« Späť

Životopisy svätých

SV. SIMEON STYLITA /10. 1. 2019/ kajúcnik (390? - 460)

SV. SIMEON STYLITA kajúcnik SV. SIMEON STYLITA kajúcnik Literatúra: MEČIAR, K.: Životy víťazov. Lúč Bratislava 2006. Simeon "Stylita" (?) (slov. Stojaci na stĺpe) je ten najčudnejší zjav, aký kedy oduševnenosť za vieru mohla vytvoriť. Už za života bol spornou osobou: od mnohých zakúsil odmietanie, ako i bezhraničnú úctu, ktorá ho vyhlásila za div sveta. Už vtedy bol osobou plnou protikladov, mimoriadnym zjavom a koniec - koncov nepochopiteľným v očiach a srdciach blížnych. Na ňom sa doslova vyplnilo slovo zo Svätého písma: "Obdivuhodný je Boh vo svojich svätých.? Simeon sa narodil okolo r. 390 v malej bezvýznamnej dedinke Sis na hranici medzi Sýriou a Cicíliou (dnes Isláhije). Zdá sa, že jeho rodičia neboli chudobní, a predsa svojmu synovi neumožnili nijaké zvláštne vzdelanie. Mladosť prežil na pasienkoch ako pastier oviec a zrejme ani z náboženskej stránky sa pre neho veľa neurobilo. Na pustých pasienkoch vznikol v jeho srdci bolestný pocit prázdnoty a zbytočnosti, z čoho vyrástla vrela túžba po veľkom, hoci dovtedy ešte neurčenom cieli jeho života. A tu sa stalo aj s ním to, čo s mnohými mníchmi: raz ráno, keď čerstvý sneh zahalil celé okolie do bieleho rúcha, šiel s rodičmi do kostola v blízkej osade na služby Božie a tam počul evanjelium o ôsmich blahoslavenstvách. Slová: "Blahoslavení plačúci, blahoslavení čistého srdca? (porov. Mt 5,4,8) tak dojali jeho srdce, že sa hneď opýtal pri ňom stojaceho starčeka, čo má robiť, aby dosiahol túto blaženosť. Ten mu vysvetlil, že mníšsky život je najlepšou cestou k tejto blaženosti. Na dôvažok mal ešte vo sne videnie: kopal jamu a akýsi hlas ho povzbudzoval, aby len kopal hlbšie, a až potom staval. Pod vplyvom slov v kostole i pod dojmom tohto sna a po vrúcnej modlitbe začal si všímať pustovníkov v najbližšom okolí. Zmocnila sa ho silná túžba načisto opustiť svet, ukryť sa niekde v samote, aby tam oplakával svoje hriechy a ľahšie si zaistil spásu duše. Hoci si ešte nebol vedomý nijakých hriechov, nasledoval svoje vnuknutie, išiel na púšť a tam strávil celých sedem dní bez akéhokoľvek pokrmu, modliac sa a oplakávajúc svoje hriechy. Potom sa vybral do blízkeho kláštora a po prijatí si osvojoval základné prvky mníšskeho života tak, ako sa to vtedy, hlavne v Sýrii, praktizovalo. Bol to tvrdý, takmer divý život, ktorý sa nám dnes vidí násilný a v mnohom neprirodzený a to najmä preto, že - ako sa zdá - hlavný dôraz sa kládol na vonkajšiu askézu. Predsa však je isté, že tých ľudí napĺňa veľká láska k Bohu. Táto askéza sa mu nevidela dosť prísna, preto sa vrátil domov, kde si rozdelil dedičstvo po rodičoch s bratom Šemšinom (Samsonom) a svoju čiastku majetku rozdal chudobným a kláštorom. Potom sa odobral do prísnejšieho kláštora, v ktorom žilo 80 alebo 120 mníchov. Neskoršie prišiel doň aj brat Šemšin. Umŕtvovanie, ktoré si sám ukladal a stále stupňoval, vyvolalo najprv obdiv, ale potom nevôľu aj u tých prísnych kajúcnikov. Jeho predstavený sa ho usiloval priviesť k tomu, aby upustil od prílišnej horlivosti, ale Simeon na to nedbal, a preto ho opát prepustil z kláštora. Odobral sa do dedinky Telnešim na úpätí hory, kde neskoršie stál jeho stĺp, aby tam žil ako pustovník. Tam sa uchýlil do polozrúcaného domčeka. Keďže bolo práve pred pôstnym obdobím, chcel tam stráviť, podobne ako Ježiš, 40 dní pôstu bez jedla a nápoja. Kňaz Bassus, ktorého požiadal o radu, ho síce od "samovražedného pokusu? dôrazne odradil, a tak si aspoň prichystal 10 chlebov a kanvu vody, aby sa v prípade potreby udržal pri živote. Keď ho však kňaz po skončení 40-dňového pôstu navštívil, oboje bolo nedotknuté a jeho našiel ležať zamdletého na zemi. Keď mu ústa ovlažil vodou, prišiel k sebe. Tento zvyk úplného pôstu počas 40 dní pred Veľkou nocou Simeon potom zachovával až do svojej smrti: v prvých dňoch postojačky, potom posediačky a napokon vystretý na zemi. Neskoršie sa mu podarilo udržať sa na nohách celých 40 dní. Po Veľkej noci mu mnísi znemožnili návrat na púšť a kňaz Daniel mu pridelil kus zeme, kde si zhotovil inú chyžku. Počas troch rokov, ktoré v nej Simeon prežil, zhromaždil sa okolo neho už značný počet učeníkov. No po troch rokoch zanechal aj túto chyžku, vystúpil vyššie na horu a na darovanom pozemku si zriadil chyžku z kamenia, ale bez strechy, aby bol vystavený aj dažďu, aj slnku. Keďže si nedôveroval, z obavy, že by toto nové bývanie (bola to vlastne iba kamenná ohrada) mohol opustiť, dal sa dlhou reťazou prikovať k veľkému kameňu. Keď ho tam navštívil biskup Meletius z Antiochie a videl to, povedal mu, že pravá čnosť sa nijako nezrovnáva s nútenosťou a že Bohu sú milé iba skutky vykonané slobodne a dobrovoľne. Nato si dal reťaz odstrániť. Stále sa však zdržiaval iba na tom malom priestranstve svojej ohrady. Oblek mal zo slamy, po siedmich rokoch si zhotovil oblek z kozej kože. Tento život v hroznom sebazapieraní, táto neslýchaná horlivosť vniesli jeho meno do palácov boháčov i do chyží bedárov nielen v celej Rímskej ríši, ale aj medzi národy kočovníkov, ktorí nemali stále bydlisko. Davy ľudí sa valili k pustovníkovej pustej chyži posilniť sa jeho príkladom a pohľadom na neho získať silu na znášanie ťažkostí života. Aby sa obránil pred čoraz väčšmi vzrastajúcim návalom ľudí, prišiel na dosiaľ neslýchaný nápad, nad ktorým ustrnul v nábožnom začudovaní vtedajší svet, lebo terajší sa mu bude azda smiať. Dal si vystaviť kamenný stĺp, sprvoti len asi 1,75 m vysoký, na vrchu štyri stopy, so zábradlím, na ktorom bol vystavený všetkým vrtochom počasia, ale dostatočne chránený pred dobiedzavosťou nábožných veriacich. Päť rokov býval na ňom. Neskoršie si dával stavať čoraz vyššie stĺpy. Na poslednom z nich, vytvorenom z troch kamenných stĺpov, "náznak Najsvätejšej Trojice?, ktorý bol pravdepodobne vysoký 16 m a prierez nemal väčší ako dva štvorcové metre, strávil postojačky 20 rokov. Na stĺpoch prežil dovedna 37 rokov. Na plošine stĺpa sa nedalo ležať, iba stáť alebo kľačať. Simeon nikdy nezostúpil zo stĺpa: raz za týždeň mu podávali pokrm po rebríku. Aj Telo Pánovo mu kňazi podávali tak, že vystúpili k nemu po rebríku. Na hlave mal čiapku, ale inak bol vo dne v noci vystavený slnku i zmenám počasia. Spával veľmi málo, aj to len kľačiac. Bol vysokej postavy s dokonale vyvinutým telom, s priateľskými črtami tváre, s dlhou bradou, siahajúcou až po pás. Okolo stĺpa boli v určitej vzdialenosti postavené chyžky pre Simeonovým učeníkov a pútnikov. Časom si Simeon vytvoril pevný denný poriadok. Od začiatku noci až do tretej hodiny odpoludnia druhého dňa zotrvával v modlitbe, od tretej hodiny až do večera sa venoval nesčíselne mnohým ľuďom, ktorí k nemu prichádzali, aby ho videli, počuli, prosili o radu, vyznali sa mu zo svojich hriechov a hľadali u neho uzdravenie z chorôb. Denne dva razy kázal: Už jeho výzor bol uchvacujúcou kázňou a na poslucháčov pôsobil neodolateľným dojmom. V kázňach najviac hovoril o pokání, o pohŕdaní svetom, o odplate vo večnosti. Veľké útoky na zdravie, a to hlad a smäd, horúčavu i mráz, dážď, vietor i búrky, nával tisícov zvedavcov a hľadajúcich pomoc, vydaný napospas živlom prírody, to všetko tento kajúcnik znášal bez jediného slova ponosy deň čo deň, rok čo rok, pokiaľ ho smrť nevyslobodila z jeho útrap. Čudný dovtedy neznámy spôsob života neušiel však ani ľudskému pokarhaniu: najmä egyptskí pustovníci hovorili o ňom, že je pyšný čudák, ktorý iba preto vedie taký mimoriadny život, aby ho ľudia obdivovali. Keď sa to dopočuli opáti a biskupi, chceli vyskúšať jeho pokoru a poslušnosť. Poslali k nemu niekoľko pustovníkov s rozkazom, aby ihneď zišiel zo stĺpa a viedol s nimi normálny život. Len čo počul tento rozkaz, hneď bol hotový zostúpiť. Takto sa dokázala jeho pokora a poslušnosť, preto mu dovolili naďalej prebývať na stĺpe. Na začiatku januára 460 videli ctihodného starca mlčiaceho kľačať celé dva dni. Nebolo to nič neobyčajné. Keď sa však nehýbal ani na tretí deň, Anton, jeden z jeho učeníkov, vystúpil hore k nemu, aby ho zobudil. Bol už mŕtvy. Usnul v Pánu v 70. roku svojho života. Traja biskupi spustili jeho mŕtvolu zo stĺpa na oltár, ktorý stál pod ním, a veľké množstvo ľudí sprevádzalo jeho mŕtve telo do mesta Antiochie, kde ho patriarcha mesta v sprievode šiestich biskupov pochoval v hlavnom chráme. Simeonov život opísal jeho učeník Anton aj iní. Zdroj:Literatúra: MEČIAR, K.: Životy víťazov. Lúč Bratislava 2006.

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
23 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie