Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci /16. 6. 2017/

Ja som moje telo, ale nie som len moje telo. Keď poviem “ja” alebo “ty” myslím samozrejme na telo, ale myslím na telo ako na telo, ktoré niekomu patrí. Človek sa nedá stotožniť len s telom. V človeku je niečo, čo prevyšuje danosti tela. A to niečo spôsobuje, že telo dostáva schopnosť reprezentovať človeka a byť znakom jeho života. Duša je tým, čo dáva ľudskej osobe jej jedinečnosť. Duša je Božím dychom, ktorý je vložený do človeka a poskytuje mu danosti osoby. Duša reprezentuje vnútorný rozmer ľudskej osoby. Veci nemajú svoj vnútorný život, nevlastnia žiadne osobné tajomstvo. Možno ich ovládať, rozobrať pohľadom a rukami. Ale celok ľudskej osoby, ako celok vteleného ducha, má svoje osobné vnútorné tajomstvo, tajomstvo mojej osoby, ktoré nie je prístupné iným ľuďom a ktoré býva iným odhalené len v tej miere, v akej sa slobodne otvorím a odhalím niečo zo svojho vnútra. Otvoriť sa pred iným je úkonom, ktorým sa inému darujem v láske, je to úkon dôverného spoločenstva. Tak sa uskutočňuje stretnutie medzi dvomi ľudskými osobami: na základe vzájomného otvorenia sa a prijatia vo vzájomnej dôvere a láske. Tento vzťah medzi osobami sa sprostredkuje aj cez telo. Človek sa prostredníctvom svojho tela otvára pre iného. Ľudské telo na jednej strane odhaľuje a zároveň aj ukrýva tajomstvo ľudskej osoby. A preto je ľudská osoba skutočnosť, ktorá presahuje pozemský poriadok. Iným človekom nemôžem narábať ako s vecou, použiť ho bez ohľadu na skutočnosť, že má duchovný rozmer. Jestvovanie každej ľudskej osoby je posvätné, ľudská osoba je posvätná skutočnosť, ktorú nachádzame tu na svete v poriadku stvorenia, je to jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého (porov. GS 24). A jedine Boh pozná vnútornú svätyňu srdca a svedomia každého človeka. Zlo sa nezačína skutkami, ale začína v srdci. V srdci sa uchytávajú myšlienky a túžby, ktoré pobádajú na zlo. V srdci sa uskutočňuje voľba, či chcem rešpektovať Boha, alebo či sa postavím proti Bohu. Z toho vyplýva, že morálnosť našich skutkov, život alebo smrť, to, čo človeka zachraňuje a čo ho ničí, rodí sa a uskutočňuje sa vo svedomí, vo vnútri človeka. Boží zákon je vnútorným zákonom. Svätý Ján Zlatoústy uvažuje nad slovami Pána Ježiša „kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (porov. Mt 5,28), takto: Pán Ježiš „nehovorí jednoducho: kto objaví v sebe zlú túžbu; také niečo sa môže prihodiť aj pustovníkovi, ktorý žije vo vrchoch alebo na vzdialenom mieste v púšti; ale hovori: kto hľadí žiadostivo a to je to isté, ako keby povedal: kto v sebe podnecuje zlú túžbu a aj bez toho, aby ho niekto k tomu podnecoval, dobrovoľní živí v sebe tohto hrozivého dravca, ktorý potom zaútočí na jeho pokojnú dušu. A to už nie je dôsledok našej ľudskej priordzenosti, ale je to výsledok našej neviazanosti a nedbanlivosti. [...] Kto už raz zapálil vo svojom vnútri túto vášeň, aj keď by tá žena, na ktorú žiadostivo pozeral bude ďaleko, necháva vo svojom vnútrí pôsobiť škodlivé obrazy, ktorého zvádzajú, aby sa previnil. Vidíte, kvôli tomu Kristus odsudzuje tento druh cudzoložstva, ktoré sa uskutočňuje v skrytosti nášho srdca.“ (Sv. Ján Zlatoústy, Commento al Vangelo di Matteo 17,2). Každý pokrstený „si obliekol Krista“ (porov. Gal 3,27), a preto je povolaný k čistote. Všetci kresťania sú povolaní k čistému životu podľa ich životného stavu, jedni sú povolaní k čistote ako slobodní alebo zasvätení, iní sú povolaní k manželskej čistote. Už svätý Ambróz konštatoval: Sú tri druhy čistého života: jedným je manželská čistota, iným je vdovská čistota a tretím druhom je panenský spôsob života. Nie je to tak, že by sme chválili len jeden druh čistoty a ostatné dva vylúčili. Bohatstvo života Cirkvi spočíva v tom, že jestvujú tri druhy čistoty. (porov. Svätý Ambróz, De viduis, PL 153, 255A.) Čistota slobodných ako aj čistota manželov vedie k radostnému životu v Pánovi. Dôverný vzťah s Pánom predpokladá určitý životný štýl: Dávajte si veľký pozor, ako žijete: nie ako nemúdri, ale ako múdri. (porov. Ef 5,15) „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami.“ (Gal 5,25) Telo nie je ich vlastníctvom, patrí Bohu, ktorý ho stvoril, ale stvoril ho „nie na smilstvo, lež pre Pána“ (porov. 1Kor 6,13), je určené na vzkriesenie a na oslávenie, preto neslobodno telo ponižovať nečistotou, tvorí časť Kristovho tela a odovzdať ho nečistote by bolo svätokrádežou, lebo je chrámom Ducha Svätého (porov. 1Kor 6,15) a určené k tomu, aby sme v našom tele oslavovali a chválili Pána: Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele. (porov. 1Kor 6,19-20). Čistý život sa však dotýka základných ľudských náklonností, a preto je potrebné si uvedomiť, že nie je možný čistý život bez viery v Pánove slová, bez dôvery v Božiu pomoc, bez skromného a pravdivého hodnotenia vlastných síl a bez umŕtvovania a veľkej opatrnosti pri používaní našich zmyslov. Táto opatrnosť pri používaní našich zmyslov znamená, že pozorne hodnotíme to, čo pozeráme a čo počúvame, že starostlivo hodnotíme vo svojom svedomí aj našu predstavivosť a naše „snívanie s otvorenými očami“, ktoré môžu vyvolávať v nás neprimeraný smútok a sklamanie. Aj keď zostane hriešna žiadostivosť bez vonkajšieho prejavu, aj tak poškvrňuje srdce a spôsobuje stav duchovnej nečistoty (porov. Mt 5,11-20). Človek, ktorý sa nechá zviesť nízkymi inštinktmi, dostáva sa do stavu, že sa nemôže páčiť Bohu: „Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.” (Gal 5,17). Čistota vytvára jednotu tela, duše a ducha ľudskej osoby a potrebuje spôsob správania sa, ktorý označujeme ako cudnosť. Cudnosť, zdravá hanblivosť sú ochranou osobnej intimity pre pohľadmi iných, ktorí by sa chceli zmocniť vnútorného tajomstva inej osoby a pristupovať k nej iba ako k telu. Cudnosť „usmerňuje pohľady a gestá v súlade s dôstojnosťou osôb a vzťahu, ktorý ich spája“ (KKC 2521). Cudnosť predstavuje nevyhnutnú obranu pred pohľadmi hriešneho človeka, ktorý podľahol pokušeniu využiť telo iného bez lásky, bez duchovného rozmeru. Vo Svätom písme čítame o prvých ľuďoch, že pred hriechom boli nahí a nehanbili sa, ale keď zhrešili, uvedomili si potrebu, že nemôžu zostať nahí, že sa musia chrániť aj pred duchovnou slabosťou a hriešnosťou toho druhého. Cudnosťou aj odmietame, aby iní zúžili naše jestvovanie iba na telesný rozmer, aby sme neboli vystavení pohľadom, ktoré hľadia na našu intimitu bez lásky a nevidia nič iné len telo ako nástroj a ako predmet. Cudnosť umožňuje, aby sa aj vzájomné vzťahy nezúžili iba na telesné vnímanie inej osoby, ale aby sme si uvedomili, že šaty a telo skrývajú vznešené tajomstvo ľudskej osoby. Každý, kto by ponúkal svoje telo bez akejkoľvek hanblivosti iným, previňuje sa tým, že sa vzdáva svojej dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá má duchovný rozmer a predstavuje sa len ako predmet, ako objekt možnej žiadostivosti. A v tomto spočíva to radikálne a absolútne poníženie ľudskej osoby, ktoré sa deje cez pornografiu. Nesmieme zabudnúť, že sa previňuje ten, kto zneucťuje svoju dostojnosť necudným správaním sa, ale previňuje sa aj ten, kto konzumuje prípadné dobrovoľné necudné správanie sa iného človeka, lebo máme povinnosť zachovať úctu k dôstojnosti inej osoby my sami, aj keby určitá osoba pre životné okolnosti vedomie vlastnej dôstojnosti stratila, alebo ešte nemohla spoznať. Cudnosť chráni intimitu ľudskej osoby a aj intimitu ľudskej lásky. Chce zabrániť vulgárnemu správaniu sa k inému človeku. V prostredí, ktorého kultúrou sa stala nemiernosť a exibicionizmus, nadobúda cudnosť osobitný význam. Cudnosť, čistota a zdržanlivosť oslobodzujú sexualitu od čistej inštinktivity a včleňujú ju do vzťahov lásky. Cudnosť umožňuje, aby aj prejavy manželskej lásky znamenali potvrdenie dôstojnosti človeka v jeho úplnosti tela a duše, aby sa ľudské telo stalo zrkadlom a miestom stretnutia ľudských bytostí ako osôb, a aby telo nebolo len jednoduchým objektom žiadostivosti očí a túžby po moci nad iným. „Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už z ďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať. Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku. Keby som si povedal: 'Azda ma tma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc,' pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo.“ Zdroj:https://www.abuba.sk