Ja som prišiel na svet ako svetlo /15. 5. 2019/

Je sila, ktorá premáha strach a smútok, neistotu a pochybnosť, utrpenie i samotnú smrť - a tou silou je svetlo; bez svetla môžu žiť krty a šváby - ale nie človek. Je jasné, že i život duše sa nezaobíde bez svetla. Človek, aby sa stal lepším a šťastnejším, musí nielen prebývať v dosahu svetla, ale musí sa dostať k samotnému zdroju svetla. A zdrojom svetla je Ten, ktorý nám dnes hovorí: Ja som prišiel na svet ako svetlo. Zároveň Pán Ježiš vysvetľuje, ako veriaci človek má sa vystaviť lúčom tohto svetla: Ja som prišiel, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách. Poznamenáva pritom, že veriť - to znamená počúvať jeho slová. Ľudia neraz kritizujú Božie slovo, ktoré počujú v kázni. Zabúdajú však, že nie oni majú súdiť slovo - ale slovo súdi ich. Počuli sme: ...slovo, ktoré som hovoril, bude súdiť. Ono už teraz súdi naše konanie (preto je u niektorých ľudí nechuť počúvať kázne!) a ono bude nás súdiť v posledný deň. V týchto slovách máme predpoveď aj nášho zmŕtvychvstania, ktorú si máme pripomenúť vo veľkonočnom období. A Kristus sa stal pre nás svetlom na základe vzoru svojho dokonalého života. V jeho osobe sa ukazuje našim očiam sám Boh; počuli sme: Kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal. Je to, samozrejme, ideál naplno nedosiahnuteľný, avšak potrebný pre ambiciózny ľudský život; človek nemá šancu, aby sa ocitol na slnku - a predsa hľadá to slnko v južných krajinách, k tomu slnku vystiera ruky i tvár; tak isto potrebuje svetlo, ktoré prúdi z Kristovej postavy; pretože bez tej istoty, že je niekto, kto uskutočňuje v sebe všetky vysnívané ideály človečenstva - svet by bol temnicou. Sťažuje sa súčasný spisovateľ: Vstupujem do tvárí ľudí ako do jaskýň, ale v ich tvárach niet Boha; temná je tvár môjho brata (R. Brandstaetter). My máme povinnosť, aby sme v Kristovom svetle nielen rozvíjali svoj osobný život, ale tiež, aby sme svetlom, ktoré sa nám dáva, ožarovali okolie, aby sme tú - tak často temnú vegetáciu - privádzali opäť životu a jasu. Zdroj:www.homily-service.sk