Nechajte oboje rásť až do žatvy /23. 7. 2017/
Prvá osoba, ktorá vystupuje v podobenstve, je hospodár, majiteľ poľa. V konečnom dôsledku predstavuje Pána Boha. Je to on, kto rozsieva dobré semeno, kto garantuje, že semeno, ktoré je rozosievané, je skutočne dobré semeno (v. 24). Toto prídavné meno „dobré” nie je bezvýznamné, lebo nám pripomína až desať razy opakované konštatovanie, ktoré nachádzame v 1. kapitole knihy Genezis: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1,31). Všetko, čo Boh urobil bolo dobré; dokonale pripravené na to, aby sa mohol uskutočňovať Boží plán so svetom. Stvorenie je vo svojom pôvode dobré, ako je dobré aj semeno slova, ktoré ohlasuje Pán Ježiš. Druhou postavou, ktorú v podobenstve spoznávame, je nepriateľ. Ten stelesňuje spôsob rozmýšľania tohto sveta; mentalitu, ktorá odporuje evanjeliu. Prichádza v noci a v čase, keď ostatní spia, rozosieva na poli kúkoľ. Kúkoľ má zrnká veľmi podobné zrnkám obilia, vyrastá zvyčajne do výšky šesťdesiat centimetrov, má tiež klások s černastými zrnkami. Jeho korene sa však splietajú s koreňmi obilia a je nemožné vytrhnúť kúkoľ bez toho, aby sa nevytrhlo aj obilie. A v čase, keď sú mysle ľudí oslabené ospanlivosťou, v momentoch, keď je pozornosť menšia, v časoch keď sa aj ľudia oddajú uvoľnenosti ba aj rozpustilosti – práve vtedy nepriateľ využíva príležitosť, aby prišiel na pole a rozosieval zlo. Stačí nepozornosť a skončí sa pri tom, že sa prispôsobuje prevládajúcemu spôsobu konania, preberajú sa myšlienky tohto sveta. Nie je ľahké v prvom momente si uvedomiť, čo sa stalo; zlo sa totiž často skrýva za masku „anjela svetla” (2Kor 11,14). Následne, keď sa už objavia následky zla, až vtedy si uvedomujeme, že je to semeno smrti, ktoré preniklo do našich myslí a sŕdc. A z toho dôvodu apoštol Pavol odporúča: „...už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili. Noc pokročila, deň sa priblížil.” (Rim 13,11-12). Treťou postavou, ktorá je spomenutá a je nám aj sympatická, lebo predstavuje nás samých, sú sluhovia. Ich reakcia, v ktorej sa mieša zhrozenie a zneistenie pred skutočnosťou, že objavili na poli kúkoľ – je taká, ktorú poznáme zo situácií, kedy aj my prežívame prítomnosť zla vo svete, vo farskom spoločenstve, v nás samých. Rozrušení sluhovia sa obrátili na hospodára a nasleduje dojímavý rozhovor. Vidíme, ako im záleží na poli, aby na ňom narástlo dobré zrno, aby pole prinieslo dobrú úrodu. Nezdá sa, že by to boli obyčajní sluhovia, cudzí; ich záujem ukazuje, že patria do rodiny. A v tomto bode je predstavené hlavné posolstvo podobenstva. Ich horlivosť za dobro ich vedie k tomu, aby navrhli unáhlené riešenie. Naplnila ich netrpezlivosť, nepokoj a chcú sa zbaviť kúkoľa čím skôr, nechcú nič odkladať a sú pripravení zasiahnuť rázne a okamžite. Hospodár však nestráca sebaovládanie, zachová pokoj. To, čo sa stalo, ho až natoľko neprekvapuje, zachováva rovnováhu, nezdieľa ich rozrušenie. V jeho odpovedi (ktorá tvorí viac ako tretinu rozprávania) je predstavené Božie stanovisko. V tomto svete nie je nateraz možné oddeliť dobro a zlo, je potrebné, aby rástli spolu a aby rástli takto až do konca. A prečo nie je možné to urýchliť? Ak je Boh všemohúci, prečo neodstráni hneď každú stopu zla? Lebo nie je všemohúci takým spôsobom, ako si to my predstavujeme. Boh je všemohúci v tom zmysle, že „môže urobiť všetko, čo chce“ a „z jeho ruky nič nevypadne“. Lenže človeka stvoril Boh ako slobodného a Boh chcel začať s ním „príbeh lásky“, z ktorého môže vyjsť aj ako odmietnutý, čiže istým spôsobom „porazený”. Boží plán počíta teda aj s prítomnosťou zla, ktoré treba prijať ako súčasť života na zemi. Keď veríme, že on je skutočne všemohúci, znamená to, že živíme v sebe presvedčenie, že on tento „príbeh lásky” s každým človekom vedie tým najvhodnejším spôsobom a že posledné slovo, to rozhodujúce, víťazné, bude v každom prípade jeho – Božie. Prítomnosť kúkoľa, čiže prítomnosť hriechu, zla, či už v nás samých alebo v životoch iných ľudí, nás silno znepokojuje. Ale je nám to ťažké priznať, ako to vyjadruje Sväté písmo v knihe Kazateľ, že „niet na svete človeka, ktorý by bol taký spravodlivý, že by konal iba dobré a nedopustil by sa hriechu.” (Kaz 7,20). Sme naklonení skĺznuť do predstavy o sebe samých, že sme dokonalí, a túžime, aby iní potvrdili tento dokonalý obraz, ktorý sme si vytvorili o sebe samých. Uvedomujeme si, že hriech a zlo sa nesmie ospravedlňovať. Pán Ježiš nás povzbudzuje, aby sme sa snažili hľadieť na tajomné a bolestné skutočnosti hriechu a zla pokojnými a trpezlivými Božími očami. Zdroj:https://www.abuba.sk