Aby boli jedno ako my /31. 5. 2017/

V úryvku z takzvanej Ježišovej veľkňazskej modlitby, ktorá nachádza svoj kontext v poslednej večeri Ježiša so svojimi učeníkmi môžeme sledovať silný reťazec pojmov a myšlienok. V úvode s dôrazom počúvame o Otcovom mene, ktoré on dal Ježišovi. Sila tohto dôrazu sa trošku stráca v našom súčasnom preklade. Grécky text v oboch veršoch zachováva úplne rovnaký výraz: ἐν τῷ ὀνόματί σου ᾧ δέδωκάς μοι (en to onómati su ho dédokás moi). Upravený text by vyzeral asi takto: „Svätý Otče, zachovaj ich v tvojom mene, ktoré si mi dal, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, ja som ich zachovával v tvojom mene, ktoré si mi dal.“ (Jn 17,11b-12a) Toto opakovanie nám prezrádza dve veci: zdôraznenie Otcovho mena a to, že ho on dal Synovi. Opakovaním aj toto istého slovesa vnímame, že Syn robí to isté čo Otec: zachováva v mene. Tento grécky datív však môže mať aj inštrumentálny význam, čo by sa teda dalo preložiť ako: zachovať ich svojím menom. Čitateľ Sv. písma sa pri tomto zdôrazňovaní mena len ťažko ubráni tomu, aby tu nevidel spojenie s udalosťou Exodu a konkrétnejšie s udalosťou zjavenia Božieho mena Mojžišovi. Toto Božie meno, ktoré je v židovskej tradícii sväté a preto nevysloviteľné a ktoré reprezentuje Boha samého, toto meno bolo dané Synovi. Štrnásty verš znova nadväzuje na tieto myšlienky, keď hovorí: „Dal som im tvoje slovo.“ Otec dal Synovi svoje meno a Syn im dal jeho slovo. V tejto reťazi sa zdá, akoby meno a slovo sa dali zameniť. Otcovo meno je jeho slovo. Aj z hľadiska jazykového môžeme povedať, že meno je vlastne slovo avšak toto slovo nesie v sebe celú osobu. Nasledujúci verš sa tiež vracia k myšlienke zo samého začiatku nášho úryvku. Ježiš tu vyslovuje svoju prosbu: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil (τηρέω (teréo)) pred Zlým,“ (Jn 17,15). Použité sloveso je tu pritom to isté ako v prípade prosby z jedenásteho a dvanásteho verša: „Zachovaj (τηρέω) ich vo svojom mene/svojím menom,“ (Jn 17,11). Aby sme to prepojenie mohli vnímať lepšie, použime to isté sloveso a Ježišovu prosbu zo štrnásteho verša parafrázujme: „Zachovaj (τηρέω) ich pre Zlým.“ Byť zachovaný od Zlého znamená byť zachovaný v Otcovom mene alebo Otcovým menom. Evanjelium pokračuje ďalej: „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda,“ (Jn 17,17). Po spojení mena a slova, prichádza spojenie slova a pravdy. Ak je slovo pravda mohli by sme znova parafrázovať: „Posväť ich slovom.“ Vzniká nám tak reťaz: meno – slovo – pravda. Uprostred stojí slovo. Pri toľkonásobnom opakovaní slova slovo sa čitateľ znova ťažko ubráni, tentoraz, aby si nespomenul na prológ Jánovho Evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh,“ (Jn 1,1). Toto Slovo je Ježiš sám. V tomto Slove, ktoré je pravdou majú byť učeníci posvätení. A v už spomenutom štrnástom verši sme sa dozvedeli, že Syn dal toto Slovo učeníkom – dal im teda seba samého. Myšlienkovo tu zapadá záver dnešného úryvku. Ježiš, tým, že sa dáva sa posväcuje: „Za/pre nich sa ja sám posväcujem“ (Jn 17,19). Používa sa tu predložka ὑπέρ (hyper), ktorá je dôležitá v kontexte Eucharistie. V Lukášovom Evanjeliu Ježiš pri poslednej večeri hovorí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za (ὑπέρ) vás … Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za (ὑπέρ) vás,“ (Lk 22,19.20). Ježiš sa dáva celý, dáva svoj život a tak sa posväcuje. Tak sú posvätení aj učeníci, lebo v nezištnom dávaní svojho života za/pre druhých človek nachádza pravdu o svojom živote. Ježiš sa s touto pravdou dokonca stotožňuje. Hovorí: „Ja som cesta, pravda a život,“ (Jn 14,6). Ježiš je touto pravdou, lebo jeho celé bytie je darovaním sa a to darovaním sa úplným. Zdroj:www.verbumdomini.sk