Mýtnik odišiel domov ospravedlnený, a nie farizej /30. 3. 2019/
Ježiš je majster na podobenstvá. Je v nich naozaj dobrý. Dokáže obyčajným príbehom zo života povedať tak veľa, že človek žasne. Jeho podobenstvá sú nevyčerpateľným prameňom životnej múdrosti, hoci by ich človek počul stokrát. Mohli by sme Ježišovi vyčítať, že v podobenstvách je veľmi čiernobiely, že ľudí rozdeľuje len na dobrých a zlých, na spravodlivých a nespravodlivých. Ale robí to oprávnene, pretože v Božom kráľovstve nejestvuje akási priemernosť, vlažnosť. Buď Bohu patríš, alebo mu nepatríš. Buď sa mu dáš celý - so všetkým čo máš, alebo si mimo neho. Pre Boha je devädesiatdeväť percent: nula percent, pokiaľ to nie je úplných sto percent. Toto podobenstvo je len potvrdením toho, čo hovorím. Jeden bol ospravedlnený, druhý nie. Kto sa ponižuje bude povýšený a naopak. (Porov. Lk 18,14). Nič medzi tým. O čom teda hovorí Ježiš dnes? Farizej a mýtnik. Farizeji boli tí, ktorí dodržiavali všetky prikázania a boli tak považovaní za spravodlivých a navyše si to i sami o sebe mysleli. Mýtnici boli považovaní za verejných hriešnikov, lebo vyberali peniaze od Židov pre Rimanov a pravdou je, že sa z času na čas aj podvodne z týchto peňazí obohacovali. Nechcem však dnes hovoriť o tom, aký bol farizej pyšný a mýtnik ponížený. Nie. Chcel by som skôr poukázať na inú skutočnosť, ktorá veľmi ovplyvňuje naše myslenie - tak, ako ovplyvnila aj myslenie farizeja. Tou skutočnosťou sú predsudky. Čo je to predsudok? Je to negatívna vec, ktorá vás prvá napadne pri počutí určitého pojmu. Napríklad, poviem slovo `cigáň`. Hneď nás napadne všetko zlé spojené s ľuďmi, ktorí sa skrývajú pod týmto označením. A najhoršie na tom je, že s týmto potom aj pristupujeme k tým ľuďom - s chladom, rezervovanosťou, možno až s agresivitou. A pritom vôbec nevieš, aký ten človek je. Nepoznáš jeho individualitu, jeho jedinečnosť – a to sú len naše mylné myšlienkové pochody. S týmto mal problém aj farizej, ktorý všetkých mýtnikov hodil do jedného vreca, ale nevidel do ich sŕdc. Všetkých zaškatuľkoval. Možno poznal dvoch mýtnikov, ktorí sa nabalili z peňazí iných, a tak si utvoril záver, že všetci mýtnici sú takí. A podľa týchto predsudkov k nim aj pristupoval. „Ďakujem ti, že nie som ako tamten mýtnik". Nie je preto možné, žiť naplno kresťanský život s predsudkami. Oni nás oberajú o slobodu. Podnikateľ je človek, nie okrádač štátu. Nemec je človek, nie fašista. Vybaľme ľudí z týchto svojich `krabíc a šuplíkov` a začnime sa na nich pozerať ako na rovnocenných - ako na ľudí, ktorí sú Bohom milovaní, povolaní k svätosti, ako na ľudí, ktorí majú tie isté práva ako my. Aj oni majú výnimočné dary a môžu nás obohatiť. Nemávnime hneď nad nimi rukou a neodpíšme ich. Nachádzajme k nim cestu a veďme s nimi dialóg. A zistíme, že ten človek môže mať veľké srdce, môže byť dobrosrdečný, spravodlivý a Bohu milý... Do neba príde prostitútka Adela. Je veľmi zmätená, lebo si je vedomá toho, ako celý život žila. Ale Pán Boh sa na ňu s láskou pozerá a hovorí jej: „Adela, veľmi dobre poznám tvoje srdce." „Moje srdce? Čo tam vidíš? To, ako som úboho žila? Pane, nechaj ma radšej odísť." V tom vtrhne do Božej kancelárie malý anjel a hovorí: „Pane, vonku, pred bránou, stojí riaditeľka Zbožného združenia toho a toho a s ňou vedúca Kresťanskej organizácie tých a tých a prosia ťa, či by mohli byť urýchlene prijaté." „Nech počkajú", odpovedal Pán Boh. Anjel však naliehal: „Hovorili, že ich veľmi dobre poznáš." „Ja že ich poznám? Asi som ich niekde videl, ale nech ešte počkajú." A Pán Boh znova zamilovane pozeral do Adelinho srdca. „Je tak štedré, tak skutočné, tak úprimne pokorné! Nie je v ňom ani stopa pokrytectva. Žiadna pretvárka. Kiež by takéto srdcia mali moji dlhoroční veriaci." Jedna z dám čakajúcich vonku, si však dala zavolať anjela a dohovárala mu: „Počúvaj, pripomenul by si láskavo Pánu Bohu, že tu na neho čakáme? Sme unavené. On nás už dlho pozná, sme blízki priatelia. A len tak mimochodom" - pokračuje dáma, „pokiaľ ma neklamal zrak, predbehla nás akási Adela, všeobecne dobre známa." Anjel im však opakuje: „Pán Boh vám odkazuje, že máte počkať." „To nechápem," - hovorí druhá dáma, „pozná nás, prídeme sem unavené, pretože sme celý život chránili jeho záujmy na Zemi, a on nás nechá prejsť tak dlhým očistcom." Náš Boh vždy pozerá na srdce človeka - nie na jeho zovňajšok, ani na jeho národnosť či farbu pleti. Sme stvorení na jeho obraz a tak sme povolaní aj v tomto sa mu podobať. Preto sa učme hľadieť na ľudí srdcom bez predsudkov. Amen. Zdroj:www.evanjelizacia.eu
