Článok

História farnosti NOVOŤ

 

PRVOUSADLÍCI

Nemožno jednoznačne povedať akého vierovyznania boli zakladatelia obce Michal Jurčák a jeho spoločníci. Keďže Vasiľov, odkiaľ pochádzali bol v tom čase evanjelickou obcou, možno predpokladať, že aj zakladatelia našej obce sa, aspoň formálne hlásili ku evanjelickej viere. No pohraničné osady boli pod silným vplyvom katolíckych misionárov z Poľska, ktorí aj počas reformácie udržiavali v ľuďoch katolícke povedomie.

Od roku 1703 Novoť už aj „úradne" bola katolíckou obcou, lebo vtedy Lokca, ku ktorej Novoť cirkevnoprávne patrila, s konečnou platnosťou pri deľbe kostolov, ktorú prevádzala úradná komisia v Sečanoch, zložená z katolíkov a protestantov, bola pririeknutá katolíkom so všetkými dovtedajšími filiálkami okrem Hruštína.

 

FARNOSŤ

Novoť od svojho založenia až do roku 1758 cirkevnoprávne patrila ku farnosti Lokca. Mali to priďaleko 17-20 km do farského kostola v Lokci, hoci len na výročité sviatky, o nedeliach a sviatkoch cez rok ani nehovoriac, alebo s deťmi ku krstu, ku sobášom, s vozom po kňaza ku nemocným, ku pohrebom. Nie div, že radi prijímali návštevy kňazov – misionárov z Poľska a ich služby.

V r. 1758 v Zákamennom bola zriadená farnosť a Novoť tam bola pričlenená ako filiálka. V tom čase v Novoti nebolo kostola, ani kaplnky. Veriaci ku spoločným pobožnostiam bez kňaza sa schádzali v dome Pavla Vlčáka, prispôsobeného na tento cieľ. Dom sa nachádzal na rozhraní rale Zimnicovej a Podkopca, vľavo od cesty smerom hore dedinou. Zvonicu s malou cengálkou mali naproti na vrchu „Modlova grapa", na pasienku osadníka Lengvara.

Roku 1787 podľa dekrétu cisára Jozefa II. Novoť bola cirkevne odlúčená od Zákamenného Klina a stala sa samostatnou farnosťou. Odluku úradne previedol Ján Kirchner, spišský kanonik vo funkcii oravského archidiakona.

 

Tento text bol prevzatý z HISTORIA DOMUS novotskej farnosti, ktorý zaznamenal vdp. Štefan Šmiheľ, novotský farár v r. 1943 - 1958.


Z devätnásteho a prvej polovice dvadsiatého storočia nemáme písomné záznamy o živote farnosti. Farári poväčšine neviedli iné písomné záznamy okrem matrík, tie však štát v r. 1949 znárodnil. Záznamy o živote farnosti HISTORIA DOMUS začal viesť až vdp. Štefan Šmiheľ, história bola totižto jedným z jeho koníčkov. Vďaka nemu sa nám zachovalo niekoľko záznamov z obdobia 1943-1958. Ako príklad uvádzame záznám o udalostiach po tzv. „Víťaznom februári 1948". text je taktiež prevzatý z HISTORIA DOMUS


Cirkev a štátna správa

Keď 25.februára 1948 Komunistická strana uskutočniac politický prevrat prevzala všetku štátnu moc v Československej republike, bolo zrejmé, že Cirkev nebude môcť slobodne účinkovať, ale že sa dostane do područia štátnej správy. V máji a júni 1948 sa konali medzi predstaviteľmi Cirkvi a štátu rozhovory o vzájomnom spolunažívaní. Vyjednávania stroskotali. Biskupský zbor vydal niekoľko „Pastierskych listov", v ktorých oboznamoval veriacich s náboženskou situáciou u nás a dával pokyny, ako sa má veriaci ľud zachovať. Po vydaní týchto „Pastierskych listov" pomer štátu ku Cirkvi sa ešte viac zhoršil. Viacerí kňazi boli zatknutí a niektorí biskupi internovaní vo svojich domoch. Štátna moc potom vytvorila organizáciu pod názvom „Katolícka akcia". Vstúpili do nej oklamaní alebo zastrašení niektorí kňazi a laici pochybného charakteru. Táto organizácia miesto biskupov mala „vyjednávať" so štátnou správou o usporiadaní náboženského života u nás. Táto falošná „Katolícka akcia" bola zvláštnym dekrétom Svätej stolice v Ríme odsúdená ako schizmatické hnutie v Československej republike a jej členovia boli exkomunikovaní – vylúčení z Cirkvi. Dekrét bol aj našim veriacim v Novoti prečítaný a vyvesený na vnútorných kostolných dverách. Medzi veriacimi katolíkmi bolo veľké rozhorčenie. Na niektorých miestach došlo k miestnym vzburám, najmä tam, kde kňaza zatkli, alebo chceli zatknúť.

V našej farnosti sa stalo toto: Dňa 19.júna 1949, v nedeľu o 7. hodine ráno prišiel na faru žandár a žiadal, aby som mu odovzdal „Pastiersky list", ktorý som dostal z Biskupského úradu a mal byť o 10. hodine pri bohoslužbách veriacim prečítaný. Odoprel som, že pre neho nemám žiaden list. Keď neodchádzal, prosil, vyhrážal sa, aby som sa ho zbavil, dal som mu kópiu listu s poznámkou, že list veriacim prečítam. Odišiel. No pred 10. hod. znova prišiel, vystríhal ma, aby som list nečítal, že je to trestný čin, že to bude mať pre mňa zlé následky. List som veriacim prečítal. V júli prišli z Biskupského úradu ďalšie dva „Pastierske listy", v ktorých biskupi informovali veriacich o protináboženskom boji u nás a povzbudzovali ku vernosti Bohu a Cirkvi. – Za čítanie týchto listov Okresný národný výbor v Námestove vymeral mi pokutu 3.000 Kčs.

Dňa 17.júla 1949, v nedeľu pred 14. hod. prišli tu do fary z okresu: Ďurina - predseda Okresného národného výboru, Majtán – tajomník a Papák – bezpečnostný referent. Povedali, že prišli na rozhovor. Okrem iného sa pýtali, či som čítal Pastierske listy, aký mám postoj ku „Katolíckej akcii". Nakoniec vyrukovali s požiadavkou, aby som podpísal osvedčenie o vernosti Československej republike. Súhlasil som s dodatkom, že sa môj podpis nezneužije na tzv. Kat. akciu. Kým predseda túto klauzulu na mojom písacom stroji dopisoval, zavolal som z cesty štyroch našich občanov, aby boli svedkami tohto osvedčenia -Serafína Bernaťáka, Jozefa Jakubjaka, Jána Serdela, Vendelína Ďurčáka a osvedčenie som podpísal.

Medzitým sa veriaci schádzali na litánie. Keď videli cudzie auto pred farou, nazdávali sa, že ma prišli zajať. Takéto prípady sa stali na mnohých miestach Slovenska. Preto nešli všetci so mnou do kostola na litánie, ale mnohí zostali pri fare. Keď spomínaní páni odchádzali, ľudia šli kameňmi na nich, odtrhávali laty z plota a hnali ich dolu briežkom. Našťastie prišiel Štefan Depeš, veliteľ pohraničnej stráže, požívajúci vážnosť medzi ľuďmi, on zadržal rozzúrených ľudí. Bezpečnostné orgány prípad potajomky vyšetrovali, ale nezistili vinníkov. Ja som bol potrestaný pokutou 10.000 Kčs. Od horších následkov ma oslobodila amnestia prezidenta na Nový rok 1950.

Cez mnohé dni po tejto udalosti veriaci vo dne – v noci strážili faru obávajúc sa únosu kňaza. Cesta ku fare na odbočke od hlavnej cesty bola stále reťazami zahradená, aby sa nikto nemohol autom priblížiť ku fare.

 

TEXT prevzatý zo stránky http://www.novot.sk/farnost/