« Späť

Životopisy svätých

SV. GREGOR VII. pápež /25. 5. 2019/ (1020? - 1085)

SV. GREGOR VII. pápež Sv. Gregor VII. bol pápežom v pohnutom období cirkevných dejín, keď Cirkev viedla so svetskými mocipánmi tzv. boj o investitúru. Investitúrou sa rozumelo uvedenie (prípadne i menovanie) nejakej osoby do cirkevnej funkcie. V období feudalizmu si investitúru nárokovali panovníci a šľachtici, ktorí takto mali možnosť dosadzovať na zodpovedné cirkevné miesta svojich ľudí bez ohľadu na cirkevné záujmy. Netreba zdôrazňovať, že sa takto do cirkevných funkcií často dostávali nehodní, neraz i mravne nízki ľudia. Tento stav sa odzrkadlil i na pápežskom stolci v "temnom" 10. storočí, keď sa najvyššia cirkevná hodnosť stala predmetom záujmov a sporov vplyvných šľachtických rodín. Obrat k lepšiemu pripravila hlboká obnova mníšskeho života, ktorá vychádzala z benediktínskeho kláštora Cluny (vo východnom Francúzsku) a prostredníctvom početných benediktínskych kláštorov priaznivo ovplyvnila náboženský život a cirkevnú organizáciu v celom západnom kresťanstve. V duchu clunyjskej reformy nemecký cisár Henrich III. skoncoval s intrigami rímskej šľachty okolo pápežského stolca a pričinil sa o to, aby sa žiadúca obnova presadila priamo v ústredí kresťanstva. Jeho príbuzný Bruno, ktorý sa roku 1049 stal pápežom s menom Lev IX., povolal do Ríma viacerých vynikajúcich mníchov, ako bol Humbert, Fridrich Lotrinský (neskorší pápež Štefan IX.) a najmä Hildebrand, ktorý bol významným poradcom viacerých pápežov, až sa napokon aj sám stal pápežom pod menom Gregor VII. O pôvode a detstve Gregora VII. nevieme nič určité. Narodil sa niekedy okolo roku 1020, a to pravdepodobne v talianskom Toskánsku. Už ako chlapec sa dostal do Ríma, kde študoval a kde možno aj vstúpil do benediktínskej rehole. Niektorí uvádzajú, že do rehole vstúpil až roku 1048, a to v Cluny. Už od roku 1047 vystupoval Hildebrand, neskorší Gregor VII., v pápežských službách. V tom roku totiž sprevádzal pápeža Gregora VI. do nemeckého vyhnanstva. Po Gregorovej smrti roku 1048 odišiel do Cluny, odkiaľ ho o rok neskôr pápež Lev IX. povolal do Ríma a poveril ho vedením benediktínskeho kláštora sv. Pavla. No azda viac ako v kláštore bol opát Hildebrand v pápežskej kúrii. Pápeži ho poverovali rozličnými dôležitými úlohami aj mimo Ríma: v Taliansku, Nemecku a Francúzsku, kde vystupoval v rokoch 1054 a 1056 ako pápežský legát. Po smrti pápeža Alexandra II. (21. apríla 1073) mal Hildebrand až do voľby nového pápeža viesť rímsku Cirkev ako jej archidiakon. Nariadil trojdenný pôst a modlitby za šťastlivú voľbu. Už 22. apríla pri pohrebe pápeža Alexandra ľud manifestačne pozdravoval Hildebranda ako jeho nástupcu. Celé rímske duchovenstvo vrátane kardinálov sa pridalo k tejto spontánnej voľbe a vyhlásilo Hildebranda za pápeža. Intronizácia sa konala v chráme sv. Petra in vinculi. Hildebrand si zvolil meno Gregor VII. Niekedy sa veľmi zjednodušuje, keď sa pontifikát Gregora VII. predstavuje iba ako jeho boj proti nemeckému cisárovi Henrichovi IV. Niektorí zjednodušujú ešte viac, keď vidia symbol Gregorovho pápežstva v scéne na severotalianskom hrade Canosse, kde sa nemecký panovník v kajúcom rúchu uponižuje pred pápežom, ktorý hrdo sedí na tróne. Gregor VII. mal oveľa širší rozhľad a záujmy. Pomerne dobre sa zachovala jeho korešpondencia, ktorá bola určená nielen arcibiskupom, biskupom a opátom v rozličných častiach Európy, ale všetkým európskym vladárom počnúc Alfonzom Kastílskym v Španielsku až po škandinávskych kráľov, ruského panovníka Dimitrija, byzantského cisára Michala VII., ba aj moslimského emira v Maroku. A neboli to len zdvorilostné vizitky, ale vážne a neraz obsiahle prípisy, v ktorých sa vysvetľovali a bránili záujmy Cirkvi. Okrem toho Gregor osobnými zásahmi alebo prostredníctvom synod systematicky odstraňoval neporiadky medzi duchovenstvom. O to, že vznikol medzi ním a Henrichom taký dramatický konflikt, sa zaslúžil predovšetkým mladý nemecký kráľ, neskorší cisár Henrich IV. Keď sa stal Gregor VII. pápežom, Henrich IV. mal iba 23 rokov. Gregor rešpektoval volebné dekréty svojho predchodcu Mikuláša II., a preto sa po svojom zvolení za pápeža nechcel dať korunovať, prv než mladý nemecký panovník neprejaví súhlas s jeho voľbou. Kráľ odpovedal na tento prejav lojálnosti uistením, že uzná slobodu Cirkvi pri menovaní biskupov. V Nemecku to nebola jednoduchá vec, lebo tam niektoré biskupské sídla boli spojené so štátnymi úradmi a hodnosťami, čo si vyžadovalo osobitné riešenie vzťahov medzi cirkevnou a svetskou mocou. Otvorené ťažkosti medzi kráľom a pápežom sa nezačali v spletitej nemeckej situácii, lež v Taliansku, kde Henrich IV. roku 1075 vymenoval nového milánskeho arcibiskupa bez toho, že by sa pritom zaujímal o pápežovu mienku. Gregor VII. reagoval protestným listom, v ktorom pohrozil kráľovi exkomunikáciou. Kráľ namiesto odpovede zvolal do Wormsu nemeckých biskupov a v ich prítomnosti vyhlásil pápeža za zosadeného. Potom poslal do Ríma urážlivý list, v ktorom nazýval pápeža "falošným mníchom Hildebrandom". Gregor Henricha exkomunikoval, z čoho vyplývalo, že poddaní neboli viazaní poslušnosťou voči exkomunikovanému panovníkovi. Henrichovi ostávala iba vojenská výprava proti pápežovi. Tá sa napokon neuskutočnila, lebo nemecké kniežatá uznali postup Gregora VII. za správny. Na osobitnom zasadaní snemu rozhodli, že kráľ počas exkomunikácie nesmie vykonávať vládu, a keď sa do roka nezbaví cirkevného trestu, stratí kráľovskú korunu. Okrem toho snem požiadal pápeža, aby prišiel do Nemecka, kde by sa pred snemom s konečnou platnosťou vyriešila celá záležitosť. Pápež sa vydal na cestu do Nemecka. No kráľ Henrich chcel prekaziť pripravované zasadanie snemu, vedel totiž, že by na ňom zle pochodil. Preto sa vydal s menším oddielom vojakov na cestu do Talianska v ústrety pápežovi. Bezbranný pápež sa uchýlil na hrad Canossa, ktorý patril pápežovi naklonenej toskánskej kňažnej Matilde. Henrich na hrad nezaútočil, ale obliekol sa do kajúceho rúcha a tri dni prosil pri hradnej bráne pápeža o odpustenie a odvolanie exkomunikácie. Skúsený Gregor vedel, že kráľovo pokánie je vynútené situáciou a nie je úprimné. No ako kňaz a najvyšší pastier nemohol odmietnuť kajúcnika, preto prijal Henrichove sľuby, že sa polepší, a odvolal exkomunikáciu. Nemeckým kniežatám poslal list, v ktorom ich informoval o tom, čo sa stalo. Nemeckí veľmoži už však nepočítali s Henrichom a na zasadaní snemu v marci roku 1077 si zvolili za kráľa Rudolfa Švábskeho. Pápež nebol spokojný s týmto riešením, ale keď Henrich znovu vystupoval bezohľadne proti Cirkvi, Gregor ho opätovne exkomunikoval a uznal Rudolfa za nemeckého kráľa. Nemecko sa rozdvojilo: vypukla občianska vojna, v ktorej zvíťazil Henrich. Teraz mal možnosť pomstiť sa pápežovi. Najprv zvolal do Brixenu v severnom Taliansku nemeckých a lombardských biskupov. Prinútil ich, aby vyhlásili Gregora za zosadeného a aby zvolili za nového pápeža ravennského arcibiskupa, ktorý potom vystupoval pod menom Klement III. Nato Henrich vyrazil s vojskom i s protipápežom do Ríma. Obsadil mesto a dal sa protipápežom Klementom korunovať za cisára. Pápežovi Gregorovi sa podarilo zachrániť na Anjelskom hrade. Odtiaľ ho vyslobodili Normani, ktorí prišli z južného Talianska pápežovi na pomoc. Títo osloboditelia tak spustošili Rím, že Rimania znenávideli ich aj Gregora, ktorý musel opustiť mesto. Zomrel vyčerpaný v Salerne 25. mája r. 1085. Pred smrťou vyjadril svoju roztrpčenosť a sklamanie slovami: "Miloval som spravodlivosť, neznášal som neprávosť, a preto zomieram vo vyhnanstve." Ďalšie udalosti ukázali, že Gregorove slová boli priveľmi čierne. Gregor neprehral, ale iba vybojoval najťažšiu etapu zápasu o slobodu Cirkvi. Zápas doznieval ešte za ďalších štyroch pápežov, ktorí boli všetci benediktínmi a vernými stúpencami clunyjskej obnovy. Posledný z nich, Gelazius II., prenasledovaný nemeckým panovníkom Henrichom V., v Cluny aj zomrel. Napokon sa jeho nástupca Calixt II. dožil šťastného zakončenia zápasu o nezávislosť Cirkvi. V takzvanom "Wormskom konkordáte" z roku 1122 nemecký cisár Henrich V. slávnostne sľúbil, že podľa možností nahradí všetky škody, ktoré on a jeho otec spôsobili pápežom, a že dovoľuje, aby sa v budúcnosti v celom cisárstve biskupi a opáti volili slobodne podľa cirkevných predpisov bez zásahu štátnej a inej svetskej vrchnosti. Zdroj:Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
23 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie