Katolícka cirkev v nedeľu 4. júna slávi sviatok Zoslania Ducha Svätého – Turíce (Svätodušná nedeľa), ktorý sa slávi 50 dní po Veľkej noci. Skončí sa tak 50-dňové veľkonočné obdobie (grécky Pentekoste – 50). Prinášame okolnosti vzniku a význam tohto sviatku. Skutky apoštolov opisujú, ako Ježišovi učeníci boli pri zázraku Turíc naplnení Duchom Svätým a začali hovoriť rôznymi jazykmi: „Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: ´Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.´“ (Sk 2, 1-11) V deň Turíc (po skončení siedmich veľkonočných týždňov) sa Kristova Veľká noc završuje vyliatím Ducha Svätého, ktorý je zjavený, daný a udelený ako božská osoba. V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica. Od toho dňa je Kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre tých, čo v neho veria. Vyliatím Ducha Svätého v deň Turíc bola Cirkev zjavená svetu. Do 4. storočia slávili kresťania na Turíce nielen koniec veľkonočného obdobia, ale aj nanebovstúpenie Pána uvedené v Skutkoch apoštolov. Keď sa vyvinulo na ďalší sviatok, začali sa Turíce sláviť samostatne. Podobne ako Vianoce a Veľká noc dostal tento sviatok ďalší deň sviatku – Svätodušný pondelok. Korene sviatku Zoslania Ducha Svätého spočívajú v židovstve. V knihe Levitikus 23, 15 - 21, sa uvádza tento deň ako slávnosť žatvy alebo ako deň potravín. Sviatok trval len jeden deň. Žatva sa začínala po Veľkej noci a končila sa Turícami. Podľa knihy Exodus 23,16 bola to slávnosť žatvy (Dt 16,9), teda po našom dožinky. Slávnosť sa konala na 50. deň po Veľkej noci. Ináč sa tento sviatok nazýval aj sviatok týždňov, kedy sa obetovali prvotiny úrody, preto aj deň „prvotín“ ( Nm 28,26 ). Až neskoršie sa snažili Židia dať tomuto sviatku duchovnú podstatu a začali ho označovať ako „deň vydania Zákona“. Pri tejto jednodennej slávnosti bola predčítaná kniha Rút. Pre kresťanov je v prenesenom zmysle tento sviatok takisto vďakyvzdaním za úrodu – Kristovou žatvou je založenie Cirkvi a Turíce sú jej zrodom – teda „narodeninami“. Už tradične sa na Svätodušnú nedeľu udeľovala sviatosť birmovania mladým ľuďom. Dnes sa udeľovanie sviatosti birmovania roztiahlo na mnohé týždne a nebirmuje sa už len v dóme, ale aj vo farských spoločenstvách. Prijatie sviatosti birmovania má urobiť z mladých uvedomelých a zodpovedných kresťanov. Sviatosť birmovania (lat. confirmatio = posilnenie) dokonáva a spečaťuje krst a má byť vedomým súhlasom mladých ľudí s vierou a so spojením s Cirkvou. Sviatosť birmovania udeľuje biskup alebo ním poverený kňaz pomazaním krizmovým olejom a vkladaním ruky. Duch Svätý Sväté písmo chápe Ducha Svätého ako tvorivú silu všetkého života. Podľa učenia Cirkvi je Duch Svätý poslaný do sveta ako Oživovateľ, aby neustále oživoval osobu, slovo a dielo Ježiša Krista. Biblia hovorí o Svätom Duchu v mnohých obrazoch a volí na to výraz, ktorý má súčasne význam „dych, vánok, vietor“. Jeho pôsobenie je popísané ako „oheň“, alebo „živá voda“. Až neskôr sa symbolom Ducha Svätého stala holubica. Takzvaný zázrak jazykov nám pripomína, že hlásanie posolstva Ježiša Krista má pre celý svet význam presahujúci jazykové bariéry. Duch Svätý je tretia božská osoba Svätej Trojice, ktorému sa vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi, lebo je tej istej podstaty a velebnosti. Duch Svätý je stredobodom teológie sv. Pavla. Nicejsko – carihradské vyznanie viery pôvodne hovorilo, že Duch Svätý pochádza od Otca. Ale v roku 675 koncil v španielskom meste Braga túto vetu rozšíril a pridal, že pochádza od Otca i Syna. Východne cirkvi odmietali toto rozšírenie prijať. Všeobecný Lyonský (1274) a Florentský (1439) koncil potvrdil platnosť a vieroučnú správnosť náuky, že Svätý Duch pochádza od Otca i Syna. Duch Svätý je vlastne meno toho, ktorému sa klaniame a ktorého oslavujeme s Otcom a Synom. Výrazom „Duch“ sa prekladá hebrejské slovo Rúach, ktoré podľa pôvodného významu znamená dych, vzduch vietor. Dary Ducha Svätého Dary Ducha Svätého sú oporou mravného života kresťana. Sú to trvalé dispozície, ktoré priaznivo uspôsobujú človeka, aby bol ochotný konať podľa vnuknutí Ducha Svätého. Mravný život človeka je podporovaný darmi Ducha Svätého, ktoré je možné chápať ako trvalé vlohy-schopnosti, ktoré disponujú človeka k tomu, aby rešpektoval Božie podnety ku konaniu. Poznáme 7 darov Ducha Svätého: Dar múdrosti, Dar rozumu, Dar rady, Dar sily, Dar poznania, Dar nábožnosti a Dar bázne Božej. Prorok Izaiáš uvádza vo svojej knihe šesť darov Pánovho Ducha (Iz 11,2): poznanie, porozumenie, múdrosť, rada, Božia bázeň a sila. V liste sv. Pavla Galaťanom (Gal 5,22) sa uvádza deväť darov Božieho Ducha: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť a zdržanlivosť. Cirkev jasne formulovala sedem darov Ducha Svätého. V plnosti tieto dary prislúchajú Kristovi. Dary Ducha Svätého dopĺňajú a vedú k dokonalosti čností tých, ktorí ich prijímajú. Robia veriacich ochotnými pohotovo poslúchať Božské vnuknutia. Plody Ducha sú dokonalosti, ktoré v nás Duch Svätý vytvára ako prvotiny večnej slávy. Symboly Ducha Svätého Voda: Symbolika vody naznačuje pôsobenie Ducha svätého pri krste, pretože sa voda po vzývaní Ducha Svätého stáva účinným sviatostným znakom nového narodenia. Pomazanie: Symbolika pomazania olejom naznačuje aj Ducha Svätého, takže sa pomazanie stalo jeho synonymom. Pri uvádzaní do kresťanského života je pomazanie sviatostným znakom birmovania. Oheň: Kým voda znamená narodenie a plodnosť života udeleného v Duchu Svätom, oheň je symbolom pretrvávajúcej sily pôsobenia Ducha Svätého. Oblak a svetlo: Tieto dva symboly sú v zjaveniach Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona, raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa: Mojžišovi na vrchu Sinaj, Šalamúnovi pri posviacke chrámu... . Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku, ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ´Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!´ Pečať: Je symbol blízky symbolu pomazania. Veď Kristus je ten, ktorého „označil Boh svojou pečaťou“ (Jn 6,27). Pretože obraz pečate (po grécky sphragis) označuje nezmazateľný účinok pomazania Duchom Svätým vo sviatostiach krstu, birmovania a posvätného stavu, bol použitý v niektorých teologických tradíciách na vyjadrenie nezmazateľného „znaku“, vtlačeného týmito tromi sviatosťami, ktoré sa nemôžu opakovať. Ruka: Ježiš vkladaním rúk uzdravoval chorých a žehnal deti. Apoštoli vkladaním rúk udeľujú Ducha Svätého (porov. Sk 8, 17-19; 13,3; 19,6). Boží prst: Ježiš vyháňa Božím prstom ... zlých duchov (Lk 11,20). Hymnus Veni Creator Spiritus vzýva Ducha Svätého ako „prst Božej pravice“ (dextrae Dei digitus) Holubica: Na konci potopy (ktorej symbol sa týka krstu) sa holubica, ktorú vypustil Noe, vracia s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, ktorá znamená, že zem je obývateľná (Gn 8, 8-12). Keď Ježiš vystupuje po svojom krste z vody, zostupuje na neho Duch Svätý v podobe holubice a zostáva nad ním (Mt 3, 16 a paral.). Symbol hubice na označenie Ducha Svätého je v kresťanskej ikonografii tradičný.
