Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
23 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie
« Späť

Životopisy svätých

Svätý Vavrinec, diakon a mučeník /10. 8. 2019/ * Osca, dnes Huesca, Španielsko † 10. august 258 Rím Význam mena: nositeľ víťazného venca; obyvateľ Laurenta (z lat.) Atribúty: palma, rošt, chlieb, peniaze Patrón Španielska, Ríma, Norimbergu; diakonov, kuchárov, vojakov, archivárov, sklárov, knihárov; pred požiarom, popáleninami, očnými a kožnými chorobami, pred morom a horúčkou

Svätý Vavrinec, diakon a mučeník Pôvodný životopis sv. Vavrinca nemáme. Fakty o ňom nám podáva jedine tradícia, ktorá je však veľmi živá a dôveryhodná. Sv. Vavrinec sa narodil v Španielsku na vidieku v prvej polovici 3. storočia. Z jeho mladosti vieme len to, že ako mladík prišiel do Ríma a tam bol vychovaný. Stal sa známym a obľúbeným pre svoju zbožnosť a iné čnosti. Dňa 30. augusta 257 sa stal pápežom Sixtus II. (257-258), ktorý bol predtým diakonom rímskej Cirkvi. Za svojho nástupcu určil mladého Vavrinca. Diakoni rímskej Cirkvi boli vtedy priamymi spolupracovníkmi pápeža. A tak aj sv. Vavrinec sa spolu s pápežom staral o asi štyridsaťtisíc kresťanov. Cisár Valerián bol spočiatku voči kresťanom tolerantný, avšak r. 257 začal kresťanov prenasledovať. Prvou obeťou bol Sixtov predchodca, pápež sv. Štefan I. (254-257). Dňa 6. augusta 258 šiel Sixtus II. na Pretextatov cintorín, aby tam slúžil omšu. Boli tam aj diakoni, teda aj Vavrinec. Vavrinca však nezajali, hoci sa chcel sám vydať. Pápež mu prikázal, aby zobral poklady Cirkvi a rozdal ich chudobným. Tiež mu predpovedal, že má ešte tri dni života. Vavrinec teda šiel a rozdal poklady Cirkvi medzi chudobných. Súčasne ich povzbudzoval a potešoval, aby vytrvali vo viere. Rímsky prefekt vedel o tom, že Vavrinec má poklad Cirkvi, preto ho dal zajať a žiadal od neho poklad. Vavrinec si vyžiadal čas, no zhromaždil nie poklad, ale všetkých chudobných, mrzákov, starcov, vdovy a siroty. Prefektovi povedal: „Toto je bohatstvo, títo sú poklady Cirkvi!“ Prefekt sa rozzúril a rozkázal, aby ho spútali a odvliekli na viminálsky vŕšok na Tiburskej ceste. Tam ho bičovali bičmi, ktoré mali na konci železné guľky, bili ho kyjmi a natiahli na škripec. Vavrinec sa bez prestania modlil. Keď to videli okolostojaci pohania, mnohí sa obrátili na kresťanstvo. Medzi nimi bolo stošesťdesiatpäť vojakov. Vojenských dôstojníkov Romana, Krescencia a Klaudia Severa dal prefekt hneď sťať a Vavrinca odviesť do žalára. Na druhý deň ho znova vypočúval a mučil. Keďže Vavrinec sa nechcel vzdať svojej viery, vojaci za mestom rozložili oheň, z Vavrinca zvliekli šaty a priviazali ho na železný rošt. Podeň potom podložili žeravé uhlie a pomaly ho pálili. Vavrinec však zostal pokojný a celý čas sa modlil. Dokonca povedal svojim katom: „Nevidíte, že polovica môjho tela je už upečená? Obráťte ma aj na druhú stranu, aby ste sa mohli najesť z môjho tela!“ Ukrutný prefekt to spravil a potom ešte niekoľkokrát obrátil Vavrincovo telo. Vavrinec zanedlho odovzdal svoju dušu Bohu. Stalo sa to 10. augusta 258. Zdroj:www.životopisysvatych.sk