« Späť

Z dnešného evanjelia

"Premenil sa pred nimi" /18. 2. 2017/A to preto, aby práve títo traja Ježišovi najbližší učeníci akoby vopred zakúsili, že v ňom už "Božie kráľovstvo prišlo v celej sláve" a mali odvahu ísť ďalší cestou aj s rizikom ukrižovanie za tým, ktorý je dovŕšením Zákona a prorokov. Takýto okamih svetla však nemožno umelo zadržať. Samotné rozprávanie o zjaveniach nepomôže. Cesta ďalej vedie len cez poslušnosť Slovu. Osud Jána Krstiteľa potom Ježiš vykladá ako sľúbenú prípravu cesty Eliášom.

Milý brat, sestra! Istotne si sa aj Ty stretol s otázkou človeka, ktorý uvažuje o Bohu a o jeho láske a milosrdenstve, ktorá znela takto nejako: "Predstav si veľmi dobrého človeka, ktorý nikdy nikomu nič zlé neurobil, ale naopak - pomáhal každému, robil dobré skutky,.. akurát že nebol veriaci. Nemôže byť takýto človek spasený?" Či Boh môže spasiť takého človeka, ktorý neverí? Môcť môže určite... A či bude spasený? Nuž... na to myslím že dosť jasne odpovedal už sám Lukáš v Liste Hebrejom... ale nielen on, lebo sám Ježiš hovorí na konci, keď odchádza do neba: "Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený." A na inom mieste evanjelista Ján hovorí: "Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna." (Jn 3, 18) Niekedy som nevedel odpovedať na túto otázku, a inokedy som hovoril, že toto je vecou Boha, ktorý sa sám rozhodne, koho prijme do neba a koho nie. Treba si však uvedomiť, že aj nedôvera človeka voči Bohu odkiaľsi pramení. A hlavne - ak je tvrdošijná a Boha nielenže nepozná, ale dokonca odmieta. Dnes Ťa chcem trochu povzbudiť v pochopení zmyslu našej viery, ktorá sa koniec koncov prejavuje v skutkoch... Boh je náš Nebeský Otec a my sme jeho deti, ktoré prijal za svoje. Miluje nás a požehnáva nás. No často sa stáva, že my si jeho lásku nevážime. Odvraciame sa od Neho, mysliac si, že dokážeme ustáť v tomto svete aj sami. Chceme si dokazovať svoju samostatnosť, nezávislosť. Robíme často enormne veľa toho, čo nazývame "dobrom". Ale často to robíme preto, aby ľudia o nás hovorili, aby nás chválili. Až budeme robiť dobro a ľudia budú voči nám nevďační, bude to jednak obraz našej nevďačnosti voči Bohu, a jednak otázkou, ktorá sa vynorí, bude: Aký zmysel má konanie dobra medzi ľuďmi, keď nemáme z toho úžitok? A už sme pri našom motíve. Iste, človek potrebuje cítiť svoju spoločenskú potrebnosť a dôležitosť, avšak ak koná vždy len účelovo, potom nemôže hovoriť o dobrom skutku v pravom slova zmysle, lebo ten vychádza v prvom rade z nezištnosti. Práve mi napadol akési podobenstvo o svetle. Je tma. Nikde nič nevidno. V miestnosti s úplnou tmou sa sa pohybujeme len veľmi opatrne, lebo nevieme, kde čo sa nachádza. No stačí zažať jednu sviečku, aby sme mohli uvidieť okolie. Teda - čo je tma? Je to nedostatok, neprítomnosť svetla. A čo je zlo? Neprítomnosť alebo nedostatok dobra. Robiť skutky, ktoré nazývame "dobré" znamená len mať sviečku, ale tá sviečka nehorí. Potrebuje zdroj, potrebuje zapálenie. Potrebuje niečo, čo ju zapáli... Niečo, čo je počiatkom svetla plameňa. A aj my potrebujeme niekoho, kto stojí na začiatku nášho konania, a kto nás zapáli opravdivou láskou. A to je Boh. Vtedy, ak sám Boh naše srdce zapáli, budeme konať dobro. Lebo my máme horieť dobrom aj vtedy, keď nám nikto nepovie "ďakujem". Naša láska sa má podobať na tú Božiu lásku. Boh sa nepýta, či sa mu poďakujeme. Ježiš ponúkol uzdravenie desiatim malomocným, hoci len jeden sa vrátil a poďakoval. MODLITBA Ježišu, dnes Ťa prosím za neveriacich, aby si obrátil ich srdcia k sebe. Pomôž im spoznať Tvoju nekonečnú lásku a dobrotu. Ukáž im, že dobro v tomto svete má svoj zmysel a ten dávaš všetkému Ty. Verím v Teba, že odmeníš tých, ktorí Ťa milujú a z lásky k Tebe konajú dobro v tomto svete, v ktorom treba zažať sviece nádeje. Amen. Zdroj: www.katolici.szm.com

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
20 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie