Svätá Rosa Venerini, rehoľníčka /7. 5. 2017/ * 9. február 1656 Viterbo, Taliansko † 7. máj 1728 Rím, Taliansko

Svätá Rosa Venerini, rehoľníčka Rosa Venerini sa narodila vo Viterbe v Taliansku 9. februára 1656. Jej otec sa volal Goffredo a pochádzal z Castelleoni di Suasa v Ancone. Bol lekárom vo veľkej nemocnici vo Viterbe. Oženil sa s Marziou Zampichetti. Narodili sa im štyri deti: Domenico, Maria Maddalena, Rosa a Orazio. Rosa mala od prirodzenosti dar inteligencie a neobyčajnej citlivosti. Výchova v rodine jej umožnila rozvíjať svoje talenty, pričom zostala verná kresťanským zásadám. Keď mala dvadsať rokov, začala intenzívnejšie rozmýšľať o svojej budúcnosti. V jej dobe pre ženu jestvovali len dve cesty: sobáš alebo kláštor. Rosa nepodceňovala ani jednu cestu, ale cítila volanie k niečomu inému, kde by mohla slúžiť Cirkvi a spoločnosti. Veľa sa modlila, prinášala obety Bohu a hľadala. Na jeseň roku 1676 na radu svojho otca vstúpila do dominikánskeho kláštora sv. Kataríny, kde sa veľa modlila a meditovala. Zostala tam však len niekoľko mesiacov, pretože náhla smrť jej otca ju prinútila vrátiť sa k matke. Počas nasledujúcich rokov sa stalo znova niekoľko ťažkých udalostí v živote jej rodiny – brat Domenico zomrel ako dvadsaťsedemročný, o niekoľko mesiacov potom zomrela aj matka. Medzitým sa Maria Maddalena vydala. Doma zostal len Orazio a Rosa, ktorá mala dvadsaťštyri rokov. Začala zhromažďovať dievčatá a ženy a spolu sa modlili ruženec. Počas týchto stretaní si uvedomila smutnú skutočnosť – že obyčajná žena je vlastne chudákom, čo sa týka kultúry, morálky i duchovného života. Vtedy pochopila, že Boh ju volá, aby založila nejakú ustanovizeň pre dievčatá, ktorá by im poskytla vzdelanie po všetkých stránkach. 30.augusta 1685 s povolením viterbského biskupa, kardinála Urbana Sacchettiho, v spolupráci s dvoma priateľkami – Gerolamou Coluzzeli a Porziou Bacci založili v rodičovskom dome Veneriniovcov prvú školu pre dievčatá. Začiatky boli skromné, ale význam tohto činu bol priam nadčasový: ľudská dôstojnosť žien a duchovná starostlivosť o ne. Rozhodla sa nasledovať prísnu a vyváženú ignaciánsku spiritualitu pod jezuitu P. Ignáca Martinelliho. Všetko, čo ju postretlo v živote – krízy, nepochopenia, hľadanie novej cesty – všetko pokladala a brala ako Božiu vôľu. Netrvalo dlho a dostalo sa im uznania od cirkevných i svetských predstavených. Prišli však aj ťažkosti. Niektorí ľudia boli pohoršení, že táto žena, ktorá patrila do vyššej strednej vrstvy, sa venuje úbohým dievčatám. Rosa to priniesla ako obetu Bohu. Modlitba mala ústredné miesto v jej živote. Nemala záľubu ani nežiadala od jej dcér, aby veľa hovorili pri modlitbe. Odporúčala im, aby ich praktický život, ich činy boli neprestajnou modlitbou – rozprávaním s Bohom, o Bohu a pre Boha.Dôverné spojenie s Bohom dosahovala mentálnou modlitbou, ktorú považovala za „základný pokrm pre dušu“. Často rozjímala nad evanjeliom a meditovala pod krížom, najmä o tajomstve Eucharistie.A bolo vidieť, že jej práca a úsilie prinášajú ovocie. Kardinál Marco Antonio Barbarigo z Montefiascone povolal Rosu do svojej diecézy, aby aj tam založila podobné školy. V spolupráci s ním sa Rose podarilo v rokoch 1692-1694 otvoriť školy v Montefiascone a v dedinách okolo jazera Bolseno. Zverila ich sv. Lucii Filippini, pod ktorej vedením založené školy pokračovali ďalej. Ďalšie školy sa potom podarilo otvoriť v Laziu. V roku 1706 Rosa prišla do Ríma, ale jej prvý kontakt s rímskym duchovenstvom bol veľmi ťažký a hlboko sa jej dotkol. Trvalo šesť rokov, kým si získala späť dôveru cirkevných autorít. 8. decembra 1713 s pomocou priateľov jej rodiny Abate degli Atti otvorila svoju prvú školu v centre Ríma pri Campidogliu. 24.októbra 1716 ich navštívil pápež Klement XI. spolu s ôsmimi kardinálmi, ktorí mali záujem vidieť vyučovanie. Boli veľmi príjemne prekvapení a nadšení. Zakladateľke povedali: „Signora Rosa, robíte to, čo my nemôžeme robiť. Ďakujeme vám. Týmto dielom ste prispeli k duchovnému životu Ríma.“ Odvtedy sa táto myšlienka šírila závratnou rýchlosťou ďalej. Rosu pozývali svetskí i cerkevní predstavení, aby zakladala školy na ich území. Vždy, keď niekde začala škola svoju existenciu, bolo cítiť morálny a duchovný pokrok medzi mladými ľuďmi. Rosa Venerini zomrela v komunite sv. Marka v Ríme. Bolo to večer 7. mája 1728. Otvorila viac ako štyridsať škôl. Pochovali ju pri kostole Il Gesu, ktorý mala veľmi rada. V roku 1952 – z príležitosti beatifikácie – jej pozostatky boli prenesené do kaplnky Generalátu v Ríme. Za svätú bola vyhlásená pápežom Benediktom XVI. 15. októbra 2006 v Ríme. Charizma Rosy Venerini sa dá popísať niekoľkými slovami. Žila utrpením pre Boha a pre spásu duší. Keď pochopila, že dievčatá a ženy potrebujú starostlivosť, vzdelanie a duchovnú podporu, neľutovala čas, ťažkú prácu, úsilie, ťažkosti všetkého druhu, až kým nedala patričnú odpoveď Božiemu volaniu. Vedela, že evanjelium môže prijať človek, ktorý bol najprv oslobodený od tmy nevzdelanosti a omylu. Správne vycítila, že dobré vzdelanie môže poskytnúť ženám pozdvihnutie a dá im hodnotu v spoločnosti. Toto si vyžadovalo komunitu ľudí, ktorí by sa o to starali. Rosa to dokázala, a tak vlastne predstihla svoju dobu, ponúkla aj Cirkvi nový model života apoštolsky činnej rehoľnej komunity. Rosa svoje poslanie vychovávať nechápala len ako zamestnanie. Nebola iba vychovávateľkou v škole. V každej situácii sa snažila sprostredkúvať Božiu lásku. Starala sa o chorých, povzbudzovala sklesnutých a znechutených životom, potešovala skľúčených, hriešnikov sa snažila priviesť k pokániu, napomínala k väčšej vernosti zasvätené osoby, pomáhala chudobným a ľuďom s uvoľnenou morálkou pomáhala z morálneho otroctva.Jej heslom sa stalo „vychovávať k záchrane“. V tomto duchu pokračujú Dcéry Rosy Venerini – Mastre Pie Venerini – v jej diele. Kamkoľvek prídu, je vidieť veľký pokrok vo vzdelaní a v duchovnom raste obyvateľov. Kongregácia je rozšírená v USA, Švajčiarsku, Indii, Brazílii, Kamerune, Rumunsku, Albánsku, Čile, Venezuele, v Nigérii. Zdroj:www.životopisysvatych.sk