Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Back

Z dnešného evanjelia - Nanebovstúpenie Pána

Ako ich žehnal, vznášal sa do neba /30. 5. 2019/

Niet hádam človeka, ktorý by nezatúžil po výškach. Vystúpiť do výšok. A veriaci túžia dostať sa do neba. Pohľad na oblohu vie osloviť. Vieme, že nebo je všade. Boh je všade, na každom mieste. A nielen pri slovách „ktorý si na nebesiach“, či slovách „vstúpil do neba“, niekedy menej a inokedy viac si uvedomujeme, že naša vlasť je v nebesiach, že cieľ nášho života je večný život s Bohom. Preto pohľad s vierou do výšky nie je detský, naopak, hlboko kresťanský. Takýto pohľad nás oslovuje. Vyzýva nás. Inšpiruje. Nebo je stav, keď duša s osláveným telom budú odmenené samým Bohom za vernosť, lásku. Dnes mysľou zaleťme do Jeruzalema, kde Pán Ježiš na štyridsiaty deň po zmŕtvychvstaní vstúpil pred očami učeníkov do neba. Evanjelista sv. Lukáš píše o tom, ako Ježiš apoštolov „vyviedol až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa do neba“ (Lk 24,50-51). Lukáš končí svoje evanjelium opisom nanebovstúpenia Pána Ježiša. Túto udalosť opíše v Skutkoch apoštolských, keď naopak od evanjelia touto udalosťou začína opisovať novú éru ľudstva po Ježišovom nanebovstúpení. Nanebovstúpeniu podľa slov Ježiša musela predísť predpoveď, „tak ako je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom... hlásať pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24,46-47). V mene Ježiša ukrižovaného a zmŕtvychvstalého budú môcť jeho učeníci byť svedkami. Olivová hora, ktorá bola svedkom Ježišových “blahoslavenstviev“, sa stala i svedkom rozlúčky. Lukáš v Skutkoch apoštolských píše o udalosti obšírnejšie. Pripomína význam krstu Duchom Svätým. Slová o moci Ducha Svätého sú posledné, aby sa moc Ducha Svätého, ktorého on pošle od Otca, stala silou a nádejou až do konca sveta pre všetkých, čo uveria, prijmú a budú zachovávať jeho učenie. Byť svedkom Krista stane sa nielen povinnosťou, ale i výsadou pre všetkých až do chvíle druhého príchodu Ježiša Krista na svet, ako Sudcu živých i mŕtvych. Korunným svedkom je sám Boh, keď Duch Svätý dá ľudským slovám moc Božiu, a preto majú apoštoli očakávať Ducha Svätého. Apoštoli tak preberú službu ohlasovať trojjediného Boha. Ježiš zo zeme jednoducho neodišiel. Ostáva prítomný vo svojej Cirkvi a prostredníctvom nej vo svete a pre svet. Cirkevné spoločenstvo si uvedomuje, že je prítomný v jeho strede: ako Pán, Kyrios, ku ktorému volá: Kyrie, eleison! – Pane, zmiluj sa! Ježiš jednoducho ukončil svoje dielo a pozemskú liturgiu uzatvára tak, že požehná učeníkov. Svojím odchodom sa nám Ježiš stáva blízkym. Je to zmena sveta a začiatok nového života. Neznepokojuje nás myšlienka, kde je Kristus, ale kto je Kristus. Presnejšie. Verím, že Kristus je Pán, ktorému patrím, ktorý mnou disponuje? Veriť znamená v každom okamihu života Boha poznávať zo stvorených a zjavených vecí, Boha milovať z celého srdca, mysle, vôle a svojho blížneho ako seba samého a Bohu slúžiť vo viere, nádeji a láske. Veriť v Ježiša znamená vedieť, že je blízo. On je tu. Malého dieťaťa sa návšteva pýtala, kde je Pán Boh. Dieťa ešte nevedelo rozprávať, ale ukázalo správne na miesto, kde má srdce. Matka dieťaťa je veľmi múdra matka. Učí dieťa mať Boha vo svojom srdci. Odchod Ježiša nám otvára cestu k trvalému a úplnému spoločenstvu s Bohom. Dnes, keď tvoríme ešte Cirkev putujúcu, spoločenstvo vo viere, nádeji a láske, poslušnosti, je isté viac, akože dva a dva sú štyri, že raz v spoločenstve oslávenej Cirkvi v nebi budeme Boha vidieť v radosti, ktorá pochádza z dokonalej lásky. Sviatok nanebovstúpenia Pána pripomína povinnosť nielen voči svetu, ale aj voči sebe, a predovšetkým voči Kristovi hodnoverne vydávať svedectvo o jeho božskej prítomnosti vo svete. Prijatím krstu máme nádej očakávať stretnutie v sláve, ale dnes máme povinnosť vydávať svedectvo o Kristovi, žiť v Cirkvi a skrze ňu vo svete a pre svet, s tým, že Kyrios, Pán, je stále s nami. Či to nerobíme? Žijeme s Bohom tam, kde si plníme svoje povinnosti, poslanie. Oltárom a miestom, kde oslavujeme Boha, je pre veriaceho kresťana školská lavica a trieda, hala so strojmi, na ktorých pracujeme, športový areál a naše fer-pley vystupovanie, ruky na volante, keď zachovávame dopravné predpisy. V dieťati v matkinom náručí je vidieť Boha, rovnako v starom človeku na lôžku, či milovanom životnom partnerovi? v bratovi a sestre je vidieť Boha, máme vidieť Boha, máme Boha milovať, Bohu slúžiť. Koľko je situácií a rôznych udalostí, ktoré robíme len preto, že chceme mať ešte viac Boha radi, že chceme získať si u Boha viac zásluh. Preto znova a znova pracujme na sebe, aby sme sa vedeli ovládať, kontrolovať, rozkázať si, aby sme sebe a iným pripomenuli lásku, ktorou nás Boh miloval skôr a ktorú chceme primerane opätovať. Byť svedkom znamená sa nielen pýtať, čo chce odo mňa teraz Boh, ale aj urobiť všetko preto, aby to bolo tak, ako chce Boh. V pravde, láske a spravodlivosti spoznávame, zažívame blízkosť nášho Boha. Boha dnes nevidíme prirodzenými očami, ale očami viery sa presviedčame o vlastnostiach Boha. Preto v Duchu Svätom žijeme s Bohom a vydávame svedectvo. Od Kristovho nanebovstúpenia až po jeho druhý príchod je Ježiš prítomný tým, že v Cirkvi a v sile Ducha Svätého je medzi nami prítomný vo sviatostiach i mimo nich. Neredukujeme preto prítomnosť Pána Ježiša len vo sviatosti pod spôsobom chleba a vína. Náš cieľ nie je preto zem, nech by bola akokoľvek krásna, pohostinná. My patríme tam, kde je Ježiš: u Otca, doma. Preto dbáme na veci večné už v časnom živote. Dnešný sviatok nie je len historická udalosť, spomienka na Kristovo nanebovstúpenie, ale je to príležitosť k zamysleniu, úvahe, zmene života. Pred blížiacimi sa sviatkami Turíc chceme sa otvoriť tomu, čo nám dáva Duch Svätý. Dnes sa stávame Boží. Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi. Amen. Zdroj:www.homily-service.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations