Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations
« Back

Životopisy svätých

Bl. Izidor Bakanja, laik a mučeník /15. 8. 2019/ * 1887 Bokendela, Belgické Kongo † 15. august 1909 Busira, Belgické Kongo

Bl. Izidor Bakanja, laik a mučeník Krátky životopis: Pochádzal z Konga. Veľmi mladý (15 až 16-ročný) musel tvrdo pracovať. Po stretnutí s vierou sa stal kresťanom, členom bratstva karmelitánskeho škapuliara, katechétom a veľkodušne sa podieľal na evanjelizácii Afriky. Krátko nato preto trpel pod bičom otrokára, ktorý zapríčinil jeho telesnú smrť, keď mal okolo 20 rokov. Umieral v láske a s prísľubom pokračovania v orodovaní v nebi za toho, kto rozhodol o jeho smrti. Dlhší životopis: Narodil sa okolo roku 1889 v Bokendele v Kongu ako tretie zo štyroch detí. Rodina patrila k africkému kmeňu Boanga. V roku 1905 musel začať pracovať v neďalekej Mbandake ako robotník na stavbe. Vtedy od trapistov prvýkrát počul o Ježišovi. V nasledujúcom roku 6. mája prijal sviatosť krstu, meno Izidor a škapuliar Božej Matky z hory Karmel. S veľkou horlivosťou sa začal snažiť o mier medzi znepriatelenými kmeňmi. Napriek svojej mladosti sa stal mužom dialógu, ktorý nadväzoval s ľuďmi odlišných názorov. Hovoril o potrebe lásky, ktorá nehľadí na farbu pleti ani na spoločenské postavenie. Pôsobil ako laický katechéta a kresťanské povolanie slúžiť s láskou bral doslovne. Po krátkom pobyte u rodičov odišiel za potrebným zárobkom na obživu k Belgičanovi Reydersovi, ktorý bol spolumajiteľom veľkoobchodu s kaučukom a slonovinou. Pracovne sa dostal do Ikili, kde ho čakala nielen práca na plantáži, ale aj utrpenie kvôli viere. Van Cautera, pod ktorým pracoval, bol označovaný ako zúrivý nepriateľ kresťanov. Izidorovi zakázal nosiť škapuliar a verejne ho dal za jeho nosenie zbičovať. Izidor na ďalší deň znovu začínal prácu so škapuliarom na krku a spolupracovníkom svedčil o Kristovi. Za službu lásky a prejavy viery dňa 22. apríla 1909 Van Cautera, ktorý mu škapuliar osobne strhol, nariadil jeho bičovanie s použitím ostrých klincov na konci bičov. Údajne malo ísť len o dvesto rán, ale kati po čase schválne zabudli počítať. Keď sa zdalo, že im už zomiera pod rukami, odtiahli ho do udiarne kaučuku, aby tam bez pomoci dokonal. Izidorovo umieranie bolo pomalé a bolestné. Rany zhoršovala infekcia, ale jeho srdce neprestávalo žiť modlitbou. Prvým ľuďom, ktorých uvidel po štyroch dňoch, začal hovoriť o Ježišovej dobrote. Tí boli zhrození z jeho hlbokých zhnisaných rán, po ktorých mu liezli muchy. Keď za ním prišiel spovedník, Izidor povedal: „Otče, skutočne necítim žiadnu nenávisť. Rozkázal, aby ma mučili. Je to jeho vec. Musí vedieť, čo robí. Budem sa za neho modliť. Keď budem v nebi, veľmi budem za neho prosiť.“ A pevne držal ruženec. Jedného z priateľov ešte pred smrťou poprosil, aby pri stretnutí s jeho matkou, misionármi a sudcom povedal, že umieral ako kresťan. Priateľmi bol prenesený do domu trapistov v Mbandaki pri rieke Zair, kde na verande 15. augusta zomrel. Blahorečený bol 24. apríla 1994 pápežom Jánom Pavlom II. v Ríme. Zároveň ním bol vyzdvihnutý ako mladý predstaviteľ laického hnutia v Zaire a človek heroickej viery. Zdroj:www.životopisysvatych.sk