás – každý nech zodpovie sám pre seba – máte v srdci vietor radosti? Každý nech sa spýta: ,Mám v sebe, v srdci, vietor radosti?'. Ježiš chce ľudí, ktorí zakúsili, že byť s ním prináša nesmierne šťastie, ktoré možno v živote obnoviť každý deň. Učeník Božieho kráľovstva, ktorý by nebol radostný, ktorý by neevanjelizoval tento svet, je smutný človek. Nestávame sa ohlasovateľmi Ježiša tým, že naostrujeme zbrane rétoriky: môžeš hovoriť, hovoriť, hovoriť, ale ak tam nie je niečo viac... Ako sa možno stať ohlasovateľmi Ježiša? Tak, že si v očiach zachováme iskru skutočného šťastia. Vidíme toľkých kresťanov, aj medzi sebou, ktorí očami odovzdajú radosť viery: očami! Z toho dôvodu kresťan – [rovnako] ako Panna Mária – stráži oheň svojho zaľúbenia: zaľúbení do Ježiša. Samozrejme, sú tu aj životné skúšky, sú tu chvíle, kedy treba ísť vpred napriek chladu a vetrom, ktoré vejú oproti nám, napriek toľkým utrpeniam. Kresťania však poznajú cestu, ktorá vedia k tomu posvätnému miestu, ktorý ich raz a navždy zapálil. Prosím vás však, žiadam: nevšímajme si znechutených a nešťastných ľudí; nepočúvajme tých, ktorí cinicky radia nestarať sa o nádeje života; nedôverujme tomu, ktorý uhasí už na počiatku každé nadšenie hovoriac, že žiadna firma nestojí za obetovanie celého života; nepočúvajme ,zostarnutých' srdcom, ktorí hasia mládežnícku eufóriu. Choďme sa starcami, ktorí majú oči žiariace nádejou! Pestujme skôr zdravé utópie. Boh chce, aby sme boli schopní snívať ako on a s ním, zatiaľ čo kráčame pozorní na realitu [okolo nás]; snívať o inom svete. A ak nejaký sen zhasne, vráťme sa späť k jeho snívaniu, s nádejou čerpajme na pamäti počiatky, tie tlejúce uhlíky, ktoré – po živote nie celkom dobrom – prikrýva popol nášho prvého stretnutia s Ježišom. Toto je základná dynamika kresťanského života: pamätať na Ježiša. Pavol hovoril svojmu učeníkovi: «Pamätaj na Ježiša Krista»; toto je tá rada veľkého sv. Pavla: «Pamätaj na Ježiša Krista». Pamätať na Ježiša, na oheň lásky, s akým sme raz prijali náš život ako dobrý plán, a týmto plameňom znovu oživiť našu nádej."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 36/2017 – 3.september 2017

 

Novosť kresťanskej nádeje

katechéza pápeža Františka

 

«A ten, čo sedel na tróne, povedal: "Hľa, všetko robím nové." A hovoril: "Píš: Tieto slová sú verné a pravdivé." A povedal mi: "Stalo sa! Ja som Alfa a Omega, Počiatok a Koniec.
Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody. Kto zvíťazí, zdedí toto; a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom.» (Zjv 21,5-7)

Počuli sme Božie slovo z Knihy zjavenia, ktoré hovorí takto: «Hľa, všetko robím nové». Kresťanská nádej sa zakladá na viere v Boha, ktorý vždy tvorí niečo nové v živote človeka, tvorí niečo nové v dejinách, tvorí niečo nové vo vesmíre. Náš Boh je Bohom, ktorý tvorí nové veci, lebo je Bohom prekvapení. [Teda] nové veci a prekvapenia.

Nie je kresťanské kráčať s pohľadom upretým do zeme - ako to robia ošípané: vždy tak kráčajú - bez toho, aby pozdvihli oči k horizontu. Akoby sa celé naše putovanie skončilo tu, na piadi pár metrov cesty; akoby v našom živote neexistovala žiadna méta, žiaden cieľ; akoby sme boli nútení túlať sa bez toho, že by naše námahy mali nejaký dôvod.
Toto nie je kresťanské.
Záverečné stránky Biblie nám ukazujú posledný horizont cesty veriaceho človeka: Jeruzalem neba, nebeský Jeruzalem. Ten je vykreslený predovšetkým ako veľký stan, v ktorom Boh zhromaždí všetkých ľudí, aby s nimi naveky prebýval. Toto je naša nádej.
A čo urobí Boh, keď budeme konečne s ním? Prejaví nám nekonečnú nehu, ako keď otec prijíma svoje deti, ktoré sa dlho namáhali a trpeli.
Ján v Apokalypse prorokuje: «Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! ... Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo ... Hľa, všetko robím nové». [Teda] Boh nových vecí!

Skúste sa zamyslieť nad týmto úryvkom zo Svätého písma nie abstraktným spôsobom, ale po prečítaní si terajších denných správ, po sledovaní televíznych novín či prezretí si titulných stránok denníkov, kde sa hovorí o toľkých tragédiách, kde sa ohlasujú smutné správy a je tu riziko, že si na ne privykneme.
Pozdravil som niektorých z Barcelony: koľko smutných správ odial'! Pozdravil som pútnikov z Konga, toľko smutných správaj stadiaľ! A mnoho ďalších! A to sme menovali len dve spomedzi krajín, z ktorých ste tu prítomní ... Pokúste sa pomyslieť na tváre detí, ktoré prežívajú strach z vojny, na plač matiek, na rozbité sny toľkých mladých ľudí, na utečencov, ktorí čelia strašným potulkám a často krát sú vykorisťovaní... Život je bohužiaľ aj toto. Niekedy by sa nám žiadalo povedať, že je predovšetkým toto.

Možno je to tak, a však je tu Otec, ktorý plače s nami; je tu Otec, ktorý roní slzy nekonečnej ľútosti voči svoj im deťom. Máme Otca, ktorý vie plakať, ktorý plače s nami. Otca, ktorý nás vyčkáva, aby nás mohol utešiť, lebo pozná naše utrpenia a pripravil pre nás inú budúcnosť. Toto je tá veľká vízia kresťanskej nádeje, ktorá sa rozširuje na všetky dni našej existencie a chce nás pozdvihnúť.

Boh nechcel naše životy omylom, nútiac seba i nás k ťažkým nociam úzkosti. Naopak nás stvoril, lebo chce, aby sme boli šťastní. Je naším Otcom, a ak my - tu a teraz - zakúšame život, ktorý nie je tým, aký si on prial pre nás, Ježiš nás uisťuje, že sám Boh pracuje na našom vykúpení. On pracuje na tom, aby nás vykúpil. My veríme a vieme, že smrť a . nenávisť nie sú poslednými slovami' vyslovenými nad oblúkom ľudskej existencie. Byť kresťanmi znamená novú perspektívu: pohľad plný nádeje. Niektorí ľudia sa domnievajú, že v živote je všetko šťastie vyhradené len na mladosť a stáva sa minulosťou, a že žiť znamená pomalý úpadok. Iní zase veria, že naše radosti sú len príležitostné a prechodné, a že do života ľudí je vpísaná nezmyselnosť. Sú to tí, ktorí pred toľkými kalamitami hovoria: .Nuž, život nemá zmysel. Naša cesta je nezmyselná.
Avšak my kresťania v toto neveríme. Naopak veríme, že v horizonte človeka je slnko, ktoré osvecuje natrvalo. Veríme, že naše najkrajšie dni majú ešte len prísť. Sme viac ľuďmi jari než jesene. Rád by som sa vás teraz spýtal - každý nech odpovie vo svojom srdci, potichu, ale odpovedzme si: "Som mužom, ženou, chlapcom, dievčaťom jari alebo jesene?
Moja duša má jar alebo jeseň?" Každý si odpovedzme.

Viďme radšej výhonky nového sveta než zožltnuté listy na konároch. Neutiekajme sa k nostalgiám, zármutkom a bedákaniam: vedzme, že Boh z nás chce mať dedičov prísľubu a tých, ktorí neúnavne pestujú sny. Nezabudnite na tú otázku: "Som človekom jari alebo jesene?" Jari, ktorá očakáva rozkvet, ktorá očakáva ovocie, ktorá očakáva slnko, ktorým je Ježiš, alebo jesene, ktorá má vždy tvár sklonenú k zemi, zatrpknutú a - ako som to už niekoľkokrát povedal- s tvárou feferóniek nakladaných v octe.

Kresťan vie, že Božie kráľovstvo, jeho moc lásky, rastie ako veľké pšeničné pole, napriek tomu, že má pomedzi kúkoľ. Vždy sú tu problémy, sú tu ohovárania, sú tu vojny, sú tu choroby ... avšak pšenica rastie a nakoniec bude zlo odstránené. Budúcnosť nemáme v rukách, vieme však, že Ježiš Kristus je tou najväčšou milosťou života: je objatím od Boha, ktorý nás očakáva na konci, ale ktorý nás už teraz sprevádza a utešuje na ceste. On nás privádza do toho veľkého Božieho "stánku", ktorý je medzi ľuďmi (porov. Zjv 21 ,3), spolu s ostatnými, mnohými bratmi a sestrami, a my Bohu prinesieme spomienku na tieto dni prežité na zemi.

A vtedy bude prekrásne objaviť, že nič nebolo stratené, žiaden úsmev a žiadna slza. Akokoľvek by bol náš život dlhý, bude sa nám zdať, že sme ho prežili jedným dychom. A že stvorenie sa nezastavilo pri šiestom dni knihy Genezis, ale neúnavne pokračovalo ďalej, lebo Boh sa vždy o nás zaujímal. Až do dňa, kedy bude všetko dovŕšené, v to ráno, keď zmiznú slzy, v tom okamihu, keď Boh vysloví svoje posledné slovo požehnania: «Hľa - hovorí Pán - všetko robím nové!», Áno, náš Otec je Bohom novosti a prekvapení. A v ten deň budeme skutočne šťastní a zaplačeme. Áno, ale plakať budeme od radosti. 

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 35/2017 – 27.august 2017

Mária je vzor pokory a radostnej chvály

príhovor pápeža Františka

Dnes, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, nám evanjelium predstavuje Nazaretskú devu, ktorá sa po prijatí anjelovej zvesti urýchlene vydáva na cestu, aby bola nablízku Alžbete počas posledných mesiacov jej tehotenstva. Pri príchode k nej Mária z jej úst počuje slová, ktoré dali podobu modlitbe „Zdravas, Mária": «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života» (Lk 1,42). Naozaj, ten najväčší dar, ktorý Mária prináša Alžbete – a celému svetu – je Ježiš, ktorý už žije v nej; a žije nielen vo viere a v očakávaní, ako u toľkých žien Starej zmluvy: z Panny [Márie] si Ježiš vzal ľudské telo, pre svoje poslanie spásy.

V dome Alžbety a jej manžela Zachariáša, kde predtým vládol smútok z chýbajúcich detí, teraz je tam radosť z prichádzajúceho dieťatka. Z dieťaťa, ktoré sa stane veľkým Jánom Krstiteľom, predchodcom Mesiáša. A keď prichádza Mária, radosť prekypuje a vyráža zo sŕdc, pretože neviditeľná, ale skutočná Ježišova prítomnosť napĺňa zmyslom všetko: život, rodinu, spásu ľudu... Všetko!

Táto plná radosť sa prejavuje Máriiným hlasom v nádhernej modlitbe, ktorú nám uchovalo Lukášovho evanjelium a ktorá sa podľa svojho úvodného slova v latinčine nazýva Magnifikat. Je to spev na chválu Boha, ktorý koná veľké veci cez ponížených ľudí, neznámych pre svet, akou je sama Mária, akým je jej manžel Jozef, a akým je aj miesto, kde žijú, Nazaret.

To sú tie veľké veci, ktoré Boh vykonal cez ponížených ľudí, veľké veci, ktoré Pán koná vo svete cez ponížených, pretože poníženosť je ako prázdno, ktoré necháva priestor Bohu. Ponížený človek je mocný, pretože je pokorný, nie preto, že je silný. A toto je veľkosť poníženého a poníženosti. Chcel by som sa vás opýtať – a aj sám seba – ale neodpovedajme nahlas, každý si odpovedzme v srdci: „Ako je to s mojou pokorou?"

Magnifikat ospevuje Boha milosrdného a verného, ktorý napĺňa svoj plán spásy prostredníctvom maličkých a chudobných, cez tých, ktorí majú vieru v neho, ktorí sa spoliehajú na jeho slovo, tak ako Mária. Hľa, Alžbetino zvolanie: «Blahoslavená si ty, ktorá si uverila» . Príchod Ježiša prostredníctvom Márie vytvoril v tom dome nielen ovzdušie radosti a bratského spoločenstva, ale aj ovzdušie viery, ktorá privádza k nádeji, k modlitbe, ku chvále.

Všetko toto by sme si priali, aby sa udialo aj dnes v našich domovoch. Oslavou presvätej Panny Márie Nanebovzatej si žiadame, aby nám ona opäť priniesla do našich rodín, do našich spoločenstiev, ten nesmierny dar, tú jedinečnú milosť, o ktorú musíme vždy prosiť na prvom mieste a ponad všetky iné milostivé dary, ktoré nám tiež môžu ležať na srdci: o ten milostivý dar, ktorým je Ježiš Kristus!

Prinášajúc Ježiša, Mária prináša aj nám novú radosť, plnú významu; prináša nám novú schopnosť prekonať s vierou tie najbolestnejšie a najťažšie momenty, prináša nám schopnosť milosrdenstva, aby sme si vzájomne odpúšťali, chápali sa a podporovali sa navzájom.

Mária je vzorom čností a viery. Keď ju dnes kontemplujeme v jej nanebovzatí, pri naplnení jej pozemského putovania, ďakujeme jej za to, že nás vždy predchádza na púti života a viery – je prvou učeníčkou. A prosíme ju, aby nás ochraňovala a bola nám oporou, aby sme mohli mať vieru, ktorá je silná, radostná a milosrdná; aby nám pomáhala byť svätými, aby sme sa s ňou stretli jedného dňa v nebi."

Po týchto slovách sa Svätý Otec spolu s prítomnými pomodlil v latinskom jazyku modlitbu Anjel Pána. Po zvyčajnej prosbe za zosnulých udelil svoje Apoštolské požehnanie. Pred záverečným pozdravom jednotlivých skupín veriacich pápež František pridal prosbu k Panne Márii o sprostredkovanie daru pokoja.

„Milí bratia a sestry, Márii, Kráľovnej pokoja, ktorú dnes kontemplujeme v sláve raja, chcem opätovne zveriť úzkosti a bolesti národov, ktoré v toľkých kútoch sveta trpia v dôsledku prírodných pohrôm, sociálnych napätí alebo konfliktov. Nech naša nebeská Matka všetkým vyprosí útechu a budúcnosť v pokoji a svornosti!"

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 34/2017 – 20.august 2017

 

Ježiš by dal život i za jediného z nás

katechéza pápeža Františka

«Potom sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje." A jej povedal: „Tvoje hriechy sú odpustené." Vtedy tí, čo s ním stolovali, začali si hovoriť: „Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?" On však povedal žene: „Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!» (Lk 7,44.47-50)

Počuli sme reakciu hostí u farizeja Šimona: «Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?". Ježiš práve vykonal škandalózny skutok. Jedna žena z mesta, ktorú všetci poznali ako hriešnicu, vošla do Šimonovho domu, kľakla si k Ježišovým nohám a vyliala na ne voňavý olej. Všetci, ktorí tam boli pri stole, šomrali: ak je Ježiš prorok, nemal by akceptovať takéto prejavy, hlavne od ženy ako je táto.

Tieto ženy, nešťastnice, slúžili len na návštevy potajomky – aj zo strany vysoko postavených mužov –, alebo na ukameňovanie. Podľa vtedajšieho myslenia, medzi svätým a hriešnikom, medzi čistým a nečistým, mala byť jednoznačná separácia.

Ale Ježišov postoj je iný. Od začiatku svojho pôsobenia v Galilei sa približuje k malomocným, posadnutým, všetkým chorým a žijúcim na okraji spoločnosti. Takýto spôsob správania nebol vôbec bežný, a to natoľko, že táto sympatia Ježiša voči vylúčeným, „nečistým", bude jednou z vecí, ktoré najviac znepokoja jeho súčasníkov.

Tam kde nejaký človek trpí, Ježiš sa ho ujíma a preberá utrpenie na seba. Ježiš nekáže, že podmienky trestu sa majú hrdinsky znášať, tak ako to hovorili stoickí filozofi. Ježiš zdieľa ľudskú bolesť, a keď sa s ňou stretáva, z jeho vnútra vychádza ten postoj, ktorý charakterizuje kresťanstvo: milosrdenstvo. Ježiš oproti ľudskej bolesti cíti milosrdenstvo: Ježišovo srdce je milosrdné. Ježiš zažíva súcit. Doslovne: Ježiš cíti chvenie svojich vnútorností. Koľko krát sa v evanjeliách stretneme s podobnými reakciami. Ježišovo srdce stelesňuje a odhaľuje srdce Boha, ktoré tam, kde nejaký muž či žena trpí, chce jeho uzdravenie, oslobodenie a plnosť života.

Z tohto dôvodu Ježiš doširoka otvára náruč hriešnikom. Koľkí ľudia ešte aj dnes zotrvávajú v pomýlenom živote, pretože nenachádzajú nikoho, kto by bol ochotný sa na nich pozrieť iným spôsobom, Božími očami, alebo lepšie povedané srdcom Boha, to znamená pozerať na nich s nádejou. Ježiš naopak vidí možnosť zmŕtvychvstania aj u toho, kto urobil mnoho chybných rozhodnutí. Ježiš je vždy tu, s otvoreným srdcom, roztvárajúc to milosrdenstvo, ktoré má v srdci: odpúšťa, objíma, chápe, približuje sa, taký je Ježiš!

Niekedy zabúdame, že u Ježiša nešlo o ľahkú lásku za nízku cenu. Evanjeliá zachytávajú prvé negatívne reakcie voči Ježišovi práve vtedy, keď istému človeku odpustil hriechy. Bol to muž, ktorý trpel dvojnásobne: pretože nemohol kráčať a pretože cítil, že zlyhal. A Ježiš chápe, že tá druhá bolesť je väčšia od prvej, až do tej miery, že sa ho hneď ujíma s ohlasovaním oslobodenia: «Synu, odpúšťajú sa ti hriechy!». Oslobodzuje ho od toho pocitu skľúčenosti z vlastného zlyhania. A vtedy niektorí zákonníci – to sú tí, čo veria, že oni sú dokonalí: a myslím na mnohých katolíkov, ktorí sa pokladajú za dokonalých a pohŕdajú inými... toto je smutné... – niektorí tam prítomní zákonníci sa pohoršili nad týmito Ježišovými slovami, ktoré im znejú ako rúhanie, keďže len Boh môže odpúšťať hriechy. My ktorí sme zvyknutí zakusovať odpúšťanie hriechov, niekedy až príliš „lacno", mali by sme si niekedy spomenúť, čo sme stáli Božiu lásku. Každý z nás stál dosť: život Ježiša! On by ho bol dal aj pre iba jedného z nás.

Ježiš ide na kríž nie preto, že uzdravuje chorých, že káže lásku, že ohlasuje blahoslavenstvá. Boží Syn ide na kríž predovšetkým preto, lebo odpúšťa hriechy, pretože chce úplné, definitívne oslobodenie ľudského srdca. Pretože neakceptuje, že ľudská bytosť strávi celý svoj život s tým nezmazateľným „tetovaním", s myšlienkou, že nemôže byť prijatá milosrdným srdcom Boha. A s týmito pocitmi Ježiš ide naproti hriešnikom, ktorými sme my všetci. Takto sa hriešnikom dostáva odpustenie. Nie sú len upokojení na úrovni psychologickej, pretože sú oslobodení od pocitu viny. Ježiš robí oveľa viac: ponúka ľuďom, ktorí zlyhali, nádej nového života. „Ale, Pane ja som handra" – „Pozeraj dopredu a dám ti nové srdce". Toto je nádej, ktorú nám dáva Ježiš. Život poznačený láskou.

Mýtnik Matúš sa stáva apoštolom Krista. Matúš, ktorý je zradcom vlasti, zdieračom ľudí. Zachej, skorumpovaný jerišský boháč – ten mal určite titul úplatkára –, mení sa na dobrodinca chudobných. Žena zo Samárie, ktorá mala piatich mužov a teraz žila s ďalším, počuje prísľub „živej vody", ktorá v nej môže vyvierať natrvalo. Takto Ježiš mení srdce, robí tak s nami všetkými. Osoží nám pomyslieť na to, že Boh si nevybral ako prvý základ na sformovanie svojej Cirkvi ľudí, ktorí nikdy nepochybili. Cirkev je ľud hriešnikov, ktorí zažívajú milosrdenstvo a odpustenie Boha. Peter pochopil viac pravdy o sebe počas spevu kohúta, než pri svojich poryvoch šľachetnosti, ktoré mu vydúvali hruď v pocite nadradenosti nad ostatnými. Bratia a sestry, všetci sme úbohí hriešnici, odkázaní na Božie milosrdenstvo, ktoré má silu zmeniť nás a dať nám novú nádej, a to každý deň. A robí to! A ľuďom, ktorí pochopili túto základnú pravdu, Boh darúva poslanie najkrajšie na svete, a to lásku k bratom a sestrám, a ohlasovanie milosrdenstva, ktoré on neodopiera nikomu. A toto je naša nádej. Poďme vpred s touto dôverou v odpustenie, v Ježišovu milosrdnú lásku.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 33/2017 – 13.august 2017

Krst je bránou nádeje

katechéza pápeža Františka

«Veď skrze vieru v Ježišovi Kristovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Ježišovi Kristovi» (Gal 3,26-28).

Bývali časy, kedy boli chrámy nasmerované na východ. Do posvätného priestoru sa vstupovalo cez dvere otvorené na západ a kráčajúc chrámovou loďou sa smerovalo na východ. Bol to dôležitý symbol pre antického človeka, alegória, ktorá počas dejín postupne upadala. My, ľudia modernej doby, oveľa menej naučení chápať veľké znamenia kozmu, si takmer nikdy nepovšimneme niečoho podobného. Strana západu je kľúčovým bodom súmraku, tam, kde svetlo zomiera. Východ je naopak miestom, kde nad temnotami zvíťazí prvý lúč úsvitu a pripomína nám Krista, Slnko vychádzajúce z výsosti.

Starobylé krstné obrady predpisovali, že katechumeni mali recitovať prvú časť svojho vyznania viery upierajúc zrak smerom na západ. A takto obrátených sa ich pýtali: ,Zriekate sa Satana, jeho služby a jeho skutkov?'. A budúci kresťania zborovo opakovali: ,Zriekam!'. Potom sa bolo treba obrátiť k apside, smerom na východ, kde vychádza slnko a kandidátov na krst sa opäť opýtali: ,Veríte v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého?'. Oni vtedy odpovedali: ,Verím!'.

V moderných dobách sa nám sčasti vytratilo čaro tohto rítu. Stratili sme citlivosť na jazyk vesmíru. Prirodzene nám ostalo vyznanie viery, vytvorené na základe krstných otázok, ktoré sú charakteristické pre slávenie niektorých sviatostí. Toto v každom prípade zostáva vo svojom význame nedotknuté. Čo to znamená byť kresťanmi? Znamená to hľadieť na svetlo, pokračovať vo vyznávaní viery vo svetle aj vtedy, keď je svet zahalený do noci a do tmy.

Kresťania nie sú vyňatí z temnôt, vonkajších alebo aj vnútorných. Nežijú mimo tento svet, avšak skrze Kristovu milosť prijatú v krste sú mužmi a ženami, ktorí sú ‚zorientovaní‘ (nasmerovaní). Neveria v temnotu, ale v denný jas; nepodliehajú noci, ale dúfajú v úsvit; nie sú porazení smrťou, ale túžia po zmŕtvychvstaní; nie sú zlomení zlom, lebo vždy veria v nekonečné možnosti dobra. A toto je naša kresťanská nádej: Ježišovo svetlo, spása, ktorú nám prináša Ježiš so svojim svetlom, ktoré nás zachraňuje pred temnotami.

Sme tí, ktorí veria, že Boh je Otec: toto je svetlo! Nie sme siroty, máme Otca a naším Otcom je Boh. Veríme, že Ježiš zostúpil medzi nás, kráčal tým istým životom ako my, stal sa spoločníkom najmä tých chudobnejších a krehkejších: toto je to svetlo! Veríme, že Duch Svätý neúnavne pôsobí pre dobro ľudstva a sveta, a že dokonca tie najväčšie bolesti dejín budú prekonané: toto je nádej, ktorá nás budí každé ráno!

Veríme, že každý prejav citu, každé priateľstvo, každá dobrá túžba, každá láska, dokonca aj tie najmenšie a najzanedbateľnejšie, raz nájdu svoje naplnenie v Bohu: toto je tá sila, ktorá nás poháňa s nadšením objať náš každodenný život! A toto je naša nádej: žiť v nádeji a žiť vo svetle, vo svetle Boha Otca, vo svetle Ježiša Spasiteľa, vo svetle Ducha Svätého, ktorý nás poháňa kráčať v živote vpred. Potom tu máme ďalšie veľmi krásne znamenie krstnej liturgie, ktoré nám pripomína dôležitosť svetla. V závere obradu sa rodičom – ak ide o dieťa – alebo samotnému krstencovi – ak ide o dospelého – odovzdáva svieca, ktorej plameň sa zapálil od paškálu. To je tá veľká svieca, ktorá počas veľkonočnej vigílie vstupuje úplne potme do chrámu, aby sa tak vyjadrilo tajomstvo Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tejto sviece si všetci zažnú vlastnú sviečku a predajú plameň ľuďom naokolo. Tento znak vyjadruje pomalé šírenie sa Ježišovho vzkriesenia v životoch všetkých kresťanov. Život Cirkvi – použijem trochu expresívny výraz – znamená nakazenie svetlom. Čím viac Ježišovho svetla máme my kresťania, čím viac Ježišovho svetla je v živote Cirkvi, tým väčšmi je živá. Život Cirkvi znamená kontamináciu svetlom.

To najkrajšie povzbudenie, ktoré si môžeme navzájom dať, je pripomínať si vždy náš krst. Chcel by som sa vás opýtať: koľkí z vás si vedia spomenúť na dátum vlastného krstu? Nemusíte odpovedať, lebo niekto by sa mohol aj zahanbiť! Zamyslite sa, a ak si nespomínate, bude to dnes vaša domáca úloha: choď za mamou, za otcom, za tetou či strýkom, za starou mamou, starým otcom a spýtaj sa ich: ,Kedy som bol pokrstený?'. A už to nikdy nezabudnime! Je to jasné? Urobíte to? Dnešnou úlohou je zistiť a zapamätať si dátum krstu, ktorý je dátumom znovunarodenia, je to dátum svetla, je to dátum toho – dovolím si to povedať –, keď sme boli nakazení Kristovým svetlom.

Narodili sme sa dvakrát: prvýkrát do prirodzeného života, druhýkrát vďaka stretnutiu s Kristom v krstiteľnici. Tam sme zomreli smrti, aby sme v tomto svete žili ako Božie deti. Tam sme sa stali tak ľudskými, ako by sme si to nikdy nedokázali predstaviť. To je ten dôvod, prečo my všetci musíme šíriť vôňu krizmy, ktorou sme boli pomazaní v deň nášho krstu. Žije v nás a pôsobí Duch Ježiša, prvorodeného z mnohých bratov, zo všetkých tých, ktorí sa stavajú proti neodvrátiteľnosti temnoty a smrti.

Aká to milosť, keď sa kresťan skutočne stáva ,Kristoforom', čo znamená ,nosičom Krista' vo svete! Obzvlášť pre tých, ktorí prechádzajú situáciami smútku, zúfalstva, temnoty a nenávisti. A toto možno vyčítať z mnohých maličkostí: zo svetla, ktoré si kresťan chráni v očiach, z hĺbkového pokoja, o ktorý nepríde ani v tých najzložitejších dňoch, z ochoty znovu mať rád aj po zakúsení mnohých sklamaní. Keď sa budú v budúcnosti písať naše dejiny, čo o nás povedia? Že sme boli schopní nádeje, alebo že sme ukryli svoje svetlo pod mericu? Ak budeme verní nášmu krstu, budeme šíriť svetlo nádeje – krst je začiatok nádeje, tej nádeje, ktorá je Božia – a budeme môcť budúcim generáciám odovzdať dôvody pre život.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 32/2017 – 6.august 2017

 

Ježiš Kristus je Pán! Tento jeden výrok nám môže zmeniť život

Keď apoštoli na Turíce prijali Ducha Svätého, nenechali si túto radostnú zvesť pre seba. Dosť nahlas, aby upútali ľudí, „začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť" (Sk 2, 4). Boli až takí hluční, že Peter musel vysvetliť, že nie sú opití, ale plní Ducha! Potom využil príležitosť a mal prvú kázeň o Ježišovi. Bolo to prvé autoritatívne vyhlásenie Cirkvi: „Mužovia, Izraeliti, počujte tieto slová: Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci... Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom".

„Ježiš Nazaretský." Viem si predstaviť, že sa ľudia zachveli, keď to meno počuli. Mnohí vedeli, že muža menom Ježiš pred niekoľkými týždňami usmrtili. Mysleli si, že skončil. Ale teraz s údivom počúvali, ako Peter zvelebuje vzkrieseného Ježiša a vyslovuje jeho meno v moci Ducha Svätého. Petrovo ohlasovanie bolo istým novým zmŕtvychvstaním pre Ježiša. Samozrejme, fyzicky už vstal z hrobu. Ale Petrove slová vzkriesili Ježiša v srdciach ľudí, ktorí si mysleli, že je mŕtvy. Keď sa Ježišovo meno vysloví v moci Ducha, opäť ožije!

Peter s odvahou povedal: „Vy ste ukrižovali a zabili Ježiša." Zástup ľudí mohol odpovedať: „Mýliš sa. Nešli sme za Pilátom a nežiadali sme jeho smrť. Neboli sme v Jeruzaleme. Prišli sme len sláviť Turíce." Nikto však nenamietal. Prečo nie? Pretože Duch Svätý konal to, čo Ježiš povedal: „On ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd" (Jn 16, 8). Skrze toto „usvedčenie" ľudia, ktorí počuli Petra, pochopili, že Ježiš bol „prebodnutý pre naše hriechy". Pochopili, že svojimi hriechmi oni sami ukrižovali Ježiša Nazaretského.

A čo my? Aj pre nás musí prísť chvíľa, keď môžeme s plným presvedčením povedať: „Svojimi hriechmi som spôsobil Ježišovi smrť. Zabil som ho." Až potom môžeme naozaj oceniť to ostatné, čo Peter povedal: Zabili sme Ježiša. Ale Boh ho vzkriesil pre naše ospravodlivenie. Ježiš je Pán!

Samozrejme, Peter vedel, že na titule „Pán" je niečo veľmi zvláštne. A vedel to aj Pavol, lebo napísal, že „nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom". A Pavol ešte napísal: „Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: ‚Ježiš je Pán!‘ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený". Uvažujte o tom a zistíte, že „Ježiš je Pán" nie je neutrálny výrok. Keď to poviete úprimne, robíte rozhodnutie o svojom živote. Vravíte Ježišovi: „Uznávam ťa za svojho Učiteľa. Podriaďujem sa ti. Viem, že máš na mňa nárok." „Ježiš je Boží Syn" je tiež dôležitý výrok viery, ale nesúvisí s osobným odovzdaním sa. Podľa môjho názoru toto je dôvod, prečo zlí duchovia nikdy nemali problém povedať Ježišovi: „Čo ťa je do nás, Syn Boží?. Jednoducho uznávali a konštatovali nemennú skutočnosť. Ale zlí duchovia nikdy nepovedali: „Vieme, kto si, Ježiš. Si Pán." Nemohli to povedať, lebo uznať Ježišovu vládu znamená vyhlásiť podriadenosť Ježišovi.

Keď úprimne vyhlásite, že Ježiš je Pán, zmení sa vám život. Pozrite sa na Pavla: jeho život sa rozdelil na „predtým" a „potom" vo chvíli, keď sa mu Ježiš zjavil a on zakúsil „vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána". Toto rozdelenie života na dve časti sa týka aj nás. Na jednej strane každý má určité skúsenosti, ktoré mu rozdeľujú život. Je to manželstvo, vysvätenie za kňaza alebo iná prelomová udalosť. Keďže však každý z nás je povolaný stretnúť sa s Ježišom osobne, veľká deliaca čiara života je práve chvíľa, keď ho spoznáme ako svojho Pána.

Preto potrebujeme svetlo Turíc, svetlo, ktoré osvecuje každú Ježišovu stránku. Keď Duch zostúpil na apoštolov, pochopili tajomstvo kríža a prijali Krista za svojho Pána. To isté sa stane, keď Duch zostúpi na vás i na mňa. Vo svetle Turíc sa váš výrok, že „Ježiš je Pán", stane viac než len ústnym vyjadrením. Znamená to, že chcete, aby Ježiš vládol nad všetkým – nad vašou prácou, financiami, sexuálnym životom, všetkými udalosťami. Znamená to, že uznávate, že vo vás sú veľké kontinenty – váš rozum, vôľa, emócie, predstavivosť –, kde musí byť ohlasovaný Ježiš. Tak ako sa apoštoli rozišli do všetkých kútov sveta a ohlasovali, že Ježiš je Pán, aj vy musíte priniesť to isté posolstvo do každej stránky svojho života. Keď to urobíte, vstúpite do nového sveta svätosti a rastu v Duchu. Chcete zakúšať ešte viac radosti a sily v tomto novom svete, v tomto novom rozmere života? Môžete! Proste Otca o milosť nových Turíc. Máte Ježišovo slovo, že ten najlepší Otec neodoprie Ducha Svätého nikomu, kto ho prosí. 

                            P. Raniero Cantalamessa

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 31/2017 – 30. júl 2017

Roztop mi srdce, Pane

V predchádzajúcom článku sme sa pozreli na to, ako nás chce Boh očisťovať. Jeho prácu sme prirovnali k roztápajúcemu ohňu, ktorý očisťuje zlato a striebro. V tomto článku sa chceme pozrieť na iný druh očisťovania. Chceme sa pozrieť na to, že Ježiš nám chce svojou láskou roztopiť srdce. Chceme sa pozrieť na to, ako nám naše skúsenosti s Ježišom môžu obmäkčiť srdce, aby nás mohol ešte väčšmi tvarovať na svoj obraz.

Videli ste niekedy, akí rozcítení môžu byť ľudia? Zdá sa, že keď niekto vidí skutok mimoriadnej láskavosti alebo veľkorysosti, srdce sa mu roztopí. Vždy, keď niekto svoju manželku prekvapí nečakaným darom, srdce sa roztopí. Vždy, keď nám dobrý priateľ pomôže alebo povzbudí nás, srdce sa nám roztopí. Takéto gestá nás dojmú a aj my chceme byť láskavejší a štedrejší. Láska rodí lásku – nie preto, že musíme vyrovnať skóre, ale preto, lebo v prítomnosti lásky sa nám roztápa srdce. Chceme napodobňovať lásku, ktorú sme zakúsili.

Stretnúť sa s dokonalou láskou

Či už je to manželský pár, vzácni priatelia, alebo bratia a sestry, jedno platí: aj tie najlepšie priateľstvá majú svoje nedostatky. Manželia, ktorí sa naozaj milujú, si môžu ublížiť, hoc aj neúmyselne. Človek môže mať toľko starostí v živote, že nenavštívi chorého priateľa. Mladý človek môže manipulovať alebo podvádzať, aby navonok pred rodičmi vyzeral dobre. Nie je úprimný a otvorený.

Ježiš je úplne iný! Miluje dokonale, bezchybne. Nikdy neubližuje slovami, nikdy nepodvádza, nikdy nie je sebecký alebo arogantný. Jeho láska nepozná hranice, a preto má moc roztápať nám srdce viac než akákoľvek iná láska, ktorú zakúsime. Ako sa stretneme s touto láskou? Ako môžeme zakúsiť Ježiša, aby nám mohol roztopiť srdce? Určite sa môžeme obrátiť na Písmo a sústrediť sa na to, kým Ježiš je a čo pre nás urobil.

Boh ho inšpiroval

Svätý Pavol opísal dôležitosť Božieho slova jednou vetou. Povedal: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté" Pre toto vnuknutie veríme, že Biblia obsahuje Božie zjavenie pre nás. Písmo nie je súbor učení, ale Božie slovo. Je to posolstvo, ktoré nám Boh povedal. Či už čítame o velebe Boha, nášho Stvoriteľa, alebo o Ježišovom učení, alebo o povolaní žiť vo svätosti, slová, ktoré čítame, vnukol Boh. A toto vnuknutie znamená, že Duch Svätý môže tieto slová vziať a oživiť ich v našom srdci. Duch môže tieto slová použiť, aby oslovil naše najhlbšie túžby a potreby. Môže tieto slová naplniť svojou mocou a milosťou – mocou a milosťou žiť nový život.

Svätý Augustín svedčí o tejto moci vnuknutého Božieho slova. Keď zápasil medzi túžbou veriť a túžbou po telesných veciach, raz počul hlas, ktorý mu povedal: „Vezmi a čítaj." Augustín vnímal, že mal čítať Písmo. Otvoril teda Bibliu a prečítal si to, čo mu hneď udrelo do očí: „Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí". V tej chvíli mu zmäklo srdce, zápas bol vyriešený a svoj život odovzdal Pánovi. Ak si zvykneme každý deň čítať Písmo a uvažovať o ňom, Duchu Svätému dáme príležitosť, aby nás priviedol k Ježišovi. Ak uvažovanie pri modlitbe spojíme so štúdiom Písma, naše srdce sa bude roztápať. Budeme prosiť Ježiša, aby nás tvaroval na svoj obraz. Vyjadrené slovami svätého Pavla, spoznáme „Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá".

Nielen Písmo roztápa naše srdce a pretvára ho na Ježišov obraz. Máme stáročia cirkevnej tradície a dejín. Boh mal v každej dobe svätých mužov a ženy, ako napríklad svätý Augustín. Ich spisy, skúsenosti a životné príbehy nás inšpirujú a pobádajú, aby sme sami hľadali Božiu prítomnosť.

Napríklad svätá Margita Mária Alacoque (1647 – 1690) mala videnie Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Keď hľadela na jeho zranené srdce, vnímala, že jej Pán hovorí, že chce, aby každý videl Ježišovu lásku a milosrdenstvo k tomuto svetu a osobitne k trpiacim. Sestra Mária od svätého Petra (1816 – 1848), karmelitánka, mala iné videnie – tentoraz videnie Svätej Ježišovej tváre. Pán mal pre ňu osobité posolstvo: „Ľudia, ktorí budú tu na zemi uvažovať o ranách na mojej tvári, budú ich kontemplovať oslávené v nebi." Svätá Faustína (1905 – 1938), ktorá je bližšie súčasnosti, mala videnie Ježiša s lúčmi svetla, ktoré vychádzali z jeho srdca. Faustína verila, že Boh ju povolal, aby o tomto videní povedala celému svetu. Stala sa „apoštolkou Božieho milosrdenstva", aby každý videl nežnú Božiu lásku.

Väčšina z nás asi neuvidí to, čo videli tieto tri ženy. Nie každý dostane takéto milosti. Ale veríme, že Boh dáva tieto videnia, aby o nich vedeli všetci veriaci. To znamená, že môžeme premýšľať o ich slovách a veriť, že Duch Svätý naše meditácie naplní svojou milosťou. Tento týždeň urobte pokus. Keď sa budete modliť, uvažujte o jednom z týchto videní. Vybavte si ho v mysli. Predstavte si, čo vám prostredníctvom neho chce Ježiš povedať. Svoje srdce sústreďte na pravdy, ktoré predstavuje. Spočívajte v Božej milosti a sledujte, ako vám Duch Svätý roztápa srdce.

Eucharistia nás roztápa

Tento článok nemôžeme ukončiť bez toho, aby sme nehovorili o ďalšom, intímnejšom spôsobe, akým môžeme zakúsiť prítomnosť Ježiša: počas svätej omše. Vždy, keď prijímame Kristovo telo a krv, môžu sa nám o čosi viac otvoriť oči. O čosi viac môžeme vnímať jeho prítomnosť. O čosi viac sa nám roztopí srdce. Ježiš je totiž fyzicky prítomný v hostii a vo víne. Pri svätej omši si pripomíname jeho obetu na kríži. Oslavujeme lásku, ktorá ho pobádala položiť svoj život za nás. A pri tejto oslave a spomínaní Duch Svätý do nášho srdca posiela oheň svojej lásky.

Hoci o svätej omši toho môžeme povedať veľa, chceme sa zamerať na jedno. Chceme vás povzbudiť, aby ste na svätú omšu prichádzali hladní po Ježišovi. Príďte smädní po jeho prítomnosti. Proste ho, aby vám otvoril oči, aby ste uvideli jeho kríž ako najväčší znak jeho lásky k vám. Proste ho, aby vám ukázal, čo chce urobiť pre vás aj v budúcnosti. Roztop mi srdce, Pane!

Prorok Izaiáš sa jedného dňa približne sedemsto rokov pred Kristom modlil v jeruzalemskom chráme. Pri modlitbe mal videnie neba: „Videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal svätyňu. Vedľa neho stáli serafíni... A jeden druhému volal: ‚Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy‘". Keď to Izaiáš uvidel, myslel si, že celý jeho život je stratený. Potom skríkol: „Beda mi...! Na vlastné oči som videl kráľa, Pána zástupov". Srdce sa mu roztopilo a chcel sa ponúknuť za Božieho služobníka: „Tu som, mňa pošli!"

Keď vstúpime do Pánovej prítomnosti, môžeme si myslieť, že náš život je stratený – ale v dobrom. Naše obavy zmiznú. Naplní nás radosť a vďačnosť Ježišovi. Úzkosť nahradí dôvera v Boha. Budeme hovoriť: „Milujem ťa, Ježiš! Chcem ti vo svojom živote vzdávať slávu." Takýto pocit máme, keď sa nám roztopí srdce. Dnes a každý deň sa modlime: „Príď, Pane Ježišu! Daj mi pocítiť svoju prítomnosť. Príď a svojou láskou mi roztop srdce. Príď a tvaruj ma na svoj obraz. Pane, chcem žiť len pre teba!"

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 30/2017 – 23. júl 2017

Lúh práčov

Boh chce odstrániť všetky naše nečistoty

Zlato je jeden z najvzácnejších kovov na svete. Je nesmierne potešujúce dostať do daru 24-karátový zlatý prsteň alebo pár náušníc. Dvadsaťštyri karátov znamená, že prsteň je vyrobený z čistého zlata. Nie sú v ňom žiadne prímesi, ako je to v prípade 18-karátového (na 75 percent čisté) alebo 10-karátového zlata (na 42 percent čisté). Aby zlatníci získali 24 karátov, musia kov opakovane vystaviť intenzívnemu teplu. Všetky nečistoty vyplávajú na povrch roztopeného kovu a odstránia sa. Ostane len čisté zlato.

Takto môžeme premýšľať aj o raste vo svätosti. Vieme, že ešte nie sme 24-karátové zlato, ale to neznamená, že nerobíme pokroky. Tak ako čisté zlato prejde viacnásobným lúhovaním, aj my podstupujeme očisťovanie. Každý deň nám dáva ďalšiu príležitosť, aby nás Boh trochu viac očistil. Každý deň nám dáva ďalšiu príležitosť, aby sme dovolili Bohu odstrániť zopár ďalších nečistôt.

Tento proces roztápania a tvarovania môže byť niekedy ťažký, ale stojí za to. Nielenže sa očisťujeme, ale zároveň sa približujeme k Ježišovi. Nielenže sa zbavujeme hriechu, ale napĺňa nás aj Boží život a láska. Neodstraňujeme len nečistoty, ale sme čistejší a čistejší. Preto nás Ježiš pobáda, aby sme „boli dokonalí", ako je dokonalý jeho Otec. Jeho láska k nám je taká silná, že nás chce oslobodiť od všetkého, čo ho od nás oddeľuje – od všetkého, čo nás ponecháva v temnote a zviazanosti. Pozrime sa na tento Boží lúh.

Niektorí izraelskí proroci hovoria o Bohu ako očisťujúcom ohni. Prorok Izaiáš hovorí, že Boh očistil Izrael „v peci biedy" tak, že poslal ľud do vyhnanstva. Prorok Zachariáš sľúbil, že Boh „vyskúša" ľud, „ako sa skúša zlato" a „ako sa vytápa striebro". Najdramatickejšie proroctvo však pochádza z Knihy proroka Malachiáša.

Malachiáš účinkoval v polovici piateho storočia pred Kristom, keď sa Izraeliti vracali z babylonského vyhnanstva a čakala na nich ťažká úloha opäť vybudovať Jeruzalem. Celé desaťročia žili v pohanskej krajine a ovplyvnilo ich babylonské zmýšľanie. Malachiáš im vyčítal: „Obťažujete Pána..., keď hovoríte: ‚Každý, aj kto pácha zlo, je príjemný v očiach Pánových a v takých má on záľubu".

Dobre to poznáme, však? Vtedy i dnes si mnohí ľudia myslia, že môžu robiť, čo len chcú –dobré i zlé –, a vôbec na tom nezáleží. Hovoria si: „Boh bude v nás mať záľubu." Takéto zmýšľanie však nie je len popletené, ale aj nebezpečné. Hriech má večné dôsledky a musíme si ich uvedomiť.

V tom zmätku, ktorý dnes vidíme, to naozaj nie je nič nové. Ľudia mali pomýlenú mienku o hriechu aj v Malachiášových časoch – ba ešte skôr, pri páde našich prvých rodičov. Tisícročia naše hriechy ubližovali našim vzájomným vzťahom. Ubližovali nášmu vzťahu s Pánom. A naďalej ho obťažujú.

Malachiáš však svoje proroctvo neuzatvára sťažnosťami na Izraelitov. Hovorí, že Boh ich i nás chce očistiť: „Hľa, ja posielam svojho anjela, aby mi pripravil cestu," povedal Pánovým hlasom. „Hneď potom príde do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte, a anjel zmluvy, po ktorom túžite. Hľa, príde, hovorí Pán zástupov... Veď on je ako oheň, ktorý roztápa... očistí synov Léviho a zošľachtí ich ako zlato a striebro, takže budú prinášať Pánovi obety v spravodlivosti. Vtedy sa Pánovi zapáči obeta Júdu a Jeruzalema..."

Keby sme sa na tieto slová pozreli očami evanjelia, prišli by sme k užitočným záverom. Videli by sme Jána Krstiteľa ako „posla", ktorého poslal Boh, aby mu pripravil cestu. Videli by sme aj „Pána", ktorého „hľadáme". Je ním sám Ježiš. Premýšľali by sme o tom, ako Ježiš vstúpil do jeruzalemského chrámu a vyčistil ho vyhnaním peňazomencov. Premýšľali by sme aj o tom, ako očisťoval ľud a každý deň „učil v chráme".

Samozrejme, neznamená to, že Malachiáš priamo vedel o Jánovi Krstiteľovi alebo Ježišovi. Hovoril o levitoch, ktorí slúžili v chráme v jeho dobe 450 rokov pred narodením Ježiša. Ale Cirkev už od čias apoštolov chápe tieto prorocké slová o roztápajúcom ohni ako odkaz na Božiu túžbu očistiť nás od hriechov.

Hoci myšlienka na takéto očisťovanie nám môže naháňať strach, je dobré pripomenúť si, že lúh práčov neničí. Nie je to spaľovňa. Odstraňuje iba nečistoty nášho života, aby zostalo len to, čo je čisté. Preto je obraz lúhu práčov veľmi užitočný. Hovorí nám, že Boh to s nami ešte nevzdal. Hovorí nám, že nás chce očisťovať – aj po všetkých tých hriechoch, ktoré sme spáchali. Hovorí nám, že jeho láska k nám je taká silná, že nám nikdy neprestane pomáhať, aby sme boli svätí.

Svedkovia Božieho roztápajúceho ohňa Bill a Mary Ann môžu svedčiť o ťažkostiach i nádeji, ktorá sa nachádza v posolstve o Božom roztápajúcom ohni. Milovali sa, ale počas manželstva často jeden druhého kritizovali. Bolo to už také zlé, že neprešiel ani jeden deň bez toho, aby o tom druhom nepovedali niečo sarkastické alebo kritické. Raz v nedeľu si vypočuli kázeň, ktorá im v srdci zapálila roztápajúci oheň. Kázeň bola o sile slov a o tom, že opakované negatívne výroky môžu rodinu oslabiť, ba aj zničiť.

Kňaz hovoril o „negatívnej predpojatosti", ako to nazývajú profesionálni poradcovia. Negatívna predpojatosť je náš sklon pamätať si negatívne a zraňujúce skúsenosti oveľa živšie než tie pozitívne. Napríklad finančná tieseň, fakt, že nás opustili priatelia alebo že sme zožali tvrdú kritiku, máva na nás oveľa väčší vplyv, než finančný zisk, nadviazanie nového priateľstva alebo pochvala. Kňaz požiadal veriacich, aby sa modlili o milosť byť láskavejší a skoncovať so všetkými negatívnymi výrokmi.

V tej chvíli to Billa a Mary Ann zasiahlo do srdca. Po svätej omši si navzájom povedali, že ľutujú svoje negatívne zmýšľanie. Sľúbili, že s tým skoncujú. Vedeli, že sa to nedá tak ľahko zmeniť. Zaviazali sa, že sa budú spolu každé ráno modliť ruženec a budú prosiť Boha, aby im pomohol sústrediť sa na lásku.

Boh použil jednoduchú nedeľnú kázeň, aby očistil manželstvo Billa a Mary Ann. Dotkol sa ich sŕdc a pozval ich prijať jeho roztápajúci oheň. Nebolo to vždy jednoduché. Negativita a sťažovanie neodišli automaticky. Bill povedal: „Niekedy sa nám nedarí, ale každý deň je to lepšie. Zistili sme, že okrem spoločnej modlitby je dobré byť pozitívne naladený na toho druhého. Takto spolupracujeme s Pánom, ktorý nás oslobodzuje."

Roztápajúci oheň, ktorý zažili Bill a Mary Ann, môže horieť aj v nás. Je to oheň Božej lásky – lásky, ktorá je čistá a silná. Je to spaľujúca láska, ktorá spáli všetky prekážky na ceste. Je to oheň, ktorý nám zohreje srdce a roztopí nečistoty. Rozhodnime sa, že vstúpime do Pánovho roztápajúceho ohňa, ako to urobili Bill a Mary Ann. Prosme Ježiša, aby nás zošľachtil ako zlato a striebro, lebo sme mu vzácni. Stačí, keď k nemu pri modlitbe prídeme a on nás oslobodí.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 29/2017 – 16. júl 2017

 

Tvaruj ma, Pane

Vložiť svoj život do Hrnčiarových rúk

Vo filme Hráči z Indiany z roku 1986 má tréner Norman Dale viesť stredoškolský basketbalový tím na majstrovstvách Indiany. Po tom, čo jeho neortodoxné metódy vyvolali u niektorých ľudí v meste pochybnosti, vysvetľuje im svoj plán: „Zlomím vás a vybudujem." Chce žiakov naučiť, ako sa majú zbaviť svojich zlých basketbalových návykov, aby mohli pestovať užitočnejšie návyky – tie, ktoré vedú k víťazstvu. Hráči spočiatku s trénerom bojovali. Všetci – tréneri i hráči – chceli zápas vyhrať, ale mali odlišné názory na to, ako víťazstvo dosiahnuť. Tréner chcel, aby spolupracovali ako tím. Hráči chceli behať po ihrisku a hádzať loptu. Tréner chcel, aby sa spoliehali na premyslený plán. Hráči sa chceli spoliehať len na svoj talent. Až keď hráči pochopili trénerov plán, začali na majstrovstvách vyhrávať. Rovnako dôležité bolo, že pochopili, že čím viac spolupracovali ako tím, tým viac sa každý hráč zlepšoval. Doslova to bola stratégia, pri ktorej vyhrali všetci! Postoj trénera je dobrý príklad, prostredníctvom ktorého môžeme pochopiť, že Duch Svätý chce, aby sme rástli vo svätosti. Duch chce „zlomiť" naše návyky, ktoré sa protivia Bohu, a budovať návyky, ktoré nás formujú na Boží obraz. Aby sme použili slová svätého Pavla, Duch nás chce oslobodiť od „skutkov tela", aby sme mohli prinášať „ovocie Ducha".

Dávno pred uvedením filmu Hráči z Indiany do kín nám to isté vyrozprával iný príbeh. Prorok Jeremiáš v jednom zo svojich nezabudnuteľných podobenstiev hovorí o hrnčiarovi, ktorý tvaruje hlinu. Takto Boh v našom živote pôsobí, aby nás formoval a tvaroval.

Jeremiáš o hrnčiarovi napísal: „Keď sa mu pokazila nádoba, ktorú formoval z hliny rukami, urobil z toho inú nádobu; takú, aká sa jemu páčila". Jeremiáš hovoril v Pánovom mene a spýtal sa ľudí: „Vari ja nemôžem s vami urobiť ako tento hrnčiar, dom Izraela?". Vieme, že Boh nerobí nedokonalé veci. Ako to, že jedna z jeho „nádob" môže byť pokazená? Pre hriech. Môžeme byť v hrnčiarových rukách, ale môžeme sa rozhodnúť zhrešiť – naše hriechy spôsobujú deformácie. Jeremiášovo podobenstvo nám prináša dobrú správu, že tieto deformácie nemusia byť trvalé. Keď sa odovzdáme Bohu a dovolíme mu, aby nás tvaroval, odstráni deformácie a budeme sa čoraz viac podobať jeho Synovi. Všetci sme „pokazené nádoby". Nech sme už akokoľvek pokazení, Boh nás chce pretvoriť a urobiť z nás perfektné nádoby. Hoci by to trvalo celý život, je veľkou útechou vedieť, že to s nami nikdy nevzdá.

Pokazené nádoby, akými sme, sa veľmi ľahko môžu hnevať samy na seba. Môžeme sa sústrediť na svoje chyby a myslieť si: „Som taký zlý manžel!" Alebo: „Som taký sebecký!" Alebo: „Vždy sa hnevám pre maličkosti!" Môžeme sa zamerať aj na temnejšie stránky svojho života a urobiť si záver: „Pokazil som všetko, čo som urobil. Nikdy sa nezmením!" Keď vám prichádzajú na um takéto myšlienky, skúste si pripomenúť, ako sa musel cítiť svätý Peter, keď zaprel, že pozná Ježiša. Predstavte si, aký veľký pocit viny a hanby musel cítiť, keď začul kohúta a keď sa Ježiš obrátil a pozrel sa na neho. Musel si asi hovoriť: „Všetko som zbabral. Ako som mohol byť taký zbabelý? Mám ešte nádej?" Nie je to však koniec príbehu. Ježiš takto o Petrovi nezmýšľal. Keď vstal z mŕtvych, asi Petrovi nikdy priamo nevyčítal toto zlyhanie. Nepozeral sa na Petrovo zapretie, ale pozeral sa dopredu. Spýtal sa: „Miluješ ma?" Samozrejme, že vedel, že ho Peter miluje. Chcel však, aby Peter opäť prijal svoje poslanie: „Nasleduj ma... Pas moje ovce". Keď to Ježiš povedal, Petrova sebadôvera musela poriadne vzrásť! Ježiš ho neodsudzoval, nevyčítal mu ani ho nesúdil. Mal pre neho len lásku, milosrdenstvo a povzbudenie. Hrnčiar pretváral svoju nádobu. A Peter dostal novú silu. Bol pripravený vrátiť sa do práce.

To, čo Ježiš povedal Petrovi, chce povedať aj nám všetkým: „Si pre mňa vzácny. Milujem ťa! Vidím v tebe veľkú krásu a hodnotu. Nikdy sa ťa nevzdám! Dovoľ mi, aby som ťa tvaroval, aby si mohol ísť a pásť moje ovce."

Je to nádherná správa. Ježiš nám hovorí, že naša deformácia nie je problém, pokým chceme byť v Hrnčiarových rukách. Nemali by sme mať úzkosti, strach alebo znechutenie za to, že sme pokazené nádoby. Naopak, malo by nás to naplniť nádejou. Prečo? Lebo vieme, že sme v Ježišových rukách. On nás nikdy neprestane tvarovať a formovať.

Prvá otázka, ktorú dostal pápež František, znela: „Kto je pápež František?" Nový pápež sa na chvíľu zamyslel a odpovedal: „Som hriešnik." Toto je pre Svätého Otca základná skutočnosť. Vie, že je pokazená nádoba. Ale vie, že to nie je celý príbeh. Svoju odpoveď dokončil takto: „Ale dôverujem nekonečnému milosrdenstvu a trpezlivosti nášho Pána Ježiša Krista."

Toto nekonečné milosrdenstvo a trpezlivosť môžeme mať aj my. Podobne ako pápež František všetci sme hriešnici. A Ježiš nás chce oslobodiť od hriechov a naplniť nádejou. Chce nám povedať: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť". Alebo ako povedal pápež František: „Boh je väčší než náš hriech". Náš Boh je trpezlivý a starostlivý hrnčiar. Vidí naše nedostatky. Pozná naše slabé miesta a hriechy – oveľa lepšie než my. Aj tak nás však miluje! Tak veľmi nás miluje, že nás chce pritiahnuť do svojho života. Chce sa s nami stretnúť, aby bol zmytý každý hriech a rozvinul sa plný potenciál každého daru, ktorý nám dal. Boh chce, aby sme s ním spolupracovali na jeho pláne, ktorý spočíva v našom roztápaní a tvarovaní. Preto nás žiada, aby sme vnímali jeho pôsobenie v našich srdciach.

/z časopisu Slovo medzi nami/

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 28/2017 – 9. júl 2017

Mučeníctvo je svedectvo lásky

katechéza pápeža Františka

«Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach. Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený» (Mt 10,16-17.21-22).

Dnes sa budeme zamýšľať nad kresťanskou nádejou ako silou mučeníkov. Keď v evanjeliu Ježiš vysiela učeníkov na misiu, nebalamúti ich vidinami jednoduchého úspechu; naopak jasne ich upozorňuje, že ohlasovanie Božieho kráľovstva v sebe vždy zahŕňa istú opozíciu. A používa aj jeden extrémny výraz: «Všetci vás budú nenávidieť – budete nenávidení ­pre moje meno».

Kresťania milujú, avšak nie vždy sú milovaní. Ježiš nám hneď od počiatku predostiera túto skutočnosť: či už v silnejšej alebo slabšej miere, vyznanie viery sa odohráva v nepriateľskej atmosfére.

Kresťania sú teda mužmi a ženami „idúcimi proti prúdu". Je to normálne: pretože svet je poznačený hriechom, čo sa prejavuje rozličnými formami egoizmu a nespravodlivosti. Ten, kto nasleduje Krista, kráča opačným smerom. Nie kvôli duchu hašterivosti, ale kvôli vernosti logike Božieho kráľovstva, ktorá je logikou nádeje a uplatňuje sa v životnom štýle založenom na Ježišových usmerneniach.

A prvým usmernením je chudoba. Keď Ježiš vysiela svojich učeníkov na misiu, zdá sa, že sa stará viac o to, aby ich „zobliekol", než aby ich „zaodel"! Naozaj, veď kresťan, ktorý nie je pokorný a chudobný, odpútaný od bohatstva a moci a predovšetkým odpútaný od seba samého, sa Ježišovi nepodobá.

Kresťan putuje po svojej ceste na tomto svete s tým, čo je na cestu nevyhnutné, avšak so srdcom plným lásky. Skutočnou porážkou pre neho či pre ňu je upadnúť do pokušenia pomsty a násilia, odpovedajúc na zlo prostredníctvom zla.

Ježiš nám hovorí: «posielam vás ako ovce medzi vlkov». Čiže bez ostrých čeľustí, bez pazúrov a bez zbraní. Kresťan skôr bude musieť byť obozretný, ba niekedy aj chytrý: toto sú cnosti akceptované evanjeliovou logikou. Avšak nikdy nie násilie. Na porazenie zla sa neslobodno uchýliť k rovnakým metódam zla.

Jedinou silou kresťana je Evanjelium. V časoch ťažkostí treba veriť, že Ježiš stojí pred nami a neprestáva sprevádzať svojich učeníkov. Prenasledovanie nie je v rozpore s Evanjeliom, ale je jeho súčasťou: ak prenasledovali nášho Učiteľa, ako môžeme dúfať, že budeme ušetrení boja? Avšak uprostred víchrice kresťan nesmie strácať nádej, mysliac si, že je opustený.

Ježiš svojich učeníkov uisťuje hovoriac: «Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané». Akoby povedal, že žiadne z utrpení človeka, ani len to nejnebadanejšie a najskrytejšie, nie je Božím očiam neviditeľné.

Boh vidí a istotne ochraňuje; a daruje svoje oslobodenie. Veď uprostred nás je Niekto, kto je mocnejší než zlo, mocnejší než mafie, než temné intrigy toho, kto ťaží z kože zúfalých, kto spupne gniavi druhých... Je tu niekto, kto vždy počuje hlas Ábelovej krvi volajúcej zo zeme.

Kresťania teda musia byť vždy na tej „druhej osi" sveta; tej, ktorú si volí Boh: byť nie prenasledovateľmi, ale prenasledovanými; nie arogantnými, ale pokornými; nie predavačmi ilúzií, ale podriadenými pravde; nie podvodníkmi, ale čestnými ľuďmi. Táto vernosť až na smrť Ježišovmu štýlu, ktorý je štýlom nádeje, bola prvými kresťanmi nazvaná jedným krásnym menom: „mučeníctvo", čo znamená „svedectvo". Mali mnoho iných ďalších možností, ktoré im ponúkal slovník: mohlo sa to nazývať hrdinstvom, sebazrieknutím, či sebaobetou. Prvotní kresťania to však nazvali menom, ktoré nesie vôňu učeníctva.

Mučeníci nežijú pre seba, nebojujú pre to, aby potvrdili svoje vlastné myšlienky, a prijímajú nutnosť smrti jedine pre vernosť Evanjeliu. Mučeníctvo nie je ani najvyšším ideálom kresťanského života, lebo ešte vyššie nad ním stojí láska, čiže láska k Bohu a k blížnemu. Výborne o tom hovorí apoštol Pavol v hymne na lásku, čiže lásku k Bohu a k blížnemu. Vyjadruje to skvele: «A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo. Kresťanom sa protiví myšlienka, že by samovražední atentátnici mohli byť nazývaní „mučeníkmi": ich skon nemá v sebe nič také, čo by sa mohlo čo i len približovať postoju Božích detí.

Neraz, keď čítame príbehy mnohých mučeníkov včerajška a dneška – ktorí sú početnejšími než mučeníci prvotných čias –, zostávame v úžase pred pevnosťou, s ktorou čelili skúške. Táto pevnosť je znamením veľkej nádeje, ktorá ich držala: nádej istá si toho, že nikto a nič ich nemôže odlúčiť od Božej lásky, ktorá nám bola darovaná v Ježišovi Kristovi. Nech nám Boh vždy daruje silu byť jeho svedkami. Nech nám dá prežívať kresťanskú nádej predovšetkým v skrytom mučeníctve plnenia si našich každodenných povinností dobre a s láskou. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 27/2017 – 2. júl 2017

Nádej byť svätým

katechéza pápeža Františka

«Boh prichystal pre nás niečo lepšie, aby nedosiahli dokonalosť bez nás. Podľa Kristovho príkladu vytrvajme v duchovnom boji. – Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery» (Hebr. 11,40-12,2a)

V deň nášho krstu pre nás zaznelo vzývanie svätých. Mnohí z nás boli v tej chvíli deťmi, nesenými v náručí rodičov. Krátko pred úkonom pomazania olejom katechumenov, symbolom Božej moci v boji proti zlu, kňaz pozval celé zhromaždenie k modlitbe za tých, čo išli prijať krst, vzývajúc príhovor svätých.

To bolo po prvýkrát, čo nám v priebehu nášho života bola darovaná táto spoločnosť „starších" bratov a sestier – svätých ­­–, ktorí prešli tou istou cestou ako my, ktorí poznali tie isté naše námahy, a ktorí navždy žijú v Božom objatí. List Hebrejom označuje túto spoločnosť, ktorá nás obklopuje, výrazom «oblak svedkov». Takýto sú svätí: je to celý oblak svedkov.

Kresťania v boji proti zlu nezúfajú. Kresťanstvo pestuje jednu nevyliečiteľnú dôveru: neverí, že negatívne a rozkladné sily by mohli zvíťaziť. Posledným slovom nad dejinami človeka nie je nenávisť, nie je smrť, nie je vojna. V každej chvíli života nám pomáha Božia ruka a tiež nenápadná prítomnosť všetkých veriacich, ktorí «nás predišli so znakom viery» (Rímsky kánon).

Ich existencia nám hovorí predovšetkým to, že kresťanský život nie je akýmsi nedosiahnuteľným ideálom. A spoločne nás utešuje: nie sme sami, Cirkev je tvorená nespočetnými bratmi, neraz anonymnými, ktorí nás predišli a ktorí sú pôsobením Ducha Svätého zapojení do životných udalostí tých, čo ešte žijú tu na zemi.

Vzývanie svätých pri krste nie je ich jediným vzývaním poznačujúcim cestu kresťanského života. Keď dvaja snúbenci zasväcujú svoju lásku vo sviatosti manželstva, opäť sa pre nich – tentoraz ako pre dvojicu – vzýva príhovor svätých. A toto vzývanie je zdrojom dôvery pre dvoch mladých vydávajúcich sa na „cestu" manželského života. Ten, kto skutočne miluje, má túžbu a odvahu povedať „navždy" – navždy – lebo vie, že potrebuje Kristovu milosť a pomoc svätých, aby mohol žiť manželský život navždy. Nie tak, ako hovoria niektorí: „pokiaľ trvá láska". Nie. Navždy! V opačnom prípade je lepšie, ak sa neoženíš, nevydáš. Buď navždy, alebo nič. Preto sa v liturgii uzatvárania manželstva vzýva prítomnosť svätých.

A v ťažkých chvíľach je treba mať odvahu pozdvihnúť oči k nebu, mysliac na mnohých kresťanov, ktorí prešli strasťami a uchovali svoje krstné rúcha bielymi, vypierajúc ich v Baránkovej krvi: tak hovorí kniha Zjavenia apoštola Jána. Boh nás nikdy neopúšťa: zakaždým, keď to potrebujeme, príde jeden z jeho anjelov, aby nás pozdvihol a dodal nám útechy.

Niekedy sú to „anjeli" s ľudskou tvárou a srdcom, lebo Boží svätí sú vždy tu, ukrytí uprostred nás. Toto je ťažké pochopiť a aj predstaviť si to, no svätí sú prítomní v našom živote. A keď niekto vzýva nejakého svätého či svätú, je to preto, že je blízko nás. Aj kňazi si uchovávajú spomienku na vzývanie svätých, ktoré sa nad nimi odriekalo. Je to jedna z najdojemnejších chvíľ liturgie kňazskej vysviacky. Kandidáti si ľahnú na zem tvárou dolu. A celé zhromaždenie, vedené biskupom, vzýva príhovor svätých. Jeden muž by bol zdrvený ťarchou misie, ktorá je mu zverená, avšak vnímajúc, že celé nebo stojí za ním, že mu nebude chýbať Božia milosť, lebo Ježiš zostáva vždy verný, vtedy je možné začať s pokojom a sviežosťou. Nie sme sami.

A čím sme my? Sme prachom ašpirujúcim na nebo. Naše sily sú slabé, je však mocné tajomstvo milosti, ktorá je prítomná v živote kresťanov. Sme verní tejto zemi, ktorú Ježiš miloval v každom okamihu svojho života, avšak vieme a chceme dúfať v premenu sveta, v jeho definitívne naplnenie, kde konečne nebude viac sĺz, zloby ani utrpenia.

Nech nám všetkým Pán daruje nádej byť svätými. Niekto z vás sa ma môže opýtať: „Ale Otče, je možné byť svätým v každodennom živote?" Áno, je to možné. „No znamená to, že sa musíme modliť celý deň?" Nie, znamená to, že si musíš plniť svoje povinnosti po celý deň: modliť sa, ísť do práce, strážiť deti.

No žiada sa robiť to všetko so srdcom otvoreným voči Bohu, s tou ochotou, aby naša práca, ale aj to, keď sme v chorobe, v utrpení, v ťažkostiach, aby tieto ťažkosti boli otvorené k Bohu. A tak sa staneme svätými. Dá sa to. Nech nám Pán dá nádej byť svätými. Možeme sa nimi stať. Myslíme si, že je to ťažké, že je ľahšie byť zločincami než svätými... To nie. Je možné byť svätými, lebo nám pomáha Pán. Je to on, kto nám pomáha.

Je to veľký dar, ktorý každý z nás môže venovať svetu. Nech nám Pán dá milosť veriť v neho tak hlboko, že sa staneme obrazom Krista pre tento svet. Naše dejiny potrebujú „mystikov": osoby odmietajúce akúkoľvek nadvládu, zamerané na lásku k blížnemu a na bratstvo. Mužov a ženy, ktorí sú v živote ochotní prijať aj istú dávku utrpenia, lebo na seba berú námahu druhých. Veď bez týcho mužov a žien by svet nemal nádej. Preto vám želám, a prajem to i sebe, aby nám Pán dal nádej byť svätými. Ďakujem!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 26/2017 – 25. jún 2017

Boh miluje bezpodmienečne a nezištne

katechéza pápeža Františka

«I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom". Ale otec povedal svojim sluhom: „Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa". A začali hodovať.» (Lk 15,20-24a)

Nikto z nás nemôže žiť bez lásky. A jedným nepekným druhom otroctva, do ktorého môžeme upadnúť, je domnievať sa, že lásku si treba zaslúžiť. Možno veľká časť úzkosti súčasného človeka pochádza z tohto: z presvedčenia, že ak nie sme silní, príťažliví a pekní, tak sa nami nikto nebude zaoberať. Toto je cesta meritokracie, nie je tak?

Mnohí ľudia sa dnes usilujú o istú viditeľnosť len preto, aby utíšili akúsi vnútornú prázdnotu: akoby sme boli osobami večne potrebujúcimi uistenia. Viete si však predstaviť svet, kde si všetci žobrú o pozornosť druhých uvádzaním dôvodov, zatiaľ čo nikto nie je ochotný druhého milovať nezištne? Predstavte si takýto svet... svet bez nezištnosti lásky... Vyzerá to ako ľudský svet, no v skutočnosti je to peklo. Mnohé narcistické prejavy človeka sa rodia z pocitu osamelosti. A aj z osirelosti. Neraz sa v pozadí zdanlivo nevysvetliteľného správania ukrýva jedna otázka: je možné, že si nezaslúžim byť oslovovaný po mene? Čiže byť milovaným? Lebo láska vždy oslovuje po mene...

Keď tým, kto nie je milovaný alebo sa ním necíti byť, je dospievajúci človek, môže sa z toho zrodiť násilie. V pozadí mnohých foriem sociálnej nenávisti a výtržníctva je častokrát srdce, ktorému sa nedostalo povšimnutia. Neexistujú zlé deti, rovnako ako neexistujú dospievajúci, ktorí by boli celkom skazení, avšak existujú takí, čo sú nešťastní. A čo nás môže urobiť šťastnými, ak nie skúsenosť darovanej a prijatej lásky?

Život ľudskej bytosti je vzájomná výmena pohľadov: niekto, kto nám vyčarí prvý úsmev, a my, ktorí sa nezištne usmejeme na toho, kto je uzavretý v smútku, a tak mu umožníme dostať sa z neho von. Výmena pohľadov: pohľad do očí... a otvárajú sa dvere srdca.

Prvým krokom, ktorý Boh robí smerom k nám, je krok lásky, ktorá je ústretová a bezpodmienčná. Boh miluje ako prvý. Boh nás nemiluje preto, že je v nás nejaký dôvod vzbudzujúci lásku. Boh nás miluje, pretože on sám je láskou a láska pre svoju prirodzenosť má tendenciu sa šíriť, darovať sa. Ani svoju dobrotivosť Boh neviaže na naše obrátenie: jedine v tom zmysle, že ono je dôsledkom Božej lásky.

Svätý Pavol to dokonale vystihuje: «Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici». - Keď sme boli ešte hriešnici. Bezpodmienečná láska. - Boli sme „vzdialení", ako márnotratný syn v podobenstve: «Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Z lásky k nám Boh uskutočnil exodus zo seba samého, aby nás prišiel navštíviť do týchto končín, kde bolo nemysliteľné, že by tam on vkročil. Boh nás miloval aj vtedy, keď sme boli zatúlaní.

Kto z nás miluje takýmto spôsobom, ak nie ten, kto je otcom či matkou? Mama aj naďalej miluje svoje dieťa, aj vtedy, keď je toto dieťa vo väzení. Pamätám si na mnohé mamy, v mojej predošlej diecéze, ako čakávali v rade na vstup do väzenia, množstvo matiek. A nehanbili sa. Syn bol vo väzení, no bol to ich syn. A znášali mnohé pokorovania pri prehliadkach pred vstupom, avšak: „Je to môj syn!" – „Pani, veď váš syn je zločinec!" – „Je to môj syn!"

Jedine táto láska matky a otca nám dáva pochopiť, aká je láska Boha. Matka nežiada zrušenie ľudskej spravodlivosti, lebo každé pochybenie si vyžaduje vykúpenie, avšak matka nikdy neprestane trpieť pre svoje dieťa. Miluje ho aj vtedy, keď je hriešnikom. Boh tak isto koná s nami: sme jeho milovanými deťmi! Nuž, môže sa stať, že by mal Boh nejaké deti, ktoré by nemiloval? Nie. Všetci sme milovanými Božími deťmi.

Nad naším životom nie je nijaké zlorečenie, jedine dobrotivé slovo Boha, ktorý utvoril našu existenciu z ničoho. Všetko zahŕňajúcou pravdou je vzťah lásky spájajúci Otca so Synom prostredníctvom Ducha Svätého, vzťah, do ktorého sme prijatí skrze milosť. V ňom, v Kristovi Ježišovi, sme boli chcení, milovaní, vytúžení. Je tu niekto, kto do nás vtlačil prvotnú krásu, ktorú žiaden hriech, žiadne nesprávne rozhodnutie nikdy nebude môcť úplne vymazať.

Sme vždy v Božích očiach malými fontánami, ktoré sú na to, aby chrlili dobrú vodu. Povedal to Ježiš samaritánskej žene: «Voda, ktorú [ti] dám, stane sa v [tebe] prameňom vody prúdiacej do večného života».

Aký je liek na zmenu srdca nešťastnej osoby? Aká je medicína na premenu srdca človeka, ktorý nie je šťastný? [prítomní odpovedajú: Láska!] Silnejšie! [kričia: Láska!] Výborne! Vynikajúco! Ste všetci skvelí! A ako dáme človeku pocítiť, že je milovaný? Predovšetkým ho treba objať. Dať mu pocítiť, že je vytúžený, že je dôležitý a prestane byť smutný. Láska vyvoláva lásku, a to silnejším spôsobom než keď nenávisť vyvoláva smrť. Ježiš nezomrel a nevstal z mŕtvych pre seba samého, ale pre nás, aby naše hriechy boli odpustené. Je tu teda čas zmŕtvychvstania pre všetkých: čas pozdvihnúť chudobných z malomyseľnosti, predovšetkým tých, ktorí ležia v hrobe po dobu oveľa dlhšiu než tri dni. Nech tu, na naše tváre zaveje vietor oslobodenia. Nech tu vzklíči dar nádeje. A nádej je tá od Boha Otca, ktorý nás miluje takých, akí sme: miluje nás vždy, všetkých. Dobrých aj zlých. Súhlasíte? Ďakujem!

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 25/2017 – 18. jún 2017

Boží otcovský vzťahje zdrojom našej nádeje

katechéza pápeža Františka

«Raz sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden zjeho učeníkov: "Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov." Povedal im: "Keď sa modlite,hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveďnás do pokušenia"» (Lk 11,1-4).

V Ježišovej modlitbe bolo čosi fascinujúce, čosi až tak podmanivé, že jedného dňa ho jeho učeníci poprosili, aby ich s ňou oboznámil. Táto epizóda sa nachádza v Evanjeliu podľa Lukáša, ktorý bol spomedzi evanjelistov tým, kto najviac zdokumentova I tajomstvo modliaceho sa Krista - Pána, ktorý sa modlí. Ježišovi učeníci sú zasiahnutí skutočnosťou, že on, osobitne ráno a večer, sa uťahuje do samoty a "ponára sa" do modlitby. A preto ho jedného dňa prosia, aby aj ich naučil modliť sa. Vtedy práve im Ježiš odovzdáva modlitbu, ktorá sa stala kresťanskou modlitbou "par excellence": Otčenáš.

Popravde, Lukáš nám v porovnaní s Matúšorn podáva Ježišovu modlitbu v tak trochu skrátenej forme, ktorá sa začína jednoduchou invokáciou: «Otče». Tu je zhrnuté celé tajomstvo kresťanskej modlitby, v tomto slove: mat' odvahu nazývať Boha menom Otec. Potvrdzuje to aj liturgia, keď pri výzve ku spoločnému prednášaniu Ježišovej modlitby používa výraz «osrneľujeme sa povedať».

Veď nazývať Boha menom "Otec" vôbec nie je samozrejmosťou. Viedlo by nás to skôr k používaniu vyšších titulov, ktoré sa nám zdajú byť úctivejšie voči jeho transcendencii. Naopak, to, že ho vzývanie ako "Otca", nás s ním stavia do vzťahu dôvery, ako dieťa, ktoré sa obracia na svojho otecka, vediac, že on ho miluje a stará sa oň. Toto je vel'ká revolúcia, ktorú kresťanstvo vtláča do náboženskej psychológie človeka. Tajomstvo Boha, ktoré nás vždy fascinuje a dáva nám cítiť sa maličkými, nás však už viac nedesí, negniavi, nenaplňa úzkosťou.

Toto je revolučný obrat, ktorý je ťažko poňať našou ľudskou mysľou; až natoľko, že dokonca v príbehoch o zmŕtvychvstaní sa hovori, že ženy po tom, ako videli prázdny hrob a anjela, «utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach» A však Ježiš nám zjavuje, že Boh je dobrým Otcom a hovorí nám: "Nebojte sa!"

Pomyslime na podobenstvo o milosrdnom otcovi. Ježiš rozpráva o istom otcovi, ktorý pre svojich synov vie byť jedine láskou. O otcovi, ktorý netrestá syna za jeho aroganciu, a ktorý je schopný dokonca zveriť mu jeho časť dedičstva a nechať ho odísť z domu. Boh je Otcom, hovorí Ježiš, a však nie ľudským spôsobom, lebo na tomto svete neexistuje žiadny otec, ktorý by sa zachoval ako protagonista tohto podobenstva. Boh je Otcom spôsobom jemu vlastným: dobrým, nechrániacim sa pred slobodnými rozhodnutiami človeka, schopným vyjadrovať sa jedine formami slovesa "milovať".

Keď sa rebelujúci syn po tom, ako všetko premrhal, konečne vracia do rodného domu, tento otec neaplikuje kritériá ľudskej spravodlivosti, no predovšetkým cíti potrebu odpustiť, a prostredníctvom svojho objatia dáva synovi porozumieť, že po celý ten dlhý čas jeho neprítomnosti mu chýbal, bolestne chýbal jeho otcovskej láske. Akým bezmedzným tajomstvom je Boh pestujúci takýto typ lásky voči svojim deťom!

Možno práve z tohto dôvodu sa apoštol Pavol, keď poukazuje na centrum kresťanského tajomstva, necíti na to, aby do gréčtiny preložil jedno slovo, ktoré Ježiš v aramejčine vyslovoval ako "abba". Dvakrát sa sv. Pavol vo svojich listoch dotýka tejto témy a ponecháva toto slovo nepreložené, v tej istej forme, v akej sa objavilo na Ježišových perách, "abba", ešte intímnejší výraz v porovnaní s výrazom "otec", ktorý niektorí prekladajú ako "otecko, ocko".

Drahí bratia a sestry, nikdy nie sme sami. Môžeme byť vzdialení, nevraživí, mohli by sme sa aj prehlasovať za "bezbožných". Avšak evanjelium Ježiša Krista nám zjavuje, že Boh, ktorý nevie zostať bez nás, on nikdy nebude akýsi "Boh bez človeka". On je ten, čo nevie zostať bez nás, a toto je jedno veľké tajomstvo! Boh nevie byť Bohom bez človeka: je to veľké tajomstvo! A táto istota je zdrojom našej nádeje, ktorú nachádzame uchovanú vo všetkých prosbách modlitby Otčenáš.

Keď potrebujeme pomoc, Ježiš nám nehovorí. aby sme rezignovali a uzavrel i sa do seba, ale aby sme sa obrátili na Otca a prosili ho s dôverou. Všetky naše potreby, od tých najevidentnejších s dennodenných, ako sú jedlo, zdravie, práca, až po potrebu, aby nám bolo odpustené a potrebu opory počas pokušení, nie sú zrkadlom našej osamelosti: je tu naopak Otec, ktorý na nás vždy hľadí s láskou, a ktorý nás istotne neopúšťa.

Teraz mám pre vás jeden návrh: každý z nás má mnoho problémov a mnoho potrieb. Pomyslime trochu v tichu na tieto problémy a na tieto potreby. Pomyslime aj na Otca, na nášho Otca, ktorý nemôže byť bez nás, a ktorý v tejto chvíli na nás hľadí. A všetci sa spoločne s dôverou a nádejou modlime: "Otče náš, ktorý si na nebesiach ...". Ďakujem."

V závere generálnej audiencie sa Svätý Otec obrátil ako zvyčajne na mladých, chorých a novomanželov:

"Nedávno započatý mesiac jún nám pripomína úctu k Najsvätej šiernu Ježišovmu Srdcu: drahí mladí, v škole Božského Srdca vzrastajte v obetavosti k blížnemu; drahí chorí, v utrpení zjednoťte vaše srdce so srdcom Božieho Syna; a vy, drahí novomanželia, hľaďte na Ježišovo Srdce, aby ste sa naučili bezpodmienečnej láske."

Rozsievači nádeje, tešitelia v sile Ducha Svätého

katechéza pápeža Františka

«Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou. Ja som o vás, bratia moji, presvedčený, že aj vy ste plní dobroty, naplnení všetkým poznaním, takže sa môžete aj vzájomne napomínať». (Rim 15,13-14)

Na prahu slávnosti Turíc nemôžeme nehovoriť o vzťahu, ktorý existuje medzi kresťanskou nádejou a Duchom Svätým. Duch je tým vetrom, ktorý nás poháňa vpred, ktorý nás udržiava v kráčaní, dáva nám cítiť, že sme pútnikmi a cudzincami a nedovoľuje nám pohodlne sa uvelebiť a stať sa akýmsi "vysedávajúcim" ľudom.

List Hebrejom prirovnáva nádej ku kotve; a k tomuto obrazu môžeme pridať obraz plachty. Ak je kotva tým, čo dáva loďke istotu a udržuje ju "ukotvenú" na vlniacom sa mori, plachta je naopak tým, čo jej dáva hýbať sa a napredovať na vode. Nádej je skutočne ako plachta; ona zachytáva vietor Ducha Svätého a premieňa ho na hybnú silu poháňajúcu loďku podľa okolností buď na more alebo k brehu.

Apoštol Pavol uzatvára svoj List Rimanom týmto žičením - dobre počúvajte, aké krásne je to prianie -: «Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou». Zamyslime sa trochu
nad obsahom týchto nádherných slov.

Výraz "Boh nádeje" neznamená len to, že Boh je predmetom našej nádeje, čiže tým, ku ktorému dúfame, že jedného dňa dôjdeme vo večnom živote; znamená tiež to, že Boh je tým, kto nám už teraz dáva dúfať, dokonca dáva nám "v nádeji sa radovať": radovať sa už teraz z toho, že dúfame, a nie iba dúfať, že sa raz budeme radovať.

Je to radosť z dúfania, a nie dúfanie, že budeme mať radosť. Už dnes. „Kým je tu život, je tu nádej" - hovorí ľudové príslovie (v slovenčine: "Nádej umiera posledná", pozn. prekl.).
Ľudia potrebujú nádej, aby žili, a potrebujú Ducha Svätého k tomu, aby mohli dúfať. Počuli sme, že sv. Pavol pripisuje Duchu Svätému schopnosť dať nám dokonca "oplývať nádejou". Oplývať nádejou znamená nikdy sa nenechať odradiť; znamená to dúfať «proti každej nádeji», čiže dúfať aj vtedy, keď sa vytráca každý ľudský dôvod k nádeji, ako to bolo u Abraháma, keď mu Boh kázal obetovať svojho jediného syna, Izáka, a ako to bolo ešte viac u Panny Márie pod Ježišovým krížom.

Duch Svätý umožňuje túto neporaziteľnú nádej tým, že nám vnútorne dosvedčuje, že sme Božími deťmi a jeho dedičmi. Ako by mohol ten, ktorý nám dal vlastného jediného Syna, nedarovať nám spolu s ním aj všetko ostatné? «Nádej nezahanbuje», bratia a sestry, nádej nesklame, «lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali». Nesklame preto, lebo je tu vnútri Duch Svätý, ktorý nás pobáda ísť vpred, vždy vpred. A preto nádej nesklame.

A ešte viac: Duch Svätý nás nielenže uschopňuje dúfať, ale nás aj robí rozsievačmi nádeje, aby sme aj my - ako on a vďaka nemu - boli "paraklétmi", čiže utešiteľmi a ochrancami bratov. Rozsievači nádeje. Kresťan môže zasievať trpkosť, môže rozsievať pochybnosti, a toto nie je kresťanské. A ty. ak takto konáš, nie si dobrým kresťanom. Rozsievaj nádej: šír olej nádeje, šír vôňu nádeje, a nie ocot trpkosti a beznádeje. Blahoslavený kardinál Newman v jednom svojom príhovore povedal veriacim: «Poučení naším vlastným utrpením, našou bolesťou, dokonca našimi vlastnými hriechmi, budeme mať myseľ a srdce vycvičené pre každé dielo lásky voči tým, ktorí to potrebujú. Podľa miery našich schopností budeme utešiteľmi na obraz Parakléta: čiže Ducha Svätého- «a vo všetkých významoch, ktoré v sebe nesie toto slovo: zástancami, pomocníkmi, tešiteľmi. Naše slová a naše rady, náš spôsob konania, náš hlas, náš pohľad budú milé a upokojujúce».

A predovšetkým chudobní, vylúčení a nemilovaní sú tými, čo potrebujú niekoho, kto sa pre nich stane "paraklétom", čiže utešiteľom a ochrancom. Tak ako sa Duch Svätý stáva pre každého z nás, čo sme tu na námestí, tešiteľom a ochrancom. To isté musíme robiť pre tých najnúdznejších, pre tých najviac odpisovaných, pre tých, čo to najviac potrebujú, pre tých, čo najviac trpia. Byť obrancami a utešiteľmi.

Duch Svätý živí nádej nielen v srdci ľudí, ale aj v celom stvorenstve, Apoštol Pavol hovorí - zdá sa to byť tak trochu zvláštne, avšak je to pravda - hovorí, že aj stvorenie "túžobne očakáva" oslobodenie a "vzdychá a zvíja sa" ako v pôrodných bolestiach. «Tou energiou, ktorá dokáže pohnúť svetom nie je akási anonymná a slepá sila, ale je ňou pôsobenie Božieho Ducha, ktorý sa "vznášal nad vodám i'' na počiatku stvorenia». Aj toto nás pobáda k úcte ku stvorenstvu: nedá sa pošpiniť obraz bez spôsobenia urážky umelcovi, ktorý ho vytvoril.

Bratia a sestry, nech nás blížiaca sa slávnosť Turíc - ktorá je narodeninami Cirkvi - zastihne svorných v modlitbe, spolu s Máriou, Ježišovou a našou Matkou. A dar Ducha Svätého nech nám dá prekypovať nádejou. Ba ešte viac: nech nám dá „plytvať" nádejou pre všetkých tých, čo sú najviac odkázaní, najviac odpisovaní, a pre všetkých tých, čo to potrebujú. Ďakujem "

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 23/2017 – 04. jún 2017

Cesta do Emauz ako terapia nádeje

katechéza pápeža Františka

«Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!" Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?"» (Lk 24,28-35).

Dnes by som sa chcel pristaviť pri skúsenosti dvoch učeníkov z Emauz, o ktorých hovorí Lukášovo evanjelium (porov. 24,13-35). Predstavme si tú scénu: dvaja muži kráčajú sklamaní, smutní, presvedčení, že za sebou zanechávajú trpkú záležitosť, ktorá sa zle skončila.

Pred tou Veľkou nocou boli plní nadšenia: presvedčení, že tie dni budú rozhodujúce pre ich očakávania a pre nádej všetkého ľudu. Zdalo sa, že Ježiš, ktorému zverili svoj život, konečne dospel k rozhodujúcej bitke: že teraz, po dlhom období prípravy a skrytosti, ukáže svoju moc. To bolo to, čo očakávali. No nestalo sa tak.

Dvaja pútnici v sebe živili čisto ľudskú nádej, ktorá sa teraz rozbila na márne kúsky. Ten kríž vztýčený na Kalvárii bol veľavravným znamením porážky, ktorú nepredvídali. Ak bol ten Ježiš skutočne podľa Božieho srdca, museli dôjsť k záveru, že Boh bol v rukách násilníkov bezmocný, bezbranný, neschopný odporovať zlu.

A tak v to nedeľné ráno títo dvaja utekajú z Jeruzalema. Pred očami majú ešte udalosti utrpenia, Ježišovu smrť; a na duši bolesť nad týmito udalosťami, nakopenú počas núteného sobotného odpočinku. Tá slávnosť Paschy, ktorá mala znieť spevom oslobodenia, sa naopak zmenila na ten najbolestnejší deň ich života.

Opúšťajú Jeruzalem, aby odišli inam, do pokojnej dedinky. Vyzerajú úplne ako ľudia, snažiaci sa zahodiť istú spomienku, ktorá páli. A tak sú na ceste a kráčajú, smutní. Tento scenár, ktorým je cesta, už mal v evanjeliových príbehoch dôležité miesto. Bude nadobúdať stále väčšiu dôležitosť od chvíle, keď sa začne rozprávať príbeh Cirkvi.

Ježišovo stretnutie s týmito dvoma učeníkmi sa zdá byť úplne náhodné: pripomína jedno z mnohých stretnutí, ktoré sa v živote prihodia. Dvaja učeníci kráčajú zamyslení a ktosi neznámy sa k nim pridá. Je to Ježiš; avšak ich oči nie sú schopné ho rozpoznať. A tak Ježiš začína svoju „terapiu nádeje". To, čo sa odohráva na tejto ceste predstavuje terapiu nádeje. Kto ju vykonáva? Ježiš.

Predovšetkým sa pýta a počúva: náš Boh sa nenatíska. Aj keď už pozná príčinu sklamania tých dvoch, dáva im čas, aby si mohli do hĺbky premerať tú trpkosť, ktorá ich ovládla. Výsledkom je vyznanie, ktoré je akýmsi refrénom ľudskej existencie: «A my sme dúfali, ale...»

Koľko smútku, porážok, koľko neúspechov je v živote každého človeka! Koniec koncov sme všetci tak trochu ako tí dvaja učeníci. Koľkokrát v živote sme dúfali, koľkokrát sme sa cítili byť len na krôčik od šťastia, a potom sme sa ocitli na zemi, sklamaní. Avšak Ježiš kráča so všetkými malomyseľnými, čo idú so sklonenou hlavou. A kráčajúc s nimi s ohľaduplnosťou, dokáže im prinavrátiť nádej.

Ježiš k nim hovorí predovšetkým cez Písmo. Ten, kto berie do ruky Božiu knihu, nenarazí na príbehy o jednoduchom hrdinstve, bleskové dobyvateľské výpravy. Skutočná nádej nikdy nevyjde lacno: vždy prechádza cez porážky. Nádej toho, kto netrpí, ňou možno ani nie je.

Bohu sa nepáči byť milovaný spôsobom, akým by bol milovaný veliteľ vedúci svoj ľud k víťazstvu hubiac svojich protivníkov v krvi. Náš Boh je drobným svetielkom žiariacim v chladný a veterný deň, a akokoľvek krehká sa zdá byť jeho prítomnosť na tomto svete, on si zvolil miesto, ktorým my všetci pohŕdame.

Potom Ježiš pre dvoch učeníkov opakuje kľúčové gesto každej eucharistie: berie chlieb, dobrorečí, láme ho a rozdáva. Nie je vari v týchto niekoľkých gestách celý Ježišov príbeh? A nie je v každej eucharistii aj znamenie toho, čím má Cirkev byť? Ježiš nás berie, žehná nám, „láme" náš život – lebo neexistuje láska bez obety – a ponúka ho ostatným, ponúka ho všetkým.

Stretnutie Ježiša a dvoch Emauzských učeníkov je rýchlym stretnutím. Je v ňom však celý osud Cirkvi. Hovorí nám o tom, že kresťanské spoločenstvo nie je uzavreté v akomsi opevnenom hrade, ale že kráča vo svojom najvitálnejšom prostredí, totiž na ceste. A tam stretáva ľudí s ich nádejami a s ich sklamaniami, neraz vážnymi.

Cirkev načúva príbehom všetkých, tak ako sa dostávajú na povrch zo skrýše osobného svedomia, aby potom ponúkla Slovo života, svedectvo lásky, lásky vernej až do konca. A tak srdce ľudí opäť začína horieť nádejou.

My všetci sme v našom živote mali ťažké, temné chvíle. Momenty, v ktorých sme kráčali smutní, zadumaní, bez výhľadu, len s múrom pred sebou. A Ježiš je vždy po našom boku, aby nám dodal nádej, aby nám zohrial srdce a povedal: „Napreduj, ja som s tebou. Len ďalej vpred."

Tajomstvo cesty vedúcej do Emauz je celé tu: aj napriek opačnému zdaniu, sme naďalej milovaní a Boh nás nikdy neprestane milovať. Boh vždy bude kráčať s nami, vždy, aj v tých najbolestnejších chvíľach, aj v tých najhorších momentoch, aj vo chvíľach porážky: je tam Pán. A toto je naša nádej. Poďme vpred s touto nádejou! Lebo on je po našom boku a stále kráča s nami!

Prevzaté z farský  list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom ročník V. -22/2017 - 28. máj 2017

Mária Magdaléna ako apoštolka nádeje

katechéza pápeža Františka

Úvod k dnešnému 22. pokračovaniu cyklu katechéz pápeža Františka o nádeji bol úryvok z Jánovho evanjelia:

«Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?" Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem." Ježiš ju oslovil: „Mária!" Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni," čo znamená Učiteľ. Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu." Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána," a že jej toto povedal.» (Jn 20,15-18)

Počas týchto týždňov sa naša reflexia takpovediac pohybuje po okruhu veľkonočného tajomstva. Dnes stretávame tú, ktorá podľa evanjelií ako prvá uvidela zmŕtvychvstalého Ježiša: Máriu Magdalénu. Len nedávno sa skončil čas sobotného odpočinku. V deň utrpenia nebol čas na dokončenie pohrebných obradov; preto vtedy na úsvite plnom smútku idú ženy k Ježišovmu hrobu s vonnými masťami.

Ako prvá prišla ona: Mária z Magdaly, jedna z učeníčok, ktoré Ježiša sprevádzali už z Galiley, slúžiac rodiacej sa Cirkvi. Na jej ceste smerom k hrobu sa odráža vernosť mnohých žien, ktoré sú roky oddané cestičkám cintorína, v spomienke na niekoho, koho už viac niet. Tie najopravdivejšie putá nie sú zničené ani len smrťou: existuje ten, kto aj naďalej miluje, aj vtedy, ak milovaná osoba odišla už navždy.

Evanjelium opisuje Magdalénu, pričom rýchlo zdôrazňuje, že nebola ženou povrchných nadšení. Veď po prvej návšteve hrobu sa sklamaná vracia na miesto, kde sa ukrývali učeníci; oznamuje, že kameň bol odsunutý od vchodu do hrobu a jej prvá hypotéza je tou najjednoduchšou, akú si možno utvoriť: niekto musel Ježišovo telo ukradnúť. Tak prvá zvesť, ktorú nesie Mária, nie je zvesťou o zmŕtvychvstaní, ale o krádeži, ktorú spáchali neznáme osoby, zatiaľ čo celý Jeruzalem spal.

Evanjeliá následne hovoria o druhej Magdaléninej ceste k Ježišovmu hrobu. Bola tvrdohlavá, no nie? Odišla, vrátila sa... a nie a nie sa presvedčiť... Tentokrát je jej krok pomalý, veľmi ťažký. Mária trpí dvojnásobne: predovšetkým pre Ježišovu smrť a potom aj pre nevysvetliteľné zmiznutie jeho tela.

Práve keď sa nahýňa bližšie k hrobu s očami plnými sĺz, Boh ju prekvapuje tým najneočakávanejším spôsobom. Evanjelista Ján zdôrazňuje, nakoľko až bola jej nevidomosť úporná: nevšimne si prítomnosť dvoch anjelov, ktorí jej kladú otázky, nemá čo i len podozrenie, keď za sebou uzrie muža, o ktorom si myslí, že je strážcom záhrady. Naopak, tú najvzrušujúcejšiu udalosť celých ľudských dejín odhalí vtedy, keď je nakoniec oslovená po mene: «Mária!»

Aké pekné je pomyslieť na to, že prvé zjavenie Zmŕtvychvstalého – podľa evanjelií – sa uskutočnilo tak osobným spôsobom! Že je niekto, kto nás pozná, kto vidí naše utrpenie a sklamanie, a kto je kvôli nám dojatý, a kto nás volá po mene. Je to zákon, ktorý nachádzame vrytý do mnohých stránok evanjelia.

Navôkol Ježiša je mnoho osôb hľadajúcich Boha; avšak tou najúžasnejšou skutočnosťou je, že ešte oveľa skôr je to predovšetkým Boh, ktorý si robí starosti o náš život, ktorý ho chce pozdvihnúť a preto nás volá po mene, rozpoznávajúc osobne tvár každého. Každý človek je jedným príbehom lásky, ktorý Boh píše na tejto zemi. Každý z nás je príbehom lásky Boha. A každého z nás Boh volá vlastným menom: pozná nás po mene, hľadí na nás, očakáva nás, odpúšťa nám, je s nami trpezlivý. Je to pravda, či nie? Každý z nás má túto skúsenosť.

A Ježiš ju oslovuje: «Mária!»: revolúcia jej života, revolúcia určená k pretvoreniu existencie každého muža a ženy, sa začína menom, ktoré zaznieva v záhrade prázdneho hrobu. Evanjeliá nám opisujú Máriinu radosť: Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je radosťou dávkovanou po kvapkách, ale jedným vodopádom zahrňujúcim celý život.

Kresťanská existencia nie je utkávaná z prejemnelých radostí, ale z vĺn zaplavujúcich všetko. Skúste aj vy, s tým nákladom sklamaní a prehier, ktoré si každý z nás nesie v srdci, v tejto chvíli pomyslieť na to, že je nám na blízku Boh, ktorý nás volá po mene a hovorí nám: „Povstaň, prestaň plakať, lebo som ťa prišiel oslobodiť!" Toto je pekné.

Ježiš nie je tým, kto sa prispôsobuje svetu, tolerujúc, aby v ňom pretrvávala smrť, smútok, nenávisť, morálna skaza osôb... Náš Boh nie je nečinný, ale náš Boh – dovolím si to slovo – je snívajúci: sníva o premene sveta a uskutočnil ju v tajomstve Zmŕtvychvstania. Mária by chcela objať svojho Pána, avšak on už smeruje k nebeskému Otcovi, zatiaľ čo ona je poslaná priniesť zvesť bratom. A tak tá žena, ktorá bola pred tým, ako stretla Ježiša, v područí zla, teraz sa stala apoštolkou novej a najväčšej nádeje. Jej príhovor nech aj nám pomôže prežívať túto skúsenosť: v hodine plaču, v hodine opustenosti počúvať Zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorý nás volá po mene a so srdcom plným radosti utekať ohlasovať: «Videla som Pána».

Zmenil som život, lebo som videl Pána! Teraz som iný než predtým, som iným človekom. Zmenil som sa, lebo som videl Pána. Toto je naša sila a toto je naša nádej. Ďakujem."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 21/2017 - 21. máj 2017

Mária je Matkou nádeje

katechéza pápeža Františka

Pred katechézou zaznel úryvok z Evanjelia podľa Jána: «Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!" Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!" A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe» (Jn 19,25-27). V našom cykle katechéz o kresťanskej nádeji sa dnes pozrieme na Máriu, Matku nádeje. Mária zažila na svojej púti ako matka viac než jednu noc. Už od prvej zmienky o nej v evanjeliovom príbehu, jej postava vystupuje do popredia ako by bola postavou z akejsi drámy. Nebolo jednoduché odpovedať „áno" na anjelovo pozvanie: a predsa ona, táto žena v rozkvete mladosti, odpovedá s odvahou napriek tomu, že nevedela nič o osude, ktorý ju očakával. Mária sa nám v tej chvíli javí ako jedna z mnohých matiek tohto sveta, odvážnych až do krajnosti, keď ide o prijatie príbehu nového človeka, ktorý sa rodí vo jej lone. To „áno" je prvým krokom dlhého zoznamu prejavov prejavov poslušnosti – dlhého zoznamu poslušností!, ktoré ju sprevádzajú na ceste materstva. Mária sa tak v evanjeliách javí ako tichá žena, ktorá častokrát nerozumie všetkému, čo sa deje navôkol, ktorá však medituje o každom slove a o každej udalosti vo svojom srdci. V tejto ochote sa krásne rysuje Máriin spôsob myslenia. Nie je to žena, ktorú deprimujú neistoty života, najmä, keď sa zdá, že nič nejde správnou cestou. Nie je to ani žena, ktorá by násilne protestovala a stavala sa proti osudu života, ktorý nám častokrát odhaľuje nevraživú tvár. Je to naopak žena, ktorá počúva: nezabudnite, že medzi nádejou a načúvaním je vždy silný vzťah a Mária je ženou, ktorá počúva, ktorá prijíma život tak, ako sa nám dáva, teda so svojimi radostnými dňami, ale aj so svojimi tragédiami, ktoré by sme si nikdy nepriali. Až po vrcholnú noc Márie, keď je jej Syn pribitý na drevo kríža. Až do toho dňa Mária takmer zmizla z deja evanjelií. Svätopisci naznačujú, že postupne ustupuje zo scény a odmlčuje sa vo vzťahu k tajomstvu Syna, ktorý je poslušný Otcovi. Mária sa však znovu objavuje práve v kľúčovom momente, keď sa veľká časť priateľov rozpŕchla, lebo sa báli. Matky nezrádzajú a v súvislosti s tým okamžikom pri nohách kríža nemôže nikto z nás povedať, ktoré bolo bolestivejším utrpením. Či utrpenie nevinného muža, ktorý zomiera popravou na kríži či agónia matky, ktorá sprevádza posledné chvíle života svojho syna. Evanjeliá sú lakonické a extrémne diskrétne. Prítomnosť Matky opisujú jedoduchým slovesom: ona „stála" (Jn 19,25). Stála tam. Nehovoria nič o jej reakcii, či plakala alebo neplakala, nič; ani len zmienka, ktorá by opisovala jej bolesť: na tieto detaily sa potom vrhla predstavivosť básnikov a maliarov darujúc nám obrazy, ktoré vstúpili do dejín umenia a literatúry. Evanjeliá nám však o Márii hovoria iba jedno, že tam „stála", stála tam, v tom najhroznejšom okamihu, v ukrutnom momente a trpela so Synom. "Stála". Neodišla preč. Mária je tam, verne prítomná zakaždým, keď je treba držať zažatú sviečku na hmlistom a tmavom mieste. Ani ona nepoznala osud zmŕtvychvstania, ktorý jej Syn v tej chvíli otváral pre nás všetkých. Je tam z vernosti plánu Boha, za ktorého služobnicu sa prehlásila v prvý deň svojho povolania, ale tiež vďaka svojmu inštinktu matky, ktorá jednoducho trpí zakaždým, keď jej dieťa prechádza nejakým utrpením. Utrpenie matiek! Všetci sme poznali silné ženy, ktoré znášali mnohé utrpenia svojich detí! Opäť ju nájdeme v prvý deň Cirkvi, ju, Matku nádeje, uprostred toho spoločenstva učeníkov, ktorí sú tak krehkí. Jeden zaprel, mnohí ušli, všetci mali strach (porov. Sk 1,14). Ona tam však jednoducho stála, tým najobyčajnejším spôsobom, akoby to bola úplne prirodzená vec: v prvotnej Cirkvi zahalenej do svetla Zmŕtvychvstania, avšak aj do chvenia prvých krokov, ktoré mala urobiť vo svete. Preto ju všetci milujeme ako Matku. Nie sme sirotami, máme v nebi Matku, ktorou je Svätá Božia Matka. Učí náš totiž cnosti čakania aj vtedy, keď sa zdá, že všetko stratilo zmysel. Ona vždy dôveruje tajomstvu Boha, aj vtedy, keď sa zdá, že sa vytráca vinou zla sveta. Nech je nám Mária, Matka, ktorú Ježiš daroval nám všetkým, vždy - aj vo chvíľach ťažkostí oporou, nech vždy prehovára do nášho srdca: ,Vstaň. Hľaď vpred. Hľaď na obzor', lebo ona je Matkou nádeje. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 20/2017 - 14. máj 2017

Svätý Otec zhrnul cestu do Egypta slovom "nádej"

katechéza pápeža Františka

Úvodom do biblickej atmosféry krajiny, ktorá niekoľko rokov hostila Svätú rodinu, bolo čítanie z Matúšovho evanjelia (Mt 2,13-15) o Jozefovom sne s Božou výzvou utiecť pred Herodesom do Egypta. Jozef s Máriou a malým Ježišom „tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: «Z Egypta som povolal svojho syna.»

Dnes by som vám chcel porozprávať o apoštolskej ceste, ktorú som s Božou pomocou vykonal v predošlých dňoch v Egypte. Vybral som sa do tejto krajiny na štvornásobné pozvanie: od prezidenta republiky, od Jeho Svätosti koptského pravoslávneho patriarchu, od veľkého imáma Al-Azharu a od koptského katolíckeho patriarchu. Každému z nich ďakujem za ich skutočne vrúcnu pohostinnosť, ktorú mi venovali. A ďakujem celému egyptskému ľudu za účasť a za jeho srdečnosť, s akou prežíval túto návštevu Petrovho nástupcu. Prezident a verejní predstavitelia vynaložili mimoriadne úsilie, aby táto udalosť mohla prebiehať tým najlepším spôsobom, aby mohla byť znamením pokoja. Znamením pokoja pre Egypt a pre celý tento región, ktorý žiaľ trpí kvôli konfliktom a terorizmu. Veď mottom cesty bolo: „Pápež pokoja v mierovom Egypte".

Moja návšteva na Univerzite Al-Azhar, najstaršej moslimskej univerzite a najvyššej akademickej inštitúcii sunnitského islamu, mala dvojaký cieľ: dialóg medzi kresťanmi a moslimami a zároveň šírenie pokoja vo svete. V Al-Azhare sa uskutočnilo stretnutie s veľkým imámom, stretnutie, ktoré sa potom rozšírilo na Medzinárodnú konferenciu za mier. V tomto kontexte som ponúkol reflexiu oceňujúcu dejiny Egypta ako zeme civilizácie a zeme zmlúv.

Egypt je pre celé ľudstvo synonymom starovekej civilizácie, pokladov umenia a poznania; a toto nám pripomína, že pokoj sa buduje prostredníctvom vzdelávania, formovania múdrosti, humanizmu, ktorý má ako integrujúcu súčasť náboženský rozmer, vzťah s Bohom, ako pripomenul vo svojom príhovore veľký imám.

Pokoj sa buduje aj opätovným návratom k zmluve medzi Bohom a človekom, základu zmluvy medzi všetkými ľuďmi, založenej na Desatore zapísanom do kamenných tabúľ na Sinaji, avšak ešte oveľa hlbšie do srdca každého človeka každej doby a miesta; zákon, ktorého zhrnutím sú dve prikázania lásky k Bohu a k blížnemu.

Tento istý fundament je aj základom budovania sociálneho a občianskeho poriadku, na ktorom sú povolaní spolupracovať všetci občania akéhokoľvek pôvodu, kultúry a náboženstva. Takáto vízia zdravej laickosti vystúpila do popredia vo vzájomne adresovaných príhovoroch spolu s prezidentom Egyptskej republiky, za prítomnosti verejných predstaviteľov krajiny a diplomatického zboru.

Veľké historické a náboženské dedičstvo Egypta a jeho rola v regióne Blízkeho východu mu dodávajú osobitnú úlohu na ceste k takému pokoju, ktorý bude stabilný a trvalý a nebude sa zakladať na práve sily ale na sile práva.

Kresťania v Egypte, rovnako ako v každej inej krajine sveta, sú povolaní byť kvasom bratstva. A toto je možné, ak sami navzájom žijú zjednotení v Kristovi. Jedno mocné znamenie jednoty sme vďaka Bohu mohli vydať spoločne s mojím drahým bratom pápežom Tawadrosom II., patriarchom pravoslávnych koptov.

Aj podpísaním spoločnej deklarácie sme obnovili úsilie spoločne kráčať a angažovať sa za to, aby sa neopakovali krsty udelené v našich príslušných cirkvách. Spoločne sme sa modlili za mučeníkov nedávnych atentátov, ktoré tragicky postihli túto ctihodnú cirkev; a ich krv zúrodnila ekumenické stretnutie, na ktorom sa zúčastnil aj patriarcha Konštantínopolu Bartolomej, ekumenický patriarcha, môj drahý brat.

Druhý deň cesty bol venovaný katolíckym veriacim. Svätá omša slávená na štadióne, ktorý dali k dispozícii egyptskí verejní činitelia, bola oslavou viery a bratstva, pri ktorej sme cítili živú prítomnosť Zmŕtvychvstalého Pána. Komentujúc evanjelium som povzbudil malé katolícke spoločenstvo Egypta, aby znovuprežilo skúsenosť Emauzských učeníkov: aby v Kristovi, v Slove a Chlebe života, vždy nachádzali radosť z viery, horlivosť nádeje a silu lásky na vydávanie svedectva o tom, že „sme sa stretli s Pánom"!

Posledné momenty som prežíval spoločne s kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami v hlavnom seminári. Je tam mnoho seminaristov... a toto je útecha. Bola to liturgia slova, pri ktorej sa obnovovali sľuby zasväteného života. V tomto spoločenstve mužov a žien, ktorí si zvolili darovať svoj život Kristovi pre Božie kráľovstvo, som videl krásu Cirkvi v Egypte a modlil som sa za všetkých kresťanov Blízkeho východu, aby vedení svojimi pastiermi a sprevádzaní zasvätenými osobami, boli soľou a svetlom v týchto krajinách, uprostred týchto národov. Egypt bol pre nás znamením nádeje, útočiska, pomoci. Keď časť zeme zažívala hlad, Jakub so svojimi synmi sa pobrali tam; potom keď bol Ježiš prenasledovaný, šiel tam. Preto keď vám rozprávam o tejto ceste, zapadá to do rámca témy nádeje: pre nás má Egypt toto znamenie nádeje, ako v dejinách tak i dnes, kvôli tomuto bratstvu, o ktorom som vám prišiel povedať. Opätovne ďakujem tým, čo umožnili túto apoštolskú cestu, ako aj tým, ktorí k nej rozličným spôsobom prispeli, osobitne mnohým osobám, ktoré obetovali svoje modlitby a utrpenia. Svätá rodina z Nazaretu, ktorá putovala po brehoch Nílu, aby unikla Herodesovmu násiliu, nech žehná a vždy ochraňuje egyptský ľud a vedie ho po ceste prosperity, bratstva a pokoja. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 19/2017 - 7. máj 2017

Sme pútnici vzpriamene kráčajúci v nádeji

katechéza pápeža Františka

«Jedenásti učeníci odišli do Galiley na vrch, kam im Ježiš rozkázal. Ježiš pristúpil k nim a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta"». (Mt 28,16.18-20) «Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta». Tieto posledné slová Matúšovho evanjelia sa odvolávajú na prorocké hlásanie, ktoré nachádzame na začiatku: «Dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami.Boh bude s nami, po všetky dni, až do konca sveta. Ježiš bude kráčať s nami po všetky dni, až do skončenia sveta.

Celé evanjelium je uzavreté medzi týmito dvoma citátmi, slovami komunikujúcimi tajomstvo Boha, ktorého meno, jeho totožnosť, je „byť-s". Nie je nejakým izolovaným Bohom, je Boh s nami, osobitne s nami, teda s ľudskými tvormi. Náš Boh nie je akýmsi neprítomným Bohom, utiahnutým do preďalekého neba; je naopak Bohom „nadchnutým" pre človeka, až tak nežne milujúcim, že je neschopný odlúčiť sa od neho.

My ľudia sme zdatní v pretínaní pút a mostov. On však nie. Ak naše srdce ochladne, to jeho zostáva vždy žeravé. Náš Boh nás vždy sprevádza, aj vtedy, keby sme naňho nešťastne zabudli. Na rozhraní od neviery k viere je rozhodujúce zistenie, že sme milovaní a sprevádzaní naším Otcom, že on nás nikdy nenecháva osamotených.

Naša existencia je putovaním, cestou. Aj tí, čo sú poháňaní nejakou čisto ľudskou nádejou, vnímajú lákanie horizontu, ktoré ich ženie skúmať svet, ktorý ešte nepoznajú. Naša duša je dušou pútnickou. Biblia je plná príbehov pútnikov a cestovateľov. Povolanie Abraháma začína týmto príkazom: «Odíď zo svojej krajiny. A patriarcha zanecháva ten kúsok sveta, ktorý dobre poznal a ktorý bol jednou z kolísok civilizácie jeho doby. Všetko sa sprisahávalo proti zmysluplnosti tej cesty. A predsa Abrahám odchádza. Človek sa nestane zrelým, ak nevníma príťažlivosť horizontu – toho medzníka neba a zeme, ktorý si žiada byť dosiahnutý ľudom pútnikov.

Vo svojom putovaní svetom človek nikdy nie je sám. Zvlášť kresťan sa nikdy necíti byť opustený, lebo Ježiš nás uisťuje o tom, že nás neočakáva len na konci našej dlhej cesty, ale že nás sprevádza počas každého nášho dňa.

Dokedy až bude trvať Božia starostlivosť o človeka? Dokedy sa Pán Ježiš, ktorý kráča spolu s nami, bude o nás starať? Odpoveď evanjelia nenecháva žiadny priestor pochybnostiam: až do skončenia sveta! Pominie sa nebo, pominie sa zem, ľudské nádeje budú zrušené, avšak Božie slovo je väčšie než všetko a nepominie. A on bude Bohom s nami. Boh Ježiš, ktorý kráča spolu s nami. Nebude takého dňa v našom živote, v ktorom by sme prestali byť predmetom starostlivosti Božieho srdca. Niekto by však mohol povedať: „Ale, čože to vravíte?" Hovorím toto: v našom živote nebude takého dňa, v ktorom by Božie srdce prestalo mať o nás starosť. On si o nás robí starosti, kráča spolu s nami. A prečo to robí? Jednoducho preto, lebo nás miluje. Rozumieme tomu? Miluje nás! A Boh sa istotne postará o všetky naše potreby, neopustí nás v čase skúšky a tmy. Táto istota si žiada hlboko sa zahniezdiť v našom vnútri, aby nikdy nevyhasla. Niekto ju volá menom „Prozreteľnosť". Čiže blízkosť Boha, láska Boha, jeho kráčanie spolu s nami, čo sa nazýva aj „Božia prozreteľnosť": on sa stará o náš život.

Nie náhodou je medzi kresťanskými symbolmi nádeje jeden, ktorý sa mne veľmi páči: je ním kotva. Ona vyjadruje, že naša nádej nie je vágna; netreba si ju zamieňať s premenlivým pocitom toho, kto chce dychtivo zlepšiť záležitosti tohto sveta len na základe sily vlastnej vôle. Kresťanská nádej totiž korení nie v príťažlivosti budúcnosti, ale v istote toho, čo nám Boh sľúbil a čo uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Ak nám on garantoval, že nás nikdy neopustí, ak počiatkom každého povolania je jeho «Nasleduj ma!», s ktorým nás uisťuje, že zotrvá vždy pred nami, prečo sa teda báť?

S týmto prísľubom môžu kresťania kráčať kdekoľvek. Aj krížom cez zranené časti sveta, kde sa veci nevyvíjajú dobre, my sme medzi tými, ktorí aj tam naďalej dúfajú. Žalm hovorí: «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou». A práve tam, kde sa rozmáha tma, je treba udržiavať zapálené svetielko.

Vráťme sa ku kotve. Kotva je nástroj, ktorý moreplavci hádžu na breh a potom uchopia lano, aby loď priblížili k brehu. Naša viera je kotvou v nebi. My máme náš život ukotvený v nebi. Čo máme robiť? Uchopiť lano: je stále tam. A poďme vpred, lebo sme si istí, že náš život je akoby kotvou, ktorá je v nebi, na tom brehu, ku ktorému prídeme.

Iste, ak by sme sa spoliehali len na naše sily, mali by sme dôvod cítiť sa sklamaní a porazení, lebo svet sa nám častokrát ukazuje ako vzdorujúci zákonom lásky. Mnohokrát uprednostňuje zákony egoizmu. Ak v nás prežije istota, že Boh nás neopúšťa, že Boh nežne miluje nás i tento svet, potom sa perspektíva mení. „Homo viator, spe erectus" (Človek pútnik, vzpriamený nádejou), hovorilo sa za starých čias. Ježišov prísľub «Ja som s vami» nám počas cesty pomáha zostať na nohách, vzpriamení, s nádejou, že dobrý Boh už pracuje na realizácii toho, čo sa zdá ľudsky nemožné, lebo kotva je na pobreží neba. Svätý veriaci ľud Boží sú ľudia, ktorí sú na nohách – „homo viator" – a kráčajú vzpriamene – „erectus" – a kráčajú v nádeji. A kamkoľvek idú, vedia, že Božia láska ich predchádza: neexistuje taký kút sveta, ktorý by unikol víťazstvu zmŕtvychvstalého Krista. A aké je víťazstvo zmŕtvychvstalého Krista? Víťazstvo lásky. Ďakujem."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 18/2017 - 30. apríl  2017

Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno

katecza pápa Františka

«Bratia. pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu. ak sa ho držíte tak. ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili. Odovzdal som vám predovšetkým to. čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný! a že bol tretieho dňa vzkriesený' podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim» (l Kor 15,1-5).

Dnes sa stretávame vo svetle Veľkej noci, ktorú sme slávili a naďalej slávime pri liturgii. Preto by som vám v rámci nášho programu katechéz o kresťanskej nádeji chcel dnes hovoriť o vzkriesenom Kristovi, našej nádeji, tak ako to prezentuje sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom.

Apoštol chce vyriešiť problematiku, ktorá bola istotne v korintskom spoločenstve v centre diskusií. Zmŕtvychvstanie je poslednou z tém, ktorým i sa tento list zaoberá, avšak pravdepodobne v poradí podľa dôležitosti je prvou: veď všetko sa opiera o tento predpoklad. Pavol, keď sa prihovára ku svojim kresťanom, vychádza z nepopierateľného údaja, ktorý nie je výsledkom reflexie nejakého múdreho človeka, ale je faktom, jednoduchým faktom, ktorý sa prihodil v živote niekoľkých osôb. Odtiaľto sa rodí kresťanstvo. Nie je ideológiou, nie je filozofickým systémom, ale cestou viery. ktorá vychádza z udalosti: Ježiš zomrel pre naše hriechy, bol pochovaný a tretieho dňa vstal z mŕtvych a zjavil sa Petrovi a Dvanástim. Toto je fakt. Umrel, bol pochovaný, vstal z mŕtvych, zjavil sa. Čiže: Ježiš je živý. Toto je jadro kresťanského posolstva.

Ohlasujúc túto udalosť, ktorá je centrálnym jadrom viery, Pavol trvá predovšetkým na poslednom prvku veľkonočného tajomstva, čiže na skutočnosti, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ak by totiž bolo všetko skončilo smrťou, mali by sme v ňom príklad vrcholnej obetavosti, avšak toto by nemohlo vzbudiť našu vieru. Bol akýsi hrdina? Nie. Zomrel. avšak vstal z mŕtvych. Lebo viera sa rodí zo zmŕrvychvstania. Prijatie toho, že Kristus zomrel a že zomrel ukrižovaním, nie je skutkom viery, je to historický fakt. Naopak veriť, že zrnŕtvychvstal, skutkom viery je. Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno.

Pavol zostavuje zoznam osôb, ktorým sa Zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil. Máme tuje deň malý súhrn všetkých veľkonočných príbehov a všetkých osôb, ktoré vstúpili do kontaktu so Zmŕtvychvstalým. Na vrchu zoznamu sú Kéfas, čiže Peter, a skupina Dvanástich, potom „päťsto bratov", z ktorých mnohí ešte mohli vydať svoje svedectvo, potom sa uvádza Jakub. Posledným v zozname - ako zo všetkých najmenej hodný - je on sám. Pavol sám o sebe hovorí: "Ako nedochôdča",

Pavol používa tento výraz, lebo jeho osobný príbeh je dramatický: on nebol akýmsi "miništrantom". Bol prenasledovateľom Cirkvi, hrdý na vlastné presvedčenie; cítil sa byť úspešným človekom, s veľmi jasnou predstavou o tom, v čom spočíva život s jeho povinnosťami. Avšak v tomto dokonalom obraze - všetko bolo u Pavla dokonalé. vedel všetko .. - v tomto dokonalom obraze života jedného dňa nastane to, čo bolo absolútne nepredvídateľné: stretnutie so Zmŕtvychvstalým Ježišom na ceste do Damasku. Tam nebol len mužom, ktorý spadol na zem: bol osobou uchvátenou udalosťou. ktorá mu prevrátila zmysel života hore nohami. A z prenasledovateľa sa stáva apoštol. Prečo? "Lebo som videl Ježiša živého: Videl som zmŕtvychvstalého Ježiša Krista!" Toto je základom Pavlovej viery, ako aj viery ostatných apoštolov. viery Cirkvi, aj našej viery.

Aké pekné je pomyslieť, že kresťanstvo je v zásade týmto! Nie je to ani tak naše hľadanie Boha – hľadanie pravdupovediac také kolísavé - , ale skôr Božie hľadanie nás. Ježiš nás vzal, uchvátil, vydobyl si nás, aby nás už viac nezanechal. Kresťanstvo je milosťou, prekvapením, a z tohto dôvodu si vyžaduje srdce schopné úžasu. Srdce uzavreté, racionalistické, nie je schopné žasnúť a nemôže pochopiť čo je to kresťanstvo. Lebo kresťanstvo je milosťou a milosť vnímame - ba viac. stretávame ju - jedine v úžase zo stretnutia.

A tak, aj keď sme hriešnikmi - a my všetci nimi sme -, ak naše predsavzatia k dobrému zostali na papieri, alebo ak si hľadiac na náš život uvedomíme, že sme nakopili mnoho neúspechov ... Na Veľkonočné ráno môžeme konať tak, ako tie osoby, o ktorých hovorí evanjelium: ísť ku Kristovmu hrobu, vidieť veľký kameň odvalený a myslieť na to, že Boh uskutočňuje pre mňa. pre nás všetkých, neočakávanú budúcnosť. ísť k nášmu hrobu: kúsok z neho máme vo svojom vnútri my všetci. Ísť tam a vidieť, ako je Boh schopný z neho vzkriesiť. Tu je šťastie, tu je radosť, život, kde všetci mysleli. že bude smútok, porážka a temnota. Boh dáva rásť svojim najkrajším kvetom uprostred tých najvyprahnutejších skál.

Byť kresťanmi znamená nezačínať od smrti, ale od lásky Boha k nám, ktorý porazil našu úhlavnú nepriateľku. Boh je väčší než ničota a stačí jediná zažatá sviečka, aby sme zvíťazil i nad tou najtemnejšou z nocí. Pavol volá ako ozvena prorokov: «Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?» (v. 55). Počas týchto veľkonočných dni nosme si toto zvolanie v srdci. A ak sa nás opýtajú na dôvody nášho úsmevu, ktorý rozdávame a nášho trpezlivého delenia sa, vtedy budeme môcť odpovedať, že Ježiš je ešte stále tu, že je aj naďalej živý medzi nami, že Ježiš je tu. na námestí, s nami: živý a zmŕtvychvstalý."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 17/2017 - 23. apríl  2017

Nádej sveta a nádej kríža

katechéza pápeža Františka

«Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život» (Jn 12,24-25). V uplynulú nedeľu sme si pripomenuli Ježišov vstup do Jeruzalema za slávnostnostného jasotu učeníkov a veľkého zástupu. Tí ľudia vkladali do Ježiša veľké nádeje: mnohí od neho očakávali zázraky a veľké znamenia, prejavy moci a dokonca slobodu od okupujúcich nepriateľov. Kto z nich by si predstavoval, že onedlho potom bude Ježiš naopak pokorený, odsúdený a usmrtený na kríži? Pozemské nádeje tých ľudí sa tvárou v tvár krížu rúcajú. Avšak my veríme, že práve v Ukrižovanom je naša nádej znovuzrodená. Pozemské nádeje sa zoči-voči krížu rúcajú, avšak znovu sa rodia nové nádeje, nádeje, ktoré pretrvajú navždy.Táto nádej rodiaca sa z kríža je odlišnou nádejou. Odlišuje sa od tých, čo sa rúcajú, od svetských nádejí. O akú nádej však ide pri tejto nádeji rodiacej sa z kríža? Porozumieť tomu nám pomôžu slová, ktoré vyslovil Ježiš práve po tom, ako vstúpil do Jeruzalema: «Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu» (Jn 12,24). Skúsme pomyslieť na zrnko či na malé semienko, ktoré padne do pôdy. Ak ostane uzavreté v sebe, nič sa neudeje; ak sa naopak rozlomí, otvorí sa, vtedy dá život klasu; najprv klíčku, potom rastline a rastlina prinesie plod. Ježiš priniesol na svet novú nádej a urobil tak spôsobom semienka: stal sa veľmi maličkým, ako jedno pšeničné zrnko; zanechal svoju nebeskú slávu, aby prišiel medzi nás: „padol do pôdy". Avšak to ešte nestačilo. Pre to, aby priniesol ovocie, Ježiš žil lásku až do konca, nechal sa rozlámať smrťou tak, ako sa semienko nechá rozlomiť pod zemou. Práve tam, v extrémnom bode svojho poníženia – ktorý je vlastne aj najvyšším bodom lásky – vzklíčila nádej. Ak sa ma niekto z vás opýta: „Ako sa rodí nádej?" [odpoviem]: „Z kríža. Hľaď na kríž, hľaď na ukrižovaného Krista a odtiaľ k tebe príde nádej, ktorá viac nezmizne, ktorá trvá až po večný život". A táto nádej vyklíčila práve vďaka sile lásky: lebo láska, ktorá «všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,7), láska, ktorá je Božím životom, obnovila všetko k čomu sa dostala. Tak na Veľkú noc Ježiš premenil náš hriech na odpustenie tým, že ho vzal na seba. Počujte dobre aká je to premena, ktorú robí Veľká noc: Ježiš premenil náš hriech na odpustenie, našu smrť na zmŕtvychvstanie, náš strach na dôveru. To je dôvod, prečo sa tam, na kríži, rodí a neustále znovuzrodzuje naša nádej; to je dôvod, prečo s Ježišom môže byť každá naša temnota premenená na svetlo, každá prehra na víťazstvo, každé sklamanie na nádej. Každé, áno každé. Nádej prekonáva všetko, lebo sa rodí z lásky Ježiša, ktorý sa urobil takým ako pšeničné zrnko v zemi a umrel preto, aby dal život, a z toho života plného lásky prichádza nádej. Keď sa rozhodneme pre Ježišovu nádej, kúsok po kúsku odhaľujeme, že víťazným spôsobom života je spôsob semienka, pokornej lásky. Neexistuje iná cesta k víťazstvu nad zlom a k tomu, aby sa svetu darovala nádej. Vy mi však môžete povedať: „Nie, je to logika prehry!" Zdalo by sa, že je to prehrávajúca nádej, lebo ten, kto miluje, prichádza o moc. Pomysleli ste na to? Ten, kto miluje, stráca moc, kto daruje, stráca vlastnenie niečoho, a milovať je darovaním. Logika semienka, ktoré zomrie, logika pokornej lásky, je v skutočnosti cestou Boha, a jedine táto prináša plody. Vidíme to aj na sebe: vlastnenie ženie vždy k túžbe po niečom ďalšom: získal som pre seba jednu vec a rýchlo chcem ďalšiu, oveľa väčšiu, a tak ďalej, a nikdy nie som spokojný. Je to nepekný smäd, však? Čím viac máš, tým viac chceš. Je to nepekné. Ten, kto je nenásytný, nikdy nie je sýty. A Ježiš to hovorí jasne: «Kto miluje svoj život, stratí ho» (Jn 12,25). Si nenásytný, miluješ vlastnenie mnohých vecí, avšak... všetko stratíš, aj tvoj život, čiže: kto miluje vlastné a žije pre vlastné záujmy, nadúva sa sám sebou a prehráva. Kto naopak prijíma, je ochotný, slúži, ten žije Božím spôsobom: je teda víťazom, zachraňuje seba samého a druhých; stáva sa semienkom nádeje pre svet. Je pekné pomáhať druhým, slúžiť druhým... Možno sa však unavíme, no nie? Život je taký, avšak srdce sa naplní radosťou a nádejou. A toto je láska a nádej dohromady: slúžiť, darovať. Zaiste, táto pravá láska prechádza cez kríž, cez obetu, tak ako u Ježiša. Kríž je povinným úsekom cesty, avšak nie je cieľom, je úsekom: cieľom je sláva, ako nám ukazuje Veľká noc. A tu nám na pomoc prichádza ďalší prekrásny obraz, ktorý Ježiš zanechal učeníkom pri Poslednej večeri. Hovorí: «Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek» (Jn 16,21). Hľa: darovať život, nie ho vlastniť. A toto je to, čo robia mamy: dávajú ďalší život, trpia, no potom sú radostné, šťastné, lebo darovali ďaší život. Láska dáva radosť, privádza na svetlo život a dáva dokonca zmysel bolesti. Láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. Opakujem: láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. A každý z nás si môže položiť otázku: „Milujem? Naučil som sa milovať? Učím sa každý deň milovať viac?", lebo láska je motorom poháňajúcim vpred našu nádej. Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch, dňoch lásky, nechajme sa zahaliť tajomstvom Ježiša, ktorý tak ako pšeničné zrnko nám umierajúc daruje život. On je semienkom našej nádeje. Kontemplujme Urižovaného, zdroj nádeje. Kúsok po kúsku pochopíme, že dúfať s Ježišom znamená naučiť sa vidieť už teraz rastlinu v semienku, Veľkú noc v kríži, život v smrti. Chcel by som vám dať domácu úlohu. Všetkým nám prospeje zastaviť sa pred Ukrižovaným – všetci máte vo svojom dome kríž – hľaďte na Ukrižovaného a povedzte mu: „S tebou nič nie je stratené. S tebou môžem vždy dúfať. Ty si moja nádej". Predstavme si teraz kríž a všetci spolu trikrát povedzme Ukrižovanému Ježišovi: „Ty si moja nádej". Všetci: „Ty si moja nádej". Hlasnejšie! „Ty si moja nádej". Ešte hlasnejšie! „Ty si moja nádej". Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 16/2017 - 16.. apríl 2017

Nádej poráža zlo pokorou, milosrdenstvom a miernosťou

katechéza pápeža Františka

«Napokon buďte všetci jednomyseľní, súcimi, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní! Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania. Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás» (l pt 3,8-9.14-15).

Prvý list apoštola Petra obsahuje mimoriadny náboj! Je potrebné čítať ho dvakrát, trikrát pre pochopenie tohto mimoriadneho náboja. Dokáže dodať veľkú útechu a pokoj, vnímanie ako Pán je vždy blízko pri nás a nikdy nás neopustí, zvlášť v citlivých a ťažších chvíľach nášho života. Ale v čom je ,tajomstvo' tohto listu a zvlášť časti, ktorú sme si práve vypočuli? Toto je otázka. Viem, že dnes si zoberiete Nový zákon, nájdete Prvý list apoštola Petra a pomaličky, bez náhlenia si ho prečítate, tak aby ste pochopili jeho tajomstvo a jeho silu. V čom je tajomstvo tohto listu?

1. To tajomstvo spočíva v skutočnosti, že tento text má svoje korene priamo vo Veľkej noci, v srdci toho tajomstva, ktoré budeme sláviť, dávajúc nám tak vnímať všetko svetlo a radosť, ktoré pochádzajú zo smrti a zmŕtvychvstania Krista. Kristus skutočne vstal z mŕtvych, a to je pekný pozdrav, ktorým sa môžeme zdraviť počas Veľkej noci: «Kristus vstal z mŕtvych!», ako to robia mnohé národy. Pripomínať si, že Kristus vstal z mŕtvych, je živý medzi nami, je živý a je v každom z nás. A preto nás svätý Peter energicky pozýva adorovať ho v našich srdciach. Tam Pán prebýva od chvíle nášho krstu, a odtiaľ naďalej obnovuje nás a náš život, zahrňujúc nás láskou a plnosťou Ducha.

Tu vidíme, prečo nám apoštol odporúča preukázať dôvody nádeje, ktorá je v nás. Naša nádej nie je akási predstava, nie je to pocit, nie je to nejaký mobil či hromada bohatstva: nie! Naša nádej je Osoba, je to Pán Ježiš, ktorého spoznávame živého a prítomného v nás a v našich bratoch, pretože Kristus vstal z mŕtvych, Slovanské národy sa počas Veľkej noci zdravia namiesto «Dobrý deň» či «Dobrý večer» pozdravom: «Kristus vstal z mŕtvych!» «Christos voskrese!». Takto sa ľudia navzájom zdravia a sú šťastní, keď to hovorili! Toto pre nich znamená zaželať si dobrý deň či dobrý večer: «Kristus vstal z mŕtvych!»

2. Chápeme teda, že táto nádej nemá nachádzať potvrdenie len na teoretickej úrovni, v slovách, ale hlavne vo svedectve života, a to tak vo vnútri kresťanskej komunity, ako aj mimo nej. Ak Kristus je živý a prebýva v nás, v našom srdci, tak musíme umožniť, aby sa " stal viditeľným, neskrývať ho, dovoliť mu, aby reagoval v nás. Toto znamená, že Pán Ježiš sa stáva stále viac naším vzorom: vzorom života, a my sa musíme učiť správať tak, ako sa správal on. Robiť to isté, čo robil Ježiš. Nádej, ktorá je v nás teda nemôže ostať ukrytá v našom vnútri, v našom srdci. Nuž, bola by to slabá nádej, ak by nemala odvahu vyjsť von a ukázať sa. Ale naša nádej, ako to ukazuje Žalm 33 citovaný Petrom, musí nevyhnutne vytrysknúť navonok, prejaviť sa v ušľachtilej a nezmýliteľnej forme vľúdnosti, rešpektu, dobroty voči blížnemu, dospieť až k odpusteniu tomu, kto nám spôsobuje zlo. Taká osoba, ktorej chýba nádej, nedokáže odpustiť, nedokáže dať útechu odpustenia a mať útechu z odpúšťania.

Áno, [musí dospieť až k odpusteniu,] pretože takto konal Ježiš a koná tak naďalej cez tých, horí mu dajú priestor vo svojom srdci a vo svojom živote, vo vedomí, že zlo sa neporazí zlom, ale pokorou, milosrdenstvom a miernosťou. Mafiáni si myslia, že zlo sa dá poraziť zlom, a tak sa mstia a robia mnoho vecí, o ktorých my všetci vieme. Ale nepoznajú, čo je to pokora, milosrdenstvo a miernosť. A prečo? Pretože, mafiáni nemajú nádej. Pomyslite na to.

3. Hra; prečo svätý Peter tvrdí, že «je lepšie trpieť robiac dobre ako robiac zle»: nechce povedať, že je dobré trpieť, ale že keď trpíme pre dobro, sme v jednote s Pánom, ktorý akceptoval utrpenie a ukrižovanie pre našu spásu. Keď teda aj my, v malých alebo väčších situáciách nášho života prijmeme utrpenie pre dobro, to je ako keď vysejeme okolo seba semienka zmŕtvychvstania, semienka života, a necháme v tme zažiariť svetlo Veľkej noci. Práve z tohto dôvodu nás apoštol nabáda odpovedať vždy «prajúc dobro»: požehnanie nie je formalitou, nie je to len znak slušnosti, ale je to veľký dar, ktorý sme my sami dostali ako prví a s ktorým máme možnosť podeliť sa s bratmi. Je to ohlasovanie lásky Boha, lásky bez miery, ktorá sa nevyčerpá, ktorá sa nestratí a ktorá tvorí skutočný základ našej nádeje.

Milí priatelia, rozumieme tiež prečo nás apoštol Peter nazýva «blahoslavenými», keď musíme trpieť pre spravodlivosť. Nie Je to len z morálneho alebo asketického dôvodu, ale pretože vždy, keď prijmeme miesto posledných a vylúčených alebo keď neodpovieme zlom na zlo, ale odpustíme, bez odplaty, odpustiac a žehnajúc, vždy keď toto urobíme, zasvietime ako živé a žiarivé znaky nádeje, stávajúc sa tak nástrojmi útechy a pokoja, podľa Božieho srdca. Takže, len ďalej s vľúdnosťou, s miernosťou, buďme láskaví a robme dobro aj tým, ktorí nás nemajú radi, alebo nám robia zlo. Vpred!"

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. – 15/2017 – 9. apríl 2017

Abrahám je otec vo viere i v nádeji

katechéza pápeža Františka

Biblický úvod ku dnešnej katechéze vybral Svätý Otec z Listu sv. Pavla Rimanom: «Preto sa to prisľúbenie zakladá na viere, aby tak pochádzalo z milosti a aby platilo pre všetko potomstvo, nielen pre to podľa zákona, ale aj pre to podľa viery Abraháma, otca nás všetkých, ako je napísané: „Ustanovil som ťa za otca mnohých národov", za nášho otca pred Bohom, ktorému uveril a ktorý dáva život mŕtvym a volá k bytiu to, čo ešte nie je. On dúfal proti všetkej nádeji, veril, a stal sa tak otcom mnohých národov, podľa toho, čo bolo povedané: „Také bude tvoje potomstvo." A neochabol vo viere, keď videl, že jeho telo je už odumreté. Preto sa mu to počítalo za spravodlivosť» (Rim 4,16-19a.22).

Pasáž z Listu sv. Pavla Rimanom, ktorú sme si práve vypočuli, je nám veľkým darom. Vskutku, sme navyknutí uznávať Abraháma za nášho otca vo viere; dnes nám apoštol dáva porozumieť, že Abrahám je pre nás otcom v nádeji; nielen otcom vo viere, ale aj otcom v nádeji. A to preto, že v jeho príbehu už môžeme vnímať ohlasovanie Zmŕtvychvstania, nového života, ktorý víťazí nad zlom a nad samotnou smrťou.

V texte sa hovorí, že Abrahám uveril Bohu, «ktorý oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet» (Rim 4,17); a potom upresňuje: «neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté a že je odumreté aj Sárino lono» (Rim 4,19). Toto je skúsenosť, ktorú sme povolaní žiť aj my. Boh, ktorý sa zjavuje Abrahámovi, je Bohom, ktorý zachraňuje, Bohom, ktorý dáva vyjsť z beznádeje a zo smrti, Bohom, ktorý volá k životu. V Abrahámovom príbehu sa všetko stáva hymnom Bohu, ktorý oslobodzuje a znovuzrodzuje, všetko sa stáva proroctvom.

A stáva sa ním pre nás, pre nás, ktorí teraz uznávame a slávime naplnenie toho všetkého v tajomstve Veľkej noci. Veď Boh «vzkriesil z mŕtvych Ježiša» (Rim 4,24), aby sme aj my mohli prejsť zo smrti k životu. A tak sa teda Abrahám naozaj môže nazývať «otcom mnohých národov», keďže žiari ako ohlásenie nového ľudstva – nás! –, vykúpeného Kristom z hriechu a smrti a vovedeného raz a navždy do objatia Božej lásky.

V tejto súvislosti nám Pavol pomáha zaostriť pohľad na veľmi úzke prepojenie medzi vierou a nádejou. Potvrdzuje totiž, že Abrahám «proti nádeji v nádeji uveril» (Rim 4,18). Naša nádej sa nezakladá na ľudskom uvažovaní, na ľudských prognózach a ubezpečeniach; prejavuje sa tam, kde už viac niet nádeje, kde viac niet ničoho, v čo by sme mohli dúfať, presne tak, ako sa to dialo u Abraháma zoči-voči jeho blížiacej sa smrti a neplodnosti manželky Sáry. Pre nich už bol koniec, nemohli mať deti; a tam, práve v tej situácii, Abrahám uveril a dúfal proti každej nádeji.

A toto je veľká vec! Veľká nádej korení vo viere a práve preto je schopná presiahnuť každé obmedzenie nádeje. Áno, lebo sa nezakladá na našom slove, ale na Slove Božom. Takže aj v tomto zmysle sme povolaní nasledovať príklad Abraháma, ktorý aj tvárou v tvár evidentnej skutočnosti, ktorá sa zdá byť odsúdená na smrť, dôveruje Bohu, «pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil».

Rád by som vám položil jednu otázku: My všetci, sme o tomto presvedčení? Sme presvedčení, že Boh nás má rád a že všetko to, čo nám prisľúbil, je ochotný priviesť k naplneniu? - „Ale otče, koľko sa za to musíme modliť?" - „Stojí nás to len jedno: otvoriť si srdce". Otvorte svoje srdcia a táto Božia sila vás bude viesť vpred a vykoná zázračné veci a naučí vás, čo je to nádej. Toto je jediná cena: otvoriť srdce viere a zvyšok už vykoná on. Toto je paradox, a zároveň je to najsilnejší, najvyšší prvok našej nádeje. Nádej založená na prísľube, ktorý sa z ľudského pohľadu zdá byť neistý a nepredvídateľný, ktorý však nezlyhá ani len zoči-voči smrti, keďže ten, kto dáva prísľub, je Boh vzkriesenia a života. Toto nesľubuje hocikto, to nie! Ten, kto dáva prísľub, je Boh zmŕtvychvstania a života. Drahí bratia a sestry, vyprosujme si dnes od Pána milosť zostať pevne stáť nie tak na základe našich istôt, našich schopností, ale na základe nádeje vyvierajúcej z Božieho prísľubu, ako ozajstné Abrahámove deti. Keď Boh niečo prisľúbi, svoj prísľub dovedie k naplneniu. Nikdy sa nestane, že by nesplnil svoje slovo. A tak náš život nadobudne nové svetlo, vo vedomí, že ten, ktorý vzkriesil svojho Syna, vzkriesi aj nás a skutočne nás naplno zjednotí so sebou samým, spolu so všetkými našimi bratmi vo viere.

My všetci veríme. Dnes sme všetci na námestí, chválime Pána, budeme spievať Otčenáš, potom prijmeme požehnanie... Nuž, toto sa pominie. Avšak aj toto je prísľubom nádeje. Ak máme dnes otvorené srdce, uisťujem vás, že my všetci sa stretneme na nebeskom námestí navždy, čo sa nikdy neskončí. A toto je ten Boží prísľub. A je to naša nádej, ak otvoríme svoje srdcia. Ďakujem."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 14/2017 - 2.. apríl 2017

V spojení s Bohom vytrvalosti a útechy rozsieval nádej

katechéza pápeža Františka

V biblickom úvode ku katechéze zazneli slová sv. Pavla: «My, silní, sme povinznášať slabosti slabých a nehľadať, čo sa nám páči. Nech sa každý z nás či blížnemu na jeho dobro a na budovanie .... Vlastne všetko, čo bolo napísané v minulosti, bolo napísané nám na poučenie, aby sme si vytrvalosťou a útechou, ktorú máme z Písma, udržali živú nádej. Nech vám Boh vytrvalosti a útechy dá, aby ste žili svorne medzi sebou podľa príkladu Krista Ježiša» (Rim 15,1-2.4-5).

Už niekoľko týždňov nám apoštol Pavol pomáha lepšie pochopiť v čom spočíva kresťanská nádej. A povedali sme, že nie je optimizmom, ale niečím iným. A apoštol nám to pomáha pochopiť. Dnes tak robí priraďujúc ju k dvom postojom výsostne dôležitým pre náš život a pre našu skúsenosť viery: «vytrvalosť» a «útecha».

V pasáži Listu Rimanom. ktorý sme si práve vypočuli, sú citované dvakrát: najprv v súvislosti s Písmom a potom so samotným Bohom. Aje ich najhlbší, najpravdivejší význam? A akým spôsobom osvetľujú skutočno nádeje? Tieto dva postoje: vytrvalosť a útecha.  Vytrvalosť by sme mohli definovať aj ako trpezlivosť: je to schopnoznášať, niena pleciach, zniesť, zotrvvernými aj vtedy, keď sa zdá, že ťažoba sa stáva príliš veľkou, neudržateľnou, a boli by sme v pokušení negatívne súdiť a opustiť všetko a všetkých, Útecha je naopak milosťou vedieť vm a prejaviť v každej situácii, aj v tých najviac poznačených sklamaním a utrpením, prítomnosť a súcitnú činnoBoha.

Svätý Pavol nám pripomína, že vytrvalosť a útecha sú nám odovzdávané osobitným spôsobom prostredníctvom Písma, teda Biblie. V skutku, Božie slovo nás na prvom mieste vedie obrátiť pohľad na Ježiša, lepšie ho poznáva prispôsobiť sa mu, podobsa mu čoraz viac.

Na druhom mieste, Sväté písmo nám zjavuje, že Pán je skutočne «Bohom vytrvalosti a útechy», ktorý vždy zostáva verný svojej láske k nám, če je vytrvalý v láske k námneunaví sa milovať nás! Je vytrvalý, dy nás miluje! A tiež sa dy o nás stará, preväzujúc naše rany nežnosťou svojej dobroty a svojho milosrdenstva, čiže s utuje. Ani v tom, že nás utuje sa neunaví. V tejto perspektíve chápeme aj úvodné tvrdenie apoštola: «My, silní, sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať, čo sa nám páči». Tento výraz «my silní» by sa mohol zdať trúfalým, avšak vieme, že v logike evanjelia to tak nie je, vlastne je to práve naopak, lebo sila nepochádza od nás, ale od Pána.

Ten, kto vo vlastnom živote zakúša verlásku Boha a jeho útechu, je schopný, ba povinný bnablízku najslabším bratom a ujsa ich krehkostí. Ak sme blízko pri Pánovi, budeme mať tú pevnosť, aby sme boli nablízku tým najslabším, najnúdznejším, a utešovali ich a dodávali im silu. To je význam [toho vyjadrenia].

Toto môžeme konať bez snahy páčsa sebe samým, ale vo vedomí, že sme jednoducho "kanálom" prenášajúcim Pánove dary; a tak sa konkrétnym spôsobom stávame "rozsievačmi" nádeje. Toto od nás žiada Pán, s tou pevnosťou a schopnosťou utešovať a byť rozsievačmi nádeje. A dnes je potrebné rozsievať nádej, ale nie je to ľahké.
Ovocí
m tohto životného štýlu nie je také spoločenstvo, v ktorom niektorí patria do ,,A- skupiny", čiže sú sil, a druhí do "B-skupiny", čiže sú slabí. Ovocím je naopak, ako hovoPavol, «žiť svorne medzi sebou podľa príkladu Krista Ježiša». Božie slovo živí nádej, ktorá sa konkrétne prejavuje delením sa, vzájomnou službou. Lebo aj ten, kto je "silný', skôr či neskôr zažíva krehkosť a potrebu útechy od iných; a naopak v slabosti vždy môžeme ponúknuť úsmev či ruku bratovi v ťažkostiach.

A je to taká komunita, ktorá «jednomyseľne, jednými ústami oslavuje Boha» (porov. v. 6). Avšak toto všetko je možné vtedy, ak do centra postavíme Krista a jeho Slovo, lebo on je ten "silný", on je ten, kto nám dáva pevnosť, kto nám dáva trpezlivosť, kto nám dáva nádej, kto nám dáva útechu. On je tým "silným bratom", ktorý sa stará o každého jedného z nás: veď všetci potrebujeme byť vyložení na plecia Dobrého pastiera a cítiť sa zahrnutí jeho nežným a starostlivým pohľadom.

Drahí priatelia, nikdy nevzdáme dosť vďaky Bohu za dar jeho Slova, ktoré je prítomné v Písme. Práve tam sa Otec nášho Pána Ježiša Krista zjavuje ako «Boh vytrvalosti a útechy». A práve tam si uvedomujeme, ako sa na nádej nezakladá na našich schopnostiach a našich silách, ale na Božej podpore a na vernosti jeho lásky, čiže na Božej sile a úteche."
Svätý Otec zaželal všetkým, aby nanovo objavili sviatosť zmierenia:."Kiež aj tento rok prežívame tento výnimočný milostivý moment pôstneho putovania v mnohých kostoloch, na zakúsenie radostného stretnutia s milosrdenstvom Otca, ktorý všetkých prijíma a odpúšťa im."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 13/2017 - 26. marec 2017

 

Radostná nádej kresťana vyplýva z opravdivej lásky

katechéza pápeža Františka

Ako biblický úvod ku katechéze zaznelo čítanie z Listu Rimanom: «Láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní» (Rim 12,9-13). Dobre vieme, že veľké prikázanie, ktoré nám zanechal Pán Ježiš, je prikázaním lásky: milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou a milovať blížneho ako seba samého (porov. Mt 22,37-39). Sme teda povolaní k láske, k láske k blížnemu a toto je naším najvyšším povolaním, naším povolaním par excellence; a k nemu sa viaže aj radosť kresťanskej nádeje. Ten, kto miluje, má radosť nádeje, že dospeje k stretnutiu s tou veľkou láskou, ktorou je Pán. Apoštol Pavol v úryvku Listu Rimanom, ktorý sme si práve vypočuli, nás vystríha: je tu riziko, že naša láska k blížnemu bude pokrytecká. Musíme si teda položiť otázku: kedy k tomu dochádza, k tomuto pokrytectvu? A ako si môžeme byť istí, že naša láska je úprimná, že naša láska k blížnemu je skutočná? Že lásku k blížnemu nepredstierame alebo že naša láska nie je akousi telenovelou, ale láskou úprimnou, silnou...? Pokrytectvo sa môže votrieť kamkoľvek, aj do nášho spôsobu, akým prejavujeme lásku. Toto sa preukáže vtedy, keď je naša láska zištná, poháňaná osobnými záujmami. A koľko je len zištných lások! Vtedy, keď sa charitatívne služby, pri ktorých sa zdá, že sa obetujeme, robia kvôli vlastnému predvádzaniu sa či preto, aby sme sa cítili spokojní: „Aký som len skvelý!" Je to tak? Toto je pokrytectvo. Alebo keď sa zameriavame na veci, ktoré nás „zviditeľňujú", aby sme tak predviedli našu inteligenciu či našu schopnosť. Za týmto všetkým je falošná, klamná myšlienka, a síce že ak milujeme, je to preto, že my sme dobrí; akoby láska k blížnemu bola výtvorom človeka, výplodom nášho srdca. Láska k blížnemu je naopak predovšetkým milosťou, darom; schopnosť milovať je Božím darom a musíme oň prosiť. A on ho veľmi rád dáva, ak oň prosíme. Láska k blížnemu je milosťou: nespočíva v tom, aby sme dávali zažiariť tomu, čím sme my, ale tomu, čo nám darúva Pán a čo my slobodne prijímame; a nemôžeme ju prejaviť pri stretnutí s druhými, ak sa najskôr nezrodila zo stretnutia s miernou a milosrdnou Ježišovou tvárou. Pavol nás pozýva uznať, že sme hriešnikmi, a že aj náš spôsob, akým milujeme je poznačený hriechom. Zároveň však prináša novú zvesť, zvesť nádeje: Pán pred nami otvára cestu oslobodenia, cestu spásy. Je to umožnenie toho, aby sme aj my žili veľké prikázanie lásky a stali sa nástrojmi Božej lásky. A toto nastáva, keď si necháme uzdraviť a obnoviť srdce zmŕtvychvstalým Kristom. Zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý žije medzi nami, ktorý žije s nami, je schopný uzdraviť naše srdce: robí tak, ak ho o to prosíme. Je to on, ktorý nám aj napriek našej malosti a chudobe dovoľuje zakúšať súcit Otca a oslavovať úžasné prejavy jeho lásky. Potom chápeme, že všetko, čo môžeme zakusovať a robiť pre bratov, nie je nič iné než odpoveď na to, čo Boh vykonal a neustále koná pre nás. Ba je to samotný Boh, ktorý tým, že nachádza príbytok v našom srdci a v našom živote naďalej prejavuje svoju blízkosť a službu všetkým tým, ktorých stretávame každý deň na našej ceste, počínajúc tými poslednými a tými najnúdznejšími, v ktorých ho prednostne rozpoznávame. Apoštol Pavol nám teda týmito slovami nechce ani tak robiť výčitky, ako nás chce skôr povzbudiť a oživiť v nás nádej. Veď všetci máme skúsenosť toho, že prikázanie lásky nežijeme naplno alebo tak, ako by sme mali. Avšak aj toto je milosťou, lebo nám to pomáha pochopiť, že sami zo seba nie sme schopní skutočne milovať: potrebujeme, aby Pán neustále obnovoval tento dar v našom srdci, prostredníctvom skúsenosti jeho nekonečného milosrdenstva. Práve vtedy sa vrátime k oceňovaniu maličkostí, jednoduchých, obyčajných vecí; vrátime sa k oceňovaniu všetkých týchto maličkých každodenných vecí a budeme schopní milovať druhých tak, ako ich miluje Boh, želajúc si ich dobro, čiže aby boli svätí, priateľmi Boha; a budeme sa tešiť z možnosti priblížiť sa k tým, čo sú chudobní a pokorní, ako to robí Ježiš s každým z nás, keď sme od neho vzdialení, skláňať sa k nohám bratov, tak ako to on, Dobrý Samaritán robí s každým z nás so svojím súcitom a so svojím odpustením. Drahí bratia a sestry, to, čo nám pripomenul apoštol Pavol, je tým tajomstvom – použijem jeho slová – tajomstvom, ako sa radovať v nádeji (porov. Rim 12,12): v nádeji sa radujte. Je to radosť nádeje, lebo vieme, že za akýchkoľvek okolností, aj tých najnepriaznivejších, a aj popri našich vlastných pádoch, Božia láska nechýba. A tak so srdcom navštíveným a obývaným jeho milosťou a vernosťou žijeme v radostnej nádeji, že tým málom, čo len dokážeme, oplácame na bratoch to kvantum, ktoré od neho denne prijímame."

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 12/2017 - 19. marec 2017

 

 

 

Ak môj ľud

„Ak môj ľud, ktorý sa volá mojím menom, sa skloní a bude sa modliť, bude hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest, ja ho vypočujem z neba, odpustím ich vinu a ich zem uzdravím" (2 Krn 7, 14). Keď budeme vstupovať na púšť, spomeňme si na tieto nádherné slová, ktoré Boh povedal Šalamúnovi pri posviacke jeruzalemského chrámu. Tieto slová rovnako platia aj pre nás a dnešnú Cirkev, ako platili pred dávnymi vekmi aj pre Izraelitov. A rovnako ako vtedy aj dnes sa toto posolstvo nevzťahuje len na náš život. Je to univerzálne posolstvo, ktoré nám hovorí, že náš pôst, modlitba, pokánie a sebazaprenie nám môžu získať Božiu uzdravujúcu moc. A nielen nám, ale aj Cirkvi a celému svetu.

Toto posolstvo nadobúda počas pôstu zvláštny význam, lebo vieme, že po Pôstnom období príde Ježiš, aby sa o nás postaral. Veľká noc je koruna, ktorú dostaneme, keď vyjdeme z púšte. Je živým dôkazom toho, že Boh odpúšťa, uzdravuje a obnovuje.

Náš Boh, ktorý nás tak veľmi miluje, chce nám ukázať plody pôstu. Túži otvoriť náš duchovný zrak a zahojiť naše rany. Chce nás zaplaviť svojou milosťou a láskou a povedať nám, že sme jeho milované deti. Jeho konečným cieľom je úplne pretvoriť Cirkev, aby sa stala Kristovým svetlom pre celý svet. V tomto a v každom Pôstnom období nám Boh sľubuje, že ak sa pred ním pokoríme a budeme hľadať jeho tvár, vykoná po celom svete veľké diela. A to všetko len vďaka nášmu rozhodnutiu nasledovať ho na púšť.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 11/2017 - 12. marec 2017

 

 

Pramene na púšti

Môže nám pomôcť. Vie, aké je ťažké ostať verným môže nás obdariť božskou silou a pomocou. Preto nás Písmo nabáda, aby sme k Ježišovi smelo prichádzali aj vo chvíľach pokušenia. Neodmietne nás. Nebude nás považovať za slabých a nehodných. Obdarí nás milosťou, aby sme boli silní a vytrvali v skúškach /Hebr 4, 14-16/.

Carlo Carretto, jeden z mnohých súčasníkov, ktorí sa cítili povolaní k životu rozjímania na púšti, raz napísal: „Ak nemôžeš ísť na púšť, vedz, že púšť príde k tebe." V tomto zmysle púšť nie je konkrétne miesto. Je to duchovná skúsenosť, ktorá má priniesť očistenie od hriechu, dôverný vzťah s Bohom a osvietenie Duchom Svätým. Púšť nás odpútava od každodenného života, aby sme mohli preskúmať sami seba. Ťažkosti, ktoré nás tam čakajú, nás nabádajú, aby sme preskúmali svoju dušu a zistili, aká silná je naša viera v Boha. Pokušenie reptať proti Bohu nás pohýna hľadať jeho silu a podporu, aby sme neupadli. Sami uprostred púšte dospejeme k najdôležitejšej otázke: Žijem tak, ako to odo mňa chce Boh?

Tak ako Duch Svätý viedol do púšte Ježiša, tak chce v tomto pôstnom čase vyviesť aj nás z nášho každodenného života. Na Popolcovú stredu chce „rozdeliť vody" nášho bežného života, aby sme našli Boha a aby nás k nemu pritiahla jeho milosť. Aj keď to môže vyzerať zložito, môžeme sa vydať na túto cestu, keď si uvedomíme, že Ježiš, ktorý je nám vo všetkom podobný, je s nami. Čo to znamená? Aj keď sme každý iný, môžeme mať isté spoločné kroky: 1. Osloboďte sa od množstva obrazov a informácií, ktoré každodenne ponúkajú médiá. Odpútajte sa od televízora, novín, časopisov či internetu. 2. Zrieknite sa nejakého potešenia či prepychu: dobré jedlo, nepotrebné nákupy, či zábava. Namiesto toho spoznávajte, ako znášať ťažkosti, pokoru a núdzu, ktoré sú súčasťou života na púšti. Počas štyridsaťdňového Pôstneho obdobia môžeme sa správať ako Ježiš, môžeme dôverovať nášmu nebeskému Otcovi a počúvať ho. Alebo sa môžeme správať ako Izraeliti, v srdci reptať, vracať sa k radovánkam tohto sveta a upadať do pokušenia. Isté je jedno: Boh bude pôsobiť. Boh Izraelitov napriek všetkým zlyhaniam neopustil a nakoniec ich priviedol do prisľúbenej zeme. Trvalo to oveľa dlhšie a bolo to náročnejšie pre pochybnosti a neveru, no Boh dodržal svoje prísľuby.

V Pôstnom období, keď ideme spolu s Ježišom na púšť, majme oči otvorené. Uvedomme si, že to bude náročné. Čakajú nás skúšky tak ako Izraelitov či samého Ježiša. Možno v istých situáciách zlyháme. Verme však, že nech už je to akokoľvek ťažké či bolestivé, požehnanie a milosť, ktoré získame, stoja za tú námahu a ťažkosti. Všetky príbehy v Písme a všetci svätí od počiatku Cirkvi nám hovoria, že ak sa na púšti do istej miery vzdáme svojho pohodlia a sebestačnosti, dostaneme milosť, akú sme si ani nevedeli predstaviť.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  V. - 11/2017 - 12. marec 2017

Nádej v súvise so vzťahom človeka k prírode

katecza pápeža Františka

«Bratia, vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je dej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame. Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi» (Rim 8,22-26).

Často krát sme pokúšaní myslieť si, že stvorenie je naším vlastníctvom, majetkom, ktorý môžeme využívať podľa našej ľubovôle a nikomu z toho nemusíme skladať účty. V pasáži Listu Rimanom, z ktorej sme si práve vypočuli jednu časť, nám naopak apoštol Pavol pripomína, že stvorenstvo je jedným úžasným darom, ktoBoh vložil do nich k, aby sme mohli vstúpiť do vzťahu s ním a mohli sme rozpoznať stopu jeho plánu lásky, na ktorého uskutočnení sme všetci povolaní spolupracovať deň čo deň.

Ak sa však ľudská bytosť nechá unášať egoizmom, skončí pri ničení aj tých najkrajších vecí, ktoré jej boji zverené. A takto to dopadlo aj so stvorenstvom. Pomyslime na vodu. Voda je jednou prekrásnou vecou a je vmi dôležitá; voda nám dáva život, pomáha nám vo etkom. No ksa voda kontaminuje pre ťažbu nerastov, stvorenie sa znečisťuje a ničí. Toto je len jeden príklad.
No je ich mnoho.

Tragickou skúsenosťou hriechu, pretrhnutím jednoty s Bohom, sme narušili pôvodjednom so všetkým tým, čo nás obklopuje a skončili sme kazením stvorenstva, činiac ho tak otrokom, podriadeným našej poklesnutosti. A žiaľ, následok tohto všetkého je dramaticky pred našimi očami, každý deň.

Keď človek pretrhne jednotu s Bohom, stráca svoju pôvodnú krásu a kančí znetvorovaním všetkého nakol seba; a tam, kde predtým všetko poukazovalo na Otca Stvoriteľa a na jeho nekonečnú lásku, teraz nesie smutný a bezútešný znak ľudskej pýchy a nenásytnosti.
Ľu
dská pýcha svojím vykorisťovaním stvorenie ničí.

Pán nás však neponecháva samých a aj v tomto bezútešnom obraze nám ponúka noperspektívu oslobodenia, univerzálnej spásy. Toto Pavol s radosťou zdôrazňuje, povajúc nás načúvať vzdychaniu celé