Tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil /23. 3. 2019/

„K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi."“ Túto vetu o príklone Boha k hriešnikom pravdepodobne vnímame rôzne. Buď sa tešíme, ak poznáme svoj hriech, alebo sa pohoršujeme, ak ešte svoju hriešnosť nepoznáme. Je zvláštne, že sa Ježiš lepšie cíti medzi hriešnikmi ako medzi „zbožnými farizejmi“. Veď farizeji, o ktorých píše evanjelium, neboli žiadne béčka. Tvorili akúsi náboženskú elitu. Boli to ľudia pekných modlitieb a kázni, plní dobrých predsavzatí a vedeli aj čosi obetovať pre „Boha“. Boli to však zároveň ľudia, ktorí nechceli pochopiť, že aj ich život potrebuje korektúru a spásu z božej strany, že je takisto poznačený hriechom. Spásu chápali ako výsledok a odmenu za dôsledný život podľa zákona. Farizejstvo je premietnutím prvotného hriechu do náboženskej oblasti. Farizejstvo je ľudská snaha žiť svoju nábožnosť len čiste z vlastných síl a podľa seba a tým pádom len pre seba. Naša čiste ľudská snaha končí pri slušnom človeku, ktorý nerobí to, čo sa nepatrí. Ale vnútorne je rovnako hriešny ako hriešnik. Hriech nespočíva len v tom, že čosi konáme alebo nekonáme. Hriech je v tom, čo v sebe máme, lepšie povedané, čo v sebe nemáme. Hriech je v tom, že nemáme v srdci Boha. Hriech je v tom, čo sme. Naše zlé bytie, nezasiahnuté Kristom. Zlé sklony, nečisté myšlienky a predstavy sú dôsledkom nášho bezbožného bytia. Keby sme mali v srdci Boha, nepáchali by sme a nemali by sme hriech. Preto nám všetkým Ježiš rozpráva podobenstvo, ktoré ukazuje, ako zmýšľa o týchto skutočnostiach Boh: „Istý človek mal dvoch synov....“ Vieme, čo sa potom udialo. Mladší sa rozhodol, že si svoj podiel z dedičstva vyberie. A o niekoľko dní si skutočne všetko zobral, odišiel do ďalekej krajiny a tam hýrivým životom premárnil svoj majetok. Toto dobre vystihuje cestu každého hriešnika. Odchod od Boha, hýrivý životný štýl, snaha žiť bez ohľadu na Boha, snaha rozísť sa s Bohom vo všetkom, miestom i spôsobom života. Boh sa mu však prihovára cez jeho vlastný rozum, cez okolnosti života a skrze dôsledky hriechu. „A keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal núdzu trieť.“ Bieda, do ktorej sa svojím životným štýlom dostal, mu ukázala kam ústi každý hriech. Tí, ktorí prešli cestou márnotratného syna, potvrdia, že takto naozaj vyzerá cesta hriechu. Navonok úspešný až hýrivý, ale v podstate veľmi smutný. Hriešnik pôsobí dojmom, akoby mu všetko patrilo, ale z ničoho sa nevie skutočne radovať. Vo všetkom naráža na obmedzenosť a konečnosť. Nezáviďme. Keby mladší syn zostal pri otcovi, bol by ušetrený tohto „hýrivého smútku“. Ale muselo sa toto všetko stať, aby pochopil, že jeho otec je tým najlepším na svete, že u nich doma pod otcovým vedením sa ešte aj sluhovia majú lepšie, ako on v cudzine. „Vstúpil teda do seba a povedal si: Koľko nádenníkov v dome môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem a pôjdem k otcovi a poviem mu: „Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma za jedného zo svojich nádenníkov.“ Toto uvažovanie by sme mohli nazvať rozumným uvažovaním, ktoré vychádza z ľútosti nad sebou. Nie je to ešte dokonalá ľútosť z lásky voči otcovi. Vedie ho skôr pud sebazáchovy. A predsa sa Boh raduje aj z takéhoto rozumného uvažovania. Niekedy nám môže pomôcť rozumná analýza situácie, do ktorej nás dostal hriech k tomu, aby sme hriech zavrhli. Aj návrat k rozumnosti je cestou obrátenia. Aj duchovní otcovia dávali radu: „Analyzuj si svoj hriech. Ako k nemu prišlo a čo si z neho mal!" On vstal a šiel k otcovi. Nezostal len pri dobrom predsavzatí. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel otec. Prišlo mu ho ľúto, bežal mu v ústrety, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Môžeme skúmať, komu bolo koho ľúto? Kto ľutoval prvý. Otec sa zľutoval nad svojím márnotratným synom. Toto zjavuje Božiu lásku, ktorá miluje človeka, ešte keď sa topí v hriechoch. Toto je láska, ktorá provokuje lásku zo srdca. Až potom nastupuje ľútosť zo strany hriešnika. Vtedy mu syn povedal: „Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.“ Otcova láska ho tak zaskočila, že tu poslednú časť vety, ktorú si pripravil a ktorá hovorila o tom, že chce byť už len sluhom, už nevyslovil. Veď by tým mohol znovu zraniť otcovo srdce. Asi by nás to vôbec neprekvapilo, keby mu to otec zrátal, keby mu naznačil: „Pozri sa tvoj starší brat tu za ten čas poctivo drel a ty si si hýrivo užíval. Uznaj, že nemôžeš byť postavený na jeho úroveň.“ Ale nič také sa v podobenstve nenachádza. Počujeme čosi úplne iné: „Rýchlo prineste najkrajšie šaty a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obujte ho. Priveďte a zarežte vykrmené teľa. Budeme jesť a veseliť sa. Lebo tento môj syn bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa.“ A začali hodovať. Takýto je Boh, takto sa Boh teší z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie. Takto Boh uzdravuje zážitky biedy, ktoré človek prežil, keď od neho odišiel. Ak nás to poburuje, tak sa ešte sami dobre nepoznáme, ešte sme nepochopili, že tým márnotratnými sme my sami. „Starší syn bol práve na poli.“ Môžeme ho označiť ako vzorného syna. Keď sa vracal a bol blízko domu, začul hru a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje.“ Je zaujímavé, že starší syn nemá srdce pripravené na radosť, na oslavu. Akoby bol plný roztrpčenosti voči otcovi. Nechcel vstúpiť do radosti, ktorú otec prejavil nad jeho bratom. Môžeme mať pocit, že sa nahneval právom. Ak svoju hodnotu odvádzame od svojho výkonu a nie od svojho bytia, tak sa nám to môže skutočne zdať oprávnené. Boh však neodvádza našu hodnotu od nášho výkonu, ale od nášho bytia. On sa teší, že sme a že sme sa vrátili na cestu života. A keď ho otec prosil, vylial na neho celú svoju roztrpčenú dušu a ukázalo sa, že aj on sa svojím srdcom vzdialil od otca a ešte sa k nemu nevrátil. V tomto podobenstve nám Ježiš zjavuje Boha ako Spasiteľa. Boh je lekár a hriech je choroba. Hriešnik je chorý človek, stratený prípad. Hriešnikovi netreba závidieť ale pomáhať. A Boh chce pomôcť človeku, ak to človek dovolí, ak človek nechá Boha konať vo svojom srdci. Tvorcom ľudskej dokonalosti je sám Boh. A On chce, aby sme všetci boli dokonalí, ale musíme Mu uveriť, že bez neho to nepôjde. Žalmista dobre vedel, kto je tvorcom jeho dokonalosti, a preto sa modlil: „Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma od svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého“. Dokiaľ človek nepozná svoju vlastnú hriešnosť, nepozná ani radosť z evanjelia. Dokiaľ nepochopil, že on sám, ten slušný človek, je tým strateným prípadom, ktorý na svojom polepšení nedokáže urobiť ani to najmenej, dotiaľ nepochopí podstatu radostnej zvesti evanjelia. Z vlastných síl dokážeme meniť vonkajšok ale nie vnútro človeka. Zážitok vlastnej hriešnosti je cestou, na ktorej pocítime bezmocnosť stať sa vlastnými silami lepšími. Oplakávanie vlastnej hriešnosti je podľa duchovných otcov výrazom intenzívnej skúsenosti s Bohom. Tak napr. hovorí sv. Izák Sýrsky: „Kto pozná svoje hriechy, je väčší ako ten, kto svojou modlitbou vzkriesi mŕtveho. Kto hodinu plače a vzdychá nad sebou, je väčší ako ten, kto vyučuje celý svet. Ten, kto pozná svoju vlastnú slabosť, je väčší ako ten, kto videl anjelov. Kto v samote skrúšenosťou nasleduje Krista, je väčší ako ten, kto sa teší priazni plných kostolov.“ Zdroj:www.frantiskani.sk