Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Životopisy svätých

Svätá Filipa Mareri, rehoľníčka /16. 2. 2019/ * 1190 Petrella Salto, Taliansko † 16. febrár 1236 Assisi, Taliansko

Svätá Filipa Mareri, rehoľníčka Filippa sa narodila v Rieti v roku 1190. Jej rodičia Peter a Donna Imperatrice pochádzali zo slávnych talianskych šľachtických rodov. Od detstva sa vyznačovala inteligenciou, zbožnosťou a rozhodnosťou. Mala to šťastie, že osobne poznala sv. Františka Assiského a viackrát sa s ním rozprávala, keď počas svojich ciest v Reatinskom údolí býval hosťom v jej rodine. To, čo ju najviac u Chudobného oslovovalo a vábilo, bola jeho stála modlitba a že mu vôbec nezáležalo na hmotnom bohatstve. Pritiahnutá jeho ideálmi sa rozhodla ho nasledovať. Keď ju otec prehováral, aby sa vydala, odpovedala: „Už som si vyvolila Snúbenca, a to najvyššieho a najušľachtilejšieho – Ježiša Krista.“ Ani prehováranie rodičov, ani posmech bratov Tomáša a Gentilisa nedokázali zmeniť jej rozhodnutie. Filipa si ostrihala krásne, bohaté vlasy, obliekla si chudobný odev a s niekoľkými družkami sa usadila na blízkej hore v skalnej jaskyni. Jej život odovzdaný Bohu a plný umŕtvovania premenil hnev rodiny a príbuzných, aj posmech bratov, na veľký obdiv. Tomáš sa za ňou vydal, odprosil ju a daroval jej kostolík a kláštor, kde kedysi bývali sestry benediktínky a ktorý mu teraz patril, a prosil ju, aby sa tam usadila. Filipa prijala bratov návrh a keď prijala spôsob života a rehole klarisiek z kláštora sv. Damiána v Assisi, spolu so svojimi družkami začala žiť klauzúrny život. Nejaký čas bol sám sv. František duchovným vodcom tohoto malého sesterského spoločenstva. Potom túto úlohu odovzdal kňazovi bl. Rogerovi z Todi, svojmu učeníkovi a nasledovníkovi. V krátkej dobe sa veľa dievčat rozhodlo zasvätiť sa Bohu v spoločenstve sestry Filipy. Podľa príkladu Františka a Rogera si Filipa zamilovala chudobu a zverila sa Božej Prozreteľnosti. Často ležala pred krížom, modlila sa zaliata slzami a odprosovala Ježiša za hriechy sveta. Konala pokánie a prosila Boha o milosrdenstvo pre svet. Po mnohých rokoch vernej služby Bohu smrteľne ochorela. Zhromaždila okolo svojho lôžka všetky svoje sestry, láskavo ich napomínala a povzbudzovala, aby verne vytrvali v sesterskej láske. Potom sa rozlúčila s každou zvlášť. Bl. Roger jej udelil sväté sviatosti a ona, posilnená Božími Darmi, prehovorila ešte týmito slovami: „Neplačte nadomnou, najdrahšie sestry! Váš smútok sa premení na radosť, z raja vám budem pomáhať ešte viac. Chcem zomrieť, aby som žila v Kristovi, pretože On je mojim dedičstvom v krajine žijúcich. Dôverujte Pánovi! Vytrvajte v Božej službe! Majte na pamäti všetko, čo som vám povedala a urobila. Pokoj Kristov, ktorý prevyšuje každé chápanie, nech chráni vaše srdcia a vaše telá!“ Zomrela 16. februára 1236. Jej hrob sa v krátkej dobe stal miestom putovania a veriaci dostávali rôzne milosti z neba, ktoré im udeľoval Boh na príhovor sestry Filipy. V roku 1706 došlo k ohliadke jej telesných pozostatkov a bolo nájdené neporušené srdce, ktoré je uložené dodnes v striebornom relikviári. Hlavnou úlohou, ktorej sa venovalo spoločenstvo sestry Filipy, bola česť a chvála Boha, liturgický život, čítanie a štúdium Svätého Písma. Popri tejto duchovnej aktivite sestry tiež pracovali, slúžili chudobným a plnili sociálny apoštolát pripravovaním liekov, ktoré rozdávali zadarmo chorým prichádzajúcim z rôznych strán. Touto charitatívnou dobročinnou prácou, dobrými slovami a radami, ktoré sestra Filipa poskytovala za mriežkou klauzúry, pripomínala svetu niektoré stránky evanjelia, na ktoré svet zabúdal. Sestra Filipa je prvá blahoslavená v II. ráde sv. Františka, čiže prvá medzi klariskami. Tento titul sa prvýkrát objavil v bule Inocenta IV., vydanej v roku 1247, jedenásť rokov po jej smrti, ešte za života svätej Kláry. Pápež udelil taktiež odpustok 40 dní v deň jej pamiatky. Pius VII. potom 29. apríla 1806 rozšíril jej úctu na celý františkánsky rád. V roku 1706 regionálna správa rozhodla zaliať vodou kláštor aj kostol bl. Filipy a ďalšie stavby a dedinky, aby sa vytvorilo umelé jazero. To, čo bolo možné zachrániť a zachovať, bolo odnesené a po vytvorení jazera sa pristúpilo k budovaniu a rekonštrukcii svätyne bl. Filipy. Práce sa skončili v roku 1940. Dnes sa toto miesto nazýva Borgo S. Pietro. Teraz priťahuje pozornosť pútnikov a turistov kaplnka zasvätená bl. Filipe a múzeum. Jej telesné pozostatky sú prechovávané v pozlátanej schránke a vedľa nej v striebornom relikviári je zachované jej srdce. Medzi relikviami sa nachádza aj prameň vlasov sv. Františka, osobná relikvia sestry Filipy, ktorú jej duchovný vodca bl. Roger z Todi, ktorý bol prítomný v Assisi v Porciunkule pri smrti sv. Františka, po jeho pohrebe pri návrate priniesol do Borgo S. Pietro a odovzdal Filipe, ktorá ju uchovávala s veľkou úctou a láskou. V múzeu sú zhromaždené knihy, náradie a nádoby z doby Filipy, s pomocou ktorých sestry pripravovali lieky, ktorými liečili seba aj chorých, prichádzajúcich s prosbou do kláštora. Zdroj:www.životopisysvatych.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
22 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie