Poprosím Otca a dá vám iného Tešiteľa /21. 5. 2017/

Každý z nás býva postavený do situácie, kedy sa musí s niekým rozlúčiť. Mnohé lúčenia prebiehajú celkom ľahko a radostne, zväčša sa tak deje vtedy, keď ich človek nevníma ako veľkú stratu. Niektoré lúčenia sú tými najťažšími chvíľami života, ktoré sa nezaobídu bez sĺz a silných emócii. Čím pevnejšie puto ľudí viaže a čím dlhšie odlúčenie sa očakáva, tým je lúčenie bolestnejšie. Ak si človek uvedomí, že nastal čas rozlúčiť sa s blízkou osobou natrvalo, často ho naplní hlboký smútok a ostane bezradný. Vtedy každému veľmi dobre padnú slová povzbudenia či útechy, ktoré mu pomôžu prekonať ťaživé chvíle. Čisto formálne slová, vyslovené bez vnútorného obsahu, neprinášajú očakávanú úľavu. Často sa javia ako pohľad mimo realitu, zdajú sa len ilúziou z iného sveta. Apoštoli, ktorých dnes sledujeme vo Večeradle, trávia s Ježišom posledné spoločné chvíle. Počúvajú slová o jeho odchode a v ich srdciach sa vynárajú obavy z blížiacej sa straty. Ježiš je pre nich viac ako známy človek alebo nadaný učiteľ. Znamená pre nich oveľa viac než priateľ. Ježiš je zmyslom ich života. Hrozné bolo čo i len pomyslieť na situáciu, že by ho neodvolateľne stratili. Vtedy od Ježiša môžu počuť povzbudzujúce slová na adresu ich budúcnosti. Ježiš im dáva prísľub, že ich nikdy neopustí: Ak ma milujete a budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky. Ubezpečuje apoštolov, že vzťah, ktorý si s ním vytvorili za pozemského života, nikdy neskončí. Po jeho smrti bude s nimi, ale iným spôsobom, skrze Ducha Svätého. Ježiš ho nazýva Radcom, Obhajcom, Tešiteľom, on bude s nimi kamkoľvek pôjdu. Aj keď apoštoli nemali dôvod na pochybnosti, boli v tej chvíli pre nich Ježišove slová dostatočne zjavnou realitou ? Spomínam si na rozhovor s jednou dievčinou, ktorá niekoľko rokov chodila po slovenských mestách a pod rôznymi zámienkami pýtala od ľudí peniaze na drogy. Po krátkej chvíli som jej položil otázku, či by si vedela predstaviť aj iný spôsob života. Odpovedala mi, že vôbec nemá dôvod o tom rozmýšľať, pretože žije v šťastnom svete. Spýtal som sa jej, či existujú v tomto svete aj nejaké reálne postavy. Po tejto otázke rozhovor rýchlo uzavrela odpoveďou, že tomu nemôžem rozumieť, lebo neberiem drogy. Kde pre ňu začína realita, to som sa už nedozvedel. Aj u apoštolov môžeme objaviť klamnú ilúziu, ktorú si tri roky budovali a pestovali. Bola to ilúzia Mesiáša, ktorý nemal nikdy trpieť, o to menej zomrieť ponižujúcou smrťou. Keď Kristus zomrel, ich svet nereálnych predstáv sa rozpadol. Ich prvou reakciou bola snaha oddeliť sa totálne od okolitého sveta, pred ktorým sa s hrôzou schovali. Ale za zamknutými dverami nie je ten najlepší spôsob, ako prežívať život, hlavne pre pomerne mladých ľudí, akými apoštoli vtedy ešte nepochybne boli. Našťastie apoštoli nezostali sklamaní a zlomení zo skutočnosti, že ich svet, ktorý si vysnívali, sa im rozplynul. Ježiš sa im viackrát zjavil a pripravoval ich na prísľub daný vo Večeradle. Spoznali pritom novú pravdu, ktorá spôsobila zaujímavú vec: ich rozpadnutý sen sa im vrátil. Bol to však sen iný, obnovený o nové poznanie. Tá nová pravda spočívala v skutočnosti, že práve cez utrpenie a ponižujúcu smrť Ježiš dosiahol svoju slávu. Pri stretnutí im ukázal svoje rany. Nechal im čas na to, aby sa na ne dobre zadívali. Udalosti okolo Ježiša však úplne pochopili až vtedy, keď sa naplnil prísľub o Tešiteľovi, ktorý s nimi zotrvá naveky. Vtedy si uvedomili, že zväzok, ktorý bol medzi nimi a Kristom, sa nerozpadol jeho utrpením a smrťou, ale naopak, zosilnel. Nenosíme aj my v srdciach rôzne klamlivé ilúzie? Možno pozeráme na život podľa evanjelia ako na niečo, čo prináleží minulým či budúcim časom a vekom. Zmŕtvychvstanie Kristovo však sa týka našej prítomnej reality – nášho sveta, v ktorom žijeme, našich vzťahov, ktoré si budujeme aj našich sĺz, ktoré niekedy roníme. Poprosme o Ducha Svätého, prisľúbeného Tešiteľa, aby nás sám uviedol do reality Božieho života. Zdroj:www.trojica.sk/kazne