Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations
« Back

Životopisy svätých

Svätý Rochus, pútnik /16. 8. 2019/ * 1295, Motpellier, Francúzsko † 16. august 1327, Montpellier, Francúzsko

Svätý Rochus, pútnik Sv. Rochus síce nepatrí ku klasickým 14 pomocníkom v núdzi, ale v mnohých oblastiach sa k nim počíta, pretože bol pred stáročiami jedným z najobľúbenejších ochrancov proti moru. Hoci úplné a bezpečné údaje o živote sv. Rochusa chýbajú a hoci nemal nikdy v Cirkvi úrad, patrí dodnes k najobľúbenejším a veľmi uctievaným postavám katolíckej cirkvi. Narodil sa okolo roku 1295 v Montpellier (južné Francúzsko). Potom, čo veľmi skoro stratil otca i matku, ktorí boli veľmi zbožní, rozdal všetko svoje bohatstvo medzi chudobné mestá a šiel svetom ako nemajetný pútnik. Prvá cesta viedla Rochusa do Ríma. Cestou prejavil mladý muž svoj dar zázračného uzdravovania: vyliečil znamením kríža mnohých chorých morom. Aj v Ríme týmto spôsobom zachránil od smrti veľa chorých. Na spiatočnej ceste do vlasti v Piacenze sám ochorel a nakazil sa morom. O ďalších udalostiach jeho života hovorí legenda: Rochus zoslabnutý a blízky smrti, sa uložil v chatrči pred mestom, aby zomrel. Tu sa mu náhle zjavil anjel a dodával mu odvahy. Pes prinášal smrteľne chorému denne čerstvý chlieb. Rochus sa nakoniec uzdravil a mohol pokračovať vo svojej ceste domov. V jeho domovskom Montpellier ho však už nikto nepoznal; považovali ho za špióna a hodili ho do žalára. Pokorný, aký vždy bol, znášal Rochus všetko utrpenie, ktoré mu bolo spôsobené, a zamlčal svoj pravý pôvod. Po piatich rokoch ho vyslobodila z trýznivého väzenia smrť, 16. augusta 1327. Legenda hovorí, že Rochusa spoznali na smrteľnej posteli podľa materského znamienka. Zomiera vo veku 32 rokov. Jeho pozostatky sú údajne od r.1485 v kostole San Rocco v Benátkach, ich časť je aj v chráme sv. Víta v Prahe. Pápež Urban VIII. potvrdil jeho zaradenie medzi svätých a stanovil jeho pamiatku na 16. augusta. Pápežom Jánom Pavlom II. bol vyhlásený aj za patróna automobilistov. Úcta k sv. Rochusovi sa rozšírila hlavne v 15. storočí, keď sa jeho pozostatky dostali do Benátok. Predovšetkým pozdĺž benátskych obchodných ciest a morových epidémií dosiahol Rochus veľkej úcty. Vo francúzsko-španielskej pohraničnej oblasti sa čiastočne pestuje dodnes zvyk dávať na domy písmená VSR: „Vive Saint Roche“ (nech žije svätý Rochus). Púte k sv. Rochusovi: Konajú sa na mnohých miestach v Európe, najslávnejšia je v Nemecku na Rochusovej hore v Bingen (z r. 1666) V r.1754 tu bolo založené Rochusove bratstvo. V r.1795 bola kaplnka sv. Rocha zničená francúzskymi vojskami, chrám bol obnovený roku 1814, po epidémii týfusu. Pri posviacke tejto kaplnky bol aj J.W. Goethe, ktorý opísal slávnosť v správe „Z cesty k Rýnu, Mohanu a Neckaru v r. 1814 a 1815.“ Sv. Rochusa spoznáte na obrazoch podľa atribútov: fúzatý pútnik s klobúkom, pri sebe máva palicu, tašku, fľašu, krabicu, meč alebo psa. Na mnohých obrazoch ukazuje Rochus morový vred na svojej nohe. Sv. Rochus je vzývaný ako patrón zajatcov, chorých a nemocníc, lekárov, lekárnikov, chirurgov, sedliakov, obchodníkov s umeleckými predmetmi, záhradníkov, stolárov a tiež ako ochranca proti moru, proti nákazám, proti cholere, besnote, chorobám nôh a kolien, proti nešťastiu. Zdroj:www.životopisysvatych.sk