« Späť

Životopisy svätých

Svätý Longinus, stotník /15. 3. 2019/ * 1. storočie † 1. storočie

Svätý Longinus, stotník Podľa svedectva Svätého písma stál pod Kristovým krížom aj stotník, ktorý videl zemetrasenie, zatmenie slnka a ďalšie divy a uveril v neho: „Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: On bol naozaj Boží Syn“ (Mt 27,54). Nový zákon nespomína jeho meno ani ďalšie osudy, no z mimobiblických prameňov vieme, že sa volal Gaius Cassius (Longinus), pochádzal z Kapadócie, teda z východnej časti Malej Ázie, dnešného Turecka, a patril k vojakom podriadeným Pilátovi. A dozvedáme sa o ňom aj niekoľko ďalších vecí. Šedý zákal na očiach nedovolil tomuto vyslúžilému dôstojníkovi bojovať v légiách a tak miesto toho podával do Ríma správy o náboženskej a politickej situácii v Jeruzaleme. Už dva roky sledoval činnosť Ježiša Krista. Dejiny cirkvi si ho pamätajú ako priameho účastníka Kristovho ukrižovania na vrchu Golgota, kde mimoriadne na neho zapôsobila Kristova odvaha na kríži. Podľa veľkňaza Kaifáša mal byť proces s ukrižovaným Kristom ukončený zmrzačením Ježišovho tela, aby bolo ľudu dokázané, že Ježiš nie je Spasiteľ, ale obyčajný kacír a burič. Keďže bol prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži cez sobotu, lebo v tú sobotu bol veľký sviatok. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. (Jn 19,31-35) Na pokyn židovskej veľrady niekoľko členov chrámovej stráže vystúpilo na vrch Golgota, aby vykonalo veľkňazov príkaz. Kým ostatní vojaci rozbíjali lebky a lámali údy zločincom Dismasovi a Gestasovi, jedného z nich, rímskeho centuria Longinusa, natoľko odpudzoval tento otrasný pohľad, že sa rozhodol telo ukrižovaného Krista zachrániť. Popohnal svojho koňa a podišiel na samý vrchol kopca priamo pod kríž s mŕtvym telom Krista. Hrotom svojej kopije bodol do tela na pravej strane medzi štvrtým a piatym rebrom. Takýmto bodnutím sa rímski vojaci tradične na bojovom poli uisťovali, že nepriateľ je mŕtvy, pretože krv netečie z bezduchého tela. Tentoraz však okrem krvi z rany vytryskol aj prúd vody. Niekoľko kvapiek dopadlo aj na Longinusovu tvár, čím sa mu zázračne uzdravil zrak. Táto skutočnosť mala podstatne hlbší význam – z Ježišovho boku sa zrodila Cirkev; krv a voda predstavujú pramene Božieho milosrdenstva: Začiatok a vzrast Cirkvi naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z otvoreného boku ukrižovaného Ježiša.“ (617) „Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo sviatosť celej Cirkvi.“ Ako bola Eva utvorená z boku spiaceho Adama,(478) tak sa Cirkev zrodila z prebodnutého srdca Ježiša Krista zosnulého na kríži. (Katechizmus katolíckej cirkvi) Kopija, ktorou stotník prebodol Kristov bok, poslúžila ako prostriedok vykonávajúci dávne proroctvo a dôkaz Kristovho vzkriesenia. Na existenciu rany poukazuje priamo Jánovo evanjelium v súvislosti s postavou apoštola Tomáša. Keď sa vzkriesený Kristus objavil medzi zhromaždenými učeníkmi Tomáš s nimi nebol. Keď bol opäť s nimi a učeníci mu povedali, že Pán žije, Tomáš nechcel uveriť, dokiaľ sa sám nepresvedčí. Dôkaz dostal o týždeň neskôr, keď sa Ježiš opäť zjavil učeníkom a Tomáša vyzval, aby vložil prsty do jeho rán. Pozemské rany spôsobené kopijou a ukrižovaním sa objavili aj na nadpozemskom tele zmŕtvychvstalého Krista. Vojak Gaius Cassius, ktorý vykonal tento súcitný čin, aby ochránil telo Ježiša Krista, vošiel do dejín pod menom Longinus Kopijník. Toto meno je odvodené od gréckeho označenia kopije (lonche). Pod dojmom udalostí prestúpil na kresťanskú vieru. Údajne sa tak malo stať na príhovor Panny Márie kedy „Boh na neho zhliadol očami svojho milosrdenstva a oplatil mu vinu za prebodnutie požehnaním a darmi milosti.“ Longinus spoznal v ukrižovanom Kristovi svojho Spasiteľa a úprimnou kajúcnosťou verejne vyznal, že ukrižovaný je pravý Boh a Spasiteľ sveta. Longinus patril aj medzi vojakov, čo mali za úlohu strážiť Ježišov hrob a na vlastné oči videli, ako zostúpil anjel, odvalil kameň od hrobu, sadol si naň a ohlasoval Ježišovo zmŕtvychvstanie (Mt 28,2–4). Ale na rozdiel od ostatných vojakov, ktorí prijali úplatok za mlčanie o týchto udalostiach (Mt 28,11–15), on spoločne s ďalšími dvoma vojakmi smelo o všetkom rozprával. Kristovi nepriatelia ho preto znenávideli a hľadali zámienku, aby ho mohli zažalovať a umlčať. Dôvod však nenašli, lebo Longinus bol najstarší z vojakov, človek veľmi čestný a známy aj samotnému cisárovi. Po istom čase sa rozhodol zanechať vojenský stav a venovať sa výlučne ohlasovaniu evanjelia. Z rúk svätých apoštolov prijal krst, opustil Jeruzalem a spoločne so svojimi dvoma priateľmi odcestoval do rodnej Kapadócie, kde mnohých priviedol k viere. Býval za mestom v dome svojho otca a viedol život plný modlitby a pôstu. Keď sa židovskí veľkňazi a starší dozvedeli, kde sa Longinus zdržiava, priniesli Pilátovi bohaté dary. Žiadali ho, aby poslal list cisárovi ohľadom neho, že dezertoval, odmieta podriadiť sa rímskej moci a uvádza do zmätku národ v Kapadócii, lebo mu ohlasuje iného kráľa. Pilát to urobil a cisár Tibérius na základe listu i vďaka zlatu, ktoré mu poslali židovskí starší, vydal rozkaz Longinusa zatknúť a popraviť. Pilát poslal do Kapadócie vojakov, aby ho sťali a ako dôkaz priniesli do Jeruzalema jeho hlavu. Zároveň mali usmrtiť aj jeho dvoch priateľov. Keď Pilátovi vojaci dorazili do mesta a pobrali sa smerom k domu Longinusovho otca, vyšiel im v ústrety sám Longinus a milo ich privítal. Vojaci netušili, že sa rozprávajú priamo s tým, ktorého hľadajú a spýtali sa ho: „Nevieš, kde je Longinus, ktorý bol kedysi stotníkom?“ On im odvetil: „Prosím vás, páni, zájdite ku mne do domu a trocha si oddýchnite po ceste. Ja podám Longinusovi o vás správu, lebo viem, kde býva, a vtedy on sám príde k vám, lebo žije neďaleko odtiaľto.“ Potom ich bohato pohostil. Večer si dal zavolať svojich dvoch kolegov a celú noc sa modlitbou pripravoval na svoju telesnú smrť. Ráno, keď dorazili jeho dvaja priatelia, povedal im: „Radujte sa spolu so mnou… Videli sme, ako Kristus trpel, ako bol ukrižovaný, ako bol pochovaný, ako slávne vstal z mŕtvych. Teraz ho uvidíme, ako sedí po pravici Boha a nasýtime sa pohľadom z tváre do tváre na jeho slávu.“ Oni privítali jeho slová, spoločne s ním predstúpili pred vojakov a Longinus im povedal: „Hľa, tu máte svojho Longinusa i jeho dvoch priateľov! Ja som ten, ktorého hľadáte, som to ja a toto sú moji dvaja priatelia, čo spolu so mnou videli Kristovo zmŕtvychvstanie a uverili v neho. Urobte s nami, čo vám prikázali tí, ktorí vás poslali.“ Vojaci najprv nechceli uveriť, že naozaj pred nimi stojí Longinus a odmietali zabiť ho. On ich však prinútil a povedal: „Nijako inak sa mi nemôžete odvďačiť za moju lásku k vám lepšie, ako ma poslať k môjmu Pánovi, ktorého už dávno túžim vidieť.“ Potom on i jeho dvaja priatelia sklonili hlavy, vojaci ich sťali a Longinusovu hlavu odniesli ako dôkaz do Jeruzalema. Telá týchto troch mužov boli pochované v Kapadócii. Stotníkovu hlavu dal Pilát vyhodiť na smetisko, no neskôr bola za zvláštnych okolností nájdená. … s obrovským smútkom nad tragédiou, ktorú museli vojaci vykonať, priniesol kat k Pilátovi hlavu stotníka Longina. Ten ju ihneď poslal Židom, ktorí zosnovali intrigy v čase, keď Ježiša ukrižovali. Hlavu hodili na hromadu hnoja blízko Jeruzalema. Svätý Longinus bol síce mŕtvy, ale legendy, ktoré sa o tomto dobrotivom vojakovi zachovali, sa začali rýchlo šíriť medzi ľuďmi. Sila týchto legiend sa dá vidieť v istom príbehu, ktorý pretrval v priebehu vekov. Podľa tohto príbehu istá slepá vdova prišla so svojím synom do Jeruzalema, aby sa pomodlila vo svätyni za obnovenie jej zraku. Dlho hľadala pomoc u lekárov, ale všetko úsilie bolo zbytočné. Jej syn po príchode do Jeruzalema ochorel a jeho zdravotný stav sa tak prudko zhoršil, že o pár dní zomrel. Vdova veľmi smútila kvôli strate syna, ktorý ju doprevádzal. Počas modlitby vo svätyni mala videnie, v ktorom sa jej objavil svätý Longinus a povedal jej, že svojho syna uvidí v nebeskej sláve, a že sa jej prinavráti zrak. Prikázal jej však, aby našla jeho hlavu a keď ju nájde, má ju pochovať. Slepá žena okamžite poslúchla a našla si sprievodcu, ktorý ju zaviedol za hradby ku kope hnoja. Začala hrabať rukami a ihneď sa dotkla hlavy mučeníka. V tom momente sa jej zrak vrátil a ona začala oslavovať Boha a svätého Longina. Ďalšiu noc sa jej svätý Longinus zjavil znovu, tentoraz aj s jej synom. Obaja boli obklopení jasným svetlom a svätý Longinus jej povedal: „Žena, hľa, syn, pre ktorého si sa trápila. Buď pokojná. Pozri sa, akú slávu a česť zažíva teraz. Boh ho pripočítal k dušiam v nebeskom kráľovstve. Teraz vezmi moju hlavu a telo svojho syna a pochovaj ich v jednej rakve. Neplač preňho, pretože on sa už raduje vo večnej sláve.“ Žena vykonala všetko podľa pokynov svätca a vrátila sa do svojho domu v Kapadócii. Tam svojho syna pochovala a k nemu uložila i hlavu sv. Longina. Už nesmútila za svojím synom, ale jej plač sa premenil na radosť, keď ho videla so svätcom. Našla nielen uzdravenie pre svoje oči, ale predovšetkým sa uzdravila jej duša. Modlitba Ó svätý Longinus, bol si vyvolený ako ctihodný dozorca a vojak. Boh ti udelil dar rozlišovania. Ty si bol očitým svedkom zázraku Boha, ktorý oslávil vzkrieseného Krista. Do svojej smrti si zostal Kristovým vojakom a pre Krista si obetoval aj svoj život. Preto oroduj za nás, ó svätý Longinus, aby sme boli inšpirovaní tvojím príkladom, a aby sme skrze tvoje orodovanie mohli žiť svätý život, zomrieť šťastnou smrťou, dosiahnuť večný život, a tak s tebou chválili Boha v nebi a za všetko ďakovali. Prosím, prihováraj sa za mňa u Boha za moju prosbu. Nech sa stane Jeho svätá vôľa. (Vyslovte svoju prosbu) Otče náš, Zdravas‘, Sláva Všemohúci večný Boh, ty si s láskou obohatil svoju preslávnu Cirkev tak rozmanitou krásou ukrytou vo svätom Longinovi. Keď teda uctievame jeho spomienku, daj, aby sme nasledovali jeho príklad cnosti už tu na zemi, a tak získali zaslúženú korunu slávy v nebi. O to prosíme skrze Krista nášho Pána. Amen. Svätý Longinus, patrón nevidiacich a ľudí s poškodeným zrakom, oroduj sa za nás. Svätý Longinus, patrón práce a sily, oroduj sa za nás. Svätý Longinus, patrón rozlišovania, oroduj sa za nás. Zdroj:www.životopisysvatych.sk

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
23 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie