Náboženský život v dejinách Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom sčítaní obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011 sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Z dnešného evanjelia

Iného, väčšieho prikázania ako sú tieto, niet /29. 3. 2019/

Správne nám Cirkev číta tento úryvok evanjelia práve v súčasnom liturgickom období. Kristov kríž je znakom lásky Boha k človeku, a zároveň výzvou k vzájomnej láske: našej láske k Bohu - a nielen k Bohu. Aj Pán Ježiš, aj ten zákonník, poukazujúc na prvé prikázanie, dodávajú k nemu, akoby jedným dychom, druhé prikázanie: Milovať budeš svojho blížneho. Pretože láska k Bohu by bola abstraktná a neživá, keby sa neuskutočňovala v láske k blížnemu. Presvedčivo o tom hovorí apoštol: Kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí (1 Jn 2,20). Svet si zvykol pozerať na lásku ako na niečo milé a radostné. Ale láska je predovšetkým čosi ťažké: najväčšie z prikázaní musí byť tiež najťažšie. Ktosi povedal, že pravá láska je tá, čo bolí (A. Kamieňska), čiže stojí veľa premáhania a odriekania. Samozrejme, láska je čosi najradostnejšie pod slnkom, ale pod podmienkou, že človek do nej dorastá. Pretože láska je niečo také veľké, že nás prerastá. A každý z nás musí po celý život do svojej lásky s námahou dorastať, aby počul uistenie: Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva. Blízko Božiemu kráľovstvu bol ten zákonník, ktorý prišiel k tej pravde; ešte bližšie sa ocitne ten, kto tú pravdu vtelí do svojho života. Najdokonalejší, ale i zaväzujúci príklad lásky vidíme v obete kríža, ktorá sa stále obnovuje v Obete na oltári. Zdroj:www.homily-service.sk

napísal Jana Sakalová

28.3.2019 22:34

872 Prezretí, 0 Komentáre