« Späť

Neustále rozprávajme o zázrakoch živého Boha II.

Ťažký úraz

Sú tomu už tri roky, keď mi sestra volala, že nášmu bratovi sa stalo nešťastie, práve ho vrtuľník rýchlej zdravotnej pomoci vezie do nemocnice.

Zrazu sa nám zastavil život.

Vedela som, že išiel v ten deň do hory, chystať drevo na zimu i so sestriným mužom, teda švagrom. Nešťastnou náhodou mu spadol zrezávaný strom na chrbticu a hlavu. Nik z nás nemohol vedieť, ako je na tom práve, vraj, keď prišiel ku nemu lekár, ešte bol pri vedomí a aj s ním komunikoval. To nám dodávalo troška nádej, že to s ním nebude až také zlé... Švagriná, jeho manželka, išla za ním do nemocnice, i spolu so švagrom, ktorý bol pri tom úraze, a my, všetci ostatní, sme si kľakli pred kríž nášho Pána ...


Modlili sme sa za neho, ale aj za seba, aby sme dokázali prijať vôľu Božiu...


Po nejakom dlhšom čase sa nám ozvali naši najbližší z nemocnice, aby sme znásobili svoje modlitby, lebo bračeka práve berú do operačnej sály, kde mu budú tú jeho hlavičku operovať. Má vraj masívne krvácanie do mozgu. Ostali sme na tých kolenách a so zopätými rukami sme útočili na nebo. Kto prežil takúto tragédiu v živote, vie, ako mu krv pulzuje v spánkoch a hlava nedá myslieť na nič iné, iba na to, že práve možno stráca veľmi blízkeho, milujúceho a milovaného človeka...Ale popri tej všetkej bolesti sme nezúfali, lebo každý veriaci človek vie, že Pán je Darca života a že keď dáva, tak i berie, že je to kolobeh života, ktorým raz všetci musíme prejsť, a ak prišiel čas pre nášho najbližšieho, musíme sa s tým s Božou pomocou vyrovnať. Aj keď s bolesťou v srdci, len aby nemal zatratenú dušu. Naše prosby v celých budúcich dňoch sme zameriavali na spásu jeho duše, lebo lekári nás pripravovali na najhoršie...


Nasledujúce ráno som telefonicky prosila nášho drahého pána kanonika za odslúženie sv. omše za môjho brata, a nevedela som ani, že ho vyrušujem na liečebnom pobyte v ozdravnom zariadení, ale on mi odslúženie sv. omše sľúbil ešte v ten deň, v tom prostredí, kde sa sám liečil.


Informácie z nemocnice prichádzali zlé, mohla ku nemu prísť iba jeho manželka, pretože jeho zdravotný stav bol príliš vážny...

"Nevieme, ako dopadla operácia, operovali sme ho niekoľko dlhých hodín, to ukážu najbližšie hodiny..." Počas toho zákroku mu lekári odobrali z hlavy lebečnú kosť, (ktorú zatiaľ dali do kostnej banky), aby mal mozog miesto, lebo tak veľmi zapúchal.


A my sme stále klopali na nebeskú bránu...Modlitbami, obetovaním svätých omší a svätého prijímania, najmä za záchranu jeho duše...


Keď som svojho brata prišla pozrieť konečne do nemocnice aj ja, lebo, vraj, po jednom nás tam konečne vpustia, nespoznala som ho.
Na posteli ležalo bezvládne telo môjho jediného bračeka a hlavičku mal takú veľkú, neprimeranú proti svojmu telu, že sa mi zdala dvojnásobná. Nikdy nezabudnem na jeho pootvorené očko. Bolo také sklené a vytekala mu z neho slza. Samozrejme, že bol v umelom spánku, ale to sklené očko bolo predzvesťou istej smrti. Také isté oči mal aj môj drahý ujko, ktorý sa už nikdy neprebral...


Medzitým pán kanonik zasa slúžil za neho sväté omše a pomáhal nám v modlitbách...

Prichádzali sme aj k bratovmu lôžku, hoci nevnímal. Prihovárali sme sa mu, oboznamovali sme ho, čo nového doma, ako ho deti milujú, a každý deň sa na neho pýtajú, ale keďže sú ešte malé, nedovolia im lekári, aby prišli za ním. A nezabudli sme mu povedať, že ak ho Pán volá, nech ide, nech sa o ne nebojí, a že mu sľubujeme, že sa o nich, aj jeho manželku postaráme. A modlili sme sa...a prosili a ďakovali za všetky milosti...


Až na desiaty deň nám lekári odkázali, že ho idú pomaly privádzať ku vedomiu, ak chceme, môžme ho prísť pozrieť, ale nech si z toho nič nesľubujeme. Vraj sa môže stať, že nás určite nebude poznať. "Viete, hlava je pán a my nevieme, ako veľmi bol mozog poškodený. Ak sa aj preberie, a ostane žiť, čaká ho veľmi dlhá rekonvalescencia. Nebude vedieť jesť, hovoriť, budete ho od začiatku učiť chodiť, ako malé dieťa, môže mať epilepsiu, záchvaty, a čo je najhoršie, nebude vás možno ani poznať..."
Prišli sme ku jeho posteli a prihovárali sme sa mu, ako obyčajne. Dobrým znamením bolo, že začal hýbať nohami. To sme už tušili, že nebude ochrnutý. Až neskôr sme sa dozvedeli, že ochrnutie mohlo byť reálne, lebo chrbticu mal dolámanú na niekoľkých miestach, pohmoždené vnútorné orgány a mnoho a mnoho ďalších zranení, ktoré ale teraz lekári vôbec neriešili, lebo prvoradá bola hlava a stále nad mojím bratom visel otáznik: "Prežije to?"


Ale my sme práve v nemocnici a čakáme, či sa preberie...V tom braček otvorí obidve oči, pozrie sa na nás a povie: "Ahoj, švagrík (to je môj muž), prosím ťa, vyzuj mi tie topánky, mám ich naopak obuté a veľmi ma tlačia."
Poznal nás! Bože dobrý, poznal nás! Tie topánky naopak, neboli topánky, ale nohy uviazané o posteľ, s ktorými sa mu nedalo hýbať...

Radosť nevýslovná zavládla v našich srdciach, pretože sme boli prítomní zázraku všemohúceho Boha. Náš brat bol na prahu smrti a ožil. Kto by sa neradoval? Kto by nejasal? To bol začiatok dlhého liečebného procesu môjho brata, na ktorom sa oslávil sám Boh.


Keď som sa stretla s naším drahým pánom kanonikom, jeho otázka vždy bola:" Ako sa má brat?" "Už sa prebral, pán kanonik, ďakujeme za vaše modlitby a odslúžené sväté omše."
"Verte tomu, že sa stal zázrak. Jeho stav bol veľmi vážny, až kritický, viem to, povedal mi to primár, keď som ho prišiel požehnať a dať mu Pomazanie nemocných."
"Veríme", odpovedala som mu. Náš milovaný a milujúci pastier nás medzitým opustil a už je u Pána, odkiaľ nám vyprosuje milosti pre spásu duší svojich ovečiek. Táto spomienka patrí aj na neho, zomrel presne po roku od našej tragédie, čo by sme predtým nikdy neboli povedali...Vedeli sme, že je chorý, ale že jeho choroba bude mať taký rýchly spád, sme nevedeli. Trpel až do konca, ako trpiaci Kristus...


Čo sa týka môjho brata, nemôžem povedať, že by tento úraz nebol úplne bez následkov, ale prognózy lekárov sa takmer v ničom nesplnili. Je z neho pracujúci otec rodiny, ktorý dokonca aj riadi auto...
O svojom úraze nevie nič, lebo si nič nepamätá, ale podľa dlhého chorobopisu v jeho zdravotnej kartotéke, mu je jasné, že unikol z pazúrov smrti. O návrate do tohto života povedal jednu veľkú pravdu:

"Pán ma zachránil, lebo to sľúbil, keďže som si urobil Deväť prvých piatkov, ale v čase môjho úrazu som nebol v posväcujúcej milosti."

 

Pripomeňme si teda prisľúbenia Božského Srdca:


Sľubujem v prehojnom milosrdenstve svojho Srdca, že tým, čo si vykonajú pobožnosť deväť po sebe nasledujúcich prvých piatkov, dám milosť kajúcnosti, že nezomrú bez mojej milosti, ani bez prijatia svätých sviatostí a moje Srdce im bude bezpečným útočišťom v hodinu smrti...

Milosti Pánovej plná je zem!

Milosrdenstvo Pánovo sa nám pripomína vždy, keď vidíme dlhú jazvu takmer cez pol hlavy môjho brata, lebo inak by sme si mohli myslieť, že to bol iba zlý sen...

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Odoslané 26.7.2012 8:29.
Zázraky v našich životoch sa dejú a v takých čistých dušičkách sa aj živia a správne podávajú.
Odoslané 26.7.2012 9:11.
Vďaka za podelenie sa s takýmto krásnym svedectvom.okazuje, že Boh je naozaj veľmi veľký emoticon
Odoslané 26.7.2012 15:01.
Ďakujem Vám...Áno, prežili sme veľký zázrak, a preto nemôžme mlčať, a tváriť sa, že sa nič nestalo. Ak by sme nevydávali svedectvo, zázrak, aký s nami urobil Pán Boh, boli by sme nevďační a neboli vôbec hodní toľkej milosrdnej Lásky...
Odoslané 27.7.2012 17:12.
Evička, to si ma vyburcovala k činu. Dúfam, že naberiem energiu a pamäť mi zaberie...
Odoslané 27.7.2012 18:16 ako reakcia na Eva Vráblová.
Úžasné svedectvo, Evička, nemám slov... Chválim Pána, nech žehná vašej rodinke!
Odoslané 7.8.2012 20:55.
Verím tomu, že šírenie svedectiev posilňuje vieru iných. Preto si kresťania v dávnych časoch hovorili vzájomne o tom, čo Boh pre nich konal, ako ich chránil a zachránil, nebavili sa daromnosťami. Spoločne sa radovali, spoločne niesli bremená... a spolu sa modlili. Tam má Duch sv. voľné pole. Nech nás žehná Pán, aby sme konali podobne!
Odoslané 7.8.2012 21:24.

Celý profil
Ž95,1 Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu.

Eva patrí aj do:

Priatelia

Štefan Hrbček
Miroslav Priecel
Anna Lojeková
Martin Lojek
Martin Majda
Ján Pankovčin
Anna Vaclavova
Majka Sluková
mája 4
Eva Vráblová napísal nový príspevok, blog Deti - ako plod manželskej lásky.
11:53
apríla 16
Eva Vráblováaktualizovaný blog, Súcitíme.
12:27
Eva Vráblováaktualizovaný blog, Súcitíme.
12:19
Eva Vráblová napísal nový príspevok, blog Súcitíme.
12:13
apríla 12
Eva Vráblováaktualizovaný blog, Priatelia sú hviezdy na nebi.
17:43
Eva Vráblová napísal nový príspevok, blog Priatelia sú hviezdy na nebi.
17:39
apríla 10
Eva Vráblová napísal nový príspevok, blog Milujem, milujem svoj život.
17:22
apríla 8
Eva Vráblová napísal nový príspevok, blog Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších....
16:42
apríla 6
Eva Vráblová napísal nový príspevok, blog Boh, ktorý obnovuje všetko mŕtve, zničené, stratené.
12:34
marca 1
Eva Vráblováaktualizovaný blog, Fašiangy, ako kult zábavy?.
18:46
Odoberať aktivity Eva Vráblová. (Otvorí sa v novom okne)