Svätý Viliam z Æbelholt, opát /6. 4. 219/ * v období medzi 1105 – 1123 Paríž (Compiègne?), Francúzsko † 6. apríl 1203 Æbelholt, dnes ruiny pri meste Hillerød, Dánsko Význam mena: ten, ktorý chce ochraňovať (zast. nem.)

Svätý Viliam z Æbelholt, opát Viliam sa narodil vo vznešenej a nábožnej rodine. Okrem rodičov ho vychovával aj jeho strýc, opát kláštora Saint Germain. Zabezpečil mu vzdelanie vo vedách, ale aj náboženskú formáciu. Podľa vtedajších zvyklostí ho ešte ako chlapca vymenovali za kanonika pri chráme sv. Genovévy. Kanonici viedli neusporiadaný život. Viliam bol vo veľkom nebezpečenstve. Odolával, ako vedel. Napriek tomu, že ostatným bol tŕňom v oku, a preto mu všelijako strpčovali život. Dokonca ho chceli pripraviť o česť a dobré meno. Nepodarilo sa im to však a Viliam to všetko mlčky znášal. Neskôr ho biskup vysvätil a kanonici sa postarali o to, aby sa stal farárom vo vzdialenej obci Epinay, ktorá podliehala ich kapitule. Viliam to z poslušnosti prijal a horlivo sa staral o svoje stádo. V tom čase prišiel do Paríža pápež Eugen III. Dozvedel sa o pohoršlivom živote kanonikov. Všetkých ich naraz vyhnal a na ich miesto dosadil nábožných kanonikov sv. Augustína. Keď sa to Viliam dozvedel, prišiel a dal sa k dispozícii svojim novým predstaveným. Niekoľko dní žil s nimi a tak sa mu zapáčil ich rehoľný život, že ich prosil, aby smel zostať. Súhlasili. Bol veľmi horlivým, po čase ho zvolili za zástupcu predstaveného. V tom čase sa v Dánsku začala náboženská reforma. Z krajiny vyhnali Vandalov a do Paríža k Viliamovmu opátovi poslali posolstvo s prosbou, aby im poslali Viliama a niekoľko rehoľníkov, ktorí by obnovili upadnutú disciplínu rehoľných bratov augustiniánov v kláštoroch na dánskych ostrovoch. Prior vyhovel a poslal do Dánska Viliama a troch bratov. V Dánsku ich prijali s veľkou radosťou a úctou. No rehoľní kanonici nechceli ani počuť o reformách Viliama a jeho spolubratov. Kláštor bol chudobný, podnebie studené, kňazi nevľúdni a tvrdohlaví. Traja Viliamovi spolubratia ho opustili. Dvaja kňazi z kláštora ušli a ostatní si zaumienili, že Viliama predajú do otroctva alebo usmrtia. Viliam všetko znášal s veľkou trpezlivosťou a pokojom. Modlil sa a robil pokánie. Po čase sa to všetko predsa len pohlo. Rehoľníci sa postupne spamätali a kláštory znovu začali prekvitať pôvodnou nábožnosťou. Ba začali sa hlásiť aj noví kandidáti. Viliam musel dokonca založiť nový kláštor na ostrove Seeland. Tam sa stal aj opátom. Zápasil s mnohými ťažkosťami, najmä s chudobou, no aj s požiarom, ktorý tam vypukol. Všemožne ho však podporoval arcibiskup mesta Lunda Absolón. S jeho pomocou kláštor mohol fungovať. Viliam sa stal uznávanou veľkou osobnosťou Cirkvi v Dánsku. Sám však žil veľmi skromne. Spával na slame, málo jedával, stále sa postil. Zúčastnil sa aj na riešení manželského sporu medzi francúzskym kráľom Filipom Augustom a Ingelburgou, sestrou dánskeho kráľa Kanuta. Sedem rokov pred smrťou dostal upozornenie vo videní, že bude žiť ešte sedem dní. Sprvu si myslel, že to je presne sedem dní. Ešte zodpovednejšie a svedomitejšie začal pristupovať k veciam svojej duše. Uplynulo sedem dní a nič sa neudialo. Myslel si teda, že to má byť sedem týždňov, potom sedem mesiacov. No zakaždým sa nič nedialo. Napokon sa presvedčil, že ide o sedem rokov. Nakoľko mohol, pokračoval v horlivom živote. Na konci siedmeho roku od predpovede ochorel, dostal vredy. Od hlavy po päty bol celý zasiahnutý. Ani vo veľkých bolestiach však nestrácal nádej a odvahu. V ruke držal kríž, rozjímal o Spasiteľovom utrpení. Zomrel na Veľkonočnú nedeľu, 6. apríla 1203. Už v roku 1224 ho pápež Honorius III. vyhlásil za svätého. Zdroj:www.životopisysvatych.sk