Modliť sa za živých a. mŕtvych

Katechéza pápeža Františka

Na úvod zaznelo čítanie z Listu sv. apoštola Pavla Rimanom: «Ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame. Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom. Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu» (Rim 8,25-27).

Dnešnou katechézou uzatvárame cyklus venovaný milosrdenstvu. Milosrdenstvo však musí pokračovať! Katechézy končia. Ďakujme Pánovi za všetko toto a uchovávajme si to v srdci ako útechu a posilu.

Posledný skutok duchovného milosrdenstva požaduje modliť sa za živých a mŕtvych. Môžeme k nemu pripojiť aj posledný skutok telesného milosrdenstva, ktorý pozýva mŕtvych pochovávať. Táto posledná požiadavka sa môže zdať zvláštna; no naopak, v niektorých oblastiach sveta zmietaných vojnou, s bombardovaním, ktoré deň i noc zasieva strach a bezbranné obete, je tento skutok smutne aktuálny.

Biblia má v tomto ohľade krásny príklad: starého Tobiho, ktorý riskujúc vlastný život pochováva l mŕtvych aj napriek kráľovmu zákazu. Aj dnes sú tu tí, čo riskujú život, aby pochoval i úbohé obete vojen. Tento skutok telesného milosrdenstva teda nie je vzdialený našej každodennej existencii. A pomáha nám myslieť na to, čo sa odohráva na Veľký piatok, keď Panna Mária s Jánom a niektorými ženami stáli pod Ježišovým krížom. Po jeho smrti prišiel Jozef' z Arimatey, zámožný človek, člen veľrady, ktorý sa však stal Ježišovým učeníkom a ponúkol mu svoj nový hrob vytesaný do skaly. Osobne šiel za Pilátom a prosil o Ježišove telo: jeden skutočný skutok milosrdenstva vykonaný s veľkou odvahou!

Pre kresťanov je pochovávanie skutkom súcitnej úctivosti, ale aj skutkom veľkej viery. Do hrobu vkladáme telo našich drahých - s nádejou v ich vzkriesenie. Toto je obrad, ktorý v ľude veľmi silne pretrváva a je veľmi preciťovaný, a ktorý nachádza osobitné odozvy v tomto mesiaci novembri venovanom zvlášť spomienke na zosnulých a modlitbe za nich.
Modliť sa za zosnulých je predovšetkým znamením uznania za svedectvo, ktoré nám zanechali a za dobro, ktoré vykonali. Je poďakovaním sa Pánovi za to, že nám ich daroval a za ich lásku a priateľstvo. Cirkev sa za zosnulých modlí osobitným spôsobom počas svätej omše. Kňaz hovorí: «Pamätaj, Otče, i na svojich služobníkov a služobnice, ktorí nás predišli do večnosti so znakom viery a spia spánkom pokoja. Prosíme ťa, Otče, daruj im a všetkým v Kristu odpočívajúcim pre bývať vo vlasti blaha, svetla a pokoja».

Jednoduchá, účinná spomienka, plná významu, lebo našich drahých zveruje milosrdenstvu Boha. S kresťanskou nádejou sa modlíme, aby s ním boli v raji, v očakávaní spoločného stretnutia v tom tajomstve lásky, ktoré nechápeme, avšak o ktorom vieme, že je pravdivé, lebo je prísľubom, ktorý dal Ježiš. Všetci vstaneme z mŕtvych a všetci budeme navždy s ním, s Ježišom.

Spomienka na verných zosnulých nám nemôže dať zabudnúť ani modliť sa za živých, ktorí spoločne s nami každý deň čelia skúškam života. Nevyhnutnosť tejto modlitby je ešte viac zreteľná, ak ju postavíme do svetla vyznania viery, ktoré hovorí: «Verím v spoločenstvo svätých». Je to tajomstvo vyjadrujúce krásu milosrdenstva, ktoré nám zjavil Ježiš.
Spoločenstvo svätých nám ukazuje, že všetci sme ponorení do života Boha a žijeme v jeho láske. Všetci, živí aj mŕtvi, sme v spoločenstve, to jest všetci sme zjednotení, nie je tak? V jednote, zjednotení v spoločenstve tých, čo prijali krst a tých, čo sa živili Kristovým telom a patria do veľkej Božej rodiny. Všetci sme jedna rodina, sme spojení. A preto sa za seba navzájom modlíme.

Koľko len existuje rozličných spôsobov modlitby za našich blížnych! Všetky sú platné a milé Bohu, ak vychádzajú zo srdca. Osobitne myslím na mamy a otcov, ktorí žehnaj ú svoje  deti ráno a večer. Ešte stále v niektorých rodinách existuje tento zvyk. Požehnať dieťa je modlitbou. Myslím na modlitbu za choré osoby, keď ich ideme navštíviť a modlíme sa za nich; na tichý príhovor, niekedy aj so slzami, v mnohých ťažkých situáciách, nie je tak? Modliť sa za tú a tú ťažkú situáciu.

Včera prišiel na svätú omšu do Domu sv. Marty jeden skvelý človek, podnikateľ. Musel však zavrieť svoju továreň, lebo to už ďalej nešlo. A ten muž plakal, mladý muž plakal a hovoril: "Necítim sa na to ponechať bez práce viac než päťdesiat rodín. Mohol by som vyhlásiť bankrot podniku -ja pôjdem domov s mojimi peniazmi, ale moje srdce bude po celý život v slzách kvôli tým päťdesiatim rodinám". To je skvelý kresťan! On sa modlí skutkami, modlí sa: prišiel na omšu modliť sa, aby mu Pán ukázal východisko, nielen pre neho, on ho mal: bankrot. Nie, nie pre neho: pre päťdesiat rodín. Toto je muž, ktorý sa vie modliť, so srdcom a prostredníctvom skutkov, vie sa modliť za blížneho. Je to ťažká situácia. Nehľadať zľahčené východisko: "nech sa nejako zariadia" tak nie. Toto je kresťan. Veľmi dobre mi padlo počúvať ho, veľmi dobre. Kiež by ich bolo takých mnoho - dnes, v tejto chvíli, keď mnoho ľudí trpí nedostatkom práce.

Myslím však aj na vďakyvzdanie za nejakú dobrú správu, ktorá sa týka priateľa, člena rodiny, kolegu ... : "Vďaka ti, Pane, za túto peknú vec!" - aj to je modlitba za druhých. Ďakovanie Pánovi, keď veci idú dobre. Niekedy, ako hovorí sv. Pavol, «nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi» (Rim 8,26). Je to Duch Svätý, ktorý sa modlí v nás. Otvorme teda naše srdce takým spôsobom, aby Duch Svätý, skúmajúci túžby, ktoré sú v najhlbšom vnútri, ich mohol očistiť a priviesť k naplneniu. Akokoľvek, pre nás i pre druhých, vždy prosme, aby sa stala Božia vôľa, tak ako v Otčenáši, lebo jeho vôľa je istotne tým najväčším dobrom, dobrom Otca, ktorý nás nikdy neopúšťa. Modlime sa a dovoľme Duchu Svätému, aby sa v nás modlil. A toto je v živote nádherné: modliť sa vzdávajúc Bohu vďaku, chváliac ho, prosiac o niečo, plačúc, keď je tu nejaká ťažkosť, tak ako ten muž, Množstvo veci. Avšak vždy so srdcom otvoreným voči Duchu Svätému, aby sa modlil v nás, s nami a za nás.
Uzatvárajúc tieto katechézy o milosrdenstve, usilujme sa modliť jedni za druhých, aby sa skutky telesného a duchovného milosrdenstva stávali čoraz viac štýlom nášho života. Katechézy, ako som povedal na začiatku, tu končia. Prešli sme trasou štrnástich skutkov milosrdenstva, avšak milosrdenstvo pokračuje a musíme ho praktizovať týmito štrnástimi spôsobmi. Ďakujem.

Radiť v pochybnostiach a učiť múdrosti

Katechéza pápeža Františka

Pred katechézou zazneli úryvok z Evanjelia podľa Lukáša o tom, ako Jiš «zaplesal v Duchu Svätom a povedal: Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo."» (Lk 10,21).
Zam
yslenie nad duchovnými skutkami milosrdenstva sa dnes týka dvoch činností, ktoré sú vjomne silne prepoje: dobre radiť pochybujúcim a vyučovať nevedomých, čiže tých, ktorí sú neznalí, nie je tak? Slovo nevedomý (tal. ignorante) je príliš sil, pravda? Myslia sa tým však osoby, ktoré niečo nevedia a ktoré treba vyučovať. Sú to skutky, ktoré je možné praktizovať jednak v jednoduchom rozmere, rodinným a pre všetkých prínosným spôsobom, ale rovnako - a to sa týka zvlášť toho druhého skutku, vyučovania -- aj na úrovni viac inštitucionálnej a organizovanej. Pomyslime napríklad na to, koľko detí ešte trnegramotnosťou: nedá sa to pochop, že vo svete, kde technický a vedecký pokrok dosiahol takú výšku, existujú negramotne deti. Toto je nepochopiteľné, je to nespravodlivosť. Koľko detí trpí nedostatkom vzdelania. Je to stav veľkej nespravodlivosti, ktorá podlamuje samotdôstojnosť osoby. Bez vzdelania sa potom ľahko stávame obeťou vykorisťovania a rozličných foriem sociálnych ťažkostí.      Cirkev v priebehu storočí vnímala nevyhnutnosť angažovať sa v oblasti vzdelávania, lebo jej evanjelizačná misia v sebe zahŕňa úsilie prinavrátiť stojnosť tým najchudobnejším. Od prvého príkladu "školy" založenej práve tu v Ríme sv. Justínom v druhom storí, aby kresťania lepšie poznali Sväté písmo, až po sv. Jozefa Kalazanského, ktorý otvoril prvé bezplatné ľudové školy v Európe, máme dlhý zoznam svätcov a svätíc, ktorí v rozlných epochách priniesli vzdelanie tým naj viac znevýhodneným osobám, vediac, že touto cestou by mohli prekonať biedu a diskrimináciu. Koľko kresťanov, laikov, zasvätených bratov a sestier či kňazov dalo do vyučovania, do vzdelávania detí a mládeže vlastný život. Toto je veľvec! Pozývam vás vzdať im hold jedným veľkým aplauzom! Títo priekopníci vzdelávania porozumeli do hĺbky skutku milosrdenstva a urobili z neho šl života až do tej miery, že zmenili samotnú spoločnosť. Prácou v jednoduchosti a prostredníctvom zopár inštitúcií dokázali prinavrátiť dôstojnomnohým osobám! A vzdelanie, ktoré odovzvali bolo často zamerané aj na prácu. Pomyslime len na Dona Bosca, na svätého na Bosca!  [aplauz] Azda sú tu saleziáni, je to tak? Pomyslime na Dona Bosca, ktorý mladých z ulice prostredníctvom oratória a potom aj šl a dielní pripravoval na zamestnanie ... Takto vzniklo mnoho a rozličných odborných škôl, ktoré uschopňovali k práci, zatiaľ čo zároveň vychovávali aj k ľudským a kresťanským hodnotám. Vzdelávanie je teda skutočne osobitnou formou evanjelizácie. Čím viac vzrastá vzdelanosť, tým viac ľudí nadobúda istoty a povedomie, ktoré v živote všetci potrebujeme. Dobré vzdelávanie nás učí kritickej metóde, ktorá zahŕňa aj istý druh pochybnosti, potrebný k tomu, aby sme si kládli otázky a overovali si dosiahnuté výsledky, s ohľadom na väčšie poznanie. Avšak skutok milosrdenstva "dobre radiť pochybujúcim" sa netýka tohto typu pochybovania. Prejaviť milosrdenstvo voči pochybujúcim je naopak rovnocenné mierneniu tej bolesti a toho utrpenia, ktoré pochádzajú zo strachu a z úzkostiktoré sú následkami pochybnos. Je to preto skutok opravdivej lásky, s ktorým chceme podporiť osobu v slabosti spôsobenej neistotou.

Myslím, že niekto by mi mohol položiť otázku: .Otče, ja mám však mnoho pochybnosti vo viere, čo mám robiť? Vy nikdy nemáte pochybnosti?' - Ach, mám ich mnoho! ... Istotne, niektorých momentoch máme pochybnosti všetci. Neistoty týkajúce sa viery, v pozitívnom zmysle, znamením, že chceme leie a hlbšie poznať Boha, Jiša, tajomstvo jeho lásky voči nám. - .Nuž, mám takú a takú pochybnosť: hľadám, študujem, obzerám sa po rade a vypytujem sa, ako kon... ' Toto sú tie pochybnosti, ktoré dávajú rásť ... Je to teda dobre, že si kladieme otázky ohľadom našej viery, lebo týmto spôsobom s to núti prehlbovať si ju. Pochybnosti však treba aj prekonávať. K tomuto je potrebné počúvať Božie slovo a porozumieť tomu, čo nás učí. Jednou dôlitou cestou, ktorá v tomto vmi pomáha je katechéza, vďaka ktorej sa k nám dostáva ohlasovanie viery v konkrétnosti osobného a komunitného života. Je tu roveň aj ďalšia rovnako dôležitá cesta - žiť vieru v čo najväčšej možnej miere. Nerobme z viery akúsi abstraktteóriu, kde sa množia pochybnosti. Robme naopak vieru naším životom. Snme sa ju uskutočňovať v službe bratom, osobitne tým najnúdznejším. A takto sa mnohé pochybnosti vytrácajú, lebo cítime Božiu prítomnosť pravdivosť  evanjelia v láske, ktorá bez našej zásluhy prebýva v nás a deme sa s ňou s ostatnými.

Ako môžeme vidi, drahí bratia a sestry, ani tieto dva skutky milosrdenstva nie vzdialené od nášho života. Každý z nás sa môže usilovať ich žiť, aby uviedol do praxe Pánovo slovo, keď hovorí, že tajomstvo Božej lásky nebolo zjavené múdrym a rozumným, ale maličkým. Teda tým najhlbším učením, ktoré sme povolaní odovzdať druhým a tou najpevnejšou istotou ako sa dostať von z pochybností je Božia láska, ktorou sme boli milovaní. Jedna veľ, nezištná ska, darovaná navždy. Boh vo svojej láske nikdy nerobí krok späť, nikdy! Ide vždy vpred a ča; darúva nám navždy svoju lásku, za ktorú musíme pociťovať veľkú zodpovednosť, aby sme boli jej svedkami ponúkajúc milosrdenstvo Našim bratom. Ďakujem Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  IV. – 48/2016 - 27. november 2016

 

Trpezlivosť s nepríjemnými ľuďmi je skutok milosrdenstva

Katechéza pápeža Františka

V úvode audiencie zaznel úryvok z Evanjelia podľa svätého Lukáša: «Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Ako môžeš povedať svojmu bratovi: "Brat môj, dovoľ, vyberiem ti smietku, čo máš v oku," keď vo svojom vlastnom oku
brvno nevidíš? Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku, čo je v oku tvojho brata» (Lk 6,41-42).

Dnešnú katechézu venujeme jednému skutku milosrdenstva, ktorý všetci veľmi dobre poznáme, ale ktorý možno neuvádzame do praxe tak, ako by sme mali: trpezlivo znášať nepríjemné osoby. A tie jestvujú, nie je tak? Všetci sme veľmi dobrí v identifikovaní toho, kto je nám na obtiaž: stáva sa to, keď niekoho stretneme na ulici, či keď príde nejaký telefonát... Rýchlo si pomyslíme: "Ako dlho budem musieť počúvať sťažnosti, klebety, žiadosti či vystatovania tejto osoby?" Niekedy sa stáva že nepríjemnou osobou je niekto v našej blízkosti, spomedzi tých najbližších, aj medzi rodinnými príslušníkmi je vždy niekto taký; nechýbajú ani na pracovisku; ba nie sme bez nich ani vo voľnom čase. Čo musíme robiť s nepríjemnými osobami? Veď aj my sme mnohokrát nepríjemní k druhým, no nie? Aj my... Prečo bo I medzi skutky milosrdenstva začlenený aj tento skutok - trpezlivo znášať nepríjemné osoby?

V Biblii vidíme, že sám Boh musí použiť milosrdenstvo, aby znášal sťažnosti svojho ľudu Napríklad v Knihe Exodus sa ľud javí ako skutočne neznesiteľný: najprv narieka, lebo je otrokom v Egypte a Boh ho oslobodzuje; potom sa v púšti sťažuje, lebo niet jedla a Boh posiela prepelice a mannu, avšak aj napriek tomuto sťažnosti neprestávajú. Mojžiš bol prostredníkom medzi Bohom a ľudom, a aj on sa niekedy javil ako nepríjemný pre Pána. Avšak Boh mal trpezlivosť a tak Mojžiša a ľud naučil aj tomuto nevyhnutnému rozmeru viery.

Spontánne tu teda vyvstáva prvá otázka: spytujeme si niekedy svedomie, aby sme videli či sa aj my niekedy môžeme druhým javiť ako nepríjemní? Je ľahké ukazovať prstom na chyby a nedostatky iných, avšak musíme sa naučiť byť v koži toho druhého.

Hľaďme predovšetkým na Ježiša: koľkú trpezlivosť musel mať počas troch rokov svojho verejného života! Raz, kým bol na ceste s učeníkmi, ho pristavila matka Jakuba a Jána, hovoriac: «Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici». Veru, mama lobovala za svojich synov, či nie? To bola mama ... Aj z tejto situácie si Ježiš berie podnet, aby podal zásadnú náuku: jeho kráľovstvo nie je kráľovstvom moci, nie je kráľovstvom slávy ako pri pozemských kráľovstvách, ale je kráľovstvom služby a darovania druhým. Ježiš učí ísť vždy k podstate a hľadieť ďalej, aby sme so zodpovednosťou prijali vlastné poslanie.

Tu by sme mohli vidieť odvolanie sa na ďalšie dva skutky duchovného milosrdenstva: napomínať hriešnikov a učiť nevedomých. Pomyslime koľko námahy nás to môže stáť, keď pomáhame človeku rásť vo viere a v živote. Myslím napríklad na katechétov - medzi ktorými sú mnohé mamy a mnohé rehoľníčky -, ktorí venujú čas vyučovaniu detí a mládeže základným prvkom viery. Koľko námahy - predovšetkým vtedy, keď by deti dali radšej prednosť hre než počúvaniu katechizmu!

Sprevádzať pri hľadaní podstaty je pekné a dôležité, lebo nám to pomáha deliť sa o radosť zo zakusovania zmyslu života. Často krát sa nám stáva, že stretneme osoby, ktoré sa pristavujú pri povrchných, prchavých a banálnych veciach; niekedy preto, že nestretli nikoho, kto by ich stimuloval hľadať niečo iné, ceniť si skutočné poklady. Učiť druhých hľadieť na podstatu je rozhodujúcou pomocou, osobitne v dobe ako tá naša, ktorá, zdá sa, stratila orientáciu a pachtí sa za chvíľkovými uspokojeniami.

Učiť druhých odhaľovať, čo od nás chce Pán a ako na to môžeme odpovedať znamená uvádzať ich na cestu rastu vo vlastnom povolaní, na cestu skutočnej radosti. Tak Ježišove slová adresované matke Jakuba a Jána a potom aj celej skupine učeníkov ukazujú cestu, aby sme sa vyhli upadnutiu do závisti, ambícií, pochlebovania - pokušení, ktoré vždy číhajú aj na nás kresťanov.

Nevyhnutnosť podávať radu, napomínať a vyučovať nás nesmie viesť k pocitu nadradenosti nad druhými, ale predovšetkým nás to zaväzuje vstúpiť do seba, aby sme preverili, či žijeme v súlade s tým, čo žiadame od druhých. Nezabúdajme na Ježišove sková: «Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš?».
Duch Svätý nech nám pomáha byť trpezlivými v znášaní druhých a pokornými a jednoduchými pri podávaní rád. Ďakujem

Navštevovať chorých a väznených

Katechéza pápeža Františka

Pred samotnou katechézou zaznelo čítanie z Evanjelia podľa Marka: «Šimonova test iná ležala v horúčke. Hneď mu povedali o nej. Pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zdvihol. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala. Keď sa zvečerilo, po západe slnka, prinášali k nemu všetkých chorých a posadnutých zlými duchmi. A celé mesto sa zhromaždilo pri dverách. l uzdravil mnohých, ktorých trápili rozličné neduhy, a vyhnal mnoho zlých duchov a nedovolil im hovoriť, lebo ho poznali» (Mk 1,30-34).

Ježišov život, predovšetkým počas troch rokov jeho verejného pôsobenia, bol neustálym stretávaním sa s ľuďmi. Medzi nimi mali osobitné miesto chorí. Koľké stránky evanjelií rozprávajú o týchto stretnutiach! Ochrnutý, slepý, malomocný, posadnutý zlým duchom, epileptik a nespočetné množstvo chorých každého druhu ... Ježiš sa každému z nich stal blízkym a uzdravil ich svojou prítomnosťou a mocou svojej uzdravujúcej sily. Medzi skutkami milosrdenstva teda nemôže chýbať navštevovanie a pomoc chorým.

K tomuto môžeme pripojiť aj skutok byť nablízku osobám, ktoré sa nachádzajú vo väzení. V skutku, ako chorí, tak aj väzni žijú v podmienkach, ktoré obmedzujú ich slobodu. A práve vtedy, keď nám (sloboda) chýba si uvedomujeme, aká je vzácna! Ježiš nám daroval možnosť byť slobodnými aj napriek limitom vyplývajúcim z choroby a obmedzení. Ponúka nám slobodu pochádzajúcu zo stretnutia s ním a z nového zmyslu, ktorý toto stretnutie prináša do našej osobnej situácie.

Prostredníctvom týchto skutkov milosrdenstva nás Pán pozýva ku gestu veľkej ľudskosti: k spoluúčasti. Pamätajme na toto slovo: spolu účasť. Ten, kto je chorý, sa často cíti osamelo. Nemôžeme ukryť, že osobitne v našich časoch, práve v chorobe najhlbšie zakúšame osamelosť, ktorá prechádza veľkou časťou života. Návšteva môže pomôcť chorej osobe cítiť sa menej osamelou a trochu spoločnosti je vynikajúcim liekom! Úsmev, pohladenie, stisk ruky sú jednoduché gestá, avšak veľmi dôležité pre toho, kto sa cíti byť ponechaný sám na seba. Koľko ľudí sa venuje navštevovaniu chorých v nemocniciach či v ich domoch! Je to nezaplatiteľný dobrovoľnícky čin. Keď sa koná v mene Pána, stáva sa tiež veľavravným a účinným výrazom milosrdenstva. Nenechajme choré osoby osamote! Nebráňme im nachádzať úľavu a my sami budeme obohatení blízkosťou tým, čo trpia. Nemocnice sú skutočnými "katedrálami bolesti", kde sa však zviditeľňuje aj sila lásky k blížnemu, ktorá poskytuje oporu a spolucíti.

Rovnako myslím aj na tých, ktorí sú uzavretí vo väzení. Ježiš nezabudol ani na nich. Zaradením navštevovania väzňov medzi skutky milosrdenstva nás chcel pozvať predovšetkým k tomu, aby sme nikomu neboli sudcami. Iste, ak je niekto vo väzení, je tam preto, že pochybil, nerešpektoval zákon a občianske spolužitie. Preto si vo väzení odpykáva svoj trest. Avšak akúkoľvek vec by väzeň vykonal, aj tak zostane milovaný Bohom. Kto môže vstúpiť do vnútra jeho svedomia, aby porozumel tomu, čo prežíva? Kto môže pochopiť jeho bolesť a výčitky svedomia? Je príliš jednoduché umývať si ruky tvrdiac, že schybil. Kresťan je skôr povolaný ujať sa ho, aby ten, kto schybil, pochopil zlo, ktoré spôsobil a vstúpil do seba. Chýbajúca sloboda je pre ľudskú bytosť bez pochýb jednou z najväčších obmedzení. Ak sa k nej pridá úpadok z dôvodu podmienok často chýbajúcej ľudskosti, v ktorých sa tieto osoby ocitnú žiť, vtedy je to skutočne prípad, v ktorom sa kresťan cíti byť provokovaný urobiť všetko pre to, aby im prinavrátil dôstojnosť.

Navštevovať osoby vo väzení je skutkom milosrdenstva, ktorý predovšetkým dnes nadobúda osobitnú hodnotu kvôli rozličným formám justičného legalizmu [tal. orig. ,;gillstizialismo"], ktorému sme podriadení. Nech teda nikto na nikoho neukazuje prstom.
Všetci sa naopak stávajme prostriedkami milosrdenstva, s postojmi vzájomnej spoluúčasti a úcty. Často myslím na väzňov ... naozaj často, nosím ich v srdci. Kladiem si otázku, čo ich doviedlo k páchaniu zločinov a ako mohli podľahnúť rozličným formám zla. A predsa, spolu s týmito myšlienkami cítim, že oni všetci veľmi potrebujú blízkosť a nehu, Jeho Božie milosrdenstvo koná divy. Koľké slzy som videl stekať po lícach väzňov, ktorí možno nikdy vo svojom živote neplakali; a to len preto, že sa cítili byť prijatými a milovanými.
A nezabúdajme, že aj Ježiš a apoštoli zažili skúsenosť väzenia. V rozprávaní o Pánovom utrpení poznáme útrapy, ktorým bol Pán podrobený: bol zajatý, odvlečený ako nejaký zločinec, vysmievaný, bičovaný, korunovaný tŕním. .. on jediný Nevinný! A aj svätý Peter a svätý Pavol boli vo väzení. V minulú nedeľu - ktorá bola nedeľou Jubilea väzňov - ma popoludní prišla navštíviť skupinka väzňov z Padovy, Spýtal som sa ich, čo budú robiť v nasledujúci deň, predtým ako sa vrátia do Padovy. Povedali mi: "Pôjdeme do Mamertínskej väznice, aby sme sa podelili o skúsenosť svätého Pavla". Je to pekné, dobre mi padlo počuť to. Títo väzni chceli navštíviť uväzneného Pavla. Je to pekné, a dobre mi to padlo.
A aj tam, vo väzení, sa [svätí Peter a Pavol] modlili a evanjelizovali. Dojemná je stal' Skutkov apoštolov, ktorá rozpráva o Pavlovom väznení: cítil sa osamelý a túžil, aby ho niekto z priateľov navštívil (porov. 2 Tim 4,9-15). Cítil osamelosť, lebo veľká väčšina ho ponechala samého ... veľký Pavol.

Tieto skutky milosrdenstva, ako vidíme, sú starodávne, a predsa vždy aktuálne. Ježiš zanechal to, čo robil, aby šiel navštíviť Petrovu svokru; starodávny skutok lásky k blížnemu. Ježiš ho vykonal. Neupadnime do ľahostajnosti, ale staňme sa nástrojmi Božieho milosrdenstva. My všetci môžeme byť nástrojmi Božieho milosrdenstva, a toto prospeje viac nám, než druhým, Jeho milosrdenstvo prechádza cez gesto, slovo, návštevu, a toto milosrdenstvo je činom na obnovenie radosti a dôstojnosti u toho, kto ju stratil.

Prijať cudzinca a zaodieť nahého

Katechéza pápeža Františka

V úvode katechézy zaznelo čítanie z Evanjelia podľa svätého Matúša: «Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: "Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby hozmámil." On vstal. vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: "Z Egypta som povolal svojho syna."» (Mt 2, 13-15).

Pokračujeme v uvažovaní o telesných skutkoch milosrdenstva, ktoré nám Pán Ježiš Kristus odovzdal, aby sa naša viera uchovávala vždy živá a dynamická. Tieto skutky ukazujú, že kresťania nie sú unavení a leniví pri očakávaní konečného stretnutia s Pánom, ale každý deň mu idú v ústrety, rozpoznávajúc jeho tvár v tvárach mnohých osôb prosiacich o pomoc.

Dnes sa pristavíme pri týchto Ježišových slovách: «Bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodelí ste ma». V našich časoch je viac než aktuálna dobročinná činnosť týkajúca sa cudzincov. Ekonomická kríza, ozbrojené konflikty a klimatické zmeny nútia mnohé osoby emigrovať, Migrácie však nie sú novým fenoménom, ale patria k dejinám ľudstva. Myslieť si, že sú vlastné len našim časom je nedostatkom historickej pamäte.
Biblia nám ponúka mnoho konkrétnych príkladov migrácie. Stačí pomyslieť na Abraháma. Božie volanie ho núti zanechať svoju krajinu, aby šiel do inej: «Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem». A tak to bolo aj s Izraelským ľudom, ktorý putoval z Egypta, kde bol otrokom, štyridsať rokov v púšti, až pokiaľ neprišiel do Bohom zasľúbenej zeme. Samotná Svätá rodina - Mária, Jozef a malý Ježiš- bola nútená emigrovať, aby unikla pred hrozbou Herodesa: «Jozef vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta, Tam zostal až do Herodesovej smrti», Dejiny ľudstva sú dejinami migrácii: v žiadnych zemepisných šírkach neexistuje národ, ktorý by nepoznal migračný fenomén.

V priebehu storočí sme boli svedkami veľkých výrazov solidarity, aj keď nechýbali ani spoločenské napätia. Dnes žiaľ kontext ekonomickej krízy napomáha vzchádzaniu postojov uzavretosti a neprijatia. V niektorých častiach sveta vznikajú múry a bariéry. Niekedy sa zdá, že tichá dobročinnosť mnohých mužov a žien, ktorí sa rozličnými spôsobmi venujú pomoci a asistencii utečencom a migrantom, je zatienená hlukom iných, ktorí dávajú hlas inštinktívnemu egoizmu. Avšak uzavretosť nie je riešením, naopak, ťaží z nej kriminálne obchodovanie. Jedinou východiskovou cestou je cesta solidarity. Solidarita. Solidarita s migrantom, solidarita s cudzincom.

Úsilie kresťanov v tejto oblasti je dnes, tak ako aj v minulosti, urgentné. Len pri pohľade na minulé storočie, spomeňme úžasnú osobnosť Františky Cabriniovej, ktorá spolu so svojimi spoločníčkami venovala svoj život migrantom smerujúcim do Spojených štátov amerických. Aj dnes potrebujeme tieto svedectvá, aby sa mohlo milosrdenstvo dostať k mnohým núdznym. Ide o úsilie zapájajúce všetkých bez výnimky. Diecézy, farnosti, inštitúty zasväteného života, združenia a hnutia, ako aj jednotliví kresťania, všetci sme povolaní prijať bratov a sestry utekajúcich pred vojnou, hladom, násilím a neľudskými podmienkami života. Všetci spolu sme jednou veľkou podpornou silou pre tých, čo stratili vlasť, rodinu, prácu a dôstojnosť.

Pred niekoľkými dňami sa v meste udiala drobná príhoda. Bol tu istý utečenec, ktorý hľadal cestu a jedna pani sa k nemu priblížila a povedala mu: .Hľadáte niečo?" Ten utečenec bol bez topánok. On jej na to: "Chcel by som ísť do Baziliky sv. Petra prejsť Svätou bránou". Pani si pomyslela: "Veď nemá topánky, ako budeme kráčať?" A zavolala taxík. Ten migrant, ten utečenec však zapáchal a vodič taxíka takmer nechcel aby nastúpil, no napokon privolil. A pani si sadla vedľa neho. Cestou sem trvajúcou asi desať minút, sa
ho spýtala na jeho príbeh ako utečenca a migranta, Tento muž rozpovedal svoj príbeh plný bolesti, vojny, hladu, ako aj to, prečo utiekol zo svojej vlasti, aby prišiel sem. Keď dorazili, pani otvorí svoju tašku, aby taxikárovi zaplatila a taxikár, muž, šofér, ktorý na
začiatku nechcel, aby tento migrant nastúpil, lebo zapáchal, panej povedal: "Nie pani, som to ja, čo mám zaplatiť Vám, lebo vďaka Vám som si vypočul príbeh, ktorý zmenil moje srdce." Táto pani vedela čo je to bolesť migranta, lebo v jej žilách koluje arménska krv a ona tiež pozná utrpenie svojho ľudu. Keď konáme podobnú vec, na začiatku to odmietame, lebo nám to spôsobuje trochu nepohodlia - "veď zapácha ... ''. No nakoniec nám príbeh prevonia dušu a zmení nás. Pomyslite na tento príbeh a myslime na to, čo môžeme urobiť pre utečencov.

Ďalšou vecou je tu .zaodiať nahého": čo to môže znamenať, ak nie prinavrátiť dôstojnosti tomu, kto ju stratil? Istotne, dávajúc odev tomu, komu chýba; avšak pomyslime, aj na ženy - obete obchodovania s ľuďmi uvrhnuté na ulice či na iné, premnohé spôsoby využívania ľudského tela ako tovaru, a to dokonca aj tela maloletých. A rovnako aj nemal' prácu, dom, spravodlivú mzdu -- to je jedna forma nahoty -, či byť diskriminovaní kvôli rase, viere·- všetko sú to formy "nahoty", voči ktorým sme ako kresťania povolaní byť pozornými, bdelými a pripravenými konať.

Drahí bratia a sestry, neupadnime do pasce uzatvárať sa do seba samých, byť ľahostajnými k potrebám bratov a strachovať sa len o naše záujmy. Práve v tej miere, v akej sa otvárame iným, sa život stáva plodným, spoločnosť znovu nadobúda pokoj a osoby znovu získavajú ich plnú dôstojnosť. A nezabudnite na tú pani, nezabudnite na toho migranta, čo zapáchal a nezabudnite na šoféra, ktorému migrant zmenil dušu. Ďakujem.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  IV. - 44/2016 - 30. október 2016

Nasýť hladného, daj piť smädnému

Katechéza pápeža Františka

«Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: .,Choďte v pokoj i! Zohrejte sa a najedzte sa!", ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva» (Jak 2, 14-17).
Jedným z dôsledkov takzvaného "blahobytu" je to, že privádza ľudí k uzatváraniu sa do seba, čím sa stávajú necitlivými voči potrebám druhých. Je tu snaha všemožnými spôsobmi ich držať v ilúzii, predstavujúc im prchavé modely života, ktoré po niekoľkých rokoch pominú, akoby bol náš život módou, ktorú treba nasledovať a ktorá sa zakaždým mení podľa sezóny. Tak to však nie je. Realitu treba prijať tak ako je a čeliť jej, čo nás často krát privádza do kontaktu so situáciami urgentnej núdze. Práve preto sa medzi skutkami milosrdenstva spomína aj poukaz na hlad a smäd: sýtiť hladných - a tých je dnes dosť- a dávať piť smädným. Koľkokrát nás médiá informujú o národoch, ktoré trpia nedostatkom jedla a vody, s vážnym dosahom osobitne na deti.

Tvárou v tvár istým správam a osobitne obrazom sa verejná mienka cíti byť dotknutá a z času na čas sa spúšťajú kampane na pomoc s cieľom stimulovať solidaritu. Štedro sa prispieva a takýmto spôsobom sa dá pričiniť o zmiernenie utrpenia mnohých ľudí. Táto forma charity je dôležitá, avšak azda nás nezapája priamo. Naopak keď kráčajúc po ceste stretneme osobu v núdzi, či keď chudobný príde klopať na dvere nášho domu, je to veľmi odlišné, lebo už viac nie sme pred akýmsi obrazom, ale je to priamo osobné. Už tu viac nie je vzdialenosť medzi mnou a ním či ňou, a cítim, že sa ma to dotýka.

Abstraktná chudoba nás nezasahuje, avšak dáva nám rozmýšľať, posťažovať sa; keď však vidíš chudobu priamo na koži u nejakého muža, ženy, dieťaťa, toto nás už zasahuje! A preto je tu ten zvyk, ktorý máme: utekať pred núdznymi, nepribližovať sa k nim, či tak trochu maskovať realitu núdznych cez zaužívané praktiky, čo sú práve v móde. Tak sa od tejto skutočnosti vzďaľujeme. Neexistuje však žiadna vzdialenosť medzi mnou a chudobným vtedy, keď ho stretávam. Aká je moja reakcia v týchto prípadoch? Odvrátim zrak. prejdem ďalej? Alebo sa pristavím a zaujímam sa o jeho stav? A ak takto konáš, nebude chýbať niekto, čo povie: "Toto je blázon, keď hovorí s chudobným!" Zisťujem. či môžem nejakým spôsobom vyhovieť tejto osobe, alebo sa snažím čím skôr vykĺznuť z tejto situácie? Možno však žiada len o nevyhnutné: niečo najedenie a na uhasenie smädu. Pomyslime na chvíľu: koľkokrát sa modlíme Otčenáš, a predsa nedávame skutočne pozor na slová: "Chlieb náš každodenný daj nám dnes".

V Biblii jeden žalm hovorí, že Boh je ten, čo «dáva pokrm každému stvoreniu». Skúsenosť hladu je tvrdou skutočnosťou. Vie o tom niečo ten, kto žil v období vojny či biedy. A predsa sa táto skúsenosť opakuje každý deň a existuje popri hojnosti a plytvaní. Vždy aktuálne sú slová apoštola Jakuba: «Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: "Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!", ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?' Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva». Je neschopná konať skutky, preukazovať dobro, lásku. Vždy je tu niekto. kto má hlad a smäd a potrebuje ma. Nemôžem to delegovať na niekoho iného. Tento chudobný potrebuje mňa, moju pomoc, moje slovo, moje úsilie. Všetkých sa nás to týka.

Učí nás tomu aj evanjelium, na tom mieste, kde sa Ježiš pri pohľade na množstvo ľudí, ktorí celé hodiny kráčali za ním pýta svojich učeníkov: «Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?», A učeníci odpovedajú: "Je to nemožné, je lepšie, ak dav rozpustíš ... " Ježiš im naopak hovorí: "Nie, vy im dajte jesť". Nechá si priniesť zopár chlebov. a rýb, ktoré mali so sebou, požehnáva ich, láme a dáva rozdávať medzi všetkých. Je to pre nás veľmi dôležitá lekcia. Hovorí nám, že ak to málo, ktoré máme, zveríme do Ježišových rúk a s vierou sa oň podelíme, stane sa prekypujúcim bohatstvom.

Pápež Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate potvrdzuje: «Dať sa najesť chudobným je etický imperatív pre všeobecnú Cirkev. Právo na výživu nadobúda rovnako ako právo na vodu dôležitú úlohu pri uznaní ďalších práv. Je nevyhnutné, aby vyzrievalo solidárne svedomie, ktoré bude považovať výživu a prístup k vode za všeobecné práva všetkých ľudí bez rozdielov a diskriminácií». Nezabúdajme na Ježišove slová: «Ja som chlieb života» a «ak je niekto smädný, nech príde ku mne». Tieto slová sú pre nás všetkých veriacich istou provokáciou, provokáciou uznať, že cez nasýtenie hladných a napojenie smädných sa odvíja náš vzťah s Bohom - s Bohom, ktorý v Ježišovi zjavil svoju tvár milosrdenstva.

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom  Ročník  IV. - 43/2016 - 23. október 2016

 

Telesné a duchovné skutky milosrdenstva

Katechéza pápeža Františka

«Až príde Syn človeka vo svojej sláve, a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,31-36).

V predchádzajúcich katechézach sme postupne vnikali do vznešeného tajomstva Božieho milosrdenstva. Zamýšľali sme sa nad konaním Otca v Starom zákone, a potom sme videli, skrze evanjeliové príbehy, ako je Ježiš, vo svojich slovách a gestách, vtelením Milosrdenstva. On v tom čase učil svoj ich učeníkov: «Buďte milosrdní ako Otec». Je to záväzok, ktorý sa mocne dotýka svedomia a konania každého kresťana. Totiž nestačí mať skúsenosť Božieho milosrdenstva vo vlastnom živote; je potrebné, aby sa ten, kto ho obsiahne, stal aj jeho znamením a nástrojom pre druhých. Navyše milosrdenstvo nie je vyhradené iba pre mimoriadne chvíle, ale prestupuje celú našu každodennú existenciu.

Ako teda môžeme byť svedkami milosrdenstva? Nemyslime si, že tu ide o vynakladanie veľkých síl alebo konanie nadľudských činov. Nie je to tak. Pán nám ukazuje cestu oveľa jednoduchšiu, pripravenú z malých činov, ktoré však v jeho očiach majú  nesmiernu hodnotu. Až do takej miery, ako nám povedal, že na základe nich budeme súdení. Skutočne, jedna z najkrajších statí Matúšovho evanjelia nám predkladá učenie, ktoré by sme istým spôsobom mohli považovať za "Ježišov testament' zo strany evanjelistu, ktorý priamo na sebe zakúsil účinok Božieho milosrdenstva. Ježiš hovorí, že zakaždým, keď dáme jest' hladnému a piť smädnému, keď zaodejeme nahú osobu a prijmeme cudzinca, keď navštívime chorého alebo väzňa, robíme to jemu samému. Cirkev nazvala tieto gestá "skutkami telesného milosrdenstva", pretože pomáhajú ľuďom v ich materiálnych potrebách.

Je tu však aj ďalších sedem skutkov milosrdenstva nazvaných "duchovnými", ktoré sa týkajú ďalších rovnako významných potrieb, zvlášť dnes, pretože sa dotýkajú intimity osôb a často spôsobujú väčšie utrpenie. Všetci si z nich určite pamätáme jeden. ktorý sa stal súčasťou bežnej reči: "Trpezlivo znášať dotieravé osoby". A veru, existujú takéto dotieravé osoby! Mohlo by sa nám to zdať vecou neveľmi dôležitou, nad ktorou sa pousmejeme, avšak je v tom hlboký prejav lásky; a tak je to aj s ostatnými šiestimi, ktoré je dobré pripomenúť: radiť pochybujúcim, učiť nevedomých, napomínať hriešnikov, utešovať zarmútených, odpúšťať urážky, modliť sa k Bohu za živých i mŕtvych.

Sú to veci každodennosti! "Som zničený ... " - "Veď ti Boh pomôže. ja nemám čas ... " - Nie tak! Zastavím sa, vypočujem ho, stratím s ním čas a uteším ho, toto je gesto milosrdenstva. A preukázali sme ho nie iba dotyčnému, preukázali sme ho Ježišovi!

V nasledujúcich katechézach sa pozastavíme pri týchto skutkoch, ktoré nám Cirkev predstavuje ako konkrétny spôsob prežívania milosrdenstva. V priebehu storočí ich praktizovalo mnoho jednoduchých ľudí, ktorí tak vydávali nefalšované svedectvo viery.
Cirkev kdekoľvek, verná Pánovi, prechováva prednostnú lásku voči najbezmocnejším. Často sú to osoby v našej blízkosti, ktoré potrebujú našu pomoc. Na ich uskutočňovanie nemusíme chodiť vyhľadávať ktovie aké podujatia. Lepšie je začať od tých najjednoduchších, ktoré nám Pán ukazuje ako naj naliehavejšie.

Vo svete, žiaľ, zasiahnutom vírusom ľahostajnosti, sú skutky milosrdenstva najlepším proti liekom. Učia nás totiž pozornosti voči najzákladnejším potrebám našich «najmenších bratov», v ktorých je prítomný Ježiš. Ježiš je vždy prítomný tam, kde je nejaká núdza, človek v núdzi, či už materiálnej alebo duchovnej, je tam Ježiš. Rozpoznať jeho tvár v tom, ktorý je v núdzi, je ozajstnou výzvou proti ľahostajnosti. Umožňuje nám to byť vždy ostražitými a predísť tomu, že by Kristus prešiel okolo nás bez toho, aby sme to postrehli.

Znovu mi prichádza na myseľ výrok sv. Augustína: «Timeo Iesum transeuntern». "Bojím sa, že Pán prejde povedľa" a ja ho nerozpoznám, že Pán príde ku mne v niektorom z týchto maličkých, núdznych, a ja nepostrehnem, že je to Ježiš. Mám strach, že Pán prejde a ja si to nevšimnem. Kládol som si otázku, prečo sv. Augustín hovorilo obávaní sa Ježišovho prechodu. Odpoveď je, žiaľ, v našich postojoch: pretože často sme roztržití, ľahostajní, a keď Pán prechádza popri nás, strácame príležitosť na stretnutie, na stretnutie sa s ním.
Skutky Božieho milosrdenstva v nás prebúdzajú potrebu a schopnosť urobiť vieru živou a činnou prostredníctvom lásky. Som presvedčený, že skrze tieto jednoduché každodenné gestá môžeme dovŕšiť pravú kultúrnu revolúciu, ta ako sa to udialo v minulosti. Ak každý z nás, každý deň, vykoná jedno z nich, toto bude vo svete revolúciou! Ale všetci, každý z nás. Na koľkých svätých sa ešte dnes spomína nie kvôli veľkým dielam, ktoré uskutočnili, ale pre lásku, ktorú vedeli odovzdať! Pomyslime na Matku Terezu, nedávno svätorečenú: nepripomíname si ju kvôli mnohým domom, ktoré otvorila vo svete, ale preto, lebo sa skláňala nad každou osobou. ktorú nachádzala uprostred ulice, aby jej navráti la dôstojnosť.  Koľko opustených detí objala v náručí; koľkých umierajúcich sprevádzala na prahu večnosti držiac ich za ruku! Tieto skutky milosrdenstva sú črtami tváre Ježiša, ktorý sa ujíma svojich najmenších bratov, aby každému priniesol nežnosť a blízkosť Boha. Nech nám Duch Svätý pomáha, nech Duch Svätý zapáli v nás túžbu žiť takýmto životným štýlom. Naučme sa znovu naspamäť skutky telesného a duchovného milosrdenstva a prosme Pána, aby nám ich pomáhal uskutočňovať každý deň, keď vidíme Ježiša v človeku, ktorý je v núdzi .

Zhrnutie cesty do Gruzínska a Azerbajdžanu

Katechéza pápeža Františka

Pred katechézou pápeža Františka zaznel úryvok z Evanjelia podľa Jána: «Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam - a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja. A povedal som vám to teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane» (Jn 14,27- 29).

Uplynulý koniec týždňa som vykonal apoštolskú cestu do Gruzínska a Azerbajdžanu. Vzdávam vďaky Pánovi, že mi to umožnil a obnovujem svoju vďačnosť verejným a náboženským autoritám týchto dvoch krajín, predovšetkým patriarchovi celého Gruzínska Iľjovi II. - jeho svedectvo ma potešilo na srdci i na duši - a šejkovi moslimov Kaukazu. Bratská vďaka biskupom, kňazom, rehoľníkom a všetkým veriacim, ktorí mi dovolili pocítiť ich vrúcnu lásku.

Táto cesta bola pokračovaním a dokončením cesty do Arménska z mesiaca júna. Takým spôsobom som mohol- vďaka Bohu - navštíviť všetky tri tieto kaukazské krajiny, aby som utvrdil Katolícku cirkev, ktorá v nich žije a povzbudil tieto národy na ceste k mieru a bratstvu. Vystihujú to tiež obe mottá tejto poslednej cesty: pre Gruzínsko "Pax vobis" (Pokoj vám) a pre Azerbajdžan „Všetci sme bratia":

Obe tieto krajiny majú historické, kultúrne a náboženské korene veľmi starobylé, ale zároveň zažívajú novú fázu: skutku, obidve tento rok oslavujú 25. výročie ich nezávislosti, keďže boli veľkú časť 20. storočia pod sovietskym režimom. A v tejto fáze sa obe stretávajú s viacerými ťažkosťami v rôznych oblastiach sociálneho života. Katolícka cirkev je povolaná byt' prítomná, byť nablízku hlavne v znamení lásky a ľudskej podpory; a snaží sa to robiť v spoločenstve s druhými cirkvami a kresťanskými komunitami a v dialógu s inými náboženskými komunitami v presvedčení, že Boh je Otec všetkých a že my sme bratia a sestry.

V Gruzínsku sa táto misia prirodzene uskutočňuje skrze spoluprácu s pravoslávnymi bratmi, ktorí tvoria väčšinu obyvateľstva. Preto bola veľmi dôležitým znakom skutočnosť, že keď som prišiel do Tbilisi, na letisku ma prijal spolu s prezidentom republiky aj cti hodný patriarcha Iľja II. Stretnutie s ním v to popoludnie bolo dojímavé, ako ním bola na druhý deň návšteva patriarchálnej katedrály, kde sa uctieva relikvia Kristovej tuniky, symbol jednoty Cirkvi. Táto jednota je upevnená krvou mnohých mučeníkov z rôznych kresťanských denominácií. Medzi naj viac skúšanými komunitami je tá asýrsko-chaldejská, s ktorou som zažil v Tbilisi intenzívny moment modlitby za mier v Sýrii, v Iraku a na celom Blízkom východe.

Omša s katolíckymi veriacimi v Gruzínsku -latinskými, arménskymi a asýrsko-chaldejskými - bola slávená v rámci spomienky sv. Terézie od dieťaťa Ježiša, patrónky misií: ona nám pripomína, že pravá misia nie je nikdy prozelytizmom, ale príťažlivosťou ku Kristovi, ktorá vychádza zo silnej jednoty s ním v modlitbe, v adorácii a v konkrétnej láske, ktorou je služba Ježišovi prítomnému v tom najmenšom z bratov. To je to, čo robia rehoľníci a rehoľníčky, ktorých som stretol v Tbilisi, ako tiež neskôr v Baku: robia to modlitbou a prostredníctvom charitatívnych a podporných diel. Povzbudil som ich, aby boli pevní vo viere, nezabúdali, mali odvahu a nádej. A potom sú tam kresťanské rodiny: aká vzácna je ich prítomnosť prijatia, sprevádzania, rozlišovania a integrácie v komunite!

Tento štýl evanjeliovej prítomnosti, ako semeno Božieho kráľovstva je, ak je to možné, ešte viac potrebné v Azerbajdžane, kde väčšinu obyvateľstva tvoria moslimovia a katolíkov je niekoľko stovák, ale vďaka Bohu majú dobré vzťahy so všetkými, predovšetkým udržiavajú bratské vzťahy s pravoslávnymi kresťanmi. Preto v Baku, hlavnom meste Azerbajdžanu, sme zažili dva momenty, ktoré vie viera udržať v správnom vzťahu: eucharistiu a medzi náboženské stretnutie. Eucharistia s malou katolíckou komunitou, kde Duch zosúlaďuje odlišné jazyky a dáva silu svedectva; a toto spojenie v Kristovi nezabraňuje, naopak, povzbudzuje k vyhľadávaniu stretnutia a dialógu so všetkými tými, ktorí veria v Boha, aby sa spoločne budoval spravodlivejší a bratský svet. Z tejto perspektívy, obrátiac sa na azerbajdžanské autority, som vyjadril túžbu, aby otvorené otázky mohli nájsť správne riešenia a všetci obyvatelia Kaukazu žili v mieri a vzájomnom rešpekte.

Nech boh žehná Arménsko, Gruzínsko a Azerbajdžan a na ceste sprevádza svoj svätý putujúci ľud v týchto krajinách. Ďakujem.

Cirkev je tu pre dobrých aj zlých ako milosrdenstvo

Cirkev je tu pre dobrých aj zlých ako milosrdenstvo
Katechéza pápeža Františka

«Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: "Nie si ty Mesiáš?' Zachráň seba i nás!" Ale druhý ho zahriakol: "Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé:' Potom povedal: "Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva." On mu odpovedal: "Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji."» (Lk 23,33 .39-43).

Slová, ktoré Ježiš vyslovuje počas svojho utrpenia nachádzajú svoje vyvrcholenie v odpustení. Ježišove slová nachádzajú vrchol v odpustení. Ježiš odpúšťa: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia». Nie sú to len slová, lebo sa stávajú konkrétnym skutkom v odpustení ponúknutom "kajúcemu lotrovi", ktorý bol po jeho boku. Svätý Lukáš hovorí o dvoch zločincoch ukrižovaných s Ježišom, ktorí sa naňho obracajú s protichodnými postojmi.

Ten prvý ho uráža - tak ako ho tam urážali všetci ľudia, ako to robili aj vodcovia ľudu=-, avšak tento úbohý muž to robí pohnutý zúfalstvom: "Ak si ty Mesiáš, zachráň seba i nás!". Tento výkrik svedčí o mučivej úzkosti človeka tvárou v tvár tajomstvu smrti a o tragickom uvedomovaní si, že jedine Boh môže byť oslobodzujúcou odpoveďou: preto je nemysliteľné, aby Mesiáš poslaný Bohom mohol byť na kríži bez toho, aby neurobil nič pre svoju záchranu. Tomuto nerozumeli. Nerozumeli tajomstvu Ježišovej obety. A naopak Ježiš nás zachránil zotrvávajúc na kríži. A my všetci vieme, že nie je jednoduché "zotrvať na kríži", na našich malých každodenných krížoch, nie je to ľahké.

On na tomto veľkom kríži, v tomto veľkom utrpení zotrval a tam nás spasil; tam nám ukázal  svoju všemohúcnosť a tam nám odpustil. Tam sa napĺňa jeho darovanie lásky a navždy tam pramení naša spása. Umierajúc na kríži, nevinný medzi dvoma kriminálnikmi, potvrdzuje, že Božia spása môže dosiahnuť každého človeka v akomkoľvek stave, aj v tom najnegatívnejšom a najbolestnejšom. Božia spása je pre všetkých. Pre všetkých! Nikto nie je vylúčený. Je to ponuka pre všetkých. Preto je Jubileum časom milosti a milosrdenstva pre všetkých, dobrých aj zlých, pre tých, čo sú zdraví, aj pre tých čo trpia.

Len si spomeňte na to podobenstvo, ktoré rozpovedal Ježiš, o svadobnej hostine syna pozemského mocnára: keď na ňu pozvaní nechceli ísť, hovorí svojim služobníkom: "Choďte na križovatky ciest, zvolajte všetkých, dobrých aj zlých ...  Cirkev nie je len pre dobrých či pre tých, čo sa zdajú byť dobrými alebo čo sa považujú za dobrých; Cirkev je pre všetkých a aj prednostne pre zlých, lebo Cirkev je milosrdenstvo. A tento čas milosti a milosrdenstva nám pripomína, že nič nás nemôže oddeliť od Kristovej lásky!. Tomu, kto je pribitý na nemocničnú posteľ, kto žije uzavretý vo väzení, tým, čo sú uviaznutí vo vojnách, hovorím: hľaďte na Ukrižovaného; Boh je s vami, zostáva s vami na kríži a všetkým sa ponúka ako Spasiteľ. On nás sprevádza, nás všetkých, vás, ktorí tak veľmi trpíte, ukrižovaný za vás, za nás, za všetkých. Dovoľte, aby sila Evanjelia prenikla do vášho srdca a utešila vás, dodala vám nádej a vnútornú istotu, že nikto nie je vylúčený z jeho odpustenia. Vy sa ma však môžete spýtať: "Povedzte mi, otče: tomu, čo v živote vykonal tie naj ohyzdnejšie veci, je možné, aby mu bolo odpustené?" - "Áno! Áno: nikto nie je vylúčený z Božieho odpustenia. Len aby sa priblížil k Ježišovi, kajúcny a s vôľou byť objatý".

Toto bol prvý lotor, Druhý je takzvaným "kajúcim lotrom". Jeho slová sú úžasným vzorom kajúcnosti, koncentrovanou katechézou, aby sme sa naučili prosiť Ježiša o odpustenie. Najprv sa obracia na svojho spoločníka: Ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Tak zdôrazňuje východiskový bod kajúcnosti: bázeň pred Bohom. Nie však strach z Boha, to nie: synovskú bázeň pred Bohom. Nie je to strach, ale tá úcta, ktorá Bohu prináleží, lebo on je Bohom. Je to synovská úcta, lebo on je Otcom. Kajúci hriešnik pripomína základný postoj, ktorý otvára [dvere] dôvere v Boha: uvedomovanie si jeho všemohúcnosti a jeho nekonečnej dobroty. Toto je dôvery plná úcta, ktorá pomáha vytvárať priestor Bohu a odovzdať sa jeho milosrdenstvu.

Potom kajúci lotor prehlasuje Ježišovu nevinnosť a otvorene vyznáva svoju vinu: "My spravodlivo, dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.". Tak hovorí. Takže Ježiš je tam na kríži, aby zotrvával s vinníkmi: skrze túto blízkosť im ponúka spásu. To, čo je škandálom pre vodcov a pre prvého lotra, pre tých, čo tam boli a robili si z Ježiša posmech, to je naopak pre kajúceho Lotra základom viery. A tak sa kajúci hriešnik stáva svedkom Milosti; stalo sa to, čo je nemysliteľné: Boh ma miloval až do tej miery, že za mňa
umrel na kríži. Samotná viera tohto muža je ovocím Kristovej milosti: jeho oči kontemplujú v Ukrižovanom lásku Boha k nemu, úbohému hriešnikovi. Je to pravda, bol lotrom, bol zlodejom. Je to tak. Kradol celý svoj život. Avšak nakoniec, ľutujúc to, čo urobil, hľadiac na Ježiša tak dobrého a milosrdného, dokázal si ukradnúť nebo: je to jeden šikovný zlodej!
Kajúci lotor sa nakoniec obracia priamo na Ježiša, prosiac o jeho pomoc: «Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva». Volá ho po mene, "Ježišu", s dôverou, a tak
vyznáva to, čo to meno naznačuje: "Pán zachraňuje", toto znamená meno "Ježiš". Ten muž Ježiša žiada, aby si naňho spomenul. Koľká neha v tomto vyjadrení, koľko ľudskosti! Je potrebou ľudskej bytosti nebyť opustený, aby jej bol Boh vždy nablízku. Týmto spôsobom sa odsúdenec na smrť stáva vzorom kresťana, ktorý' sa odovzdáva Ježišovi. Toto má hĺbku: odsúdenec na smrť je pre nás vzorom. Vzorom človeka, kresťana, ktorý sa zveruje Ježišovi; a je tiež vzorom Cirkvi, ktorá pri liturgii mnohokrát vzýva Pána hovoriac: Rozpamätaj sa ... Rozpamätaj sa ... Rozpamätaj sa na tvoju lásku ..
".

Zatiaľ čo kajúci lotor hovorí o budúcnosti: «keď prídeš do svojho kráľovstva», Ježišova odpoveď na seba nenecháva dlho čakať, Hovorí v prítomnosti: «Dnes budeš so mnou v raji», V hodine kríža Kristova spása dosahuje svoj vrchol; a jeho prísľub kajúcemu lotrovi zjavuje naplnenie jeho misie: ktorou je záchrana hriešnikov, Na počiatku svojej služby, v nazaretskej synagóge, Ježiš ohlásil "prepustenie zajatých"; v Jerichu, v dome hriešneho mýtnika Zacheja vyhlásil, že «Syn človeka - čiže on Sám- prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo», Na kríži v poslednom čine potvrdzuje realizáciu tohto spásonosného plánu. Od počiatku až do konca sa zjavil ako Milosrdenstvo, zjavil sa ako definitívne a neopakovateľné vtelenie lásky Otca. Ježiš je skutočne tvárou milosrdenstva Otca. A kajúci lotor ho volal po mene: "Ježiš", Je to kratučká modlitba, a my všetci ju môžeme počas dňa mnohokrát vysloviť:Ježiš" Jednoducho: „Ježiš" .

«Milosrdní ako Otec»

Katechéza pápeža Františka

«Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú. vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám». (6,36-38)

Vypočuli sme si úryvok Lukášovho evanjelia, z ktorého bolo prevzaté motto tohto mimoriadneho Svätého roku: Milosrdní ako Otec. Kompletný výraz znie: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!». Nejde o efektívny slogan, ale o celoživotný záväzok. Aby sme dobre porozumeli tomuto výrazu, môžeme ho porovnať s tou paralelou Matúšovho evanjelia, v ktorej Ježiš hovorí: «Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec». V takzvanej reči na vrchu, ktorá sa otvára Blahoslavenstvami, Pán učí, že dokonalosť spočíva v láske, v naplnení všetkých predpisov Zákona. V tejto istej perspektíve svätý Lukáš jasne vyjadruje, že dokonalosťou je milosrdná láska: byť dokonalými znamená byť milosrdnými, Je človek, ktorý nie je milosrdný, dokonalý? Nie! Je osoba, ktorá nie je milosrdná dobrá? Nie! Dobrota a dokonalosť sú zakorenené v milosrdenstve. Iste. Boh je dokonalý. Avšak, ak o ňom takto zvažujeme, cieliť k tejto absolútnej dokonalosti sa pre ľudí stane nemožným. Ak ho však máme pred očami ako milosrdného, dovoľuje nám to lepšie chápať tomu, v čom spočíva jeho dokonalosť a podnecuje nás to byť ako on - plní lásky, súcitu, milosrdenstva.

Kladiem si však otázku: sú Ježišove slová realistické? Je. skutočne možné milovať tak ako miluje Boh a byť milosrdnými ako on?

Ak hľadíme na dejiny spásy, vidíme, že celé Božie zjavenie je jednou ustavičnou a neúnavnou láskou k ľudom: Boh je ako otec či ako mama, ktorá miluje bezmedznou láskou a hojne ju vylieva na každé stvorenie. Ježišova smrť na kríži je kulmináciou dejín lásky Boha k človeku. Lásky tak veľkej, že jedine Boh to môže uskutočniť. Je zrejmé, že v porovnaní s touto láskou, ktorá nemá miery, naša láska bude vždy nedostatočnou. Avšak keď od nás Ježiš žiada, aby sme boli milosrdní ako Otec, nemyslí na kvantitu! Žiada svojich učeníkov, aby sa stali znamením, kanálmi, svedkami jeho milosrdenstva.

Cirkev nemôže ináč, než byť sviatosťou Božieho milosrdenstva vo svete, v každom čase a  voči celému ľudstvu. Každý kresťan je teda povolaný byť svedkom milosrdenstva a toto sa uskutočňuje na ceste svätosti. Pomyslime len koľko svätých sa stalo milosrdnými, lebo si nechal i naplniť srdce Božím milosrdenstvom. Darovali Pánovej láske telo vylievajúc ju na rôznorodé potreby trpiaceho ľudstva. V tomto prekvitaní mnohých foriem lásky k blížnemu je možné badať odrazy Kristovej milosrdnej tváre.

Kladieme si otázku: Čo pre učeníkov znamená byť milosrdnými? Ježiš to vysvetľuje dvoma slovesami: «odpúšťať» a «dávať»,

Milosrdenstvo je vyjadrené predovšetkým v odpustení: « Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám», Ježiš nemá v úmysle rozvracať priebeh ľudskej spravodlivosti, pripomína však učeníkom, že pre to, aby sme mali bratské vzťahy, je treba odložiť posudzovanie a odsudzovanie. Veď práve odpustenie je pilierom nesúcim život kresťanského spoločenstva, lebo v ňom sa ukazuje nezištnosť lásky, ktorou nás Boh miloval ako prvý.

Kresťan musí odpúšťať! Ale prečo? Lebo mu bolo odpustené. Nám všetkým, čo sme tu dnes na námestí, nám všetkým bolo odpustené. Nikto z nás sa vo svojom živote nezaobíde  bez Božieho odpustenia. A pretože nám bolo odpustené, musíme odpúšťať. Veď to každý deň hovoríme v Otčenáši: "Odpusť nám naše hriechy; odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame našim vinníkom". Čiže odpúšťať urážky, odpúšťať mnohé veci, lebo nám bolo odpustených mnoho urážok, mnoho hriechov. A takto odpúšťať je jednoduché: ak Boh odpustil mne, prečo nemôžem odpustiť druhým? Som väčším než Boh? Rozumiete tomu dobre? Tento pilier odpustenia nám ukazuje nezištnosť lásky Boha, ktorý nás miloval ako prvý. Súdenie a odsudzovanie brata, ktorý hreší, je nesprávne. Nie preto, že by sme nechceli rozpoznať hriech, ale preto, že odsúdenie hriešnika láme puto bratstva viažuce nás s ním a znevažuje milosrdenstvo Boha, ktorý sa naopak nechce zriecť nikoho zo svojich detí. Nemáme moc odsudzovať nášho brata, ktorý chybí, nie sme od neho vyšší: máme skôr povinnosť pomôcť mu k dôstojnosti dieťaťa Otca a sprevádzať ho na jeho ceste obrátenia.

Svojej Cirkvi, nám, Ježiš ukazuje aj druhý pilier: "dávať". Odpúšťať je prvým pilierom; dávať je druhým pilierom. «Dávajte a dajú vám [ ... ] akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám» (v. 38). Boh dáva ďaleko ponad naše zásluhy, avšak bude ešte oveľa veľkodušnejším k tým, čo tu na tejto zemi boli veľkodušní. Ježiš nehovorí, čo sa stane tým, čo nedávajú, avšak obraz "miery" predstavuje isté varovanie: mierou lásky, ktorú dávame my sami, rozhodujeme ako budeme súdení, ako budeme milovaní. Ak sa na to dobre pozrieme, existuje s tým spätá logika: v tej miere, v akej prijímame od Boha, dávame bratovi a v tej miere, akou dávame bratovi, prijímame od Boha!

Milosrdná láska je preto jedinou cestou, ktorou treba ísť. Ako len všetci potrebujeme byť trochu viac milosrdní, neohovárať iných, nesúdiť, [takpovediac] "neošklbávať" druhých kritizovaním, závisťami, žiarlivosťami. Nie! Odpúšťať, byť milosrdní, prežívať náš život v láske a v dávaní. Ona - láska k blížnym - je touto láskou, ktorá dovoľuje Ježišovým učeníkom nestrácať od neho prijatú identitu a rozpoznať v sebe deti toho istého Otca. V láske, ktorú oni - čiže my - v živote uskutočňujeme sa tak odráža to Milosrdenstvo, ktorému nikdy nebude konca. No nezabudnite na toto: milosrdenstvo a dar; odpustenie a dar. Tak sa rozširuje srdce, zväčšuje sa v láske. Naopak egoizmus, hnev robia srdce malým,  malinkým  maličkým a zatvrdzuje sa ako kameň. Čomu vy dávate prednosť? Srdcu z kameňa?
Pýtam sa vás, odpovedzte: [ľudia odpovedajú: Nie!] Nepočujem dobre ... [ľudia odpovedajú: Nie!] Srdcu plnému lásky? [
ľudia odpovedajú: Áno!] Ak dávate prednosť srdcu plnému lásky, buďte milosrdní!"

Tichý a pokorný Ježiš nás učí byť milosrdnými

Katechéza pápeža Františka

Počas tohto Jubilea sme sa viackrát zamýšľali nad skutočnosťou, že Jsa vyjadruje s jedinečnou nežnosťou - znamením prítomnosti a dobroty Boha, Dnes sa pristavíme pri jednej dojemnej pasáži evanjelia, v ktorej Ježiš, ako sme počuli, hovori: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním [",,] Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu».

Pánovo pozvanie je prekvapujúce: volá, aby ho nasledovali ľudia jednoduchí a obťažení krušným životom, povoláva k nasledovaniu tých, čo trpia mnohorakou núdzou a sľubuje im, že v čom nájdu odpočinok a úľavu. Pozvanie je vo forme pkazu: «poďte ku mne», «vezmite moje jarmo», «učte sa odo mňa». Kiežby všetci svetolídri mohli toto povedať! Snažme sa pochopiť význam týchto vyjadrení.

Prm imperatívom je «Poďte ku mne». Jež, obracajúc sa na tých, čo sú unavení a utláčaní, predstavuje sa im ako Pánov sluha opísaný v Knihe proroka Izaiáša. Takto hovorí pasáž z Izaiáša: «Pán, Jahve, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel slovom posiln unaveného», K týmto životom skľúčeným ľuďom evanjelium častokrát pripája aj chudobch a maličkých. Ide o ch, čo nemôžu rátať s vlastnými prostriedkami, ani s významnými priateľstvami. Môžu jedine dôverovať Bohu. Vedomí si vlastného pokorného a biedneho stavu, vedia, že visia na milosrdenstve Pána a jedinú možnú pomoc čakajú od neho.

V Ježišovom pozvaní konečne nachádzajú odpoveď na svoje očakávanie: keď sa stávajú jeho učeníkmi, dostávajú prísľub, že nájdu posilu na celý život. Je to prísľub, ktorý sa na konci evanjelia rozširuje na všetkých ľudí: «Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého». Prijímajúc pozvanie sláviť tento milostivý rok jubilea, po celom svete pútnici prechádzajú Bránou milosrdenstva otvorenou v katedrálach a vo svätyniach, ako aj v mnohých chrámoch na svete; v nemocniciach, vo väzniciach ... Prečo prechádzajú touto Bránou milosrdenstva? Aby našli Ježiša, aby našli Ježišovo priateľstvo, aby našli odpočinok, ktorý dáva jedine Ježiš.

Táto cesta vyjadruje obrátenie každého učeníka, ktorý sa vydáva nasledovať Ježiša. A konverzia spočíva vždy v objavení milosrdenstva Pána. A toto milosrdenstvo je nekonečné, je nevyčerpateľné: veľké je milosrdenstvo Pána. Prechádzajúc Svätou bnou teda vyznávame, «že vo svete jestvuje láska a že je mocnejšia než akékoľvek zlo, do ktorého je zapletený človek i celé ľudské pokolenie, i svet»,

Druhý imperatív hovorí: "Vezmite moje jarmo". V kontexte Zmluvy biblická tradícia používa obraz jarma, aby poukázala na úzke puto viažuce ľud k Bohu a sledne podriadenie sa jeho vôli vyjadrenej v Zákone. V polemike so znalcami a učiteľmi Zákona Ježiš kladie na svojich učeníkov svoje jarmo, v ktorom Zákon nachádza svoje naplnenie.

Chce ich naučiť, že Božiu vôľu objavia prostredníctvom jeho osoby: prostredníctvom Jiša, nie prostredníctvom chladných zákonov a predpisov, ktoré samotný Ježiš odsudzuje.
Môžeme si prečítať 23. Matúšovu kapitolu, nieje tak? On je v centre ich vzťahu s Bohom, je v srdci vzájomných vzťahov medzi učeníkmi a zaujíma ťažiskové miesto v živote každého. Každý učeník tým, že prijíma "Ježišovo jarmo", vstupuje do spoločenstva s ním a stáva sa účastným na tajomstve jeho kríža a jeho osudu spásy.

Nasleduje tretí imperatív: "Učte sa odo mňa". Ježiš svojim učeníkom vytyčuje cestu spoznávania a napodobňovania. Ježiš nie je učiteľom, ktorý s prísnosťou kladie na druhých ťarchu, ktorú sám nenesie: práve toto vytýkal učiteľom kona. Obracia sa na pokorných, na maličkých, na chudobných, na núdznych, lebo on sám sa stal malým a pokorným.
Rozumie chudobným a trpiacim, lebo on sám je chudobný a skúšaný bolesťami.

Ježiš pre to, aby spasil ľudstvo, neprešiel ľahkou cestou; naopak, jeho cesta bola bolestná a ťažká. Ako pripomína List Filipanom: «Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na sm na kži». Jarmo, ktoré nesú chudobní a utláčaní.je to isté jarmo, ktoré on niesol ešte pred nimi: preto je to jarmo ľah. Vzal na seba bolesti a hriechy celého ľudstva.

Prijať Jišovo jarmo pre učeníka teda znamená prijať jeho zjavenie a osvojiť si ho: v čom sa milosrdenstvo Boha ujalo chudoby ľudí, darujúc tak všetkým mnosť spásy. Ale prečo je Ježiš schopný povedať tieto veci? Pretože sa stal všetkým pre všetkých, blízkym všetkým, k m najchudobnejším! Bol pastierom prítomným uprostred ľudí, uprostred chudobných. Pracoval s nimi po celý deň. Ježiš nebol akýmsi kniežaťom, Je pre Cirkev nepekné, keď sa pastieri stanú kniežatami, vzdialenými od ľudí, vzdialenými od tých najchudobnejších: toto nie je Ježišov duch. Týchto pastierov Ježiš napomínal a o týchto pastieroch ľudom hovoril: "Robte to, čo vám hovoria, avšak nie to, čo robia".

Drahí bratia a sestry, aj pre nás existujú chle únavy a sklamania. Vtedy pamätajme na tieto Pánove slová, ktoré nám dávajú mnoho útechy a pomáhanám pochopiť, či vkladáme naše sily do služby dobru. V niekedy je naša únava spôsobená vkladaním dôvery do vecí, ktoré nie sú zásadnými, lebo sme sa vzdialili od toho, čo má v živote skutočhodnotu. Pán nás učí nebáť sa ho nasledovať, lebo nádej, ktorú do neho vkladáme, nebude sklamaná. Sme teda povolaní uč sa od neho tomu, čo to znamená ž z milosrdenstva, aby sme boli nástrojmi milosrdenstva.

Žiť z milosrdenstva, aby sme boli nástrojmi milosrdenstva: ž z milosrdenstva znamená cítiť potrebu Ježišovho milosrdenstva a keď cítime potrebu odpustenia, útechy.jednoducho Jišovho milosrdenstva, učíme sa byť milosrdní k iným. Pevne uprepohľad na Božieho Syna nám dáva pochopiť, akú dlhú cestu ešte musíme prejsť; no zároveň nám to dodáva nádej, vediac, že kráčame s ním a že nie sme nikdy sami.

Tak teda odvahu! Nenechajme si vzi rado z toho, že sme Pánovými učeníkmi. - "Otče, ja som však hriešnik, som hrinica, čo teda robiť?" - "Dovoľ Pánovi, aby sa na teba pozrel, otvor svoje srdce, vnímaj jeho pohľad upretý na teba,jeho milosrdenstvo, a tvoje srdce bude naplnené radosťou, radosťou z odpustenia, ak pdeš a poproš o odpustenie".
Nenechajme si ukradnúť nádej prežív tento život spolu s ním a so silou jeho útechy.

To, čo zachraňuje, je milosrdenstvo

To, čo zachraňuje, je milosrdenstvo
Katechéza pápeža Františka

V katechéze sa zameral na dôležitosť správnej predstavy o Bohu, v ktorej má ústredné miesto jeho milosrdenstvo. Falošná predstava o Bohu sa naopak stáva pre človeka prekážkou vstúpiť do skutočho vzťahu s ním a zažiť jeho prítomnosť. Pápež František vychádzal z Ježišovej odpovede Jánovi Krstiteľovi na otázku, či je naozaj on tým očakávaným Mesiášom. Ako vysvetlil Svätý Otec, Ježiš sa svojimi činmi predstavuje ako nástroj Božieho milosrdenstva, ktorý neprišiel potrestať či zahubiť hriešnikov, ale umožniť im návrat k Bohu.

Rozhodujúcou podmienkou je podľa pápeža Františka správne pochopenie Božieho milosrdného konania, aby sa človek neuzavrel pred Bohom v pomýlenom pohoení. Pápež vymenoval viaceré druhy uzavretosti človeka vo falošnej predstave o Bohu, či už ide o predstavu vytvorenú na vlastnú päsť, alebo o čisto psychologické útočisko pred problémami, pripadne len súkromné a do seba uzavreté prežívanie náboženstva bez dosahu na spoločenský život. Podobným nebezpečenstvom je zužovanie viery na etiku či manipulatívne vytranie idolu na ospravedlnenie presadzovania vlastch záujmov.
Katechézu uviedlo čítanie z Matúšovho evanjelia: Ján bol v žari. Keď počulo Kristoch skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov opýtať sa: "Ty si ten, ktomá prísť, alebo máme čakať iného?" Jiš im odpovedal: "Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší» (Mt 11,2-6).

Zámerom evanjelistu je to, aby nám umožnil hlbšie preniknúť do Jišovho tajomstva, aby sme pochopili jeho dobrotu a jeho milosrdenstvo. Je to nasledovná epizóda: Ján Krstiteľ posiela svojich učeníkov za Ježišom - Ján bol vo väzení -, aby mu položil veľmi jasnú otázku: «Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?». Nachádzal sa práve v tmavej chvíli. Ján Krstiteľ dychtivo očakával Mesiáša a vo svojom kázaní ho veľkolepo opísal ako sudcu, ktorý konečne nastolí Božie kráľovstvo a očistí svoj ľud, odmení dobrých a potrestá zlých. Kázal takto: «Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa». Teraz Ježiš začal svoje verejné účinkovanie veľmi odlišným štýlom. Ján trpí a ocitá sa v dvojnásobnej tme - v temnote väzenia, tme cely, i v tme srdca: nechápe tento štýl a chce vedieť, čí je Mesiášom práve on, alebo či treba čakať na iného.

Ježišova odpoveď sa zdá byť na prvý pohľad nezodpovedajúcou otázke Jána Krstiteľa. Ježiš totiž vraví: «Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chrochodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávaa chudobným sa hsa evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší». Toto je Ježišova odpoveď. Tu sa úmysel Pána Ježiša stáva zjavným: odpovedá, že je konkrétnym nástrojom Otcovho milosrdenstva, ktorý ide v ústrety všetkým a prináša útechu a spásu a takýmto spôsobom zjavuje Boží súd. Slepým, chromým, malomocným, hluchým sa prinavracia ich dôstojnosť a už viac nie sú vylúčení kvôli svojej chorobe, mŕtvi ožívajú, zatiaľ čo chudobným sa ohlasuje Radostná zvesť. A toto sa stáva syntézou Ježišovho konania, ktoré takýmto spôsobom zviditeľňuje a konkretizuje samotné Božie konanie.     .

Posolstvo, ktoré sa Cirkvi dostáva z tohto rozprávania o Kristovom živote je veľmi jasné. Boh neposlal svojho Syna na svet, aby potrestal hriešnikov, ani preto, aby vyhubil zlých. Je im naopak určené pozvanie k obráteniu, aby pri pohľade na znamenia Božej dobroty mohli opäť nájsť cestu späť. Ako hovorí žalm: «Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? Ale ty si milostivý a my ti chceme v bázni slúžiť».
Spravodlivosť, ktorú Ján Krstiteľ kládol do centra svojho kázania, sa v Ježišovi zjavuje v prvom rade ako milosrdenstvo. A pochybnosti Predchodcu nie sú iné, ako predznamenanie zneistenia, aké Ježiš následne vyvolá svoj im i činmi a svojimi slovami. A tak možno pochopiť, prečo Ježiš uzatvára svoju odpoveď takto: «A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší».
Pohoršenie znamená ,prekážku
'. Preto Ježiš vystríha pred osobitným nebezpečenstvom: ak sú prekážkou pre vieru predovšetkým jeho činy milosrdenstva, znamená to, že ide o falošný obraz Mesiáša. Blahoslavení sú naopak tí, ktorí zoči-voči Ježišom skutkom a slovám vzdávajú slávu Otcovi, ktorý je na nebesiach. Ježišova výstraha je stále aktuálna: aj dnes si človek o Bohu vytvára predstavy, ktoré mu bránia zažiť jeho skutočnú prítomnosť.
Niektorí si upravia vie
ru na spôsob ,urob si sám', ktorá redukuje Boha na obmedzený priestor vlastných želaní a vlastných presvedčení. Ale táto viera nie je obrátením k Pánovi, ktorý sa zjavuje, ale naopak mu dokonca znemožňuje podnecovať š život naše svedomie. Iní redukujú Boha na falošný idol; používajú jeho sväté meno na ospravedlnenie vlastných záujmov či dokonca nenávisti a násilia. Pre iných je Boh len psychologickým útočiskom na získanie istoty v ťažkých okamihoch: ide o vieru uzavretú samu do seba, nepriepustnú voči sile Ježišovej milosrdnej lásky, ktorá nás ženie smerom k bratom. A ešte ďalší považujú Krista iba za dobrého učiteľa etickej náuky, jedného z mnoch v histórii.
Napokon
existujú takí, ktorí dusia vieru v čisto vnútornom vzťahu s Ježišom a rušia tak jeho misionársky zápal schopný premeniť svet a dejiny. My kresťania veríme v Boha Ježiša Krista a našou túžbou je rásť v živej skúsenosti jeho tajomstva lásky. Snažme sa teda neklásť nijakú prekážku milosrdnému konaniu Otca, ale žiadajme o dar veľkej viery, aby sme sa aj my stali znakmi a nástrojmi milosrdenstva.

Milosrdenstvo ponúka dôstojnosť

Milosrdenstvo ponúka dôstojnosť

Katechéza pápeža Františka

«Vtedy k nemu odzadu pristúpila istá žena, ktorá dvanásť rokov trpela na krvotok, a dotkla sa obruby jeho odevu. Povedala si totiž v duchu: "Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem." Ježiš sa obrátil, a keď j u zazrel, povedal: .Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa uzdravila." A žena bola od tej hodiny zdravá» (Mt 9,20-22).

Túžba byť Ježišom zachránená je tak veľká, že jej dáva ísť ponad predpisy ustanovené Mojžišom. Veď táto úbohá žena je už mnoho rokov nielen jednoducho chorá, ale je považovaná za nečistú, keďže je postihnutá krvotokom. Je preto vylúčená z liturgií, z manželského života, z normálnych vzťahov s blížnym. Evanjelista Marek dodáva, že navštívila mnoho lekárov a na ich zaplatenie vyčerpala do dna svoje prostriedky, znášala bolestné kúry, avšak stav sa jej len zhoršoval. Bola to žena skartovaná, vyradená spoločnosťou. Je dôležité zvážiť tento stav vyradenosti, aby sme pochopili jej stav ducha: cíti, že Ježiš ju môže oslobodiť z choroby a zo stavu marginalizácie a nehodnosti, v ktorom sa už celé roky nachádzala. Jedným slovom: vie a cíti, že Ježiš ju môže zachrániť.

Tento prípad vedie k uvažovaniu nad tým, ako je žena často krát vnímaná a reprezentovaná. Všetci sa máme na pozore, aj kresťanské spoločenstvá, pred víziami ženskosti poznačenými predsudkami a podozreniami urážajúcimi jej nedotknuteľnú dôstojnosť. V tomto zmysle sú to práve evanjeliá, ktoré znovu nastoľujú pravdu a ktoré nanovo privádzajú k oslobodzujúcemu uhlu pohľadu.

Ježiš obdivoval vieru tejto ženy, ktorej sa všetci vyhýbali, a premeni1jej nádej na záchranu. Nepoznáme jej meno, ale tých pár riadkov, ktorými evanjeliá opisujú jej stretnutie s Ježišom, načrtávajú itinerár viery, ktorý dokáže znovunastoliť pravdu a veľkosť dôstojnosti každej osoby. Pri stretnutí s Ježišom sa pre všetkých - mužov aj ženy všetkých končín a všetkých čias - otvára cesta oslobodenia a spásy.

Matúšovo evanjelium hovorí, že keď sa žena dotkla Ježišovho plášťa, «obrátil sa» a «zazrel» ju a potom k nej prehovoril. Ako sme povedali, kvôli jej stavu vylúčenia žena konala skryto, za Ježišovým chrbtom, bola tak trochu ustráchaná, aby ju nespozorovali, lebo bola tou, ktorá je vyradená. Ježiš ju však vidí, a jeho pohľad nie je vyčítavý, nehovorí: "Choď preč, ty si vyradená!", akoby povedal: "Ty si malomocná, choď preč!", či nie? Nerobí jej výčitky.
Avšak Ježišov pohľad je milosrdenstvo a neha. On vie, čo sa stalo a snaží sa o osobné stretnutie s ňou, po čom samotná žena v hĺbke túžila. Toto znamená, že ju Ježiš nielenže prijíma, ale považuje ju za hodnú takéhoto stretnutia až do tej miery, že ju obdarúva svojím slovom a svojou pozornosťou.

V centrálnej časti príbehu sa termín záchrana (uzdravenie) opakuje trikrát. «Povedala si totiž v duchu: "Ak sa dotknem čo len jeho odevu, budem zachránená (ozdraviem)." Ježiš sa obrátil, a keď ju zazrel, povedal: .Dúfaj, dcéra, tvoja viera ťa zachránila (uzdravila)." A žena bola od tej hodiny zachránená (zdravá)». Toto «Dúfaj, dcéra» -"maj odvahu, dcéra", ako hovorí Ježiš - vyjadruje všetko milosrdenstvo Boha k tej osobe. A ku každej skartovanej osobe. Koľkokrát sa len vnútorne cítime byť skartovaní kvôli našim hriechom. Veľa sme ich vykonali, veľmi veľa ... A Pán nám hovorí: "Odvahu! Príď! Pre mňa nie si vyradený či vyradená. Odvahu, dcéra. Ty si synom, dcérou."

A toto je moment milosti, moment odpustenia, je to chvíľa zahrnutia do Ježišovho života, do života Cirkvi. Je to moment milosrdenstva. Dnes nám všetkým, hriešnikom, ktorí sme veľkými či malými hriešnikmi - avšak všetci sme nimi, je tak? - všetkým nám Pán hovorí:  "Odvahu, príď! Nie si viac vylúčený, nie si viac skartovaná: ja ti odpúšťam, objímam ťa". Také je milosrdenstvo Boha. Musíme mať odvahu ísť za ním, prosiť o odpustenie za naše hriechy a ísť vpred. S odvahou, ako to urobila táto žena.

A potom, "záchrana" nadobúda mnohoraké rysy: predovšetkým prinavracia žene zdravie; ďalej ju oslobodzuje od spoločenských a náboženských  diskriminácií; a ešte ďalej uskutočňuje nádej, ktorú nosila v srdci, odstraňujúc jej strachy a jej skľúčenosť; a napokon, prinavracia ju spoločnosti, keď ju oslobodzuje od núteného skrývania toho, čo robí. A toto posledné je dôležité: ten, kto je vylúčený, vždy koná potajme - z času na čas či po celý život: pomyslime na malomocných v tých časoch, na bezdomovcov dnes ... pomyslime na hriešnikov, na nás hriešnikov: vždy niečo konáme potajme, akoby sme mali potrebu urobiť niečo skryto a hanbíme sa za to, kým sme. On nás od tohto oslobodzuje, Ježiš nás oslobodzuje a dáva nám kráčať vzpriamene: "Vstaň a poď. Vzpriamene." Tak, ako nás stvoril Boh: Boh nás stvoril vzpriamených, nie pokorených. Na nohách." Záchrana, ktorú poskytuje Ježiš, je totálna záchrana, ktorá reintegruje život ženy do sféry Božej lásky, a zároveň ju obnovuje v jej plnej dôstojnosti. V skratke, to, čo prinieslo žene záchranu nie je plášť, ktorého sa dotkla, ale je to Ježišovo slovo, prijaté vo viere, schopné utešiť ju, uzdraviť a obnoviť ju vo vzťahu s Bohom a s jeho ľudom. Ježiš je jediným zdrojom požehnania, z ktorého vyviera spása pre všetkých ľudí; a viera je základnou dispozíciou k jej prijatiu. Ježiš opätovne svojím správaním plným milosrdenstva ukazuje Cirkvi cestu, ktorou sa treba vydať, aby sme šli v ústrety každej osobe, aby každý mohol byť uzdravený na tele aj na duchu a mohol znovunadobudnúť dôstojnosť Božích detí. Ďakujem.

 

Milosrdenstvo - prostriedok k spoločenstvu

Milosrdenstvo - prostriedok k spoločenstvu
Katechéza pápeža Františka

Pred samotnou katechézou zaznelo nasledovné čítanie z Matúšovej 14. kapitoly: «Keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: "Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo." Ale Ježiš im povedal: "Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!" Oni mu vraveli: "Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby." Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín» (Mt 14,15- 17.19-20)

Dnes chceme uvažovať nad zázrakom rozmnoženia chlebov. Na začiatku príbehu podaného Matúšom Ježiš vzápätí ako prijal správu o smrti Jána Krstiteľa, loďkou sa vydáva cez jazero hľadajúc «pusté miesto, samotu». Ľudia to však pochopili a predbiehajú ho pešky - on ide cez jazero a ľudia pešo -, takže «keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých». Taký bol Ježiš: vždy súcitiaci, vždy myslel na druhých. Pôsobivá je odhodlanosť ľudí, ktorí sa boja, že budú ponechaní sami, akoby opustení. Keďže Ján Krstiteľ,charizmatický prorok, je mŕtvy, zverujú sa Ježišovi, o ktorom samotný Ján povedal: «ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja». Zástup ho tak nasleduje všade, aby ho počúval a prinášal mu chorých. A Ježiš, keď to vidí, je dojatý. Ježiš nie je chladný, nemá chladné srdce. Ježiš je schopný pohnutia. Na jednej strane, cíti sa byť spätým s týmto zástupom a nechce, aby šiel preč; na druhej strane potrebuje samotu, modlitbu s Otcom. Mnohokrát trávi noc v modlitbe so svojím Otcom.

Aj v ten deň sa teda Učiteľ venoval ľuďom. Jeho spolucítenie nie je len neurčitým pocitom; preukazuje naopak všetku silu svojej vôle byť nám nablízku a spasiť nás. Veľmi nás miluje. Ježiš nás veľmi miluje. A chce nám byť nablízku.

Keď sa zvečerilo, Ježiš sa stará o to, aby nasýtil všetkých tých ľudí - unavených a hladných. Ježiš sa stará o tých, čo ho nasledujú. A chce do toho zapojiť aj svojich učeníkov. Hovorí im totiž: «Vy im dajte jesť!». A ukázal im, že tých zopár chlebov a rýb, ktoré mali, sa vďaka sile viery a modlitby mohlo podeliť medzi všetok ten ľud. To, čo koná, je zázrak; avšak je to zázrak viery, modlitby plnej súcitu a lásky. Tak Ježiš «lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom». Brali chlieb, lámali ho, rozdávali, a chleba tam stále bolo; brali z neho opätovne, a takto to učeníci splnili. Pán ide v ústrety potrebám ľudí, avšak chce, aby sa každý z nás konkrétne podieľal na jeho spolucítení.

Teraz sa pristavme pri geste Ježišovho požehnania: On «vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával ich». Ako je vidieť, sú to tie isté znaky, aké Ježiš vykonal pri Poslednej večeri - to isté; a rovnaké (znaky) vykonáva každý kňaz, keď slávi svätú Eucharistiu. Kresťanská komunita sa rodí a neustále sa znovuzrodzuje z tohto eucharistického spoločenstva.

Žiť spoločenstvo s Kristom je preto niečo celkom iné než zostať pasívnymi a vzdialiť sa od každodenného života, naopak, čoraz viac nás zapája do vzťahov s mužmi a ženami našej doby, aby sme im ponúkli konkrétny znak Kristovho milosrdenstva a pozornosti. Zatiaľ čo nás Eucharistia, ktorú slávime, živí Kristom, po troške postupne premieňa aj nás v Kristovo telo a v duchovný pokrm pre bratov. Ježiš chce prísť ku všetkým, aby všetkým priniesol Božiu lásku. Preto každého veriaceho robí služobníkom milosrdenstva.

Takto Ježiš vidí dav, pociťuje súcit, rozmnožuje chleby - a to isté koná s Eucharistiou. A nás veriacich, ktorí prijímame tento chlieb, Ježiš nabáda prinášať túto službu iným, s tým istým jeho súcitom. Toto je ten postup.

Príbeh rozmnoženia chlebov a rýb sa uzatvára konštatovaním, že všetci sa nasýtili a pozbierali sa zvyšné odrobiny. Keď nám Ježiš so svojím súcitom a so svojou láskou dáva určitú milosť, odpúšťa nám hriechy, objíma nás, miluje nás, nikdy nekoná polovičato, vždy dáva všetko. Tak, ako sa to stalo tu. Všetci sa nasýtili. Ježiš napĺňa naše srdce a náš život svojou láskou, svojím odpustením, svojím súcitom.

Ježiš teda umožnil svojim učeníkom vykonať jeho príkaz. Týmto spôsobom poznajú cestu, ktorou treba kráčať: sýtiť ľud a udržiavať ho jednotný; čiže byť v službách života a spoločenstva. Vzývajme teda Pána, aby svoju Cirkev vždy uschopňoval k tejto svätej službe, a aby každý z nás mohol byť nástrojom spoločenstva vo vlastnej rodine, v práci, vo farnosti a v skupine, do ktorej patrí, viditeľným znamením milosrdenstva Boha, ktorý nechce nikoho ponechať v samote a v núdzi, aby tak zostúpila medzi ľudí vzájomná jednota a pokoj a spoločenstvo ľudí s Bohom, lebo toto spoločenstvo je životom pre všetkých. Ďakujem.

Cesta milosrdenstva vedie od srdca k rukám

Cesta milosrdenstva vedie od srdca k rukám
Katechéza pápeža Františka

«Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: "Neplač!" Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: "Mládenec, hovorím ti, vstaň!" Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke. Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: "Veľký prorok povstal medzi nami" a: "Boh navštívil svoj ľud".» (Lk 7,12-16)

Úryvok z Evanjelia podľa Lukáša, ktorý sme počuli, nám ukazuje naozaj veľkolepý Ježišov zázrak: vzkriesenie mládenca. A predsa, srdcom tohto príbehu nie je zázrak, ale Ježišova nežnosť k matke tohto mládenca. Milosrdenstvo tu nadobúda meno veľkého spolucítenia voči žene, ktorá prišla o manžela a ktorá teraz sprevádza na cintorín svojho jediného syna. Je to veľká bolesť matky, ktorá dojíma Ježiša a podnecuje ho k zázraku vzkriesenia.

V úvode tejto epizódy sa evanjelista zastavuje pri mnohých zvláštnostiach. Pri bráne mestečka či dediny Naim sa stretávajú dve početné skupiny, ktoré prichádzajú z opačných smerov a ktoré nemajú nič spoločné. Ježiš nasledovaný učeníkmi a veľkým zástupom vchádza do osady, zatiaľ čo z nej vychádza smútočný sprievod so zosnulým, spolu s matkou vdovou a mnohými ľuďmi. Pri bráne sa dve skupiny len míňajú, idúcky každá svojou cestou, no práve vtedy svätý Lukáš zaznamenáva Ježišov pocit: «Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: "Neplač!" Potom pristúpil a dotkol sa mál'. Nosiči zastali». Veľké spolucítenie vedie Ježišove činy: je to on, kto zastavuje sprievod a dotýka sa már a pohnutý hlbokým milosrdenstvom voči tejto matke sa rozhodne postaviť smrti takpovediac tvárou v tvár. A definitívne jej bude čeliť tvárou v tvár na kríži .

 Počas tohto Jubilea by bolo dobré, keby si pri prechode Svätou bránou, Bránou milosrdenstva, pútnici pripomenuli túto evanjeliovú epizódu, čo sa odohrala pri naimskej bráne. Keď Ježiš uvidel túto matku v slzách, ona vstúpila do jeho srdca! Ku Svätej bráne každý prináša vlastný život s jeho radosťami a trápeniami, plánmi a zlyhaniami, pochybnosťami a obavami, aby ho predložil Pánovmu milosrdenstvu. Buďme si istí, že pri Svätej bráne sa Pán približuje, aby sa stretol s každým z nás, aby priniesol a ponúkol svoje mocné utešujúce slovo: «Neplač!», Toto je tá Brána stretnutia medzi bolesťou ľudstva a Božím spolucítením. Prekročením tohto prahu napÍňame našu púť do vnútra milosrdenstva Boha, ktorý tak ako mŕtvemu mládencovi opakuje všetkým: «Hovorím ti, vstaň!». Každému z nás hovorí: .Vstaň!' Boh chce, aby sme boli na nohách. Stvoril nás preto, aby sme boli na nohách: preto Ježišovo spolucítenie vedie k tomu činu uzdravenia, aby nás uzdravil, a tým kľúčovým slovom je: ,Vstávaj! Postav sa na nohy, ako ťa stvoril Boh!' Na nohy. .Ale, otče, my toľko ráz padáme' - ,Poď, vstávaj!' To je Ježišovo slovo, zakaždým. Pri prekročení Svätej brány sa snažme počuť v našom srdci toto slovo: ,Vstaň!' Ježišovo mocné slovo nás môže nanovo postaviť a spôsobiť aj v nás prechod od smrti k životu. Jeho slovo nás nanovo oživuje, dodáva nádej, posilňuje unavené srdcia, otvára novému pohľadu na svet a na život, ktorý prekračuje utrpenie a smrť. Vo Svätej bráne je pre každého vpísaný nevyčerpateľný poklad Božieho milosrdenstva!

Zasiahnutý Ježišovým slovom, «mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke». Táto veta je veľmi pekná: naznačuje Ježišovu nežnosť: ,Vrátil ho jeho matke'. Matka znovu nadobúda syna. Tým, že ho prijíma z Ježišových rúk, stáva sa matkou po druhý raz, ale ten syn, ktorý sa jej teraz prinavracia, nezískal život od nej. Matka a syn tak prijímajú každý svoju príslušnú identitu vďaka Ježišovmu mocnému slovu a jeho láskyplnému gestu. A tak obzvlášť pri Jubileu Matka Cirkev prijíma svoje deti a uznáva v nich život darovaný z Božej milosti. Je to práve vďaka takejto milosti, milosti krstu, že sa Cirkev stáva matkou a že každý z nás sa stáva jej dieťaťom.

Zoči-voči mládencovi vrátenému do života a prinavrátenému matke, «sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: "Veľký prorok povstal medzi nami" a: "Boh navštívil svoj ľud», To, čo urobil Ježiš, teda nie je len spásonosný čin určený vdove a jej synovi alebo dobročinné gesto obmedzené na to mestečko. V Ježišovej milosrdnej pomoci Boh ide v ústrety svojmu ľudu, v Ňom sa zjavuje a naďalej sa bude zjavovať celému ľudstvu Božia milosť.

Slávením tohto Jubilea, ktoré som chcel, aby sa prežíval o vo všetkých partikulárnych cirkvách, teda vo všetkých cirkvách vo svete a nielen v Ríme, akoby sa ním celá Cirkev roztrúsená vo svete spojila v jedinom chválospeve Pánovi. Aj dnes si Cirkev uvedomuje, že ju navštevuje Boh. Preto pri vykročení k Bráne milosrdenstva každý vie, že prichádza k bráne Ježišovho milosrdného srdca: On je vskutku tou pravou Bránou, ktorá vedie k spáse a vracia nás do nového života.

Milosrdenstvo, či už u Ježiša, alebo u nás, je cestou, ktorá začína od srdca, aby sa dostala k rukám. Čo to znamená? Ježiš na teba hľadí, uzdravuje ťa jeho milosrdenstvom, hovorí ti: „Vstaň!" a tvoje srdce je nové. Čo znamená vykonať cestu od srdca k rukám? Znamená, že s novým srdcom, so srdcom uzdraveným Ježišom, môžem vykonať skutky milosrdenstva prostredníctvom rúk a snažiť sa pomáhať, liečiť mnohých, ktorí to potrebujú. Milosrdenstvo je cestou, ktorá začína od srdca a prichádza k rukám, teda ku skutkom milosrdenstva."

Skutky milosrdenstva

Skutky milosrdenstva

Katechéza pápeža Františka

Biblickým úvodom ku katechéze bol nasledovný úryvok Matúšovho evanjelia: «príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: "Pte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som sdný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne» (Mt 25,31-36).

Koľkokrát sme počas týchto prvých mesiacov Jubilea počuli hovoro skutkoch milosrdenstva! Dnes nás Pán pozýva spytovať si vážne svedomie. Je vskutku dobnikdy ne zabudnúť na to, že milosrdenstvo nie je abstraktné slovo, ale je to životný štýl: človek môže byť milosrdný alebo môže byť nemilosrdný; je to životný štýl. Ja si vyberám, či budem žiť ako [človek] milosrdný alebo si vyberám, že budem žiť ako nemilosrd. Jedna vec je hovoriť o milosrdenstve, druhá je žiť milosrdenstvo.
Parafrázujúc slová sv
. aptola Jakuba môžeme poved: milosrdenstvo bez skutkov je samo v sebe mŕtve. Je to naozaj tak! To, čo robí milosrdenstvo živým je jeho neprestajný dynamizmus vychádzať v ústrety potrebám a dzi tých, čo trpia duchovným a materiálnym nedostatkom. Milosrdenstvo má oči, aby videlo, uši, aby počulo, ruky, aby dodalo odvahy ...

Každodenný život nám umožňuje dotýksa rukou toľkých potrieb, ktoré sa týkajú najchudobnejších a ľudí v skúškach. Od nás sa žiada tá osobitpozornosť, ktorá nás vedie k vnímaniu stavu utrpenia a núdze, v ktorých sa nachádzajú toľkí bratia a sestry.
Neraz prechádzame popri situáciách dramatickej chudoby a zdá sa, že sa nás nedotýkajú; všetko pokračuje, akoby sa nič nestalo, v ľahostajnosti, ktorá nakoniec spôsobuje pokrytectvo a bez toho, aby sme si to uvedomovali, vedie k forme duchovnej letargie, ktorá otupuje mysa robí život neplodným. Ľudia, ktorí prechádzajú, ktorí v živote napredujú bez toho, aby si uvedomili potreby druhých, bez toho, aby videli mnohé duchovné a materiálne potreby sú ľudia, ktorí prechádzajú bez toho, aby žili, sú ľudia, ktorých druhí nepotrebujú. Zapamätajte si: ten, kto nežije, aby slúžil, neslúži životu.
Koľko je
aspektov Božieho milosrdenstva voči nám! A zárov, koľko tvárí sa na nás obracia, aby sa im dostalo milosrdenstva. Ten, kto zakúsil vo vlastnom živote Otcovo milosrdenstvo, nemôže ostať necitlivý vi potrebám bratov. Ježišovo učenie, ktoré sme počuli, nepripúšťa únikové cesty: Bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som nahý, pocestný, cho, vo zení a pomohli ste mi. Nedá sa vykrúcať pre človekom, ktorý je hladný: treba mu dať najesť. Sám Ježiš nám to hovorí! Skutky milosrdenstva nie sú teoretickými úvahami, ale sú konkrétnymi dôkazmi. Zaväzujú vyhrnúť si rukávy pre zmiernenie utrpenia.

Z dôvodu zmien v našom globalizovanom svete sa niektoré materiálne a duchovné biedy znásobili: dajme preto priestor kreativite lásky, aby sme nachádzali nové účinné spôsoby. Takto sa cesta milosrdenstva stane stále viac konktnou. Od nás sa preto žiada, aby sme boli bdelí ako nočná stráž, aby sa nestalo, že by sa zoči-voči biedam, ktoré sledkom kultúry blahobytu pohľad kresťanov oslabil a stal neschopným vidito podstatné. Hľadieť na to podstatné. Čo to znamená? [Znamená to] hľadieť na Ježiša, vidieť Ježiša v hladnom, v uväznenom, v chodom, v nahom, v tom, ktorý nemá prácu a musí zabezpečiť rodinu. Vidieť Ježiša v týchto našich bratoch a sestrách; vidieť Ja v tom, ktorý je sám, smutný, v tom, ktorý sa mýli a potrebuje poradiť, v tom, ktorý s Ním potrebuje kráčať v tichosti, aby sa cítil sprevádzaný. Toto sú skutky, ktoré od nás Ježiš žiada! Vidieť Ježiša v nich, v týchto ľuďoch. Prečo? Lebo Ježiš tak vidí mňa, vidí všetkých nás."

Milosrdenstvo očisťuje srdce

Milosrdenstvo očisťuje srdce
Katechéza pápeža Františka

Biblickým úvodom ku katechéze bol úryvok Lukášovho evanjelia: «Kbol v ktoromsi meste, zjavil sa muž plný malomocenstva. Len čo zbadal Ježiša, padol na tvár a prosil ho: "Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť." On vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal: "Chcem, buď čistý!" A malomocenstvo z neho hneď zmizlo. A prikázal mu, že o tom nesmie nikomu hovoriť, ale: "Choď," povedal, "ukáž sa azovi a prines za svoje očistenie obetu, ako predpísal Mojžiš - im na svedectvo» (Lk 5,12-14).

«Pane, ak chc, môžeš ma očistiť»: to je prosba - ako sme počuli-, s ktorou sa na Ježiša obrátil malomocný. Tento človek nežiada len o to, aby bol uzdravený, ale aby bol .očistený', teda celkovo vyliečený, na tele i na duši. Naozaj, malomocenstvo bolo považované za druh Božieho prekliatia, úplnej nečistoty. Malomocný sa musel zdržovať ďaleko od všetch; nemohol vstúpiť do chmu a zúčastniť sa žiadnej bohoslužby. Ďaleko od Boha a ďaleko od ľudí. Títo ľudia mali smutný život.

Napriek tomu sa ten malomocný nezmieri ani s chorobou, ani s podmienkami, ktoré ho vyraďujú zo spoločnosti. Aby sa dostal k Ježišovi, nebál sa prestúpiť zákon a vchádza do mesta -to, čo nesmel urob, bolo mu to zakázané-, a keď ho našiel, «padol na tvár a prosil ho: "Pane, ak chceš, môžma očist».

Všetko, čo tento muž povovaný za nistého robí a hovorí, je vyjadrením jeho viery! Rozpozná Ježišovu moc: je si istý, že má moc u zdraviť ho a že všetko visí od jeho vôle. Táto viera je silou, ktorá mu umožnila porušiť každú zvyklosť a pokúsiť sa stretnúť Ježiša, a prosiac ho na kolenách ho nazýva .Pane' Prosba malomocného ukazuje, že keď sa predstavujeme Jišovi, netreba dlho hovorStačí málo slov za predpokladu, že ich sprevádza plná dôvera v jeho všemohúcnosť a v jeho dobrotu. Zveriť sa do Božej le vskutku znamená nanovo 'sa vliť do jeho nekonečného milosrdenstva.

Aj ja sa vám osobne zdôverím. Večer, predtým než si ľahnem, modlím sa túto krátku modlitbu: "Pane, ak chceš, žeš ma očistiť!" A modlím sa päť "Otčenášov", po jednom pre kdú z Ježišových rán, lebo Ježiš nás očistil ranami. Ale ak to robím ja, žete to robiť aj vy u vás doma. Povedať: "Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť!" a pomyslieť na Jove rany a vysloviť "Otčenáš" pre kdú z nich. A Jiš nás vždy počúva.

Ježiš je hlboko dotknutý týmto mužom. Evanjelium podľa Marka podčiarkuje, že «Ježsa nad ním zľutoval, vystrel ruku, dotkol sa bo a povedal mu: "Chcem, buď čistý!». Ježišovo gesto sprevádza jeho slová a robí tak jeho učenie jasnejším. Napriek nariadeniu Mojžišovhokona, ktoré zakazovalo približovať sa k malomocnému, Ježiš vystiera ruku a dokonca sa ho dotýka.

Kko z stretávame chudobného, ktorý nám ide v ústrety! žeme tiež byť veľkorysí, môžeme spolucítiť, ale zvyčajne sa ho nedotýkame. Podarujeme mu mincu, hodíme mu ju, ale vyhýbame sa tomu, aby sme sa dotkli jeho ruky. A zabúdame, že je Kristovým telom! Ježiš nás učí, aby sme nemali strach dotkť sa chudobných a vyradených zo spoločnosti, lebo on je v nich. Dotknúť sa chudobného nás môže istz pokrytectva a prebudiť v nás znepokojenie nad jeho situáciou. Dotknúť sa spoločensky vyradených.

Dnes ma tu spredzatíto chlapci. Mnohí si o nich myslia, že lepšie by bolo, keby ostali vo svojej zemi, ale tam veľmi trpeli. Sú našimi utečencami, ale mnohí ich považujú za spoločensky vyradených. Prosím vás, sú našimi bratmi! Kresťan nikoho nevylučuje, dáva priestor všetkým, dovoľuje prísť všetkým.

Po tom, ako Jiš uzdravil malomocného, prikazuje mu, aby o tom nikomu nerozprával. Hovorí mu: «Ch, ukáž sa azovi a prines za svoje očistenie obetu, ako predpísal Mojžiš - im na svedectvo». Tento Ježišov postoj ukazuje prinajmenšom na tri veci. Po prvé: milo, ktorá v nás koná, nevyhľadáva senzácie. Zvyčajne sa pohybuje nenápadne a bez hluku. Aby uzdravila ne rany a viedla nás na ceste ku svätosti, trpezlivo pracuje na formovaní nášho srdca podľa Pánovho Srdca tak, aby od neho prijalo stále viac myšlienok a citov.

Po druhé: vďaka oficiálnemu posúdeniu jeho uzdravenia zo strany kňazov a sláveniu zmiernej obety je malomocný znovu prijatý do spoločenstva veriacich a do spoločensho života. Jeho opätovné začlenenie je zavŕšením uzdravenia. Tak ako o to sám prosil, teraz je úplne očistený!

A napokon tým, že sa ukazuje azom, malomocný' vydáva svedectvo o Ježišovi a o jeho mesiášskej autorite. Sila citu, s ktorou Ježiš uzdravil malomocného, priviedla vieru tohto muža k tomu, že sa otvoril pre misiu. Bol vylúčený, teraz je jedným z nás.

Pomyslime na nás, na naše biedy ... Každý na tie svoje. Úprimne sa zamyslime: koľko ráz ich zakrývame pokrytectvom .dobrých spôsobov'. A práve vtedy je nutné zostať osamote, kľaknúť si pred Bohom a modliť sa «Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť». A urobte to,
spravte to pred tým než sa uložíte na spánok, každý večer. A teraz vyslovme túto krásnu modlitbu: "Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť!" Všetci spoločne, trikrát: "Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť!" [pápež opakuje spolu so zhromaždením] Ďakujem.

Milosrdenstvo pozýva k obráteniu

Milosrdenstvo pozýva k obráteniu

Katechéza pápeža Františka

Pred pápežovou katechézou zaznel úryvok zo záveru Evanjelia podľa Lukáša: «Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: .Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami» (Lk 24,45-48).
Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš niekoľko ráz zjavil učeníkom predtým než vystúpil do Otcovej slávy. Evanjeliový úryvok, ktorý sme práve počuli, rozpráva o jednom z týchto zjavení, v ktorom Pán naznačuje podstatný obsah ohlasovania, ktorý budú musieť apoštoli predkladať svetu. Môžeme to zhrnúť dvoma slovami: „obrátenie" a „odpustenie hriechov". Sú to dva významné aspekty milosrdenstva Boha, ktorý sa s láskou o nás stará.
Dnes pouvažujeme nad obrátením. Čo je to obrátenie? Je prítomné v celej Biblii a osobitným spôsobom v kázaní prorokov, ktorí neustále pozývajú ľud, aby sa "vrátil k Pánovi", žiada! ho o odpustenie a zmenil životný štýl. Obrátiť sa podľa prorokov znamená zmeniť smer jazdy a znovu sa obrátiť na Pána, vychádzajúc z istoty, že on nás miluje a jeho láska je vždy verná. Vrátiť sa k Pánovi.

Ježiš učinil obrátenie prvým slovom svojho kázania: «Kajajte sa (obráťte sa) a verte evanjeliu». Práve s týmto ohlasovaním sa predstavuje ľudu, žiadajúc ho, aby jeho slovo prijal ako posledné a definitívne slovo, ktorým sa Otec obracia na ľudstvo. Ohľadom kázania prorokov Ježiš ešte viac nástojí na vnútornom rozmere obrátenia. V ňom je naozaj obsiahnutá celá osoba, srdce i myseľ, aby sa tak stala novým stvorením, novou osobou.
Mení sa srdce a človek sa obnovuje. Keď Ježiš volá po obrátení, nestavia sa za sudcu ľudí, ale robí tak z pozície blízkosti, zdieľaním ľudskej situácie, čiže cesty, domova, stola ... Milosrdenstvo voči tým, ktorí potrebovali zmenu života, sa prejavovalo jeho prívetivou prítomnosťou, aby tak každého zahrnul do jeho dejín spásy. Ježiš presviedčal ľudí láskavosťou, láskou, a týmto svojím správaním sa Ježiš dotýkal hĺbky srdca ľudí a oni cítili, ako ich Božia láska priťahuje a pobáda ku zmene života. Napríklad obrátenie Matúša a Zachej a sa udiali týmto spôsobom, lebo pocítili. že Ježiš ich miluje a cez neho ich miluje Otec. Pravé obrátenie sa udeje, keď prijímame dar milosti; a jasným znakom jeho opravdivosti je to, že si všímame potreby bratov a sme pripravení ísť im v ústrety.

Drahí bratia a sestry, koľko ráz aj my cítime potrebu zmeny, ktorá zahŕňa celú našu osobu! Koľko ráz si povieme: .Musím sa zmeniť, nemôžem takto pokračovať. Môj život, ak takto pôjde ďalej, neprinesie ovocie, bude to neužitočný život a ja nebudem šťastný. Koľko ráz prichádzajú takéto myšlienky, koľko ráz ... A Ježiš, ktorý je pri nás, k nám vystiera ruku a hovorí: „Poď, príď ku mne. Tú prácu spravím ja. Ja ti zmením srdce. Zmením ti život. Urobím ťa šťastným"

A my, veríme tomu alebo nie? Veríme alebo nie? Čo si o tom myslíte: veríte tomu alebo nie? Menej potlesku a viac hlasu: veríte či neveríte? [Námestie odpovedá: ,Áno'] Tak je! Ježiš, ktorý je s nami, nás pozýva ku zmene života. Je to on s Duchom Svätým, ktorý do nás zasieva tento nepokoj, aby sme zmenili život a boli o trochu lepší. Nasledujme teda toto Pánovo pozvanie a neodporujme mu, lebo len ak sa otvoríme jeho milosrdenstvu, nájdeme skutočný život a skutočnú radosť. Musíme len dokorán otvoriť dvere a on spraví všetko ostatné. On spraví všetko, no je na nás otvoriť mu srdce dokorán, aby nás mohol uzdraviť a dal nám vykročiť vpred. Ubezpečujem vás, že budeme šťastnejší. Ďakujem".

 

Milosrdenstvo sú otvorené oči

Milosrdenstvo sú otvorené oči
Katechéza pápeža Františka

«Keď sa približoval k Jerichu, sedel pri ceste akýsi slepec a žobral. ... Povedali mu: "Ježiš Nazaretský ide tadiaľto." Tu vykríkol: "Ježišu, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" ... Ježiš zastal a kázal. aby ho priviedli k nemu. Keď  sa priblížil, opýtal sa ho: "Čo chceš, aby som ti urobil?" On odpovedal: "Pane, aby som videl." A Ježiš mu povedal: "Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila"».

Dnes chceme pochopiť zmysel tohto znaku, lebo sa priamo dotýka aj nás. Evanjelista Lukáš hovorí, že ten slepý sedel pri ceste a žobral. Slepý v tých časoch - ale taktiež až donedávna - nemohol inak než žiť z almužny.

Osoba tohto slepca predstavuje mnohých ľudí, ktorí sa aj dnes nachádzajú na okraji spoločnosti z dôvodu fyzickej alebo inej nevýhody. Je oddelený od zástupu, sedí tam, zatiaľ čo ľudia kráčajú pohrúžení do svojich myšlienok a množstva vecí. A cesta, ktorá môže byť miestom stretnutia, je naopak pre neho miestom osamelosti. Koľký dav prechádza okolo ... a on je sám.

Obraz vydedenca (marginalizovaného) je smutný, predovšetkým na pozadí mesta Jericho, úžasnej a prosperujúcej oázy v púšti. Vieme, že práve k Jerichu dorazil izraelský ľud na konci dlhého exodu z Egypta: to mesto predstavuje vstupnú bránu do Zasľúbenej zeme. Pamätajme na slová, ktoré Mojžiš vyslovil v tejto súvislosti. Hovorí:

«Ak sa niekto z tvojich bratov stane chudobným v nejakom bydlisku tvojej krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, nezatvrdíš si srdce a nezatvoríš ruku, lež otvoríš ju ... chudobnému bratovi .... Chudobní nebudú chýbať v krajine, kde budeš bývať, preto ti nariaďujem, aby si otváral svoju ruku núdznemu a svojmu chudobnému bratovi, ktorý bude s tebou bývať v krajine».

Do očí bije kontrast medzi týmto odporúčaním Božieho zákona a situáciou opísanou v evanjeliu: zatiaľ čo slepý kričí - a tento človek mal dobrý hlas, nie tak? -, zatiaľ čo slepec volá vzývajúc Ježiša, ľudia ho okrikujú, aby mlčal, akoby nemal právo hovoriť. Nemajú s ním súcit, naopak, jeho výkriky im vadia. Koľkokrát my, keď vidíme mnoho ľudí na ceste- ľudí núdznych, chorých, ktorí nemajú čo jesť - pociťujeme mrzutosť. Koľkokrát my, keď sa nachádzame tvárou v tvár mnohým utečencom, sa cítime byť otrávení. Je to pokušenie: my všetci ho márne. je tak? Všetci, aj ja, my všetci.

Pre toto nás Božie slovo UČÍ: Ľahostajnosť a nevraživosť robia človeka slepým a hluchým, bránia mu uvidieť bratov a nedovoľujú mu y nich rozpoznať Pána. Ľahostajnosť a nevraživosť. A keď sa táto ľahostajnosť a nevraživosť stanú agresiou a aj urážkou - "veď ich len vyžeňte preč, týchto ľudí!", "dajte ich niekam inam!" - takouto agresiou; je to práve  to, čo robili ľudia, keď slepca okrikovali: ,.choď preč, mlč. nekrič"! Všimnime si jednu zaujímavosť. Evanjelista hovorí, že niekto z davu slepcovi vysvetlil príčinu, ktorá pritiahla všetkých tých ľudí hovoriac: «Ježiš Nazaretský ide tadiaľto». Ježišov prechod je označený tým istým slovesom, s akým sa v Knihe Exodus hovorí o prechode anjela ničiteľa, ktorý zachráni Izraelitov v Egyptskej zemi. Je to "prechod" paschy, začiatok oslobodenia: keď prechádza Ježiš, vždy je tam oslobodenie, vždy je tam spása!

Slepcovi teda akoby bola ohlásená jeho pascha. Bez toho, aby sa nechal zastrašiť, slepec na Ježiša viackrát volá, uznávajúc ho za Dávidovho syna, očakávaného mesiáša, ktorý mal podľa proroka Izaiáša otvoriť oči slepým. Na rozdiel od davu, tento slepec vidí očami viery. Vďaka nej má jeho prosba silný účinok. Veď keď ho začul, «Ježiš zastal a kázal, aby ho priviedli k nemu». Takto Ježiš berie slepca preč z okraja cesty a kladie ho do centra pozornosti svojich učeníkov a davu. Pomyslime aj my na to, keď sme boli v nepekných situáciách, aj v situáciách hriechu, ako nás práve Ježiš vzal za ruku a vzal nás preč z okraja na cestu spásy Takto sa uskutočňuje dvojitý prechod. Prvý: ľudia slepcovi ohlásili dobrú zvesť, avšak nechceli s ním mať nič dočinenia; teraz Ježiš všetkých zaväzuje, aby si uvedomili, že dobrá zvesť v sebe zahŕňa to, že do centra našej vlastnej cesty kladieme toho, kto z nej bol vylúčený. Druhý prechod: slepec nevidel, ale jeho viera mu otvára cestu spásy a on sa ocitá uprostred tých, čo vyšli na cestu, aby uvideli Ježiša.

Bratia a sestry, Pánov prechod je stretnutím milosrdenstva, ktoré všetkých navôkol neho spája, aby im dovolilo rozpoznať, kto potrebuje pomoc a útechu. Aj naším životom prechádza Ježiš; a keď Ježiš prechádza, povšimnem si to. je to pozvanie, aby som sa k nemu priblížil, aby som bol lepší, aby som bol lepším kresťanom, aby som Ježiša nasledoval.

Ježiš sa obracia na slepca a pýta sa ho: «Čo chceš, aby som ti urobil?». Tieto Ježišove slová sú úchvatné: Boží Syn teraz stojí pred slepcom ako pokorný sluha. On, Ježiš, Boh, hovorí: "Čo chceš, aby som ti urobil? Ako chceš, aby som ti slúžil? Boh zo seba robí sluhu človeka -hriešnika. A slepec odpovedá Ježišovi tak, že ho už nenazýva "Dávidovým synom", ale "Pánom" - titulom, ktorý Cirkev už od počiatku aplikuje na Vzkrieseného Ježiša.

Slepec prosí, aby mohol opäť vidieť a jeho túžba je vypočutá: «Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila». Preukázal svoju vieru tým, že vzýval Ježiša a že ho chcel rozhodne stretnúť a toto mu daroval o spásu. Vďaka viere teraz môže vidieť a predovšetkým sa cíti byť Ježišom milovaný. Preto sa rozprávanie končí poukázaním na to, že slepec «šiel za ním a velebil Boha»: stáva sa učeníkom.

Zo žobráka k učeníkovi - aj toto je naša cesta: my všetci sme žobrákmi, my všetci. Vždy potrebujeme spásu. A my všetci, každý deň musíme urobiť tento krok: od žobrákov k učeníkom. A tak sa slepec vydáva na cestu za Pánom a vstupuje do jeho spoločenstva ako jeho súčasť. Ten, ktorého chceli umlčať, teraz veľkým hlasom svedčí o svojom stretnutí s Ježišom z Nazareta a «všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu».

Dochádza aj k druhému zázraku: to, čo sa stalo slepcovi spôsobuje to, že aj ľudia konečne vidia. Rovnaké svetlo osvecuje všetkých zjednocujúc ich v modlitbe chvály. Tak Ježiš vylieva svoje milosrdenstvo na všetkých tých, ktorých stretáva: volá ich, dáva im, aby prišli k nemu, zhromažďuje ich, uzdravuje a osvecuje, vytvárajúc nový ľud, ktorý slávi zázraky jeho milosrdnej lásky.

Nechajme sa však aj my Ježišom povolať, nechajme sa Ježišom uzdraviť, nechajme si Ježišom odpustiť. A poďme za Ježišom chváliac Boha. Nech sa tak stane!

"Prvé znamenie milosrdenstva" Krista

"Prvé znamenie milosrdenstva" Krista
Katechéza pápeža Františka

«V Káne Galilejskej bola svadba .... Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: "Nemajú víno." ... Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov, každá na dve až tri miery. Ježiš im povedal: "Naplňte nádoby vodou!" A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: "Teraz načrite a zaneste starejšiemu!" A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu premenenú na víno - on nevedel, skade je, ale obsluhujúci, čo načierali vodu, to vedeli -, zavolal si ženícha a vravel mu: "Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz."» (Jn 2,1.3.6-10).

Po tom, čo sme si vysvetlili niektoré podobenstvá o milosrdenstve, sa dnes zastavíme pri prvom z Ježišových zázrakov, ktoré evanjelista Ján nazýva .znamenia" , lebo Ježiš ich nerobil preto, aby vyvolal úžas, ale aby ukázal Otcovu lásku. O prvom z týchto podivuhodných znamení rozpráva Ján a koná sa v Káne Galilejskej. Ide o druh "vstupného portálu", v ktorom sú vyryté slová a výrazy, ktoré osvetľujú celé tajomstvo Krista a otvárajú srdce učeníkov pre vieru. Pozrime sa na niektoré z nich. V úvode nachádzame výraz «Ježiš a jeho učeníci». Tých, ktorých Ježiš povolal, aby ho nasledovali, spojil so sebou v spoločenstve a teraz sú všetci ako jedna rodina pozvaní na svadbu do Kány. Začínajúc svoje verejné účinkovanie na svadbe v Káne, Ježiš sa zjavuje ako ženích Božieho ľudu ohlasovaný prorokmi, a ktorý nám odhaľuje hĺbku vzťahu, ktorý nás s nim spája: je to nová Zmluva lásky. Čo je základom našej viery? Čin milosrdenstva, ktorým nás Ježiš spojil so sebou. A kresťanský život je odpoveďou na túto lásku, je akoby príbehom dvoch zaľúbených. Boh a človek sa stretávajú, hľadajú, nachádzajú a milujú: práve tak ako snúbenec a snúbenica v Piesni piesní. Všetko ostatné prichádza ako následok tohto vzťahu. Cirkev je Ježišova rodina, v ktorej sa sústredí jeho láska; je to práve táto láska, ktorú Cirkev opatruje a chce darovať všetkým. V kontexte Zmluvy možno chápať aj postreh Panny Márie: «Nemajú víno». Ako je možné sláviť svadbu a oslavovať, ak chýba to, čo proroci označovali ako typický prvok mesiášskej hostiny (porov. Am 9,13-14; Joel 2,24; lz 25,6)? Voda je nevyhnutná pre život, ale víno vyjadruje hojnosť hostiny a radosť z oslavy. Je to svadobná oslava, a chýba na nej víno.
Novomanželov to zahanbuje, sú vystavení hanbe a hanbia sa za to. Len si predstavte, že by ste skončili svadobnú hostinu pijúc čaj; bola by to hanba. Víno je pre oslavu potrebné. Premeniac na víno vodu v nádobách, ktoré slúžili «na očisťovanie, ako bolo zvykom u < Židov», Ježiš vykonáva výrečné znamenie: premieňa Mojžišov zákon na Evanjelium, prinášajúce radosť. Ako na inom mieste hovorí sám Ján «Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista».

Slová, ktorými sa Mária obracia na sluhov, korunujú svadobnú scénu v Káne: «Urobte všetko, čo vám povie!», Je to zaujímavé, sú to jej posledné slová zaznamenané v evanjeliách: sú jej dedičstvom, ktoré odovzdáva nám všetkým. Aj dnes Panna Mária nám všetkým hovorí: "Čokoľvek vám Ježiš povie, urobte to. To je dedičstvo, ktoré nám zanechala: aké krásne! Ide O výraz, ktorý odkazuje na formulu viery, ktorou izraelský ľud na Sinaji odpovedal na prísľuby zmluvy: «Budeme robiť všetko, čo hovoril Pán». A vskutku služobníci v Káne poslúchnu. Ježiš im povedal: «"Naplňte nádoby vodou!" A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: "Teraz načrite a zaneste starejšiemu!" A oni zaniesli». Na tejto svadbe sa naozaj uzatvára Nová zmluva a služobníkom Pána, čiže celej Cirkvi, sa zveruje nová misia: «Urobte všetko, čo vám povie!».

Slúžiť Pánovi znamená počúvať a uskutočňovať jeho slovo. Je to jednoduché ale zásadné odporúčanie Ježišovej matky, a je to životný program kresťana. Pre každého z nás sa načerpanie z nádoby rovná zvereniu sa Božiemu slovu, aby sme tak zakúšali jeho účinnosť v živote. Teda spolu so starejším hostiny, ktorý ochutnal vodu premenenú na víno, môžeme aj my zvolať: «Ty si zachoval dobré víno až doteraz». Áno, Pán naďalej uchováva to dobré víno pre našu spásu, tak ako naďalej prýšti z Pánovho prebodnutého boku Záver rozprávania znie ako výsledný výrok: «Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho». Svadba v Káne je omnoho viac než jednoduché rozprávanie o Ježišovom prvom zázraku. Ako šperkovnica opatruje tajomstvo jeho osoby a cieľ jeho príchodu: očakávaný ženích začína svadbu, ktorá sa napĺňa vo Veľkonočnom tajomstve. Na tejto svadbe Ježiš spája so sebou svojich učeníkov novou a definitívnou Zmluvou. V Káne sa Ježišovi učeníci stávajú jeho rodinou a v Káne sa rodí viera Cirkvi. Na tú svadbu sme my všetci pozvaní, lebo nové víno už viac nebude chýbať! Ďakujem."

Modlitba ako vzťah s milosrdnou Láskou

Modlitba ako vzťah s milosrdnou Láskou
Katechéza pápeža Františka

«Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: "Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik." Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: "Bože, buď milostivý mne hriešnemu." Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.» (Lk 18,10-11.13-14) Dnes, prostredníctvom podobenstva, nás chce Ježiš naučiť to, aký je správny prístup k modlitbe a vyprosovaniu si Otcovho milosrdenstva. Ako sa treba modliť. Správny postoj v modlitbe. Je to podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi.

Obaja protagonisti vstupujú do chrámu modliť sa, avšak zachovali sa veľmi odlišným spôsobom a dosiahli opačné výsledky. Farizej sa modlí "postojačky" a používa mnoho slov. Jeho modlitba je síce modlitbou vďakyvzdania obracajúcou sa k Bohu, avšak v skutočnosti je chválením sa vlastnými zásluhami s pocitom nadradenosti voči «ostatným ľuďom», ohodnoteným ako «vydierači, nespravodlivci, cudzoložnici», ako napríklad, - s poukázaním na toho druhého, ktorý tam bol- «tento mýtnik».

Avšak práve tuje problém - ten farizej sa modlí k Bohu, avšak v skutočnosti hľadí na seba samého. Modlí sa k sebe samému! Namiesto toho, aby mal pred očami Pána, má tam zrkadlo. Aj keď sa nachádza v chráme, necíti nevyhnutnosť padnúť na kolená pred majestátom Boha; zostáva v stoji, cíti sa byť sebaistým, takmer akoby bol on pánom chrámu! Vymenováva vykonané dobré skutky: je bezúhonný, dodržuje Zákon ponad to, čo sa vyžaduje, postí sa «dva razy do týždňa» a platí «desiatky» zo všetkého, čo vlastní. Skrátka, viac než z modlitby sa farizej teší z vlastného dodržiavania predpisov. A predsa sú jeho postoj a jeho slová vzdialené od spôsobu konania a reči Boha, ktorý miluje všetkých ľudí a nepohŕda hriešnikmi. Tento však pohŕda hriešnikmi, aj vtedy keď poukazuje na druhého, ktorý sa tam nachádza. Skrátka, ten farizej, ktorý sa považuje sa spravodlivého, zanedbáva najdôležitejšie prikázanie: lásku k Bohu a k blížnemu.

Nestačí si teda klásť otázku koľko sa modlíme, musíme sa tiež seba samých pýtať ako sa modlíme, alebo lepšie, aké je naše srdce: je dôležité preverovať ho, aby sme zhodnotili myšlienky, pocity a vykorenili aroganciu a pokrytectvo. Avšak ja sa pýtam: dá sa modliť s aroganciou? Nie. Môžeme sa modliť s pokrytectvom? Nie. Pred Bohom sa musíme modliť jedine takí, akí sme. Avšak tento sa modlil s aroganciou a pokrytectvom. Všetci sme zachvátení šialeným rytmom každodennosti, mnoho ráz v područí pocitov omámených, zmätených. Je nevyhnutné naučiť sa nanovo nájsť cestu k nášmu srdcu, znovu obnoviť hodnotu dôvernosti a ticha, lebo je to práve tam, kde nás Boh stretáva hovorí k nám. Jedine ak začneme odtiaľto, môžeme potom my samy stretnúť druhých a hovoriť s nimi. Farizej sa vydal na cestu do chrámu, je sebaistý, avšak nevšimne si, že stratil cestu svojho srdca.

Mýtnik - ten druhý - sa naopak v chráme predstavuje s pokorným a kajúcim duchom: «stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs». Jeho modlitba je veľmi krátka, nie je taká dlhá ako tá farizejova:.«Bože, buď milostivý mne hriešnemu» .. Nič viac. Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Pekná modlitba, pravda? Môžeme ju zopakovať trikrát, všetci spoločne? Vyslovme ju: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.

V skutku, vyberači daní - nazývaní "mýtnici" - boli považovaní za nečisté osoby, podriadené cudzím vládcom, ľudia nimi opovrhovali a vo všeobecnosti ich zaraďovali k "hriešnikom". Podobenstvo učí, že sme spravodliví alebo hriešnici nie na základe svojej spoločenskej príslušnosti, ale na základe spôsobu, akým si vytvárame vzťah s Bohom a ako si vytvárame vzťahy s bratmi.

Mýtnikove gestá kajúcnosti a jeho zopár jednoduchých slov svedčí o jeho vedomí si svojho úbohého stavu. Jeho modlitba ide k podstate. Chová sa pokorne, istý si je jedine tým, že je hriešnikom, ktorý potrebuje zmilovanie. Ak farizej neprosil o nič, lebo mal už všetko, mýtnik môže žobrať jedine o milosrdenstvo Boha. A toto je pekné, však? Žobrať o milosrdenstvo Boha. Predstavujúc sa "s prázdnymi rukami", s holým srdcom a uznávajúc sa za hriešnika, mýtnik nám všetkým ukazuje nevyhnutnú podmienku pre obsiahnutie Pánovho odpustenia. Nakoniec sa práve on, tak opovrhnutý, stáva obrazom skutočného veriaceho.

Ježiš uzatvára podobenstvo jednou vetou: «Hovorím vám: Tento - čiže mýtnik - odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený». Ktorý z týchto dvoch je skazený? Farizej. Farizej je práve obrazom skazeného človeka, ktorý sa tvári, že sa modlí, avšak dokáže sa jedine chvastať sebou samým pred zrkadlom. Je skazeným človekom, no tvári sa, že sa modlí. A tak aj v živote - ten, kto verí, že je spravodlivý a súdi ostatných a pohŕda nimi, je skazeným človekom a pokrytcom. Nadradenosť kompromituje každý dobrý skutok, robí modlitbu prázdnou, vzďaľuje od Boha a od druhých.

Ak Boh preferuje pokoru, nie je to preto, aby nás dráždil: pokora je skôr nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby nás pozdvihol, aby sme tak zakúsili milosrdenstvo, ktoré prichádza utíšiť naše prázdno. Ak modlitba povýšeneckého človeka nedosahuje k srdcu Boha, pokora úbohého ho roztvára. Boh má jednu slabosť: slabosť pre pokorných. Zoči-voči pokornému srdcu Boh svoje srdce úplne roztvára. Toto je pokora, ktorú vyjadruje Panna Mária v chválospeve Magnifikat: «lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. [ ... ]  jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja». Nech nám pomáha ona, naša Matka, modliť sa s pokorným srdcom. A my, zopakujme ešte raz na trikrát tú krásnu modlitbu: «Bože, buď milostivý mne hriešnemu». Ďakujem.

Modlitba ako vzťah s milosrdnou láskou

Modlitba ako vzťah s milosrdnou láskou
Katechéza pápeža Františka

«Rozpovedal im podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: "V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: "Obráň ma pred mojím protivníkom." Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: "Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári."»Lk 18,1-8

Evanjeliové podobenstvo obsahuje dôležité učenie: "Nevyhnutnosť stále sa modliť a nikdy neochabovať". Takže nejde o to, aby sme sa modlili len niekedy, keď sa na to cítime. Nie, Ježiš hovorí, že sa treba «modliť stále a neochabovať». A uvádza príklad vdovy a sudcu.

Sudca je mocnou osobnosťou, je povolaný vydávať rozsudky na základe Mojžišovho Zákona. Preto biblická tradícia odporúčala, aby sudcovia boli bohabojnými, dôveryhodnými, nestrannými a neúplatnými osobami. Dobre nám padne vypočuť si to aj dnes, pravda? Naopak tento sudca ,,sa nebál Boha a na nikoho nebral ohľady". Bol to ničomný sudca, bez škrupúľ, ktorý nepamätal na Zákon, ale robil si, čo chcel, na základe svojho prospechu. Obracia sa na neho istá vdova, aby jej bola vykonaná spravodlivosť. Vdovy, spoločne, so sirotami a cudzincami, patrili k spoločensky najslabším kategóriám. Práva,. ktoré, im zaisťoval Zákon mohli byt ľahko pošliapané, keď že ako osoby osamelé a bez ochrany si len ťažko mohli svoje práva presadiť. Chudobnú vdovu, osamelú, ktorú nikto nebráni, mohli ignorovať, nezjednať voči nej spravodlivosť. A takisto aj voči sirote, cudzincovi či migrantovi, to isté! Toto bolo v tom čase veľmi tvrdo zaužívané! Tvárou v tvár ľahostajnosti sudcu sa vdova uchýli k svojej jedinej zbrani: vytrvalo pokračovať v unúvaní sudcu, predkladajúc mu svoju prosbu o vykonanie spravodlivosti. A práve prostredníctvom tejto vytrvalosti dosiahne svoj cieľ. Sudca jej v istom momente vyhovie - nie preto, že by bol pohnutý milosrdenstvom, ani preto, že by mu to ukladalo svedomie; jednoducho uznáva: «obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári».

Z tohto podobenstva Ježiš vyvodzuje dvojnásobný uzáver: ak sa vdove podarilo oblomiť nečestného sudcu prostredníctvom jej nástojčivých prosieb, o koľko viac Boh, ktorý je dobrým a spravodlivým Otcom, "obráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou", a okrem toho "nenechá ich dlho čakať", ale bude konať "zaraz".

Preto Ježiš vyzýva modliť sa "bez ustania". Všetci zakúšame chvíle únavy a skleslosti, predovšetkým, keď sa naša modlitba zdá byť neúčinnou. Avšak Ježiš nás uisťuje: na rozdiel od nečestného sluhu, Boh pohotovo vypočuje svoje deti, aj keď to neznamená, že tak koná v tom čase a takými spôsobmi, ktoré by sme chceli my. Modlitba nie je čarovnou paličkou! Nie je žiadnym čarovným prútikom! Pomáha zachovať vieru v Boha- a odovzdať sa mu aj vtedy, keď nechápeme jeho vôľu. V tomto je nám Ježiš - ktorý sám noho modlil- sám príkladom. List Hebrejom pripomína, že «v dňoch svojho pozemského života Ježiš so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť». Na prvý pohľad sa toto tvrdenie zdá byť nezodpovedajúce pravde, lebo Ježiš umrel na kríži. No napriek tomu sa List Hebrejom nemýli: Boh skutočne zachránil Ježiša od smrti dajúc mu nad ňou úplné víťazstvo, avšak cesta k jeho dosiahnutiu viedla cez samotnú smrť' Odvolávka na prosbu, ktorú Boh vypočul, odkazuje na Ježišovu modlitbu v Getsemanskej záhrade. Zachvátený naliehajúcou úzkosťou Ježiš prosí Otca, aby ho oslobodil od horkého kalichu utrpenia, avšak jeho modlitba je plná dôvery v Otca a odovzdáva sa bezvýhradne jeho vôli: «No nie ako ja chcem, ale ako ty», hovorí Ježiš. Predmet modlitby prechádza na druhé miesto; to, na čom predovšetkým záleží, je vzťah s Otcom. To je to, čo robí modlitba: premieňa túžbu a formuje ju podľa vôle Boha, akoukoľvek by bola, lebo ten, kto sa modlí, túži predovšetkým po zjednotení sa s Bohom, ktorý je milosrdnou Láskou.

Podobenstvo sa končí otázkou: «Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?», A táto otázka varuje nás všetkých: nesmieme upustiť od modlitby, ani keď sa jej nedostáva odpovede. Je to modlitba, ktorá zachováva vieru, bez nej viera kolíše! Vyprosujme si od Pána tú vieru, ktorá sa prejavuje v neúnavnej, vytrvalej modlitbe, akou bola modlitba vdovy z podobenstva, vieru živenú túžbou po jeho príchode. A v modlitbe zakúšajme spolucítenie Boha, ktorý ako Otec vychádza v ústrety svojim deťom plný milosrdnej lásky. Ďakujem! 

0 milosrdenstve ako schopnosti zľutovať sa

0 milosrdenstve ako schopnosti zľutovať sa

Katechéza pápeža Františka

Božie milosrdenstvo sa prejavuje aj v podobe zľutovania sa nad biedou človeka. Pre Ježiša prežívať zľutovanie znamená spolucítiť zármutok človeka a zároveň ho premieňať na radosť. Pred pápežovou jubilejnou katechézou zaznel úryvok z listu Títovi: «Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista» (Tít 2,11-13).

Táto audiencia bude prebiehať na dvoch miestach: chorí sú v Aule Pavla VI. kvôli dažďu, je to pre nich pohodlnejšie a môžu nás sledovať na obrovskej obrazovke; a my (budeme) tu. Sme zjednotení, všetci, a pozývam vám, aby sme ich pozdravili potleskom. Nie je jednoduché tlieskať s dáždnikom v ruke, však?

Medzi toľkými aspektmi milosrdenstva je jeden, ktorý spočíva v zakúšaní zmilovania alebo zľutovania sa voči tým, ktorí potrebujú lásku. Pietas - pieta - je koncept prítomný v grécko-rímskom svete, kde však naznačoval akt podvolenia sa nadriadeným: predovšetkým oddanosť požadovanú voči bohom, potom úctu detí voči rodičom, hlavne starším, Dnes si naopak musíme dávať pozor, aby sme nestotožnili pietu s tou dosť rozšírenou prepiatosťou, ktorá je len povrchným citom a uráža dôstojnosť druhého. Zároveň nemožno pietu zamieňať ani so súcitom, ktorý pociťujeme voči zvieratám, ktoré s nami žijú. Stáva sa totiž, že občas zakusujeme tento pocit voči zvieratám, no ostávame ľahostajní pred utrpením bratov. Koľkokrát vidíme ľudí pripútaných k mačkám, ku psom, a bez pomoci nechávajú hladujúceho suseda či susedu, však?

Pieta (zmilovanie) o ktorej chceme hovoriť, je prejavom Božieho milosrdenstva. Je jedným zo siedmich darov Ducha Svätého, ktoré Pán ponúka svojím učeníkom, aby ich učinil «ochotnými riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1830). Toľkokrát sa v evanjeliách uvádza spontánny výkrik, ktorým sa chorí, posadnutí, chudobní či trpiaci ľudia obracajú na Ježiša: "Zmiluj sa".

Ježiš všetkým odpovedal milosrdným pohľadom a útechou svojej prítomnosti. V týchto zvolaniach o pomoc alebo žiadostiach o zmilovanie tiež každý vyjadroval svoju viem v Ježiša nazývajúc ho "Učiteľ", "Syn Dávidov" a "Pane". Vycítili, že v ňom je niečo výnimočné, čo im mohlo pomôcť vyjsť zo stavu smútku, v ktorom sa nachádzali, Vnímali v ňom lásku samotného Boha. A i keď sa zástupy tlačili, Ježiš si všíma] tie prosby o zmilovanie a zľutoval sa, najmä keď videl trpiacich a ľudí zranených vo svojej dôstojnosti, ako v prípade ženy s krvotokom. On ich volal, aby mali v neho a v jeho slová dôveru. Pre Ježiša prežívať zľutovanie znamená spolucítiť zármutok s tým, koho stretáva, no súčasne osobne pracovať na tom, aby sa smútok premenil na radosť.

Aj my sme povolaní v sebe pestovať postoj zmilovania pri toľkých životných situáciách, strasúc zo seba ľahostajnosť, ktorá zabraňuje spoznať potreby bratov, ktorí nás obklopujú a oslobodzujúc sa z otroctva materiálneho blahobytu.

Pozrime sa na príklad Panny Márie, ktorá sa stará o každé zo svojich detí a je pre nás veriacich ikonou piety (zľutovania). Dante Alighieri to vyjadruje v modlitbe k Panne Márii, ktorú umiestňuje na vrchol Raja: «V tebe je milosrdenstvo, v tebe zľutovanie, ... v tebe sa spája všetko dobro tvorstva». Ďakujem.

 

Milosrdný otec

Milosrdný otec
Katechéza pápeža Františka

"Dnes chceme pouvažovať nad podobenstvom o milosrdnom Otcovi. Hovorí o otcovi a jeho dvoch synoch a dáva nám spoznať nekonečné Božie milosrdenstvo. Začneme od konca, to znamená od radosti otcovho srdca, keď hovorí: «Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa» (Lk 15,23-24).

Týmito slovami otec prerušil mladšieho syna v okamihu, keď vyznával svoju vinu: «Už nie som hoden volať sa tvojím synom ... ». No tento výraz je neznesiteľný pre srdce otca, ktorý sa naopak náhli, aby synovi prinavrátil znaky jeho dôstojnosti: krásne šaty, prsteň, topánky.
Ježiš neopisuje urazeného a rozhorčeného otca, takého, ktorý by napríklad synovi povedal: "Toto mi zaplatíš!" Nie, otec ho objíma, očakáva s láskou. A naopak jediná vec, ktorú má otec na srdci, je to, aby tento syn stál pred ním živý a zdravý. A z tohto je šťastný a robí oslavu.

Prijatie syna, ktorý sa vracia, je dojímavo opísané: «Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho». Aká nežnosť! Videl ho z diaľky: čo to znamená? To, že otec neustále vychádzal na terasu vyzerať na cestu, či sa syn nevracia. Ten syn, ktorý povyvádzal všetko možné. No otec ho očakával. Aká nádherná vec je otcovská nežnosť! Otcovo milosrdenstvo je prekypujúce, bezpodmienečné a prejavuje sa ešte skôr než syn začne hovoriť.

Isteže, syn vie, že pochybil a uznáva to: «Zhrešil som ... prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov». No tieto slová sa pri otcovom odpustení rozplývajú. Objatie a bozk jeho otca mu dávajú pochopiť, že bol vždy pokladaný za syna, bez ohľadu na čokoľvek. Veď je synom! Toto Ježišovo učenie je dôležité: naša hodnosť Božích detí je ovocím lásky Otcovho srdca. Nezávisí od našich zásluh alebo našich činov, a tak nám ju nik nemôže odňať, ani diabol! Nikto nám nemôže vziať túto dôstojnosť.

Tieto Ježišove slová nás povzbudzujú, aby sme nikdy nezúfali. Myslím na mamy a otcov v úzkosti, keď vidia ako sa deti vzďaľujú a vstupujú na nebezpečné cesty. Myslím na farárov a katechétov, ktorí sa neraz spytujú, či ich práca nevyšla nazmar. Ale myslím aj na tých, čo sú vo väzení a zdá sa im, že ich životu je koniec, na tých, čo urobili chybné rozhodnutia a nedokážu vidieť budúcnosť. Na všetkých, čo majú hlad po milosrdenstve a odpustení a nazdávajú sa, že si ho nezaslúžia ... V akejkoľvek situácii života sa nachádzam, nikdy nesmiem zabudnúť, že nikdy neprestanem byť Božím dieťaťom, dieťaťom Otca, ktorý ma miluje a čaká na môj návrat. Aj v najprotivnejšej situácii života ma Boh očakáva, Boh ma chce objať, Boh ma čaká.

V podobenstve je ďalší syn, starší. Aj on potrebuje objaviť otcovo milosrdenstvo. O vždy zotrval doma, ale tak veľmi sa líši od otca! Jeho slovám chýba nežnosť: «Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz ... No teraz, keď prišiel tento tvoj syn ... ». Vidíme pohŕdanie: nikdy nepovie "otec", nikdy nepovie "brat", myslí iba na seba samého, hrdí sa tým, že vždy zostal pri otcovi a slúžil mu.

A predsa nikdy neprežíval radosť z tejto blízkosti. A teraz obviňuje otca, že mu nikdy nedal ani kozliatko na hostinu. Úbohý otec! Jeden syn mu odišiel, druhý mu nikdy neboj skutočne blízkym! Utrpenie otca je ako utrpenie Boha, utrpenie Ježiša, keď sa vzdialime, či už odídeme preč, alebo sme blízko, no bez toho, aby sme boli blízkymi.

Aj starší syn potrebuje milosrdenstvo. Aj spravodliví, tí, čo sa považujú za spravodlivých, aj oni potrebujú milosrdenstvo. Tento syn predstavuje nás, keď sa spytujeme, či sa oplatí toľko namáhať, keď potom nič nedostaneme na oplátku. Ježiš nám pripomína, že v Otcovom dome nezostávame preto, lebo dostávame vynáhradu, ale preto, že máme dôstojnosť spolu zodpovedných detí. Neznamená to .jednať sa" s Bohom, ale nasledovať Ježiša, ktorý daroval seba samého na kríži bez miery.

«Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa ... ». Takto hovorí otec staršiemu synovi. Jeho logika je logikou milosrdenstva! Mladší syn si myslel, že si zasluhuje trest z dôvodu svojich hriechov, starší syn očakával odplatu za svoje služby. Títo dvaja bratia sa medzi sebou nerozprávajú, žijú si rozličné príbehy, ale obaja uvažujú podľa logiky, ktorá je Ježišovi cudzia: ak robíš dobre, dostaneš odmenu, ak robíš zle, budeš potrestaný.

A toto nie je Ježišova logika, nie! Túto logiku vyvracajú otcove slová: «Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa» (v. 32). Otec znovunadobudol strateného syna, a teraz ho môže prinavrátiť aj jeho bratovi! Bez mladšieho aj ten starší prestáva byť "bratom". Najväčšia radosť pre otca je vidieť, ako sa jeho synovia spoznávajú ako bratia.

Synovia sa môžu rozhodnúť, či sa pripoja k otcovej radosti, alebo ju odmietnu. Musia sa spytovať na svoje túžby a na predstavu, akú majú o živote. Podobenstvo sa končí nechávajúc záver otvorený: nevieme, ako sa rozhodol starší syn. A toto je podnetom pre
nás. Toto evanjelium nás učí, že všetci potrebujeme vstúpiť do Otcovho domu a mať účasť na jeho radosti, na jeho oslave milosrdenstva a bratstva. Bratia a sestry, otvorme svoje srdce, aby sme boli ,,milosrdní ako Otec"!

Nik nie je definitívne stratený

Nik nie je definitívne stratený

Katechéza pápeža Františka

Prvá májová katechéza sa niesla v duchu evanjeliového podobenstva o stratenej ovci, ktoré reprezentuje milosrdenstvo Boha a Ježišovu starostlivosť o hriešnikov: «Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: "Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila"» (Lk 15,4-6).

Všetci poznáme obraz Dobrého pastiera, ktorý si berie stratenú ovečku na svoje plecia. Od počiatku táto ikona predstavuje Ježišovu starostlivosť o hriešnikov a Božie milosrdenstvo, ktoré sa nezmieri s tým, aby sa niekto stratil. Ježiš rozpráva toto podobenstvo, aby dal pochopiť, že jeho blízkosť k hriešnikom nesmie pohoršovať, ale naopak viesť k hlbšiemu zamysleniu nad tým, ako žijeme našu vieru. Príbeh sleduje na jednej strane hriešnikov, ktorí prichádzajú počúvať Ježiša a na druhej strane znalcov zákona, zákonníkov, ktorí ho upodozrievajú a odťahujú sa od neho pre toto jeho správanie. Odťahujú sa, pretože Ježiš sa približoval k hriešnikom. Boli pyšní, povýšeneckí, považovali sa za spravodlivých.
Naše podobenstvo sa odvíja od troch postáv: pastiera, stratenej ovce a zvyšku stáda. Ale ten kto koná, je iba pastier, ovce nie. Pastier je teda jediným skutočným protagonistom a všetko závisí od neho. Podobenstvo uvádza otázka: «Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde?», Ide o paradox, ktorý vedie k pochybovaniu nad konaním pastiera: je múdre opustiť deväťdesiatdeväť pre jedinú ovcu? A navyše nie v bezpečí ovčinca, ale na púšti? Podľa biblickej tradície, púšť je miestom smrti, kde je ťažké nájsť potravu a vodu, bez prístrešia a napospas divokým zvieratám a zlodejom. Čo môže robiť deväťdesiatdeväť bezbranných oviec?

Paradox však pokračuje slovami, že pastier, len čo našiel ovcu: «vezme ju s radosťou na plecia a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: "Radujte sa so mnou"»Zdá sa teda, že pastier sa nevráti na púšť obnoviť celé stádo! Upriamený na tú jedinú ovcu zdá sa akoby zabudol na ostatných deväťdesiatdeväť. Ale v skutočnosti to tak nie je. Poučenie, ktoré nám Ježiš chce dať je skôr to, že žiadna z oviec sa nesmie stratiť. Pán sa nemôže zmieriť s faktom, že by mohol stratiť čo len jedného človeka. Boh koná ako ten, kto hľadá svoje stratené deti a potom vystrojí oslavu a raduje sa so všetkými z ich nájdenia. Ide tu o nepotlačiteľnú túžbu: ani deväťdesiatdeväť oviec nemôže zastaviť pastiera, aby zostal zatvorený v ovčinci.

Mohol by uvažovať: "Spočítam si to: mám tu deväťdesiatdeväť, stratil som jednu, veď to nie je až taká strata." On ju však ide hľadať lebo každá z nich je pre neho veľmi dôležitá. a tá je z nich najnúdznejšia, najopustenejšia, najvyradenejšia. A on ju ide hľadať. Všetkým nám sa dostáva upozornenie: milosrdenstvo voči hriešnikom je štýl, akým koná Boh a tomuto milosrdenstvu je plne verný: nikto a nič ho nemôže odvrátiť od jeho spásonosnej vôle.

Boh nepozná našu súčasnú kultúru vyraďovania, Boh s ňou nemá nič spoločné. Boh žiadnu osobu neskartuje; Boh miluje všetkých, všetkých hľadá: každého jednotlivo! Jedného po druhom. On nepozná to slovo "odpísať ľudí", lebo je vrchovatou láskou a milosrdenstvom.

Pánovo stádo je vždy na ceste: nevlastní Pána, nemôže si robiť ilúzie, že ho uväzní v našich schémach a v našich stratégiách. Pastiera nájdeme tam, kde sa stratila ovca. Pána teda treba hľadať tam, kde sa on s nami chce stretnúť, a nie tam, kde si my zaumienime ho nájsť! Nijako inak sa nedá skompletizovať stádo, ak nie sledujúc cestu vyznačenú milosrdenstvom pastiera. Pokým pátra po stratenej ovci, pobáda tých deväťdesiatdeväť, aby sa podieľali na zjednotení stáda. A potom nielen ovca, ktorú vzal na plecia, ale celé stádo bude nasledovať pastiera až do jeho domu, aby oslavovali s "priateľmi a susedmi". Musíme často uvažovať nad týmto podobenstvom, pretože v kresťanskej komunite je vždy niekto, kto chýba, kto odišiel zanechajúc prázdne miesto. Niekedy je to skľučujúce a vedie nás to k presvedčeniu, že ide o neodvratnú stratu, o chorobu, na ktorú niet lieku. A vtedy nám hrozí, že sa uzamkneme vo vnútri ovčinca, kde už nebude pach oviec, ale zápach uzavretosti!

A my kresťania? Nesmieme byť uzavretí, lebo budeme raziť zápachom uzavretých vecí. Nikdy! Treba vyjsť von a neuzatvárať sa v sebe samých, v malých komunitách, vo farnosti s tým, že my sme "tí spravodliví".

Toto sa deje, keď chýba misijný zápal, ktorý nás vedie k stretnutiu s druhými. V Ježišovom pohľade niet takých oviec, ktoré by boli definitívne stratené, ale len ovce, ktoré treba vyhľadať. Toto musíme dobre pochopiť: pre Boha nikto nie je definitívne stratený. Nikdy! Až do poslednej chvíle, Boh nás hľadá. Pomyslite na kajúceho lotra; no len v Ježišovom pohľade nie je nikto definitívne stratený. Je to teda perspektíva plne dynamická, otvorená, stimulujúca a kreatívna. Núti nás vychádzať v ústrety na cestu bratstva. Žiadna vzdialenosť nemôže zadržať pastiera v odstupe a žiaden ovčinec sa nemôže vzdať brata. Nájsť toho, kto sa stratil je radosťou pastiera a Boha, ale je aj radosťou celého stáda! My všetci sme nájdené ovce a zhromaždené milosrdenstvom Pána, povolaní zhromaždiť spolu s ním celé stádo.

Odkaz milosrdného Samaritána

Odkaz milosrdného Samaritána

Katechéza pápeža Františka

Dnes sa zamyslíme nad podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37). Zákonník testuje Ježiša s otázkou tak trochu "akademickou": "Učiteľ, čo musím robiť, aby som bol dedičom večného života?". Ježiš žiada jeho samého, aby dal odpoveď. A ten mu ju dáva dokonale: "Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!". Ježiš vzápätí uzatvára: "Toto rob a budeš žiť!".

Následne muž kladie ďalšiu otázku, ktorá sa stáva pre nás veľmi cennou: "Kto je môj blížny?" a dodáva: "Moji príbuzní? Moji krajania? Tí z môjho náboženstva? .. cc Skrátka, chce jasné pravidlo, ktoré mu umožní zaraďovať iných ako "blížnych" alebo ,,nie-blížnych", ako tých, čo sa môžu stať blížnymi a tých, ktorí sa blížnymi nemôžu stať.

A Ježiš odpovedá podobenstvom, v ktorom prichádza na scénu kňaz, levita a Samaritán. Prvé dve osoby sú spojené s chrámovým kultom, ktorý sa vykonáva v chráme; tretí je
schizmatik zo židovstva, považovaný za cudzinca, pohana a nečistého, teda Samaritán. Na ceste z Jeruzalema do Jericha kňaz a levita narazia na polomŕtveho muža, ktorého napadli zlodeji, okradli ho a ponechali tak. Zákon Pána v takých situáciách stanovuje povinnosť pomôcť mu, ale obaja prechádzajú okolo neho bez zastavenia. Mali naponáhlo ... Kňaz možno pozrel na hodinky so slovami: "Veď prídem neskoro na omšu ... Musím sláviť omšu". A druhý si povedal: "Neviem, či mi to dovoľuje Zákon, lebo je tam krv a budem nečistý ... ". Obídu ho a nepriblížia sa.

A tu nám podobenstvo dáva prvé poučenie: Nie je automatické, že tí, ktorí navštevujú dom Boží a poznajú jeho milosrdenstvo, vedia milovať blížneho. Nie je to automatické! Môžeš  poznať celú Bibliu, môžeš poznať všetky liturgické rubriky, môžeš poznať celú teológiu, avšak z poznania nie je automatické milovať. [Schopnosť] milovať sa riadi niečím iným.
Chce to inteligenciu, avšak ešte niečo viac ... Kňaz a levita vidia, ale ignorujú; pozerajú sa, ale nepomôžu. A pritom neexistuje pravý kult, ktorý by sa nepremietol do služby blížnemu. Nikdy nezabúdajme: pred utrpením toľkých ľudí, vyčerpaných hladom, násilím a nespravodlivosťou, nemôžeme zostať divákmi. Ignorovať ľudské utrpenie - čo to znamená?
Znamená to ignorovať Boha! Ak sa nepriblížim k tomu mužovi, k tej žene, k tomu dieťaťu, k tomu starčekovi či starenke, čo trpí, nepriblížim sa k Bohu.

Ale vráťme sa k jadru podobenstva: Samaritán je práve tým, ktorým pohŕdali, na ktorého by nikto nevsadil, a hoci aj on mal svoje povinnosti a veci na práci, keď však uvidel zraneného muža, neobišiel ho ako tí ďalší dvaja, ktorí boli spojení s Chrámom, ale "mal s ním súcit". Tak hovorí evanjelium: "mal s ním súcit", čiže jeho srdce, jeho vnútro sa pohlo! Tu je ten rozdiel. Ďalší dvaja "videli", ale ich srdcia zostali zatvorené, chladné. A však srdce Samaritána bolo zladené so srdcom samého Boha.

V skutočnosti "spolucítenie" je základnou charakteristikou Božieho milosrdenstva. Boh s nami spolucíti. Čo to znamená? Trpí s nami, cíti naše utrpenie. Spolucítenie znamená zdierať niečo s niekým. Sloveso [spolucítiť] označuje, že vnútornosti sa pohnú a chvejú pri pohľade na bolesť človeka. A v gestách a konaní milosrdného Samaritána rozoznávame akt Božieho milosrdenstva v celých dejinách spásy.

Je to rovnaké spolucítenie, s akým prichádza Pán v ústrety každému z nás: On nás neignoruje, pozná naše bolesti, vie, kde potrebujeme pomoc a útechu. Prichádza, aby bol pri nás a nikdy nás neopustí. Každý z nás si však môže položiť otázku a odpovedať si v srdci: "Ja tomu verím? Verím, že Pán má súcit so mnou, s takým aký som - hriešnik, s mnohými problémami a so všeličím?" Pouvažujme nad tým, a odpoveďou je: "Áno!" Každý si však musí pozrieť do vlastného srdca, či verí v toto spolucítenie Boha, dobrého Boha, ktorý sa k nám približuje, uzdravuje nás, hladí nás. A ak ho my odmietneme, on čaká: je trpezlivý a vždy je po našom boku.

Samaritán preukázal opravdivé milosrdenstvo: obväzuje tomu mužovi rany, nesie ho do hostinca, osobne sa o neho stará a poskytuje mu svoju starostlivosť. Toto všetko nás učí, že spolucítenie, láska, to nie je neurčitý pocit, ale znamená to postarať sa o druhého, až do tej miery, že za to osobne platíme. Znamená to "ísť s kožou na trh" a urobiť každý potrebný krok na "priblíženie sa" k druhému až po stotožnenie sa s ním: "Miluj svojho blížneho ako seba samého". Toto je Pánovo prikázanie.

V závere podobenstva Ježiš obracia zákonníkovu otázku a spytuje sa ho: "Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?". Odpoveď je konečne jasná: "Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo". Na začiatku podobenstva bol pre kňaza a levitu blížnym zomierajúci; na konci je blížnym Samaritán, ktorý sa priblížil. Ježiš obracia perspektívu: nezostáva pri hodnotení druhých, aby videl, kto blížnym je a kto nie. Môžeš sa stať blížnym komukoľvek, koho stretneš v núdzi, a budeš ním, ak máš vo svojom srdci súcit, čiže ak máš tú schopnosť trpieť spolu s druhým.

Toto podobenstvo je úžasným darom pre nás všetkých, a je aj záväzkom! Ku každému z nás, Ježiš opakuje to, čo povedal zákonníkovi: "Choď a rob aj ty podobne". Všetci sme povolaní kráčať rovnakou cestou dobrého Samaritána, ktorý zobrazuje Krista: Ježiš sa skláňa nad nami, stal sa naším služobníkom, a tak nás spasil, preto môžeme milovať tak, ako on miloval nás, rovnakým spôsobom.

 

Evanjelium nás učí odlišovať hriech od hriešnika

Evanjelium nás učí odlišovať hriech od hriešnika
Katechéza pápeža Františka

Odlišovať hriech od hriešnika: netreba schádzať ku kompromisom s hriechom, avšak hriešnici - čiže my všetci! - sme chorí, ktorí potrebujú lekára. Tak znela jedna z hlavných myšlienok katechézy pápeža Františka, ktorú v rámci generálnej audiencie ponúkol veriacim.
Svätý Otec sa nechal inšpirovať úryvkom o verejnej hriešnici, ktorá v dome farizeja Šimona zmáčala Ježišove nohy slzami a utrela ich svojimi vlasmi. Písmo nám ponúka na jednej strane pokrytectvo učiteľa zákona a na druhej strane úprimnosť, pokoru a vieru hriešnice, «V meste Kafarnaume bola istá žena, hriešnica. Keď sa dozvedela, že Ježiš je hosťom vo farizejovom dome, priniesla alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila zozadu k jeho nohám, začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi, bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom. Ježiš sa obrátil k žene a Šimonovi povedal: "Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje." A jej povedal: "Tvoje hriechy sú odpustené."

Dnes sa chceme pristaviť pri jednom aspekte milosrdenstva, dobre predstavenom v úryvku Evanjelia podľa Lukáša, ktorý sme počúvali. Ide o udalosť, ktorá sa Ježišovi prihodila, keď bol hosťom u farizeja zvaného Šimon. Ten chcel Ježiša pozvať do domu, lebo o ňom počul dobre rozprávať ako o veľkom prorokovi. A kým sedeli pri obede, vstúpila žena, ktorá bola všetkým v meste známa ako hriešnica. Táto bez toho, aby vyriekla čo len jediné slovo, pristúpi k Ježišovým nohám a prepukne v plač; jej slzy máčajú Ježišove nohy a ona ich utiera svojimi vlasmi, potom ich bozkáva a potiera voňavým olejom, ktorý so sebou priniesla. Do popredia tu vystupuje konfrontácia dvoch postáv: Šimona, horlivého služobníka zákona a anonymnej postavy hriešnice. Zatiaľ čo ten prvý súdi iných na základe zovňajšku, tá druhá prostredníctvom svojich gest s úprimnosťou prejavuje svoje srdce. Šimon, aj keď pozval Ježiša, nechce sa kompromitovať, ani zapliesť svoj život s Majstrom; naopak žena sa mu úplne zveruje s láskou a s úctou.

Farizejovi to nejde dohromady, že by sa Ježiš mohol nechať - v úvodzovkách - "nakaziť" hriešnikmi. Myslí si, že keby bol skutočne prorokom, musel by ich rozpoznať a držať si ich ďaleko od seba, aby sa nimi nepoškvrnil. Akoby boli malomocnými. Tento postoj je typickým pre istý druh chápania náboženstva a je motivovaný skutočnosťou, že Boh a hriech si radikálne protirečia, Avšak Božie slovo nás učí odlišovať hriech od hriešnika: neslobodno sa znížiť ku kompromisom s hriechom, avšak hriešnici - čiže my všetci! - sme ako chorí, ktorých treba uzdraviť, a k ich uzdraveniu treba, aby sa k nim lekár priblížil, navštívil ich, dotkol sa ich. A prirodzene, chorý, aby bol uzdravený, musí uznať, že lekára potrebuje!
Stojac medzi farizejom a hriešnicou, Ježiš sa stavia na jej stranu. Ježiš, slobodný od predsudkov, ktoré by bránili prejaviť sa milosrdenstvu, nechávajú konať. On, Boží Svätý, akceptuje jej dotyk bez toho, aby sa bál, že bude znečistený. Ježiš je slobodný - slobodný, lebo je blízko Bohu, ktorý je milosrdným Otcom. A táto blízkosť Bohu, milosrdnému Otcovi, dáva Ježišovi slobodu. Ba dokonca, vstupujúc do vzťahu s hriešnicou, Ježiš robí koniec tomu stavu izolácie, ku ktoré mu ju odsudzoval neľútostný súd farizeja a jeho spoluobčanov, ktorí ju zneužívali: «Tvoje hriechy sú odpustené».

Žena teda teraz môže ísť "v pokoji". Pán videl úprimnosť jej viery a jej obrátenia; preto pred všetkými prehlasuje: «Tvoja viera ťa zachránila». Na jednej strane pokrytectvo učiteľa zákona, na druhej strane úprimnosť, pokora a viera ženy. My všetci sme hriešnikmi, avšak mnohokrát upadáme do pokušenia pokrytectva, myslieť si, že sme lepší než ostatní, keď druhému hovoríme: "Pozri na tvoj hriech ... " . My všetci, pohliadnime na náš hriech, na naše pády, naše pochybenia a hľaďme na Pána. Toto je línia spásy: vzťah medzi "ja" hriešnikom a Pánom. Ak sa cítim byť spravodlivým, tento vzťah spásy sa nedeje. V tej chvíli prenikne všetkých spolu stolujúcich ešte väčší úžas: «Ktože je to, že aj hriechy odpúšťa?». Ježiš nedáva priamu odpoveď, avšak obrátenie hriešnice je všetkým očividné a poukazuje na to, že v Ježišovi žiari moc milosrdenstva Boha, schopného premieňať srdce.

Žena - hriešnica nás učí spojitosti medzi vierou, láskou a vďačnosťou. Boli jej odpustené «mnohé hriechy» a preto mnoho miluje; naopak ten,«komu sa menej odpúšťa, menej miluje». Aj samotný Šimon musí uznať, že miluje viac ten, ktorému bolo viac odpustené. Boh všetkých zahrnul do toho istého tajomstva milosrdenstva; a z tejto lásky, ktorá nás vždy predchádza, sa my všetci učíme milovať. Ako nám pripomína sv. Pavol: «V ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov, podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás štedro zahrnul». V tomto texte je výraz milosť' prakticky synonymom milosrdenstva, a nazýva sa "štedrou" [milosťou], čiže ponad každé naše očakávanie, keďže uskutočňuje spásonosný plán Boha pre každého z nás.

Drahí bratia a sestry, buďme vďační za dar viery, ďakujme Pánovi za jeho tak veľkú a nezaslúženú lásku! Nechajme sa zahrnúť Kristovou láskou: z tejto lásky učeník čerpá a v nej má základy; z tejto lásky sa každý môže vyživovať a sýtiť sa ňou. Takto, vo vďačnej láske, ktorou následne zahŕňame našich bratov, doma, v rodine, v spoločnosti, sa všetkým sprostredkúva Pánovo milosrdenstvo. Ďakujem.

Almužna je milosrdenstvom, ale nie automaticky

Almužna je milosrdenstvom, ale nie automaticky

Generálna audiencia s pápežom Františkom

"Slovo almužna je odvodené z gréčtiny a znamená doslovne milosrdenstvo. Almužna by teda mala v sebe niesť celé bohatstvo milosrdenstva," povedal pápež František a pripomenul, že už v Starom zákone nachádzame neustály dôraz na almužnu. Dať almužnu si však vyžaduje správny postoj. Podľa slov Svätého Otca je potrebné aj pozrieť sa núdznemu do očí, mať ochotu stráviť s ním čas. Pripomenul tiež, aby sme rozlišovali medzi pomocou chudobným a formami zneužívania ľudí na žobranie. Almužna predpokladá pestovať v sebe ochotu k obete a tento postoj majú rodičia vštepovať deťom už odmalička. Pápež to ilustroval na pútavom príklade matky, ktorá naučila deti odkrojiť z rezňa na vlastnom tanieri pre hladného človeka, čo zaklopal na dvere.

Katechézu uviedlo biblické čítanie z Evanjelia podľa Matúša (Mt 6,1-4): «Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.» Evanjelium, ktoré sme počuli, nám umožňuje objaviť základný aspekt milosrdenstva: almužnu. Môže sa zdať, že dávať almužnu je jednoduchá vec, ale musíme dávať pozor, aby sme toto gesto neobrali o dôležitý obsah, ktorý v sebe má, Naozaj, slovo almužna je odvodené z gréčtiny a znamená doslovne milosrdenstvo. Almužna by teda mala v sebe niesť celé bohatstvo milosrdenstva. A tak ako má milosrdenstvo tisíc ciest, tisíc spôsobov, tak sa almužna vyjadruje mnohými spôsobmi, aby zmiernila ťažkosti núdznych.
Povinnosť dávať almužnu je taká stará ako samotná Biblia. Obeta a almužna boli dve povinnosti, ktorých sa veriaca osoba musela držať. V Starom zákone sú dôležité miesta, kde Boh vyžaduje zvláštnu pozornosť voči chudobným, ktorými sú raz bezmajetní, inokedy cudzinci, siroty či vdovy. A toto je v Biblii ako neustály refrén: núdzny, vdova, cudzinec, neznámy človek, sirota ... je to refrén. Lebo Boh chce, aby jeho ľud dbal o týchto našich bratov. No ja vravím, že sú vlastne v strede jeho posolstva: chváliť Boha obetou a chváliť Boha almužnou.

Spolu s povinnosťou pamätať na nich sa dáva aj presný návod: «Štedro mu daj a nerob nič ľstivé, keď mu budeš pomáhať v biede». To znamená, že charita si vyžaduje predovšetkým postoj vnútornej radosti. Ponúkať milosrdenstvo nemôže byť bremenom alebo nepríjemnosťou, z ktorej sa v chvate oslobodíme. A koľkí sa sami pred sebou ospravedlňujú, že nedávajú almužnu, keď hovoria: .No, ako to asi dopadne? Tento, keď mu niečo dám, si pôjde kúpiť víno. aby sa opil!' - Ale ak sa opije. je to preto, že nemá inú možnosť! A ty, čo robíš v skrytosti, čo nik nevidí? A ty si sudcom toho úbožiaka. ktorý od teba žiada drobné na pohár vína? Rád pripomínam príbeh o starom Tobiášovi, ktorý po tom, čo dostal veľkú sumu peňazí, zavolal svojho syna a poučil ho týmito slovami: «Všetkým, čo konajú spravodlivo, dávaj almužnu: Nikdy neodvracaj svoju tvár od chudobného, aby sa neodvrátila Božia tvár od teba!». Sú to veľmi múdre slová, ktoré pomáhajú pochopiť hodnotu almužny.

Ježiš, ako sme počuli, nám v tomto ohľade zanechal nenahraditeľné učenie. Predovšetkým nás žiada nedávať almužnu, aby sme nás ľudia chválili a obdivovali pre našu štedrosť: Konaj tak, aby tvoja pravá ruka nevedela, čo robí ľavá'. Neráta sa vonkajšok, ale schopnosť zastaviť sa a hľadieť do tváre osoby, ktorá žiada o pomoc. Každý z nás sa môže opýtať: Som schopný zastaviť sa a pozrieť sa do tváre, do očí osoby, ktorá ma žiada o pomoc?
Som toho schopný?'

Nemáme teda stotožňovať almužnu s obyčajnými drobnými venovanými v chvate bez pohľadu na osobu a bez toho, aby sme sa zastavili na slovo a zistili, čo naozaj potrebuje. Zároveň musíme rozlišovať medzi chudobnými a rôznymi formami žobrania, ktoré nejdú v prospech skutočne chudobných. Skrátka, almužna je láskavé gesto voči tým, ktorých stretávame; je to gesto úprimnej pozornosti voči tomu, kto sa k nám priblíži a žiada našu pomoc, vykonané v skrytosti, kde len Boh vidí a chápe hodnotu vykonaného skutku.
No dať almužnu musí byť pre nás aj niečím, čo je obetou. Spomínam si na jednu mamu: mala tri deti, asi tak šesť, päť a trojročné. A vždy deti učila dať almužnu tým, čo pýtajú. Boli pri obede, každý mal pred sebou milánsky rezeň, obaľovaný ako sa hovorí v mojom kraji. A niekto klope na dvere. Najstarší ide otvoriť a vráti sa: „Mama, je tu bedár, čo prosí o jedlo.? - ,Čo spravíme?' - ,No, dajme mu!? - hovoria všetci traja. .Dáme mu!" - ,Dobre: vezmi polovicu tvojho rezňa, ty vezmi tiež polovicu, ty ďalšiu a spravíme z toho dva obložené chlebíčky'. - .Ale, mama, to nie!' - .Prečo nie? Daruj zo svojho, Daj z toho, čo ťa niečo stojí. Toto je ozajstný záujem o chudobného. Niečoho sa vzdám, aby som to dal tebe. A rodičia, pozor: učte vaše deti, aby takto dávali almužnu, aby boli štedré s tým, čo majú.

Prijmime teda za svoje slová apoštola Pavla: «Vo všetkom som vám ukázal, že treba takto pracovať a ujímať sa slabých a pamätať na slová Pána Ježiša; lebo on povedal: ,Blaženejšie je dávať, ako prijímať'». Ďakujem!

Evanjelium milosrdenstva

Evanjelium milosrdenstva
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Evanjelium milosrdenstva" - to je názov katechézy Svätého Otca, ktorá zaznela počas generálnej audiencie na Vatikánskom námestí. V rámci svojho cyklu katechéz o Božom milosrdenstve Svätý Otec prešiel k biblickým textom Nového zákona.

Ježiš je ten, kto priviedol milosrdenstvo Boha k naplneniu a vďaka nemu má k nemu prístup každý človek - to je hlavný obsah dnešného príhovoru pápeža Františka. Svoje poslanie Pán Ježiš naplnil svojou smrťou a zmŕtvychvstaním, no prítomné je už na začiatku jeho verejného pôsobenia, keď Ježiš prijíma krst od Jána Krstiteľa. Pri Jordáne sa ukazuje ako Mesiáš, ktorý sa pohnutý solidaritou a súcitom ujíma ťarchy ľudskej situácie, aby ľuďom komunikoval milosrdenstvo Boha, ktoré je odpustením, radosťou a novým životom. "Syn poslaný Otcom je skutočne začiatkom času milosrdenstva pre celé ľudstvo", povedal pápež. Táto láska dosiahne svoj vrchol pri obete na kríži, kde Ježiš Otcovmu milosrdenstvu predkladá všetky hriechy sveta. Nik sa preto nemusí báť uznať sa za hriešnika.

Potom, ako sme sa zamysleli nad Božím milosrdenstvom v Starom zákone, dnes začíname premýšľať nad tým, ako ho sám Ježiš priviedol k jeho plnému uskutočneniu. Milosrdenstvo, ktoré on neustále vyjadroval, uskutočňoval a sprostredkovával v každom okamihu svojho pozemského života. Stretávaním sa so zástupmi, ohlasovaním evanjelia, uzdravovaním chorých, približovaním sa k tým najposlednejším, odpúšťaním hriešnikom, Ježiš zviditeľňuje bezhraničnú lásku otvorenú voči všetkým: nikto nie je vylúčený! Je otvorená všetkým bez hraníc. Čistú, bezplatnú, absolútnu lásku. Lásku, čo dosahuje svoj vrchol v obete na kríži.
Áno, evanjelium je naozaj ,Evanjeliom milosrdenstva', lebo Ježiš je milosrdenstvom! Všetky štyri evanjeliá dosvedčujú, že Ježiš predtým než začal svoje poslanie, chcel byť pokrstený Jánom Krstiteľom. Táto udalosť vtláča rozhodné smerovanie celej Kristovej misii. Naozaj, on sa neukázal svetu v lesku chrámu - a mohol tak urobiť. Nenechal sa ohlásiť fanfárami - a mohol tak urobiť. A neprišiel ani v sudcovskom obleku - a mohol tak urobiť. Naopak, Ježiš sa po tridsiatich rokoch utiahnutého života v Nazarete vydal k rieke Jordán spolu s množstvom ľudí jeho národa, stal si do radu s hriešnikmi. A nehanbil sa, bol tam spolu so všetkými, s hriešnikmi, aby sa dal pokrstiť. Teda už od začiatku svojho účinkovania sa zjavil ako Mesiáš, ktorý berie na seba ťarchu ľudskej situácie, pohýnaný solidaritou a súcitom. Ako to sám potvrdzuje v nazaretskej synagóge, keď sa stotožňuje s proroctvom Izaiáša: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok».

Všetko to, čo Ježiš vykonal po krste, bolo uskutočnením počiatočného programu: priniesť všetkým Božiu lásku, ktorá zachraňuje. Ježiš nepriniesol nenávisť, nepriniesol nepriateľstvo: priniesol nám lásku' Obrovskú lásku, srdce otvorené pre všetkých, pre všetkých nás! Lásku, ktorá zachraňuje'

Stal sa blížnym tým najposlednejším a sprostredkoval im Božie milosrdenstvo, ktoré je odpustením, radosťou a novým životom. Syn poslaný Otcom, Ježiš je skutočne začiatkom času milosrdenstva pre celé ľudstvo! Tí, čo boli prítomní na brehu Jordánu, nepochopili hneď dosah Ježišovho gesta. Sám Ján Krstiteľ sa divil jeho rozhodnutiu. Ale nebeský Otec nie! Nechal zaznieť svoj hlas zhora: «Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie». Tým Otec potvrdzuje cestu, na ktorú Syn nastúpil ako Mesiáš, zatiaľ čo naňho zostupuje ako holubica Duch Svätý. Takto Ježišovo srdce bije takpovediac unisono so srdcom Otca a Ducha Svätého a ukazuje všetkým ľuďom, že spása je ovocím Božieho milosrdenstva .

S ešte väčšou jasnosťou môžeme kontemplovať veľké tajomstvo tejto lásky, keď uprieme pohľad na ukrižovaného Ježiša. Zatiaľ čo nevinný umiera za nás hriešnikov, prosí Otca: «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia». Práve na kríži Ježiš predstavuje Otcovmu milosrdenstvu hriech sveta: hriech všetkých! Moje hriechy, tvoje hriechy, vaše hriechy. Je to tam, na kríži, kde ich predkladá. A týmto sú všetky naše hriechy zotreté. Nič a nikto nezostáva vylúčený z tejto spásonosnej Ježišovej modlitby. To znamená, že sa nemáme báť uznať sa za hriešnikov a vyznať to. Ale koľkokrát počujeme: "Veď toto je hriešnik, tento porobil to a ono ... " - A súdime iných. A ty? Každý z nás by si mal položiť otázku:

"Áno, je to hriešnik. A ja?" Všetci sme hriešnikmi, avšak všetkým nám bolo odpustené: všetci máme možnosť prijať toto odpustenie, ktoré je milosrdenstvom Boha. Nesmieme sa teda báť uznať sa za hriešnikov, vyznať, že sme hriešnikmi, lebo každý hriech Syn priniesol na kríž. A keď sa z toho s ľútosťou spovedáme v dôvere v neho, máme istotu, že je nám odpustené. Sviatosť zmierenia sprítomňuje pre každého silu odpustenia, ktorá vyviera z Kríža a obnovuje v našom živote milosť milosrdenstva, ktorú nám Ježiš zadovážil! Nemáme sa strachovať o naše úbohosti: nesmieme sa báť našich úbohosti. Každý má tie vlastné. Sila lásky Ukrižovaného nepozná prekážky a nikdy sa nevyčerpá. A toto milosrdenstvo maže naše úbohosti.

Moji drahí, prosme Boha v tomto Jubilejnom roku o milosť zakúsiť moc evanjelia: Evanjelia milosrdenstva, ktoré premieňa, ktoré dáva vstúpiť do Božieho srdca, ktoré nás uschopňuje odpúšťať a hľadieť na svet s väčšou dobrotou. Ak prijímame evanjelium Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého, celý náš život stvárňuje sila jeho lásky, ktorá obnovuje. Ďakujem!

Milosrdenstvo ničí hriech

Milosrdenstvo ničí hriech
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Pápež František sa v katechéze nechal inšpirovať Žalmom 51, ktorý hovorí o ľútosti kráľa Dávida nad svojím hriechom. Boh však, podľa slov Svätého Otca naše viny neodstraňuje iba tak, aby ich nebolo vidieť, ako to robia so škvrnami v čistiarni: "Neskrýva hriech, ale ho zničí, zmaže ... Boh zničí náš hriech vskutku od koreňa, celý!" Pápež pozval prítomných, aby zdvihli ruku tí, čo sa cítia bez hriechu a dodal, že všetci sme hriešni a potrebujeme Božie odpustenie a milosrdenstvo. Na záver svojej katechézy povzbudil prítomných pútnikov, medzi ktorými bola aj slovenská skupina farníkov z Kalnej nad Hronom, aby aj oni boli milosrdní, ako je milosrdný nebeský Otec a odpúšťali: "Všetci tí, ktorých Pán postavil vedľa nás, rodinní príslušníci, priatelia, kolegovia, farníci ... všetci, tak ako my, potrebujú Božie milosrdenstvo. Je krásne byť ospravedlnený, ale aj ty, ak chceš, aby ti bolo odpustené, odpúšťaj. Odpúšťaj!"

Dnes končíme s katechézami o milosrdenstve v Starom zákone a urobíme tak meditujúc žalm 51, nazývaný Miserere. Ide o kajúcu modlitbu, v ktorej žiadosti o odpustenie predchádza vyznanie viny a v ktorej sa ten, kto sa modlí, necháva očistiť láskou Pána a stáva sa novým stvorením, schopným poslušnosti, pevnosti ducha a úprimnej chvály.

Nadpis, aký dala tomuto žalmu starobylá židovská tradícia, odkazuje na kráľa Dávida a na jeho hriech s Betsabe, ženou Hetejca Uriáša. Ten príbeh dobre poznáme. Kráľ Dávid, povolaný Bohom ,pásť' ľud a strážiť ho na cestách poslušnosti voči božiemu Zákonu, sa spreneveruje vlastnému poslaniu a potom, ako spácha cudzoložstvo s Betsabe, necháva zabiť jej manžela. Hrozný hriech! Prorok Nátan mu odkrýva jeho vinu a pomáha mu si ju priznať. Je to okamih zmierenia s Bohom vo vyznaní vlastného hriechu. A tu bol Dávid pokorný, bol veľký!

Kto sa modlí s týmto žalmom je pozvaný mať tie iste pocity ľútosti a dôvery v Boha, ktoré mal Dávid, keď sa znova obrátil a keď sa, i keď bol kráľom, pokoril, aby bez strachu vyznal vinu a ukázal vlastnú biedu Pánovi, presvedčený však o istote jeho milosrdenstva. A nebol to nejaký drobný hriech, malé klamstvo, to čo urobil: vykonal cudzoložstvo a vraždu!
Žalm začína týmito slovami prosby:

«Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy so mňa moju vinu a očisť ma od hriechu» (Ž 51,3-4).

Volanie sa obracia na Boha milosrdenstva, aby sa pohnutý veľkou láskou, akú má otec alebo matka, zmiloval, čiže aby prejavil milosť, aby preukázal svoju priazeň a pochopenie. Je to skľúčená výzva Bohu, jedinému, kto môže oslobodiť od hriechu. Používajú sa obrazy veľmi plastické: znič, zmy, očisti ma. V tejto modlitbe sa ukazuje skutočná potreba človeka: jediná vec, ktorú skutočne potrebujeme v našom živote je to, aby nám bolo odpustené, aby sme boli oslobodení od zla a od jeho smrtiacich následkov. Bohužiaľ, život nám dáva zakusovať mnohokrát tieto situácie; a najmä v nich sa musíme spoliehať na milosrdenstvo. Boh je väčší než náš hriech. Nikdy na to zabudnime: Boh je väčší než náš hriech! - ,Otče, neviem to povedať, urobil som ich toľko, ťažkých [hriechov].' – Boh je väčší než všetky hriechy, ktoré môžeme urobiť. Boh je väčší než náš hriech. Povieme to spoločne? Všetci spolu: ,Boh  je väčší než náš hriech!' Ešte raz: ,Boh je väčší než náš hriech!' Ešte raz: ,Boh je väčší než náš hriech!' A jeho láska je oceán, do ktorého sa môžeme ponoriť bez strachu, že budeme premožení: odpustiť pre Boha znamená dať nám istotu, že on nás nikdy neopustí. Nech sa viníme z čohokoľvek, od je stále a vždy väčší než čokoľvek (porov. 1 Jn 3,20), lebo Boh je väčší než náš hriech.

V tomto zmysle, kto sa modlí s týmto žalmom hľadá odpustenie, vyznáva vlastnú vinu, avšak uznávajúc ju oslavuje spravodlivosť a svätosť Boha. A potom tiež žiada o milosť a milosrdenstvo. Žalmista dôveruje Božej dobrote, vie, že božie odpustenie je vrcholne účinné, lebo vytvára to, čo hovorí. Neskryje hriech, ale ho zničí, zmaže ho; odstráni ho vskutku od koreňa, nie ako to robia v čistiarni, keď prinesieme oblečenie a zmažú škvrnu.
Nie! Boh zničí náš hriech vskutku od koreňa, celý! Preto sa kajúcnik mení na čistého, každá škvrna je zničená a on je odteraz belší než napadnutý sneh.

My všetci sme hriešnici. Je to pravda? Ak sa niekto z vás necíti byť hriešnikom, nech zdvihne ruku ... Nikto! Všetci ním sme. My hriešnici sa s odpustením stávame novými stvoreniami, vrchovato naplnenými duchom a plnými radosti. Teraz pre nás začína nová skutočnosť: nové srdce, nový duch, nový život. My, omilostení hriešnici, ktorí sme prijali božiu milosť, môžeme dokonca učiť druhých, ako viac nehrešiť. - ,Otče, ale ja som slabý, padám.' - ,Keď padáš, tak vstaň! Vstaň!'

Keď spadne dieťa, čo urobí? Zdvihne ruku za mamou, za otcom, aby ho zdvihli. Urobme to isté! Ak si pre slabosť upadol do hriechu, natiahni svoju ruku: Pán ju vezme a pomôže ti vstať. To je dôstojnosť Božieho odpustenia! Dôstojnosť, ktorú nám dáva Božie odpustenie je tá, ktorá nás dvíha, ktorá nás vždy postaví na nohy, lebo on stvoril muža i ženu, aby boli na nohách.

Žalmista hovorí: «Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. [ ... ] Poučím blúdiacich o tvojich cestách a hriešnici sa k tebe obrátia» (Ž 51,12.15).

Drahí bratia a sestry, Božie odpustenie je to, čo všetci potrebujeme a je najväčším znakom jeho milosrdenstva. Dar, o ktorý je každý ospravedlnený hriešnik povolaný sa podeliť s každým bratom a sestrou, ktorých stretne. Všetci tí, ktorých Pán postavil vedľa nás, rodinní príslušníci, priatelia, kolegovia, farníci. .. všetci, tak ako my, potrebujú Božie milosrdenstvo. Je krásne byť ospravedlnený, ale aj ty, ak chceš, aby ti bolo odpustené, odpúšťaj. Odpúšťaj! Nech nám Pán udelí, na príhovor Márie, Matky milosrdenstva, aby sme boli svedkami jeho odpustenia, ktoré očisťuje srdce a premieňa život. Ďakujem."

Veľkonočné trojdnie vo Svätom roku milosrdenstva

Veľkonočné trojdnie vo Svätom roku milosrdenstva

Generálna audiencia s pápežom Františkom

Katechézu Svätého Otca uviedlo čítanie z evanjelia podľa Lukáša: «Vedno s Ježišom viedli na popravu ešte dvoch zločincov. Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia." Potom hodili lós a rozdelili si jeho šaty» (Lk 23,32-34).

Naša reflexia nad milosrdenstvom Boha nás dnes uvádza do Veľkonočného trojdnia. Budeme prežívať štvrtok, piatok a sobotu Svätého týždňa ako silné momenty, ktoré nám dovoľujú čoraz viac vstupovať do veľkého tajomstva našej viery: zmŕtvychvstania nášho Pána Ježiša Krista. Všetko počas týchto troch dní hovorí o milosrdenstve, lebo ukazuje pokiaľ až môže zájsť láska Boha. Budeme počuť príbeh posledných dni Ježišovho života. Evanjelista Ján nám ponúka kľúč k chápaniu jeho hlbokého zmyslu: «A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti». Láska Boba nemá hraníc. Ako často opakoval sv. Augustín, je to láska, ktorá ide "až do krajnosti a nemá koniec". Bob sa skutočne za každého z nás obetuje celý a pred ničím sa nešetrí. Tajomstvo, ktoré adorujeme v tomto Svätom týždni je jedným veľkým príbehom lásky, ktorá nepozná prekážky. Ježišovo utrpenie trvá až do konca sveta, lebo je to príbeh zdieľania utrpenia celého ľudstva a trvalá prítomnosť v udalostiach osobného života každého z nás. Skrátka, Veľkonočné trojdnie je pripomienkou drámy lásky, ktorá nám daruje istotu, že nikdy nebudeme opustení v skúškach života.

Na Zelený štvrtok Ježiš ustanovuje Eucharistiu, anticipuje tak pri veľkonočnej hostine svoju obetu na Golgote. Aby učeníkom pomohol chápať lásku, ktorá ho vedie, umýva im nohy, ponúkajúc ešte raz osobne príklad, ako oni sami budú musieť konať. Eucharistia je láska, ktorá sa stáva službou. Je to nežná prítomnosť Krista, ktorý túži uhasiť hlad každého človeka, osobitne tých najslabších, aby ich urobil schopnými na ceste svedectva uprostred ťažkostí sveta. A nielen to. Keď sa nám Ježiš darúva v podobe pokrmu, dosvedčuje tak, že sa musíme naučiť deliť sa s touto výživou s druhými, aby sa vytvorilo skutočné spoločenstvo života s tými, čo sú v núdzi. Dáva sa nám a žiada nás zostať v ňom, aby sme konali rovnako.

Veľký piatok je vrcholiacim momentom lásky. Smrť Ježiša, ktorý sa na kríži odovzdáva Otcovi, aby ponúkol spásu celému svetu, vyjadruje lásku darovanú až do krajnosti, bez konca. Lásku, ktorá chce objať všetkých, nikoho nevylučujúc. Lásku, ktorá sa rozširuje do každej doby a na každé miesto: nevyčerpateľný prameň spásy, z ktorého každý z nás hriešnikov môže čerpať. Ak nám Boh prejavil svoju najväčšiu lásku v Ježišovej smrti, potom aj my, znovuzrodení z Ducha Svätého, sa môžeme a musíme navzájom milovať.

A nakoniec, Biela sobota je dňom Božieho mlčania. Má byť dňom mlčania a my musíme urobiť všetko preto, aby bol pre nás skutočne dňom ticha, ako nim bol v tom čase: dňom Božieho mlčania. Ježiš uložený do hrobu zdieľa s celým ľudstvom drámu smrti. Je to ticho, ktoré hovorí a ktoré vyjadruje lásku ako odvekú solidaritu s opustenými, ku ktorým sa Boží Syn dostáva tak, že prekonáva prázdnotu, ktorú môže zaplniť len nekonečné milosrdenstvo Boha Otca. Boh mlčí, avšak z lásky. V tento deň sa láska - tá mlčiaca láska - stáva očakávaním života v zmŕtvychvstaní. Pomyslime na Bielu sobotu: prospeje nám myslieť na mlčanie Panny Márie, "ženy viery", ktorá v tichu zotrvávala v očakávaní zmŕtvychvstania. Panna Mária má byť pre nás ikonou tej Bielej soboty. Premýšľajme mnoho o tom, ako Panna Mária túto Bielu sobotu prežívala, v očakávaní. Je to láska, ktorá nepochybuje, ale ktorá dúfa v Pánovo slovo, aby sa prejavila a zažiarila v deň Veľkej noci.

"Je to všetko jedno veľké tajomstvo lásky a milosrdenstva. Naše slová sú chudobné a nepostačuj ú na jeho plné vyjadrenie. Pomôcť nám môže skúsenosť jednej neveľmi známej dievčiny, ktorá napísala skvostné riadky o Kristovej láske. Volala sa Juliana z Norwichu; táto negramotná dievčina mala vízie o Ježišovom utrpení a po tom, ako sa stala pustovníčkou, opísala jednoduchým, no veľmi hlbokým a intenzívnym jazykom zmysel milosrdnej lásky. Rozpráva takto: «Náš dobrý Pán Ježiš sa ma spýtal: "Si rada, že som pre teba trpel?" Povedala som: "Áno, dobrý Pane, a veľmi ti ďakujem; áno, dobrý Pane, buď požehnaný." Nato Ježiš, náš dobrý Pán, povedal: "Ak si ty rada, aj ja som rád. To, že som za teba znášal utrpenie je pre mňa radosťou, šťastím, večnou blaženosťou; a keby som mohol trpieť viac, urobil by som to». Toto je náš Ježiš, ktorý každému z nás vraví: "Keby som mohol za teba viac trpieť, urobil by som to".

Aké krásne sú tieto slová! Dovoľujú nám skutočne chápať nekonečnú lásku, lásku bez hraníc, ktorú má Pán ku každému z nás. Nechajme sa zahrnúť týmto milosrdenstvom, ktoré nám ide v ústrety. A počas týchto dni, keď svoj pohľad upierame na Pánovo utrpenie a smrť, prijmime do svojho srdca veľkosť jeho lásky, v tichu, tak ako Panna Mária v sobotu, v očakávaní zmŕtvychvstania.

Ak chceme poznať "príbeh našej spásy" a "príbeh "Božej lásky," pozrime na kríž, kde Boh zomrel a pre spásu človeka sa "zašpinil" hriechom. To je myšlienka z homílie pri ktorej pápež František uvažoval nad úryvkom z knihy Numeri, keď izraelský ľud začal na púšti reptať, a nad stretom medzi Ježišom a farizej mi z Jánovho evanjelia: "Boh hovorí Mojžišovi:  Urob ohnivého hada a postav ho ako znamenie ... Ak sa pohryzený naň pozrie, ostane nažive. Je to tajuplné: Pán neusmrtí hadov, nechá ich tak. Ale ak niektorý z nich ublíži človeku, ten má pozrieť na medeného hada a ozdraví sa. Had má byť vyzdvihnutý." Sloveso "vyzdvihnúť" je však stredobodom tvrdého stretu v evanjeliu medzi Kristom a farizejmi, povedal Svätý Otec. V istom momente Ježiš hovorí: .Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som," Ako pripomína pápež František, .Ja Som" je tiež meno, akým sa Boh sám nazval pred Mojžišom, aby to oznámil Izraelitom. A potom, dodal pápež je tu ten výraz, ktorý sa opakuje: .Pozdvihnite Syna človeka ... "

"Had, symbol hriechu. Had, ktorý zabíja. Ale had, ktorý zachraňuje. A toto je tajomstvo Krista. Pavol rozprávajúc o tomto tajomstve hovorí, že Ježiš sa zriekol seba samého, uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, aby nás spasil. Je to ešte silnejšie: .stal sa hriechom? Použijúc tento symbol, stal sa hadom. Toto je prorocké posolstvo dnešných liturgických čítaní. Syn človeka, ktorý sa ako had ,stal hriechom", je povýšený, aby nás spasil."

Toto, hovorí Svätý Otec, ,je príbeh našej spásy, toto je príbeh Božej lásky. Ak chceme poznať Božiu lásku, pozrime na kríž: umučený človek," Boh "zbavený božstva," "zašpinený" hriechom. Ale Boh svojím vydaním sa na smrť naveky poráža pravé meno zla, to, ktoré Apokalypsa nazýva "starým hadom." Svoju homíliu uzavrel pápež František takto: "Hriech je Satanovým dielom a Ježiš víťazí nad Satanom tým, že sa stáva hriechom, a odtiaľ vyzdvihuje nás všetkých. Kríž nie je ozdobou, nieje umeleckým dielom s mnohými drahými kameňmi ako to vídavame: kríž je tajomstvom Božieho vydania sa na smrť, z lásky. A tým hadom, ktorý prorokuje spásu na púšti: po zdvihnutý a ktokoľvek ho uzrie, bude uzdravený. A toto sa nestalo mávnutím akéhosi magického božieho prútika, čo robí takéto veci: nie "Udialo sa to utrpením Syna človeka, utrpením Ježiša Krista."

Milosrdenstvo a útecha

Milosrdenstvo a útecha

Generálna audiencia s pápežom Františkom

V Knihe proroka Jeremiáša sa kapitoly 30 a 31 nazývajú "Knihou útechy", Lebo sa v nich milosrdenstvo Boba predstavuje s celou svojou schopnosťou utešovať a srdce skľúčených otvárať nádeji. Dnes chceme aj my počúvať toto posolstvo útechy.

Jererniáš sa obracia na Izraelitov, ktorí boli deportovaní do cudzej zeme a predpovedá návrat do vlasti. Tento návrat je znamením nekonečnej lásky Boha Otca, ktorý neopúšťa svoje deti, ale sa o ne stará a zachraňuje ich. Vyhnanstvo bolo pre Izrael zdrvujúcou skúsenosťou. Viera sa zakolísal a, lebo v cudzej zemi, bez chrámu, bez kultu, po tom, ako videl i zničenú krajinu, bolo ťažké aj naďalej veriť v dobrotu Pána.

Prichádza mi na um blízke Albánsko a to, ako sa po mnohom prenasledovaní a ničení dokázalo postaviť v dôstojnosti a viere. Takto trpeli Izraeliti vo vyhnanstve. Aj my niekedy môžeme žiť v istom druhu exilu, keď nás osamelosť, utrpenie či smrť pobádajú myslieť si, že sme boli Bohom opustení. Koľkokrát sme len počuli tieto slová: "Boh na mňa zabudol" - mnohokrát osoby, ktoré trpia, sa cítia sa byť opustené. A koľkí naši bratia v tomto čase naopak prežívajú jednu skutočnú a dramatickú situáciu vyhnanstva -ďaleko od ich vlasti, s tým, že v očiach majú ešte trosky ich domov, v srdci strach a často krát žiaľ, bolesť kvôli strate drahých osôb! V týchto prípadoch si môžeme klásť otázku: kde  je Boh? Ako je možné, že toľko utrpenia môže postihnúť nevinných mužov, ženy a deti?

A keď sa snažia vstúpiť, na niektorých miestach im zatvárajú dvere. A sú tam, na hraniciach, pretože mnohé dvere a mnohé srdcia sú uzavreté. Migranti dneška trpiaci chladom, bez jedla, a nemôžu vstúpiť, necítia prijatie! Mne sa veľmi páči, keď vidím národy, vlády, ktoré otvárajú srdce a otvárajú dvere!

Prorok Jeremiáš nám dáva prvú odpoveď. Ľud vo vyhnanstve sa bude môcť vrátiť, aby uvidel svoju zem a zakúsil milosrdenstvo Pána. Je to veľké ohlasovanie útechy: Boh nie je neprítomný - ani dnes, v týchto dramatických situáciách, Boh je nablízku a koná veľké diela spásy pre tých, čo mu dôverujú. Nemôžeme upadnúť do zúfalstva, ale musíme mať aj Naďalej istotu , že dobro zvíťazí nad zlom a že Pán zotrie každú slzu a oslobodí nás od každého strachu. Preto Jeremiáš prepožičiava svoj hlas slovám lásky Boha pre svoj ľud: «Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň. Ešte ťa zbudujem, vystavia ťa, panna, Izrael; ešte sa ozdobíš bubnami, vykročíš do tanca natešených» (31,3-4).

Pán je verný, neopúšťa, aby zanechal v skľúčenosti. Boh miluje bezhraničnou láskou, ktorú ani len hriech nedokáže zastaviť, a vďaka tomu sa srdce človeka napĺňa radosťou a útechou.

Utešujúci sen o návrate do vlasti pokračuje v slovách proroka, ktorý, obracajúc sa k tým, čo sa budú vracať do Jeruzalema, hovorí: «Prídu a zaplesajú na výšine Siona, budú sa hrnúť k darom Pánovým, k obiliu, muštu a oleju, k mláďatám oviec a statku. Ich duša bude ako zavodnená záhrada, nebudú viac mrieť túžbou» (3 1,12).

V radosti a vo vďačnosti sa vyhnanci navrátia na Sion, vystupujúc na svätý vrch smerom k Božiemu domu, a tak budú môcť opäť povzniesť spevy a modlitby k Pánovi, ktorý ich vyslobodil. Toto navrátenie sa do Jeruzalema a k jeho dobrám je opísané slovom, ktoré doslovne znamená "valiť sa, plynúť". Ľud sa vníma v istom paradoxnom pohybe ako naplnená rieka, ktorá plynie smerom k výšinám Siona, vystupujúc až k vrcholu hory. Ide o smelý obraz hovoriaci o tom, až aké veľké je milosrdenstvo Pána!

Zem, ktorú ľud musel opustiť, sa stala korisťou nepriateľov a bola zdevastovaná. Teraz sa naopak vracia späť k životu a znovu prekvitá. A samotní vyhnanci budú ako zalievaná záhrada, ako plodná zem. Izrael, prinavrátený do vlasti svojím Pánom, je svedkom víťazstva života nad smrťou a požehnania nad prekliatím.

Takto je ľud upevnený a utešený Bobom. Toto slovo je dôležité: utešený! Navrátilci prijímajú život z prameňa, ktorý ich nezištne zavlažuje. V tomto momente prorok ohlasuje plnosť radosti, a v mene Boha prehlasuje: «Ich smútok zmením na radosť, poteším ich, rozveselím po žiali» (31,13).

Žalm nám hovorí, že keď sa vrátili do vlasti, ich ústa boli plné úsmevu; bola to velikánska radosť! Je to dar, ktorý chce Pán darovať aj každému z nás, prostredníctvom svojho odpustenia, ktoré obracia a zmieruje.

Prorok Jeremiáš nám ohlásil toto posolstvo, keď predstavil návrat vyhnancov ako veľký symbol útechy, aká sa dostáva srdcu, ktoré sa obracia. Pán Ježiš sám priviedol toto prorokovo posolstvo k naplneniu. Pravý a radikálny návrat z vyhnanstva a utešujúce svetlo po tme krízy viery sa uskutočňuje na Veľkú noc, v plnom a definitívnom zakúsení lásky Boha milosrdnej lásky ktorá dáva radosť pokoj a večný život.

 

Milosrdný Otec zachraňuje aj "spravodlivých"

Milosrdný Otec zachraňuje aj "spravodlivých"

Generálna audiencia s pápežom Františkom

V pätnástej kapitole Lukášovho evanjelia nachádzame tri podobenstvá o milosrdenstve: o stratenej ovci, o stratenej minci, a veľké podobenstvo o márnotratnom synovi, alebo lepšie, o milosrdnom otcovi.

Dnes nám v rámci prežívania pôstneho obdobia evanjelium predstavuje práve toto posledné podobenstvo, o milosrdnom otcovi, v ktorom vystupuje otec a jeho dvaja synovia. Rozprávanie nám umožňuje zachytiť niektoré črty tohto otca: je to človek, ktorý je vždy pripravený odpúšťať a ktorý dúfa proti každej nádeji. Udivuje predovšetkým jeho tolerancia voči rozhodnutiu mladšieho syna pobrať sa z domu: mohol sa postaviť proti tomu, poznajúc, aký je ešte nezrelý, mladý chlapec, alebo hľadať nejakého advokáta, aby mu nedal dedičstvo ešte za živa. Naopak, on mu dovoľuje odísť, aj keď predvída možné riziká. Takto nakladá Boh s nami: necháva nás slobodných, aj zmýliť sa, pretože keď nás stvoril, dal nám veľký dar slobody. Je na nás, aby sme ten dar dobre využívali. Tento dar slobody, ktorý nám Boh dáva ma vždy napĺňa úžasom!

No odlúčenie od tohto syna je iba fyzické. Otec ho stále nosí v srdci, očakáva v dôvere jeho návrat, pozoruje cestu v nádeji, že ho uvidí. A jedného dňa ho zazrie, ako sa objavil v diaľke. No toto znamená, že tento otec každý deň vychádzal na terasu vyzerať, či sa syn nevracia ... A keď ho zbadá, je pohnutý dojatím, beží mu v ústrety, objíme a pobozká ho.
Koľká neha! A tento syn toho riadne po vyvádzal! Ale otec ho takto prijíma. Rovnaký postoj prechováva otec aj voči staršiemu synovi, ktorý zostal vždy doma, a teraz je namrzený a protestuje, pretože nechápe a nezdieľa všetky tie prejavy dobra voči bratovi, ktorý pochybil. Otec vychádza v ústrety aj tomuto synovi a pripomína mu, že oni boli vždy spolu, mali všetko spoločné, ale treba prijať s radosťou toho brata, ktorý sa konečne vrátil domov.

Toto nás núti premýšľať nad jednou vecou: keď sa niekto cíti hriešnikom, cíti sa, že naozaj za veľa nestojí, - alebo ako som to počul niekoho povedať, toľkých: "Nuž, otče, som samá špina" - to je ten moment vykročenia k Otcovi. Naopak, keď sa niekto cíti byť spravodlivým - "Vždy som všetko robil dobre!" - Otec nás rovnako prichádza hľadať, pretože tento postoj je zlý: je to pýcha! Pochádza od diabla. Otec očakáva tých, čo sa uznávajú za hriešnikov a vychádza hľadať tých, čo sa cítia byť spravodlivými. Toto je náš Otec!

V tomto podobenstve sa dá vytušiť aj tretí syn. - Tretí syn? A kde? - Je skrytý! Je to ten, ktorý sa «nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu» (Flp 2,6-7). Tento Syn -Služobník je Ježiš! Je predlžením Otcových rúk a jeho srdca: on prijal zblúdeného a umyl zašpinené nohy. On pripravil hostinu na slávnosť odpustenia.

On, Ježiš, nás učí byť .milosrdnými ako Otec".

Postava otca v podobenstve odhaľuje srdce Boha. On je milosrdný Otec, ktorý nás v Ježišovi miluje presahujúc každú mieru, očakáva neustále naše obrátenie vždy keď schybíme. Čaká na náš návrat, keď sa vzdialime od neho v domnení, že sa zaobídeme bez neho. Je vždy pripravený otvoriť svoje náručie, čokoľvek sa mohlo udiať. Tak ako otec z evanjelia, aj Boh nás naďalej považuje za svoje deti, keď sme sa stratili, a prichádza nám naproti s nehou, keď sa k nemu navraciame. A s veľkou dobrotivosťou sa nám prihovára vtedy, keď sa cítime byť spravodlivými. Chyby, ktoré páchame, aj keby boli veľké, nenaštrbia vernosť jeho lásky. Vo sviatosti zmierenia môžeme vždy nanovo začať: on nás prijíma, prinavracia nám dôstojnosť jeho detí a vraví nám: "Choď vpred! Buď v pokoji! Vstaň, kráčaj vpred!"

V tejto etape Pôstneho obdobia, ktorá nás ešte delí od Veľkej noci, je tu pre nás výzva zintenzívniť vnútorný proces obrátenia. Dajme sa zasiahnuť pohľadom nášho Otca plným lásky a navráťme sa k nemu s celým srdcom, a odhoďme každý kompromis s hriechom. Nech nás Panna Mária sprevádza až k obrodzujúcemu objatiu sa s Božím milosrdenstvom.

Milosrdný Boh napomína hriešnika

Milosrdný Boh napona hriešnika
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Hovoriac o Božom milosrdenstve sme viackrát poukázali na postavu otca rodiny, ktorý miluje svoje deti, pomáha im, stará sa o ne a odpúšťa im. A ako otec ich vychováva a napráva, keď sa pomýli a, podporujúc tak ich rast v dobre.

Takto je predstavený Boh v prvej kapitole proroka Izaiáša, kde sa Pán obracia na Izrael ako milujúci, no zároveň aj pozorný a prísny otec, pričom ho obviňuje z nevery a skazenosti, aby ho znovu priviedol na cestu spravodlivosti. Takto sa začína náš text: «Čujte, nebesá, počúvaj, zem, lebo Pán hovorí: ,Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili. Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána; Izrael nepozná, môj ľud nepochopí?».

Boh prostredníctvom proroka hovorí s trpkosťou sklamaného otca: vychoval svoje deti a oni sa teraz proti nemu vzbúrili. Dokonca aj zvieratá sú verné svojmu pánovi a rozpoznajú ruku, ktorá ich kŕmi; avšak ľud viac Boha nepozná, zdráha sa pochopiť. Aj keď zranený, Boh dáva prehovoriť láske a nalieha na svedomie týchto skazených deti, aby sa spamätali a znovu boli prístupné láske. Toto je to, čo robí Boh! Prichádza nám v ústrety, aby sme sa ním nechali milovať, naším Bohom.

Vzťah medzi otcom a dieťaťom, na ktorý sa často odvolávajú proroci, aby vyjadrili vzťah zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom, sa neprirodzene narušil. Výchovné poslanie rodičov má za cieľ viesť ich k rastu v slobode, urobiť ich zodpovednými, schopnými konať dobré skutky pre seba i pre iných. Naopak v dôsledku hriechu sa sloboda stáva nárokom na autonómiu, nárokom na pýchu a pýcha vedie k opozícii a k ilúzii sebestačnosti.

Hľa ako Boh napomína svoj ľud: ,Pomýlili ste si cestu'. S láskou i trpkosťou hovorí: ,môj? ľud. Boh nás nikdy nezapiera; sme jeho ľudom. Aj ten najhorší spomedzi mužov, aj tá najhoršia spomedzi žien, aj tí najhorší z národov, sú jeho deťmi. Toto je Boh: nikdy, vonkoncom nikdy nás nezapiera! Vždy hovorí: ,Dieťa, príď!' Toto je láska nášho Otca; toto je milosrdenstvo Boha. Mať takéhoto otca nám dáva nádej, dodáva nám to dôveru. Táto prináležitosť by sa mala žiť v dôvere a v poslušnosti, s vedomím, že všetko je dar vychádzajúci z Otcovej lásky. A naopak, hľa aká márnosť, pochabosť a modlárstvo.
Preto sa teraz prorok obracia priamo na tento ľud prísnymi slovami, aby mu pomohol chápať vážnosť jeho viny: «Beda hriešnemu národu,[ ... ] synom skazeným. Opustili Pána, zhrdli Svätým Izraela, odcudzili sa.»

Následkom hriechu je stav utrpenia, ktorého dôsledky znáša aj krajina, zničená a zmenená ako púšť, až do tej miery, že Sion - teda Jeruzalem - sa stáva neobývateľným. Tam, kde je odmietanie Boha, jeho otcovstva, nie je viac možný život, existencia stráca svoje korene, všetko sa zdá byť zvrátené a zničené. Jednako, aj táto bolestivá chvíľa má v sebe vyhliadku na spásu. Skúška je daná preto, aby ľud mohol zakúsiť trpkosť toho, kto opúšťa Boha, a tak zaujal postoj k zdrvujúcej prázdnote rozhodnutia sa pre smrť. Utrpenie, ako nevyhnutný dôsledok seba zničujúceho rozhodnutia, musí prinútiť hriešnika k uvažovaniu, aby sa otvoril pre konverziu a odpustenie.

Toto je cesta Božieho milosrdenstva: Boh s nami nezaobchádza podľa našich hriechov. Trest sa stáva nástrojom na vyprovokovanie k uvažovaniu. Chápeme tak, že Boh odpúšťa svojmu ľudu, zmilúva sa a neničí všetko, ale necháva vždy otvorené dvere nádeji. Spása v sebe zahŕňa rozhodnutie počúvať a nechať sa obrátiť, avšak zostáva vždy nezištným darom. Pán teda vo svojom milosrdenstve ukazuje cestu, ktorá nie je cestou rituálnych obiet, ale skôr cestou spravodlivosti. Kult je kritizovaný nie preto, že je sám o sebe neužitočný, ale preto, že namiesto toho, aby vyjadroval obrátenie, predstiera, že ho nahrádza; a stáva sa tak hľadaním vlastnej spravodlivosti, vytvárajúc klamlivé presvedčenie, že to, čo nás zachraňuje sú obety, a nie Božie milosrdenstvo, ktoré odpúšťa hriech.

Aby sme tomu dobre rozumeli - keď je niekto chorý, ide k lekárovi; keď sa niekto cíti byť hriešnikom, ide za Pánom. Avšak ak namiesto toho, aby šiel za lekárom, ide za čarodejníkom, ne uzdraví sa. Mnohokrát nejdeme za Pánom ale dávame prednosť nesprávnym cestám, hľadajúc mimo neho akési ospravedlnenie, spravodlivosť, pokoj. Boh, hovorí prorok Izaiáš, nemá záľubu v krvi býkov a baránkov, zvlášť ak je obeta vykonaná rukami pošpinenými krvou bratov. Nuž, mám na mysli niektorých dobrodincov Cirkvi, ktorí prichádzajú s darom hovoriac: ,Prijmite túto obetu pre Cirkev' - a ide o ovocie krvi mnohých ľudí vykorisťovaných, trýznených, zotročovaných zle platenou pcou!

Týmto ľuďom poviem: .Prosím, vezmi si späť tvoj šek, spáľ ho'. Boží ľud, teda Cirkev, nepotrebuje špinavé peniaze, potrebuje srdcia otvorené pre milosrdenstvo Boha. Je potrebné priblížiť sa k Pánovi s očistenými rukami, vyhýbajúc sa zlu a konajúc dobro a spravodlivosť. Ako dherne to uzatvára prorok: «Prestaňte robiť zlo! te sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomôžte utlačanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu!». Pomyslite na mnohých utečencov, ktosa vyloďujú v Európe a nevedia kam ísť. A tak, hovorí Pán, hriechy, aj keby boli ako šarlát, zbelejú sťa sneh a budú svetlé ako vlna, a ľud bude môcť požívať dobzeme a nažívať v pokoji.

A toto je zázrak Božieho odpustenia; odpustenia, ktoré Boh ako Otec chce darovať svojmu ľudu. Milosrdenstvo Boha je ponukou pre všetkých, a tieto slová proroka platia aj dnes pre nás všetkých, povolaných žiť ako Božie deti. Ďakujem.

Milosrdenstvo a angažovanosť

Milosrdenstvo a angažovanosť

Generálna audiencia s pápežom Františkom

Na úvod zazneli slová sv. Pavla z Listu Rimanom (Rim 8,31 a-34): «Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s Mm nedaroval všetko"!» Po tomto biblickom čítaní sa už ujal slova pápež František v katechéze, v ktorej stručne poukázal na to, ako sa milosrdenstvo prejavuje angažovanosťou v praktickom živote. Tou najväčšou angažovanosťou je to, čo pre nás koná Boh ako stvoriteľ a záchranca človeka a sveta.

Jubileum milosrdenstva je jednou naozajstnou príležitosťou, aby sme hlboko vstúpili dovnútra tajomstva dobroty a lásky Boha. V tomto čase Pôstu nás Cirkev pozýva poznávať čoraz viac Pána Ježiša a žiť takým spôsobom, ktorý by bol v súlade s vierou, so štýlom života, ktorý by vyjadroval milosrdenstvo Otca. Je to snaha, ktorú sme povolaní prijať, aby sme tým, ktorých stretávame, ponúkli konkrétne znamenie Božej blízkosti.

Dnes by som sa chcel krátko pristaviť a uvažovať spolu s vami na tému angažovanosti, nasadenia. Čo je to angažovanosť? A čo to znamená- nasadiť sa?
Keď sa angažujem, znamená to, že prijímam istú zodpovednosť, istú úlohu zameranú na niekoho; a znamená to tiež štýl, postoj vernosti a obetavosti, osobitnej pozornosti, s akou plním túto úlohu. Každý deň sa od nás žiada vkladať úsilie do vecí, ktoré robíme: do modlitby, do práce, do štúdia, ale aj do športu, do voľno časových aktivít... Nasadiť sa teda znamená vkladať našu dobrú vôľu naše sily pre zlepšenie života.
Aj Boh sa nasadil pre nás. Jeho prvou angažovanosťou bolo stvorenie sveta, a aj napriek našim útokom, ktoré ho ničia, on vyvíja úsilie na jeho udržanie pri živote. Avšak jeho najväčším úsilím bolo to, že nám daroval Ježiša. Áno, práve Ježiš je tým najväčším nasadením, ktoré Boh zaujal voči nám. Pripomína nám to aj sv. Pavol, keď píše, že Boh «vlastného Syna neušetril, ale vydal bo za nás všetkých». A pre toto, spoločne s Ježišom, nám Otec daruje všetko, čo potrebujeme. A ako sa preukázalo toto nasadenie Boba pre nás? Je veľmi jednoduché overiť si to v evanjeliu. V Ježišovi sa Boh angažoval kompletným spôsobom, aby prinavrátil nádej chudobným, tým, čo boli obratí o dôstojnosť, cudzincom, chorým, väzňom, hriešnikom, ktorých prijímaj s dobrotou. V tomto všetkom bol Ježiš živým vyjadrením Otcovho milosrdenstva.

Počnúc milosrdnou láskou, ktorou Ježiš vyjadril nasadenie Boha, aj my môžeme a musíme odpovedať na jeho lásku prostredníctvom nášho úsilia. A to predovšetkým v situáciách tej najväčšej núdze. kde je najviac smädu po nádeji. Myslím na naše nasadenie sa pre opustených ľudí, pre tých, ktorí nesú veľmi ťažké postihnutie, pre tých najťažšie chorých, pre umierajúcich, pre tých, ktorým nie som schopn)! vyjadriť uznanie ... Do všetkých týchto skutočností prinášame milosrdenstvo Boha prostredníctvom nasadenia života, čo je svedectvom našej viery v Krista.

Nech toto Jubileum pomôže našej mysli a nášmu srdcu pocítiť na dotyk ruky nasadenie Boha pre každého jedného z nás, a vďaka tomu premeniť náš život na angažovanosť i milosrdenstva voči všetkým.

Milosrdenstvo a dokonalá spravodlivosť Boha

Milosrdenstvo a dokonalá spravodlivosť Boha
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Boh je nekonečne milosrdný a zároveň dokonale spravodlivý. O tom, ako sa v ňom obe tieto zdanlivo protirečivé vlastnosti spájajú, hovoril Svätý Otec František na generálnej audiencii. V ďalšom pokračovaní cyklu katechéz o milosrdenstve zdôraznil, že "práve Božie milosrdenstvo privádza k naplneniu pravú spravodlivosť".

Vysvetlil, že ide o spravodlivosť, pri ktorej sa nepretrhávajú vzťahy, a nielenže sa ňou zamedzuje zlu, ale sa nad ním víťazí dobrom. Takto sa riešia napätia medzi manželmi alebo medzi rodičmi a deťmi. Ten, komu sa ublížilo, napriek tomu miluje vinníka a chce zachrániť vzťah, ktorý ich spája. Takýmto spôsobom sa Boh správa k nám hriešnikom, skonštatoval pápež. Citujúc proroka Ezechiela ďalej zdôraznil, že Boh nechce odsúdiť nikoho. Prejavom jeho srdca je to, že s nami ne zaobchádza podľa našich hriechov, ale správa sa k nám ako milujúci Otec. Pápež v tejto súvislosti pripomenul veľkú zodpovednosť spovedníkov, aby v nich každý kajúcnik mohol stretnúť ozajstného otca.

Sväté písmo nám predstavuje Boha ako nekonečné milosrdenstvo, ale aj ako dokonalú spravodlivosť. Ako zladiť tieto dve veci? Ako sa skĺbi skutočnosť milosrdenstva s požiadavkami spravodlivosti? Mohlo by sa zdať, že sú to dve veci, ktoré si protirečia; v skutočnosti to tak nie je, lebo je to práve milosrdenstvo Boha, ktoré vedie k naplneniu pravej spravodlivosti. Práve Božie milosrdenstvo privádza k naplneniu pravú spravodlivosť. Avšak o akú spravodlivosť ide? Ak myslíme na vykonávanie zákonnej spravodlivosti, vidíme, že ten, kto sa pokladá za obeť bezprávia, obracia sa na sudcu na súde a žiada, aby mu bola vykonaná spravodlivosť. Ide o retribučnú spravodlivosť, ktorá ukladá vinníkovi trest podľa toho princípu, že každému musí byť dané to, čo mu patrí. Ako hovorí Kniha prísloví: «Ten, kto koná spravodlivosť, smeruje k životu, kto sa však ženie za zlým, letí svojej smrti v ústrety». Aj Ježiš o tom hovorí v podobenstve o vdove, ktorá prichádzala opakovane za sudcom a prosila ho: «Obráň ma pred mojím protivníkom!». No táto cesta ešte nevedie ku skutočnej spravodlivosti, lebo v skutočnosti nevíťazí nad zlom, len ho jednoducho obmedzuje. Avšak zlo môže byť skutočne premožené jedine tak, že sa naň odpovedá dobrom.

Tu je teda ďalší spôsob ako konať spravodlivosť, ktorú nám Biblia predstavuje ako hlavnú cestu, ktorou treba kráčať. Ide o postup, ktorý sa vyhýba obracaniu sa na súd a požaduje, aby sa obeť obrátila priamo na vinníka, aby ho pozvala k obráteniu, pomáhajúc mu pochopiť, že koná zlo, apelujúc na jeho svedomie. Týmto spôsobom, konečne kajajúc sa a uznávajúc vlastné bezprávie, sa vinník môže otvoriť odpusteniu, ktoré mu poškodený ponúka. A toto je pekné, presvedčiť sa: toto je zlé, lepšie je takto ... Srdce sa otvorí odpusteniu, ktoré sa mu ponúka. Toto je spôsob ako vyriešiť nezhody vo vnútri rodín, vo vzťahoch medzi manželmi či medzi rodičmi a deťmi, kde ten, kto bol urazený, miluje vinníka a túži zachrániť vzťah, ktorý ho viaže k druhému. Nerušme tento vzťah, toto puto.

Iste, toto je ťažká cesta. Vyžaduje si to, aby ten, kto utrpel krivdu bol pripravený odpustiť a aby túžil po spáse a dobre toho, kto ho urazil. Avšak jedine tak môže spravodlivosť zvíťaziť, lebo ak vinník uzná zlo, ktoré vykonal a prestane ho konať, vtedy zlo viac neexistuje a ten, kto bol nespravodlivý sa stáva spravodlivým, lebo je mu odpustené a pomohlo sa mu znovu nájsť cestu dobra. A tu zohráva úlohu práve odpustenie, milosrdenstvo.

Takto sa Boh správa voči nám hriešnikom. Pán nám neustále ponúka svoje odpustenie a pomáha nám prijať ho a uvedomiť si naše zlo, aby nás od neho mohol oslobodiť. Lebo Boh nechce naše odsúdenie, ale našu spásu. Boh nechce nikoho odsúdiť! Nikoho! Niekto z vás sa ma môže spýtať: ,Ale otče, azda si Pilát nezaslúžil svoje odsúdenie? Nechcel to Boh?  -  Nie! Boh chcel zachrániť  Piláta, aj Judáša, všetkých! On, Pán milosrdenstva chce zachrániť všetkých!'

Problém je dovoliť mu vstúpiť do srdca. Všetky slová prorokov sú vášnivou výzvou a výzvou plnou lásky, ktorá hľadá naše obrátenie. Toto hovorí Pán prostredníctvom proroka Ezechiela: «Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? [ ... ] a či nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?», Toto sa páči Bohu! A toto je srdce Boha, srdce Otca, ktoré miluje a chce, aby jeho deti žili dobre a v spravodlivosti, a aby tak žili v plnosti a boli šťastní. Srdce Otca, ktorý ide ponad našu obmedzenú predstavu o spravodlivosti, aby sme sa otvorili bezhraničným horizontom jeho milosrdenstva. Srdce otca, ktorý s nami nezaobchádza podľa našich hriechov a neodpláca nám podľa našich vín, ako hovorí žalm.

A je to presne srdce otca, ktoré túžime stretnúť, keď ideme na spoveď. Možno nám povie niečo, aby nám pomohol lepšie pochopiť zlo, avšak do spovednice ideme všetci stretnúť otca; otca, aby nám pomohol zmeniť život; otca, aby nám dal silu ísť vpred; otca, aby nám odpustil v mene Boha. A preto byť spovedníkmi je jedna veľmi veľká zodpovednosť, lebo ten syn, tá dcéra, čo prichádza za tebou, chce jedine nájsť otca. A ty, kňaz, ktorý si tam, v spovednici, si tam na mieste Otca, ktorý koná spravodlivosť prostredníctvom svojho milosrdenstva. Ďakujem.

Božie milosrdenstvo vo vyslobodení ľudu z Egypta

Božie milosrdenstvo vo vyslobodení ľudu z Egypta
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Na dnešnej audiencii na Námestí sv. Petra Svätý Otec pokračoval v sérii biblických katechéz na tému milosrdenstva. Tentoraz sa pristavil pri tom, ako sa Božie milosrdenstvo prejavuje pri vyslobodení Izraelitov z Egypta. Citujúc knihu Exodus (2,23-25) o tom, ako Boh počuje nárek Izraelitov v Egypte a prichádza im na pomoc, Svätý Otec zdôrazni l, že "milosrdenstvo nemôže zostať ľahostajným pred utrpením utláčaných". Boh reaguje a koná cez Mojžiša ako prostredníka jeho milosrdenstva: "Pán cez svojho služobníka Mojžiša vedie Izrael v púšti tak ako syna, vzdeláva ho vo viere a uzatvára s ním zmluvu vytvárajúc mocné puto lásky, podobné tomu, ktoré je medzi otcom a synom a medzi manželom a manželkou." Napokon Božie milosrdenstvo dosahuje svoje naplnenie v Ježišovi Kristovi, dodal Svätý Otec.

Vo Svätom písme je milosrdenstvo Boha prítomné v priebehu celej histórie Izraelského ľudu. Svojím milosrdenstvom Pán sprevádza cestu patriarchov, daruje im deti aj napriek stavu neplodnosti, vedie ich chodníkmi milosti a zmierenia, ako to ukazuje príbeh Jozefa a jeho bratov. Myslím na mnohých bratov, ktorí sú si navzájom v rodine vzdialení a nehovoria spolu. Avšak tento Rok milosrdenstva je dobrou príležitosťou znovu sa stretnúť, objať sa a odpustiť si! Zabudnúť na nepekné veci.

Ako vieme, v Egypte sa život pre ľud stával ťažkým. A práve vtedy, keď sa už Izraeliti takmer podlamujú, Pán zasahuje a prináša záchranu. V Knihe Exodus čítame: «Po dlhom čase egyptský kráľ zomrel, ale Izraeliti vzdychali pod robotou a kričali, a ich volanie od roboty vystúpilo k Bohu. Boh počul. ich nárek a spomenul si na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom. A Boh zhliadol na Izraelitov, a ujal sa ich.». Milosrdenstvo nemôže zostať ľahostajným pred utrpením utláčaných, volaním tých, čo sú vystavení násiliu, zúbožení v otroctve, odsúdení na smrť. Je to bolestná skutočnosť, ktorá sužuje každú epochu, vrátane tej našej, a pri ktorej sa často cítime bezmocní, v pokušení zatvrdiť si srdce a myslieť na iné. Boh však «nieje ľahostajný», nikdy neodvracia zrak od ľudskej bolesti. Boh milosrdenstva odpovedá a stará sa o chudobných, o tých, ktorí kričia vo svojom zúfalstve. Boh počúva a zasahuje na záchranu, vzbudzujúc ľudí schopných počuť stonanie utrpenia a konať v prospech utláčaných.

Takto sa začína príbeh Mojžiša ako sprostredkovateľa oslobodenia pre ľud. Postaví sa pred faraóna s cieľom presvedčiť ho, aby nechal Izrael odísť; a potom povedie ľud cez Červené more a púšť za slobodou. Mojžiš, ktorého hneď po jeho narodení Božie milosrdenstvo zachránilo od smrti vo vodách Nílu, sa stáva prostredníkom toho istého milosrdenstva, umožniac rudu, aby sa narodil pre slobodu, zachránený z vôd Červeného mora.

Aj my v tomto Roku milosrdenstva môžeme konať túto prácu ako sprostredkovatelia milosrdenstva cez skutky milosrdenstva, aby sme sa priblížili, poskytli úľavu, vytvorili jednotu ... Mnoho dobrého sa dá vykonať.

Milosrdenstvo Boha koná vždy pre záchranu. Je to úplný opak konania tých, ktorí pracujú stále len pre zabíjanie: napríklad tí, čo vedú vojny. Pán, prostredníctvom svojho sluhu Mojžiša vedie Izrael v púšti tak ako dieťa, vychováva ho k viere a uzatvára s ním zmluvu, vytvárajúc mocné puto lásky, podobné tomu, ktoré je medzi otcom a synom a medzi manželom a manželkou. Až tam zachádza Božie milosrdenstvo. Boh ponúka vzťah lásky, ktorý je osobitný, exkluzívny a privilegovaný. Keď dáva Mojžišovi inštrukcie ohľadom zmluvy, hovorí: «Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete medzi všetkými národmi zvláštnym majetkom - veď mne patrí celá zell1- a budete mi kráľovským kňazstvom a svätým národom» (Ex 19,5-6).

Istotne, Boh už dávno vlastní celú zem, pretože ju stvoril; avšak ľud sa pre neho stáva odlišným, špeciálnym vlastníctvom: jeho osobnou "zásobou zlata a striebra", ako bola tá, o ktorej kráľ Dávid povedal, že ju dáva na výstavbu Chrámu.

Nuž, takýmito sa stávame pre Boha, keď prijímame jeho zmluvu a keď sa ním nechávame spasiť. Pánovo milosrdenstvo robí človeka drahocenným, ako osobné bohatstvo, ktoré mu patrí, ktoré on stráži a z ktorého sa teší.

Toto sú zázraky Božieho milosrdenstva, ktoré dosahuje kompletné naplnenie v Pánovi Ježišovi, v tej "novej a večnej zmluve" zavŕšenej v jeho krvi, ktorá odpustením ničí náš hriech a robí nás definitívne Božími deťmi, vzácnymi klenotmi v rukách dobrého a milosrdného Otca.

A ak sme Božími deťmi a máme možnosť mať toto dedičstvo, túto dobrotu a milosrdenstvo voči iným, prosme Pána, aby sme aj my v tomto Roku milosrdenstva konali prejavy milosrdenstva. Otvorme svoje srdce, aby sme všetkých dosiahli prostredníctvom skutkov milosrdenstva, toho milosrdného dedičstva, ktoré Boh Otec v nás nadobudol. Ďakujem

Pokračovanie série katechéz o milosrdenstve

Pokračovanie série katechéz o milosrdenstve
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Pápež František na generálnej audiencii pokračoval ďalšou zo svojich katechéz o milosrdenstve. Pri príležitosti Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý každý rok prebieha od 18. do 25. januára, sa Svätý Otec venoval najmä téme jednote kresťanov. Svätý Otec František poukázal na spoločný dar krstu a spoločné poslanie kresťanov, ktoré z neho vychádza. .Zdieľať krst znamená, že všetci sme hriešnikmi a potrebujeme byť spasení, vykúpení, oslobodení od zla," vysvetlil pápež a zároveň dodal: "Keď my kresťania hovoríme o zdieľaní jedného krstu, zdôrazňujeme, že my všetci - katolíci, protestanti a pravoslávni - zdieľame skúsenosť byť povolaní z neľútostnej a odcudzujúcej tmy ku stretnutiu so živým Bohom, plným milosrdenstva".

Podľa slov pápeža existuje na základe krstu medzi kresťanmi nerozlučiteľné bratské puto: "Skutočne sme svätým Božím ľudom, aj keď z dôvodu našich hriechov ešte nie sme ľudom plne zjednoteným." Vďaka prijatiu Božieho milosrdenstva v krste "máme spoločnú  misiu, ktorou je odovzdávať prijaté milosrdenstvo iným, počínajúc od tých najchudobnejších a najopustenejších." Na úvod katechézy zaznel biblický text z Prvého Petrovho listu, ktorý vybrala pre slávenie Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov ekumenická skupina z Lotyšska: «Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla. Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz ste Boží ľud; vy, čo ste nedosiahli milosrdenstvo, teraz ste milosrdenstvo dosiahli»(J Pt2,9-10).

Počuli sme biblický text, ktorý tento rok vedie reflexiu v Týždni modlitieb za jednotu kresťanov, trvajúcom od 18. do 25. januára, tento týždeň. Tento úryvok z Prvého listu sv. Petra  bol vybraný ekumenickou skupinou z Lotyšska, ktorú tým  poverila Ekumenická rada cirkví a Pápežská rada na podporu  jednoty kresťanov.  V centre luteránskej katedrály v Rige sa nachádza krstiteľnica pochádzajúca z 12. storočia, z času, v ktorom bolo Lotyšsko evanjelizované sv.  Mainardom. Tá krstiteľnica. je veľavravným znamením pôvodu viery, uznaného všetkými kresťanmi Lotyšska - katolíkmi, luteránmi a pravoslávnymi.

Týmto pôvodom je náš spoločný krst. Druhý vatikánsky koncil potvrdzuje, že «krst vytvára sviatostné puto jednoty, jestvujúce medzi všetkými, ktorí boji krstom znovuzrodení».
Prvý Petrov list sa obracia na prvú generáciu kresťanov, aby im pomohol uvedomiť si dar prijatý pri krste a tiež požiadavky, ktoré v sebe zahŕňa. Aj my sme v tomto Týždni modlitieb pozvaní toto všetko znovuobjaviť a urobiť tak spoločne, presahujúc naše rozdelenia.
Predovšetkým, zdieľať krst znamená, že všetci sme hriešnikmi a potrebujeme byť spasení, vykúpení, oslobodení od zla. Toto je ten negatívny aspekt, ktorý Prvý Petrov list nazýva «tmou», keď hovorí: «[Boh] vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla». Toto je skúsenosť smrti, ktorú si Kristus osvojil, a ktorá je pri krste symbolizovaná ponorením sa do vody, po čom nasleduje vynorenie, symbol zmŕtvychvstania k novému životu v Kristovi.
Keď my kresťania hovoríme o zdieľaní jedného krstu, zdôrazňujeme, že my všetci - katolíci, protestanti a pravoslávni - zdieľame skúsenosť byť povolaní z neľútostnej a odcudzujúcej tmy ku stretnutiu so živým Bohom, plným milosrdenstva. Všetci žiaľ totiž zakúšame egoizmus, ktorý plodí rozdelenie, uzavretosť a pohŕdanie. Znovu začať od krstu znamená znovuobjaviť prameň milosrdenstva, zdroj nádeje pre všetkých, lebo nikto nie je vylúčený z milosrdenstva Boha. Nikto nie je vylúčený z Božieho milosrdenstva.

Zdieľanie tejto milosti vytvára nerozlučiteľné puto medzi nami kresťanmi, tak, že na základe krstu sa všetci skutočne môžeme považovať za bratov. Skutočne sme svätým Božím ľudom, aj keď z dôvodu našich hriechov ešte nie sme ľudom plne zjednoteným.
Milosrdenstvo Boha, ktoré pri krste pôsobí, je silnejšie než naše rozdelenia. Je silnejšie. V tej miere, v akej prijímame milosť milosrdenstva, stávame sa vždy plnšie Božím ľudom a stávame sa aj schopnejšími ohlasovať všetkým jeho úžasné skutky, práve počínajúc od jednoduchého a bratského svedectva o jednote. My kresťania môžeme všetkým ohlasovať silu evanjelia, keď sa usilujeme spolupodieľať na telesných a duchovných skutkoch milosrdenstva. A toto je konkrétne svedectvo o jednote medzi nami kresťanmi: protestantmi, pravoslávnymi a katolíkmi.

Na záver, drahí bratia a sestry, my všetci kresťania sme vďaka milosti krstu od Boha prijali milosrdenstvo a boli sme prijatí do jeho ľudu. Všetci - katolíci, pravoslávni a protestanti - vytvárame kráľovské kňazstvo a svätý ľud. Znamená to, že máme spoločnú misiu, ktorou je odovzdávať prijaté milosrdenstvo iným, počínajúc od tých najchudobnejších a najopustenejších. Počas tohto Týždňa modlitieb sa modlime za to, aby sme my všetci Kristovi učeníci našli spôsob ako vzájomne spolupracovať na  prinášaní Otcovho milosrdenstva do každej časti zeme. Ďakujem.

Začiatok série katechéz o milosrdenstve

Začiatok série katechéz o milosrdenstve
Generálna audiencia s pápežom Františkom

Na prvej generálnej audiencii v roku 20 16 Svätý Otec svojím príhovorom začal sériu katechéz o milosrdenstve v biblickej perspektíve. Poukázal na to, že už Starý zákon hovorí o milosrdnom Bohu, čo vzápätí ilustroval citátom: .Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný" (Ex 34,6). Milosrdenstvo evokuje nehu matky voči dieťaťu a preto "navodzuje obraz Boha, ktorý sa nami necháva dojať a roznežňuje sa kvôli nám, tak ako matka, keď berie do rúk svoje dieťa," hovorí Svätý Otec. Ako ukazuje ďalší príklad zo Svätého písma, Boh je súcitný "ako otec z podobenstva o márnotratnom synovi", pokračoval pápež František a napokon zdôraznil aj ďalšiu Božiu vlastnosť, ktorou je "vernosť bez hraníc," nakoľko Pán nespí, ale neustále bdie, aby nás viedol k životu. Na záver audiencie, ktorá sa tentoraz konala v Aule Pavla VI., Svätý Otec pozval prítomných k modlitbe za obete utorkového teroristického útoku v Istanbule. Katechézu Svätého Otca dnes uviedlo biblické čítanie z knihy Exodus, ktoré ako zvyčajne zaznelo vo svetových jazykoch: «Keď sa potom Pán zniesol v oblaku, Mojžiš sa postavil k nemu a vzýval Pánovo meno. Potom Pán prešiel popred neho a volal: "Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech, ale nič nenecháva nepotrestané: on navštevuje vinu otcov na deťoch a detných deťoch až do tretieho a štvrtého pokolenia!"».

Dnes začíname katechézy o milosrdenstve z hľadiska biblickej perspektívy, aby sme sa tak poučili o milosrdenstve načúvajúc tomu, čo nás sám Boh učí prostredníctvom svojho Slova. Začíname od Starého zákona, ktorý nás pripravuje a vedie k plnému zjaveniu Ježiša Krista, v ktorom sa kompletným spôsobom zjavuje milosrdenstvo Otca.

Vo Svätom písme sa Pán predstavuje ako "milosrdný Boh". Toto je jeho meno, prostredníctvom ktorého nám zjavuje takpovediac svoju tvár a svoje - srdce. On sám, ako hovorí Kniha Exodus, sa pri zjavení Mojžišovi definuje nasledovne: «Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný» (Ex 34,6). Aj v iných textoch znova nachádzame túto formuláciu, s istou variáciou, avšak vždy sa dôraz kladie na milosrdenstvo a na lásku Boha, ktorý sa nikdy neunavuje odpúšťať. Prejdime si spolu rad za radom tieto slová Svätého písma, ktoré nám hovoria o Bohu.

Pán je "milosrdný" - toto slovo evokuje postoj nehy, aký má matka voči svojmu dieťaťu. V skutočnosti, hebrejský výraz používaný Bibliou naznačuje útroby alebo aj materské lono. Preto obraz, ktorý navodzuje, je obrazom Boha, ktorý sa nami necháva dojať a roznežňuje sa kvôli nám, tak ako matka, keď berie do rúk svoje dieťa, túžiac jedine milovať, chrániť, pomáhať, pripravená darovať všetko, aj seba samú. Toto je obraz, ktorý evokuje tento

výraz. Ide teda o lásku, ktorá sa dá definovať, v pozitívnom zmysle, ako láska hlbinná, z najvnútornejších útrob, Ďalej je napísané. že Pán je "láskavý". v zmysle, že je milostivý. má súcit a vo svojej veľkosti sa skláňa nad tým, kto je slabý a úbohý, vždy pripravený prijať, pochopiť a odpustiť. Je ako otec z podobenstva uvedeného v Lukášovom evanjeliu: otec, ktorý sa ne uzatvára v roztrpčení z toho, že ho opusti I najmladší syn, ale naopak. neustále ho očakáva - je to ten, ktorého splodil! - a potom mu beží v ústrety a objíma ho, nenechá ho ani ukončiť jeho vyznanie - akoby mu zakryl ústa -, až taká veľká je láska a radosť z toho, že ho znova našiel. A potom ide zavolať staršieho syna, ktorý je nahnevaný a nechce oslavovať, syna, ktorý zotrvával vždy v dome, avšak žil skôr ako sluha než ako syn. No aj k nemu sa otec skláňa, pozýva ho vstúpiť, snaží sa otvoriť jeho srdce láske, aby nikto nezostal vylúčený z oslavy milosrdenstva. Nuž, milosrdenstvo je oslava.

O tomto milosrdnom Bohu je povedané aj to, že je "zhovievavý", doslovne "dlhého dychu", čiže veľkého dychu veľkodušnosti a schopnosti znášať. Boh vie čakať, jeho časy nie sú netrpezlivými časmi ľudí; on je ako múdry roľník, ktorý vie čakať, necháva dobrému semenu čas na rast, aj napriek kúkoľu.

A nakoniec. Pán sa prehlasuje za .veľmi milosrdného a verného". Aká krásna je táto definícia Boha! Tu je všetko. Lebo Boh je veľký a mocný, avšak táto veľkosť a moc sa ukazujú v tom. že nás miluje, nás - takých malých, takých neschopných. Slovo "láska", ktoré sa tu používa, naznačuje cit, milosť a dobrotu. Nejde o lásku z telenovely ... Je to láska, ktorá robí prvý krok. ktorá nezávisí od ľudských zásluh, ale od nekonečnej nezištnosti. Je to božská starostlivosť, ktorú nemôže nič zastaviť, ani len hriech, lebo vie ísť ponad hriech, zvíťaziť nad zlom a odpustiť ho. "Vernosť" bez hraníc - to je posledné slovo Božieho zjavenia Mojžišovi. Vernosť Boha nikdy nezlyhá, lebo Pán je ochrancom, ktorý ako hovorí žalm nedrieme, ale neustále nad nami bdie, aby nás viedol k životu: «Nedovolí, aby sa ti noha zachvela - hovorí žalm -, nezdriemne ten, čo ťa stráži. Nedrieme veru, ani nespí ten, čo stráži Izraela. [ ... ] Pán ťa bude chrániť od všetkého zlého; Pán ti bude chrániť život. Pán bude chrániť tvoj odchod i príchod odteraz až naveky».

A tento milosrdný Boh je verný vo svojom milosrdenstve. Pavol hovorí jednu peknú vec: ak mu nie si verný ty, on zostane verný, lebo nemôže zaprieť sám seba. Vernosť v milosrdenstve je vlastná bytiu Boha. A pre toto je Boh úplne a vždy spoľahlivý. Je pevnou a stabilnou prítomnosťou. Toto je istota našej viery. A tak v tomto Jubileu milosrdenstva, zverme sa úplne jemu a zakúsme radosť z toho, že sme milovaní týmto "milostivým a láskavým Bohom zhovievavým veľmi milosrdným a verným"

Prevzaté z farský list farnosti Najsvätejšej Trojice v Udavskom Ročník  IV. - 3/2016 - 17.január 2016