Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Z dnešného evanjelia - 3. pôstna nedeľa

Ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne /24. 3. 2019/

Každý človek má dajakú záľubu, koníčka. Jeden rád zbiera modely lietadiel, iný známky, ďalší nálepky, niekto zasa plagáty. Každý zberateľ však musí mať niekedy svätú trpezlivosť a prinášať menšie či väčšie obety, aby získal do zbierky ďalšiu cennú vec. V dnešnom evanjeliu nás Ježiš vyzýva k pokániu. Hovorí o nešťastiach, ktoré sa stali v tých časoch, a ktoré pripravili veľa ľudí o život. Títo ľudia sa museli predčasne dostaviť pred súdnu stolicu Božiu a zodpovedať sa za skutky svojho života. Ježiš chcel týmito konkrétnymi prípadmi naznačiť, že pokánie je naozaj potrebné, preto nás v krátkom úryvku až dvakrát vyzýva: Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Možno si v tejto chvíli niekto povie: Bŕŕ… pokánie – nepríjemné slovo! Je také ťažké a nepríjemné robiť pokánie. Ježiš však chce, aby sa nám pokánie stalo príťažlivým. Ako to dosiahnuť? Aby sme to lepšie pochopili, vráťme sa na začiatok nášho uvažovania. Rozprávali sme o zberateľoch a k nim musíme priradiť aj numizmatikov, ktorí zbierajú mince a medaile. Každá minca a medaila má dve strany. Skúsme pokánie prirovnať k minci. Aj ono má dve strany. Na zadnej strane je nápis Odstráň hriech a na prednej strane je nápis v hebrejskej reči Šub. Slovenskému nápisu rozumieme, hebrejskému nie. Tento nápis sa nedá presne preložiť do slovenčiny, preto ho treba opísať ako: Radosť človeka, ktorý sa dostal zo žalára, alebo z vyhnanstva, alebo z otroctva a vrátil sa domov k milovanej manželke, alebo k deťom, alebo k rodičom. Také dve strany má minca s názvom Pokánie. V prvom rade znamená výzvu: Odstráň hriech! Musíme ho odstrániť preto, lebo nekonečne uráža Boha a ťažký hriech nás stavia do nepriateľstva s Bohom. Každá urážka je veľká a meria sa podľa toho, koho sme urazili. Keďže Boh je nekonečne veľký, aj urážka Boha je nekonečne veľká, preto potrebuje nekonečne veľkú náhradu. Človek však čosi také nie je schopný urobiť, preto Boží Syn, Ježiš Kristus, vylial svoju krv na kríži, aby svojou nekonečnou láskou a poslušnosťou vyvážil a prevážil hriechy všetkých ľudí, aby namiesto každého z nás dal nekonečne veľkú náhradu nebeskému Otcovi. Od nás však žiada úprimnú ľútosť, aby sa každý zapojil do tejto náhrady vyliatím aspoň jedinej slzy ľútosti. To dokážeme vtedy, keď budeme bojovať proti hriechu a odstraňovať ho. To je teda zadná strana mince pokánia. A predná strana? To je Šub. Už sme si priblížili jeho význam, že je to radosť z návratu. Takéto šťastie zažíval márnotratný syn, ktorého otec prijal znova k sebe a privinul si ho na svoje srdce. To isté šťastie prežíva aj každý z nás, kto koná opravdivé pokánie, teda odstraňuje hriech. Toho nebeský Otec prijíma k sebe a zviera ho vo svojom náručí. Taká je predná strana mince pokánia. Obe strany mince pokánia nám pokánie robia potrebným. Lebo keby pokáním bolo iba odstrániť hriech, nie všetkých by to uspokojovalo, lebo hriech je pre mnohých príjemný a zbaviť sa ho, je pre nich ťažké. Ale pokánie je aj radosť a šťastie z objatia v Božom náručí a to ho robí príjemným a príťažlivým a kvôli tomu sa oplatí zanechať hriech. Význam pokánia nám neustále pripomína Božia Matka. Na svete je veľa miest, kde sa zjavovala a zjavuje. Obsah jej zjavení je však rovnaký. Neustále volá: Robte pokánie! Kajajte sa! Pokánie, pokánie, pokánie! Aj touto výzvou chce nám urobiť pokánie príťažlivým a chce nám vysvetliť, že krv jej Syna vyliata na kríži, chce pomôcť každému človekovi k pokániu. Prijímam ho? Túžim po opravdivom pokání? Mám radosť z toho, že ma Boh opäť prijíma za syna alebo dcéru a odpúšťa mi? Starší kňaz rozprával zážitok, ktorý sa mu stal ako mladému kaplánovi. Sedel v spovednici a keďže všetkých vyspovedal, chystal sa odísť na faru. Zhasol svetlo, chcel otvoriť dvere, ale v tom vstúpil dnu istý muž. Vyspovedal sa a odišiel. Neprešiel však ani týždeň a situácia sa presne zopakovala. Muž sa však najskôr priznal, že pred pár dňami bol na spovedi ale vtedy kňaza iba skúšal. Zistil, že musí byť dobrý človek, a že v spovednici zastupuje Boha. A hoci ho aj napomenul, nezostal urazený a jeho slová si vzal k srdcu. A napokon dodal: Chcem robiť opravdivé pokánie, preto prosím o celoživotnú spoveď. Kňaz napokon dodal: Bola to najkrajšia spoveď, ktorú som si vypočul počas svojho kňazského života, hoci som niekedy pociťoval hrôzu z toho, z čoho sa onen muž vyznával. My tiež sa chystáme na veľkonočnú svätú spoveď. Urobme všetko preto, aby to bola najkrajšia spoveď v našom živote, aby sme po jej skončení konali opravdivé pokánie. Potom pocítime obrovskú radosť z toho, že nebeský Otec nás prijíma do svojho náručia a objíma nás. To bude opravdivé pokánie. Zdroj:www.trojica.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
22 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie