Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Životopisy svätých

Bl. Florida Cevoli, rehoľníčka /12. 6. 2019/ * 11. november 1685 Pisa, Taliansko † 12. jún 1767 Città di Castello, Taliansko

Bl. Florida Cevoli, rehoľníčka Florida, vlastným menom Lucrezia Elena Cevoli sa narodila v Pise 11. novembra 1685. V trinástich rokoch, v roku 1698, bola zverená do výchovy k rehoľných sestrám u sv. Martina v Pise. Na jar 1703 vstúpila do kláštora Kapucínok v Citta di Castello. Dňa 8. júna 1703 začala svoj noviciát pod vedením Veroniky Giuliani. Slávne sľuby zložila 10. júna 1705. V roku 1716 bola zvolená vikárkou kláštora. Po smrti sv. Veroniky bola Florida v roku 1727 zvolená do funkcie abatiše. Kvôli urýchleniu beatifikácie sv. Veroniky sa rozhodla Florida v roku 1753 založiť kláštor v rodnej obci sv. Veroniky, v Mercatello. Každodenný evanjeliový život „Nedokáže to“, zaprorokoval dramaticky a sebaisto toskánsky veľkovojvoda Cosimo III., keď sa dozvedel, že Lucrezia Elena Cevoli chce zasvätiť svoj život Bohu v kláštore. Veľkovojvoda si bol istý, že dcéra grófa Curzia Cevoliho a grófky Laury della Seta, ktorá bola zvyknutá viesť bohatý a zaistený život, nedokáže znášať tvrdý a drsný život, pre ktorý sa rozhodla. Mladučká dievčina, ktorej nebolo ani osemnásť rokov a ktorá na jar roku 1703 prekročila prah kláštora Kapucínok v Citta di Castello, sa však do sveta nevrátila. Nie že by proroctvo veľkovojvodu bolo úplne nesprávne! Stretnutie s kláštorom bolo pre ňu ťažšie, než očakávala, rehoľné sestry na ňu pôsobili démonicky a samotná novicmajstrová, Veronika Giuliani, bola rozhodnutá, že ju asi neprijme. Pretože jej povolanie bolo ozajstné, prekonala počiatočné ťažké chvíle, ktoré navyše posilnili jej vôľu a dodali jej stálosť na to, aby za svojím rozhodnutím pevne stála. Predovšetkým dokázala preukázať pokoru a úprimne chcela konať pokánie. Preto začala žiť veľmi prísnym asketickým životom a žiadala o ťažšie skúšky, než boli pre novicky bežne pripravené. Zo svedectva, ktorá máme o rehoľnom živote v 17. a 18. storočí, máme celkom presnú predstavu o tom, s čím sa musel taký novic alebo novicka stretnúť: disciplína bola veľmi prísna a aj kvôli drobným priestupkom mohol byť novic poslaný domov. Najviac bola zdôrazňovaná cnosť pokory a aby sa jej nováčikovia naučili, často boli verejne ponižovaní. Mladí rehoľníci mali naozaj veľký strach z toho, aby neboli vykázaní z kláštora. Nie je vždy jednoduché pochopiť princípy výchovy rehoľníkov v dobe, ktorá je našej tak vzdialená. Iná doba si žiada inú pedagogiku, ale aj táto pedagogika mala svoje úspechy a vychovala svätcov. Novici a novicky sa podriaďovali bez veľkých protestov, často aj s nadšením a horlivosťou disciplíne, ktorá by dnes bola považovaná za neznesiteľnú. Sama Cevoli je dôkazom, veď po roku noviciátu žiadala, aby si ho mohla predĺžiť ešte o rok. Tento prísny asketizmus však nebol vlastným cieľom, mal byť cestou očistenia, mal vypáliť zvyšky smetí z ľudskej duše, aby sa mohla oddať kontemplatívnej modlitbe. Celý život šľachtičnej z Pisy bol ovládaný túžbou po kontemplatívnom spojení s Bohom. Sestra Florida (prijala toto rehoľné meno) bola vždy horlivou nositeľkou najčistejšieho františkánskeho ideálu. Nepreslávila sa však vďaka hĺbke svojej kontemplácie, ale predovšetkým ako žena, ktorá bola plná života a schopná dobre spravovať kláštor. Rehoľné sestry si veľmi skoro všimli jej silnú osobnosť a svedčí o tom aj skutočnosť, že jej bol ešte ako mladučkej, zverený náročný a dôležitý úrad sestry vrátničky. Dalo jej to aj možnosť mať prehľad o konkrétnej situácii a ovplyvňovať neskôr život v kláštore. Kláštor v Citta di Castello, ako si mohla rýchlo všimnúť, určite nebol presne v súlade s duchom a vôľou svätej Kláry. „Mäkká“ interpretácia pravidiel v reholi dávala možnosť k až príliš častým úľavám. „Sestra Veronika bola výborná na to, aby sa modlila, sestra Florida mala viac rozumu a viac odvahy“ – tak veľmi výstižne charakterizuje jedno zo svedectiev sestier dve osobnosti, ktoré formovali kláštor. Keď bola roku 1716 Veronika Giuliani zvolená za abatišu kláštora, 31 ročná Cevoli jej bola pridelená za vikárku. Kým svätá abatiša bojovala svoj veľký duchovný boj a pohybovala sa v závratných výšinách, ktorými bola hrozivo fascinovaná a ku ktorým sa s bázňou približovala, vikárka sa s jej súhlasom starala o beh každodenného života kláštora, riešila konkrétne problémy a starosti, malé i veľké ťažkosti života a predovšetkým sa starala o medziľudské vzťahy vo vnútri múrov klauzúry. Veronika zostala abatišou celých jedenásť rokov, až do svojej smrti roku 1727. jej nástupkyňou sa stala sestra Florida, ktorá viedla kláštor až do roku 1736 a pokračovala v jej diele. Bez veľkých a násilných zmien sa snažila postupne o vnútorné utuženie spoločného života. Bola si totiž istá, že veľké ideály propagované svätými zakladateľmi musia byť realizované v konkrétnom živote, v každodennej vernosti, vo svätosti, ktorá nespočíva vo veľkých činoch, ale v tom, že sú riadne a dôsledne vykonávané bežné každodenné povinnosti. Nechýbali prekážky, pretože ten, kto je povolaný k tomu aby viedol druhých a je nepriateľom kompromisu, sa s nimi musí nutne stretnúť. Dokázala ich však prekonať silou svojej vôle, ktorá jej pomáhala dosiahnuť ciele a svoje plány uskutočniť. Sestry určite obdivovali jej odvahu a úplne prirodzené správanie, s ktorým abatiša, ktorá vyrástla v aristokratickom prostredí a často prijímala návštevy vznešených a vysoko postavených dám, vykonávala aj tie najmenej vznešené práce a prijímala aj tie najťažšie skúšky pokory. Jej osobnosť, silná a súčasne jemná, musela na sestry zapôsobiť, pretože jej neustále zverovali dôležité úlohy a úrady: po deviatich rokoch v čele kláštora sa stala novicmajstrovou a potom znova abatišou a vikárkou. Tieto úrady striedala až do smrti. Vďaka jej rozvážnemu vedenia, zmyslu pre praktickosť a zdravému rozumu kláštor prospieval. Chcela, aby v kláštore existovala lekáreň, postavila vodovod. Bola skutočne snaživou „Martou, sa stovkou očí a rovnakým počtom rúk,“ ktorá kvôli praktickému životu nezabúdala na Máriine túžby. Nechýbalo jej trápenie, jednak to, ktoré bolo spojené s jej náročnými úlohami v správe kláštora, ale trpela tiež veľmi nepríjemným oparom, takže celých dvadsať rokov veľmi trpezlivo znášala silné svrbenie tak, že si to ostatní ani nevšimli. Ani v znášaní utrpenia nemala Florida Cevoli v láske mimoriadnosť, neprijímala utrpenie, ako trefne hovorí svätá Terézia z Lisieux, prostredníctvom rán šabľou, ale ako pichanie špendlíkom. Medzi rehoľnými sestrami sa dokonca povrávalo, že zo strachu, aby nespyšnela, odmietla stigmy, ktorá jej ponúkal sám Kristus. Bola veľmi schopná a dokázala to aj v niekoľkých krokoch, ktoré uskutočnila vo vzťahu k svojej zosnulej učiteľke, Veronike Giuliani. Práve abatiša Cevoli presadila začatia jej beatifikačného procesu a bola to ona, ktorá v roku 1753 rozhodla o vybudovaní kláštora v dome rodiny Giuliani v Mercatellu. V listoch, ktoré sa zachovali vo veci výstavby nového kláštora v Mercatello, ju môžeme pozorovať a odhaliť ako ženu praktickú a ženu rozhodného charakteru. Praktická žena: 18. apríla 1754 píše kanonikovi Santimu, ktorý mal spoločne s pánom Perinim sledovať priebeh stavebných prác: „Pripomínam, nech sa zo starého domu búra len to, čo je nevyhnutne potrebné, zdá sa nám, že niektoré múry možno veľmi dobre využiť pre novú stavbu, čo by zaručilo menšie náklady a rýchlejší priebeh stavby.“ Žena silného charakteru: 11. februára 1755 napísala rovnakému kanonikovi: „Tak veľa som na vás o minulom pôste naliehala, aby ste mi napísali niečo o tom, ako prebieha stavba. Už dva mesiace uplynuli od konca pôstu, už je aj po karnevale, a ja od vás ešte nemám ani riadok, ani od pána kaplána: Čo sa to deje? Ste mŕtvy alebo žijete? Napíšte nám niečo …“ Po jej smrti, ktorá nastala po tridsiatich siedmich dňoch, dňa 12. júna 1767, boli pri ohliadke tela nájdené výnimočné javy na stranách hrudníka. Privolaný chirurg vyňal srdce, ktoré bolo úplne normálne, ale neskôr sa na jednej časti aorty prejavili úkazy, ktoré nebolo možné prirodzene vysvetliť. Tieto úkazy sú však až následné, sú inými dejinami jej života, dejinami, ktoré písal svojim prstom sám Boh, aby dal najavo mimoriadnosť existencie, ktorá sa odohrávala v bežnej každodennosti. Život Floridy Cevoli je však stále aktuálny kvôli niečomu inému, než Božím znameniam na jej hrudi. Vznešená klariska nám pripomína veľkosť bežnej svätosti, hodnotu každodenne trvajúcej vernosti a neustálej modlitby, hrdinstvo, ktoré spočíva v tom, že robíme dobre naše každodenné úlohy a prijímame aj úlohy, ktoré sa nám nepáčia a náš rozum sa im bráni. Evanjelium má totiž svoje dôvody, ktorým často nemôžeme alebo nechceme rozumieť. Beatifikačný proces sa začal v roku 1838 a 19. júna 1910 bol vydaný dekrét potvrdzujúci hrdinský stupeň jej cností. Dňa 16. mája 1993 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú. Zdroj:www.životopisysvatych.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
22 zaregistrovaných užívateľov
0 zapojených komunít
0 zapojených rodín
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
Kontaktné informácie