Venujem mojej maminke, všetkým matkám, a ich deťom.

Matku máme len jednu. Šťastný, kto má matku milujúcu, dobrú a spravodlivú.

Ja takú mám. Nehovorím však, že bolo v našich vzťahoch všetko "iba dobré". Nebolo. Ale stávalo sa dobrým, časom, skutkami, modlitbou aj ľudskou snahou a s Božou milosťou. VŽDY pre to my - ja - ty musíme niečo urobiť.

V rodine sa učíme spolu žiť. Tu sa učíme žiť vzájomné vzťahy. Rodičia sa stávajú rodičmi. Deň čo deň. Nie naraz, postupne. A my, ich deti,  zrejeme v samostatné osobnosti.

Matka zvláda veľa všelijakých nárokov, uspokojuje mnohé, ako najlepšie vie. Nikdy to nemá ľahké, mnohé si odrieka, často sa jej vôbec nedostane uznanie ani porozumenie. Matka má u Boha výnimočné postavenie... Dáva život deťom, dáva seba, dáva všetko, čo má. Vzdáva sa seba, bdie v noci, chráni život a opatruje ho ako svoj vlastný, riskuje svoj život pre svoje dieťa,,, Chráni dieťa aj svoju rodinu. Mnoho miluje, Mnoho trpí, Mnohé vydrží. Boh ju veľmi miluje.

Milujme svoju matku! Nikdy tej žene nebudeme môcť vrátiť, čo nám darovala! Napriek nedokonalostiam a ľudským slabostiam, dala všetko - dala nám seba!

Boh nám to hojne odmení!

+

Rodina je spoločenstvo, najkrajšie a najťažšie. V rodine sa učíme žiť, učíme sa milovať jeden druhého, niesť spolu bremená a vytrpieť skúšky lásky a niesť spolu víťazstvá týchto bojov. Nikto by v rodine nemal byť sám. Sme darom jeden druhému.

Aj v najllepšej rodine prídu obdobia, keď prídu ťažkosti. Deti vyrastú, stávajú sa dospievajúcimi. A zrazu prídu nezhody s rodičmi. Nezhody v názoroch, neporozumenia, hádky, úteky (ak nie skutočné, aspoň myslené). Alebo začne vznikať chlad medzi rodičmi. Nesmieme zabúdať, že rodičia viedli nás, pomáhali nám a chránili nás. Teraz je rad na nás. Nie na oplácanie, ale na jednoduchú solidaritu a lásku. Je to vec samozrejmá. Je to o láske a o odpúšťaní. Dieťaťa matke, otcovi a matky a otcovia deťom a sebe navzájom. teraz potrebujú rodičia naše porozumenie, odpustenie a zmierenie.

Dieťa nikdy nepochopí matku, otca, kým ešte nemá vlastnú rodinu - hovorilo sa. Niečo pravdy na tom je. Ani dieťa nie je anjel a veľakrát, ak je úprimné voči sebe a voči Bohu, si zaslúži iné, ako lásku rodičov. To vie každý sám.

Všeličo sa vieme naučiť, sme často majstri v rôznych disciplínach. Nenechajme si ujsť príležitosť stať sa nimi pri ochrane vlastnej  rodiny! Chráňme si vzájomnú lásku, chráňme si poklad vzájomnej úcty a odpúšťania! Vážme si matku aj otca, starajme sa o pokoj Boží v rodine! Buďme veľkodušní k matke, k otcovi, ani oni to s nami nemajú ľahké. Veď komu by sme najskôr odpustili, ak nie im?

+

Aj v mojej rodine rachotilo. Po hádkach vyšlo slnko zmierenia, Ďakovala som za to Bohu. Niekedy ani nevieme, čo by bolo možné urobiť a ako. Ako rodičov primäť k pochopeniu našej situácie, keď ich názor všetko prevyšuje? Alebo naopak, ako zmieriť oboch rodičov, keď sa vytratilo porozumenie a niet si čo povedať?

Nuž máme od Boha rozum a fantáziu!

Máme rôzne dary a máme Boha! Ja s mojou sestrou sme vždy niečo "vynašli", aby sa naši zblížili, keď prišlo čudné obdobie nelásky a chladu. A ani moja maminka nezaháľala, radila sa s dôvery hodnými osobami a bojovala o lásku otca. A vyhrala ten boj! Aká radosť zavládla v našej rodine! Je mi vzorom a príkladom podnes! Odvaha a entuziasmus v najťažších chvíľach života boli pre ňu výzvou a podnetom, aby chránila to, čo jej Boh zveril do rúk: svoju rodinu!

Neskôr som ja stratila priazeň mojich rodičov. Rozhodla som sa zmeniť bývanie, oznámila som odchod z domu. nesúhlasili, nerozumeli. Cítili sa sklamaní, odmietnutí...V našich vzťahoch zavládol chlad, odmietanie, vzdor, hnev. Rozišli sme sa v dobrom, nebolo však dobre. Chýbali vrúcne slová, výmena pohľadu, požehnanie na cestu. Vysvetlenie nepomáhalo. Nikdy som neprestala klopať na dvere ich sŕdc... Chodila som domov, ako milovaná dcéra k svojim rodičom, hoci so mnou takmer nehovorili. Bolo to  pre mňa ťažké obdobie, skúška lásky a odpúšťania... Neprestala som chodiť k rodičom ani po mnohých bolestných slovách a odmietaní. Odchádzala som vtedy často od nich s očami plnými sĺz. Prešlo hodne času bolesti a čakania na zmenu. A zmena prišla. Po dlhom čase sme zrazu opäť začali spolu hovoriť, ako pred tým, kým sa všetko pokazilo... Chvála Bohu! Prišlo obdobie novej lásky a dobrých vzťahov, ktoré aj dobrými zostali. Boh bohato odmenil moju vytrvalosť a ochotu k zmiereniu sa, aj k odpúšťaniu, aj keď som si ja nebola vedomá chyby...

+

Taký je život a takí sme my, ľudia. Slabí, zraniteľní a veľmi tvrdohlaví. Nechcime však vyberať si zo života iba dni slnečné, lebo tie búrky a víchrice prinášajú spevnenie charakterru, vzťahov rodiny a naučia nás mnohé, čo budeme neskôr potrebovať pre život azda v našej vlastnej rodine. Skúsenosti z rodiny slnečné i temné sa nám zídu všade.

Vážme si rodičov! Učme sa prijímať svojich rodičov s láskou a s úctou, aj s ich "chybami". Každý človek  ich má, rodičia a deti ich majú tiež. Nezabudnime na všetko dobré a hodnotné, čo pre nás urobila a robia. nebuďme ľahostajní k tomu, ako sa darí im! Hľadajme si vzory lásky a vernosti, neodsudzujme nikoho. Učme sa z tých situácií a zverme všetko Bohu. Nevzdajme ten najťažší boj o lásku vo vlastnej rodine! Ďakujem často Bohu za dobrá, ktoré nám dáva v rodine! Niekedy ich na prvý pohľad vôbec nevidíme...sú tu!

Nezabúdajme prosiť o riešenie Ducha svätého! On je Duch rady, rozumu, múdrosti! Duch svätý je duch sily. On je Duch lásky a porozumenia. Darca darov... Duch lásky a vzťahov... On je živá osoba, síce nie viditeľná, ale stále a všade prítomná. On vie všetko o  tebe, vie, či stojíš, alebo padáš, či sa raduješ, alebo po čom túžiš. On dá, čo prosíš. Ver tomu!

+

Príď Duch svätý! Príď a pomôž nám, nech v našich vzťahoch zavládne láska a porozumenie! Amen!

Želám vám Božie požehnanie a poriadnu dávku odvahy a lásky! Stojí to za to! Nech Boh žehná vás a vaše rodiny! Amen!