Svätý Onofrius, pustovník, eremita /12. 6. 2019/ * Etiópia † koniec 4. stor. v púšti pri Tébach, dnes ruiny Al-Uqsurin, Egypt, alebo Göreme v Kapadócii, Turecko Význam mena: vždy šťastný (egypt.) Atribúty: odev z listov okolo bedier, kalich, hostia Patrón tkáčov, sexuálne zneužívaných, dobrej smrti

Svätý Onofrius, pustovník, eremita Život sv. Onofria opísal mních menom Pafnucius, ktorý žil v 5. storočí. Hoci presné historické fakty o sv. Onofriovi nie sú známe, spomienka na neho zostala zachovaná v cirkevnom kalendári. Z Pafnuciovho spisu sa dozvedáme o jeho túžbe spoznať anachorétov (eremitov, pustovníkov) na púšti, o ktorých sa v Egypte veľa rozprávalo. Kvôli tomu sa vybral na púšť. Po štyridsiatich dvoch dňoch cesty unavený až na smrť padol na zem. Vtedy sa pri ňom objavila ľudská postava hrozného vzhľadu, ktorá bola pokrytá od hlavy až po päty iba dlhými vlasmi a pár listami. Takéto oblečenie bolo typické pre anachorétov, ktorí boli zvyknutí žiť iba sami. Nakoniec, iné oblečenie si na púšti v osamelosti ani nemohli zadovážiť. Pafnucius sa najprv poriadne zľakol a snažil sa utiecť. Záhadná postava však na neho volala, aby zostal. Vtedy pochopil, že našiel, koho hľadal, bol to totiž anachoréta. Pafnucius sa dozvedel, že dotyčný sa volá Onofrius. Na púšti žil už šesťdesiat rokov. Živil sa bylinami a spával po jaskyniach. Predtým, ako sa rozhodol odísť na púšť, žil v tebaidskom kláštore v meste Hermopolis spolu so stovkou ďalších mníchov. Túžil však po živote vo väčšej samote podľa vzoru sv. Jána Krstiteľa a proroka Eliáša. Zanechal teda kláštor a začal sa venovať naplno eremitskému životu. Dostal sa do púšte, kde bolo veľmi málo možností obživy, preto bol veľmi rád, keď po niekoľkých dňoch stretol v jednej jaskyni iného eremitu, ktorého poprosil, aby ho uviedol do tohto štýlu života. Eremita ho upokojil a potom ho odprevadil do jednej oázy s palmami, kde s ním 30 dní zostal. Potom ho zanechal samého a vrátil sa do svojej jaskyne. Raz do roka potom prichádzal, aby ho navštívil a povzbudil. Počas jednej takejto návštevy odpadol a tam aj zomrel. Onofrius ho pochoval v blízkosti svojho príbytku. Onofrius ďalej rozprával Pafnuciovi, ako sa prispôsoboval zmenám ročných období, ako odolával rozmarom počasia a ako sa stravoval. Pafnucius píše, že každodenne mu anjel prinášal stravu a v nedeľu aj sväté prijímanie. Onofrius zaviedol Pafnucia aj do svojej pustovne Kalidiomea (miesto paliem). Tam pokračovali v rozhovoroch, až kým mu Onofrius povedal: „Boh ťa sem poslal preto, aby si pochoval moje telo, pretože som prišiel na koniec môjho pozemského života.“ Pafnucius navrhol Onofriovi, že bude pokračovať na jeho mieste v pustovníckom živote. Na to mu však eremita odpovedal, že toto nie je Božia vôľa, že sa musí vrátiť do Egypta a vyrozprávať to, čoho sa stal svedkom. Potom ho požehnal, pokľakol si v modlitbe a zomrel. Pafnucius ho zakryl svojím plášťom a pochoval v jednom skalnom výklenku. Medzitým veľký zosuv pôdy zničil Onofriovu jaskyňu i samotné Miesto paliem. Bol to neklamný znak Božej vôle, že na tom mieste už nikto iný nebude žiť ako eremita. Onofriov život, napísaný Pafnuciom je známy aj z viacerých orientálnych verzií: gréckej, arménskej, koptskej a arabskej. Predstavuje oslavu pustovníckeho života a zároveň najdokonalejší životný stav: samotu v púšti. Nezávisle na historickej existencii Onofria sa grécky životopis končí tým, že svätý eremita zomrel 11. júna. V byzantských životopisoch svätých sa spomienka na Onofria uvádza 12. júna. Jeho úcta a kult bol rozšírený do všetkých krajín Malej Ázie a v Egypte, spomínajú ho všetky liturgické kalendáre v týchto regiónoch. Obraz sv. Onofria, nahého pustovníka oblečeného len do lístia a vlastných vlasov, bol používaný vo figuratívnom umení všetkých storočí. Umelci ho obohatili o množstvo podrobností, ktoré sa spomínajú v jeho životopise ako sukienka z listov, ťava, lebka, kríž, hostia s kalichom, anjel. Zdroj:www,životopisysvatych.sk