Syn človeka musí byť vyzdvihnutý /14. 9. 2018/

V tretej kapitole Jánovho evanjelia Ježiš v rozhovore s Nikodémom, odhaľuje plán spásy. Plán, ktorý nás presahuje a má charakter láskyplného a ničím nezaslúženého zámeru, aký má Boh s ľuďmi. Je to zámer, ktorý smeruje k sláve a k spáse. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život" (Lk 3,16). Tento verš možno pokladať za ústredný verš dnešného čítania. Nikodém bol človek, ktorý úprimne hľadal pravdu, ktorý cítil potrebu odpútať sa od prostredia predsudkov a rozhodol sa stretnúť s Ježišom bez svojich druhov, medzi štyrmi očami. Vyhľadá ho v tichu noci - ani nie tak zo strachu, ako skôr z prezieravosti. Takých hostí Ježiš rád prijíma. Ich celonočný rozhovor bude veľkým obohatením aj pre nás. Ak Ježiš vzťahuje starozákonný príbeh o medenom hadovi ako podobenstvo na seba, potom je to preto, že aj náš stav často pripomína situáciu, v akej sa kedysi ocitli Izraeliti na púšti. Neposlušnosť a nevernosť jeho slovu otvára priestor pre mnohé nepravdivé predstavy, vášne, prehnané sebavedomie, ale aj pre zúfalstvo a vzburu voči Bohu. To všetko nebezpečne útočí na náš vnútorný život a ohrozuje náš vzťah k nemu. Ježiš v tejto situácii prichádza nie preto, aby nás súdil, ale aby nám ponúkol bezpečnú záchranu. Nie v podobe medeného hada, ale večný Otec posiela svojho Syna na kríž, aby sme sa pohľadom na neho dokonale uzdravili zo všetkých našich chýb a slabostí. Aby pohľad na Pána, vyzdvihnutého zo zeme, bol skutočne uzdravujúci, nestačí `akýkoľvek` pohľad. Mnoho párov očí sa k nemu na Kalvárii obráti: jedni, aby sa dívali na jeho muky, iní, aby pozerali na jeho zdanlivú bezmocnosť, poníženosť, alebo aby uspokojili svoju zvedavosť. Pohľad, ktorý navracia zdravie, slobodu a spásu, musí byť pokorným a veriacim pohľadom. Taký pohľad viery umožňuje Ježišovi, aby uskutočnil zázrak svojej milosti a svojho milosrdenstva: človeku sa otvára perspektíva večného života. Tak sa naplní dôvod, pre ktorý Boh poslal na svet svojho Syna, ktorý neprišiel svet odsúdiť, ale spasiť. Ježiš svojou poslušnosťou otvára cestu pre tento obdivuhodný plán. Veľkosť obety na Kalvárii je priamo úmerná láske, akou Otec od večnosti miluje svojho Syna, a veľkosť Synovej poslušnosti je úmerná tej láske, akou Syn miluje Otca. Boh s človekom nikdy nejedná jednostranne, to znamená, že nežiada od človeka to, čo by mu už predtým nebol ponúkol či poskytol, nenecháva ho samého. Ak žiada od človeka obetu, nikdy to nie je bez toho, aby to zároveň nebolo spojené s obetou jeho Syna. Keď sa obetoval Boží Syn, spojil svoje božstvo s človečenstvom. Aby človek mohol prekročiť hranice svojich ľudských obmedzení a vstúpiť na cestu obetovania sa pre Boha, musí svoje človečenstvo spojiť s božskou obetou jeho Syna. Ale postoj kresťana, ktorý žije pre Boha a obetuje sa preň, nekončí v hĺbkach bolesti, ale smeruje k svojmu naplneniu v zmŕtvychvstaní. Ak Boh pozýva človeka, aby vzal svoj kríž a nasledoval ho, tak ho zároveň pozýva do spoločnosti so sebou samým, aby mal účasť na jeho božskej obete, aby o ňom tiež platilo, že je milovaný Otcom. Tak sa nám otvára nový horizont, kde kríž už nie je pohoršením, ale tajomstvom vykúpenia človeka. Je prítomný v každodennom živote kresťana, ktorý ho nemá odmietať, ale prijať, hoci niekedy je to namáhavé a ťažké. Ježiš svojich učeníkov nazýva priateľmi, lebo cítil ich dôveru a úprimnosť. Aj nás dnešné slovo pozýva k dôvere v Ježiša, ktorý úprimnému Nikodémovi zjavuje svoje tajomstvá. Zotrvajme aj my v jeho blízkosti, aby aj Ježiš mohol zotrvať s nami pri našom kríži. Amen. Zdroj:www.evanjelizacia.eu