Bl. Mária Emília Tavernier, rehoľníčka, zakladateľka /23. 9. 2018/ * 19. február 1800 Montreal, Kanada † 23. september 1851, tamtiež

Bl.Mária Emília Tavernier, rehoľníčka, zakladateľka Émilie Tavernier Gamelin sa narodila v kanadskom Montreale, 19. februára 1800, skromným rodičom, ktorí tvrdo pracovali a boli veľmi cnostní. Bola poslednou z 15 detí manželov Antona a Jozefíny. Obaja jej rodičia zomreli mladí, ale svojim deťom zanechali silné kresťanské vzdelanie, ktoré v živote poznačila prítomnosť Prozreteľnosti. Od veku štyroch rokov, starostlivosť o Emíliu bola zverená otcovej sestre, ktorá už v ranom veku v nej rozpoznala značnú citlivosť voči chudobným a nešťastným. Keď jej brat ovdovel, Emília, ktorá mala v tom čase osemnásť rokov, mu pomáhala bez toho, aby žiadala odmenu, ale predsa len s jednou podmienkou, že postavia stôl, ktorý by bol vždy k dispozícii hladným ľuďom, ktorí prídu k ich dverám. Prestretá „tabuľa“ pre núdznych, ktorú Emília milovala. Nazývala ju „The Table of the King.“ V roku 1823 sa Emília Tavernier vydala za Jeana-Baptist Gamelina, v ktorom našla priateľa chudobných. Bol od nej starší o celých 28 rokov. Ich domov bol požehnaný troma deťmi, ale šťastie bolo skoro zatienené smrťou dvoch starších detí, ktoré boli s takou láskou a oddanosťou privítané. Ešte počas toho istého roku zomrel aj jej manžel, ten, s ktorým žila šťastne a vo vernosti manželským sľubom, ktoré si sľúbili. Emíliin žiaľ sa dovŕšil o rok neskôr, smrťou posledného jej dieťaťa. Napriek konfrontácii s mnohými skúškami, Emília nezostala v zármutku. Odpoveď našla v Márii, matke smútku, Božej Matke, ktorá ju neopustila po celý jej život. Osobná modlitba a rozjímanie pri nohách požehnanej Matky na úpätí kríža prebudili v nej pocit hlbokej súcitnej lásky voči všetkým tým, ktorí sú zasiahnutí ľútosťou akéhokoľvek druhu. Chudobné, mentálne postihnuté dieťa a jeho staršia matka boli prví, ktorí mali prospech nielen zo zdrojov, ktoré jej zanechal jej manžel, ale ešte viac z jej času, jej oddanosti, jej voľného času a dokonca aj jej zdravia. Emíliin domov sa stáva ich domovom. Starší ľudia, siroty, väzni, prisťahovalci, nezamestnaní, nepočujúci ľudia, mladí ľudia alebo páry v ťažkostiach, ľudia s telesným alebo duševným postihnutím – všetci spoznajú Emíliin domov, ktorý spontánne nazvú: „Dom prozreteľnosti“, pretože ona sama žila zo skutočnej prozreteľnosti. Doma alebo vo väzení, s chorými alebo veselými, Emília je všade vítaná, pretože prináša pohodlie a pomoc. Ona bola v skutočnosti evanjelium v ​​akcii: „ Čo ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili.“ Rodina a jej priatelia sa pripájajú a podporujú ju. Iní nerozumejú jej práci, ktorú robí, a keď vidia, že je otvorená možnosti vytvoriť ďalší domov a kúpiť nový dom, hovorili: „Pani Gamelin, ešte stále nemá dostatok chorých ľudí, ona ich potrebuje zhromaždiť ešte viac.“ Počas obdobia pätnástich rokov rozmnožila tieto „hrdinské činy zasvätenia“ najprv pod bdelými a vďačnými očami biskupa Jean-Jacquesa Lartigua a neskôr pod vedením druhého biskupa v Montreale, biskupa Ignáca Bourgeta. Takáto hodnotná práca pre trpiaci ľud, nemôže zaniknúť bez zabezpečenia jej kontinuity nejakým spôsobom. Počas cesty do Paríža v roku 1841 sa biskup Bourget pýta v kongregácii Dcér sv. Vincenta de Paul, či by bolo možné poslať na pomoc niektoré sestry na prácu k pani Gamelinovej, a tak založiť novú náboženskú komunitu. Keď biskup dostane pozitívnu odpoveď, Montreal má možnosť vidieť výstavbu novej budovy, aby ich mohol prijať. Napriek všetkým prípravám, sa Emílii pomoci v tejto podobe nedostalo a sestry nakoniec neprišli. Prozreteľnosť však v živote Emílie rozvíjala ďalšie plány. Práca pani Gamelinovej pokračovala napriek všetkému. Biskup Bourget vyzval veriacich z vlastnej diecézy a čoskoro boli kanadskí Verbisti poslaní pani Gamelinovej na pomoc. Pre chudobné, staršie ženy otvorila začiatkom marca v roku 1828 úplne prvý útulok. Keď v roku 1832 vypukla epidémia, Emília sa s veľkým zápalom starala o postihnutých a o 5 rokov neskôr sa obetovala v službe pre obete občianskej vojny. So siedmimi ženami, ktoré jej pomáhali, zakladá novú kongregáciu, ktorá nesie názov „Sestry Prozreteľnosti“ Sœurs de la Providence de Montréal. Rehoľný habit prijali 25.marca 1843 z rúk montrealského biskupa Ignáca Bourgeta. Po prvom roku zložili prvé rehoľné sľuby a vo veľmi krátkom čase s príchodom nových dievčat ochotných sa starať o siroty, starých, chorých ľudí, začali zriaďovať nové domy. Nová náboženská komunita však spoznala svoje ťažké hodiny. Mária Emília podľahla cholere a jej život sa skončil vo veku 51 rokov. Je to len osem rokov po založení kongregácie Prozreteľnosti. Sestry si vypočujú z jej umierajúcich pier slová: „pokora, jednoduchosť, láska, ale predovšetkým láska“. Je to posledný testament matky Gamelinovej. Z týchto skromných začiatkov sa dnes viac než 6100 žien v priebehu rokov zaväzuje nasledovať Emíliu Tavernier Gamelin. Dnes sestry Prozreteľnosti pôsobia v Kanade, v Spojených štátoch, v Čile, Argentíne, Haiti, Kamerune, Egypte, na Filipínach a v Salvadore. Pápež Ján Pavol II., 23. decembra 1993 vyhlásil Emíliu Tavernier Gamelin za ctihodnú a dňa 18. decembra 2000 oficiálne uznal zázrak, ktorý bol pripísaný jej príhovoru. Svätý Otec ju vyhlásil 7. januára 2001 za blahoslavenú. Pápež Ján Pavol II. sa o Emílii vyslovil: Je vzorom pre Boží ľud, vo svojej svätosti, a to prostredníctvom života úplne zasväteného službe najpotrebnejším osobám v spoločnosti. Jej liturgická spomienka je stanovená na 23. september, čo je výročie jej smrti v roku 1851. Zdroj:www.životopisysvatych.sk