« Späť

Z dnešného evanjelia

Dom postavený na skale; dom postavený na piesku /27. 6. 2019/

V našej dobe sa veľa rozpráva, ale málo žije podľa Kristových slov. Rozprávajú sa dvaja otcovia rodín. Prvý hovorí: " To je predsa jasné a samozrejmé." "Naozaj?" - pýta sa druhý. "Naozaj! Často čítam Sväté písmo, modlím sa, chodím do kostola. Sväté písmo je pre mňa normou môjho života." "A podľa neho nežiješ!" - dodal druhý. V dnešnom Božom slove sme počuli: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva..." (Mt 7,21). Pán Ježiš pokračuje o dvojakých základoch, na ktoré ľudia kladú svoje vzťahy k Bohu. Jedni zostávajú pohodlne na povrchu a len pri slovách, pojmoch, múdrych výrokoch, maximálne formálnom prevedení. Druhí idú do hĺbky, až na skalu, t. j. k pochopeniu Božieho slova, ktoré sa získava uskutočnením. Nedávno sme počuli slovo o láske k nepriateľom. Plne ho pochopí len ten, kto ho uskutočňuje, lebo sa presvedčí, že Boh je voči nám náročný, ale zároveň aj múdry a dobrý. Veľa síce od nás žiada, ale pritom nás nenechá samých. A práve toto vedomie o silnom, dobrom a veľmi blízkom Bohu, ktoré sa získava uskutočňovaním jeho slova, je tou hĺbkou, je skalou, ktorá robí človeka odolným proti svetu, ktorý „duje" stále novými prúdmi do nás zboku, dažďom zhora, vášňami, ktoré na nás tlačia akoby zdola. Ak bol náš Pán i tu trochu tvrdý a nazval bláznom každého, kto by len počúval, a neuskutočňoval jeho slovo, tak zaiste len preto, že chcel mať zo všetkých svojich poslucháčov, a teda i z nás, múdrych staviteľov. Istý pán hovorí: "Ale dôstojný pán, predsa nemôžeme žiť ináč ako ostatní ľudia." "Nielenže môžeme, ale musíme žiť ináč! Len tak zachránime svet. Ináč zahynieme aj so svetom, pretože môžu prísť vetry, ktoré nám zbúrajú všetko, čo sme nepostavili na skale." Pozrime sa na prvých kresťanov. Malá skupinka chudobných, často bezvýznamných ľudí zlikvidovala pohanstvo nie tým, že sa prispôsobila ostatným, ale tým, že sa od nich oddelili, a to nie k hriešnym ľuďom, ale k Bohu, aby poslúchali jeho príkazy. Teraz sa pozrime na náš konkrétny život. Na čom staváme? Aj teraz sme si vypočuli Božie slovo, ale vyjdeme z chrámu a budeme sa správať, ako keby sme vôbec neboli kresťania!..? Stačí si všimnúť napríklad mladých. Naši mladí v dobe chodenia a známosti žijú už intímne ako manželia, a pritom dokonca mnohí z nich si to nepokladajú ani za hriech! Manželia zneužívajú manželstvo. A predsa u katolíckych manželov by to nemalo byť. Potraty a vraždy detí sú dnes bežnou vecou, bohužiaľ, i u katolíckych rodičov. A to je zlé! A čo ostatní? Zúčastňujeme sa na slávnostiach narodenia dieťaťa, hoci ho rodičia nedajú pokrstiť a my tam ideme, a oslavujeme narodenie. A nemáme odvahu, keď sme už tam, pripomenúť týmto rodičom ich najvážnejšiu povinnosť. Alebo civilné sobáše. Zúčastňujeme sa na nich, ba dokonca prinášame dary, a pritom ide o sobáše nekresťanov, ktoré sú takto neplatné, ktoré neuzatvárajú manželstvo, ale vchádzajú do smilného pomeru - do konkubinátu. A my predsa ideme a podporujeme ich svojou účasťou! Pritom sa v duchu ospravedlňujeme: Keby sme tam nešli, asi by si pomysleli, že sa hneváme. Škoda, že si nepovieme: Čo by si pomyslel Boh. A keď sme sa už tak znížili, že sme tam šli, nemáme odvahu povedať: "Brat, sestra, toto nie je manželstvo." Škoda tu hovoriť o oznámeniach, kde často čítame takéto, alebo podobné znenie: prijmú manželstvo na príslušnom ObÚ, hoci majú sobáš i v kostole. V tom prípade nechcem povedať, že na oznámeniach stojí naša viera, ale i to je náš prejav. Ako by sme sa za svoje presvedčenie a vieru hanbili! Drahí bratia a sestry, to sú tie naše slabosti, to je tá naša strašná bieda, že nemáme silu žiť, ako nám to káže Sväté písmo, ako to Kristus od nás žiada. Čo robiť? I na toto nám dáva odpoveď dnešné Božie slovo: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach" (Mt 7,21). A na inom mieste nám sv. Jakub pripomína: „Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva" (Jak 2,17). A tak to ide i v dnešnej dobe. Dôkazom toho je i tento príbeh dvoch sestier, dvoch malých kresťaniek: Staršia Zuzka už pracuje ako zdravotná sestra, mladšia Helenka ešte študuje. Pochádzajú z tzv. "dobrej rodiny", kde všetci členovia chodia v nedeľu do kostola. Ale teraz sa žení ich brat, ktorý prehlásil, že uzavrie iba civilné manželstvo. Rodičia súhlasili, ale sestry Zuzka a Helenka nie. Na znak nesúhlasu rozhodli sa neísť bratovi na sobáš, ba ani na svadbu. A nešli. Nešli ani napriek dohováraniu rodičov a blízkej rodiny. Prejavili svoju vieru i takýmto odvážnym, no správnym kresťanským postojom a skutkom. Prečo to dokázali? Preto, že mali silnú vieru postavenú na skale. A ich viera nebola otrasená ani prívalom tých najbližších. Svoju vieru podporujú takmer dennou účasťou na svätej omši, častým pristupovaním ku Sviatosti oltárnej, denným rozjímaním nad Božím slovom. Aj nám Pán dáva denne príležitosť vyjadriť sa svojím postojom, prejaviť svoju vieru skutkom. Skúsme to, a keď budeme počuť názor, ktorý nebude v zhode s naším presvedčením, vyjadrime svoju mienku. Pane, keď sme vypočuli a pochopili tvoje slovo, prosíme ťa, aby si nám pomohol premeniť ho na skutky, ktoré budú prejavom našej viery a postaviť sa tak na skalu, ktorá je jedinou zárukou, že vo vetre a búrke nestratíme to, čo má byť podkladom pre našu večnú odmenu. Amen. Zdroj:www.evanjelizacia.eu

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
23 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie