Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Z dnešného evanjelia

Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo /15. 7. 2017/

Už je tomu veľa rokov, čo 13. mája 1981 na námestí pred bazilikou sv. Petra v Ríme sa ozvali výstrely z pištole. Strely boli namierené na Sv. Otca! Strieľalo sa na Jána Pavla II., ktorý prechádzal námestím na otvorenom aute cez tlačiace sa zástupy pútnikov, ktorých žehnal. Zlí ľudia chceli zabiť pápeža, nástupcu sv. Petra. Dlhé hodiny v nemocnici Džemelli trval zápas lekárov o život zraneného pápeža. Zachránili ho. Po tomto čine si veľa ľudí myslelo, že Sv. Otec bude ostražitejši, viac si bude dávať pozor, prestane sa stretávať so zástupmi veriacich. Hovorili, že sa uzatvorí vo Vatikáne a odtiaľ bude riadiť Cirkev. Nič takého sa nestalo. Pápež má zosilnenú ochranu, auto s neprestrelným sklom, ale Sv. Otec nezanechal stretávanie sa s veriacimi. Naďalej prichádza medzi veriacich a hovorí im o Ježišovi Kristovi. Je pravdou, že jeho život je neustále vystavený nebezpečenstvu pri všetkých bezpečnostných opatreniach. Čo, nám tým chce Sv. Otec povedať? Hlásanie pravdy o Bohu je vážnejšia vec ako jeho vlastný život a toto nám hovorí i evanjelium: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ (Mt 10,28). Odkiaľ čerpá Sv. Otec túto odvahu? Ľudia, ktorí žijú v pápežovej blízkosti, hovoria, že Sv. Otec veľa času strávi kľačiac pred bohostánkom. Veľmi často sa v modlitbe stretáva s Pánom Ježišom v Eucharistii a s Pannou Máriou v modlitbe ruženca. Zamysleli ste sa niekedy, aké boli prvé slová Pána Ježiša k ľuďom po jeho zmŕtvychvstaní? „Pokoj vám!“ (Lk 24,36) Ježiš to povedal dvakrát, zaiste zdôrazňujúc to, že je to úspech, víťazstvo jeho zmŕtvychvstania, víťazstvo nad strachom a obdarenie ľudských sŕdc pokojom. Prekonal smrť v sebe, ale pre nás umrel a vstal z mŕtvych, ako to vyznávame vo Verím v Boha. Kierkegaard, jeden z hlavných súčasných filozofov, povedal: - Človek len vtedy sa skutočne prestane báť, keď prekoná najväčší strach, a to je strach pred smrťou. - (Bib. Kazno. 5/87, str. 281). Pre nás kresťanov by to nemalo byť veľmi ťažké, pretože Kristus povedal, že ako on vstal z mŕtvych, že aj my vstaneme. Preto slová z evanjelia: „Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ (Mt 10,28) chápme ako posilu. Smrť na zemi je len jedna epizóda v živote, a preto strach z nej nemôže ovplyvniť naše konanie. Všimnime si však viac slová: „Skôr sa bojte toho, ktorý môže dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10,28) - čiže bojme sa Boha, Pána života tu na zemi, ale i večného, spravodlivého Boha, ktorý za dobré odmeňuje a za zlé trestá, ako to vyznávame v jednej z hlavných právd našej viery. Niektorí ľudia v takomto Bohu vidia viac „strašiaka“ na človeka, ktorý ho ujarmuje a praje si jeho smrť, ale opak je pravdou. Boh chce obdarovať človeka voľnosťou. Takým filozofom bol napríklad nemecký filozof Nietzsche, ktorý učením o usmrtení Boha sľuboval slobodu človeka. Toto sa už usilovalo realizovať veľa systémov, ale vďaka Bohu, ľudia sa mali už možnosť presvedčiť, do akého oslobodenia to privádza... Stačí si spomenúť na nacizmus. Človek, oslobodený od Boha, upadá do opravdivej neslobody - otroctva rôznych závislostí, ujarmení a je zbavený všetkých hodnôt k hraniciam možnosti. Strach a ťažkosti týkajúce sa každodenného života tak často ochrňujú voľnosť a nezávislosť človeka. Naučme sa ich zdolávať a premáhať. Svätý Pavol píše: Nie k strachu, ale k slobode nás stvoril Boh. V tomto zápase o slobodu a vnútornú nezávislosť nám je na pomoci sám Boh. Koľkokrát na stránkach evanjelií dodáva nám odvahu! „ Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov“ (Mt 10,30). Ťažkosti. Koľko ich máme na ceste životom! Každý deň nám stoja v ceste, v škole, v zamestnaní, v rodine. Treba si však znova a znova uvedomovať, že Boh nechce, aby sme mali strach. Boh si praje, aby sme boli mužmi odvahy a vytrvali v živote na ceste: cesty, pravdy a života. Do toho nás on určil a sľúbil pomoc: Verte, ja som zvíťazil! Musíme byť silnejší tou mocou, ktorú nám dáva viera. Musíme byť mocní vo viere. Dnes nám je veľmi zapotreby tejto posily, hádam viac než kedykoľvek predtým. Musíme byť silnejší v nádeji, ktorá prináša radosť zo života a nedáva súhlas zarmucovať Ducha Svätého. Musíme byť silnejší mocou milosti, ktorá je mohutnejšia ako smrť. Chcel by som vám teraz predstaviť chlapca, siedmaka Jacka. Je to vysoký, pracovitý chlapec, ale je nesmelý. Pre túto nesmelosť mal mnoho problémov. Raz celú triedu, učiteľov i kňaza udivilo konanie tohoto chlapca. Čo sa stalo? Cez prestávku v šatni, pred hodinou telocviku, z Jackovho vrecka vypadol ruženec. Chlapci, hoci neboli zlí, začali si z Jacka robiť posmech. Nazvali ho „farárom“. Bolo to na úrok Jackovej nesmelosti. Vysmievali sa mu stále viac. No netrvalo to dlho. Všetci razom stíchli, keď im Jacek tichým, ale ráznym hlasom povedal: - A tak, ak by ste chceli vedieť, nosím pri sebe nielen ruženec, ale i retiazku a medailónik. Okrem toho každý deň chodím na májovú pobožnosť a cez zimu nevynechám ani jedny roráty. Okrem toho sa ráno i večer doma modlievam, pred kostolom si dávam dolu čiapku. Čo by ste chceli ešte vedieť? Všetci chlapci zvesili hlavy. Jacek zvíťazil. Táto udalosť vzbudila pozornosť v celej škole. Od toho času si chlapci Jacka vážili, hoci bol málovravný, nesmelý. Ale okrem toho nepovedal spolužiakom, že vždy, keď ide do školy, zastaví sa na chvíľku v kostole. Toto je príbeh, ktorý mi rozprával priateľ - kňaz. Na Jackovi sa spĺňajú slová, ktoré povedal Pán Ježiš v evanjeliu: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32). To, čo hovorí Pán Ježiš v evanjeliu, netreba veľmi vysvetľovať. Nie je a nemôže byť v živote človeka niečo vážnejšie než je Boh! O všetko môžeme prísť, len nie o Boha. Všetkého je možné zrieknuť sa, ale nie Boha. Ak bude Ježiš tvojím najväčším pokladom, tak zaiste budeš dobrým človekom a kresťanom. Učme sa už dnes tej odvahe priznať sa k Ježišovi, a to aj v takých udalostiach a príhodách, akú mal Jacko. Lebo v budúcnosti zaiste prídu také chvíle, že zlí ľudia budú žiadať od teba zaprieť alebo zriecť sa Boha. Bolo by to strašné, keby sa na niekoho z nás vzťahovali slová Pána Ježiša z evanjelia: „Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10,33). Najlepšou školou odvahy je to, že patríme Ježišovi. Je ňou i časté stretávanie sa s Ježišom v Eucharistii, sväté omše, sväté prijímanie, adorácie, modlitba pred bohostánkom... Zbadali ste, že túto školu výstižne rozpoznal tak spomínaný Jacek, ako aj Svätý Otec Ján Pavol II.? Skúsme a od dnešného dňa nech je pre nás Pán Ježiš v Eucharistii nielen hosťom, ale i veľkým priateľom. Zdroj:www.homily-service.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
23 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie