Дневники

« Назад

Pomoc pri škrupulantskom svedomí

Niektorí to poznáme: Občas sa stane, že človek zhreší. Nasledujú výčitky svedomia, strach z trestu, následkov. Človek si nie je istý, či to bol ťažký hriech, alebo nie. Obava, či to nebol predsa len ťažký hriech radí ísť ku spovedi, a vyznať to ako ťažký hriech .... človek sa umára, nemá istotu...

Ja som mal  tiež takéto problémy. Zápasil som s tým dosť dlho. Našiel som riešenie, ktoré je pomocou škrupulantskému svedomiu, aj pomocou ku dusiahnutiu istoty a pokoja veriacemu s úzkostlivým svedomím: Keď sa nám stane akýkoľvek hriech, a pri spytovaní svedomia cítime úzkostlivosť, stačí sa len spýtať svojho svedomia :  

 " Môžem tento hriech vyznať pri spovedi, ako ťažký? Veď, keď to ťažký hriech nie je, tak by to vyznanie bolo hriechom, lebo by to bolo krivé svedectvo! "

 Vtedy mi moje svedomie, aj keď je úzkostlivé, povie vždy pravdu, na ktorú sa vždy môžem spoľahnúť !!! Mám to overené ! Klamať mi svedomie pri spovedi nedovolí.

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Fíha, toto je veľmi zvláštne odporučenie. Ak má niekto strach po hriechu, skôr by som riešila problém, či vôbec verí, že ho Boh miluje napriek jeho zlyhaniam, či sa opiera o to, že nič nemá moc odlúčiť ho od Božej lásky. Keď Ježiš zomrel za naše hriechy, zomrel za všetky. Ťažké, ľahké. Nie je kľúčové, či si hriech zaradíme medzi také alebo onaké... katechizmus hovorí skvelú vec: Dokonalá ľútosť prameniaca v láske k Bohu vymôže odpustenie aj pri ťažkom hriechu... a to odpustenie je okamžité... nie až po spovedi. Spoveďou získavame pečať, milosť, je to svätá chvíla... ale ani čas medzi zlyhaním a spoveďou nežijeme vo vákuu a mimo Božej lásky... naopak... sme rovnako ponorení vo vzťahu k Nemu! Ani mocnosti, ani smrť nemajú moc odlúčiť nás od Jeho lásky! Tak nevracajme túto moc hriechu. To by sa tak akurát diablovi páčilo, aby kresťania, ak zlyhajú, žili v pocite, že sú oddelení od Boha a teraz si musia zaslúžiť, aby sa nad nimi zmiloval. Žijeme predsa v milosti a nie pod zákonom emoticon.
Отправлено в 11.08.12 13:37.
Predsa len ešte niečo musím dopovedať emoticon. Verím, že vďaka Ježišovi nie je pre nás kľúčové, aby sme čo najviac našich hriechov zmestili do kategórie ľahké. Podstatné je vedieť, že ak zhreším zo svojej vôle, zámerne, vedome a vo vážnej veci, nemôžem v tomto dobrovoľne ostať. Činím pokánie, vyznám hriech Bohu a viem, že odpustil, veď On zaplatil aj za tie chvíle, kedy naozaj schválne a vedome urobíme zlo, kedy si ho sami vyberieme. A takých chvíľ je veľa emoticon. Ale naša nádej nie je v tom, že sa ich vyvarujeme, ale Ježiš za ne UŽ ZOMREL, že už je zaplatené emoticon. On odpustil naše hriechy všetky. Včerajšie, dnešné, zajtrajšie. Ani jeden z nich nie je mimo jeho milosti. A toto odpustenie vťahujeme do svojho života vierou. Vierou v Krista, ktorý nás urobil spravodlivými. Nie hľadaním odpovede na otázku, ktorý hriech treba už vyznať, a ktorý ešte nie je taký strašný emoticon. Ak nás svedomie usvedčuje, vyznávajme - ale zároveň prijímajme odpustenie. Ak nás diabol obviňuje (a to sa ľahko rozozná jedno od druhého - pretože usvedčenie Ducha je plná nádeje na odpustenie, návrat do Božieho náručia, kým obvinenie zlého dusí, deprimuje a plodí beznádej), pošlime o preč v mene Ježiš, toto je miesto, kde sa jeho klamstvám musíme vzoprieť. Žiadny hriech, opakujem, žiadny hriech, z ktorého činíš pokánie pred Bohom, nebude medzi tebou a Ním dlhšie, než do okamihu, kedy ho vyznáš v modlitbe pred svojím Otcom.
Отправлено в 11.08.12 13:45 в ответ на Janka Guričanová.
V čase medzi ťažkým hriechom a spoveďou nie je dovolené ísť na sv. prijímanie, preto JE kľúčové mať jasno v tom, do akej kategórie môj hriech patrí. Dokonalá ľútosť na tom nič nemení.
Отправлено в 11.08.12 13:54 в ответ на Janka Guričanová.
Iste. Na prijímanie by som ale nešla ani v prípade, ak by som si na otázku uvedenú v blogu nevedela dať jednoznačnú odpoveď emoticon.
Отправлено в 11.08.12 14:06 в ответ на Peter Rusyniak.
Naozaj sa tu nesnažím podkopať nič súvisiace s hodnotou sviatosti zmierenia. Verím, že naše hriechy sú odpustené, a preto viac nestoja medzi Bohom a nami. Vojtěch Kodet raz povedal vo svojom kázaní, že Boha naše hriechy zaujímavé presne do tej miery, aby nám ich odpustil, nie viac. Ja osobne naplno žijem katolícku vieru, vrátane veľmi pravidelnej sviatosti zmierenia. Jediné, čo považujem za podstatné povedať, že Boh na mňa nepozerá inak pred hriechom a inak po ňom, inak pred spoveďou a inak po spovedi. To nijako nepopiera, že spoveď má hlboký zmysel, prináša uzdravenie a milosť, ktorú sviatosti majú. To, že medzi ťažkým hriechom a spoveďou nesmieme prijímať Eucharistii má viesť k pokániu, ale nie k úzkosti, či nás má Boh ešte rád. Ak sme uverili Kristovi, hriech v nás nemá spôsobovať pocit, že nás Boh zrazu nenávidí a musíme sa ho opäť báť. Naopak, vyznanie mojich hriechov je chvíľou, kedy Ho určite oslovím Ocko.
Отправлено в 11.08.12 14:15 в ответ на Janka Guričanová.
Ďakujem za príspevok do diskusie. Môj článok riešil problém úzkostlivého svedomia, ktoré niekedy aj pri ľahkom hriechu bráni ísť na sväté prijímanie. Po horespomínanej otázke úzkostlivé svedomie bezpečne povie pravdu, práve pre svoju úzkostlivosť. A tak aj pri úzostlivom svedomí bezpečne môžeme zistiť pravdu, ktorá nás oslobodí, a my môžeme potom bezpečne rozlíšiť, či môžeme ísť na sväté prijímanie, alebo nie. A teda môžeme bezpečne pokračovať a správne sa rozhodovať vo svojom duchovnom živote. Je to tiež pomôcka pre dosiahnutie pokoja pre úzkostlivých veriacich. Zároveň prináša svetlo do tmy úzkostlivej neistoty .
Veriaci s úzkostlivým svedomím budú pravdepodobne vedieť primerane oceniť túto pomôcku pre duchovný život.
Отправлено в 28.08.12 22:52 в ответ на Janka Guričanová.

javax.portlet.title.BGTCG