Náboženský život v dejinách Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom sčítaní obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011 sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Z dnešného evanjelia

Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za tým, ktorý ostáva pre večný život /6. 5. 2019/

Človek prežíva vždy radosť z poznania, že je potrebný. Keď iní pociťujú nutnosť našej prítomnosti a hľadajú spôsoby, ako s nami tráviť čas. Dokonca i v časoch, keď potrebujeme alebo chceme byť sami. Je to spôsob, ako uspokojiť ľudskú potrebu po úcte a obdivu. Po Ježišovom zázračnom rozmnožení chleba, ako sa dozvedáme od Evanjelistu Jána, zástupy ho všemožne vyhľadávajú. Zdá sa, že on sa nenechá uniesť týmto povrchným entuziazmom prichádzajúcich, aby uspokojil ľudskú potrebu po uznaní. Naopak, vyjavuje ich motív: "Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.” Ježiš presúva pozornosť čítajúceho na motiváciu zástupu, s ktorým prichádza a hľadá ho. Veľmi rýchlo odhalíme, že záujem ľudí nie je zameraný na samotného Krista a jeho poznanie. Nevyhľadávajú ho, aby spoznali jeho identitu, ako to bolo v prípade dvoch Jánových učeníkov, ktorí prichádzajú za ním s otázkou: "Rabbi, kde bývaš?“ (Jn 1,38). Motívom zástupu je oportunizmus a utilitarizmus. Motívy, ktoré približujú ľudí k sebe, ale bez toho, aby sa vytvorili autentické vzťahy. Ten druhý je zredukovaný na úroveň mojej potreby. Aj nám kladie Kristus tú istú otázku: "Čo hľadáte?” Skúmajme, aký je motív nášho stretnutia s Ježišom? Zdroj:www.domimacak.eu

napísal Jana Sakalová

7.5.2019 20:35

751 Prezretí, 0 Komentáre