Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Back

Z dnešného evanjelia

Rozdával sediacim, koľko chceli /28. 4. 2017/Dnešné čítanie z evanjelia podľa sv. Jana začína týmto tvrdením: „Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Išlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých.“ Sv Ján evanjelista nazýva zázraky, ktoré Ježiš konal, znameniami. Znamenie definujeme ako niečo viditeľné, čo odkazuje na niečo, čo nie je naším zmyslom momentálne prístupné. Zázraky Pána Ježiša sú znameniami, ktoré ukazujú na jeho Božstvo. V týchto dňoch sme počuli výrok Nikodéma, ktorý hovorí: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“ Chápeme teda, že zázraky, ktoré sprevádzali ohlasovanie Božieho Slova, nie sú čímsi podružným. Sú akousi Božskou legitimáciou. Ak by Ježiš ako človek nebol spojený s Bohom, nemohol by také veci konať. Ale zázraky v Ježišovom ohlasovaní majú ešte iný zmysel. Sú zjavením Božieho kráľovstva, sú prienikom Božej moci do našej reality, uzavretej pred Bohom. Boh vždy pôsobí v skutočný prospech človeka. Všimnime si, že Ježiš každého, kto o to prosí, privádza k zoceleniu bytosti, k uzdraveniu, k plnému životu. Hriech človeka mrzačí. Všade tam, kde sa ohlasuje skutočné evanjelium, sa aj dnes dejú zázraky a uzdravenia.

Poznáme veľmi dobre momenty, keď sa cítime nemohúci či neschopní zmeniť niečo na tragickej situácii, ktorá nastala. Keď sa cítime príliš obyčajní, aby sme “spasili” alebo “vykúpili” svet od hladu, vojny, nespravodlivosti, nelásky, prírodných katastróf… “Veď čo my obyčajní ľudia môžeme na tom zmeniť”, koľkokrát zaznejú tieto slová pred televízorom, keď televízne správy prinášajú nespočetné krivdy na nevinných. Dnešným dňom nás Cirkev pozýva pozastaviť sa nad 6. kapitolou Jánovho evanjelia, ktorá začína rozprávaním udalosti rozmnoženia chleba. Túto udalosť veľmi dobre poznáme a poznáme aj jej dôvod: Ježiš ňou uvedie dôležitú tému jeho posolstva. Tému: Chlieb života. Predsa v pozadí je ešte ukrytú jedna dôležitá antropologicko-sociálna téma. Ako ostatní evanjelisti aj Ján si všimol beznádej apoštolov. Všimol si aj ich iróniu vo vzťahu k absurdnej žiadosti samotného Krista. Ale Ján dodáva, že tých “päť jačmenných chlebov a dve ryby” boli dodané istým chlapcom. Ján v tom čase ešte ako mladík si všimol aj túto maličkosť. Totiž, že Boh miluje sviežosť a nadšenie adolescentov. Ich vášeň a nadšenie pre veľké veci: pomyslime si na mladého Dávida, ktorý gitarou v ruke spieva; alebo na mladú Máriu, ktorá prijíma nepoznanú úlohu; alebo aj tohto mladíka, ktorý je opakom vážneho Filipa. Slovami sv. Pavla: “čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných” (1Kor 1,27). Takto nás chce Boh uviesť do pravdy o živote v spoločenstve s ním. Keď sa budeme nachádzať pred skutočnosťami, ktoré presahujú naše možnosti. Keď z našich úst alebo srdca budú vychádzať slová: “Veď čo ja obyčajný človek môžem na tom zmeniť?”, vtedy nás Boh chce použiť ako svoje náradie, aby prejavil svoju moc. Pamätajme na to, keď si dnes zapneme televízne správy, budeme čítať na internete či v novinách o rôznych udalostiach - si Božím nástrojom. Zdroj:www.domimacak.eu

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations