Svätý Kajetán de Thiene, zakladateľ rádu /7. 8. 2019/ * október 1480 Vicenza, Taliansko † 7. august 1547 Neapol, Taliansko Atribúty: kniha, ľalia, dieťa Ježiš, srdce Patrón: Neapola, Bavorov; theatínov a uchádzačov o zamestnanie; vzývaný proti moru

Svätý Kajetán de Thiene, zakladateľ rádu Kajetán v Padove vyštudoval právo a dostal miesto v pápežskej kúrii v Ríme. Tam sav roku 1516 stal kňazom. Venoval sa hlavne modlitbe a návšteve nemocníc. S Jánom Petrom Caraffom založil v roku 1524 Kongregáciu rehoľných klerikov, so záväzkom žiť v chudobe a slúžiť náboženskému vzdelávaniu kňazov a ľudu. V roku 1527, keď drancujúci žoldnieri zničili v Ríme ich dom, odišli pokračovať v práci do Benátok. Kajetán zomrel v Neapole, v kláštore, ktorý sám založil. Služobník Božej prozreteľnosti Bol druhým dieťaťom v rodine grófa z rodu Gatani a jeho manželky Márie Porta. Narodil sa v roku 1480 v Thiene pri Vicenze v Taliansku. Maminka ho po krste zverila pod ochranu Panny Márie a s jej pomocou ho vychovávala v kresťanských cnostiach. Od detstva vynikal zbožnosťou, čistým úprimným srdcom a štedrosťou. Zo svojho vreckového sýtil žobrákov a pretože mu to bolo málo, prosil o príspevky pre nich aj od príbuzných a známych.V roku 1504 v Padove ukončil právnické vzdelanie a získal doktorát z cirkevného aj občianskeho práva. Po otcovej smrti sa rozhodol študovať bohoslovie. Začal žiť asketicky a jeho skromnosť, stotožňujúca sa s chudobou, príbuzných poburovala. V dedine Rampazzo, na území ich grófstva, postavil s bratom kostol a odišiel do Ríma, kde chcel pokračovať v skromnom živote a službe na Božiu česť. Aby svojím vzdelaním pomáhal ľuďom, zapísal sa medzi právnych poradcov. Robil dobré skutky hlavne medzi chorými a všetok voľný čas venoval modlitbe.Povesť o jeho činnosti a schopnostiach sa dostala k pápežovi Júliusovi II., ktorému potom slúžil ako tajný sekretár a v pápežskej kúrii už od roku 1506. V roku 1516 prijal v srdci Božie volanie a bol vysvätený za kňaza. Pri každodennej službe pri oltári porovnával svoj život s Ježišovým učením a pokorne priznával, že stále nežije podľa vzoru jeho srdca. Ako sa v liste zveril istej rehoľníčke, pri svätej omši vnímal na rukách horiacu Božiu lásku, ale pri porovnaní so svojím vnútrom dodával: a predsa moja hruď tuhne chladom. Vynikal v pokore, považujúc sa za nehodného a stále viac odumieral svetu.V roku 1518 sa mu podarilo vzdať sa hodnosti pápežského preláta a navštíviť rodný kraj Vicenzu, kde mu medzitým matka odišla do večnosti. Vo Vicenze začal vznikať robotnícky spolok sv. Jeronyma a Kajetán sa do neho hneď zapojil. Druhých povzbudzoval k horlivosti a viditeľne prispel k duchovným prebudeniam a obráteniam, čo sa prejavovalo vo zvýšenom počte prijímania sviatostí. Svojím príkladom strhával nielen robotníkov, ale ovplyvňoval aj šľachticov. Učili sa starať o chorých a pomáhať im v nemocniciach.V túžbe po širšej pôsobnosti Kajetán v roku 1520 odišiel do Benátok. Usídlil sa v novej nemocnici a v odeve obyčajného ošetrovateľa s horlivosťou preukazoval skutky milosrdnej lásky. Zámožnejší mu potom začali prispievať na potreby a zväčšovaniu ústavu. Kajetán je uvádzaný aj ako zakladateľ nemocnice pre nevyliečiteľne chorých. Pri každej činnosti Kajetán nezabúdal na svoje povolanie hlásateľa Božieho slova a snažil sa po mravnej stránke ovplyvňovať život v meste. Bol vraj nazývaný: lovec duší, anjel pri oltári aj apoštol na kazateľnici.V roku 1523 sa na radu spovedníka rozhodol pre návrat do Ríma a krátko na to sa tam zoznámil s Jánom Petrom Caraffom, biskupom z Thaete (dnes Chieti), neskorším pápežom Pavlom IV. Ten sa vzdal svojho úradu, aby sa pridal ku Kajetánovi. Pomohol mu uviesť do života Kongregáciu „rehoľných klerikov“, ktorý si volili úplnú chudobu aj službu náboženského vzdelávania duchovenstva a ľudu. Nesmeli nič vlastniť a almužnu smeli prijať len vtedy, ak bola z vďačnosti Bohu. Na sviatok Nájdenia svätého kríža (vtedy 3. mája) v roku 1524 zložili prvé sľuby a podľa diecézy o. Petra Caraffu sa nazývali teatíni a potom aj po zakladateľovi kajetáni. Spoločenstvo ich rádu bolo 24. júna v tom istom roku potvrdené pápežom Klementom VII. Z jeho poverenia potom pracovali na reforme breviára a misála.V roku 1527, pri vpáde cudzích žoldnierov do Ríma, bol ich dom zničený a bratia so zraneným Kajetánom museli odísť. Preplavili sa k Ostii, kde na nich strieľali, ale nakoniec boli pozvaní na loď do Benátok, kde bol Kajetán s bratmi vítaný. Venovali im tam Chrám sv. Mikuláša spolu s domom, ktorý im slúžil ako kláštor. Tak mohli rozvíjať horlivú činnosť, ku ktorej boli povolaní.Podľa pravidiel rádu bol každý tretí rok volený nový predstavený kapituly (prepošt). Najprv ním boli striedavo o. Caraffa a o. Kajetán (1527 – 1530). V roku 1530 Benátky zachvátil mor a rehoľní klerici s heroickou láskou slúžili chorým a umierajúcim. Po epidémii nasledoval hladomor. Vo Verone došlo k vzbure proti príliš horlivému a ráznemu biskupovi, preto tam bol pápežom poslaný Kajetán. Tamojších rozvášnených veriacich ukľudnil a pobúrených duchovných priviedol k poslušnosti.V roku 1533 založil ďalší kláštor v Neapole. Po troch rokoch bol o. Caraffa menovaný za kardinála a odišiel spravovať theatské biskupstvo. Kajetán potom v zanedbaných farnostiach zriaďoval ďalšie kláštory a prispieval k obnove viery. Sám vynikal skromnosťou, pokorou a žil veľmi asketicky. Láska a túžba po heroickej službe na diele spásy ho viedli k noseniu ostnatého povrazu, k bičovaniu sa a dlhým nočným modlitbám, pri ktorých mal údajne mystické zážitky. Je zaznamenané, že jednému rehoľníkovi zachránil nohu, ktorú mu mali nasledujúci deň amputovať. Pobozkal ju, požehnal krížom a v nočnej modlitbe mu vyprosil jej úplné uzdravenie, neprestávajúc byť pokorným služobníkom.Vo svojom okolí dvíhal morálku a Neapol uchránil od nemeckého protestantizmu. Mesto sa totiž ocitlo vo vážnom nebezpečenstve, keď v ňom pomätený mních s rastúcou skupinou odpadlíkov vášnivým šírením bludov viedol po domoch štvanicu proti Katolíckej cirkvi a šíril protestantské knihy.Svojou poslednou chorobou v roku 1547 Kajetán vyprosil pokoj a mier Neapolu, v ktorom sa začalo schyľovať k občianskej vojne. Keď sa priblížil jeho odchod z pozemského života, vyslovil prianie: „Môj Spasiteľ zomrel na kríži. Nechajte ma zomrieť aspoň na popole.“ Vždy videl cestu do neba v nevinnosti a kajúcnosti a tak tam ňou 7. augusta dospel.Blahorečený bol v roku 1629 pápežom Urbanom VIII. V roku 1671 bol pápežom Klementom X. vyhlásený za svätého. Kajetáni sa za pontifikátu Pavla IV., ktorým sa v roku 1555 stal Caraffa, rozšírili aj do ďalších krajín. Od roku 1666 aj do Prahy, kde v roku 1717 postavili Kostol sv. Kajetána a jeho socha sa nachádza aj na Karlovom moste. ZDROJ:www.životopisysvatych.sk