Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila /28. 6. 2019/

Dnes, skrze počuté slovo, máme možnosť nahliadnuť do Božského Srdca. Neuvidíme tam žiadne farebné lúče, ani oheň a trnie, ale skrze počuté Slovo, ktoré hovorí o Božích skutkoch, si môžeme a máme uvedomiť veľkosť Lásky, ktorá horí v tomto Srdci. Boha môžeme „vidieť“ skrze Jeho Slovo, ktoré je zároveň aj skutkom. Evanjelium a prvé čítanie nám hovoria o tom, ako Boh hľadá človeka. Je to Boh, ktorý nás na ceste hľadania predchádza. Keď sa na úsvite ľudských dejín človek dopustil hriechu, bol to Boh, ktorý ho hľadal a je to Boh, ktorý človeku stále kladie otázku: „Adam, kde si?" Nie je to otázka na miesto, ale je to otázka na stav ľudskej duše, na stav ľudského srdca, na našu vzdialenosť od Boha. Pretože ak moje srdce nie je zjednotené so Slovom Božím, som pre Boha neznámou zemou, krajinou absurdnosti. Nehľadali by sme Boha, keby On sám už v nás nebol prítomný ako princíp nášho hľadania, ako túžba v našom srdci. Sv. Augustín hovorí: „Nespokojné je ľudské srdce, kým nespočinie v Tebe Bože!“ Ľudská Spása je v zjednotení s Bohom, skrze Božie Slovo a Ducha. Človek bol stvorený preto, aby sa stal Božím obrazom. Plne sa však Boh môže prejaviť v človeku vtedy, keď zaujme ľudský rozum, vôľu i srdce. Srdce je tím najdôležitejším miestom Božej vlády v človeku. Kto zaujal srdce, ovládol celého človeka. Boh získava naše srdcia, skrze svoju obetu za nás. „Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní“. Kristus zomrel za nás, vtedy keď sme ešte vôbec nerozmýšľali tak, ako rozmýšľame vďaka Bohu dnes. Všetci sme boli odsúdení na smrť pre svoju narušenosť, ale Ježiš naše hriechy vzal na seba a v sebe ich premohol. „Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici.“ Niekedy si myslíme, že Božiu lásku musíme predísť svojím kvalitným životom a čudujeme sa, že napriek najlepšiemu úsiliu sa nám vôbec nedarí v duchovnom živote, sme nervózni, často žijeme vo vedomí svojho beznádejného položenia. Dnes sa dozvedáme, že Božia láska je faktom, Boh je Láska a len láska. Jeho láska nás predchádza, jeho láska nás mení. Sami zo seba nič dobrého nevydáme. Potrebujeme veriť v túto lásku tak, ako zrno potrebuje zem. Bez vedomia a viery v túto lásku neurobím nič. „Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“. Sme ospravedlnení jeho krvou. Nie svojimi zásluhami, ale jeho krvou. Tajomstvo dnešnej slávnosti je tajomstvom Božej lásky, ktorá prebývala v ľudskom srdci Ježiša, pravého Boha i pravého človeka a chce prebývať aj v nás. Božia láska môže byť rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého. Z čoho pramení táto láska. Zo skutočnosti: „Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní.“ Nikto nemá väčšiu lásku, ako ten, kto dá svoj život za svojich priateľov, ale láska Božia ide ešte ďalej. Ježiš dáva svoj život za nás, keď sme boli ešte znepriatelení s Bohom. Dotknime sa vierou dnes tohto tajomstva. Prijmime ho vierou a tešme sa, že Kristus zomrel za nás. Niektorí zdôvodňujú vieru v reinkarnáciu tým, že ľudský život je veľmi krátky na to, aby sme mohli Boha uzmieriť, že musíme prejsť rôznymi životmi a očisťovať sa. Porovnajme to s evanjeliom, ktoré hlása sv. Pavol. Je naozaj pravdou, že človek nemôže vlastnými silami uzmieriť Boha a to ani miliónom životov. Ale dnes počujeme, že nie my samých seba máme vykúpiť. Ježiš je náš Vykupiteľ. On zomrel na našom mieste a za nás. Pre dobrotu nášho Boha nie sme odsúdení na reinkarnáciu. „Lebo sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna, keď sme boli ešte nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom.“ Verme s istotou tomuto Božiemu Slovu a dovoľme, aby zasiahlo naše srdce a tak sa vyhneme úzkostiam a strachom, ktorými nás chce ovládať diabol. Sv. otec Ján Pavol II vo svojej meditácii nad ružencom hovorí: „Meditácia o Kristových tajomstvách sa v ruženci podáva charakteristickou metódou, ktorá zo svojej podstaty napomáha ich osvojenie. Je to metóda založená na opakovaní. Platí to predovšetkým pre modlitbu Zdravas’, Mária, ktorá sa opakuje až desaťkrát pri každom tajomstve. Ak sa na toto opakovanie pozerá len povrchne, môže to zvádzať k považovaniu ruženca za nudnú modlitbu. Úplne inak však uvažujeme, keď na ruženec hľadíme ako na vyjadrenie lásky, ktorá sa neúnavne obracia na milovanú osobu, a to prejavmi, ktoré sú síce navonok podobné, ale stále nové pre cit, ktorým sú naplnené. V Kristovi Boh skutočne prijal „srdce z mäsa“. Má teda nielen Božské Srdce, bohaté na milosrdenstvo a odpustenie, ale aj ľudské srdce, schopné všetkých záchvevov citu. Ak by sme na to chceli dôkaz z evanjelia, nebolo by ťažké nájsť ho v dojímavom rozhovore Krista s Petrom po zmŕtvychvstaní: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Na trojnásobnú otázku Peter Kristovi trikrát odpovedá: „Pane, ty vieš, že ťa mám rád“ (porov. Jn 21, 15–17). Bez ohľadu na špecifický význam tejto pasáže, takej dôležitej pre Petrovo poslanie, nikomu nemôže uniknúť krása tohto trojitého opakovania, v ktorom sú naliehavá otázka a príslušná odpoveď vyjadrené spôsobom známym zo všeobecnej skúsenosti ľudskej lásky. Aby sme pochopili ruženec, musíme pochopiť psychologickú dynamiku, ktorá je vlastná láske. Jedna vec je jasná: ako sa opakovaním modlitby Zdravas, Mária obraciame priamo na Máriu, s ňou a cez ňu smeruje toto vyjadrenie lásky v konečnom dôsledku k Ježišovi. Opakovanie je živené túžbou čoraz väčšmi sa pripodobniť Kristovi, čo je pravým programom kresťanského života. Sv. Pavol tento program vyjadril ohnivými slovami: Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk (Flp 1, 21). A zasa: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus (Gal 2, 20). Ruženec nám pomáha čoraz väčšmi sa pripodobňovať Kristovi, až kým nedosiahneme skutočnú svätosť.