Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
23 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie
« Späť

Životopisy svätých

Svätý Rafael Arnaiz Baron, rehoľník /26. 4. 2019/ *9. apríl 1911, Burgose † 26. apríl 1938, San Isidro de Duenas

Svätý Rafael Arnaiz Baron, rehoľník Tento svätý španielsky trapista skončil svoj život v 27 rokoch. Svoj život ponúkol Bohu ako zmiernu obetu, aby sa skončila občianska vojna v Španielsku a aby sa do tejto krajiny zase mohol navrátiť mier. Rafael sa narodil 9. apríla 1911 v Burgose ako syn manželov Rafaela a Marie Mercedes Baronových. Bol najstarším dieťaťom zo zámožnej rodiny Arnáize Barona. Jeho celé meno znie: Rafael Arturo Alvaro José de la Inmaculada Concepción y San Luis Gonzaga. Toto dlhé meno bolo niečo ako program pre jeho život. Miloval Pannu Máriu Nepoškvrnenú a zomrel veľmi mladý podobne ako sv. Alojz Gonzaga. Detstvo v silne veriacom rodičovskom dome formovalo jeho život. Chodil najskôr dva roky do jezuitskej školy v La Merced, potom sa presťahovala jeho rodina do Ovieda, kde školu dokončil. V roku 1929 začal nadaný mladý muž študovať architektúru v Madride. Venoval sa tiež maliarstvu. V tom istom roku navštívil prvýkrát trapistický kláštor San Isidro de Duenas v Palencii. Tu sa zapálil pre trapistický život. Od 25. januára až do 26. júla 1933 musel vykonávať vojenskú službu. Už v priebehu svojich štúdií plánoval veľmi prísne priebeh svojho dňa a stanovil si pravidelný čas pre štúdium a modlitbu. Svoj denný plán si nazval slovami „Všetko pre Ježiša.“ Po vojenskej službe poprosil v novembri 1933 o prijatie do noviciátu trapistov. Dostal pritom svoje krstné meno, ktorému ale podľa starej tradície trapistov predradil meno „Maria.“ V deň svojej obliečky napísal svojej matke: „Som stále presvedčený o tom, že Boh stvoril trapistov pre mňa a mňa pre trapistov. Je zrejmé, že jediné správne nazeranie vo svete je zaujať miesto, ktoré Boh pre nás vybral.“ Mladý mních sa vyznačoval heroickou pokorou a bezpodmienečnou poslušnosťou. Nanajvýš skromný a značne prísny kláštorný život s ťažkou prácou veľmi vyčerpával Rafaela, ktorý nebol vôbec zvyknutý na drsné životné podmienky. Ochorel cukrovkou a sotva po pol roku musel kláštor zasa opustiť. To bola pre neho veľmi ťažká rana. Vrátil sa opäť späť k rodine. Ale aj doma sa zase pokúšal znovu žiť rádový život podľa trapistických pravidiel. Keď sa zdravotne trochu zotavil, vrátil sa síce do kláštora naspäť, nie už ako novic, ale ako oblát otec, pretože nemohol zo zdravotných dôvodov úplne žiť podľa pravidiel v celej ich prísnosti. Tým mu zostala profesia, definitívne väzba k poriadku, zachovaná. V kláštore písal pôsobivé mystické listy. Opäť mohol len málo mesiacov zostať vo svojom tak milovanom kláštore. Bol znovu povolaný do vojenskej služby, tentokrát v španielskej občianskej vojne. Kláštor opustil 26. septembra a 6. decembra 1937 sa do kláštora zase vrátil. Diabetes znovu prepukol. Medzitým bol zo zdravotných dôvodov vyhlásený za neschopného vojenskej služby. Odmietnutý sa teraz konečne vrátil do kláštora. Musel najprv ísť na ošetrovňu. Brat Rafael bol známy svojou odovzdanosťou do vôle Božej, svojim umeleckým talentom a svojou citlivosťou, ale tiež svojou radosťou a vyhraneným zmyslom pre humor. Jeho listy a kresby v denníku svedčia o prostej, detinskej, vrúcnej, ale bezpodmienečnej láske k Bohu a o veľkej rozhodnosti k nasledovaniu Ukrižovaného. Jeho zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval. Mal veľmi silné bolesti. Brat Rafael obetoval všetko, celý svoj život ako zmiernu obetu za ukončenie španielskej občianskej vojny, ako bolo povedané. Niekoľko málo týždňov pred svojou smrťou napísal tento oblát otec trapistov: „Boh ma miluje tak veľmi, že to nepochopia ani anjeli! Aké veľké je Božie milosrdenstvo! On ma miluje! Je mojím priateľom, mojim bratom, mojim otcom, mojím učiteľom… Ach, môj Ježišu, chýba mi papier a pero… Ako je možné, že som mal ešte trpezlivosť myslieť na niečo, čo považuje svet za rozumné, ja, ktorý strácam rozum, keď na Teba myslím!“ V uplynulých mesiacoch trapistický mystik hlboko dojal všetkých, ktorí k nemu prišli, svojou heroickou pripravenosťou k utrpeniu a ostatnými cnosťami. Na Veľkonočný pondelok roku 1938 odovzdal opát mystikovi odev profesijného mnícha. Krátko nato sa Rafaelov zdravotný stav výrazne zhoršil. Stále častejšie ním triasla vysoká horúčka. Z týchto posledných dní jeho života pochádzajú tieto dojemné riadky: „Neotáľaj, Pane, tvoj sluha Rafael má naponáhlo, aby bol pri Teba, uvidel Máriu… Akú nádhernú regulu zložím v deň svojej smrti! Večný sľub lásky navždy…, navždy.“ Dňa 26. apríla 1938 zomrel brat Rafael Baron potom, čo pri umieraní mohol zložiť rehoľné sľuby trapistického poriadku. To bolo pre neho zvlášť veľkou milosťou. Zomrel po krátkom, ťažkom smrteľnom zápase v 27 rokoch v povesti svätosti. Bol pochovaný najprv na cintoríne kláštora San Isidro de Duenas. V roku 1960 sa začal proces blahorečenia. Jeho pozostatky boli prevezené v roku 1965 do hrobu v západnom krídle krížovej chodby. Od roku 1972 je miestom jeho posledného odpočinku kaplnka v opátskom kostole. Pápež Ján Pavol II. uvádzal brata Rafaela ako príklad nasledovanie Krista na Svetovom dni mládeže v roku 1989 v Santiagu de Compostela. Dňa 27. septembra 1992 bol Rafael pápežom sv. Jánom Pavlom II. blahorečený. Pápež Benedikt XVI. ho vyhlásil za svätého 11. októbra 2009 spoločne so štyrmi ďalšími novými svätými, medzi ktorými bol tiež misionár malomocných Damián de Veuster. Slová sv. Jána Pavla II. pri blahorečení v roku 1992 „Poď a nasleduj ma! To je kresťanské povolanie, ktoré vyviera z Pánovej ponuky lásky a ktoré sa dá uskutočniť iba vďaka našej odpovedi vychádzajúce z lásky. Ježiš vyzýva svojich učeníkov k úplnej odovzdanosti ich života, bez ľudského účtovania a protiúčtovania, s bezvýhradnou dôverou v Boha. Svätci prijímajú túto náročnú výzvu a vydávajú sa pokorne a ochotne na cestu nasledovania ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista. Z ľudského hľadiska niekedy nepochopiteľná logika viery má svoju dokonalosť v tom, že nestavia seba samého do stredu, ale že sa rozhoduje žiť podľa evanjelia a tým plávať proti prúdu,“ povedal sv. Ján Pavol II. pri Rafaelovom blahorečení. Cirkev si pripomína svätého Rafaela Arnáiz Barona 26. apríla. Iste je tento svätec nielen silným príhovorcom trapistického poriadku, ale aj tých mladých ľudí, ktorí sa vydali na cestu duchovného povolania. Zdroj:www.životopisysvatych.sk