Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Back

Z dnešného evanjelia - 6. nedeľa v Cezročnom období

Blahoslavení chudobní. Beda vám, boháči! /17. 2. 2019/

Mnohí asi poznáte ten pocit, keď prídete večer z práce, unavení a niekedy aj nehnevaní, uvaríte si kávu, otvoríte si pivo, nohy si pohodlne vyložíte, a poviete si: Tak konečne pohoda! Alebo niektorí študenti iste zažili pocit z víťazstva, keď po napísaní veľmi ťažkej písomky dostali jednotku a učiteľka ich pred všetkými pochválila. Bol to doslova pocit blaženosti. Je to ale naozajstná blaženosť? Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí tiež o blaženosti: Blažení chudobní, blažení hladujúci, blažení plačúci, blažení prenasledovaní a potupovaní. Možno teraz mnohí z nás majú v hlave zmätok a znova si kladú otázku: Čo je vlastne blaženosť? Pre starých Grékov to bola Kalogakatia – dobre a blažene žiť. Pre mnohých ľudí je to pivo, cigareta, jednotka v škole. Pre Ježiša je blaženosťou chudoba, hlad, plač, prenasledovanie, potupovanie... A teraz si z toho vyberte. Kto má vlastne pravdu? Čo je naozajstná blaženosť? Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že blaženosť je konečná dokonalosť človeka. Sväté písmo tvrdí, že blaženosť človeka spočíva v Bohu, ktorý je posledným cieľom celého stvorenia. Čo nám vznikne, keď dáme spolu tvrdenie Biblie a Tomáša? Blažení sú všetci, ktorí zomreli v posväcujúcej milosti, a ktorí dospeli k videniu Boha v nebi. Blažený je však už aj ten, kto tu na zemi žije v spojení s Bohom, teda nezaťažený ťažkým hriechom. Blaženosť ako stav znamená plnosť všetkých dobier prirodzených aj nadprirodzených a je prisľúbená všetkým ľuďom, ktorí uveria v Boha. Tak to povedal sám Ježiš: Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. A svätý Pavol Rimanom píše: Kto v neho verí, nebude zahanbený. V duchu si možno poviete, že je to dobré, lebo sme predsa veriaci, a preto chodíme aj do kostola, teda máme veľkú šancu byť blažení. Iste. Ale v liste svätého Jakuba jasne stojí aj toto: Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov. A to je druhá podmienka pre získanie blaženosti – vieru máme potvrdiť skutkami plnením Božej vôle. Božia vôľa je obsiahnutá v Desatore. A teraz povedzte sami: Máme čisté svedomie? Je vidieť na mne, že som veriaci? Žijem svoju vieru? Nezabudnime na Ježišove slová: Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. A Pavol Rimanom opäť dodáva: Lebo nie tí sú spravodliví pred Bohom, čo zákon počúvajú, ale tí, čo zákon plnia, budú ospravedlnení. A tak sme prišli na to, že k získaniu blaženosti je potrebná viera a život podľa nej, ktorý je naplnený dobrými skutkami. Môže nám ale preblesknúť mysľou argument, prečo Ježiš hovorí o chudobe, hlade, plači a prenasledovaní? Iste má k tomu dôvod. Chce povedať, že je tu ešte jedna podmienka k získaniu blaženosti vytrvalé znášanie životných skúšok, utrpení a ťažkostí. Ježišove slová správne pochopil svätý Jakub, keď napísal: Blahoslavený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo keď sa osvedčí, dostane veniec života, ktorý Boh prisľúbil tým, čo ho milujú. Jakub len potvrdzuje Ježišovu vôľu, že k získaniu blaženosti je potrebná snaha o nadobudnutie čností, najmä tých, ktoré Ježiš odporúča v dnešnom evanjeliu. On hovorí o pokore, tichosti, miernosti, trpezlivosti, čistote srdca a milosrdenstve. Kto má teda pravdu? Starovekí Gréci, svet v ktorom žijeme alebo Ježiš? Starovekí Gréci aj svet v ktorom žijeme nám odporúča cestu k blaženosti, ktorá je opakom Ježišovej cesty. Doporučuje cestu pýchy, egoizmu, blahobytu, nemiernosti, zmyselnosti... Preto možno v zmätku, ktorý nám spôsobuje táto situácia, keď nám k blaženosti dáva recept svet aj Ježiš Kristus, nebojme sa zvolať spolu s Petrom: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života! A razom máme vyriešené otázky, ktoré sme si položili v úvode. Byť blaženým znamená vlastniť Boha. Už v tomto živote, a to vďaka živej viere, ktorá nás má podržať aj v ťažkostiach a životných utrpeniach. Vrcholom blaženosti ale je vlastniť Boha vo večnosti, ku ktorej všetci spejeme. V povesti starobylého severského rodu v románovej trilógii nórskeho spisovateľa Trygve Gulbranssena vystupuje ako hlavná postava starý Dag, ktorý vo svojom živote sa viac pridŕžal zásad sveta, ako Božích príkazov. Získal síce moc a majetok, ale postupne stratil lásku ľudí a radosť zo života. Až údery osudu ho privedú k tomu, aby pochopil, že najdôležitejšie je víťazstvo nad vlastným egoizmom, nad sebou samým. Keď ležal na smrteľnej posteli a cítil, že sa blíži koniec, zavolal si k sebe nevestu a povedal jej: To, o čo sa my usilujeme, to je blaženosť v tomto živote a nie vo večnosti. K večnej blaženosti vedie len jedna cesta. Cesta do vnútra, cez dobrotu srdca. Cesta k zmyslu života vedie cez rozum a myšlienky k Božím prikázaniam. Niet inej cesty, okrem Krista. Niet opravdivej a večnej blaženosti, ako je Kristus, jeho učenie, jeho prikázania. Vidíte, zhodnotiac svoj život aj starý Dag prišiel na to, že niet inej blaženosti, okrem Boha. Uverme tomu aj my a tejto skutočnosti podriaďme svoje myšlienky, slová aj skutky. V tomto duchu prežime aj nastávajúci týždeň – aj všetky dni nášho života, ktoré ešte dostaneme ako Boží dar. Zdroj:www.trojica.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations