Návšteva Panny Márie Sviatok, ktorý pripomína návštevu Panny Márie u Alžbety, je vo všeobecnom cirkevnom kalendári zaradený na 31. mája. Na Slovensku sa so súhlasom Svätej stolice slávi 2. júla, ako sa slávil v západnom kresťanstve pred liturgickými úpravami 2. vatikánskeho koncilu. Na tento sviatok sa viaže aj tradičná veľká púť do baziliky Návštevy Panny Márie na Mariánskej hore pri Levoči. Sviatok Návštevy Panny Márie vznikol na kresťanskom Východe. Na Západ ho uviedla františkánska rehoľa v r. 1263. Postupne ho prevzali iné rehole, ako karmelitáni, mercedári, servíti atď. V r. 1389 ho pápež Urban VI. rozšíril na celú Cirkev. Predmetom sviatku je biblická scéna, ktorú opisuje evanjelista Lukáš v prvej kapitole svojho evanjelia (verše 39-56). Bolo to hneď po Zvestovaní, pri ktorom nazaretská panna, menom Mária, súhlasila s tým, že sa stane matkou vteleného Božieho Syna. Na neopakovateľné Božie vyvolenie odpovedala slovami: „Hľa, Pánova služobnica…“ A neostala len pri slovách. Keď počula, že jej staršia príbuzná (teta) Alžbeta je v šiestom mesiaci ťarchavosti, uvedomila si, že táto oneskorená matka potrebuje pomoc, potrebuje službu. Preto sa ju ponáhľala navštíviť. Okrem túžby slúžiť ju mohla pobádať k rýchlym krokom túžba podeliť sa o radostné tajomstvo, ktoré spájalo obe ženy. Alžbeta bola manželkou kňaza Zachariáša a v pokročilom veku sa nečakane stala matkou Pánovho predchodcu. Tradícia hovorí, že bývala s manželom v mestečku Ain Karim v judských vrchoch na západ od Jeruzalema. Z Nazareta to boli približne štyri dni chôdze. Stretnutie dvoch vyvolených žien bolo pohnuté a živé. Len čo Alžbeta počula Máriin pozdrav, naplnil ju Duch Svätý a hneď pochopila celú situáciu. Z evanjelia a čiastočne z modlitby Zdravas poznáme jej slová: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone…“ Mária vidí, že nič nemusí vysvetľovať. Jej odpoveďou na Alžbetine slová je Magnifikat (Velebí moja duša Pána), jeden z najkrajších chválospevov, aké poznáme. V ňom nazaretská deva vyspievala Bohu radosť a vďačnosť nielen vo svojom mene, ale aj v mene všetkých vykúpených ľudí. Sama bola ďaleko od toho, aby si pripisovala dajakú zásluhu. Všetko, čo dostala, pochádza od Boha: „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“. Preto je tým prekvapujúcejšie jej smelé proroctvo: „Od tejto chvíle ma budú blahoslaviť všetky pokolenia“. Keby tento verš nebol aj v najstarších rukopisoch, racionalisti našich čias by ho bez meškania vyhlásili za dodatočne vsunutý, aby ospravedlnil mariánsku úctu dvadsiatich storočí. Tí, čo odmietajú mariánsku úctu v mene Biblie, by sa mali pri tomto verši zamyslieť, či sa ich postoj naozaj zhoduje s Bibliou. Posledná veta Alžbetinho pozdravu má v rukopisoch dvojaké znenie: „Blahoslavená, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán,“ alebo „Blahoslavená, ktorá si uverila, že sa ti splní, čo ti zvestoval Pán“. Obidve podoby textu sa vzťahujú na Máriu a zdôrazňujú význam a silu viery v jej živote. Hoci vedela niektoré veci zo zjavenia, mnohé skúšky a ťažké situácie v živote musela prekonávať silou viery. Dostala mnohé milosti, ale tie ju neoslobodzovali od osobnej spolupráce s Božími rozhodnutiami tak v prirodzenom ako aj v nadprirodzenom poriadku. Evanjelium píše, že Mária zostala u Alžbety asi tri mesiace – až do času jej pôrodu. Potom sa vrátila domov. Zdroj:Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha, Trnava 1995