Ak neodpustíte každý svojmu bratovi, Otec neodpustí vám /26. 3. 2019/
Mnohí z vás už určite počuli alebo si sami položili otázku: Odpustí mi Boh moje hriechy? Alebo vyriekli vetu: Mne Boh neodpustí, moje hriechy sú veľké a strašné. Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí o odpustení, o závislosti medzi Božím odpustením a ľudským odpustením. „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18, 35). Dnešné evanjelium začína tým, že apoštol Peter pristúpil k Ježišovi a pýtal sa ho: „Koľkokrát mám odpustiť svojmu bratovi? Azda sedem ráz“ (Mt 18,21)? Peter sa pýta túto otázku nie preto, že by pochyboval o tom, že je potrebné odpúšťať, ale od Ježiša sa chce dozvedieť koľkokrát má odpustiť, aká je horná hranica. Túto otázku zrejme položil preto, lebo vtedajšie rabínske školy učili, že je možné odpustiť len sedem ráz. Peter dostáva od Ježiša odpoveď: „Nie sedem ráz, ale sedemdesiat sedem ráz“ (Mt 18,22). Ak Židia vyjadrovali číslom sedem to isté, čo my vyjadríme slovom veľa, potom Peter mal vedieť, že číslo sedemdesiatsedem znamená, že žiadna hranica neexistuje, má a musí odpúšťať vždy. Ale prečo máme odpúšťať vždy? Ježiš na túto našu a istotne aj Petrovu otázku odpovedá podobenstvom o nemilosrdnom sluhovi. V podobenstve je reč o veľkom a malom dlžníkovi. Prečo o veľkom a malom dlžníkovi? Veľký dlžník mal vrátiť svojmu Pánovi desať tisíc talentov. Jeden talent bolo asi dvadsaťšesť kilogramov striebra, potom desaťtisíc talentov bolo dvestošesťdesiat ton striebra. Bola to ohromná suma. Je isté, že takýto dlh dotyčný sluha nemohol splatiť. Malý dlžník dlhoval svojmu spolusluhovi sto denárov, čo bolo niečo viac, než priemer trojmesačného zárobku. V porovnaní s predošlým dlhom sa to za dlh ani nemohlo považovať. V tomto prípade bol prísľub vrátenia dlhu skutočne reálny. Pán sa nad veľkým dlžníkom zľutoval. Prepustil ho a odpustil mu celú dlžobu, hoci bola veľmi veľká. Inak sa zachoval veľký dlžník voči svojmu malému dlžníkovi: „Vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí“ (Mt 18,30). Nič mu to však nepomohlo. „Keď sa to dozvedel Pán, nie lenže odvolal odpustenie dlhu, ale „ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu“ (Mt 18,34). Pán Ježiš na záver upozorňuje: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,35). 158 Evanjeliove podobenstvo je jasné a pôsobivé. Voči Pánu Bohu sme veľkými dlžníkmi, podobne ako sluha z podobenstva voči svojmu Pánovi. Naším dlhom sú naše hriechy, ktoré pramenia z neposlušnosti plniť Božiu vôľu, žiť podľa Božích a cirkevných prikázaní. Preto neustále potrebujeme Božie odpustenie. Veľa ľudí v súčasnosti je presvedčených o tom, že ich hriech je veľmi veľký a Boh im ho nemôže odpustiť. Ale tento názor je nesprávny. Veď z evanjelií vieme, že Pán Ježiš odpustil aj veľmi ťažké hriechy. Odpustil verejnej hriešnici, ktorá páchala hriechy sexuálnej nemravnosti. Odpustil žene, ktorú prichytili pri cudzoložstve a chceli ju kameňovať. Odpustil tiež zločincovi na kríži, ktorý sa dopustil lúpežnej vraždy. To všetko boli veľké a ťažké hriechy. Z toho vyplýva, že veľkosť hriechu nie je prekážkou Božiemu odpusteniu. Preto sa nám natíska otázka, čo je prekážkou Božieho odpustenia? Prekážkou, ktorá bráni, aby nám Boh odpustil je, keď my neodpustíme svojim blížnym, keď my neodpustíme svojim malým dlžníkom. Božie milosrdenstvo sa k nám prísne viaže na naše milosrdenstvo k blížnym. Kto nemá pre svojho brata alebo sestru milosrdenstvo, nedosiahne Božie milosrdenstvo, lebo hriešny človek má v sebe hnev a Bohu sa nepáči nijaká hnevlivosť. Keďže je to veľmi dôležitá požiadavka pre náš život, aby sme na ňu nezabudli, Pán Ježiš vložil do každodennej modlitby Otče náš prosbu: Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Ako vidíme, odpúšťanie blížnemu je pre nás životne dôležité, dôležité pre našu spásu. Preto nám dal Pán Ježiš pred oči príklad svojho odpúšťania, kým tu na zemi žil. On láskyplne odpustil tým, ktorí mu ublížili. Najťažšie a najväčšie ublíženie zažil pri svojom ukrižovaní. Bol zosmiešňovaný, opľuvaný, udieraný, bičovaný po celom tele, tŕním korunovaný a nakoniec pribitý na kríž. Hoci trpel v strašných mukách, visiac na kríži sa modlil za svojich mučiteľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Lk 23,34). Toto veľké odpustenie žiari ako veľké svetlo pred očami všetkých ľudí. A skutočne mnohí ľudia v priebehu dejín vo svetle Ježišovho príkladu odpustili svojim blížnym. Áno, jedine láska dokáže odpúšťať. Ježiš odpustil svojim mučiteľom na základe svojej nekonečnej lásky, lásky k nám ľuďom. Túto lásku ponúka aj nám, aby sme aj my mali silu odpúšťať svojim vinníkom, svojim malým dlžníkom. Musíme odstrániť zo svojho života každé nepriateľstvo a každého milovať v Bohu, lebo na konci života budeme súdení z lásky. Dnes sa nezmení svet skrze rôzne celosvetové programy, ale skrze obrátenie sŕdc k láske. Toto obrátenie dosiahneme, keď budeme čerpať z nevyčerpateľného prameňa Božej lásky, z Eucharistie. Zadívajme sa v tejto chvíli do svojho srdca. Neprechovávame v ňom neodpustenie, hnev voči príbuzným, susedovi, predstaveným, voči blížnemu? Ak áno, uvedomme si, že je to prekážka postavená do cesty Božiemu milosrdenstvu voči nám. Uvedomme si, že nebeský Otec nám neodpustí, kým my neodpustíme. Preto teraz, v tejto chvíli sa rozhodnime odpustiť každému, na koho sa hneváme, aby sme sa mohli modlitbu Otče náš pred svätým prijímaním modliť s plnou opravdivosťou: Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Amen Zdroj:www.evanjelizacia.eu
