Náboženský život v dejinách Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom sčítaní obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011 sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Z dnešného evanjelia

Jeden z vás ma zradí. Nezaspieva kohút, kým ma tri razy nezaprieš /16. 4. 2019/

Pre nás poučné a len jedno z nich je príkladom. Sme slabí, aj keď sa vyťahujeme ako Peter. Musíme si uvedomiť, že v ťažkostiach, keď nás viera niečo stojí, ukazuje sa naša láska ku Kristovi. Nie je až také zlo upadnúť do hriechu, ako v hriechu zostať. Judáš nevedel povstať z neho. Neveril v odpustenie Krista, ktoré by mu bol Kristus zaiste dal, keby bol prišiel a poprosil. Kristus Petrovi nikdy nevyčítal jeho počínanie a zradu, snáď len pripomenul, keď sa ho po svojom zmŕtvychvstaní trikrát pýta: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma...?“ (Jn 21, 15). A Peter pri tretej odpovedi znova plače: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21, 17). A z Petra, ktorý zaprel Krista, sa stáva ten, ktorý má viesť svojich spolubratov. Petrovi zveruje Kristus primát. To znamená pre nás, aby sme vždy verili v Krista, aby sme i v takých okamžikoch, keď zaváhame, keď sa dopustíme zrady na Ježišovi a jeho láske, neklesli tak hlboko a nedopustili myšlienku, že pre nás niet odpustenia. Pán Ježiš predsa povedal v podobenstve o dobrom pastierovi, že v nebi bude väčšia radosť nad jedným, čo potrebuje pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými. Pri rozjímaní nad evanjeliom prosme o silu aj vo chvíľach zaváhania, aby sme nestratili lásku Pána Ježiša. Áno, veríme v odpustenie. Veríme, že keď Ježišovi zostaneme verní, odpustí nám naše previnenia. Buďme vždy ako vracajúci sa Peter ku Kristovi. Amen. Zdroj:www.evanjelizacia.eu

napísal Jana Sakalová

16.4.2019 22:35

329 Prezretí, 0 Komentáre